Značka: Spektrum 2009 – 3

– 25. 2. – Popolcová streda – začiatok pôstneho obdobia

– 19. 3. – mužovia slávili sviatok, sv. Jozefa, ženícha Panny Márie, vzor ich života

– 25. 3. – Zvestovanie Panny Márie – oslávili sme život, ktorý začína počatím

– 23. – 25. 3. sa osadzovali štyri nové dvere v kostole sv. Jozefa, robotníka

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Rozpor medzi vedomosťou, čím má sex byť a prežívanou skutočnosťou je pomerne častý dokonca aj medzi tými, ktorí sa snažia žiť v pravde. Rozumové poznanie samo o sebe nezmení naše hlboko zakorenené a často podvedomé postoje k sexu. Musíme sa dostať k ich koreňom a s pomocou Božej milosti ich odstrániť. Často zistíme, že naše zmýšľanie a prežívanie sexu v dospelosti je ovplyvnené pohľadom na seba samých a na sex, pohľadom, ktorý bol formovaný v čase dospievania našimi rodičmi, súrodencami, kamarátmi, vplyvom pornografie, médií a našou sexuálnou skúsenosťou.

Keď mávam stretnutia s ôsmakmi, deviatakmi alebo stredoškolákmi, často sa ich pýtam: „Koľkí z prítomných prvý raz počuli niečo o sexe od svojich rodičov?“ Keď dvihne ruku päť percent opýtaných, to je ešte dosť dobre. Ale je to tragédia, ak vlastných rodičov predbehne ulica či médiá.

Už od útleho detstva je nám všetkým vlastná prirodzená zvedavosť dozvedieť sa čosi o svojom tele a sexe. Ak táto zvedavosť nie je správne usmerňovaná a doma sa jej nevenuje v otvorenom, čestnom a veku primeranom rozhovore správna a zdravá pozornosť, sex sa stáva veľkým, čiernym a skrytým „No, no, no!“ A deti zákonite hľadajú uspokojenie svojej zvedavosti tajne a na nesprávnom mieste.

Keď si sám spomínam, dodnes mám v očiach čiernobielu fotografiu odhalenej ženy a tento obraz sa mi nevymazal ani po 50 rokoch. Pamätám si oplzlé reči starších chlapcov o dievčatách a o častiach ich tela. Dodnes si pamätám prakticky všetko, čo som počul alebo zhliadol na vlastné očí. Okrem toho veľmi bujne a bohato pracovala aj moja detská fantázia. Prečo sa vám vyznávam? Lebo aj vy môžete mať podobné spomienky z detstva a neskoršie z puberty či adolescencie. Veď predsa aspoň niekto z nás musí vziať na seba riziko hovoriť o tom. Ak sa nikdy nepostavíme tvárou v tvár negatívnym skúsenostiam, ktoré nás ovplyvnili, nikdy nebudeme schopní žiť slobodne v pravde a zakúsiť sex taký, ako bol stvorený naším Nebeským Otcom.

Keď sa zosobášite, bolestivé spomienky a rany zo zvráteného myslenia a vzťahov jednoducho neodídu sami. Aj ľudia, ktorí naozaj chcú zakúsiť sex tak, ako ho stvoril Boh, sú nezriedka prenasledovaní zábleskami sexuálnej skúsenosti z minulosti práve vo chvíli pohlavného spojenia so svojím manželom(-kou). Ľuďom, ktorí prišli do styku s pornografiou, sa tie obrazy často premietajú v mysli v najnevhodnejšom okamihu, v čase modlitby, na svätej omši (dokonca cestou k svätému prijímaniu) alebo tiež pri prejavovaní pohlavnej lásky svojmu manželovi či manželke. Je potrebné hovoriť o vlastnej skúsenosti aj preto, aby som ukázal, že keď som písal o Kristovej moci premeniť nás, uzdraviť naše rany a zachrániť nás od hriechu, nehovorím iba o peknej teórii vo svojej predstave či v hlave. Osobne to zažívam každý deň.

Ježiš Kristus, Boží Syn, je skutočný. Naozaj sa stal jedným z nás. Naozaj zomrel a vstal z mŕtvych. Naozaj prišiel, aby obnovil pôvodný Boží plán života a lásky. Naozaj nás vykúpil a naozaj nás môže uzdraviť. Naozaj nám môže dať nový život …, ak mu uveríme a dovolíme mu to.

Veľmi vrelo by som vám odporúčal pozrieť sa na svoju minulosť! Ako ste sa prvýkrát dozvedeli o sexe? Ako ste vnímali svoje telo v puberte? Robili si z vás iní posmech? Mali ste do činenia s pornografiou? Boli ste niekedy sexuálne zneužití alebo týraní? Masturbovali ste? Ako vás tieto skúsenosti ovplyvnili?

