Za MUDr. Štefanom Birošom

Drahí bratia a sestry,
keď som v roku 1968 odchádzal z Bardejova do seminára, Števo mi povedal dôvernú správu: „Keby si sa dopočul, že som náhle zomrel, bude to v dôsledku fibrilácie srdca, ktorú mám a ktorá má sprevádza a je stálou hrozbou, že sa srdce zastaví.“ A počul som, že viackrát mal problémy s fibriláciou srdca, ale vždy sa to podarilo dať do správneho chodu, A vydržalo 1:0 štyridsať rokov.

Dnes sa lúčime s Dr. Birošom prekvapení situáciou, ktorá nakoniec spôsobila jeho smrť. My sa skláňame pred majestátom smrti, lebo ona je prechodom do Božieho kráľovstva. A Ježiš Kristus ju sám podstúpil, aby nám všetkým dal odvahu prijať našu vlastnú smrť. Ale nielen pre toto ju vzal na seba, ale preto, aby nám otvoril prístup do Božieho kráľovstva, ktoré bolo dovtedy zatvorené. Toto je tajomstvo Kristovej lásky, ktorá nám vysušuje slzy bolesti a zármutku. On je vzkriesenie a Život, on je Cesta i Pravda i Život.

Po tejto ceste kráčal Števo od svojho detstva v kruhu svojich nábožných rodičov a súrodencov. Narodil sa vo Víťaze v roku 1935. Rástol sprevádzaný láskou duchovného správcu Andreja Jergu, ktorého i neskôr navštevoval v Kračúnovciach. Potom ho viedol pán farár Peter Adamčák. Časť života strávil v kruhu verbistov na Kalvárii v Nitre, ale v roku 1950 pozatvárali všetky ústavy a kláštory a študentov poslali domov k rodičom. Rád sa vracal pri stretávaní bývalých študentov verbistov.

Neskôr našiel svoju obľúbenú medicínu, aby takto pomáhal chorým ľuďom, zvlášť vo svojej špecializácii reumatológa. Priamo vo svojom srdci cítil radosť, keď mohol zmierniť bolesť reumou postihnutým ľuďom. Keď som dostal umiestenku v roku 1961 v Bardejove na Hygienickej stanici, Števo bol mojím učiteľom tak v medicíne, ako aj v duchovnom živote. Spolu sme si robili meditácie a navzájom sa utvrdzovali vo viere vo vtedajšej nepriaznivej situácii. Chodili sme spolu na nemčinu, aby sme si rozšírili svoje vedomosti.

Keď sa Števo oženil, stala sa jeho manželka Anička jeho vernou spoločníčkou v rodine a v každodennom živote. Vytvorili spolu manželstvo, ktoré bolo príkladom pre mnohých v Bardejove. Pravidelne chodili do kostola, čo prekážalo vedeniu nemocnice či vyšším zložkám v meste. Svojich troch synov vychovávali v kresťanskom duchu, v ktorom oni žili. Toto bol apoštolát, ktorý žili svojim životom.

Obidvaja manželia sa stali pre svoju obetavosť obľúbenými lekármi v Bardejove, kde si postavili aj dom.

Boli vzorom svojím harmonickým manželstvom a v zodpovednej práci vo svojom povolaní. A Števo veľa síl venoval aj verejným záležitostiam, či už v období roku 1968, ale najmä vtedy, keď sme získali slobodu. Dokázal zriadiť aj reumatologické oddelenie, ktoré bolo veľkou pomocou pri liečbe reumatologických ochorení, zvlášť tu na východnom Slovensku. Ale neprajníci mu ho dali zrušiť. Nenechal sa znechutiť, ale aj v dôchodkovom veku pracoval, aby prinášal úľavu chorým ľuďom.

