Značka: Spektrum 2009 – 10

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.

Máte ťažkosti so sviatosťou zmierenia? Asi ste ju dobre nepochopili. K svätému Františkovi Saleskému prišla raz vznešená pani a spovedala sa – ako sama neskôr verejne rozprávala – „z hriechov najhanobnejších“. Po spovedi sa pýtala svätca: „Dôstojný pane, čo si teraz o mne myslíte?“ „Že ste svätá,“ odpovedal biskup. „Ale to by ste museli konať proti svoju svedomiu, keď viete, ako som žila.“ „Nie, lebo teraz ste čistá a svätá.“ „Ale ako zmýšľate o mojej minulosti?“ „Nijako, akoby som mohol zmýšľať o niečom, čo Boh zahladil a zničil. Budem sa srdečne radovať s anjelmi, ktorí jasajú nad vaším obrátením!“ „Ale vy ste plakali, keď som sa z hriechov spovedala.“ „Plakal som radosťou nad vašim vzkriesením.“

C. Caretto v knihe „Skutočnosti z druhej strany“ píše: Dodaj mi odvahu – Boh ťa má rád! Viem, že si to nezaslúžiš, je zbytočné opakovať mi to. Miluje ťa! Si zmietaný množstvom pochybností? Neboj sa, miluje ťa, jeho láska je veľkodušná. Nemiluje ťa pre tvoje zvláštne kvality, lež preto, že ťa nemôže nemilovať. Veď je láska! Nebráň sa, dovoľ mu, aby ťa objal!

Po spovedi je už všetko hotové? Kdeže! Začína život, zápas, rozvoj. G. Bernanos píše v „Denníku vidieckeho farára“, že žena, ktorá sa obrátila a pochopila, že to bolo doteraz zlé, upozorňuje kňaza: „Och, vy si myslíte, že som už celkom obrátená, že je už všetko v poriadku. Zostáva vo mne ešte toľko pýchy, že by ma to stačilo zatratiť. Začína sa pre mňa veľké podujatie …“

Chcete po svätej spovedi začať opravdivejšie žiť? Prečítajte si niečo zo sv. Jána, ale tak, akoby to Kristus hovoril vám. Poznačte si jednu myšlienku, dajte do notesa či peňaženky a často si ju pripomeňte. Na pár minút zájdite do kostola. Pomodlite sa za tých, ktorí zvlášť potrebujú pomoc. Pomodlite sa za tých, čo potrebujú silu. Kúpte kríž pre jednu rodinu a dajte ho hoci aj na faru. Kúpte dobrú knihu a darujte ju niekomu. Kúpte si sami dobrú knihu a čítajte si z nej pravidelne. Darujte niečo nejakej chudobnej rodine. Venujte sa deťom denne o pol hodiny dlhšie. Buďte celý týždeň po sv. spovedi pozornejší voči želaniam manželky či spolupracovníkom.

Chcete sa naozaj zmieriť s Bohom? Zmierte sa so svojimi bratmi. Sviatosť zmierenia má byť i zmierením s ľuďmi. Dáva nám právo zúčastňovať sa na Eucharistickom chlebe, keď nás už vopred začlenia do tajomného Tela. Svätá spoveď nie je len odpustenie. Je to nové zapojenie do Božieho života. Znovu sme pri prameni sily. Ježiš povedal: „Prijmite Ducha Svätého – ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im…“ – svätá spoveď je sviatosťou kresťanského života, je to odpoveď na naše prosby: „Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého…“ Je to i sviatosť vytrvalosti a rozvoja lásky.

„Ako mňa poslal Otec… Prijmite Ducha Svätého. Ktorým odpustíte…“ V čom je zmysel poslania Ježišovho medzi ľuďmi? Zjaviť milosrdnú a vykupujúcu lásku Božiu. Boh chcel príchodom svojho Syna medzi ľudí urobiť ich božskými, zachrániť ich od hriechu v spoločenstve lásky s Bohom. Človek Ježiš ako Syn Boží bol plný milosti, bol sama milosť. Otec chcel, aby sa stal prameňom milosti pre iných. Všetci mohli prísť do styku s milosťou len cez Neho. Nikde inde milosť nebola viditeľná. Kristus je prejav Božej lásky k človeku. Kristus je samotné Božie milosrdenstvo, ktoré nám ide stále v ústrety z jeho ľudského srdca…

Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný

– 1. – 8. 11. – mysleli sme na našich zosnulých bratov a sestry

– 22. 11. – Nedeľa Krista Kráľa – ukončili sme jeden liturgický rok „B“ a začali sme nový liturgický rok „C“ adventným časom

– 30. 11. – odpustová slávnosť na Vyšnom konci k sv. Ondrejovi, apoštolovi; slúžil kluknavský kaplán Peter Lešňovský

– 6. 12. – odpustová slávnosť sv. Barbory v Ovčí sme oslávili s vdp. Jozefom Bednárikom, rodákom z Ovčia

