Mama levica


Už od detstva som mala skôr povahu myšky. Na trhoch sa neviem handrkovať o cene, ak do mňa niekto vrazí, ospravedlňujem sa ako prvá. Vždy som sa snažila vyhovieť ľuďom, skláňala som sa pred autoritou, nevytŕčala som z radu a moja poddajnosť sa mi vždy vyplatila.

V škole som bola úspešná, lebo som sa snažila vyhovieť učiteľom a v práci sa mi tiež darilo, pretože som sa vyhýbala konfliktom s kolegami.

Situácia sa zmenila, keď sa z tejto myšky stala matka. Bola tu zodpovednosť za nevinných bezbranných človiečikov, odkázaných na pomoc druhých, vďaka ktorej som prestala byť myškou a začala som sa podobať na mamu levicu.Keď totiž ide o obranu a dobro mojich detí, viem byť odvážna, agresívna, ba až konfliktná.

Pred niekoľkými rokmi som ešte ako mladá mamička prekvapila samu seba, keď som dokázala nervóznym pohľadom pristúpiť k jednej cigánočke (ktorá mala, mimochodom, tiež na rukách dieťa) a povedať jej: „Mohla by si tu prestať fajčiť, moje dieťa nebude dýchať ten smrad!“ Myška ukrytá vo mne sa zdesila a celá zmätená zapišťala. Inokedy som musela prudko zabrzdiť, aby som sa nezrazila s autom, ktoré ma zablokovalo na parkovisku. Moje myšacie „ja“ si prikrylo ustrašenú tvár „ružovými labami“, keď sa vo mne v tej chvíli prebudila mama levica a vynadala mužovi, sediacemu za volantom: „Pozeraj sa, kam ideš, mám v aute dieťa!“, okríkla ho. Moja osobná skúsenosť potvrdzuje, že ľudia väčšinou rešpektujú cítenie matky. Aj ten nepozorný vodič sa viackrát ospravedlnil a potom rýchlo zmizol. Zdá sa, že ľudia celkom prirodzene cítia, že nie je rozumné nahnevať mamu levicu, keď si bráni mladé.

Jednou z najpamätnejších situácií s mamou levicou sa odohrala už pred siedmimi rokmi. Moja vtedy 3 a pol ročná dcéra dostala ťažkú salmonelózu, bola silno dehydrovaná a vo vysokých horúčkach sme museli ísť do nemocnice. Strávili sme týždeň na detskom oddelení v krompašskej nemocnici. Jej stav bol naďalej vážny a aj napriek liečbe sa nezlepšoval. Pani primárka mi vtedy s vážnou tvárou oznámila, že urobili všetko, čo mohli, ale žiaľ, budeme musieť byť hospitalizovaní na infekčnom oddelení, kde dcérke učite pomôžu, lebo sú na takéto choroby špecializovaní. Aj keď som už bola nesmierne unavená, nevyspatá a vyčerpaná, pri pohľade na moju dcérku, na jej vyziabnutú, bledú tváričku a na sklený výraz v očiach som si povedala, že musím bojovať, že to spolu zvládneme.

Hospitalizovali nás teda na infekčnom oddelení v nemocnici v Prešove. Po troch dňoch, keď moju Kristínku neliečili nijakými liekmi, len jej pichali infúzie, ktoré cez ňu v podstate len prechádzali, som sa rozhodla, že budem konať. Mame levici sa už prestal páčiť ten myšací spôsob uvažovania, keď som sa každého vypytovala, kedy jej začnú dávať nejaké lieky na vyliečenie salmonelózy. Pri vizite som sa lekárky opýtala, kedy dcérka dostane nejaké lieky alebo antibiotiká, lebo jej stav sa nezlepšuje. Tá mi s úsmevom na tvári povedala: „Nebojte sa, hnačku treba len zavodniť.“ Pozrela sa na dcérku, ktorá mala cumeľ v ústach, „no a ten cumeľ musíme zlikvidovať!“ Mama levica vo mne zarevala: „Ale veď sa pozrite na to dieťa, už nevládze ani stáť na nohách. Má už viac ako 10 dní silnú hnačku a teplotu, stráca všetky dôležité živiny a má už aj problémy so srdiečkom, dokedy ešte chcete čakať. Čo nevidíte, že potrebuje antibiotiká a cumeľ má aj napriek tomu, že má 3 roky preto, lebo je vystrašená a vystresovaná z toľkého pichania, chudáčik?!“