Vo veku 73 rokov a v pracovnom nasadení si ho Pán povolal. Mohli by sme sa pýtať prečo? Tak sa možno aj apoštoli v duchu pýtali vo večeradle: prečo? Prečo má Ježiš trpieť a zomrieť? Prečo aj na nás číha nebezpečenstvo? Ale Ježiš im hovorí: „Nech sa vám srdce nestrachuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Idem vám pripraviť miesto.“ Tak nám to Ježiš hovorí aj dnes tu pri tejto rakve nášho brata Štefana: „Nech sa vám srdce nestrachuje, idem vám pripraviť miesto. A potom prídem a vezmem si vás k sebe“. Toto je jednoduché posolstvo evanjelia, toto je naša nádej a istota. Ježiš má slová večného života a oni vnášajú svetlo do našich tajomstiev. Verím, že náš brat Štefan už zaujal to miesto, ktoré mu Ježiš pripravil, lebo celým svojim statočným životom smeroval k Bohu. A my všetci chceme zaujať pripravené miesta v nebi, kde Boh nám zotrie z očí každú slzu a kde sa všetci stretneme na svadobnej hostine Baránka. To vlastne už slávime pri každej svätej omši. Zomrelému vyprosujeme Božiu pomoc, ak ju ešte potrebuje a vám blízkym silu a útechu Ducha Svätého.

Drahý Števo, vďaka Ti za tvoj krásny život a za to, že sme mohli spolu s tebou prežiť kus života tu na zemi.

Do videnia v nebi!

P. MUDr. Ján Janok, CSsR

Odkaz sv. Anny od otca arcibiskupa Sokola


Sv. Anna žila pred vyše 2000 rokmi a predsa je aktuálna aj teraz, lebo bola vzornou manželkou a matkou, čím nám dáva príklad pre našich manželov, teda otcov a mamy, aby žili príkladne, spoliehali na Pána Boha v týchto ťažkých časoch, aby boli vychovávateľmi, aby mali čas na výchovu pre svoje deti a aby žili pre svoju rodinu. To je budúcnosť a to zachová vieru v srdciach nášho veriaceho slovenského ľudu. Inak potopa.

Boli ste tu už niekedy?

Nikdy. Bol som v Prešove, v Bardejovských Kúpeľoch, v Košiciach, ale tuto nikdy. Nechcelo sa mi veriť, že je to tak ďaleko. Myslel som si, že je to voľakde pri Poprade a naraz ideme jak na druhý svet.

Vo Vašom príhovore bolo cítiť nadšenie. Bolo to tým počtom ľudí?

Pekné počasie, veľký počet ľudí a tiež aktuálna téma – sv. Anna, vzor a príklad modlitby a dobrej manželky, dobrej matky a dobrej vychovávateľky. Žena, ktorá hýbe kolískou, hýbe svetom.

– re –

Náš Spektrum začal svoj … ročník


Skúste si tipnúť, aké číslo by ste doplnili v názve, aby ste postúpili do „ďalšieho kola“ či na ďalšiu stranu? Je to okrúhle jubilejné číslo, ktoré by som prehliadla aj ja, nebyť pamäti jedného zo zakladajúcich a stálych členov redakcie Martina, nášho grafického majstra, ktorý od začiatku roka pripomína celý jubilejný ročník.

Práve počúvam z rádia Lumen reláciu o telesnej čistote. Evokuje mi to v mysli aj čistotu myšlienok, slov, obrazov, ktorú sa vám, našim čitateľom, v každom vydanom Spektre snažia ponúknuť všetci prispievatelia, deliac sa s vami o to, čo si nechcú nechať pre seba a pomocou pera, papiera, písacieho stroja a počítača dávajú tomu podobu, ktorá sa cez osobné a internetové kanály dostáva do rúk nám a po úprave korekčnej, obsahovej a grafickej do rúk, vám, našim čitateľom. Farebná obálka s najaktuálnejšími zábermi zo života farnosti našej, niekedy i susednej, na ktorých by ste sa niektorí nenašli, keby sa nespojili pohotovosť a originalita i kvalita zn. Canon našich dvorných fotografov Martinov Magdovcov staršieho a mladšieho.

