Značka: Spektrum 2009 – 7

– 15. 8. – prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie

– 5. 9. – ukončenie úpravy interiéru kostola sv. Jozefa, robotníka

-re-

Ondrej ULIČNÝ, syn Jána a Márie rod. Pendrákovej, bývajúci vo Víťaze 391 a Alena HOJSTRIČOVÁ, dcéra Jozefa a Aleny rod. Karovej, bývajúca v Richnave 60.
Sobáš 19. septembra v Richnave.

Peter BARAN, syn Vojtecha a Marty rod. Sajdákovej, bývajúci v Ovčí 139 a Anna BEDNÁRIKOVÁ, dcéra Františka a Anny rod. Galdunovej, bývajúci v Ovčí 64.
Sobáš 12. septembra v Ovčí o 14:30 h.

Igor LOBÔTKA, syn Stanislava a Oľgy rod. Šprtkovej, bývajúci v Svinnej, okres Trenčín a Miroslava JENČOVÁ, dcéra Miroslava a Marcely rod. Forišovej, bývajúca v Ovčí 118.
Sobáš 12. septembra v Ovčí o 16:00 h.

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Cirkev nie je proti umelej kontrole počatia preto, že je umelá, ako panuje všeobecne rozšírený názor. Je proti nej preto, že je antikoncepčná. Antikoncepcia je voľba ľubovoľnej metódy, ktorou rušíme prokreatívny potenciál daného pohlavného styku. Inak povedané – pár používajúci antikoncepciu sa rozhodol mať styk, a pretože predpokladá možnosť otehotnenia, cielene a vedome potláča svoju plodnosť. To sa dá dosiahnuť veľkým množstvom umelých mechanických prostriedkov, hormónov a tiež chirurgickou sterilizáciou. Dá sa to však dosiahnuť aj bez použitia čohokoľvek umelého, napr. pri prerušovanej súloži (coitus interruptus).

Cirkev schvaľuje PPR (prirodzené plánovanie rodičovstva) – v prípade oprávneného dôvodu neotehotnieť – nie preto, že je „prirodzené“, ale preto, že v nijakom prípade nie je antikoncepčné. Manželský pár praktizujúci PPR nikdy neruší prokreatívny potenciál daného pohlavného styku. PPR nie je „prirodzenou antikoncepciou“. Nie je to vôbec žiadna antikoncepcia.

Pápež Pavol VI. v encyklike Humanae vitae povedal: „Cirkev je zo všetkých prvá, ktorá chváli a odporúča používanie ľudského rozumu v diele, ktoré človeka, obdareného rozumom, tak úzko spája so svojím Stvoriteľom.“ Tvrdí však, že sa to má diať pri zachovaní poriadku, ktorý stanovil Boh.

Boh nám dal múdrosť a schopnosť regulovať našu plodnosť a mali by sme ju používať. Ale použitie týchto schopností na konanie proti tomu, ako Boh stvoril našu plodnosť, nie je vôbec múdre. Ak je niekto plodný, znamená to, že jeho telo funguje tak, ako má fungovať. Lieky užívame vtedy, keď sme chorí. Chirurgický zákrok podstupujeme na odstránenie neduhov a chorôb. Nikdy to nerobíme z rozmaru a len tak. Plodnosť však nie je choroba. Naopak neplodnosť je choroba, ktorá si vyžaduje liečbu.

Keď máme oprávnený dôvod regulovať plodnosť, jedinou múdrou vecou, ktorú môžeme urobiť, je snažiť sa pochopiť, ako ju Boh stvoril a využívať toto poznanie. To je celá podstata PPR. Je veľmi veľa ľudí, ktorí stále nevidia a nechcú vidieť zásadný rozdiel medzi antikoncepciou a PPR. Je to tak. Veľa ľudí nechce, lebo nejako intuitívne tušia, že by to vyžadovalo nielen zmenu ich zmýšľania a správania sa v spálni, ale aj zmenu celého ich pohľadu na svet. Ak to tušíte aj vy, máte pravdu!
Vychádzajme z poznania: buď je pre mňa Boh Bohom a dôverujem jeho usporiadaniu vesmíru, alebo sa snažím veci kontrolovať sám, teda chcem byť akoby bohom. Moja rada znie: nechajme Boha byť Bohom. Nemáme sa čoho báť. Dôverovať mu by bolo riskantné len v prípade, keby bol tyran. Ale my vieme, že je dokonalá láska. Dôverujme mu, dovoľme mu vstúpiť do našich životov. Prijmime ho.

Manželia sú Bohom pozvaní a volaní, aby boli prokreatívni. Ak majú pádny a dobrý dôvod neotehotnieť, majú slobodu byť neprokreatívnymi. Bolo by však popieraním najhlbšej „esencie“ sviatosti manželstva, ak by boli antiprokreatívni. Pre lepšie pochopenie rozdielu medzi antikoncepciou a PPR vezmime si analógiu: snúbenci pri plánovaní svadby si uvedomia, že síce existujú ľudia, ktorých obaja poznajú, ale majú dobrý dôvod ich na svadbu nepozvať. Správnou vecou by bolo neposlať im pozvánku. Viete si však predstaviť, žeby im poslali anti-pozvánku? „Berieme sa 17. júla ale vás tam nechceme, prosíme vás, nepríďte!“ Bolo by to jednoznačným rozbitím vzťahu a urážkou až po hrob.