Lekárka znovu zamrnčala, že ju budú aj naďalej zavodňovať infúziami a odišla. Sedela som na posteli a rozplakala som sa. V tom doniesli raňajky a ja som zobrala do ruky jogurt, ktorý sme dostali. Len tak mimochodom, ako to vždy robievam, som sa pozrela na dátum spotreby. A hádajte, bol už dva dni po záruke. Mama levica zahorela hnevom spravodlivých. Opustila som pozíciu myšky, ukrytej vo mne a išla som aj s tým jogurtom za lekárkou. Našla som ju sedieť za stolom. „Myslíte si, že okrem infúzií sa salmonelóza lieči aj jogurtom 2 dni po záruke?“ A položila som jej ho na stôl. Išla sa nadýchnuť, že niečo povie, ale skočila som jej do reči. „Napíšte mi prepúšťaciu správu, ja aj so svojím dieťaťom odtiaľto odchádzame!“

Vo vzduchu bolo cítiť iskrivé napätie. Tento konflikt bol väčší, než aký myška vo mne dokázala uniesť. Počula som, ako na mňa pišťí z izby, kde zostala: „Nechaj to tak“, nahovárala ma, „veď to bol len omyl!“ Ale mama levica bola neoblomná. Stála som tam a zatínala päste… „Pozrite sa, určite sa to stalo len nejakým nedopatrením a verím, že sa všetko vysvetlí…“ „Nie, ja idem aj s dcérou preč!“ zopakovala som jej. „A podpíšete nám papiere, že je to na vlastnú žiadosť?!“ „Áno, podpíšem všetko“, uprene som sa na ňu zahľadela. „Dobre, tak urobte, ako uznáte za vhodné“, povedala mi. Odľahlo mi.

Aby som to skrátila, na druhý deň som utekala za dcérkinou ošetrujúcou pediatričkou a tá mi predpísala antibiotiká, po ktorých sa jej stav začal rýchlo zlepšovať a upravovať. Dostala sa z toho, aj keď schudla na kritickú hranicu váhy detí jej veku a vyzerala ako dieťa z koncentračného tábora, ktoré sme museli nanovo učiť chodiť. Nakoniec sa, vďaka Bohu, všetko dobre skončilo.

Nikdy nevieme dopredu povedať, v čom nás naše deti zmenia. Keď sa staneme rodičmi, to, čo bolo kedysi dobré pre nás, ba i pre našich partnerov, už takým nemusí byť.

Rodičovská zodpovednosť rýchlo odhalí naše slabiny a vyzýva nás na zmenu. Väčšinou sa dokážeme zmeniť. Náš rodičovský inštinkt, vzácny Boží dar, nám dáva silu, keď sme slabí, robí nás veľkodušnými napriek nášmu sebectvu a vlieva nám odvahu, keď sa nás zmocňuje strach.

Môj prerod z myšky na levicu je príkladom toho, ako nám Boh udeľuje svoju milosť a silu, zručnosť i schopnosť naplniť svoje životné poslanie. Nikdy nesmieme zapochybovať o tom, či dokážeme splniť Božiu vôľu…, „lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Mt 19,26).

Neviem, či ma mama levica opustí, keď mi deti odrastú, nateraz však platí: „Ja som mama levica, počúvajte, ako dokážem zarevať!“

Martina Gondová, Víťaz

Vysoko tam hore na Smrekovici…

…v nadmorskej výške 1200 metrov sa 12. septembra slávil uprostred krásnej prírody Braniska sviatok Povýšenia Svätého kríža.