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Možno ste sa už stretli so ženou, ktorá otehotnela i napriek tomu, že užívala hormonálnu antikoncepciu. Je teda zrejmé, že táto antikoncepcia vždy nezabraňuje ovulácii (dozretiu vajíčka v Grafovom folikule vo vaječníku). Ale v skutočnosti má hormonálna antikoncepcia ešte dva záložné mechanizmy pre prípad, žeby nezabránila ovulácii. Po prvé zabraňuje spermiám dosiahnuť vajíčko a to tým, že mení konzistenciu hlienu v krčku maternice (je hustejší) a po druhé mení sliznicu maternice (je menej pripravená na prijatie počatého dieťatka) a tak zabraňuje jeho uhniezdeniu v maternici, čím spôsobuje jeho smrť. Je známe, že vnútromaternicové telieska výlučne fungujú na tomto princípe. Antikoncepčná kultúra teda vedie k umelému potratu.

Aj keby sa manželský pár neuchýlil k umelému potratu, stále vidno, ako antikoncepčná mentalita vedie k roztrpčenosti voči deťom a voči všetkému, čo požaduje od svojich rodičov. Celoživotná zodpovednosť rodičovstva nie je tým, na čom sa pár používajúci antikoncepciu dohodol.

Mentalita ľudí, ktorí používajú PPR zodpovedne, je celkom iná. Predpokladajme, že ste poslali pozvánku na svadbu niekomu, o kom ste vedeli, že aj tak nebude môcť prísť. Ako by ste sa cítili, keby zmenil svoje plány a neočakávane by sa na svadbe ukázal? Asi by ste boli prekvapení, ale nechceli by ste ho vyhodiť. Nakoniec, veď ste to boli vy, kto ho pozval. Ak by ste ho predsa chceli vyhodiť, iba by ste ukázali, že vaše pozvanie nebolo úprimné.

Táto situácia je analogická situácii manželského páru, ktorý sa miluje v neplodnom období. Poslali Bohu pozvánku, že ak si to praje, môže stvoriť nový život, súčasne sú si však takmer istí, že to neurobí. Ak Boh „zmení plány“, môžete začuť, ako pár hovorí o prekvapivom tehotenstve, ale nikdy nebudete počuť hovoriť o nechcenom tehotenstve. Ak by predsa o ňom hovorili, dokazovalo by v prvom rade to, že ich pozvanie Bohu nebolo úprimné.

Inými slovami povedané, manželský pár, ktorý zodpovedne používa metódy PPR, vie, čo je predmetom dohody a akceptuje to. Ak sa Boh neočakávane rozhodne stvoriť nový život, každá vymenená plienka, každá prebdená noc – v skratke povedané – každá rodičovská starostlivosť a obeta sa stáva pokračovaním toho áno, ktoré vyslovili v extáze život dávajúceho spojenia.

Ak si vezmeme skupinu ľudí, ktorí prešli serióznou snúbeneckou prípravou a ktorí boli správne poučení o metódach PPR a ktorí ešte k tomu sú motivovaní dodržiavať pravidlá, percento účinnosti metód PPR vyskočí na 99%, čo potvrdzujú aj početné štúdie.

Staršia metóda sledovania menštruačného cyklu, popularizovaná katolíkmi v polovici 20. storočia, predpovedala pravdepodobné obdobie plodnosti v danom mesiaci na základe dĺžky predchádzajúcich cyklov. Pri ženách s nepravidelným cyklom nebola spoľahlivosť tejto metódy vysoká. Takisto neexistoval spôsob, ako posúdiť, kedy nastalo obnovenie plodnosti po pôrode, či počas kojenia.

Pokrok v chápaní významu krčkového hlienu, ku ktorému došlo v 50.-tych a 60.-tych rokoch, viedol k vyvinutiu moderných metód PPR. Tie nie sú založené na pravdepodobnosti plodnosti, ale na ľahko pozorovateľných znakoch plodnosti a neplodnosti v každom cykle – hlavne krčkový hlien, ale aj teplota, zmeny v krčku a ďalšie.

Takto môže moderné metódy PPR používať každá žena, dokonca aj keď má nepravidelný menštruačný cyklus, alebo keď kojí, alebo je v premenopauze (pred prechodové obdobie).

Ak získame osobné skúsenosti, môžeme veľmi dobre vypozorovať plodné a neplodné dni. Mnohí si kladú otázku: keď sa chceme vyhnúť tehotenstvu ako dlho pri PPR musíme pohlavne abstinovať? Je to asi 7 – 10 dní počas cyklu. Obdobia abstinencie sa môžu predĺžiť v čase nepravidelnej plodnosti, napr. po pôrode či v premenopauze.

Niektorí si myslia, že sexuálna abstinencia môže manželstvu ublížiť. Sexuálna abstinencia by mohla manželstvu ublížiť, keby sa diala z nesprávnych dôvodov. Ale ak sa manželský pár rozhodne sexuálne abstinovať z dôvodu vernosti manželským sľubom, abstinencia slúži na upevnenie ich manželského zväzku. Uvidíme to, ak sa znova pozrieme na každý jeden manželský sľub cez optiku PPR.