To isté robia Bohu manželské páry, keď používajú antikoncepciu. Pohlavným stykom posielajú Bohu pozvánku, aby sa s nimi spojil a priniesol svoj najtvorivejší akt. Keď však Boh pozvánku otvorí, vidí napísané tučným písmom: „Nechoď sem! Nechceme ťa tu!“

Na druhej strane manželské páry, ktoré sexuálne abstinujú, aby sa vyhli počatiu, jednoducho, Bohu pozvánku neposielajú. Ak má manželský pár dobrý dôvod neotehotnieť, Boh ako milujúci otec to pochopí. Nie je to rozbitím vzťahu s Bohom. Musíme veľmi presne rozlišovať medzi prítomným a budúcim úmyslom (spôsobom a cieľom). Oba páry (používajúce PPR a tie, ktoré používajú antikoncepciu), môžu mať z nejakého oprávneného dôvodu ten istý budúci úmysel vyhnúť sa počatiu. Avšak ich prítomný úmysel (spôsob, akým plánujú dosiahnuť spoločný cieľ) je veľmi odlišný. Pár oužívajúci PPR má v úmysle zdržať sa plodného pohlavného styku. Pár používajúci antikoncepciu má v úmysle sterilizovať svoj plodný styk. To sú dva úplne odlišné úmysly.

Vezmime si ako príklad dvoch študentov. Obaja majú budúci úmysel získať dobré vysvedčenie. Vedomí si tohto cieľa sa jeden rozhodne tvrdo študovať, zatiaľ čo druhý sa rozhodne podvádzať pri každom teste. Účel nikdy nesvätí prostriedky.

Biblia nikde nepíše: „Nepoužiješ antikoncepciu!“, ale zato hovorí, že sme boli stvorení na Boží obraz ako muž a žena (Gn 1, 27). Hovorí: „Ploďte a množte sa!“ (Gn 1, 28). Biblia hovorí, že Boh usmrtil Onana, lebo „vylieval semeno na zem“ (Gn 39, 9-10). Sám Kristus určil vo vzťahu k dvom, ktorí sa stávajú „jedným telom“, že nikdy nesmieme rozlúčiť, čo spojil Boh (Mt 19,6). A ten, kto spojil sex a deti je Boh, či nie? Piata kapitola listu Efezanom veľmi jasne vyzýva manželov, aby milovali svoje manželky tak ako Kristus miluje Cirkev. Sterilizoval by Kristus úmyselne svoju lásku?
Písmo nás od začiatku až do konca vyzýva k prijímaniu Božej lásky, k tomu, aby sme milovali tak, ako miluje Boh, aby sme si zvolili život.

Pohlavné spojenie je pravdepodobne najjasnejšou príležitosťou toto volanie prijať alebo odmietnuť. Práve prostredníctvom pohlavného spojenia preniká nestvorená Božia láska do stvoreného sveta, aby splynula s láskou manželov a priniesla najúžasnejšiu udalosť vo vesmíre – stvorenie novej ľudskej bytosti.

Sex s antikoncepciou hovorí: „Nechceme prijať Božiu lásku. Nechceme milovať tak, ako miluje Boh. Nechceme si zvoliť život.“

Čo myslíte, je toto biblické? Veríme, že po prečítaní daného textu naozaj dokážeme vidieť zásadný rozdiel medzi PPR a antikoncepciou. Je už len na nás, čo si zvolíme.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Milí čitatelia! Po krátkej pauze sa znova vraciame k nášmu spoločnému dialógu o komunikácii s cieľom, aby naše vzťahy s inými ľuďmi boli menej napäté a viac radostné. V predošlých dvoch článkoch sme sa zoznámili s konkrétnymi pravidlami, ktoré nám pomáhajú zmenšiť napätie v obyčajnej každodennej komunikácii. Dnes pohovoríme o situáciách, ktoré sú vždy zdrojom napätia. Takými celkom isto situácie, kedy kritizujeme jeden druhého, sú.

Každý z nás sa už zaiste stal terčom kritiky, či sám sa kriticky vyjadril na adresu iného človeka – manžela, manželky, dieťaťa, spolupracovníka… Áno, rozum nám dáva za pravdu, že neexistuje ideálny človek, ktorý vždy, všetko, za každých okolností robí správne. Avšak, ak ktosi poukáže na naše chyby – urazíme sa, znepokojíme, hneváme a na kritiku odpovedáme taktiež kritikou. Kritika sa tak napokon môže stať príčinou vážnych škriepok, konfliktov. Muži sa žalujú na ženy, ktoré im „pília uši“, podriadení na vedúceho, ktorý je večne nespokojný, deti na rodičov, ktorým sa stále niečo nepáči….

Možno si niekedy hovoríme: „Pre pokoj a pohodlie by bolo vari najlepšie nikoho nikdy nekritizovať.“ Máme teda prestať vyjadrovať svoju nespokojnosť? Ak sa nám niečo nepáči v našich osobných vzťahoch, je teda lepšie „ticho“ trpieť? Lenže, pomôžu spomínané postoje vybudovať harmonické vzťahy? Sotva. Ak chceme, aby v našom živote boli hlboké a pravdivé vzťahy s inými ľuďmi, nemôžeme mlčať, ale je potrebné naučiť sa vhodne kritizovať, t.j. vyjadriť svoju nespokojnosť so situáciou, správaním, skutkom niekoho…, bez urážky a bez zničenia vzťahu.

Teda: aké chyby robíme pri kritike iných, kedy vôbec máme právo kritizovať a akým spôsobom vhodne kritizovať?

Slovo „kritika” si väčšina ľudí spája s rozhovormi o chybách a nedostatkoch. Vo výkladových slovníkoch sa však vysvetľuje ako „pohľad na niečo, pohľad z viacerých strán (uhlov), rozbor, vyhodnotenie, uvažovanie o kvalitách a nedostatkoch“. Zvláštne, v literatúre a umení slovné spojenie “pozitívne kritické vyjadrenie, reakcia” berieme úplne normálne, vhodne, ale vo vzájomných vzťahoch berieme slovo „kritika“ ako niečo negatívne.