Súčasťou tohto finále je kopírovanie „vnútra“ časopisu, skladanie, zopínanie, teda neoceniteľnými pomocníkmi sú počítače s internetom, kopírka a „štikačka“, ktoré prekopírujú, vytlačia a pozopínajú (okrem skladania), aby výsledná podoba spojila v sebe formátovú podobu s praktickou eleganciou, spojenou s príťažlivosťou pre každého, kto ho zoberie do rúk.

To všetko by „ležalo úhorom“, nebyť obety – ochoty, zrieknutia sa vlastného pohodlia, času i sladkého nočného spánku a naberania síl desaťkrát do roka ľudí, ktorí sú ochotní to podstúpiť a aj takýmto spôsobom slúžiť a byť aktívni v našej farnosti.
Za tých 9 rokov patrí vďaka a raz večná odmena mnohým dievčatám i chlapcom, ktorí neodmietli prosbu pomôcť vtedy, keď niekto z nás nemohol prísť.

K „stáliciam“, ktoré pracujú pravidelne, aby aj Spektrum vychádzal pravidelne (gro redakcie) tvoria „šéf“ – náš duchovný otec (aktuálne podľa rozhodnutia o. arcibiskupa), Martin Magda starší – grafická úprava a foto, Martin Magda mladší – foto a tlač, Gabika Magdová – prepisovanie článkov a skladanie (teraz dvojnásobná mamička, ktorá stále prepisuje texty a rozhovory), Gitka Magdová – skladanie, pohostinnosť a nenahraditeľná starostlivosť o naše žalúdky, Marienka Magdová – skladanie a ja – jazyková úprava a zopínanie. O aktuálne Spektrum v elektronickej podobe dbá Mirko Magda. No a Monička Magdová je najmladšou členkou rodiny Magdovej a dúfam, že raz aj budúcou členkou redakcie; už teraz začína skladať obálky.

Je to práca náročná na čas, funkčnosť techniky, prítomnosť ľudí a ich fyzické dispozície, ale zároveň obohacujúca o nové informácie z rôznych oblastí, objavovanie bohatstva, aktuálnosti i preverenie vlastných vedomostí zo Svätého písma, hľadanie nového, lepšieho, keď nestačí to, čo je práve k dispozícii v našej mysli, duši, na internete… Sú to dispozície ľudské, duchovné i duševné, ktoré nám náš Nebeský Otec spolu s Ježišom a hlavným inšpirátorom Duchom Svätým požehnáva, aby sme za „výdatnej pomoci“ našej Nebeskej Matky, sv. Jozefa, nášho aj časopisového patróna sv. Františka Saleského, patróna žurnalistov a celého neba ich využili v prospech tejto práce, záľuby, každomesačnej súčasti našich životov a mnohých, ktorí túto aktivitu zahŕňajú do svojich modlitieb.

Pri piatom výročí sme neverili, ako rýchlo ubehol čas, teraz sa aspoň mne zdá, že tých druhých päť rokov ubieha ešte rýchlejšie. Budeme takto spomínať a rekapitulovať, ak dá náš Pán, aj o ďalších päť rokov? Napadá mi veta, ktorú si dovolím uviesť aj v súvislosti s týmto dielom vyslovená Gamalielom:“…ak je tento zámer alebo toto dielo od Boha, rozpadne sa, ale ak je od Boha, … (Sk 5, 38-39) Veríme tomu a sme o tom presvedčení.