Zmyslom reflexie nie je hrabanie sa v starej špine. Jej zmyslom je priniesť do temných miest svojho života Kristovo svetlo, aby nás uzdravil. Chváľme Boha, že nám odpúšťa, obnovuje nás a uzdravuje.

Nesnažme sa zmiesť zo stola minulosť, akoby sa nikdy nestala. Dajme ju celú Kristovi a dovoľme, aby s Ním zomrela na kríži. Ak sme svojmu manželskému partnerovi boli „neverní v predstihu“, prosme ho o odpustenie. Ak sa nám spomienky na minulosť stále vracajú, dajme ich Kristovi. Spomienky nám síce môžu ostať, ale Kristus môže odstrániť ich špinu a naučiť nás premieňať ich na modlitby za ľudí, ktorým sme ublížili alebo ktorí ublížili nám.

Toto je cesta uzdravenia. Keď ňou pôjdeme, spoznáme nielen dobro a svätosť sexu, ale budeme ich aj používať a hlboko prežívať. Pre mnohých, podobne ako pre mňa, je to dlhá cesta. A je aj bolestivá. Ale nie je o nič bolestnejšia ako jej alternatíva.
„Kam by sme šli, Pane? Ty máš slová večného života“ (Jn 6,68). Pane, Ty ma poznáš. Nič v mojom živote nie je pred Tebou skryté. Vieš o všetkom, čo som v živote vykonal(-a), čo ma vzdialilo od pravdy o Tvojom pláne s mojou sexualitou. Dávam Ti všetky moje neprávosti, ktoré som sám/sama spáchal(-a), aj tie, ktoré boli spáchané voči mne.

Svetlo Kristovo, svieť nám v temnote. Pravda Kristova, rozptýľ všetky lži. Smrť Kristova, vezmi všetky moje hriechy. Zmŕtvychvstanie Kristovo, obnov ma, aby som poznal(-a) a prežíval(-a) dobro svojej sexuality. Amen.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Ježiš, Ty najväčší poklad náš,
vo svete veľa priateľov máš.
Veď si za nás život dal,
tak veľmi si sa obetoval.

Krížovú cestu my začíname,
a pri každom zastavení
rozjímame.
Akú ťažkú púť si mal,
kým si svoj život dokonal.

Ďakujem Ti, Ježišu,
za Tvoju krv vyliatu.
Za to všetko ťa obdivujem,
a tichú modlitbu Ti venujem.

Marta Pacovská, Široké

V minulom článku sme hovorili o umení ako správne klásť otázky. Dobre a v správnom čase položená otázka môže poslúžiť ako vhodný začiatok diskusie. Avšak myslieť si, že iba toto stačí, je nesprávne. Po vyslovení otázky nasleduje totiž ďalší krok – počúvanie.

Zo štatistiky plynie, že iba desať ľudí zo sto vie vypočuť svojho spolubesedníka, ale pritom každý chce, aby ho ten druhý pozorne a priateľsky vypočul. Najpríjemnejšie sa nám komunikuje nie s tým, kto vie hovoriť, ale kto vie počúvať. Psychológovia – konzultanti sa často stretajú s ľuďmi, ktorí prídu a vravia: „Chcel by som sa naučiť verejne vystupovať. Chcem správne formulovať svoje myšlienky.“ O tom, ako hovoriť, učí rétorika – toto umenie sa rozvíja aj v mnohých kurzoch. Avšak ani raz nepočuli, že by niekto povedal: „Chcem vedieť dobre počúvať, aby som svojmu spolubesedníkovi správne porozumel.“

Naučiť sa aj umeniu dobre počúvať je potrebné z dvoch dôvodov: dobré počúvanie pozitívne ovplyvňuje vzťahy – ak nesprávne či nepresne pochopíme výpoveď druhého, je to len náš názor a aj náš obraz o vypovedanom bude potom nesprávny; ak dobre počúvam, dobre porozumiem spolubesedníkov, čo je užitočné aj pre nás samotných, hlavne napr. v pracovných vzťahoch.

Chýb v počúvaní je veľa.


Vedľajšie zvuky… ako ľahko odpútavajú vašu pozornosť? Možnože sa len tvárite, že počúvate, ale v skutočnosti rozmýšľate o svojom (plánoch na zajtra, čo variť na večeru…)? Skáčete do reči svojmu spolubesedníkovi? Stane sa, že slovo spolubesedníka nás hlboko osloví, dotkne sa niečoho ohľadom nás, čo nám nie je príjemné. Preto ho nevypočujeme do konca, skočíme mu do reči a začneme hovoríť o veci po svojom. Stáva sa, že len čo spolubesedník povie pár viet, už premýšľate nad odpoveďou, ktorá upevní vašu pozíciu? Už ho nepočúvate, ale hľadáte argumenty pre svoju odpoveď?