Dozvedeli sme sa o tom „náhodne“ od známych zo Spiša a netušiac, čo nás čaká, sme sa vybrali na blízke neznáme miesto s úmyslom byť na svätej omši. Tento sviatok mám zapísaný hlboko vo svojom srdci, keďže je to deň narodenín môjho otca.

Smrekovica, ukrytá v Branisku, je cieľom turistických chodníkov z každej svetovej strany. Najrýchlejšia cesta z Víťaza k nej vedie z kopca Chválabohu s odbočením vpravo cez chatovú oblasť asi 5 kilometrov k lesníckej chate Simona. Tento úsek cesty sa dá prejsť aj osobným autom. Ďalej sa pokračuje turistickým chodníčkom za 45 minút (mladší a majitelia terénnych aut za menej) na vrchol. Posledný strmý úsek sa dá prejsť naozaj len pešo a musel ho zdolať aj otec biskup Štefan Sečka, ktorý slúžil slávnostnú svätú omšu. Bol to už 5. ročník tohto výstupu k drevenému krížu, ktorý postavili na česť a chválu Božiu drevorubači z Braniska.

Pán Boh daroval nádherný deň a na vrchol vyšlo vyše tristo ľudí z okolitých farností a aj hŕstka veriacich z Víťaza. Svätej omši predchádzalo spovedanie duchovných otcov z Lipoviec, Hermanoviec a Poľanoviec, ktorí potom koncelebrovali s otcom biskupom svätú omšu. Dobrý kazateľ vie zaujať aj takou ťažkou témou, ako je nesenie každodenného kríža v našich životoch a v našich rodinách. Príjemným prekvapením pre mňa bol mužský spevácky zbor z Dúbravy, mladá huslistka, elektronická hudba, výborné ozvučenie, pripravené texty a výborné organizačné zabezpečenie celej akcie až po guľáš na chate Simona pre všetkých účastníkov.

Nikto z účastníkov – turistov nezabudne na krásny výhľad na Spišský hrad, Vyšný Slavkov, ale hlavne na začiatok slávnosti, ktorú otvoril duchovný otec z Hermanoviec krížovou cestou, sprevádzanou nám známou piesňou Vysoko tam hore na Golgote, ktorá sa ozývala Braniskom. A ak si odložíte text, môže zaznieť aj počas krížových ciest v našom obnovenom chráme.

Birošová Anna

ROZHOVOR

V Ružomberku na Katolíckej univerzite sa v tomto roku konal už 12. ročník letného odborného seminára Network Slovakia. Na vysvetlenie Network Slovakia je združenie katolíckych žurnalistov.

Tohtoročným prednášajúcim pre sekciu fotografia bol pán Rudolf Lendel.


Predstavte sa nám.

Volám sa Rudolf Lendel. Pochádzam z Bratislavy, ale narodil som sa v Spišskej Sobote. Vyrastal som v Žiline.

Ako ste sa dostali k fotografovaniu, resp. kedy ste v sebe objavili umelecké cítenie?

V Žiline, kde som vyrastal, sme mali veľmi dobrú Ľudovú školu umenia, ktorá usporadúvala rôzne výstavy, napr. v San Franciscu, v Japonsku a to bolo v 50. rokoch. Z generácie, v ktorej som aj ja vyrastal, sa veľa z nás dostalo do Bratislavy. Mnohí z mojich spolužiakov učia na Vysokej škole výtvarných umení alebo sú dnes renomovanými výtvarníkmi. Záležalo od profesorov, ktorí nás vtedy učili a vštepili do nás vkus. Je to však, samozrejme, aj záležitosť talentu.

S akým fotoaparátom ste začínali, resp. mali ste doma fotoaparát?