Sloboda: Používanie metód PPR preveruje slobodu manželského páru. Dokonca, aj keď sa im to zdá ťažké, obdobia abstinencie, pre ktoré sa rozhodli z dôvodu vernosti manželskému zväzku, nemôžu mať za následok nič iné ako zdokonalenie oboch v čnosti sebaovládania, ktorá je taká dôležitá pre slobodu autentickej manželskej lásky.

Úplnosť: Praktizovanie metód PPR podporuje úplné sebaodovzdávanie sa rešpektovaním úplnej osoby. Každý z manželov vie, že je tým druhým rešpektovaný. Každý vidí pravú lásku toho druhého v ochote priniesť obetu. Takto sa medzi manželmi vytvorí vzájomná dôvera, ktorá im vo chvíli, keď sa milujú, umožňuje odovzdať sa druhému úplne a bez strachu.

Vernosť: Vernosť manželskému záväzku je dôvod existencie PPR. Takýto pár dokazuje svoju vernosť manželským sľubom bez ohľadu na to, aké je to ťažké, aké požiadavky to naň kladie, aké obety je nutné priniesť. Myslíte si, že manželský pár, ktorý sa, ak je to vhodné, naučil zrieknuť sa sexu v manželstve, bude mať nejaký problém odmietnuť pokušenie mať sex mimo manželstva, ak by sa taká možnosť vyskytla? Určite nie. Veľmi dobre pozná cenu svojej vernosti.

Otvorenosť pre deti: Zachovať vernosť tomuto sľubu predstavuje punc PPR. Keď sa manželský pár praktizujúci PPR rozhodne milovať, stále necháva možnosť otehotnenia v Božích rukách. Duch Svätý je v ich spálni vítaný. Puto lásky, ktoré spája Trojicu sa stáva tým istým putom, ktoré spája aj ich oboch.

Nepochybne, táto periodická sexuálna abstinencia vyžadovaná PPR môže byť zložitá. Ale praktizovanie PPR si vyžaduje sebaovládanie, dôveru manželovi, manželke, dôveru Bohu, úprimnú a otvorenú komunikáciu a vôľu priniesť jeden pre druhého obetu. A práve týmto sa láske neubližuje. Toto je tá pravá láska. V tom je to manželské umenie.

Pretože praktizovanie PPR podporuje presne tie čnosti, ktoré sú nevyhnutné pre úspešné manželstvo, nemalo by nás prekvapiť, že zatiaľ čo – vo všeobecnosti – majú katolíci približne rovnakú rozvodovosť ako ktokoľvek iný, prieskumy naznačujú, že medzi používateľmi metód PPR je rozvodovosť takmer nulová. Takže PPR má ďaleko od poškodzovania manželstva, práve naopak, stáva sa pre oboch manželov istou manželskou poistkou.

Pokúsme sa, pokiaľ sme o PPR ešte nepočuli, nájsť kontakt, ľudí, ktorí to už praktizujú, aby nás poučili, poradili nám a pomohli nám v našom zodpovednom rodičovstve. Veď Boh nás bezhranične miluje, len sa treba otvoriť jeho Svätému Duchu a vedieť patrične aj poprosiť. Nech nám v tom Pán pomáha.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Milí priatelia, opäť sa vraciame k preberanej téme ohľadom kritiky. Tentoraz si povieme, ako kritiku konštruktívne prijímať. O čo ide?

Konštruktívne prijímať kritiku znamená:

– pozorne si vypočuť človeka, ktorý nás kritizuje a tak mu vlastne prejaviť úctu
– pokúsiť sa vysporiadať so svojimi problémami a tak prejaviť úctu k sebe
– nakoniec s Božou pomocou premyslieť a realizovať vo svojom živote predložené zmeny.

Ako uvedené aj skutočne realizovať? Jestvuje pár overených rád:

1. Pozorne počúvajme kritiku na svoju adresu
Niekedy sa nám zdá, že sme porozumeli, o čom sa v kritike hovorí. V skutočnosti však môže človek, ktorý nás kritizuje, myslieť niečo úplne iné, ako jeho kritiku chápeme my. Preto má zmysel ujasniť si, či sme počuté správne pochopili. Napríklad takto: „Zdá sa mi, že máte na mysli…(zopakovať vypočuté). Je to tak?“ Alebo „Skúsme si to ešte raz ujasniť: Vy hovoríte…(zopakovať vypočuté). Správne som Vás pochopil?“

2. Vzoprenie – normálna prvá reakcia na kritiku
Keď nás niekto kritizuje, obyčajne tým hodnotí naše správanie sa či vzťah k niekomu, k niečomu. Kritik žiada, či čaká od nás určité zmeny. Ak sú však jeho kritické poznámky nekonštruktívne či pre nás neprijateľné (napr. ak sa týkajú našich hlbších osobných záležitostí – idú tzv. pod kožu) môžeme sa cítiť touto kritikou zranení a ponížení. Potom je našou prvou a prirodzenou reakciou voči kritike protest, vzbura. Keď protestujeme, uvedomujeme si voči čomu a prečo. Ale jednou z príčin nášho protestu môže byť aj to, že sa meniť nechceme.