Nepočúvame z rôznych dôvodov: keď nemáme náladu, sme nahnevaní, ak nás nebaví, čo druhý hovorí. Inokedy je to naša lenivosť či únava. Najčastejšie však nevieme počúvať preto, lebo sme zahltení vlastným vnútorným dialógom (mám na mysli to, keď sa vo vnútri rozprávame s niekým). Vnútorný dialóg nám prekáža počúvať nielen spolubesedníka, ale aj nás samotných. Paradoxom je, že často vyslovujeme slová, ale ich význam, podstatu si neraz ani neuvedomujeme. Neprítomnosť vnútorného ticha prekáža nášmu vnútornému rastu. Nevieme sa sústrediť na kontempláciu okolitého sveta, na modlitbu, ťažko vydržíme v tichu, sami so sebou. V konečnom dôsledku neutíchajúci a nekončiaci vnútorný dialóg je veľkou prekážkou aj na našej ceste k Bohu. Nie náhodou jedným z dôležitých prvkov duchovných cvičení je práve ticho.
Preto, ak sa chceme naučiť počúvať, musíme sa najprv vzdať falošnej predstavy: počúvať znamená nehovoriť. Nie je to celkom tak. Takéto počúvanie sa volá pasívne, ale pri ňom sa dopustím mnohých chýb, vzniknú nedorozumenia. Pri aktívnom počúvaní však ide o to, aby mi neunikla nijaká dôležitá informácia v dialógu s druhým človekom. Dôležitú úlohu v ňom hrá i spätná väzba.

Aktívne počúvanie so spätnou väzbou má veľa výhod. Po prvé, spolubesedník cíti, že to, čo hovorí, nehovorí stene, ale živej bytosti, ktorá ho počúva, snaží sa chápať ho. Využívanie spätnej väzby, t.j. kladenie otázok hovorí o našom záujme o spolubesedníka, čo ho stimuluje, motivuje, aby hovoril ďalej.

Po druhé, ak využívame spätnú väzbu, môžeme sa presvedčiť, či sme aj správne pochopili, čo nám druhý hovoril. Ak spolubesedník vidí, že sme ho nepochopili, môže svoje výpovede spresniť. Po tretie, spätná väzba umožňuje spolubesedníkovi vidieť situáciu, o ktorej hovorí, z iného uhla, čo je neraz veľmi užitočné.

Ďalej má spätná väzba význam vtedy, ak hneď nevieme reagovať, ak potrebujeme čas na zozbieranie myšlienok k téme, rozmyslieť si odpovede. Nie vždy totiž prvá reakcia, zvlášť pocitová, musí byť správna ohľadom toho, čo druhý človek hovoril.


Poznáme rôzne formy aktívneho počúvania: „Echo”, „Zrkadlo”, „Parafrázovanie”, „Interpretácia”, „Upresňujúce otázky”, „Vyjasnenie”. Nemôžeme sa tu venovať všetkým jestvujúcim technikám a formám, podrobne ich popísať, ale s jednou by sme vás predsa, milí čitatelia, oboznámili podrobnejšie. Je to univerzálna forma – „parafrázovanie.“ Podstatou tejto formy je, že v skratke svojimi slovami prerozprávame, čo druhý človek povedal. Kým však začneme, je vhodné vysloviť niektorú z týchto viet: „Ak som ťa správne pochopil… Tak, ty chceš povedať… Ak sa nemýlim… Inak povedané…”. Práve forma prerozprávania počutého svojimi slovami pomáha dosiahnuť vyššie spomínané pozitívne výsledky.

Isto, každá technika má svoje hranice. Nemá zmysel využiť spätnú väzbu, napr. ak náš spolubesedník má z niečoho strach, obavy. Potrebuje ich len zo seba dostať so všetkými pocitmi. Vtedy je optimálne vyjadriť svoju účasť neverbálne – pozorným pohľadom a príslušným výrazom tváre.

Osvojenie techniky aktívneho počúvania veľmi dobre ukazuje, že naučiť sa harmonicky komunikovať je proces dlhodobý a náročný (nečudujte sa, ak sa vám hneď nepodarí, napr. „parafrázovanie“). Už len to, že sa zaujímate o pravidlá komunikácie vám isto prinesie niečo nové a to je výborné! Úspech sa dostaví opakovaním a neustálym osobným úsilím. Odmenou budú teplé, úprimnejšie a srdečnejšie vzťahy s blízkymi.