Je dôležité vedieť, že kritika môže byť dvojaká: konštruktívna a nekonštruktívna. Jedna od druhej sa líši svojím zámerom, svojím cieľom. Kým zámerom a cieľom nekonštruktívnej kritiky je potrestať vinníka, povýšiť sa nad neho, ukázať mu, že som od neho v niečom lepší a celkove je vyjadrením môjho hnevu a vyventilovania vnútorného napätia, tak konštruktívna kritika má jediný cieľ: zmeniť situáciu k lepšiemu, teda má v sebe tvorivý prvok.

Nekonštruktívna kritika je väčšinou negatívnym ohodnotením osobnosti druhého človeka. Navyše aj maskuje moje osobné pocity. Pri tejto kritike má chyba, konkrétny problém – jeho opis – všeobecný charakter, ale neposkytuje konkrétne riešenie ako niečo zmeniť k lepšiemu.

Najčastejšie používané formy nekonštruktívnej kritiky sú:

1. Rečnícke otázky: „Prečo stále meškáš?“ „Koľko ráz ťa mám ešte prosiť, aby si si upratal izbu?“ V jednom z predchádzajúcich článkov sme už písali, že otázky začínajúce slovkom „prečo“, „načo“ nesú v sebe veľmi často skrytú výčitku, nútia človeka ospravedlňovať sa, t.j. cíti sa vinným a z toho potom pramenia jeho negatívne pocity a napätie. Rečnícke otázky v kritickej forme kladie zväčša človek povýšenecký s cieľom potvrdiť si výnimočnosť seba samého, teda s potrebou vystatovať sa.

2. Príkazy a zákazy. „Nekrič!”, „Netreba sa tak znepokojovať! Pokojne!”, „Musíte mať viac trpezlivosti.“

3. Rúhanie a preklínanie – v podstate ide o zamaskované vyjadrovanie hnevu. Rúhajúci sa človek skrýva svoje skutočné pocity voči druhým i voči sebe samému. Rúhanie a preklínanie sú vyjadrením verbálnej (slovnej) agresie.

4. Napomínania a výčitky. „Ty sa o mňa vôbec nezaujímaš.“, „Vôbec si nevážiš starších.“

5. Irónia a sarkazmus. „Ale jasné, ty si tu najmúdrejší!“, „Veľmi vtipné…“, „Aký si len múdry!“

Čo s tým teda? Čo vlastne potrebujeme a chceme?

Na jednej strane zachovať si dobré vzájomné vzťahy, ale na druhej strane potrebujeme aj zmenu správania sa človeka, ktorý nám spôsobuje nepríjemnosti. Ako spomínané dosiahnuť? Zmenou nekonštruktívnej kritiky na konštruktívnu, pretože táto je tvorivá, prináša pozitívny účinok a chráni naše vzťahy pred nebezpečenstvom rozpadu.

Kedy teda máme právo, ba povinnosť kritizovať, avšak konštruktívne?

Po prvé: v situáciách ochrany seba samého (sebaochrany), v ktorých jeden človek druhému svojím správaním spôsobuje morálnu alebo materiálnu škodu. Kritizujeme, aby sme seba, či iných, bránili, aby sme dosiahli vynahradenie škody, predišli opakovaniu danej situácie. Napr. zajtra mám skúšku. Sedím a učím sa, ale môj brat zapne prehrávač na najvyššiu hlasitosť. Či niekto si od vás požičal knihu a nie a nie ju vrátiť späť.

Po druhé: v situáciách, v ktorých prejavujeme starostlivosť. Terčom našej kritiky je správanie sa, ktorým človek spôsobuje škodu sebe samému. Napr. ak ktosi jedáva veľmi veľa sladkostí každý deň a hrozí mu cukrovka, alebo ak niekto priveľa fajčí a hrozí mu rakovina pľúc.

Po tretie: ak ide o osobný rast, teda v situáciách, v ktorých existujú objektívne kritériá na hodnotenie, ale konkrétne správanie tomu nezodpovedá. Napr. ak dá učiteľ žiakovi za diktát, v ktorom bolo veľa chýb, zlú známku – oznamuje mu tým, že nepíše podľa pravidiel slovenského pravopisu. Učiteľ teda poukazuje na chyby žiaka s cieľom, aby sa zlepšila jeho gramatická spôsobilosť.

Po štvrté: v situáciách, v ktorých správanie sa človeka nie je škodlivé, ale vyvoláva napätie, rozčúlenie, nepohodu. Vtedy kritikou ukazujeme partnerovi svoje negatívne pocity spojené s jeho správaním. Na rozdiel od predchádzajúcich troch situácií však nemáme právo žiadať o zmenu jeho správania. Môžeme len vyjadriť svoje pocity a poprosiť ho o zmenu jeho správania. Vtedy, ak je pre neho dôležitý náš vzájomný vzťah, ak si nás váži, o danom určite pouvažuje a zmení svoje správanie. Napr. niekto nám hneď pri prvom stretnutí začne tykať a my nie sme na to zvyknutí (týka sa to starších), nuž sa nás to dotkne. Alebo mama má rada, ak sú vchodové dvere zatvorené a niekto z domácich ich necháva stále otvorené.

Konštruktívna kritika vždy počíta so zdravým rozumom a dobrou vôľou oponenta. Zároveň sa vyznačuje pozitívnym vzťahom k osobnosti a verí, že kritizovaný v sebe nájde silu pre zmenu správania.

Prínos konštruktívnej kritiky spočíva aj v tom, že obsahuje podrobný a konkrétny opis toho, čo je nevyhnutné a možné zmeniť, varianty na zlepšenie situácie a tomu, koho kritizujeme, pomáha pochopiť, čo sa od neho žiada.

Taktiež tvorivá kritika otvorene poukazuje na city, ktoré kritizujúci prežíva, demonštruje otvorenosť a pripravenosť pre dialóg.

Napokon si ešte povedzme postup, ako správne konštruktívne kritizovať:

Krok 1. Maximálne objektívne opíšte konkrétnu situáciu.
Krok 2. Opíšte následky a svoje pocity, ktoré sú spojené s touto situáciou.
Krok 3. Predložte a opíšte svoj variant riešenia problému (východisko).
Krok 4. Argumentujte – opíšte výhody vami ponúknutého variantu riešenia problému.