3. Vychádzajme z toho, že kritizujúci koná s dobrým úmyslom
Možno si človek, ktorý nás kritizuje, uvedomuje isté nejasnosti vo svojej kritike voči nám. Môže sa dokonca úplne mýliť v tom, v čom nás kritizuje. Ale už len to, že sa pokúša o záležitosti hovoriť, si vyžaduje značnú dávku odvahy. Naozaj jeho kritika nemusí byť na pravom mieste, ale skutočnosť, že o veci hovorí, svedčí o jeho vzťahu voči nám. O tom, že si nás váži, že mu nie sme ľahostajní, že mu na nás záleží. Preto, ak v sebe nájdeme silu úprimne mu poďakovať za jeho otvorenosť, spravme tak.

4. Nedovoľujme, aby nás kritikou niekto urážal
O čo ide? Nie vždy sa kritizuje s dobrým úmyslom. Naopak, častým cieľom kritiky je túžba zraniť druhého, spôsobiť mu bolesť. Takúto kritiku právom považujeme za urážajúcu a nielen že sa jej máme, ale aj musíme vzoprieť! Je potrebné postaviť voči nej opak – konštruktívnu kritiku. Ako? Napríklad: „Tvoje slová ma veľmi urazili. Cítim sa nepríjemne. Takýto spôsob Tvojho vyjadrovania ma od Teba odpudzuje. Ak chceš, aby som konal inak, povedz mi pokojne a konkrétne, čo mám podľa Teba urobiť. Vtedy môžem pokojne pouvažovať o Tvojich slovách.“ Takáto odpoveď premení urážajúcu kritiku na konštruktívnu.

5. Sústreďme svoju pozornosť na slová kritiky a nie na osobu kritika
Často používaný spôsob sebaobrany je preorientovať našu pozornosť namiesto na slová kritiky na osobu kritizujúceho. Vyvarujme sa spomínaného. Nevravme teda: „Čo si ona o sebe myslí! Mladá ma bude učiť! Najskôr sa pozri na seba!“ a podobne. Faktom je, že aj tzv. naničhodník môže povedať niečo užitočné. Zlú službu preukazujeme sebe i okoliu, ak si sami vyberáme, koho budeme počúvať a koho nebudeme, lebo nie je pre nás autoritou. Základom sebadôvery je totiž vždy a jedine vzájomná úcta, ktorá predpokladá nevyhnutnosť vypočuť si druhého človeka.

6. Učme sa od svojich kritikov
Kritik môže byť naším dobrým učiteľom. Premyslená, vyvážená, taktická kritika je veľmi cenný dar. Potvrdenie našej hodnoty v očiach kritizujúceho. Bez kritiky sa nemožno zlepšiť. Dobroprajná kritika = pokus ukázať nám naše možnosti, našu kvalitu. Dokonca v Knihe prísloví 12, 1 sa píše: „Ten, kto rád znáša, keď ho napomínajú, má rád vedomosť, kto však neľúbi, keď sa mu vyčíta, je hlupák.“

7. Pamätajme si:premyslieť si kritiku a nesúhlasiť s ňou je povolené
Ak premýšľame nad kritikou voči nám, nemusíme s ňou súhlasiť. To však neznamená, že zároveň s ňou odmietneme aj kritizujúceho, že s ním ukončíme náš vzťah. Spokojne s ním môžeme naďalej zostať v dobrom vzťahu.

8. Priznajme si svoje chyby a hriechy a buďme pripravení vynaložiť úsilie na zmenu
Nik z nás nie je ideálny. Preto sa nečudujme, že kritika voči nám môže byť aj spravodlivá. Ak sa tak stane, je potrebné ospravedlniť sa, priznať si svoje chyby, nedostatky a poprosiť o odpustenie. Boh nám často ukazuje naše hriechy a chyby ústami druhých ľudí. Múdry kresťan si môže pri spravodlivej výčitke voči sebe pomyslieť: „A čo ak to teraz so mnou hovorí Boh?“ Ospravedlniť sa však iba formálnym zahundraním „Prepáčte,“ alebo „Mýlil som sa,“ aby sme uspokojili toho, kto nás kritizuje, nie je v skutočnosti priznanie si svojej chyby. Nech sú naše ospravedlnenia úprimné! Nech vedú ku skutočným premenám v našom živote! Hoci k nim možno dospejeme až po dlhšom čase.