Lilia a Miroslav, Sankt-Peterburg, Rusko

Deti majú veľa prianí, choré deti ich majú
o jedno viac

Nemocnice sú plné chorých detí. Zo všetkých strán detských kliník sa ozýva detský plač, ktorý sa hlboko vrýva do sŕdc matiek a službukonajúceho personálu. Mnohí z nich nebudú Veľkú noc tráviť doma. Na oknách a sklenených dverách izieb im ju pripomínajú veselé nálepky zajačikov, kuriatok a pestrofarebných vajíčok. Mamičky sú veľmi trpezlivé, nemyslia na nepohodlie, ale na zdravie svojho dieťatka. Vedia, že keď prídu domov, všetko zlé im stonásobne vynahradia.

Aj Pán Ježiš trpel, nielen na kríži. A spolu s ním trpela aj jeho Matka. Boh nám všetky muky sveta vynahradil Ježišovým vzkriesením. Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je predsa najväčším zázrakom a najdôležitejšou pravdou kresťanskej viery.

Počas radosti z Veľkej noci myslíme aj na chorých a všetkých, ktorí sa o nich s láskou starajú.

Prajem Vám veselé, pokojné a požehnané oslavy Ježišovho zmŕtvychvstania.

Úloha 1: Obrázok vymaľuj podľa pokynov.
1 – čierna, 2 – sivá, 3 – žltá, 4 – svetlohnedá 5 – hnedá, 6 – biela

Úloha 2: Puzzle vystrihni pozdĺž prerušovanej čiary. Ulož Ježiša do centra svojho života.

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová, Víťaz

Zákaz telesných trestov by mal zamedziť týraniu detí, ak sa však nebude vzťahovať na rodinné prostredie, kde si rodičia môžu robiť čo chcú, potom zabúdame, že práve tam dochádza najčastejšie k ubližovaniu. Proti vonkajšiemu zákazu, ktorý nikdy nie je stopercentne účinný, stojí vnútorné rozhodnutie a osobný záväzok dlho predtým, než sa dostaneme do afektu, ku ktorému nás z času na čas privedie aj to najmierumilovnejšie dieťa. Presvedčenie o vhodnosti či neúčinnosti telesných trestov stojí na úspešnosti zákroku, postoji k ľudskej dôstojnosti a sledovanom cieli detského vývinu. Ako teda pôsobí telesný trest? Nechá dieťaťu pocítiť, že je slabšie a nemá šancu sa presadiť.

Niektoré sa utiahne a celý život bude ustupovať pred väčšou silou, iné začne vzdorovať a neustále bude bojovať za svoje domnelé práva, bez ohľadu na utrpenie, ktoré si tým spôsobí. Ďalšie bude pri slabších agresívne a medzi silnejšími pokorné. Čo je však významné, trest znamená vyrovnanie: urobil som zle, potrestali ma, nemusím o tom viac premýšľať. Stratili sme príležitosť budovať osobnosť dieťaťa zvnútra, podnietiť vývin jeho svedomia, prehĺbiť svetonázor. V situácii, kde bude nádej vyhnúť sa trestu, zvolí si nabudúce ľahšiu cestu. Mimochodom, trestané, bité a odmietané deti bývajú podstatne horšie a neprispôsobivejšie. Tresty zhoršujú mienku o sebe a tým výrazne ovplyvňujú ich správanie. Ocenenie dobrých skutkov je tým najúčinnejším výchovným prostriedkom, prijateľným pre dieťa a pohodlným pre dospelého. Telesný trest rozruší detské city a zabráni! kritickému mysleniu. Ale či nechceme dieťa viesť k tomu, aby sa vedelo logicky a kriticky zamyslieť, malo hlboké city a dostatočne pevnú vôľu? Ako inak ho ubránime pred nebezpečenstvami moderného sveta, než spoluprácou a spolucítením s najbližšími dospelými?