Ak daný model kritiky, ktorý sme práve opísali, budete využívať v tých situáciách, ktoré sme vyššie spomínali a váš postoj k adresátovi kritiky bude pozitívny, ako aj váš výraz tváre, výška tónu hlasu… potom máte všetky šance zachovať a zlepšiť si svoje vzťahy s okolitými ľuďmi.

V budúcom čísle uvedieme konkrétne praktické príklady konštruktívnej kritiky. Nakoniec ešte malá prosba: skúste porozmýšľať a skontrolovať svoj spôsob vyjadrovania kritiky voči iným, ale i svoju reakciu na kritiku voči vám. Veríme, že vám v tom vaši blízki napomôžu, ako aj sila a požehnanie nášho Pána Ježiša Krista.

Miroslav a Lilia, Sant Petersburg

Už ste počuli tento príbeh o Jakubovej ťažkej otázke? Keď nie, prečítajte si ho:

Jakub sa každý deň ráno i večer modlil Otčenáš. Keď hovoril slová „príď kráľovstvo tvoje“, na chvíľu sa zastavil. Zdalo sa, že si nevie spomenúť na pokračovanie modlitby. Raz po modlitbe, keď už mal ísť spať, prišiel k mame a vážnym hlasom sa jej opýtal: „Mama, ty vieš, kedy príde Božie kráľovstvo?“ Mamu trocha zaskočila jeho otázka. Chvíľu rozmýšľala, potom si sadla na posteľ vedľa Jakubka a povedala: „To je veľmi ťažká otázka. Vieš, že to isté sa ľudia kedysi pýtali Pána Ježiša?“

„A čo im Pán Ježiš odpovedal?“ vyzvedal sa chlapec. Mama vybrala z poličky veľkú knižku v peknom obale. Jakub ju poznal, lebo jeho rodičia ju často čítali. Vedel, že je to Sväté písmo. Mama otvorila knihu a nahlas prečítala Ježišove slová: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“

„Tak tomu nerozumiem! Ak je Božie kráľovstvo medzi nami, prečo sa ešte modlíme, aby prišlo?“ prerušil ju zadivený Jakub. „Pokúsim sa ti to vysvetliť tak, ako to učil Pán Ježiš vo svojom podobenstve.“ Mama našla potrebný text a znova začala čítať: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí, alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“

„Pán Ježiš vysvetľuje, že s Božím kráľovstvom je to tak ako so zrnom. Vidíš, synček,“ povedala mama, „na to, aby z malého semienka, ktoré hodia do zeme, vyrástla rastlina, treba čas. Hneď po sejbe na poli ešte nič nevidno. No osivo po niekoľkých dňoch začne klíčiť a objaví sa prvý lístok, potom steblo a napokon klas. A nakoniec sa v klase objaví a dozreje zrno. Až keď je zrno zrelé, môže sa obilie kosiť. Poľnohospodári vtedy začínajú žatvu a zbierajú úrodu. Od siatia po žatvu prejde niekoľko mesiacov. Podobne je to s Božím kráľovstvom. Každé, aj to najmenšie dobro je znakom tohto kráľovstva. Ono rastie a stále pribúda. Ako je v malom zrnku ukrytá veľká sila, ktorá spôsobuje, že zrno rastie a prináša úrodu, tak aj v každom dobre je ukrytá veľká sila, vďaka ktorej sa dobro rozmnožuje. Božie kráľovstvo má v sebe podobne ako semená rastlín silu žiť. A hoci sa rozvíja pomaly, postupne, už teraz ho môžeme čiastočne vidieť. A raz sa zjaví v celej kráse, také, aké naozaj je. Určite príde.“

Jakub tuho rozmýšľal nad maminými slovami, a ani si nevšimol, že už prestala hovoriť. „Sila kráľovstva, ktoré samo rastie, je zázračná, však?“ „Áno,“ odpovedal po chvíli chlapec. „Je celkom iné ako kráľovstvá, ktoré sú opísané v rozprávkových knihách. Chcel by som, aby sa Božie kráľovstvo rozšírilo na celú zem a aby ho všetci videli. Rozhodol som sa, že každý deň sa budem za to modliť.“

PANE BOŽE, NECH PRÍDE TVOJE KRÁĽOVSTVO!

Úloha: Nájdi v labyrinte cestu k Božiemu kráľovstvu a vymaľuj obrázok.

stranu pripravila: Miriam Čakurdová

Doplnil by som, s vaším dovolením, ďalšiu skupinu. Nie žeby taká veľká kapacita ako Max Kašparů potreboval opravu, ale jednoducho v Čechách sa táto skupina nezvykne vyskytovať. Ide o skupinu pozorovateľov. Vyznačujú sa tým, že z úctyhodnej vzdialenosti pozorujú, čo sa deje pri kostole. Cez sv. omšu sú v parku, či na cintoríne a pozorujú, či náhodou nepadne kostolná veža. Ak by náhodou padala, treba predsa ,aby niekto podal podrobnú správu o tejto udalosti. Čas sv. omše si krátia rôznymi témami, napr. šport, zháňanie majstrov murárov, či hocakých remeselníkov, nechýbajú vtipy dokonca aj poriadne okorenené, atď. Ak náhodou nemajú čo fajčiť, vyšlú najtriezvejšieho (niekedy sa tam stretne poriadna partia, ktorá preberá horúcu sobotňajšiu noc), alebo najrýchlejšieho z nich pre cigarety a ten pri prechode okolo kostola skutočne zrýchli krok, čo keby práve vtedy padala veža.

