Značka: Spektrum 2009 – 2

Každý z nás je požehnaný, každý z nás bol Bohom stvorený ako jedinečná a neopakovateľná bytosť a je milovaný. Môžeme žehnať iným, ale aj sami na seba zvolávať jeho požehnanie. Existuje pri tom niekoľko druhov požehnania:

Ježiš berie deti do svojho náručia, vkladá na ne ruky a žehná im. Toto požehnanie je nežným gestom. Ak niekoho objímeme s úmyslom požehnať ho, cez naše objatie môže prežiť skúsenosť, akoby ho Boh prijímal do svojho objatia, uisťoval o svojej láske a o tom, že ho stále obklopuje jeho spásonosná a milujúca blízkosť. Vďaka objatiu je možné požehnanie priamo zakúsiť, nesie v sebe kus nehy.

Môžeme žehnať aj slovami, keď povieme niečo dobré. Teda požehnaním je aj to, keď o druhom človeku hovorím niečo dobré pred inými, ale aj keď mu to hovorím. Požehnanie cez slová má blahodarné účinky pre dušu. Má silu zlomiť všetky slová, ktoré nás zranili a ktoré sme počuli počas svojho života. Ak ich naozaj berieme vážne a zvažujeme, či je vhodné ich povedať, či prinesú správny úžitok, vtedy človek (ktorému žehnáme) vníma, že sa k nemu cez požehnanie láskyplne skláňa samotný Boh, že nad ním drží svoju milujúcu ruku a dáva mu prísľuby plné lásky, povzbudenia, plné sily a nádeje. Vďaka slovám môže Božie požehnanie preniknúť do ľudského srdca. A dať nám prežiť jeho blízkosť, nehu, starostlivosť a lásku.

Ježiš vkladá na deti svoje ruky. Gesto vkladania rúk je veľmi osobné a intímne. Vnímam cez neho teplo druhého, niekedy cítim, ako cez mňa prúdi niečo uzdravujúce. Vkladanie rúk je najsilnejšie gesto žehnania. Vďaka nemu môžem na vlastnom tele zakúsiť Božiu lásku v podobe nežného dotyku, lásku, ktorá cezo mňa prúdi k druhému človeku. Môžem svoje ruky na druhého človeka vložiť v tichosti alebo aj hovoriť slová. Ale aj keď prehovorím, je dôležité zotrvať v tichosti niekoľko okamihov. Jednoducho nechať priestor tajomstvu, ktoré nedokážem slovami obsiahnuť. Je to tajomstvo a vyžaduje mlčanie, aby sám Boh mohol konať svoje dielo. Ja som len jeho nástroj, cez ktorý pôsobí. Ak konám v jeho mene a na jeho oslavu, je so mnou…

Kríž je znamením spásy, je znakom ochrany pred zlom a pôsobenia Božej lásky, ktorá sa v človeku dotýka všetkého a všetko premieňa. Je to znamenie lásky. Ježiš za nás položil svoj život na kríži a miluje nás takých, akí sme. Neexistuje nič, čo by z tejto lásky bolo vylúčené. Boh ma naozaj miluje. Cez znak kríža jeho láska preniká cez všetko, čo mám a kým som, cez moje myslenie, vitalitu, dary, sexualitu, nevedomie, podvedomie, svetlé aj temné stránky mojej osobnosti… Tento znak mi pripomína, že som Bohom požehnaný. Smiem zvolávať na seba jeho požehnanie a žehnať iným, pretože Boh ma preniká svojou láskou a všetko vo mne premieňa. Nemusíme robiť veľké znamenie kríža, stačí dať krížik na čelo blízkej osobe :).

Na každý druh požehnania je dôležité vnútorne sa pripraviť. Treba upustiť od svojich myšlienok a vedľajších úmyslov – byť otvorený pre Ducha Svätého. Vlož do požehnania všetku svoju lásku, starostlivosť a dôveru. Len vtedy je toto gesto svätým, len vtedy budeš nástrojom Boha, cez ktorý bude prúdiť jeho láska k ľuďom.

.ako dávať požehnanie

K človeku, ktorý mi dáva svoje požehnanie, by som mal mať dôveru. Potrebujem mať istotu, že svoje požehnanie nespája s nekalými úmyslami alebo s osobnými záujmami. Vtedy by mi „požehnanie“ mohlo uškodiť a nebolo by skutočným požehnaním. Cirkev si toto riziko uvedomuje, preto požaduje od tých, ktorí žehnajú druhým, aby boli vnútorné čistí. Aby naozaj boli nástrojom v Božích rukách.

Niekedy sa pýtam, ako to asi vyzeralo kedysi, keď žehnal Ježiš. Za ním chodili ľudia s prosbou o požehnanie. Je evidentné, že z neho vyžarovalo niečo, čo ľudí k nemu priťahovalo a čo im dávalo silu od neho žiadať takéto požehnanie. A uvedomujem si, že ja nie som On. No spolieham sa na to, že v jeho mene môže každý žehnať druhým a zvolávať aj na seba jeho požehnanie. K tomu je dôležité byť otvorený pre Ježišovho ducha, aby cez nás mohol žehnať.

Keď ma niekto požiada o požehnanie, snažím sa vcítiť do jeho situácie a zistiť, po čom túži v hĺbke svojho srdca. Požehnanie má byť odpoveďou na bytostnú túžbu a na skutočnú potrebu tohto človeka. Dôležité je dôverovať svojej intuícii a hovoriť len tie slová, ktoré mi vychádzajú zo srdca. Ak by som ho nemal čisté, ako by som mohol nájsť tie správne slová? Dôležité je nepoužívať frázy, ale dať konkrétny prísľub, prejaviť sympatiu, povzbudiť a uistiť o Božej láske a ochrane.