Ak raz stratíme s dieťaťom vzťah, môžeme ho tĺcť, koľko chceme, lásku a poslušnosť v ňom už nevzbudíme. Telesný trest je kritikou na negatívne správanie, ale výchova je skôr podporou a povzbudzovaním pozitívneho. Dopredu naznačiť, čo je vhodné, už v predškolskom období pestovať intenzívne osobné záujmy, trpezlivo vysvetľovať a veľkoryso odpúšťať nezdary… Prejavovaná dôvera v dieťa pôsobí aj na diaľku, v neprítomnosti, ba ešte aj po konečnom odchode rodičov napadne človeku, čo by si naši pomysleli, ako by sa potešili… Telesný trest robí vzťahy s deťmi povrchnejšími, vypočítavejšími a menej empatickými. V túžbe vyhnúť sa trestu nemáme čas ani vôľu myslieť na rodičovské žiale, ich strach a obavy. Pocity vlastnej slabosti provokujú vzdor. Dospelá naivnosť predpokladá, že pár fackami alebo údermi na zadok sa všetko rýchlejšie vyrieši, lenže telesný trest stráca časom na účinku a iné prostriedky sme nezaviedli, takže teraz hrozí bezmocnosť dospelým. Vychovávať dieťa znamená súčasne vychovávať aj seba. Jestvuje toľko najrozličnejších návodov „čo s dieťaťom“, ale zabúdame, že ak je príklad najúčinnejším výchovným činom, potom je aj sebavýchova tým najžiaducejším prístupom. Ako byť dospelým sa dieťa naučí pozorovaním dospelého, nie príkazmi. Fyzicky trestajúci rodič je prehnane sebavedomý, ťažko chápe myšlienkový proces a city dieťaťa, nevie byť sebakritický a vyvoláva zbytočné napätie, ktorým netrpí len jeho rodina, ale aj on sám. Veď rodič sa rovnako ako dieťa musí podrobiť logickým zákonom života, zdravo žiť, hľadať svoje miesto v spoločnosti, naplniť voľné chvíle tvorivosťou.

Výchova znamená vziať dieťa na ruky a spoločne objavovať krásy života. To je ich ľudský údel a neraz sa dieťa ujme vedenia, nakoľko lepšie vycíti krásu míňajúcej sa chvíle. Rodičovstvo je šanca prežiť bohatší a krajší život. Za telesným trestaním detí cítime mechanický svoj názor na ne, sú akoby materiálom podliehajúcim fyzikálnym zákonom. Je to omyl, človek je už v detskom veku často nevypočítateľný a ľahko neovplyvniteľný. Je naivné podľahnúť svojmu dospeláckemu afektu a nezohľadniť citové rozpoloženie dieťaťa. Dôstojnosť človeka predpokladá kritický pohľad na seba a dostatočne hlbokú empatiu k druhým.

Ocenenie dobrých skutkov je tým najúčinnejším výchovným prostriedkom, prijateľným pre dieťa a pohodlným pre dospelého.

prevzala M. Kostelníková

Boh všetko riadi. Prečítaj si túto modlitbu s vierou. Je to silná modlitba. Problémom mnohých z nás je, že neveríme, že Boh otvorí náruč a vyleje na nás svoje milosti, že ich nebudeme mať ako prijať. Ale Boh je verný svojmu slovu. Boh nedokáže klamať a jeho sľuby sú hodnoverné. Moja dnešná modlitba za teba, za Vás:

Nech oči, ktoré čítajú tento odkaz, neuvidia nič zlé,
nech ruky, ktoré pošlú tento odkaz iným, nepracujú nadarmo,
Nech sa ústa, ktoré hovoria „Amen“ na túto modlitbu, smejú naveky.

Zotrvaj v Božej láske tým, že pošleš túto modlitbu všetkým, ktorých máš rád.
Nebeský Otče, Ty, ktorý si najstarostlivejší Otec, plný lásky, prosím Ťa, aby si hojne požehnal moju rodinu aj mňa.

Viem, že Ty vieš, že rodina je viac ako mama, otec, sestra, brat, manžel a manželka.
Otče, posielam Ti túto modlitbu, prosiac o požehnanie nielen za človeka, ktorý mi poslal túto správu, ale aj za mňa a za všetkých tých, ktorým túto správu pošlem.
Kiež by sila zjednotenia sa v modlitbe za tých, ktorí veria a dúfajú v Teba, bola silnejšia ako čokoľvek iné.

Vopred Ti ďakujem za Tvoje milosti.

Nebeský Otče, osloboď človeka, ktorý číta túto správu od dlhov a ich dôsledkov. Zošli mi svoju múdrosť, aby som dobre spravoval všetko, čo si mi dal. Viem, že si úžasný a všemohúci a ak Ťa poslúchneme a necháme sa viesť Tvojím slovom a budeme mať vieru, hoci takú malú, ako horčičné zrnko, vyleješ na nás prúdy Tvojich milostí.. Ďakujem Ti, Pane, za milosti, ktoré som práve dostal i za tie, ktoré ešte dostanem, pretože viem, že ma neprestaneš posilňovať. O to Ťa prosím v mene Ježiša Krista. Amen. Žehnaj a budeš požehnaný!

čerpané z Magnificat Slovakia

Nikto, kto sa vydá na púť za sv. Jakubom do Santiaga de Compostela, neurobí už na druhý deň prestávku na desať dní alebo na tri týždne. Kto sa vydal na púť, putuje každý deň ďalej. Táto stálosť patrí aj k modlitbe ruženca. Ňou však človek premení celý svoj život. Áno, pravidelná modlitba ruženca mení život. Preto sa ho možno modliť pomaly alebo rýchlo, to už je takmer jedno. Dvadsať minút je dobrý čas – môže byť aj dlhší, smie byť aj kratší. Pátrovi Piovi perličky ruženca strieľali cez prsty ako pstruhy. Ruženec sa smieme modliť aj nepozorne.