O túto vytrvalosť prosíme v modlitbách a budeme prosiť pre všetkých, ktorí mali, majú a budú mať šírenie tohto dobrého diela na srdci tým, že ho budú chcieť spolutvoriť, teda dať svoje myšlienky na papier alebo do stroja, aby sme ich „posunuli“ všetkým, ktorí berú Spektrum do rúk pravidelne alebo sa s ním stretnú občas, náhodne alebo len raz s cieľom zachytiť to, čím žije alebo žila naša farnosť v predchádzajúcom mesiaci. To, čím žijeme my, jej členovia, farníci od detí cez mladých, dospelákov i starších vekom, čím prechádzame vo svojich životoch alebo čo sprevádza náš každodenný nielen duchovný, ale aj študentský, pracovný, rodinný i občiansky život, kto alebo čo nás dokáže potešiť, rozosmiať, dvihnúť na duchu, na duši i na tele, kto alebo čo nám dodáva energiu, silu a chuť do života, ale aj to, kto alebo čo nás trápi, škrie, bolí, s čím si nevieme rady, na čo treba aj kriticky poukázať. Nie je to ľahké ani jednoduché, vidíme to najmä vtedy, keď finišuje príprava na vydanie nového čísla a príspevkov od vás pre vás je málo, pomenej…

Aj pri tejto slávnostnej príležitosti vás chcem, naši terajší i budúci prispievatelia, čitatelia a podporovatelia myšlienok a slov v mene redakčného tímu osloviť: buďme spolutvorcami a spolušíriteľmi života našej farnosti, zachyteného písmom i obrazom na čiernobielych i farebných 18-tich stránkach „časopisu zo života rímskokatolíckej farnosti Víťaz“, ako je oficiálne uvedené pod názvom na každom čísle.


Všetci sme pozvaní a vítaní! V budúcnosti sa o tom raz určite presvedčia už z archívu (kto má záujem, môže si ho kedykoľvek prezrieť) budúci obyvatelia a členovia našej farnosti. Na spolutvorbu a spoluprácu sme pripravení aj my, ktorí sme na určitý čas prevzali túto štafetu.

Za všetkých jedna členka štafetového tímu Hanka Blizmanová.

ROZHOVOR



1. Sme na návšteve u Vyhonských, v rodine kňaza Jožka Vyhonského. Po mojej ľavej strane sedí Mons. Beeda, kňaz pôsobiaci v USA. Na úvod by som vás chcel poprosiť, aby ste sa nám predstavili.

Som kňaz pôsobiaci v USA na severe Pensylvánie blízko Filadelfie, asi hodinu a pol od New Yorku. Študoval som štyri roky v USA a potom štyri roky v Ríme. Vysviacku a primície som mal v Ríme. Narodil som sa v novembri 1936 v Scrantone. Rodičia sa tam tiež narodili. Stará matka a starý otec z matkinej strany sa narodili v Rudníku pri Košiciach. Z otcovej strany sa stará matka a starý otec narodili v Poľsku v Tarnove. Starí rodičia z matkinej strany žili s nami. Nič nevedeli po anglicky. Ja som bol z troch detí najmladší, tak som sa o nich staral. Po ukončení základných štúdií som študoval dva roky na University of Scrantone, dva roky u františkánov v Christ the King Seminary a potom štyri roky na North American College v Ríme. Tam sme študovali u gregorian. Štúdium v Ríme som ukončil v roku 1961 a my sme boli prví kňazi, čo boli vysvätení v Bazilike sv. Petra. Vysviacal nás rektor biskup Marcin, ktorý tiež pochádzal zo Scrantonu. Po ukončení štúdia som bol ešte rok v Ríme, lebo som si robil licenciát a potom som sa vrátil naspäť do USA.

2. Kedy ste pocítili volanie do Pánovej vinice? Mali ste nejaký vzor alebo to prišlo samo?

Už na základnej škole som pocítil túžbu stať sa kňazom. Raz do týždňa chodili ku nám rehoľné sestry, ktoré nás učili o Bohu, tak možno od nich.