Môj život sa vydarí len vtedy, ak budem môcť neustále prežívať, že ku mne hovorí Boh a obracia ku mne svoju tvár. Boh sa na mňa pozerá. Cítim, že ma miluje. V požehnaní sa stretávam s Bohom, ktorý mi otvára svoju náruč. Ak ja sám dávam požehnanie, práve táto náklonnosť a neha by sa v ňom mali prejaviť.

Skúste požehnať svojich blízkych, priateľov, svoje polovičky… Skúste po prebudení a pred zaspatím dať svojej polovičke krížik na čelo alebo pri stretnutí a pri rozlúčke s blízkymi a priateľmi urobiť tento znak lásky… A uvidíte sami, čo sa začne diať… Toto gesto, ak mu dáte hlboký význam, môže posilniť puto lásky a byť prameňom povzbudenia a premenenia… 🙂

Som požehnaný, som Bohom vyvolený, vyhľadávaný a bez podmienok milovaný. Tam, kde na mne spočíva Božie požehnanie, som svätý a bez poškvrny… Požehnanie je viac než modlitba. Je to zasľúbenie: „si milovaný, Boh si ťa váži, si mu nadovšetko drahý…“

.z bohatstva žehnajúcich modlitieb

Anselm Grün vo svojej knihe uvádza niekoľko modlitieb a tiež myšlienok, ktoré môžeme použiť, keď chceme niekoho požehnať, alebo zvolávať na seba svoje požehnanie:

„Milosrdný, dobrý Bože, požehnaj mojej sestre (bratovi, dieťaťu, priateľovi, manželovi…). Rozostri nad ňou svoju ochrannú ruku a daj jej všade zakúsiť svoju uzdravujúcu a milujúcu blízkosť. Prenikni ju svojím svätým Duchom. Nech tvoj svätý a uzdravujúci duch prenikne všetky hlbiny jej duše. Uzdrav jej rany. Oživ v nej všetko, čo odumrelo, zavlaž všetko, čo vyprahlo. Priveď ju k prameňu požehnania, ktorý sa nachádza v jej vnútri. Nech sa taká, aká je, stane zdrojom požehnania pre všetkých, s ktorými sa stretne. Daj jej dôveru, že žehnáš jej ceste. Choď s ňou na tej ceste, aby ju viedla k stále väčšej vitalite, slobode a láske. Amen…“

„Milosrdný a dobrý Boh nech ti žehná. Nech ťa zahrnie svojou milujúcou a uzdravujúcou prítomnosťou. Nech je s tebou, keď vstávaš, aj keď ideš spať. Nech je s tebou, keď opúšťaš domov, i keď sa do neho vraciaš. Nech je s tebou, keď pracuješ. Nech požehná prácu tvojich rúk. Nech je s tebou v každom stretnutí a otvorí tvoje oči pre tajomstvo, ktoré žiari z každej ľudskej tváre. Nech ťa chráni na všetkých tvojich cestách. Nech ťa podporuje v slabosti. Nech ťa utešuje v osamelosti. Nech ťa dvíha keď padáš. Nech ťa naplní svojou láskou, dobrotou a nehou a nech ti dá pokojné srdce…“

„Si od okamihu zrodenia Bohom požehnaný. Od počiatku sa nad tebou rozprestiera jeho požehnanie. Hovorí ti: je dobré, že si. Vitaj na tejto zemi. Ži svoj život a prinášaj plody. Poďakuj Bohu za to, že ťa stvoril takého, aký si. Poďakuj mu za všetko, čo ti už v živote dal. Vďačnosť dá tvojmu životu novú chuť, chuť vitality a radosti…“

„Si dobrý taký, aký si. Všetkého, čo je v tebe protikladné sa dotkla Božia láska. Patríš Bohu. Nepanuje nad tebou žiadny kráľ alebo cisár. Si slobodný. Si pod Božou ochranou. Choď svojou cestou pod milujúcim pohľadom Boha, ktorý hovorí: Vitaj v tomto svete, dôveruj životu, som s tebou…“

„Pán nech ti žehná a nech je tvojou ochranou. Nech nad tebou rozjasní svoju tvár a zmiluje sa nad tebou. Nech k tebe obráti svoju tvár a naplní ťa svojím pokojom…“
Tieto modlitby a myšlienky môžeme bežne používať, bola by však škoda ostať len pri nich. Treba hľadať slová, ktoré naplnia túžby srdca, len vtedy môže byť požehnanie naozaj účinné.

spracoval T. Hupka

– 24.1. – na sviatok Obrátenia sv. Pavla apoštola putovali sme s mladými do Chminianskej Novej Vsi, kde bolo celodekanátne stretnutie mladých. Do 500 mladých si vyprosovali pri nohách sv. Pavla horlivosť v apoštoláte, ktorú mal veľký apoštol národov.

– 7.2. – tešili sme sa z mamičkami a ich deťmi na prvom karnevale Mamulienky

– 11.2. – v deň Preblahoslavenej Panny Márie Lurdskej vyše 240 chorých a starých ľudí prijalo sviatosť pomazania chorých. Panna Mária, Uzdravenie nemocných, oroduj za nás.

– 14.2. – putovali sme už 5ty krát k sv. Valentínovi do Krížovan, kde sme sa spoločne modlili za lásku k Bohu a k ľuďom. Program nám pripravilo Spoločenstvo Koinonia Jána Krstiteľa.

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Uspokojenie v manželstve prináša milovanie vtedy, keď sa manžel a manželka navzájom bezpodmienečne odovzdávajú jeden druhému – a tiež prijímajú jeden druhého – v dokonale obnaženom a úprimnom odhalení svojej osoby. Ak milovanie nesiaha hlboko do nevyčerpateľného tajomstva druhej osoby, partneri sa pri tejto výmene časom nevyhnutne začnú nudiť.