Prirodzene, možno sa modliť jeho časť alebo celý. Nie je to nijaký zákon ani seminár. Je to skôr záhrada, v ktorej sa zdržujeme. A keď nad ružencom zaspíme, v minulosti sa hovorilo, že anjeli sa ho modlia ďalej. Prečo by to teda dnes malo byť inak? Najdôležitejším sa zdá byť iba jedno – aby sme nikdy neprestali! Aby sme sa ruženca pevne držali ako zasiahnutý boxer lana okolo ringu. Potom nás bezpečne opäť vyvedie z každého labyrintu a z každého zmätku. Potom sa stane červenou vodiacou niťou našej existencie.

Preto ruženec ani nie je modlitba, ktorá získava skrze našu mimoriadnu a namáhavo vyvinutú zbožnosť. Naopak – on nás robí zbožnými. On nás učí nestratiť niť. On nám neuberá čas, on nám daruje čas. A rozvahu. A pokoj. A nebojácnosť. A vyrovnanosť. Nie my musíme zmeniť túto modlitbu. Táto modlitba mení nás. Nie je to modlitba, ktorú dokážeme „chápať“, v každom prípade nie šedou kôrou mozgovou, ale špičkami prstov, pľúcnymi lalokmi a srdcovým svalom. Ruženec, to je šťastie. Z toho, kto sa ho modlí, robí celého človeka. On spája tých, ktorí sa ho modlia spoločne. Aby sa napríklad manželský pár dlhé dni hádal – to s ružencom proste už nejde.

Tak urobil náš život krásnym. Nedávno mi istý známy povedal, že pre neho je tým najkrajším modliť sa v aute so ženou ruženec. To je pre oboch, akoby nechali lupienky ruží sypať sa na diaľnicu z otvorenej strechy auta.

Na Michelangelovom Poslednom súde ho vidíme ako reťaz, ktorá zatratených vyťahuje dokonca aj z podsvetia. V Lurdoch mala sama Panna Mária ruženec v rukách a modlila sa ho s Bernadettou, vo Fatime to robila takisto s tromi pastierikmi, ktorí sa ho predtým nacvičili pri zjavení anjela. Môžeme sa ho modliť hocikde – najkrajšie v spoločenstve: striedavo so ženou či s mužom, s priateľkou, priateľom, partnerom, partnerkou, v aute, v taxíku, vo vlaku.

Preto je predsa pútnickou modlitbou. Pretože zmena je ružencu celkom mimoriadnym spôsobom vlastná: tento dialóg, kde jedna strana sa modlí jednu polovicu Otčenáša a druhá strana druhú. A takisto pri Zdravas Mária – pri všetkých pútiach a pri všetkých procesiách.

V Taliansku pri veľkých otrasoch v živote niet dodnes zhromaždenia ľudí, nech je akokoľvek svetské, kde by sa mnohí nepridali, keď sa iba jeden z nich na námestí začne nahlas modliť ruženec. Preto sa ho možno ľahko modliť aj vo viacerých jazykoch, pretože každý a každá pozná jeho desiatky a dokáže sa pridať takmer už v spánku po poľsky, taliansky, chorvátsky, francúzsky, kórejsky na všetkých pútnických miestach, v každom jazyku zeme, v symfónii národov.

No aj keď sme sami, neexistuje pre nás nijaká dopravná zápcha, nijaká čakáreň na letisku, ale už iba príležitosť k vyrovnanosti a k pokoju. Môžeme sa ho prirodzene modliť aj veľmi zbožne a sústredene, ale aj ospanliví, unavení, vyčerpaní. Ruženec zapĺňa prázdny priestor, ako dážď napája vyprahnutú pôdu. On zavlažuje pôdu nášho života. On nás robí ľahkými. A je taký jednoduchý. V hluku, v tichu, v radosti, v núdzi. Je to modlitba, ktorú možno v pravidelnom opakovaní votkať do nášho života ako stále pevnejší koberec pod nohami. „Ako láska,“ povedal Henri-Dominique Lacordaire v 19. storočí, „hovorí stále to isté a predsa sa nikdy neopakuje.“ Nie je to strelná modlitba. Mimo kláštorných múrov je to brána do inej formy života a bytia – ako matka života modlitby, ktorá si zaslúži svoje meno. Ruženec mení náš život a mení našu smrť.