3. Kde všade ste pôsobili?

Moje prvé pôsobisko bolo v Nanticoke, PA v kostole sv. Jozefa neďaleko Wilkes Barre, PA. Boli tam bane, preto tam bolo veľa Slovákov. Potom asi po štyroch rokoch som odišiel do Wilkes Barre, PA, do kostola Božského Srdca, kde som pôsobil dvadsať rokov. Teraz pôsobím pri kostole sv. Jozefa, pestúna. To je najstaršia farnosť v USA. Tohto roku sme oslávili 120. výročie.

4. Boli to veľké oslavy?

Obnovili sme kostol, zvnútra sme ho celý vymaľovali. Okolo oltára sú namaľované umelecké diela. Na ľavej strane je Melchizedech, veľkňaz ako obetuje chlieb a víno. Na pravej strane je obetovanie Izáka. Vpredu je socha sv. Jozefa a pod ním otvorené ruky, ktoré symbolizujú prijímanie obetných darov – kalich a chlieb a za nimi je kríž. Tie ruky vítajú tých, ktorí prišli na sv. omšu a tiež symbolizujú privítanie v nebi po smrti. Na vrchu sú namaľované zlaté hviezdy, ktoré symbolizujú tých, ktorí nás prežili, ako sú kňazi, rehoľné sestry, kapláni, farníci, ktorí sa obetovali a robili všetko pre farnosť. Oni tam svietia ako nebeské hviezdy.

Na oslavu každý poslal poslov. Sv. Otec poslal posla, prišli kardinál Tomko, otec biskup Tondra, otec arcibiskup Sokol, tiež prezident Bush, starosta mesta aj kardinál z Filadelfie. Hlavný biskup z biskupstva celebroval omšu a prvýkrát v živote zažil, že sme obetovali soľ a chlieb a tiež kvety a tí, čo niesli obetné dary, mali krásne slovenské kroje. Keď sme na konci omše zaspievali Mnoho rokov po anglicky, tak sa biskup až rozplakal. Po sv. omši sme mali hlavný banket, na ktorom bolo asi 175 hostí. Mali sme tiež krásnu hudbu a tancovalo sa až do polnoci.

5. Mohli by sme sa vrátiťk Vášmu pôsobeniu vo Wilkes Barre, konkrétne by ste nám mohli porozprávať niečo o otcovi Murgašovi?

Pôsobil som tam dvadsať rokov, desať ako kaplán a desať ako farár. Pred kostolom sme mali pamätnú tabuľu venovanú otcovi Murgašovi, ktorú venovala jedna rehoľná organizácia. Pred kláštorom, kde pôsobil otec Murgaš, je tiež tabuľa, ktorú venoval štát a tiež sme tam dali takú malú repliku. Vo vnútri kostola je na hlavnom oltári obraz Božského Srdca, ktorý namaľoval a tiež Panna Mária Nepoškvrnená. V škole sme mali obraz, na ktorom je zobrazený Ježiš ako dvanásťročný v chráme. Tiež chcel vytvoriť botanickú záhradu, v ktorej chcel vysadiť všetky stromy od severu USA, aby tam bolo miesto na šport, miesto na výlet. Túto myšlienku nestihol zrealizovať, lebo zomrel.

6. Kto teraz spravuje túto farnosť?

Mons. Sempa, ale on by chcel kostol zbúrať alebo venovať inej cirkvi, lebo treba veľa peňazí na jeho udržiavanie. Nie žeby ich nemal, ale nemá rád Slovákov a ani Murgaša. Slúži sa tam už málo omší. Keď ja som tam pôsobil, tak tam bola jedna osada, v ktorej žili sami Slováci a tiež jedna farnosť, ktorá bola medzinárodná a najviac v nej bolo anglicky hovoriacich obyvateľov. Tú však zatvorili a preto sa tie dve farnosti dali dokopy. Uprednostňoval však angličtinu a všetko chcel po anglicky. Teraz je tam už tretia farnosť a to poľská, ale aj tam chce všetko po anglicky. Má rád tento poľský kostol, lebo je malý a netreba sa oňho tak starať a preto ho aj uprednostňuje. V pôvodnej farnosti majú už len sobáše, pohreby, jednu sv. omšu v sobotu a jednu v nedeľu. Je to veľká škoda, lebo je to prekrásny kostol. Bola tam cirkevná základná škola, ktorá je však už zatvorená. Majú tam tiež dve rehoľné sestry. Jedna robí vo farnosti a jedna učí v škole.