Dnes na trhu existuje množstvo príručiek, ktoré chcú napomáhať a radiť – ako párom pomôcť okoreniť svoj sexuálny život. No mnohé tieto rady však málo pomáhajú, lebo nedokážu pomôcť párom zažiť a mať účasť na Božej láske. Ak manžel na svoje vzrušenie potrebuje, aby jeho manželka bola oblečená ako pornohviezda, ak pár musí neustále hľadať nové a bizarnejšie polohy, aby sa vyhol nude, ak manželia, ktorí chcú „fungovať“, musia byť púhymi hercami, ktorí vytvorila fantázia jedného či druhého, ak pár neustále hľadá nové techniky na maximalizáciu fyzického vzrušenia namiesto hľadania ciest na upevnenie manželskej jednoty v láske, niekde sa stala strašná a desivá chyba.

Ak chcete prejaviť skutočnú lásku manželovi, začnite spoznaním Boha – seba. Nebojte sa, Pán Boh sa červenať nebude, veď on stvoril i sex, i eros aj filiu. Nechajte zasvietené svetlo. S radosťou a vedome si obnovujte svoje manželské sľuby pomocou rečí svojich tiel. Myslite vážne to, čo hovoríte a hovorte to, čo si myslíte. Nebojte sa rizika, celý sa bezpodmienečne odovzdať svojmu manželovi/ke a bezpodmienečne ho/ju aj prijímať. Pozerajte sa pritom hlboko a pokojne jeden druhému do očí a v explózii extázy pravej jednoty osôb ďakujte Bohu za radosť, ktorú zažívate v tom, že ste boli stvorení na Jeho obraz.

Myslím si, že sme si už dostatočne objasnili, že keď chceme správne pochopiť pravdu a význam sexu, musíme úplne zmeniť svoj prístup k veci a pozrieť sa na pôvodný Boží plán, na neusporiadanosť našej žiadostivosti v dôsledku prvotného hriechu a na vykúpenie našej sexuality v Kristovi.

Ak budú manželia spontánne nasledovať svoju nezriadenú žiadostivosť ich vzájomná láska bude zatienená sebectvom. Nevyhnutne začnú jeden druhého využívať. Učenie Cirkvi je tak ako to aj má byť, proti tomuto typu spontánnosti. Kristus nás však súčasne volá k inému, omnoho plnšiemu druhu spontánnosti, ktorá pochádza z cieleného úsilia cvičiť sa v pravde lásky. Neustálym prijímaním nášho vykúpenia v Kristovi sa mení aj najvnútornejší charakter našich sexuálnych túžob.

Čím hlbšie zažívame túto premenu, tým väčšmi v nás rastie túžba úprimne sa darovať, a to intenzitou omnoho čistejšou a vznešenejšou ako môže vytvoriť číra žiadostivosť. Takúto vášeň by mali páry hľadať s radosťou a dokonalou odovzdanosťou. Tým sa spontánne odovzdávajú požiadavkám lásky.

Možno nám pomôže nasledujúce podobenstvo: neškolený človek môže spontánne udrieť na kláves klavíra a získať uspokojenie, že vylúdil nejaký zvuk. Naopak, keď sa bude s tou istou klaviatúrou spontánne pohrávať koncertný pianista, vylúdi krásne tóny, ktoré dokážu pozdvihnúť dušu až k nebesiam. Ale všetci vieme, že za tou krásou hudby je celoživotná sebadisciplína a tréning, celoživotné cielené úsilie o zdokonaľovanie svojich schopností. Snaha o spontánne „vytvorenie nádhernej hudby“ prostredníctvom sexuálnej jednoty nie je o nič menej náročná.

Stať sa „profesionálnym milencom“ si vyžaduje celoživotné úsilie a zahŕňa aj mnoho zo štvrtého prsteňa (utrpenia). Ale radosť, ktorú potom milovanie prináša, je taká veľkolepá, že sa s ňou ten „nič nehovoriaci zvuk“, ktorý vylúdilo vzájomné využívanie orgazmov nedá vôbec porovnať.

Sex je vážny. Núti nás zaoberať sa základnými otázkami života väčšmi než čokoľvek iné. To, ako chápeme svoju sexualitu a vzájomné milovanie, ako o ňom zmýšľame a ako ju v našom vzájomnom živote „interpretujeme“ a prežívame, má aj večné následky. Keďže milovanie sa manželov je doslova najtvorivejšou silou vo viditeľnom svete (neexistuje nič väčšie ako moc spolupracovať s Bohom na tvorení ľudského života). Zneužitie sexu je silou najdeštruktívnejšou. Sex nás konfrontuje s najzákladnejšími a najsilnejšími túžbami našej duše a núti nás boriť sa s rozporom medzi našimi najvyššími cieľmi a najnižšími sklonmi. Núti nás vyberať si medzi dobrom a zlom, medzi láskou a tým, čo je proti nej, medzi službou Bohu a iným (manželovi/ke) a našim potencionálnym potomkom a službou sebe samému.

Ján Pavol II. zašiel až tak ďaleko, že povedal: sexuálna jednota je „skúškou života a smrti.“ Keď sa manželia stávajú jedným telom, nachádzajú sa v situácii, v ktorej proti sebe bojujú sily dobra a zla.