Mali sme doma fotoaparát – Flexaretu. Boli to prvé kusy a ja som vlastne na tomto začínal. Otec bol taký veľký technik. My sme dokonca prví mali televíziu v Stredoslovenskom kraji, takže som jeden z prvých, ktorý videl televízny prijímač. Myslím, že to bolo v roku 1955.

Teraz by ste nám mohli niečo povedať o štúdiu.

Základnú školu som navštevoval v Žiline. Potom som odišiel študovať do Bratislavy na Strednú školu umeleckého priemyslu (SŠUP). Tým, že som navštevoval Ľudovú školu umenia v Žiline, kde sme veľa maľovali a zúčastňovali sme sa rôznych výstav, tak sme sa cítili už ako takí umelci. Dokonca, keď som končil Základnú školu, vyhral som celoslovenskú súťaž v maľbe. Preto som išiel na SŠUP. Tu však maľba nebola a najviac z toho, čo tam bolo možné študovať, ma oslovila fotografia. Myslím, že som dobre spravil, pretože veľa prvkov z maľby, či už kompozíciu, svetelné veci a podobné motívy som preniesol do fotky. Po skončení štúdia som šiel študovať do Prahy na Filmovú akadémiu, kde sa dalo veľmi ťažko dostať, keďže vtedy tam študovalo maximálne šesť ľudí v ročníku, z toho dvaja Slováci. Bolo treba spraviť talentové skúšky, ktoré boli veľmi prísne. Dostať sa na filmovú akadémiu bolo snom každého fotografa. Tým, že som mal výtvarné vzdelanie, tak som tam prišiel s niečím novým. Mal som šťastie, že ma prijali bez problémov.

Boli pri prijímacích skúškach na vás aj politické požiadavky?

Nie. To bolo veľmi zaujímavé. V tom čase sa uplatňoval bodový systém, čiže kto mal otca komunistu, tak nejaké body dostal navyše. Mám taký dojem, že hlavne v Prahe to nebrali absolútne do úvahy.

Bolo toto štúdium ťažké?

My sme mali ešte tú výhodu, že sme absolvovali aj kameru, teda kamerové videnie. Ďalšou výhodou bolo to, že sme boli piati študenti a mali sme 11 profesorov, takže každý každého poznal veľmi detailne; nikto si nedovolil niečo odfláknuť, lebo by bol jednak proti sebe a jednak by to bolo trápne, čiže my sme tam museli pracovať. Témy boli naozaj o všetkom: od dokumentu, cez reklamu, sklo – fotografia skla, fotili sa zátišia, skrátka vždy to boli nejaké cvičenia, ktoré sme museli absolvovať. Výber bol prísny. Pán profesor pozrel a ak sa mu tam niečo nepáčilo, zobral fotku, roztrhol ju napoly a odhodil. Vedeli sme, koľko bije, nikto z nás neprotestoval, lebo sme si tých ľudí vážili. Študoval som tu na katedre umeleckej fotografie a túto katedru som aj ukončil.

Čo bolo po skončení školy?

Musel som ísť, samozrejme, na rok na vojnu. Mal som síce výbornú vojnu, lebo my umelci sme boli ako zdravoťáci. A druhá vec, mal som ako fotograf dovolené fotiť. Nikomu nevadilo, že som tam mal fotoaparát. Dokonca som tam urobil jeden cyklus, ktorý kúpila v minulom roku aj Národná galéria z nácviku spartakiády. Potom som nastúpil do reklamného podniku v Bratislave, lebo tých možností vtedy veľa nebolo. Po roku som zistil, že to nie je to „správne orechové“. V robote tam nebolo veľa roboty. Musel som sedieť osem hodín na zadku, síce v parádnom foteli, ale pre mňa to bolo veľmi ťažké. V Prahe som žil dosť intenzívne a naraz som sa dostal do zamestnania, kde som si myslel, že to bude pokračovať, že tam bude technika, budú tam ľudia, že sa tam bude niečo diať a naraz ticho, nikde nič, techniky málo. Vtedy som sa rozhodol, že pôjdem na „voľnú nohu“.