Poslednou skupinou sú vo viere živí. Sú to ľudia, ktorí veria v Boha a veria aj Bohu. Berú vážne a zodpovedne svoju vieru napriek všetkým ťažkostiam a problémom. Pristupujú k sviatostiam aj za cenu veľkých obetí, milujú Cirkev, radujú sa s ňou, s ňou trpia a sú jej ozdobou.

Vyhodnotenie testu

Skupiny 1 – 6 (tu patria aj pozorovatelia). Ak vaša viera neprekonala ťažkú mŕtvicu, do hrobu jej veľa nechýba. Príznaky nie sú znamením smrti. Nádej je veľká. Cesta k oživeniu vedie cez lásku k Ježišovi. Nebojte sa otvoriť mu srdce. Takú veľkú lásku, akou vás miluje Ježiš, ste ešte nezažili. Ak túžite po dobrodružstve, verte mi, s Ježišom si prídete na svoje.

Skupina živých vo viere

VYDRŽTE! Stojí to za to! Predovšetkým sa vo viere posilňujte a majte sa radi. Milujte aj tých, ktorí patria do hore spomenutých skupín. Kristus ich tiež miluje. Dávajte svetu nádej, ktorú čerpáte z Boha. Buďte zdravo pokorní, prirodzene radostní a dobrí. Čerpajte z modlitby a hlavne zo sviatosti.

Bez ohľadu na to, do ktorej skupiny sme sa zaradili, pozrime sa na sv. omšu, aby sme trošku viac prenikli do tohto tajomstva lásky.

Na všetko dôležité, pekné…, sa v živote pripravujeme, lebo od toho niečo očakávame. Sv. omša je to najdôležitejšie a najkrajšie, lebo ide o stretnutie s Bohom, s našou Láskou, ktorá nás nekonečne miluje. Na toto stretnutie by sme sa mali tiež patrične pripraviť, a to telesne a duchovne. Prípravu by sme mohli rozdeliť na vzdialenú, je to doma, keď sa obliekam do kostola. Nové šaty by ma mali motivovať k tomu, aby sme mali aj dušu aspoň takú čistú ako odev. Sv. omša je spoločenskou udalosťou, preto by sme tam nemali vbehnúť v otrhaných rifliach. Oni nie sú spoločenským odevom. Na recepcie, spoločenské posedenia… je predpísaný spoločenský odev. O čo menšia je sv. omša, keď jej v príprave venujeme tak málo.

Mali by sme sa naučiť oslavovať, lebo človek je stvorený pre spoločenstvo s Bohom. Vytvárať toto spoločenstvo znamená byť v jeho blízkosti a to znamená byť na jeho obeti, na sv. omši. Z toho vyplýva, že človek je stvorený pre siedmydeň. Ak túto potrebu nemá uspokojenú, tak si vytvára „svoje obety“, oslavuje seba a to je často spojené so zlom, buď vedomým, alebo nevedomým. Pri návšteve Ruska som mal možnosť vidieť oslavy dňa mesta. Keďže ľudia túžia po slávnosti a nemajú možnosť oslavovať Boha, usporiadali deň narodenín mesta. Od skorého rána revala hudba, ľudia pili ako dúhy a na druhý deň pred obchodným domom bolo celé parkovisko (veľké ako futbalové ihrisko) preplnené fľašami od piva, vína a liehu. Bezdomovci chudáci nevládali nosiť fľaše a koľko tam muselo byť opitých mužov, žien a mladých.

Porovnajme si ešte iné akcie. V Bratislave po oslave sviatku Božieho tela bola celá ulica vyčistená a posypaná kvetmi. Po diskotéke, ktorá je tiež svojím spôsobom oslavou, bola celá ulica plná skla, popolníc… V Petržalke po sv. omši, keď boli blahorečení bl. Zdenka a bl. biskup Hopko, nabehla na tento priestor čata päťdesiatich upratovačov s metlami a lopatami urobiť poriadok. Prišli tam, otočili sa na opätkoch a išli domov, lebo nemali čo robiť. Približne v tom istom čase na Záhorí bola techno párty. Po tom, ako sa pod dohľadom polície účastníci rozišli, v nákladných autách odvážali to, čo po nich ostalo; bolo ich tam ani nie tisíc ľudí. V Petržalke na sv. omši bolo do štyristotisíc ľudí. Aký je tu rozdiel? Rozdiel je v obsahu oslavy. Ak je obsahom Boh, oslava je na dobro človeka. Ak je z oslavy Boh vylúčený, potom sa to zvrhne.

Blízka príprava na sv. omšu je pri vstupe do kostola. Tu si uvedomujem, že prichádzam do posvätného priestoru, ale nesiem si so sebou aj svoj svet, svoje problémy…, nesiem si ich tam preto, aby som Ti to, Bože, obetoval a prosil o požehnanie a pomoc.

„Všetko o sv. omši“ pre mladých od známeho autora – nášho rodáka Vladimíra Baluchu, CM

Slávnostným kazateľomto htoročného odpustu sv. Joachima a Anny v Kluknave bol Mons. Jan Szkodoń, krakovský pomocný biskup. Po slávnostnej sv. omši sme mu položili otázku:

Ako ste sa dozvedeli o odpuste sv. Anny vo farnosti Kluknava?

O Kluknave som sa dozvedel od kňaza Pavla Kubániho, ktorý tu bol neďaleko na praxi ako diakon. Takže on ma skontaktoval s tunajším kňazom. Veľmi ma potešilo, keď som sa dozvedel, že Váš prepošt pochádza z Liesku, lebo to je veľmi blízko – 5 km. Aj v homílii som hovoril, že od detstva intenzívne prežívam deň sv. Anny, lebo v mojej rodnej farnosti v Hniezdnom je sv. Anna patrónkou. Na oltári máme drevorezbu sv. Anny a sv. Joachima. V Krakove sme mali možnosť sa s kňazom prepoštom skontaktovať a dohodnúť sa. Vedel som, že sem chodí veľa ľudí, ale aj tak som veľmi nadšený tým, ako veľa ľudí sem prišlo, ako pekne spievali, že sa modlia a že ich nevystrašil ani dážď.
Takže žehnám všetkým farníkom a pútnikom tohto miesta a prosím ich aj o modlitby za mňa.

zaznamenal M. Magda

V polovici augusta sa konal Festival radosti a keďže som bol jediným účastníkom z našej farnosti, chcel by som Vám všetkým sprostredkovať atmosféru, čo tam vládla.

Tento rok to bola už jubilejná 10. letná a celkovo 42. Púť radosti a preto aj názov bol zmenený na Festival radosti. Festival radosti sa konal v dňoch 13. – 17.augusta vo Vysokej nad Uhom, v rodisku Anky Kolesárovej. O živote Anky ste už určite všetci počuli. Tohtoročný festival sa niesol v téme: „…aby vaša radosť bola úplná.“ (Jn 15, 11c) Pre všetkých účastníkov bol pripravený pestrý program počas celého trvania festivalu. Bol som milo prekvapený, keď som sa dozvedel, že nás vo Vysokej bolo viac ako 600 mladých ľudí z celého Slovenska, ba traja účastníci boli zo susedného Česka.
Samotný program sa začínal vo štvrtok 13. augusta večer slávnostným otvorením otcom Pavlom Hudákom, správcom farnosti Vysoká nad Uhom. Nasledovala svätá omša. Celebroval ju vicerektor Domu Anky Kolesárovej o. Marek Uličný. V homílii nás vyzval, „aby sme sa nechali vyhladiť Božou milosťou“. Priniesol so sebou dva kamene – jeden ostrý z tatranského chodníka a jeden oblý z jazera. Ak sa ponoríme do oceánu Božej lásky, tak aj naše ostré hrany, ktorými sú naše slabosti a pády, Boh vyhladí. Ale neurobí to bez našej spolupráce. na ktorej nám boli predstavení kňazi, ktorí sa nám mali venovať. Na moje prekvapenie bol medzi nimi náš rodák z Víťaza otec Vlado Balucha. Po skončení svätej omše sme boli všetci účastníci rozdelení do skupiniek, v ktorých sme boli počas celého festivalu. Skupinky boli robené podľa veku účastníkov. Po krátkom predstavení sa v skupinkách nasledoval presun autobusmi do Pavloviec nad Uhom. V Pavlovciach sa totiž spalo v ZŠ a celý program sa odohrával vo Vysokej. Ráno nás budili vždy o 6. hodine. A bol to budíček ako sa patrí, veľkým zvonom alebo klaksónom. Samotný program bol na každý deň veľmi pestrý, tak preto spomeniem iba to, čo ma najviac nadchlo.

V piatok to bola prednáška otca Pavla na tému: „Radosť“. Bola to veľmi poučná a zároveň povzbudzujúca prednáška pre nás účastníkov. No najkrajší zážitok z piatkového dňa pre mňa bola večerná krížová cesta po dedine. Na nej bolo zaujímavé to, že v procesii bolo 14 krížov, tak ako počet zastavení. Na prvý kríž každý z nás prítomných počas každého zastavenia mal za úlohu na kríž pribiť papierik so svojimi najčastejšími hriechmi. Viete si predstaviť ako vyzeral ten kríž na konci, keď na ňom bolo 600papierikov a klincov? Nakoniec naše hriechy boli pred začiatkom omše, ktorá nasledovala hneď po krížovej ceste, spálené.

Sobotňajší program bol voľnejší. Na miestnom ihrisku sa hrali futbalové zápasy. Učili sme sa belgický tanec. Veľmi ma zaujal evanjelizačný wokrshop, ktorý viedol otec Martin Harčár. Rozprával nám o priamej a nepriamej evanjelizácii a aj to, že my kresťania sa v dnešnej dobe bojíme povedať: „Ja som KRESŤAN.“ Boli to naozaj veľmi silné slová, žiaľ, pravdivé. Večer bolo zaujímavé divadelné predstavenie o živote Anky Kolesárovej, ktoré si mohli pozrieť aj účastníci na celosvetovom stretnutí mládeže v Kolíne nad Rýnom.

Prišla nedeľa a s ňou veľká slávnosť – posviacka Domu Anky Kolesárovej. Posvätil ho samotný košický arcibiskup Alojz Tkáč. Po posviacke nasledoval program, v ktorom bola spomenutá celá desaťročná história púte, jej začiatky, ľudia, ktorí sa obetovali tomu, aby sa vo Vysokej mohli konať púte pre mladých. Program ďalej pokračoval slávnostnou svätou omšou, ktorú celebroval otec arcibiskup. Veriaci si ju mohli na celom Slovensku vypočuť v priamom prenose v rádiu Lumen. Po samotnej omši nasledoval Večer svedectiev, kde vystúpili ľudia, ktorým Boh zmenil život. Nedeľňajší program uzatvárala moderovaná adorácia, ktorá pokračovala celú noc v škole v Pavlovciach.

Pondelok bol posledný deň púte. Ráno sa konala záverečná omša, pri ktorej sme dostali požehnanie na šťastnú cestu domov a nasledoval rozvoz účastníkov autobusmi do Michaloviec. A bolo po Festivale radosti.

A čo mne priniesol samotný festival? Veľmi veľa. Aspoň na chvíľku som mohol „vypadnúť“ z bežného života, od telky, internetu. Veď prázdniny sa dajú prežiť aj takýmto spôsobom. Spoznal som nových kamarátov, prežil som pekné chvíle, ktoré mi dali veľa. Načerpal som mnoho pozitívnej duševnej energie. Vôbec neľutujem, že som sa zúčastnil Festivalu radosti a ak Boh dá, pôjdem aj na ďalší, ktorý sa uskutoční 16. – 18. októbra 2009. Vrelo to odporúčam všetkým mladým z našej farnosti.

Peťo Lazorík, Ovčie

„S radosťou pôjdeme do domu Pánovho.“
(Ž 122)

Verím, že toto číslo nášho Spektra si už budeme kupovať v obnovenom interiéri nášho chrámu sv. Jozefa, robotníka. Mnohí z vás sa ma v priebehu mesiaca august spytovali, kedy už pôjdeme do kostola sv. Jozefa? Odpovedal som, že možno do konca mesiaca. Cítil som v tej otázke aj túžbu ísť sústrediť sa na modlitbu, lebo chrám je predovšetkým domom Božím, domom modlitby, kde je živý Pán Ježiš Kristus. Naši rodičia nás učili veľkej úcte, dôstojnému správaniu sa v kostole, lebo tam je Pán Pánov a Kráľ Kráľov. A tak sa náš farský kostol sv. Jozefa, robotníka pripravuje a verím, že aj my všetci na svoje päťdesiatiny.

To je hlavný dôvod, prečo sa náš duchovný otec Oliver spolu s Farskou ekonomickou radou a s Vašou finančnou pomocou rozhodli pristúpiť k celkovej obnove. Po generálnej obnove strechy, vitráží a dverí k rekonštrukcii interiériu. Naposledy bol interiér kostola maľovaný v roku 1993. Spomeniem, že vtedy bol takmer čierny a plesnivý po nevhodnom maľovaní tzv. hlinkou. Pamätáte sa vy, ktorí ste s nadšením tú farbu odstraňovali až do prvého vápna? Žiaľ, dnes sa situácia zmenila. Veľa ľudí má prácu ďaleko od obce a tak sme nemohli počítať s Vašou fyzickou (osobnou) pomocou.

Verím, že to bola Božia pomoc, keď nám firma Reinter z Humenného vzala zákazku na letné mesiace. Každý, kto ide maľovať doma, urobí aj práce, ktoré sa maľovaním zakryjú. Takými bola aj celková výmena elektroinštalácie podľa nových noriem, platných pre „zhromaždisko osôb nad 250“. V spolupráci s liturgickou komisiou Biskupského úradu a jej hlavným architektom Ing. arch. Sitarčíkom boli navrhnuté nové (teplé) farby, rekonštrukcia svätyne a východu na chór. Tak pribudlo ešte niekoľko vecí, ktoré bolo treba urýchlene doriešiť (vysprávky, lavice, stoličky, osvetlenie svätyne a pod.).

Náš duchovný otec nás a naše rodiny vyzval na finančnú podporu tohto diela. Ďakujeme vám všetkým, ktorí ste si svoj záväzok splnili (25 EUR na osobu s príjmom). Som presvedčený, že aj Vás, ktorí ste ešte neprispeli, osloví čistý svetlý chrám – taká malá predsieň neba.

Z úprimného srdca želáme všetkým Vám, ktorí tu nájdete pokoj duše, aby ste mohli z hĺbky svojho srdca povedať: „Pane, tak dobre je mi tu.“ Nech dobrotivý Pán Boh prehojne odplatí všetkým, ktorí nezištne a s láskou pomáhali pri všetkých prácach v chráme.

PS.: Musím tu pripomenúť obdiv a úžas pracovníkov firmy Reinter, ktorý prejavovali úctu dielu rúk našich otcov. Klenby volali fontánky. Vraj, „ešte krajší kostol nemaľovali“.


A moje osobné:
„Pane, Ty vieš o mne všetko, aký som. Ty vieš, že milujem Teba i Tvoj chrám, kde je miesto Tvojej slávy.“

František Štofaňák, člen FER

majiteľ a sprievodca cestovnej kancelárie BCA

Chcel by som sa ešte podeliť s čitateľmi o príjemnú príhodu, ktorá sa týkala aj mojej praxe.


Mal som jednu rodinu, ktorá bola na tom finančne veľmi dobre. Keďže sme išli na púť, cestovali sme autobusom a stále, keď som sa otočil dozadu, vytŕčali do uličky nohy, vraj, aké ich majú opuchnuté. No a keďže už to vraveli častejšie, tak som si ho raz zavolal a hovorím mu: „Keď ukazuješ nohy, že ti puchnú, tak nabudúce si budeš musieť zaplatiť lietadlo, keďže máš na to. Si za dve hodiny v Ríme a môžeš navštevovať pamiatky.“ A on mi na to povedal: „Prídem do Ríma, vystúpim na letisku, prídem ku koloseu a čo? Nebudem vedieť, či doľava, či doprava. Kým prečítam pred koloseom o koloseu, bude večer a nezistím nič.“ Potom som si skutočne uvedomil, že sprievodca by mal byť taký, aby „vytiahol“ to najdôležitejšie a ušetril váš čas. To znamená, že nebudeme pri koloseu celý deň, aj keby sme mohli; to by sme museli byť v Ríme mesiac. Ale keď sme tam len tri dni, tak je potrebné, aby sme videli aj baziliky, aj fontány, aj námestia, videli, ako Rimania stolujú a ochutnali aj ich kávu. To všetko patrí k tomu, aby sme čo najviac a najrýchlejšie i hlbšie pochopili charakter krajiny.

Máte aj nejaký duchovný zážitok?