No teda, priatelia! Sex je skutočne vážny. Ale je tu aj nádherný paradox. Keď sa prestaneme báť jeho vážnosti a namiesto toho svoj zrak uprieme na jeho úžasnú dôležitosť z hľadiska večnosti, nebude už pre nás ťarchou. Zažijeme to, čo mal na mysli Kristus, keď povedal: „Vezmite na seba moje jarmo… a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Mt 11,29-30)

Žitie pravdy o sexe je nesmierne radostné. Neexistuje jednoducho nič iné, čo by sa mohlo rovnať uspokojeniu zo žitia podľa obrazu, na ktorý sme boli stvorení. Nič sa nevyrovná radosti manželov, ktorí prijali pravdu so všetkými rizikami a zodpovednosťou, keď sa navzájom prijali v intimite svojej jednoty.

Sex napriek názoru, ktorý nám vnucujú médiá, nemá byť zábavou. Naše pohlavné orgány nie sú predsa erotické hračky. Zábava nie je to pravé slovo opisujúce manželskú jednotu. Vhodnejší je výraz posvätná extatická blaženosť. Tvrdenie, že pravý láskyplný a úprimný sex je malou ochutnávkou neba na zemi nie je iba klišé, či múdre rozprávanie. Aj katechizmus hovorí: „V radostiach ich lásky a ich rodinného života im (manželom) Kristus už na tomto svete dáva vopred okúsiť Baránkovu svadobnú hostinu.“

Ak túžite po najlepšom možnom manželskom milovaní sa, odovzdajte svoj život, svoju mužskosť i ženskosť aj svoj sexuálny život Ježišovi Kristovi. Ak vám to znie čudne, alebo sa pri tej predstave cítite nepríjemne, znamená to, že ste príliš ovplyvnený množstvom ľudí, ktorí o zmysle života, sexuality a Kristovom poslaní vo svete vedia málo alebo vôbec nič.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Nedorozumenia a napätia vznikajú medzi ľuďmi z rôznych príčin. Jedna z chýb, ktorej sa dopúšťame vo vzájomnom kontakte – interakcii, je “čítanie myšlienok”. O čo ide? Pozorujeme nejakého človeka, jeho správanie a konanie a z toho si hneď myslíme, že vieme, prečo sa tak správa, tak koná. Nuž a z tohto “akoby” poznania vychádza potom i naša reakcia. Prečo “akoby”? Preto, lebo správanie a konanie toho človeka môže vychádzať z niekoľkých príčin, o ktorých nič netušíme, ba môže ich byť aj veľmi veľa.

Aké sú teda predpoklady, že sme správne odhadli skutočnú motiváciu človeka? Ak ho dobre poznáme, pravdepodobnosť je väčšia, na druhej strane sa však zmenšuje, ak je daná situácia zložitejšia. V každom prípade si však nemôžeme byť na 100% istí, že sme trafili do čierneho.


Pre lepšie pochopenie – príbeh.

Muž a žena žili spolu už 30 rokov. V deň 30-teho výročia spoločného života žena upiekla koláč. Piekla ho každé ráno, išlo o tradíciu. Počas raňajok rozrezala koláč pozdĺžne na dve časti, obe natrela maslom a ako obyčajne podávala mužovi vrchnú časť. V tom jej ruka znehybnela. Pomyslela si totiž: “Dnes, v deň nášho jubilea, by som rada ja zjedla vrchnú časť posypanú cukrom i ovocím. Je to najchutnejšia časť koláča. Snívam o tom 30 rokov, ale vždy som túto chutnú časť dala mužovi. Ale veď som mu bola 30 rokov dobrou ženou, vychovala som mu krásnych synov, viedla som domácnosť… toľko energie a síl som dala tejto rodine.” Po týchto úvahách s trasúcou rukou (veď porušila dlhoročnú tradíciu) podala mužovi spodnú časť koláča. Muž vzal koláč so slzami v očiach a povedal: “Aký nádherný dar si mi dnes dala, milovaná! Už 30 rokov som nejedol svoju obľúbenú časť koláča – tú spodnú, chrumkavú, s pripálenou kôrkou, lebo som chcel, aby si to najlepšie dostala ty – veď ťa mám tak veľmi rád!”
Teda, namiesto “čítania myšlienok” druhého človeka, hádania jeho želaní, je správnejšie spýtať sa ho, čo si myslí o tom či onom, aké sú príčiny a motívy jeho správania alebo konania. Ak sa budeme skutočne zaujímať o názor druhého človeka, ak mu budeme klásť otázky a nie “čítať” jeho myšlienky, získame hneď niečo k dobru.
Pri vzájomnej komunikácii je dôležité zaostriť pozornosť na spolubesedujúceho a zanechať vlastné dohady a interpretácie, ktoré môžu byť falošné. V centre pozornosti má byť spolubesedujúci a nie my. Len takto sa otvárame komunikácii s druhým človekom. Každý človek sa teší, ak sa mu venuje pozornosť. Skutočný záujem o neho ho hreje. Zvlášť v dnešnom egocentrickom svete, kde otrepaná otázka pri stretnutí “Ako sa máš?” predpokladá podobnú otrepanú odpoveď: “Dobre, normálne.” V skutočnosti však má ísť vo vzájomnej komunikácii o možnosť vyjasniť si problémy, lepšie sa navzájom spoznať a chápať!


Klásť vhodné otázky je však umenie, lebo nie každá otázka vedie k pravdivej odpovedi. Dôležité je nielen slovo, ale aj intonácia, s akou sa pýtame. Ak tón, hlasitosť reči demonštrujú pozíciu sily, nadvlády, vypočítavosti či karhania, tak spolubesedujúci sa skôr uzavrie, či odpovie formálne snažiac sa rozhovor čo najrýchlejšie ukončiť. A ak k tónu a sile hlasu zaujmeme i tomu príslušný postoj, výraz (napr. zachmúrený pohľad, zavreté päste), tak otázka “Kde si bol?” podnecuje k vyhroteniu situácie.