9. Majme svoj osobný názor na kritiku, ktorá bola povedaná na našu adresu
Pýtajme sa a uvažujme nad otázkami: „Je táto kritika na moju adresu pravdivá? Naozaj sa v tom musím zmeniť? Čo chce povedať Boh ústami tých, ktorí ma kritizujú?“ To sú tie správne otázky! Hľadajme na ne odpovede.
Milí čitatelia, možno Vám odpovede dajú práve kritizujúci priatelia, či ľudia vo Vašom okolí. Avšak chcieť sa zmeniť a popracovať na zmene môže iba každý z nás osobne, sám za seba. Ide o našu zodpovednosť. Pritom je potrebné byť voči sebe pravdivý a čestný. Náročné? Áno, ale verte, že výsledok, hoc aj po dlhšom čase a úsilí, za to stojí.

Miroslav a Lilia, Sant Petersburg

Určite sme už viackrát videli rôzne druhy krížov. Niektorí, ktorí rozumejú symbolike kríža, vedia určiť, o aký kostol ide, lebo znakom nášho vierovyznania je kríž. Pozrime sa na náš znak, aby sme mu porozumeli.

Najprv si povedzme názvy jednotlivých častí. Zvislá časť kríža sa volá stipes a vodorovná patibulum. Nevieme presne, aký kríž niesol na Golgotu Ježiš, či niesol celý kríž, alebo iba patibulum. Každý odsúdený bol označený svojou vinou, za ktorú bol popravený, a to nad hlavou. Ak vidíme niekde dvojramenný kríž, vedzme, že vrchná vodorovná časť je tabuľka, na ktorej bola napísaná Ježišova „vina“, a to v troch jazykoch: latinsky, hebrejsky a grécky. Keďže miesto, kde bol Ježiš ukrižovaný, bolo za mestom a nápis nad jeho hlavou bol napísaný v troch rečiach, musela to byť dostatočne veľká doska, aby to tam vošlo a bolo to viditeľné. Nápis na našich krížoch INRI je skratkou latinského nápisu: Iesus Nasarénus Rex Iudaeórum – Ježiš nazaretský, kráľ židovský. Táto tabuľka tvorí prvé rameno na viacramenných krížoch. Druhé rameno je patibulum a na tom mali odsúdení pribité ruky.

Zobrazuje sa aj trojramenný kríž. Tretie rameno je naznačením tzv. sedille. Táto časť sa dávala niekedy pod zadok odsúdenému, alebo pod nohy. Používalo sa to hlavne pri tých odsúdených, ktorý mali zomierať veľmi dlho. Ak mal sedille, ruky mal pribité na patibule, nohy ma pribité o stipes a tým, že sedel, mal uvoľnený hrudný kôš a mohol voľne dýchať. Podľa Turínskeho plátna (plátno, v ktorom podľa tradície bolo uložené Ježišovo telo a pochované v kamennom hrobe) predpokladáme, že Ježiš túto časť nemal, lebo diera na ľavej nohe je omnoho väčšia ako na pravej. Z toho usudzujeme, že ich mal prekrížené ľavú cez pravú a jedným klincom pribité o stipes. Tiež usudzujeme, že Ježiš nemal túto časť z toho dôvodu, že bol prípravný deň pred Veľkou nocou a odsúdení nesmeli visieť na krížoch cez tento deň. Museli zomrieť veľmi rýchlo. Preto aj obom lotrom polámali nohy, aby sa čím rýchlejšie udusili. Ježiš bol už mŕtvy, preto mu nepolámali nohy, ale vojak mu kopijou prebodol bok, aby si boli istý jeho smrťou. Táto rana do srdca bola poistkou pre vojaka, lebo vojaci ručili vlastným životom za to, že odsúdený je buď mŕtvy, alebo pri nich. Z tohto dôvodu neobstoja špekulácie, že vojak sa netrafil do srdca a Ježiš prežil križovanie. Kto toto tvrdí, nepozná rímskych legionárov a stotníkov, čo všetko dokázali. Dvadsať rímskych vojakov v štvorcovom zoskupení dokázalo odolávať až trom stovkám nepriateľských vojakov.

Ukrižovanie je najkrutejším spôsobom popravy, lebo človek pribitý na kríži sa striedavo pomaly dusil a omdlieval od bolesti. Všetka váha bola na rukách a dôsledkom toho bol vytiahnutý hrudný kôš. Bránica bola vyšponovaná a tým pádom bolo dýchanie veľmi plytké, čo spôsobovalo neprekrvenie mozgu a následné mdloby. Odsúdený, ktorý si túto situáciu až veľmi uvedomoval a tiež dôsledkom pudu sebazáchovy, sa chcel nadýchnuť do plných pľúc, preto sa celou váhou postavil na nohy, ktoré boli pribité na jednom kline. Nejednalo sa o klinec, aký poznáme my (napr. ktorý má priemer 1 cm), ale bol to kovaný štvorhranný klin o sile asi 3-4 cm, aby udržal váhu celého tela. V takom prípade váha celého tela bola na jednom kline a to spôsobovalo nepredstaviteľné bolesti a závraty, preto odsúdený po krátkom čase znovu klesal na ruky. To sa opakovalo až do smrti odsúdeného.