Umelecká fotografia pokračovala stále?

S umeleckou fotografiou je to tak. Veľa ľudí si myslí, že fotograf si povie: “Teraz idem robiť umeleckú fotografiu.“ O tom to však nie je. Robil som pre množstvo časopisov, pre vydavateľstvá kníh. Chodil som po svete, teda v tom čase viac-menej po Slovensku a vždy sa niečo naskytlo, vždy sa urobil nejaký obrázok navyše. Tým vzniká tá zbierka umenia, tým vzniká ten môj svetonázor, atď. Nedá sa to tak, že teraz idem robiť umenie a idem si hľadať vyslovene nejaké motívy. Zasa sú aj také momenty, že človek dostane nápad. Mal som, samozrejme, ateliér a napr. povedal som si, že idem si urobiť nejaké parádne zátišie. Tak som sa hral a urobil som si cyklus z toho zátišia.

Ako ste sa dostali na Network Slovakia k mladým katolíkom? Ako ste na tom s duchovným životom, resp. s kresťanstvom?

Som praktizujúci kresťan aj celá moja rodina. Minulý rok sekciu fotografia viedol Jožko Sedlák, ktorý je mojím veľmi dobrým kamarátom. Spolu učíme na Vysokej škole výtvarných umení už dlhé roky. Veľmi dobre sa poznáme a kamarátime sa. Tento rok čakali bábätko, práve včera sa mu narodila dcérka, takže kvôli tomu nemohol prísť. Požiadal ma, či by som ho nezastúpil a tak som sa tu dostal.

Na tomto seminári ste viedli skupinu pokročilých fotografov. Aký je váš názor na ich fotenie?

Myslím si, že toto spoločnstvo fotografov je úplne ideálne, bezkonfliktné a veľmi talentované. Na základe fotografií, ktoré som si prezrel, môžem povedať, že som veľmi prekvapený, že aj človek, ktorý neštudoval umenie, nemá s umením nič spoločné má obrovský talent, urobí také krásne veci, ktoré sa možno nepodaria ani na vysokej škole. Okrem vysokej školy vediem prostredníctvom Stredoeurópskeho domu fotografie aj workshopy pre fotografov amatérov. Tam som tiež prekvapený, že niekedy stačí mať nejakú vedomosť, byť vzdelaný v úplne inom odbore a to sa do tej fotky prenesie. Podľa mňa je fotka vždy obrazom toho človeka. Je to ako vyjadrovací prvok. Niekto pekne napíše, niekto niečo nakreslí a niekto to vidí cez fotoaparát, ale vždy je to to jeho ego, tá jeho osobnosť, ktorú podáva inému. Veľa amatérov robí chybu, že cvaká všetko a teší sa, že mu to expozične vyšlo. Ale po určitých „cvakaniach“ sa začne nad sebou zamýšľať, prečo to vlastne robí. No a to je presne vyjadrovací prvok toho človeka – chcieť niečo niekomu povedať.

Takže viete podľa fotografie odhaliť aj dušu nás fotografov?

Nieže dušu, ale osobnosť toho človeka. Tak by som to skôr povedal.

Aký je váš umelecký záber?

Robím veľa a vlastne celý život som veľa robil. Väčšinou prednášam na Vysokej škole výtvarných umení, tiež na súkromnej Strednej škole umeleckého dizajnu. Mám svoj program, čo sa týka voľných fotografií a na tom stále pracujem. Tiež sa venujem grafickým úpravám, robím katalógy, prijímam rôzne ponuky na ilustrácie. Naposledy som robil ilustračné snímky pre pedagogické nakladateľstvo. Stále ma niekto osloví, zavolá. Dlhé roky som robil pre časopis Nové línie a vlastne celý život som robil veci, týkajúcich sa architektúry pre rôzne časopisy, takisto knihy a pod. Takže to bola tiež jedna moja parketa.