Vo vzájomnej komunikácii sa neodporúča používať otázky začínajúce sa “Prečo?” a “Na čo?” V nich je často skrytá výčitka. Človek má pocit kritiky voči svojej osobe, má chuť sa ospravedlňovať. Teda vzniká celý rad negatívnych emócií vedúcich k nepochopeniu. Preto, ak sa chceme viac dozvedieť, alebo vyjasniť si príčiny istej situácie, udalosti, je vhodnejšie spomínané slová nahradiť inými. Napr. namiesto: “Prečo meškáš?” použiť: “Čo ťa zdržalo?” alebo “Čo sa stalo?”

Ak sa chceme o druhom človeku dozvedieť čo najviac, je veľmi dôležité urobiť v dialógu priestor, aby sa mohol otvoriť. Na to slúžia tzv. “otvorené” otázky namiesto “zatvorených” alebo “alternatívnych”.

“Zatvorené” otázky predpokladajú jednoznačnú odpoveď. Vyskytujú sa hlavne pri získavaní informácií o presnom dátume, názve, množstve, t.j. ide o otázky druhu: “Kedy ti zajtra začína škola?”, “Páčil sa ti včerajší film?” či v otázkach napr.: “Budeš jesť kašu?”, na ktoré je odpoveď buď “Áno” alebo “Nie”. Tieto otázky veľmi často plnia aj funkciu “riadiacej” otázky. Ten, kto takéto otázky kladie, riadi rozhovor, určuje jeho tému, jeho názor je v centre pozornosti. Vyzerá to, akoby si len rozhovorom overoval svoju verziu pohľadu na situáciu.

“Alternatívne” otázky v sebe nesú rôzne možnosti odpovedí. “Čo mám pripraviť na raňajky – omeletu alebo kašu?” “Na moje otázky mi neodpovedáš preto, že nechceš, alebo ti to niekto zakázal?”

“Zatvorené” otázky dávajú výber jedinej možnosti z jedinej možnej. “Alternatívne” otázky dávajú výber z dvoch možností, ale aj pri nich je sloboda spolubesedujúceho ohraničená. “Otvorené” otázky pomáhajú uniknúť tomuto nedostatku.

“Otvorené” otázky ponúkajú človeku úplnú slobodu sebavyjadrenia. Začínajú sa slovami: “Čo? Ako? Kde? Za akých podmienok? Čo poslúžilo ako základ? Čo by si chcel na raňajky? Čo máš na mysli? Čo si o tom myslíš?”. Tieto otázky umožňujú spolubesedujúcemu povedať svoj názor a už ich formulácia znamená, že nás jeho názor zaujíma. Isto mi dáte za pravdu, že ak v rozhovore vidíme, že nás ktosi so záujmom pozorne počúva, hovoríme obšírnejšie a s väčším zápalom.

Všetko, čo sme doposiaľ povedali, možno v kocke zhrnúť do štyroch pravidiel:

1. “Nečítajte” a nehádajte myšlienky druhých – pýtajte sa.

2. Klaďte hlavne “otvorené” otázky.

3. Kontrolujte svoju intonáciu, akou kladiete otázky a taktiež svoje neverbálne prejavy (výraz tváre, postoj tela, gestá).

4. Nepoužívajte otázky začínajúce slovami “Prečo?” a “Na čo?”

Nech sú tieto pravidlá prvým krokom na ceste budovania blízkych a teplých vzťahov s vašimi blízkymi.

Lilia a Miroslav, Sankt-Peterburg, Rusko

Milé deti,
7. marca oslavuje meniny Tomáš a v tento deň si tiež spomíname na sväté mučeníčky Perpetuu a Felicitu. O mnohých prvých kresťanoch, ktorí položili život za vieru a za Krista, vieme málo. O Perpetue a Felicite však existuje správa, ktorá je historicky veľmi cenná.

Žili v blízkosti mesta Kartága (dnešné Tunisko). Perpetua bola mladá, asi 22 ročná, veselá žena s malým bábätkom. Felicita bola otrokyňa a bábätko ešte len čakala. Obe sa dali pokrstiť a stali sa vernými kresťankami. Otec Perpetuu od viery odhováral. Ona mu povedala: „Vidíš tamten krčah? Môžeš ho nazvať iným menom, než ako sa volá? Ani ja sa nemôžem nazvať iným menom, ako som – kresťanka.“

Perpetua bola vnímavá na Božie vnuknutia. Po uväznení Perpetuu, Felicitu a ďalších piatich mučeníkov odsúdili na smrť. Trpeli pod zubami divých zvierat v aréne a nakoniec ich sťali.

Sú patrónkami matiek a tehotných žien. Dávne príklady viery dosvedčujú Božiu milosť a vzdelávajú nás.

Úloha 1:
Posledné slová svätej Perpetuy boli: „Pevne si stojte za svojou vierou a ……… navzájom!“ Vylúšť tajničku chýbajúce slová textu zapíš do srdiečok ktoré si vystrihneš z papiera a vymaľuj ich.

1. Mesiac, v ktorom si spomíname na svätú Perpetuu a Felicitu.
2. Svätá Perpetua a Felicita sú patrónkami ……
3. Dávne príklady viery dosvedčujú Božiu ……
4. Človek, ktorý zomrie pre Krista mučením sa nazýva …….
5. Koho milovali svätá Perpetua a Felicita?
6. V blízkosti akého mesta žili svätá Perpetua a Felicita?
7. Kto najviac odhováral Perpetuu od viery?
8.Čo sa zachovalo o živote sv. Perpetuy a Felicity?
9. Ako nakoniec zomreli svätá Perpetua a Felicita?