úryvok z novej knihy známeho katolíckeho autora Paula Baddeho na tému modlitby ruženca

Každý mesiac beriem do rúk naše Spektrum a po jeho prečítaní premýšľam, s čím by som sa s Vami podelila, akou myšlienkou Vás možnože oslovila. Po prečítaní jedného z mnohých článkov o ľuďoch „chudobných“, ale nie duchom som sa rozhodla sprostredkovať vám zamyslenie sa nad šťastím dnešného človeka:

„My máme väčšie domy, ale menšie rodiny ako oni!

My máme množstvo vymožeností, ale menej času na lásku ako oni!

My máme tituly, ale menej rozumu ako oni!

Aj tí najchudobnejší z nás žijú v prepychu v porovnaní s nimi!

Nevieme sa uspokojiť s tým čo máme!

Porovnávame sa s úspešnejšími!

Závidíme, hrabeme, hrabeme a nežijeme. Oni áno!

My sa ponárame do depresií a bojujeme s frustráciami, oni si sadnú každý večer so svojou rodinou, smejú sa, rozprávajú sa, spievajú!

Nie sú náhodou šťastnejší ako my?“

Takisto sa dennodenne na niečo sťažujeme: na nízke platy, na vysoké ceny, na hlučných susedov, na čokoľvek, namiesto toho, aby sme boli vďační za to, čo máme: za poklad náš najvzácnejší, za veci zdanlivo všedné, za rodinu, za lásku a zdravie našich detí.

Dovoľte mi sa takto poďakovať Pánu Bohu za môjho manžela Pavla a detičky Charlotte a Dominika, pre ktorých chceme byť tým najlepším vzorom svojim každodenným správaním sa jeden k druhému. Lebo pamätajme rodičia, že deti sa viac naučia z nášho príkladu ako z napomínania!

Monika Kostelníková, Víťaz

Je piatok poobede a ty sa autom vraciaš domov. Ladíš rádio. Správy hovoria o nejakej bezvýznamnej veci: v nejakej ďalekej dedine zomreli traja ľudia na nejakú neznámu chrípku, o ktorej nikto nikdy nepočul. Nevenuješ tejto správe veľa pozornosti.
V pondelok, keď sa zobudíš, počuješ, že mŕtvi už nie sú len traja, ale 30 tisíc ľudí už zomrelo vo vzdialených krajoch Indie. Kontrolný medicínsky úrad Spojených štátov vysiela ľudí, aby to tam skontrolovali.

V utorok sa to stáva najdôležitejšia správa prvých strán všetkých novín, pretože sa to už netýka iba Indie, ale aj Pakistanu, Iránu a Afganistanu. Správa vychádza vo všetkých denníkoch. Volajú ju „tajomná chrípka“ a všetci sa pýtajú: „Ako ju dostaneme pod kontrolu?“ V Európe nastáva panika a hranice sa zatvárajú. Vo večerných správach počuješ správy z Francúzska, kde redaktorka hovorí o jednom mŕtvom mužovi, ktorý zomrel v nemocnici na tajomnú chrípku. Správy hovoria, že keď máš tento vírus, týždeň si ani neuvedomíš, že ho máš. Potom máš štyri dni hrozné bolesti a potom zomrieš.

Aj Veľká Británia zatvára hranice, ale je neskoro. Na druhý deň prezident Spojených štátov zatvára hranice, aby sa vyhli nákaze, až kým nebude nájdený liek. Nasledujúci deň sa ľudia zhromaždia v kostoloch, aby sa modlili za liek, keď niekto vstúpi a hovorí : „Zapnite rádio a počúvajte správy!“ Dve ženy zomreli v New Yorku. Zdá sa, že chrípka zasiahla celý svet.

Vedci pokračujú v hľadaní protilátky, ale zdá sa, že nič nezaberá. Čoskoro príde dlho očakávaná správa: bol rozlúštený kód DNA vírusu. Môže sa vyrobiť protilátka. Je však potrebná krv niekoho, kto nebol nakazený. A hneď sa šíri výzva, aby všetci utekali do najbližšej nemocnice a dali si urobiť krvné testy Z vlastnej vôle tam ideš s celou rodinou, spolu so susedmi, a pýtaš sa : „Čo sa stane? Toto bude koniec sveta?…“

V nemocnici, po testoch, vyjde jeden lekár a vyvoláva jedno meno. Najmenší z tvojich detí je blízko pri tebe, ťahá ťa za kabát a hovorí: „Ocko! To je moje meno!“ Skôr ako sa spamätáš, vezmú ti tvojho syna a ty kričíš: „POČKAJTE!“ A oni odvetia: „Všetko bude dobré, jeho krv je čistá, jeho krv je čistá. Veríme, že má správnu krvnú skupinu.“ O päť minút lekári vyjdú von, smejú sa a kričia. Je to po prvý raz po týždni, čo vidíš niekoho smiať sa. Najstarší lekár sa priblíži k tebe a hovorí: Ďakujeme, pane, krv vášho syna je čistá, môžeme vyrobiť protilátku…“