Žehnaním sa znakom kríža vyjadrujeme svoju príslušnosť k tomu, ktorý zomrel na tomto kríži za nás, za mňa. Znak kríža je vyznaním našej viery v Krista, a to ukrižovaného; niet kríža bez Ježiša a Ježiša bez kríža. Nedá sa jedno od druhého oddeliť, aj keď by to chceli mnohí. Prijali by Krista, ale nie toho, ktorý trpí. Toto znamenie by sme nemali robiť len tak ledabolo, lebo je to znak našej spásy. Mali by sme ho robiť veľký, aby nás celých obopínal, objímal, posvätil. Mali by sme ho robiť dôstojne, lebo na ňom sa odohrala naša záchrana.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Aj takto by sme mohli pomenovať náš domáci cintorín. Je vizitkou našich veriacich, ktorí sa oňho vzorne starajú. Tu sú pochovaní naši najbližší – rodičia, bratia, sestry alebo aj naše drahé ratolesti, ktorí nás predišli do večnosti.

Ale poďme trochu do histórie našej obce s otázkou, kde je prvý cintorín po vzniku našej obce a kde sú pochovaní naši praprapredkovia. Tí naši veriaci, ktorí už nosia pár krížikov na svojich pleciach, sa letmo pamätajú, že naša obec sa nachádzala v Pohlodove. Aj v súčasnosti sa tam pri poľnohospodárskych prácach vyorávajú rôzne opracované kamene, ako hovoria oráči z poľnohospodárskeho družstva. Nič o cintoríne v tejto lokalite sa nevie. Aj preto sa pýtame, kde je ten prvý cintorín? Nuž podľa nášho pamätníka Valenta Magdu a jeho záznamov by to malo byť miesto niekde nad poľnohospodárskym dvorom.

Prečo práve tam, to presne nevieme. Možnože budúcnosť to odhalí. Jedno je však isté, že aj v našej obci sídlili páni, ktorí mali sídla na Vyšnom konci a vlastnili veľké pozemky. Starali sa o to, aby aj kostol či cintorín boli v blízkosti ich obydlí. Na Vyšnom konci bývali ľudia, ktorí pracovali na ich pozemkoch, poväčšine to boli občania, ktorí bývali Zamostkom. Mali primitívne domy, ktoré boli pokryté slamou.
Prečo hovoríme o tejto lokalite a ako došlo k tomuto názvu? Títo veriaci bývali za potokom, s centrom dediny ich spájal drevený most cez potok, ktorý tam preteká. Tento most pozostával z pár pozdĺžnych a pár priečnych trámov, takých, aby sa dalo prejsť na druhú stranu. Tak vznikol názov Zamostom, Zamostkom alebo Zamoscikom. A tak ostal spomínaný názov Za mostkom.

Ale vráťme sa späť k spomínanej téme. O skrášľovanie nášho cintorína sa starajú všetci veriaci. Avšak o vstupnú bránu do tohto priestoru a zvlášť o kaplnku, ktorá je pred vstupom, sa stará jedna veľmi milá pani, ktorá má na svojich pleciach už osem krížikov. Je to pani Mária Jenčová, ktorú dobre poznáme pod prímením Županová. Jej najbližší hovoria, že budú v tejto tradícii pokračovať. Či to tak bude, ukáže čas.

Aj keď sa na spomínanom mieste zíde na Deň dušičiek veľa ľudí, ľudia známi aj menej známi, zachovávajú tam posvätné ticho a tak prejavujú úctu zomrelým. Nech odpočívajú v pokoji!

Všetkým, ktorí sa starajú o toto posvätné miesto, patrí úprimná vďaka.

Imrich Jenča, Víťaz

8. decembra cirkev oslávi sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Je to aj deň úcty k nenarodeným deťom.

A preto by som chcela všetky mamičky-čakateľky povzbudiť, že Božie plány s naším životom sa niekedy s našimi plánmi nezhodujú. Myslím si, že najvýraznejšie to žena precíti, keď neplánovane čaká dieťatko. Ja som to síce sama nezažila, ale stretla som sa s tým u iných dobrých kresťanských matiek. Každá takáto žena pozná tú búrku protichodných pocitov sprevádzajúcich neplánované tehotenstvo. Keď sa na tehotenskom teste objavia dve ružové vodorovné čiaročky a niet pochýb, že žena je v požehnanom stave, tvárou v tvár tejto nečakanej správe mnohé ženy urobia to, čo dospelé ženy robievajú, keď veci nejdú presne podľa ich predstáv – rozplačú sa.