7. Aká je situácia v USA? Ubúda veriacich alebo ich pribúda?

U nás je asi 1 050 domov. Máme 14 rímskokatolíckych farností – dve slovenské, dve poľské, tri talianske, jedna medzinárodná, jedna farnosť z Litvy a pod. Máme však nedostatok kňazov. Ja už mám tri farnosti na starosti – jednu slovenskú, jednu poľskú a jednu maďarskú.

8. Veľmi ste sa angažovali v slovenských organizáciách. Môžete nám povedať, čo všetko ste mali na starosti a čo máte na starosti teraz?

Asi dvadsať rokov som bol kaplánom Pensylvánskej ženskej jednoty a potom asi desať rokov pre Katolícky sokol. Starší, ktorí dali základy týmto spolkom, už zomreli a mladí už nevedia po slovensky a ani nemajú ochotu podporovať tieto spolky, napr. bol som na konvencii v ženskej Jednote v St. Luis, Missouri. Rozdávali ako milodar 1,5 mil. dolárov. Mali však už žiadosti od 150 organizácií.

Prvýkrát som prišiel na Slovensku v roku 1979. Mal som cestovať s pánom Štefanom Ungvarským z Víťaza, ale mi neprišli načas víza, tak oni odišli bezo mňa a ja som prišiel asi tri týždne po nich. V septembri bol vysvätený otec Tomko za arcibiskupa a tak som vlastne na jeho pozvanie ešte s jedným kňazom prišiel na Slovensko. Nocovali sme v Širokom, lebo v Rudníku som už nikoho nemal. Starý otec mal jedného slobodného brata, ktorý už v tom čase nežil. Súrodenci starej mamy odišli do USA. Jedna sestra odišla do Colorada a vychovala tam desať detí a pritom nevedeli nič po anglicky. Druhá sestra odišla tiež do Colorada. Nepáčilo sa im však tam a tak odišli štátu Iowa, potom do štátu Arkansas a nakoniec do Illinois. Aj ona mala desať detí.

9. Ako ste sa spoznali s pánom Františkom Galdunom?

Ten, čo prišiel so mnou, pán Krempašský, tak to bol jeho bratranec. Fero mal auto, takže on bol náš šofér.
Ešte by som spomenul, že som bol na námestí sv. Petra, keď bol zvolený za Sv. Otca nebohý Ján Pavol II.

10. Stretli ste sa so Sv. Otcom osobne?

Áno, mnohokrát. Jedno také zaujímavé stretnutie bolo ešte v čase, keď Karol Wojtyla bol ešte len kardinálom. Cestovali sme do Filadelfie na Eucharistický kongres a farnosť Wilkes Barre tam bola ako zástupca celého Slovenska. Všetci sme boli v krojoch. Spievali sme pred sv. omšou a tiež sme niesli obetné dary. Bolo to v čase, kedy sa oslavovalo 200 rokov od vzniku USA. Sv. omšu tam vtedy slúžil kardinál Wojtyla. Išiel nás plný autobus a jedna žena mala dobré vyprážané kurča. Ja som jej povedal, že už je čas jesť. Ona však povedala, že nebude jesť, kým neskončíme program. Nič nemôžeme mať v žalúdku, keď spievame. Tento náš slovenský zbor nahral množstvo kaziet. Keby ich nenahrali, tak by sa všetko po slovensky stratilo. Na Vianoce sme vydali kazetu Čas radosti, veselosti, nedávno spravili Pašie podľa Jána a na druhej strane je veľkonočná omša. Tiež sme nahrali mariánske a aj ľudové piesne. Keď mal primície jeden chlapec z našej farnosti, tak sme nahrali veľký disk s názvom Ty si kňaz naveky. Na čele väčšiny týchto činností bola Trudy Čechová. Ona bola vodkyňa a viedla nás do najvyššieho stupňa slovenskej kultúry. Je čestnou občiankou obce Široké a práve ona začala podporovať Základnú umeleckú školu v Širokom.