Správa sa šíri všetkými smermi, ľudia plačú a kričia od radosti. Vtedy znova k tebe i tvojej manželke príde lekár a hovorí: „Môžeme s vami chvíľu hovoriť?… Ide o to, že sme nevedeli, že darca bude dieťa. Potrebujeme, aby ste podpísali papiere na darovanie krvi. Zatiaľ čo čítaš papiere, uvedomíš si, že nie je špecifikované množstvo krvi, a pýtaš sa: „Koľko krvi?…“ Lekárov úsmev zmizne a on odpovie : „Nevedeli sme, že to bude dieťa. Neboli sme na to pripravení. Potrebujeme použiť všetku krv!…“ Neveríš tomu a snažíš sa oponovať: „Ale… Ale..“ Lekár pokračuje a nalieha: „Nerozumiete, hovoríme o lieku pre celý svet! Prosím vás, podpíšte, potrebujeme všetku krv. Pýtaš sa: „Ale nemôžete spraviť transfúziu?“ A odpoveď: „Ak nájdeme ďalšiu čistú krv, urobíme to… Podpíšete? Prosím! Podpíšte!!!…! V tichosti, bez toho, aby si si cítil prsty na ruke, ktorá zoviera pero, PODPISUJEŠ. Pýtajú sa ťa: „Chcete vidieť vášho syna?“ Kráčaš do sály prvej pomoci, kde sedí tvoj syn a pýta sa ťa: „Ocko! Mamka! Čo sa deje?“ Berieš jeho ruku do svojej a hovoríš mu: „Synček, tvoja matka a ja ťa veľmi veľmi ľúbime, ľúbime ťa a nikdy nedovolíme, aby sa ti stalo niečo, čo nie je nevyhnutné. Rozumieš tomu?“ A keď sa lekár vráti, hovorí: „Je mi ľúto, ale musíme začať, ľudia na celom svete zomierajú…“ Odišiel by si? Mohol by si sa otočiť a nechať tvojho syna tam, zatiaľ čo on ti hovorí: „Ocko? Mamka? Prečo ma nechávate samého?“

Týždeň na to, zatiaľ čo pochovávaš tvojho syna, jeden je doma a spí, ďalší neprišli, lebo sa chceli ísť radšej prejsť alebo sa pozrieť na futbalový zápas, ďalší prídu na pohreb s falošným úsmevom a tvária sa, že ich to naozaj zaujíma. Chcel by si všetko zastaviť a kričať: „Môj syn zomrel kvôli vám!!! Zaujíma vás to vôbec?…“

Často je to presne to, čo Boh chce povedať nám: „Môj syn zomrel pre vás a vy nedokážete pochopiť, ako vás milujem?“ Je zvláštne vidieť, ako ľahko ľudia odmietajú Boha a potom sa pýtajú, prečo svet je na tom čoraz horšie. Je zvláštne vidieť, ako veríme všetkému, čo píšu noviny, ale neustále pochybujeme o tom, čo hovorí Sv. písmo.
Je zvláštne, ako sa deň čo deň namáhame, aby sme mali čo najväčší majetok na zemi, a nevenujeme ani minútu tomu, aby sme si nahromadili poklady v nebi. Je zvláštne, keď niekto hovorí: „Verím v Boha“, ale svojimi skutkami dokazuje, že má iné úmysly. Je zvláštne, ako posielame tisíce „žartov“ mailom, ktoré sa hneď rozšíria ako oheň…, ale keď pošleme mailom niečo, čo sa týka Boha, ľudia si dvakrát rozmyslia, či o tom budú hovoriť iným.

Je zvláštne, ako kruté, vulgárne a obscénne scény sa slobodne pohybujú vo virtuálnom priestore, zatiaľ čo rozhovor o Ježišovi je v školách a na pracoviskách ututlaný. Je to zvláštne, však? Je však oveľa zvláštnejšie vidieť kresťana, ktorý je taký horlivý v nedeľu, ale neviditeľný po celý zvyšok týždňa. Je zvláštne, že keď dočítaš túto správu, necítiš potrebu poslať ju mnohým z tých, ktorých máš v zozname na tvojom maili; jednoducho preto, lebo si si nie istý(-á), v čo veria alebo čo si o tebe pomyslia.

Je zvláštne, že sa viac staráme o to, čo si pomyslia ľudia, ako o to, čo si BOH myslí o nás. Nech Ťa Boh žehná!

preposlal: P. Uličný