Aj keď som presvedčená, že dobré katolícke ženy chápu, že ten krehký život, ktorý sa v nich rodí je jedinečná a vzácna bytosť, že tento nový život je skutočný dar od Boha, aj tak sa mnohé nedokážu ubrániť pocitom veľkého rozčarovania. Takýto skorý príchod dieťatka zmaril všetky ich plány, ktoré mali. Napr. „veď manžel chcel dokončiť štúdium na vysokej škole a nájsť si trvalé zamestnanie, ja som si chcela konečne oddýchnuť od materskej a ísť tiež zarábať pre rodinu a v lete sme chceli ísť všetci na dovolenku, atď., atď.“ A namiesto toho – tu to máš! Mnohé si povedia: „Prepadla som z veľkej životnej skúšky – z prirodzeného plánovania rodičovstva.“

Chcem povzbudiť všetky ženy, ktoré budú tieto riadky čítať, a ktorým sa to stalo, alebo niekedy stane. Len verte dokonalému Božiemu plánu a berte si za vzor Pannu Máriu. Neoddávajte sa sebaľútosti a neprepadnite pocitu viny za takýto svoj negatívny postoj k udalosti, ktorú Vaše srdce nazýva šťastím.

Nebojte sa, Boh Vás zahrnie požehnaním, lebo sa Vám narodí najkrajšie a najpôvabnejšie dieťa, aké kedy videl svet. Pochopte, že Boh vám poslal práve toto dieťa, pretože práve ono má byť vaše. Nie nejaké iné, ktoré by ste počali o rok, či o dva.

Takýto šťastný koniec však aj tak nevymaže zložité pocity, s ktorými zo začiatku žena prijíma hlásiaci sa život. Neplánované tehotenstvo prináša so sebou priam explóziu citov.

A nemusí to byť len vaše prvé tehotenstvo, ktoré vás zaskočí, môže ním byť aj ďalšie, keď už máte doma na starosti kŕdlik detí. Možno nebudete dvakrát nadšená, keď zistíte, že bocian má opäť namierené do vášho domu. A možno vás zaskočí pocit viny, že ste sa hneď na začiatku nepotešili. Je to celkom prirodzené, že sa žena pri takejto neočakávanej správe, ktorá znamená zmenu celého jej života, trochu zarazí. Ani uvedomenie si, že každý začínajúci sa život je nenahraditeľným darom od Boha, vás niekedy neochráni pred mnohými ľudskými reakciami („videli ste, ona je už zas tehotná…“) a pri myšlienke na nové tehotenstvo niektoré ženy cúvnu. A je to to najhroznejšie, čo môžu urobiť. Bože, prosím, veľmi prosím, nedopusť, aby sa vraždili nenarodené deti v lonách svojich matiek. Nič strašnejšie už ľudstvo nemohlo vymyslieť. Atómová bomba, ani vojny, zemetrasenia, či povodne sú ničím oproti týmto strašným vraždám, ktoré sa denne v nemocniciach dejú po celom svete.

Behá mi mráz po chrbte, keď som dnes v televíznych novinách počula správu o tom ako 17-ročná študentka donosila zdravé dieťa, porodila ho na záchode a vyhodila von oknom. Ako strašne vtedy krvácalo Ježišovo Božské srdce…

Ženy, vyslovenie myšlienok a obáv spôsobených nečakaným tehotenstvom, by vo vás nemalo vyvolať pocit viny. Veď aj Ježiš Kristus prežíval – v tú noc pred umučením – obavy a hrôzu. Nie preto, že by chcel plniť inú ako Božiu vôľu, ale jednoducho preto, lebo pred sebou videl kríž a desil sa bolesti.

My ľudia si často namýšľame, že máme najvyššiu moc nad svojím životom, ale náhle a nečakané tehotenstvo nám pripomína nepríjemnú pravdu. Nie sme tu pánmi. Niekedy je najťažšie modliť sa slovami Otčenáša: “Buď vôľa Tvoja…“ a pritom to naozaj myslieť úprimne. Bojíme sa, že sa Božia vôľa nebude zhodovať s našou vlastnou. Zabúdame, že keď nás Boh poveruje nejakou úlohou, súčasne nám posiela aj milosti, aby sme ju zvládli.

Preto, keď si budete klásť otázku: „Dokážeme prijať dieťatko, prvé dieťatko, druhé a ešte ďalšie? Verte, že na túto otázku Boh už pred vekmi povedal svoje „ÁNO“!

Martina Gondová, Víťaz

Aj my, Spolok sv. Petra č. 278 sa chceme teraz v čase adventu podeliť s vami, milí čitatelia Spektra, o jedno svedectvo.

Každoročne, počas celého adventu, pred a po svätej omši predávame oblátky v našom kostolíku Sedembolestnej Panny Márie v Middletown, Pa. Tento zvyk má poslúžiť na to, aby naše rodiny tu v USA zachovali tradíciu, že štedrá večera sa začína práve prvým jedlom – oblátkou na pamiatku poslednej večere pána Ježiša Krista.