Úloha 2:

Ježiš Kristus zomrel na kríži, aby nám odpustil naše …… . Ak chceš doplniť chýbajúce slovo, musíš každé písmenko viesť pozdĺž čiary do prázdneho okienka.

Bože a Otče náš, veľká láska k tebe dala svätej Perpetue a Felicite silu zvíťaziť nad trýzniteľmi a nad mukami; pomáhaj nám na ich orodovanie, aby sme aj my ustavične rástli v láske, ktorá premáha všetok strach. Skrze Krista nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová, Víťaz

„Veselé srdce slúži na zdravie, zronený duch však kosti vysúša.“ Prís 17, 22

Všetci sme sa prebudili do nádherného a slnečného, takmer jarného, sobotného rána. Ešte sme nestihli ani oči otvoriť a vedeli sme, že táto sobota bude odlišná od našich zvyčajných sobôt plných domácich prác, točenia sa okolo hrncov a im podobných vecí. Síce sme sa aj poriadne zatočili, ale celkom inak a hlavne veľmi príjemne. Vzduch rozvoniaval prebúdzajúcou sa zemou a Víťaz vyhrával zvučnú melódiu tečúcich potôčikov roztápajúceho sa snehu.

Vyobliekali sme naše ratolesti do roztomilých masiek, v ktorých vyzerali ešte lepšie, ako samotné fotky Anny Geddes a vydali sa do FMC Mamulienka, kde sa od 10:00 do 14:00 konal historicky prvý karneval nášho farského materského centra.

Nemohli sme začať inak, ako privítaním všetkých malých, aj veľkých, spevom a modlitbou, ktorá tvorí alfu a omegu nášho mamulienkového spoločenstva. Nasledovalo šťukanie fotoaparátov a tichúčke pradenie kamier, ale no uznajte, naši anjelikovia v prezlečení za medového Macka Pú, bojovného Asterixa, sladučkého trúdika Vilka, hrdinského Indiánika Apača, čarodejníka so srdcom, policajta, Rockera so zelenými vlasmi, Princezničiek z rôznych kútov Víťaza, lietajúceho Supermana, najmilšiu lekárku na svete, najmenšieho futbalistu, pracovitého opravára, bohatého Mustafu s háremom a jeho modrookého sluhu, boli jednoducho neodolateľní a šarmantní a to sa nevidí len tak hocikedy.

Po neorganizovanej promenáde všetkých masiek za sprievodu detských pesničiek, sme sa navzájom jednotlivé rodinky predstavili. Síce sa už všetci poznáme, ale nebolo od veci oprášiť vedomosti našich starostlivých a tvrdo pracujúcich tatinkov. Spolu nás bolo 10 rodín, z toho celkom 15 detičiek.

Karnevalová zábava vrcholila tancom, pohybovými hrami, hrami detí, rozhovormi, plačom, smiechom, a ponukou s láskou pripraveného menu, kým sa počuteľne i viditeľne nezačala hlásiť k slovu únava našich drobcov.

Bolo nám spolu veľmi dobre a dúfame, že sa onedlho, v ešte väčšom počte, opäť zídeme. Za všetko sa chceme poďakovať najmä nášmu vdp. Oliverovi Székelymu, ďalej vdp. Petrovi Čorbovi, za duchovnú podporu a cenné pripomienky, ktoré si veľmi vážime; všetkým mamkám, „lebo pre nijakú ženu niet krajšieho, vznešenejšieho a cennejšieho titulu ako mama, všetkým tatinkom, lebo pre nijakého muža niet krajšieho, vznešenejšieho a cennejšieho titulu ako otec,“ nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi za všetky objatia v láske, našej drahej Matke Márii za ochranu a pomoc. Karneval sa síce skončil, ale jeho pestrofarebné motýle a melódia detského džavotu budú v našich žilách ešte veľmi dlho doznievať.

Stanislava Kolářová, Víťaz

Milí priatelia! Chcem Vás všetkých pozdraviť a v krátkosti sa s Vami podeliť o požehnaný čas, ktorý som trávila s priateľmi v Bruseli na celoeurópskom stretnutí TAIZÉ.

Ide o „púť dôvery“, teda stretnutie mladých ľudí z rôznych krajín Európy, ale aj Austrálie a USA, ktoré sa odohráva v ekumenickom duchu, a to vždy na prelome starého a nového roku. Tohto roku centrom stretnutia bol Brusel.

Čas uteká rýchlo a my si uvedomujeme, že je treba každú chvíľu prežiť naplno, preto aj ja som veľmi vďačná Bohu, že som tento čas na prelome rokov mohla prežiť, ak to tak môžem nazvať – zmysluplne. Každá chvíľa dňa bola pre mňa naozaj veľkým obohatením. Pekné na tom okrem iného bolo aj to, že som išla s jednou kamarátkou (mojou sestrou) a tam som si „našla ďalších“ okolo štyridsaťtisíc nových priateľov. Boli sme rozdelení do farností, kde sme sa každé ráno spoločne modlili, spievali, neskôr sa v menších skupinkách bližšie spoznávali, rozprávali sa a rozoberali vopred určené aktuálne témy. Neskôr v poludňajších a večerných hodinách sme sa všetci spoločne sústredili v tzv. EXPO halách, kde sme už vo veľkom počte mohli znovu vyjadriť chvály, vďaky a prosby Bohu v rôznych jazykoch. Modlitby boli doprevádzané naozaj „anjelskou muzikou a spevmi“, svetlá sviečok tiež zvýrazňovali atmosféru pokoja. Bolo naozaj úžasné vidieť obrovské množstvo mladých ľudí sedieť na zemi a obedovať, či večerať (keďže sme sa stravovali všetci spoločne v expo halách) bez náznaku nervozity či zlosti. Naopak, všade vládla ohľaduplnosť a tolerancia, akú v dnešnej dobe v bežných situáciách už veľmi nevidieť. Ešte úžasnejšie bolo vidieť tých istých mladých ľudí sedieť na zemi a modliť sa, opäť v neuveriteľnej jednote a pokoji.