11. Čo by ste odkázali našim čitateľom?

Všetko je v rodinách a všetko záleží od rodiny. Ak deti od mala chodia s rodičmi do kostola, tak potom stále prídu, lebo ich rodičia k tomu viedli. Ak sa doma modlia, tak sa budú vždy modliť. Mali sme jednu slovenskú rodinu, ktorá mali troch väčších chlapcov. V sobotu si radi vyšli do krčmy a prišli neskoro domov. Ráno sa im nechcelo vstávať na sv. omšu a tak ich mama obliala vodou, potom vstali. Keď mám prvé sv. prijímanie, tak deťom hovorím: „Keď tvoj otec alebo tvoja matka nechcú vstať na sv. omšu, tak choď, vezmi vedro, naplň ho s vodou, vylej ju na nich a povedz: „Musím ísť na omšu.“ A oni vstanú, lebo už budú mokrí. Raz mi jeden hovoril: „Vedro vody by nestačilo pre môjho otca. Musel by som vziať hadicu a tak ho polievať.“

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili Ing. G. Magdová a M.Magda, st.

Keby…



Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými,

a lásky by som nemal …

A keby som mal dar proroctva

a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu

a keby som mal takú silnú vieru,

že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal …

A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu

a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny,

a lásky by som nemal …

Láska je …

sv. Pavol Korinťanom, (porov. 1 Kor 13 1-4)

Rok sv. Pavla, apoštola


Bratia a sestry, Svätý Otec Benedikt XVI. dňa 28. júna 2007 v Bazilike sv. Pavla v Ríme ohlásil, že apoštolovi Pavlovi venuje zvláštny jubilejný rok, ktorý bude trvať od 28. júna 2008 do 29. júna 2009 pri príležitosti 2 000. výročia jeho narodenia.

Celý tento pavlovský rok bude aj pre nás príležitosťou, ako to povedal kardinál Andrea di Montezemolo, arcikňaz Pápežskej baziliky sv. Pavla za hradbami:

• k znovuobjaveniu postavy apoštola Pavla, jeho diela, apoštolských ciest,
• k čítaniu jeho početných listov, adresovaných prvým kresťanským spoločenstvám,
• k prehĺbeniu jeho bohatého učenia, ohlasovaného „národom“,
• k organizovaniu pútí k jeho hrobu a na mnohé miesta, ktoré on navštívil,
• k modlitbe a práci pre jednotu všetkých kresťanov v zjednotenej Cirkvi, pravom „mystickom Kristovom tele“.

Taktiež na začiatku nového školského roka 2008/ 2009 chcem upozorniť všetkých žiakov a študentov, a aj ostatných, ktorí študujú školu života, na akom základe chcú stavať alebo už stavajú svoj život. V dobrom nás napomína sv. Pavol: „Každý nech si dáva pozor, ako na (Kristovi) stavia. Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je“ (1 Kor 3, 10-13).

Povzbudzujem seba aj vás, mojich bratov a sestry vo viere, aby sme popri mnohých časopisoch, knihách a skriptách v škole nezabudli na knihu, ktorá je v našich rodinách zapadnutá prachom – na Bibliu. Tam sa dočítame, kto to bol sv. Pavol a akú veľkú lásku mal k Pánu Ježišovi.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec