Značka: Spektrum 2009 – 8

Tomáš KRIŠTOF, syn Juraja a Žofie rod. Hudákovej, bývajúci v Ovčí a Miriam BELIČKOVÁ, dcéra Vladimíra a Márie rod. Risovej, bývajúca v Kováčovej
Sobáš 10. októbra v Ovčí o 15:00 h.

Ján HUMEŇANSKÝ, syn Jána a Veroniky rod. Karafovej, bývajúci v Ovčí a Terézia HALKOVIČOVÁ, dcéra Jozefa a Terézie rod. Tekelyovej, bývajúca v Demjate.
Sobáš 17. októbra v Demjate.

-re-

– 15. 9. – oslávili sme Sedembolestnú Pannu Máriu, patrónku Slovenska

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Hneď na začiatku sa pozrime na základný postoj muža a ženy k deťom. Antikoncepčná kultúra má tendenciu vidieť deti ako ťarchu, ktorej sa treba brániť, a nie ako vítaný dar; skôr ako prekážku k materiálnemu blahobytu, a nie ako rodinné bohatstvo. Pod vplyvom takých názorov páry vstupujú do manželstva často s postojom, ktorý predpokladá, že deti nebudú mať, pokiaľ, alebo až kým nebudú sami chcieť.

Vyzerá to tak, že ak manželský pár dosiahne „určený“ počet dvoch detí, musí hľadať ospravedlnenie, aby ich mohol mať viac. Manželský pár s takýmto prístupom podvedome hľadá najvhodnejší spôsob, ako svoj plán splniť. Z tohto pohľadu potom vidia PPR (prirodzené plánovanie rodičovstva) iba ako jednu z možností na dlhom zozname metód, ako sa vyhnúť „nechceným“ deťom a zároveň ako metódu nevhodnú.

Pri zabránení počatiu je rovnako efektívna ako ktorákoľvek antikoncepčná metóda; jej úspešné použitie však vyžaduje príliš veľa sebaobetovania. Ak chceme správne pochopiť oprávnené použitie PPR v manželstve, naše srdce potrebuje hlboké obrátenie, aby pochopilo význam sexu a skutočné požehnanie deťmi.

Každý manželský pár je povolaný, aby „plodil a množil sa“ (Gn 1,28). Toto je východiskový bod. Deti nie sú niečím pridruženým k manželskej láske, oni sú naopak korunou slávy tejto lásky. Takže, pokiaľ manželský pár nemá dobrý dôvod deti nemať, všeobecné zmýšľanie by namiesto vyhýbania sa deťom malo smerovať k prijímaniu detí tak, ako prichádzajú.

Cirkev bez váhania uznáva, že najmä v dnešných časoch majú mnohé manželské páry v určitom čase svojho manželstva dobrý dôvod neprijať deti tak, ako prichádzajú. 2. vatikánsky koncil ponúka manželom pri plánovaní veľkosti svojej rodiny tieto pravidlá: „Pri tom nech prizerajú (manželia) jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, čo sa už narodili, alebo prichádzajú do úvahy v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne, a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia.“

Katechizmus hovorí, že je povinnosťou rodičov „overiť si, či ich túžba nevyplýva z egoizmu a či je v súlade s pravou veľkodušnosťou zodpovedného rodičovstva“.
Vráťme sa ešte raz k manželskému páru, ktorý skutočne chápe význam sexu. Má správny prístup k deťom a v jeho manželskej jednote je Boh vždy vítaný. Aj tak ale, vychádzajúc z vyššie uvedených princípov, pred Bohom zistili, že by sa aspoň na čas mali vyhnúť ďalšej gravidite (tehotenstvu).

Takýto manželský pár nehľadí na obety, ktoré musí priniesť, aby zachoval vernosť svojim manželským sľubom. Tak sa naučí, ako používať PPR a sexuálne abstinuje počas plodnej fázy cyklu. Inými slovami povedané – z dobrého dôvodu Boha nepozýva, aby stvoril nový život. Takýto pár koná oprávnene, zodpovedne a v plnom súlade so sľubmi, ktorými sa zaviazal pri oltári.

Cirkev vedená samotným Kristom pozná pre nás správnu cestu. Je to veľmi úzka cesta. Cesta, po ktorej je ochotný ísť málokto (Mt 7, 13-14). Je to cesta po stopách Ježiša, cesta žitia podľa jeho múdrosti, a nie podľa našich vlastných „domnienok“. Je to cesta dôvery, že Boh má pre nás na zreteli vždy to najlepšie, a to aj vtedy, keď tomu nerozumieme.

V konečnom dôsledku je to skutočne naše rozhodnutie a inak to ani byť nemôže. Cirkev nemôže a nikdy ani nerobí rozhodnutia za druhých. Sv. Otec Ján Pavol II. sám povedal, že „Cirkev túto pravdu nikomu nevnucuje, ale cíti v sebe neprestajnú pohnútku predkladať ju všetkým bez strachu, ba s veľkou nádejou ju odporúčať, hoci vie, že radostná zvesť obsahuje aj reč kríža. Ale práve skrze kríž môže rodina dosiahnuť plnosť svojho bytia a dokonalosť svojej lásky.“

Uvažujme! Čo by sa stalo, keby sme toto prirodzené obmedzenie odstránili pomocou široko dostupnej a spoločensky akceptovanej antikoncepcie? Samozrejme, že nie v každom manželstve, ale v danej populácii by iste vzrástol počet nevier. A čo je jedným z hlavných dôvodov na rozvod? Je ním cudzoložstvo.

Bezpochyby boli počas existencie ľudstva mladí ľudia v pokušení mať pohlavný styk pred manželstvom. Znova, jedným z hlavných obmedzení, ktoré im bránilo podľahnúť tomu pokušeniu, bol strach z nechceného tehotenstva. A opäť, čo by sa stalo keby sme toto prirodzené obmedzenie pomocou antikoncepcie odstránili? Samozrejme, že nie u každého hormónmi zmietaného mladého človeka, ale v konkrétnej populácii by iste vzrástol počet predmanželských pohlavných stykov. A vieme, že predmanželský sex je kľúčovým prediktorom budúceho rozvodu.

A situácia sa ešte zhorší. Pretože nijaká metóda antikoncepcie nie je stopercentne spoľahlivá, nárast počtu cudzoložstiev a predmanželského sexu povedie k nárastu nechcených tehotenstiev. Logicky potom bude nasledovať aj počet potratov. Nie každý sa uchýli k potratu. Niektorí ponúknu svoje deti na adopciu. Niektoré matky si svoje deti ponechajú. Výsledkom však bude, že počet detí, ktoré vyrastú bez otca, sa pripočíta k tým, ktoré sú bez otca z dôvodu rozvodov.

A ako naznačujú početné štúdie (a to dá aj zdravý rozum), dramaticky sa zvyšuje šanca, že deti bez otca vyrastú v chudobe, budú zneužívané, budú mať emocionálne, psychologické poruchy a poruchy správania, zdravotné problémy, budú chodiť poza školu, budú mať predmanželský sex, pôjdu na potrat, budú užívať drogy, dopustia sa násilných trestných činov a možno skončia vo väzení.

Všetky tieto sociálne problémy exponenciálne narastajú z generácie na generáciu, pretože deti bez otca majú väčšiu šancu, že budú mať opäť nemanželské deti a ak vôbec vstúpia do manželstva, že sa aj dosť rýchlo rozvedú.

Tie problémy predpovedali múdri muži a ženy, ktorí chápali silu antikoncepcie, ktorá tým, že v základoch mení prístup ľudí k ľudskému životu, mení smerovanie spoločnosti. A ak je manželstvo základnou bunkou spoločnosti, potom sexuálna jednota je prameňom kultúry. Ak je orientovaná smerom k láske a životu, buduje kultúru lásky a života. A ak je orientovaná proti láske a životu, buduje kultúru využívania a smrti. Ak nič nekontroluje život pri jeho prameni, potom život nie je kontrolovaný ničím.

Antikoncepčná kultúra je kultúrou bez budúcnosti. Je to kultúra, ktorá pomaly a isto pácha samovraždu. Ľudia potrebujú poznať pravdu o našom stvorení na obraz Boží a o našom povolaní milovať tak, ako miloval Kristus. Katolícka cirkev svetu túto zvesť ponúka. Je len na nás, či ju prijmeme alebo zavrhneme.

MUDr. B. Vaščák, Široké

Sv. Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly, čo bola pomerne veľká obec asi osem kilometrov severovýchodne od Lyonu vo Francúzsku. Jeho rodičia boli zbožní a dobrí ľudia. Okrem neho mali ešte päť detí a každé z nich dostalo do mena zasvätenie Panne Márii. Od malička boli vychovávaní vo veľkej úcte k Pánu Bohu. Ján od malička prejavoval záujem o veci duchovného charakteru. Od narodenia mal však prudkú povahu. Sám si dával s ňou veľa námahy, aby ju skrotil. Darilo sa mu. Bol poslušný a matka ho dávala za vzor aj ostatným súrodencom. Počas francúzskej revolúcie, ktorá vypukla, keď mal Ján len tri roky, sa ešte viac celá rodina utiekala k Pánu Bohu, potajme chodili na sv. omše a v dome ukrývali kňazov. Keď mu zverili otcovské stádo, vždy nosil so sebou sošku Panny Márie. Zorganizoval aj ostatných malých pastierikov a spoločne vytvárali procesie, modlili sa. On ich napomínal, aby nekliali, aby boli poslušní. Ak boli chudobnejší, podelil sa s nimi o to, čo mal. V zime roku 1795 navštevoval súkromnú školu v dedine. Robil veľké pokroky. V trinástich rokoch prijal prvé sv. prijímanie. Keď mal dvadsať rokov, prijal birmovanie. Hneď po birmovke sa vrátil domov, aby pomáhal na gazdovstve. Túžil však stať sa kňazom. Matka bola nadšená, no otec ho nechcel pustiť. Nebolo peňazí na štúdium, Ján mal už priveľa rokov na také štúdium a otec ho chcel mať radšej doma. Nakoniec mu však dovolil chodiť do malej farskej školy v Écully, ktorú tam otvoril ich farár Charles Balley. Ján mal však veľmi slabú pamäť a veľké medzery vo vedomostiach. Najmä latinčina mu robila veľké problémy. Modlil sa, zapieral, chytala sa ho nechuť. Vykonal si púť k hrobu sv. Františka Regis a to mu dodalo odvahu a trochu sa zlepšil v škole. V roku 1809 však musel narukovať. Zanedlho na vojne ochorel a dva roky býval v malej dedinke v horách, kde učil deti a povzbudzoval ich svojím zbožným životom. Podľa štátu však bol dezertér a musel sa skrývať. Až roku 1811 udelili amnestiu všetkým zbehom z vojska, a tak sa mohol vrátiť domov.

Mal dvadsaťšesť rokov, keď začal študovať filozofiu vo Verrieres. Štúdium mu išlo veľmi slabo. V roku 1813 nastúpil do seminára v Lyone, no nespravil skúšky a do vyšších ročníkov nepostúpil. Farár Balley ho potom doma doučoval, no ani to nepomohlo. Balley dosiahol, aby ho vyskúšali vo francúzštine. To skúšajúcich uspokojilo. Videli jeho zbožnosť, a tak sa Ján mohol stať subdiakonom, diakonom a nakoniec v roku 1815 kňazom. Jeho prvé miesto bolo kaplánka v Écully. Sprvu nemohol spovedať, až po čase mu dali dekrét na spovedanie. Jeho spovednica však bola vždy obľahnutá ľuďmi, ktorí si žiadali jeho radu a duchovnú pomoc. V roku 1817 zomrel farár Balley. Sám Vianney ho zaopatril a odprevadil na cestu do večnosti. V roku 1818 vymenovali Jána za administrátora do obce Ars-Dombes, ktorá sa stala samostatnou farnosťou až roku 1821. Jána tam poslali so slovami: „Je to malá obec a niet v nej veľkej lásky k Bohu, vy ju tam zasejte!“

Ars bola dedinka asi tridsať kilometrov od Lyonu. Mala iba dvestotridsať obyvateľov a bola povestná svojou bezbožnosťou. Kostol opustený, štyri krčmy boli otvorené takmer nonstop, chýbala úcta medzi ľuďmi, nočné zábavy a hýrenia ničili mravnosť, opilstvo prekvitalo. Keď Ján prišiel, dal sa ihneď do roboty. Vyčistil kostol, faru zariadil len najnutnejším nábytkom, spával na zemi, spánok si skracoval a vždy pred spaním sa bičoval. Desať rokov si varil len sám a stále to isté jedlo, len aby ho udržalo pri živote. Navštevoval svojich farníkov, najmä chudobných a pre každého mal milé slovo. Do kostola zadovážil nový oltár, rúcha a pristaval kaplnky. Osem rokov tvrdo bojoval so zlozvykom kliatia v dedine. Dvadsaťpäť rokov mu trvalo, kým sa podarilo odstrániť hriešne tance. Raz sa stalo, že prišiel do verejnej miestnosti, tanečníkov vyhnal, hudobníkom a hostinskému zaplatil škodu. V kaplnke sv. Jána Krstiteľa dal napísať výstižný nápis: „Jeho hlava bola cenou za tanec.“

Ján Mária Vianney bol malej a chudej postavy, vlasy mu padali až na ramená, mal vysoké čelo a ohnivé oči mali v sebe nezvyčajné čaro. Vedel aj zavtipkovať. Výsledky jeho namáhavej práce sa dostavovali pomaly, ale isto. Zbožné duše prijímali jeho reformy s radosťou a mali ho v úcte. Takých však bolo málo. Viac bolo takých, ktorým tento farár prekážal. Na biskupský úrad preto písali zlomyseľné listy a ponosovali sa naňho. Arcibiskup však situáciu poznal a Jána plne podporoval. Po čase sa začal kostol napĺňať. Ľudia prestali pracovať v nedeľu. Už nebolo počuť kliať, v rodinách zavládli kresťanské zvyky. Ján založil Dom prozreteľnosti pre dievčatá a siroty zo svojej farnosti. Použil na to svoje dedičstvo.

Od roku 1820 chodieval kázavať aj do okolitých farností, konal misie. V roku 1832 vypukla vo Francúzsku cholera. Ľudia začali hľadať útechu u farára v Arse. To bol začiatok mnohých pútí. Ľudia z celého Francúzska a všetkého druhu chodievali do Arsu, aby mohli vidieť farára, vyspovedať sa u neho a dostať radu. Odhaduje sa, že ročne navštívilo Ars asi stotisíc ľudí. No ani diabol ho nenechal na pokoji. Trápil farára hrmotom, buchotom, nedal mu spať, snažil sa ho znechutiť. Iba posledné roky života mal farár od neho pokoj. Keďže ľudí bolo veľa, Ján dostal na výpomoc mladšieho kňaza a neskôr viacerých misionárov. On sám bol stále presvedčený o svojej ničotnosti a dvakrát chcel dokonca z farnosti odísť. No raz sa sám vrátil a druhýkrát ho nepustili samotní farníci. A tak slúžil ďalej. Čítal vo svedomí mnohých ľudí, tridsať rokov strávil denne šestnásť až dvadsať hodín v spovednici. V horlivosti neochaboval. 29. júla 1859 mu prišlo zle. Spovedal a v plnom kostole vykladal katechizmus. Horko-ťažko vydržal do konca. Keď prišiel na faru, musel si ľahnúť. Horúčka ním lomcovala. Dal si zavolať svojho spovedníka, farára z Jassansu. Vyspovedal sa a viac už nehovoril, len mlčky požehnával tých, ktorí za ním prišli, aby ho videli. Dokonca prišiel aj biskup, aby ho ešte naposledy videl. Vo štvrtok 4. augusta 1859 o druhej ráno farár z Arsu zomrel s úsmevom na perách. Mal vtedy sedemdesiattri rokov.

Zvesť o jeho smrti sa rýchlo rozniesla a tisíce pútnikov prichádzali, aby ho odprevadili na poslednej ceste. Podľa jeho želania bol pochovaný v Arse v lodi farského kostola. Tento kostol sa stal cieľom mnohých pútí a miestom modlitieb. V roku 1905 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1925 za svätého. Jeho telo sa zachovalo neporušené a dnes je vystavené v novej bazilike v Arse.

prevzaté z internetu

Prečo chodíte práve do tohto jezuitského kostola?

Chodievam aj do farského kostola, ale jezuiti sú mi blízki.

Prečo?

Sú takí strážcovia viery.

Myslíte si, že treba strážiť našu vieru?

Treba, lebo začínajú sem prenikať vplyvy nekatolícke, nekresťanské.

Ktoré vplyvy máte na mysli?

Jednak ateistické, jednak liberálne.

Čo si myslíte o vplyvoch, ktoré šíria médiá? Je to O.K.?

Nie je to dobré. V médiách sú ľudia, ktorí sú ateistami, nie sú katolíci a kresťania.

Predpokladám, že máte rodinu. Ako chránite deti voči svetským médiám?

Nedá sa nejako chrániť. Nemajú povolenie pozerať niektoré televízne stanice. Tiež dávam pozor, čo sledujú na internete. Nedá sa na to vplývať, lebo mládež je zo dňa na deň horšia.

Súhlasíte s výrokom, že „ak je nejaká veľká voda, tak nepostavíme múr okolo detí, aby nešli do tej vody, ale naučíme ich plávať“?

Skôr ich treba naučiť plávať, lebo mládež si musí prežiť to svoje, ten teenegerský vek. My sme tiež boli teenegeri, tiež sme to prežívali. Záleží na tom, čo sa na nich nalepí.

Je dôležitá úloha rodičov?

Je veľmi dôležitá, ale vplyv kamarátov neovplyvníte.

Ďakujem za rozhovor.

MM + GM

A ako Ave Mária
Pieseň Po matke zdedený…nás naučil v zbore náš kantor. Bola som ešte malé dievčatko, ale slová si pamätám dodnes. A čo vy? Skúste si túto nádhernú pesničku zaspievať so mnou.

Po matke zdedený ruženec vzácny mám.
Jak mi je on milý, vie iba
Pán Boh sám.
On radosť, útechu
mojej matke dával.
Po nej ako chlapec
často som ho brával…

Latinsky: Ave Maria, gratia plena, Dominus tecum. Benedicta tu in mulieribus, et benedictus fructus ventris tui, Iesus. Sancta Maria, Mater Dei, ora pro nobis peccatoribus, nunc, et in hora mortis nostrae. Amen.

Slovensky: Zdravas Mária, milosti plná, Pán s Tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života Tvojho Ježiš. Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen.

Anglicky: Hail Mary, Hail Mary, full of grace, the Lord is with thee; blessed art thou among women, and blessed is the fruit of thy womb, Jesus.
Holy Mary, Mother of God, pray for us sinners, now and at the hour of our death. Amen.

Boh prisľúbil, že nám pošle svojho jednorodeného Syna – Ježiša, aby nás učil, ako máme jeden druhého milovať. Zo všetkých žien si vybral Pannu Máriu a tá sa stala Ježišovou Matkou. Márii túto dôležitú zvesť oznámil anjel Gabriel slovami: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Keď sa Mária stretla so svojou príbuznou Alžbetou, Alžbeta zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.“

Úloha: Každý deň sa pomodli jeden desiatok svätého ruženca a vymaľuj ho na obrázku.

pripravila: Stanka Kolářová

Vážení čitatelia, skoro pravidelne sme v periodickej tlači a televízii, dokonca aj v rozhlase svedkami útokov na kňazov a Cirkev ako takú! V poslednom čase ste iste zaregistrovali útok na rehoľu františkánov. V našej emailovej schránke som od novinárskej kolegyne našiel zaujímavé svedectvo, o ktoré sa v tejto rubrike chcem s vami podeliť; autora vám isto nemusím zvlášť predstavovať.

Boris Filan o médiách
(uverejnené v Slovenskom rozhlase 29. 11. 2008 v relácii „Pálenica Borisa Filana“)
Blíži sa koniec roka a s ním prichádzajú rôzne predpovede. Niektoré z nich sa týkajú budúcnosti Baraka Obamu, iné toho, že sme sa predsa len neučili v škole ruštinu zbytočne. Ja mám jednu predpoveď, ktorá je dlhodobá:
Pamätajte si!

Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohoto šialenstva, ktoré nám teraz vzbĺklo v hlavách, a budeme sa za seba strašne hanbiť. Budeme sa prepadať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali. Ako sme dovolili, aby nás pár šikovných zvrhlíkov dostalo k novinám, časopisom a televíziám, ktoré sú žumpa plná zvratkov a výkalov.

Nebudeme chápať, ako bolo možné profitovať na chorobách a nešťastí našich blížnych. Nebudeme schopní vysvetliť našim deťom a vnukom, ako sme to dopustili. Budeme sa snažiť nemyslieť na to, akých blbcov a hlupane sme to považovali za celebrity. Budeme sa hanbiť za dobu, keď boli denne na prvých stránkach nagélovaní pajáci a usmievavé opice, ktoré neznášali väčšie série orgazmov s tým istým partnerom. Budeme hovoriť, že na vine vtedy boli oni, akísi neurčití oni, a tí budú medzi nami a budú ukazovať prstom na niekoho neexistujúceho.

Ale my sme spolupáchatelia tohoto hnusu, nie iba tí, čo to píšu, vydávajú a vysielajú. My s nimi ochotne kolaborujeme tým, že to pozeráme, počúvame, čítame a kupujeme.
Iba toľko som Vám chcel povedať, respektíve nie chcel, ale musel, lebo už mi praskne hlava od toho mlčania.

-re-

Raz v nedeľu sme čakali pútnikov z Levočskej hory, kedy skoro celý Víťaz čaká na svojich, medzi čakajúcimi zbadal som Lucku Balogovú. Pamätám si ju ešte ako bábätko v perinke, keď mi jej už nebohý otec predvádzal asi trojročného Mirka, ktorý za sprievodu harmoniky už vtedy hral veľmi pekne na husliach. Toto mi veľmi utkvelo pamäti. Keď stretnem Mirka alebo Lucku, moja myseľ zabehne na tú spomínanú chvíľu. Vidím Fera s harmonikou, Mirka ako hrá na husliach, pri nás kočiar a v ňom malá Lucka.
Lucka Balogová pracuje a žije už 11 rokov v Londýne. Prišla aj so svojím priateľom na bratovu svadbu. Keďže sme sa s Luckiným priateľom nepoznali, poprosil som ho, aby sa nám predstavil.

Volám sa Anthony. Pochádzam z Londýna. Na Slovensku som už piatykrát. Teraz momentálne som tu na svadbe brata mojej priateľky.

Páči sa ti Víťaz?

Je to veľmi pekná dedinka. Ľudia tuná vo Víťaze aj celkovo na Slovensku sú veľmi milí a pohostinní oproti Anglicku a iným krajinám, v ktorých som bol. Takých dobrých ľudí som ešte nezažil.

Plánujete prísť potom bývať do Víťaza?

Možno na dôchodok. Musím sa ešte veľa učiť, aby som dobre hovoril po slovensky. Do piatich rokov by som si chcel kúpiť niekde na Slovensku dom, možno aj vo Víťaze.

Ďakujem za rozhovor.

-re-

Svoj význam majú aj zvony. Predstavujú Boží hlas, ktorý nás zvoláva. Na jednom zo zvonov, ktoré máme doma v kostolnej veži, je nápis: „Živých k Bohu povolávam, za mŕtvych plačem a chmáry rozháňam.“ Hlas zvona nám môže znieť ako hlas Sv. písma: „Zhromaždite starcov, všetkých občanov krajiny do domu Pána, svojho Boha, a volajte k Pánovi“ (Joel 1, 14); Zvolajte ľud, zasväťte zástup, zjednoťte starcov, zhromaždite maličkých aj tých, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej chyže“ (Joel 2, 16); „Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!“ (Mt 22, 4); „Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!“ (Zjv 19, 9).

Človek je bytosť náboženská a v náboženstve sa prináša Bohu obeta. „Každému bohu“ človek prináša obetu. Ak je to falošný boh, táto obeta robí človeka nešťastným, ak je to pravý Boh, je to človeku na jeho dobro. Pravé náboženstvo nikdy neslúžilo Bohu, ale vždy človeku. Boh je bytosť absolútna a jemu nijako nemôžeme zvýšiť jeho radosť, jeho slávu. Vždy to slúži na dobro človeka.

Stav dnešného človeka môžeme prirovnať k stroskotancovi, ktorý zablúdil na púšti a v nekonečnom piesku. Hladný a smädný sa doplazil na okraj oázy k popolnici, do ktorej tunajší ľudia odhadzujú odpadky. Medzi odpadom nachádza kus tvrdého plesnivého chleba, smradľavú kosť a na poklope popolnice je trochu vody. Stroskotanec hltavo pije vodu, hryzie starý chlieb a nadšene ako pes líže smradľavú tekutinu. To všetko síce jeho život zachraňuje, ale keby sa doplazil pár metrov ďalej k prvému ľudskému domu, napil by sa a najedol dosýta.

Ľudské srdce neznáša bezduché vákuum a túži po naplnení. A tak sa dnešný človek doplazil k prvej náboženskej popolnici, k hodnotám, ktoré už dávno ležia na duchovnom smetisku. Náš stroskotanec, pravda, žasne.

V televízii sa sledujú biotronické relácie o pôsobení na diaľku, horoskopy sa čítajú vo veľkom, časopisy chrlia tajomné správy zo záhrobia… Keby tento jasajúci na duchovnom smetisku zdvihol oči, uvidel by vežu najbližšieho kostola. Miesto občerstvenia a stretnutia sa s Bohom, miesto pokoja, kde sa dá nájsť nový život s Ježišom. Pravda, jasajúci na smetisku tým všetkým pohŕda. Staré príslovie hovorí: Čomu všetkému musí neveriaci veriť, aby nemusel veriť.

Pre malé porovnanie: Veľmi rozšíreným náboženstvom v našich krajinách je alkoholizmus. Porovnajme si ho s kresťanstvom.

• Kresťania majú v našom meste 1 chrám – alkoholici asi 14 svätýň.

• Centrom kostola je oltár – centrom krčmy je výčap.

• Veriaci pred Bohom si kľaknú – alkoholici ležia.

• Veriaci prijímajú krv Kristovu po dúškoch – alkoholici svojho „boha“ prijímajú po hektolitroch.

• Kresťania Bohu odovzdávajú svoje viny – alkoholici odovzdávajú svojmu „bohu“ peniaze, pečeň, zdravie, deti i rodiny.

Ak prijmeš do svojho života Ježiša, budeš skrze neho aj s ním slobodný. Počujem námietku: Ježiš nás oslobodí tým, že nás urobí závislými na ňom. Naša planéta neletí vesmírom bez závislosti na Slnku. Žiadny človek nie je a nemôže byť nezávislý. Každý slúžime buď ako otrok svojej vlastnej neslobode, alebo ako Ježišov brat slúžime jemu.

Každý má v sebe postavený pomník, ktorý má na svojom vrchole iba jedno miesto. Všetci ho obsadia tým, čomu slúžime. Jedni majú na vrchole seba, to sú sebci. Druhí majú na vrchole, drogu, sex, kariéru, moc,… iní Boha, ktorý je LÁSKA.

Svätá omša je centrum kresťanského života, aspoň by mala byť. Svätá omša je slávnosťou prvého dňa v týždni. Prvý deň je podľa hebrejského počítania. Hebreji počítali dni od prvého po šiesty a siedmy deň bol sabat – odpočinok. Pre nás kresťanov týždeň začína a aj začínal nedeľou, spoločenstvom s Bohom. Iba tí, ktorí chcú odsunúť kresťanstvo a vieru na bočnú koľaj, posunuli nedeľu na „koniec týždňa“, odtiaľ sa u nás začalo užívať anglické weekend.

Je tiež slávnosťou ôsmeho dňa. Tu ide o vyjadrenie evanjelistu: „O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi“ (Jn 20, 26). Osmička je v symbolike čísel symbolom nového stvorenia. Aj my sa máme stať novými ľuďmi. Svojimi silami to nedokážeme, ale vďaka plnej účasti na sv. omši to máme na dosah ruky.

Deň slnka je zasa počítanie dní podľa rímskeho kalendára. O tomto dni svedčí jeden z mimobiblických dôkazov existencie Ježiša Krista. Plínius mladší píše cisárovi Trajánovi tieto slová: „Kresťania sa schádzajú v deň nazývaný dňom slnka (naša nedeľa, hebrejský prvý deň týždňa) a spievajú Kristovi ako svojmu Bohu.“

Svätá omša ako slávnosť slobody asi nepotrebuje komentár. Ide o oslávenie Ježišovho zmŕtvychvstania, ktorým nás oslobodil z diablovho otroctva. Tu robíme rozdiel v terminológii: vykúpenie = zaplatenie Božej spravodlivosti za náš hriech; spása = navrátenie stratených darov.

„Všetko o sv. omši“ pre mladých od známeho autora – nášho rodáka Vladimíra Baluchu, CM

Sv. Štefan bol synom maďarského veľkokniežaťa Gejzu a Šarloty, ktorá bola s veľkou pravdepodobnosťou slovanského pôvodu. Štefanovo pohanské meno bolo Vajk, meno Štefan prijal, keď sa nechal spolu s otcom pokrstiť. Krátko nato sa Štefan oženil s desaťročnou Giselou, dcérou bavorského vojvodu.

Gejza zamýšľal pretvoriť staré rodové a pohanské maďarské kmene na moderný centralizovaný kresťanský štát. Pri tomto cieli neváhal zavraždiť svojho mladšieho brata Michala, aby si týmto podlým činom ušetril budúce problémy.

Kopáň – Šomodský vojvoda proti Štefanovi

V roku 997 zomrel Gejza, knieža všetkých Uhrov. Po otcovej smrti musel Štefan čeliť nebezpečnému a krutému Kopáňovi, ktorý si začal uplatňovať nároky na kniežací trón. Podľa starodávneho maďarského práva mal Kopáň právo nastúpiť na trón, keďže bol najstarší v rodine. Nástupca nebohého kniežaťa mal právo na jeho majetky, otrokov a jeho manželky. V tomto prípade si Kopáň nárokoval aj na vdovu po Gejzovi, Štefanovu matku Šarlotu. Šarlota našla útočište na najbližšom hrade Vespríne. Odtiaľ poslala správu svojmu synovi. Z Nitry, kde Štefan vtedy sídlil, musel utekať na pomoc svojej matke do Vesprínu, aby ju ochránil pred zneuctením, ktoré jej s veľkou pravdepodobnosťou hrozilo zo strany Kopáňa. Štefanovo lepšie vyzbrojené vojsko zvíťazilo nad odporcami. Pri tomto víťazstve mu pomáhali aj slovenskí šľachtici Hunt a Pozmáň. Z vďaky za víťazstvo Štefan daroval veľkú časť Kopáňových pozemkov cirkvi.

Samotný Kopáň bol veliteľom vojska Nemcom Vencelínom v tejto bitke zabitý. Knieža Štefan nechal potom priniesť Kopáňovo telo, kázal ho rozštvrtiť na štyri časti a vyvesiť ich na brány dôležitých miest ako výstrahu pre ďalších vzbúrencov.

Nebolo to v rozpore so svätosťou Štefana, keď nechal Kopáňovo telo rozštvrtiť a rozvešať na brány dôležitých miest? Štefan udelil takýto trest podľa bulharského práva, ktoré umožňovalo takto potrestať incest. Vo svojom vnútri musel cítiť veľký hnev nad Kopáňovým konaním. Nasledujúce roky ho naučili odpúšťať svojim nepriateľom.
Podľa niektorých prameňov mohol byť Kopáňom Ladislav Lysý, syn Michala, teda synovec Gejzu. Kopáň tiež prijal kresťanstvo a mohol sa volať Ladislav. Keďže Gejza nechal úkladne zavraždiť svojho brata Michala, mohol mať teda Kopáň, ak bol Ladislav Lysý, dôvod nenávidieť aj Štefana.

Sv. Štefan sa stáva kráľom Uhorska

Keď sv. knieža potlačil vzburu vedenú svojím príbuzným Kopáňom, mohol sa sústrediť na zveľaďovanie svojej krajiny. Podobne ako jeho otec, aj on chcel vytvoriť moderný centralizovaný štát európskeho typu. To sa však veľmi nepáčilo maďarským rodovým vládcom, ktorí si chceli uchovať moc. Štefan prevzal časť administratívy z Veľkomoravskej ríše, časť z Nemecka. Predovšetkým sa snažil rozšíriť a upevniť kniežatstvo po celom území. Zakladal a podporoval mnohé kláštory, biskupstvá. Vtedajší pápež veľmi vďačne prijal Štefanov návrh, aby sa Uhorsko stálo kráľovstvom. Štefan bol s pápežovým súhlasom 25. 12. 1000 korunovaný za kráľa. Okrem toho mu pápež udelil aj titul apoštolského kráľa.

Štefan zaviedol ako úradný jazyk latinčinu, nechcel aby bol niektorý národ v jeho ríši diskriminovaný. Dokonca prehlásil, že ríša s jedným jazykom je krehká a slabomyseľná.

Štefanove snahy o pozdvihnutie Uhorska boli častokrát narušené vzburou odbojných vazalov.

Rodinná tragédia

Sv. Štefan vkladal veľké nádeje do svojho jediného žijúceho dieťaťa syna Imricha, ktorého určil za svojho nástupcu. Pre svojho syna nechal zostaviť Pravidlá ideálneho kresťanského kráľa. Štefanove a Gizeline nádeje však zničil jediný okamih, keď sa ich syn Imrich ako 24-ročný v roku 1031 smrteľne zranil na poľovačke. Táto tragédia vážne podlomila zdravie nešťastného otca, ktorý zomrel v roku 1038.

Na záver

V roku 1083 vyhlásil pápež kráľa Štefana a jeho syna Imricha za svätých. Štefanova manželka Gizela sa uctieva ako blahoslavená.

spracovala G. Z.