Dominantou týchto dní, ako aj dominantou Taizé spirituality bol POKOJ A JEDNOTA.
Okrem duchovných zážitkov sme samozrejme zažili aj zábavu a to hlavne vtedy, keď sme sa túlali uličkami starého mesta, či skúšali sa dopraviť metrom tam, kde sme to potrebovali. Medzi veľké zážitky patrí aj návšteva budovy Európskej komisie, kde sa nám podarilo dostať až do kancelárie nášho eurokomisára Jána Figeľa. On tam už síce nebol, ale deň predtým sme boli na jeho prednáške, po ktorej sa stretol so všetkými Slovákmi a srdečne sa s nami porozprával. Myslím, že aj stretnutie s ním bolo veľkým zážitkom, a to hlavne pre jeho pokoru a priateľskosť voči všetkým.

Je dobré tieto hodnoty, ako aj všetky pozitívne hodnoty šíriť ďalej. Uvedomujem si, že musím začať sama od seba, keďže mnohokrát degradujem to, čo je dobré. Prajem Vám aj sebe milosť od dobrého Boha mať v sebe pokoj a lásku a šíriť to ďalej.

Mgr. Annamária Mihaľová, Víťaz

Keď som sa vracala z Floridy od syna domov, vyprevadil ma do New Yorku až k samému lietadlu a povedal mi: „Nebojte sa, mamička, budem tu, kým lietadlo s vami neodletí.“ Všetci cestujúci sme nastúpili do lietadla a čakali sme, kedy vzlietneme. Čakali sme hodinu, prešla aj druhá a lietadlo neštartovalo. Niektorí sa šli spýtať, prečo meškáme. Dostali odpoveď, že čakáme na cestujúcich z Chicaga. Ja som však vedela, že to nie je pravda, lebo vedľa mňa sedel pán, ktorý priletel z Chicaga. Bol to lekár z Hradca Králové. Jeho syn, ktorý žije v Chicagu, vydával dcérku, takže bol na svadbe svojej vnučky. Rozprával mi o svadbe, aká bola veľká (200 hostí), odnášal si krásne spomienky a mnoho fotografií.

Konečne sme vzlietli. Neleteli sme ani desať minút, keď na palubu vstúpil kapitán lietadla. Predstavil sa nám a povedal, že pod každým sedadlom je záchranná vesta. Keď dá pokyn, každý si ju musí obliecť. Potom ukázal vpravo na rezervné dvere, ktoré keď sa otvoria, každý musí skočiť do mora. Tam už bude čakať loď, ktorá nás zachráni a odišiel. Po jeho odchode nastal v lietadle veľký zmätok. Jedni plakali, iní sa modlili, iní si ku sebe dávali doklady a peniaze … Ja som sa na všetko toto pozerala, akoby sa to mňa netýkalo. Zvlášť smutný pohľad bol na dvoch starších manželov z východného Slovenska. Primkli sa k sebe a veľmi plakali. Boli navštíviť syna na Floride. Pred odchodom sa s ním veľmi dojemne lúčili. Ja som chcela trocha odľahčiť situáciu a povedala som lekárovi: „Pán doktor, pozrite sa, ako veľmi sa boja tie staré Poľky, čo nás tak otravovali cigaretovým dymom.“ Ony totiž stále fajčili, čo nám obom nerobilo dobré. Lekár sa na mňa prísne pozrel a povedal mi: „Vy sa pani nebojíte? V tom mori je voda veľmi studená.“ Ja som povedala, že som kresťanka katolíčka. Verím, že kde mám zomrieť, tam musím prísť. Na kolenách som držala malú tašku. Otvorila som ju a vybrala som malý obrázok Panny Márie ustavičnej pomoci. „Keď ju mám pri sebe, ničoho sa nebojím.“ Povedala som, že vždy a všade chodíme spolu, takže ak mi je súdené zomrieť v tom mori, tak pokojne s ňou pôjdem i do mora.

Pán kapitán sa viac neozval a pomaly všetko stíchlo. Ráno na svitaní sme doleteli do Prahy. V Prahe sme nemali na letisku voľno – museli sme lietať ponad Prahu, kým nám dovolili pristátie. Na colnici ma už čakala dcéra s manželom z Hradca Králové. U nich som si jeden deň oddýchla. Zdravá a šťastná som na druhý deň odcestovala domov.
O štyri roky neskôr ma môj syn znovu pozval k nemu na Floridu. Išla som veľmi rada. Čakal ma na letisku s kyticou kvetov. Keď sme sa zvítali, veľmi ustarostene sa ma spýtal, ako sa cítim, či nie som chorá. Povedala som mu, že nie, ale nechápala som jeho otázke. Povedal, že sa o mňa veľmi bál, lebo práve dnes počul, že havarovalo lietadlo, s ktorým letela z New Yorku do Prahy pred štyrmi rokmi. Povedala som, že si nepamätám, akým lietadlom som letela pred štyrmi rokmi, pre mňa je lietadlo ako lietadlo.