Určite. Chcel by som sa s vami podeliť o jeden úžasný zážitok, ktorý som zažil v Lurdoch. Bol s nami jeden pán, ktorý prišiel za mnou do ambulancie, keďže to bol môj známy. Vznikla mu nejaká neznáma vyrážka na ramene. Pri prehliadke som zistil, že je to, žiaľ, melanóm, teda rakovina kože v dosť vysokom štádiu. Musel som mu povedať túto nešťastnú diagnózu. To. čo sa stalo potom, bol skutočne veľký kríž. Na toto ochorenie sa často umiera. Okrem toho bol potrebný chirurgický výkon a bolo potrebné urobiť aj následnú chemoterapiu, resp. rádioterapiu. Toto všetko tento pán zabsolvoval a povedal, že ide do Lúrd poďakovať za celý svoj život. Pamätám si, že sme všetci stáli v kaplnke, lebo sme mali vybavenú sv. omšu. Tento pán už nemal ani vlasy, bol schudnutý. Každý, kto naňho pozrel, videl, že to nie je dobré. Kňaz roztiahol počas prosieb svoje ruky k Nebeskému Otcovi a povedal, aby každý povedal za seba prosbu, ktorú chce či už pred nohy Matky Božej alebo do rúk Pána Ježiša odovzdať. Pamätám sa, že to bol taký silný moment, lebo nikto sa nebál odkryť čosi zo svojho vnútra, zo svojho súkromia a povedať veľmi silné prosby. Prišiel rad naňho. Bol tam s manželkou a povedal túto vetu: „Bože, dopraj zdravie mojej manželke.“ A skončil. Všetci sme dostali jednu veľkú facku, pretože sme čakali, že bude prosiť za seba, za svoje uzdravenie. Je pravda, že manželka sa nezmohla na slovo a mal som pocit, že z toho skolabuje. Na to začali všetci plakať a tým to skončilo. Vtedy som cítil, že v tej miestnosti sa niečo udialo. Do dnešného dňa nosím tento pocit stále so sebou, stále ho cítim. Už sa nikdy nezopakoval.

Vrátili sme sa domov. Bol som v práci asi tri týždne. Prišla za mnou kolegyňa, ktorá vykonáva ultrazvukové kontroly, je rádiologičkou. Je to žena, ktorá hľadá, ktorá ešte nemá v duchovných veciach jasno. Otvorila dvere a povedala mi: „Neviem, kde bol spomínaný pán, ale ja som vydedukovala, že bol s tebou, pretože mi povedal, že bol v zahraničí. Prišla som sa ťa spýtať, aby si mi povedal, kde ste boli, pretože je čistý. Ja v jeho tele nenachádzam žiadne stopy metastáz, ktoré boli v pečeni. Keďže moja teta trpí touto chorobou, musím vedieť, kde ste spolu boli.“ Uznáte, že po takejto príhode som otvoril ústa a mal som strašnú chuť Bohu ďakovať, pretože dedo do dnešného dňa ťažkým kladivom opravuje karosérie autobusov a čakáme, až uplynie desať rokov, aby som mohol dať podnet na preskúmanie. Musíme mať materiály pred vyšetrením, keď sa objavila spomínaná rakovina a aspoň desať rokov, ktoré sú po tomto zázraku. Stále, keď som v tejto kaplnke, vidím týchto dvoch, a hlavne jeho, ako neprosil za seba, ale prosil za svoju manželku. Myslím si, že Boh tam bol a vypočul práve jeho.

Chcem sa podeliť ešte s jednou úžasnou skúsenosťou, ktorú som zažil s vašou farnosťou a opakovane na ňu myslím hlavne vtedy, keď prichádzam do Lúrd a Fatimy. Prechádzali sme cez všetky predpísané pamiatky, ktoré je potrebné, aby človek navštívil, to znamená boli sme si pozrieť Bernadetin dom, kde prijala prvé sv. prijímanie, mali sme prejsť jaskyňou, väzením, kde bývala Bernadeta a jej rodina. Pamätám si, ako jedna krásna mladá žena všade, kde sme čakali na prijatie do týchto múzeí, kľakla na zem a modlila sa. Vtedy som pochopil, keďže to boli mladí manželia, mladí zdraví ľudia, že prosia o bábätko. Nikto, ani ja, ani ona nevyslovila nejaké postrehy z tejto púte, obaja sme vedeli, že je to prosba o túto milosť, o tento dar. Koľkokrát som prišiel do Lúrd alebo do Fatimy, stále som ju videl, ako kľačí na tých miestach. Skutočne sú pútnici, ktorí sa vám vryjú do pamäti a už ich nikdy z nej nevymažete. Ona bola presne tou, ktorá možno jediná z celej skupiny na studenom znečistenom betóne kľačala a prosila Matku Božiu o pomoc. Keď sme odchádzali na túto púť do Ríma a videl som ju, vynoril sa mi obraz, ako ju stále vidím v tých Lurdoch. A môžem vám zodpovedne povedať, že keď sa pootočila a ja som zistil, že je v požehnanom stave, skoro som od údivu a z toho zázraku, ktorý si vymodlila v Lurdoch, spadol zo sedadla. Hovorím to úprimne vážne.

A čo nejaká úsmevná príhoda?

Pamätám si, keď sme začali chodiť, na jednu tetu. Volám ju teta Mariša. Zlatá žena s veľkým srdcom, vychovala veľa detí. Samozrejme, nikde nebola. Teta Mariša sa rozhodla, že sa ide umývať. Prišli sme na prvé toalety, namočila si ruky a zistila, že voda nejde. Vysvetlili jej, že tento vodovod má fotobunku: „Skúste priložiť ruky k obkladačke, aby ste spustili systém.“ Teta ako pozerá, tak pozerá, naučila sa spúšťať vodu. Prišla na ďalšiu pumpu. Hľadala fotobunku, tak začala pred tými bunkami tancovať, nevedela, kde je fotobunka uložená. Pozerám na ňu. Teta sa tam krúti doľava, doprava, ruky vystiera. Prišiel som za ňou s otázkou, ako jej môžem pomôcť. „Pán doktor, šak ja vlasy namočené, šampón na hlave a nemôžem spustiť vodu.“ A ja jej hovorím: „Teta, šak vodovod môže mať aj pedál.“ Potom sme sa rozlúčili s úsmevným príbehom, že teta, keby skutočne nemala prvú pomoc, tak príde do autobusu snáď so šampónom na hlave.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili: M. Magda a G. Magdová