A veru môžeme povedať, že pri predaji zažívame mnohé úsmevné chvíle, lebo v našej farnosti máme iba zopár slovenských rodín. A tak robíme doslova propagáciu našej slovenskej tradície a krásneho zvyku, aby ešte pred podávaním oblátky hlava rodiny pomazala v tvare kríža každému za štedrým stolom najprv čelo, aby bolo múdre, potom dlaň ruky, aby bola štedrá. Potom pokvapká medom oblátku a podá každému za štedrovečerným stolom. Koľkokrát sa stáva, že nás ľudia žiadajú, aby sme im zopakovali, čo majú hovoriť pred podávaním oblátky. Na strednom Slovensku sa do medu dáva strúčik cesnaku, skúste túto kombináciu. Môžeme sa pochváliť, že rokmi sa táto akcia nášho spolku Jednoty tak zakorenila, že ľudia už pred adventom sa nás pýtajú, či budeme predávať oblátky. A že radosť z akcie má aj náš pán farár Louis Ogden, ktorému odovzdávame dar, je vidieť na fotografii.

Veľa sa hovorí o tom, ako sa Boh vyháňa zo školy, ako viera v Boha upadá. Žiaľ, je to pravda. My sa však v Middletown, Pa. môžeme pochváliť, že staviame novú katolícku školu, lebo priestory starej školy sú nedostatočné. A tak nás, jednotárov Spolku sv. Petra číslo 278 teší, že aj akciou predaja oblátok môžeme prispieť práve na novú katolícku školu. Boh žehnaj Ameriku a v Amerike jednotárov!

P.S.: Na snímke Anna a Jozef Birošovci a hlavný farár v kostole Sedembolestnej Panny Márie v Middletown, Pa. Louis Ogden, ktorému bol odovzdaný šek v hodnote 500 USD za projekt Spolku sv. Petra č. 278 SJ.

Anna a Jozef Biros, USA

Tento časopis má zaujal najviac svojím názvom „Milujte sa!“. Sú v ňom pekné články, ktoré akoby nadväzovali na seba. Už názov nás nabáda k tomu, aby sme boli k sebe dobrí a mali radi každého človeka, aj keby to bol cigán, černoch, beloch, bezdomovec alebo bohatý človek. Sú tam svedectvá mladých, ktorí sa nehanbia chodiť na stretnutia s Kristom, na duchovné cvičenia, na sv. spoveď a prijímať Eucharistiu. Sú iní ako my, aj keď od malička chodíme do kostola, sme vychovaní vo viere a predsa máme problém ísť sa modliť sv. ruženec a čítať Božie slovo. V čom to vlastne je?

Je to asi v tom, že si pripadáme smiešni, keď sa nahlas modlíme, keď chodíme na sv. prijímanie. Neuvedomujeme si, čo pre nás znamená Kristus a modlitba. Ale keď je nám ťažko alebo niečo nevychádza, každý prosí Boha, aby mu pomohol. A on v mnohých prípadoch pomôže a život ide zase ďalej. Často sa medzi sebou vyťahujeme, čo kto zlé urobil. Možno to nie je až také zlé, ale každý to „prifarbí“ po svojom a je „frajer“. Zastavil som sa pri fotografii dvoch starších manželov, držiacich sa za ruky. Z tejto fotky cítiť, že sa tí dvaja, aj keď sú starí, majú radi a nehanbia sa chytiť sa za ruky, aj keď nám mladým to už pripadá smiešne a trápne. Je tu vlastne zobrazovaná sila manželov, ich vzájomná láska, úcta a porozumenie.

V dnešnej dobe sa stále rozpráva o rozchodoch a rozpadnutých manželstvách. Mladí, ak im to „neklape“, nemajú vôbec problém manželstvo rozbiť. V mestách je to bežné a už aj na dedinách. V článku „Sila sviatosti manželstva“ opisuje žena svoj príbeh z manželstva, kde po zrade manžela neváhala zachrániť svoje manželstvo a dopadlo to dobre. Preto si myslím, že ak je vzťah mladých ľudí založený na čistote a láske, porozumení, vzájomnej úcte v spoločnej modlitbe, je to silné puto, ktoré sa nedá len tak rozbiť.

Jakub Kollár

V tomto texte sa píše o láske, ale nie tak veľmi o láske k opačnému pohlaviu, ako o láske k Ježišovi Kristovi. Vybral som si tento text preto, lebo sa mi tam zapáčila jedna veta. Konkrétne to bola prosba o to, aby nás Ježiš Kristus naučil milovať a uzdravil naše zranené srdcia. Je mi vlastne ľúto, že nás Pán Ježiš Kristus nenaučil milovať rovnako. Keď máte dievča a ona vás opustí, vtedy zistíte, ako veľmi ste ju milovali. „Človek zistí ako mal rád jednu osobu až vtedy, keď ju stratí.“ Je mi veľmi ľúto nepochopenej lásky. Hoci nemám veľa prežitého na tomto svete, ale milovať viem určite tak ako hocikto starší. No láska k Bohu a blížnym je pekná, nie je taká ako k svojmu partnerovi. Niečo pekné musí skončiť, aby začalo niečo oveľa krajšie. Týmto sa budem riadiť a dúfať pritom, že sa Boh pozrie aj na mňa a spríjemni mi život tým, že mi zošle lásku, ktorá bude už naveky.

Jozef Grus