„Bez rodiny sa človek trasie od zimy, v nekonečnom vesmíre.“
(A. Maurois)

spracoval Ján Velčok

Na Tesco sa vždy môžete spoľahnúť. Rok čo rok už deň po Valentínovi sú jeho regály preplnené čokoládovými vajíčkami a zajačikmi, sliepočkami, ktoré vykúkajú z prútených košíkov, pípajúcimi kuriatkami a plyšovými zajačikmi v jarných pastelových farbách. Hoci som presvedčená, že hlavnou príčinou, prečo si predajcovia tak skoro pripomínajú veľkonočné sviatky, je finančný zisk, aj tak musím povedať, že skutočný odkaz Veľkej noci nie je časovo ohraničený. Veď aj jeden z mojich vlastných veľkonočných zážitkov sa viaže na vlastne už minuloročné, aj keď len nedávno skončené Vianoce.

Boli asi dva dni pred Štedrým dňom, mala som veľmi veľa práce. Upratovala som, práčka prala, v obývačke bol už prichystaný vianočný stromček na ozdobovanie, pri ňom sa vynímal vysávač a z kuchyne sa rozlievala po celom dome intenzívna vôňa vanilky, medu a škorice. Do tohto predvianočného chaosu sme si s dcérkou púšťali koledy a vyspevovali si spolu.

Veľmi som sa ponáhľaľa, lebo som toho potrebovala ešte veľa stihnúť, kým naše malé bábo spalo. A zrazu mi moja dcéra kričí z predsiene: „…Mammíí, poď rýchlo sem, poď rýchlo!!!! V predsieni máme včelu, alebo je to osa, to neviem!“ „Kika, prosim ťa, kde by sa tu teraz v decembri vzala včela?“ odpovedám jej. Keď na mňa nástojčivo naliehala, utrela som si ruky a išla za ňou. A naozaj mala pravdu. V predsieni si na stene sedela včielka. Inštinktívne som sa k nej sklonila: „Óch, je to robotnica, je dosť veľká. Kde si sa tu teraz v zime nabrala?“ prihováram sa jej a obzerám si ju. „Mami, a čo s ňou teraz urobíme? Nemôžeme ju predsa vyhodiť do zimy?“

„Nie nevyhodíme ju, prines zo špajze nejakú prázdnu zaváraninovú fľašu, dame ju tam a budeme ju prikrmovať cukrom až do jari a potom ju vypustíme!“ Zdalo sa, že spí a tak som sa k nej s tou fľašou priblížila, keď tu odrazu včielka rozprestrela krídelká a vzlietla. Ani neviem prečo sme mali pootvorené dvere vonku a ona cez tú škáru preletela a už bola vonku. …“Nie, nechoď vonku,“ kričala dcérka, „lebo tam zamrzneš, je zima …“

Myslím, že aj my sme ako také malé včielky, bezmocní a slabí v rukách milujúceho Boha.

Páči sa mi ten obraz. Naše hriechy nás doráňali a vyhnali z náručia Božieho milosrdenstva do zimy nepokoja a bolestí. Pán Ježiš túži po tom, aby nás zohrial vo svojom náručí, postaral sa o nás, len ho o to nevieme prosiť. A tak mnohí skostnatelí kresťania a nekoneční tvrdohlavci hynú v zime svojich hriechov.

Keď som bola večer dať pusu na dobrú noc svojej dcére, opýtala sa ma: „Mami ja, ešte stále myslím na tu včielku, myslíš si, že už zamrzla?“ „To neviem miláčik, ale jedno viem určite – Boh ma starosť o každého jedného tvora na tejto zemi. Možno mala šťastie a niekde sa ukryla.“

Keď som večer o tom všetkom premýšľala, uvedomila som si, že na konci každoročného veľkého pôstu, uprostred obiet a každodenných námah, prichádza veľkonočné posolstvo nádeje, radosti a nového života – nádherné, skutočné, nečakané a ohromujúce.

Náš vzkriesený Pán prenikne každé ľudské utrpenie a vďaka nemu sme obnovení.

Na Veľkú noc vstávame z mŕtvych. Oslávený Kristus vchádza cez naše zatvorené dvere. Zotrie nám slzy žiaľu, pozve skeptikov, aby si pozreli jeho rany a tým, čo sa chvejú od zimy hriechu, vdýchne svoju silu.

Náš Pán nás kolíše na svojich uzdravujúcich rukách, dáva nám krídla slobodnej vôle a povzbudzuje nás lietať vysokú k teplému slnku večnosti.

Martina Gondová, Víťaz

Som obdarená množstvom voľného času, preto ho často trávim v tichu a to mi dovoľuje citlivo vnímať okolie.

Zisťujem okolo seba mnoho vecí. Podarilo sa mi overiť si známu vetu: „Mlčať je zlato“. Dnes som presvedčená, že byť striedmy je dôležité aj v slovách. Zrejme si ani neuvedomujeme zodpovednosť, akú nesieme za každé vyslovené slovíčko.

Jazyk má viaceré funkcie a je určite darom od Stvoriteľa, ale je aj prostriedkom, ktorým dokážeme spáliť množstvo potenciálneho dobra. Nerozvážne posudzujeme, hodnotíme, kritizujeme ľudí okolo, s prekvapivým sebavedomím dokážeme poukazovať na chyby našich blížnych. Hoci je zrejmé, že nedokážeme objektívne zhodnotiť a hlavne nepoznáme zmýšľanie a jadro jeho srdca. Myslím, že to je to pravé, po čom máme v človeku pátrať. Je to srdce. Dobro, ktoré je možno hlboko skryté, ale určite existujúce. Veľmi obdivujem tých, ktorí dokážu v každej situácii dobre zmýšľať o iných. A želám to Vám aj sebe. Stráňte sa ohovárania, osočovania a podobných foriem tohto zla, lebo v tom cítim a verím že aj vy, silnú dehonestáciu ľudskosti.

Katarína Kovaľová, Víťaz