V dnešnej dobe každý fotografuje či už nejakým kompaktom, fotí sa aj mobilmi. Nechceli by ste sa podieľať na tom, aby sa ten umelecký smer dostal do škôl?

Práve toho som zástancom. Preto som hovoril o našej Ľudovej škole umenia aj o tom ročníku, ktorý bol silný, lebo tam boli ľudia vedení. Sú to takí veľkí ľudia ako napr. Dušan Kállay, Rudo Sikora, Laco Čarný a pod. A to je len jedna generácia, ktorá v tom čase bola nejakým spôsobom vychovávaná. To podľa mňa dnes chýba.

Na záver vás poprosím o odkaz pre všetkých fotografujúcich…

Navrhoval by som fotiť svojím spôsobom. Každý sme iní a každý chceme niečo iné povedať. Nebáť sa a ísť za svojím videním, za svojou myšlienkou a tým sa vyjadriť.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová

EXERCÍCIE (XIV. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.

Chyby a previnenia vychovávateľa
Láska a rešpekt k slobode:

• neočisťovať v sebe stále lásku k dieťaťu

• nerešpektovať legitímnu slobodu a hlbokú osobnosť dieťaťa

• zachádzať s dieťaťom ako s miniatúrnym dospelým, a nie ako svojráznou bytosťou

• myslieť, že dieťa je prirodzene dobré a dovoliť mu všetko

• myslieť, že dieťa je prirodzene zlé a tyranizovať ho

• nanucovať sa dieťaťu namiesto spolupracovať s ním na formovaní

• uplatňovať násilne svoju vôľu

• ustupovať vo všetkom vôli dieťaťa

• nanucovať a nevzbudzovať pochopenie a túžbu dieťaťa

• nebyť pozorný k dobrému jadru a sklonom dieťaťa a nerozvíjať ich

• nepomáhať dieťaťu, aby si uvedomilo svoje poslanie – duchovné, ľudské i sociálne

• nepomáhať dieťaťu, aby si nadobudlo autonómiu svojej osobnosti

• drezúrovať namiesto vychovávať

• hľadieť predovšetkým na vonkajší poriadok – a nie i vnútro!

Viem, akú pomoc poskytovať pri formovaní charakteru?

• privykať dieťa, aby si formovalo a cvičilo vôľu pozitívnymi činmi

• žiadať od neho primerané hrdinstvo a primeranosť v sebaovládaní

• nepreháňať prejavy náklonnosti voči dieťaťu

• nebyť príliš zdržanlivý v prejavoch lásky voči dieťaťu

• naučiť dieťa a mladého človeka organizovať svoj život, pracovať rozvážne, plánovito a účinne

• kontrolovať prácu dieťaťa, žiadať dokončenie práce, neuspokojiť sa s priemernosťou

• vnukať deťom lásku a chuť pre poriadok a pre dobre vykonané povinnosti

• nechcieť len dobrý úspech skúšok, lež formovanie človeka

• rátať s krízou mladosti

• pomáhať mladým rozpoznať originalitu a osobnosť

• nepreháňať prispôsobovanie kolektívu až po stratu vôle, ale nepreháňať ani škodlivosť konformizmu

• nepodceňovať význam a bohatstvo disciplinovanej obrazotvornosti u mladých

Poznávanie dieťaťa:

• sústavne pohŕdať aktívnymi metódami – len trest

• nepoučovať sa pre lepšiu výchovu detí

• zanedbávať súčasné poznatky a skúsenosti iných

• držať sa absolútne zásad, ktoré nerešpektujú psychológiu dieťaťa

• nerobiť nič, aby sme vnikli do sveta dieťaťa

• neodkrývať dieťaťu jeho možnosti

• podceňovať schopnosti dieťaťa hodnotiť sa

• neukazovať mu jeho hranice i možnosti prekračovať ich, ukazujúc mu obsahujúcu hodnotu úsilia a námahy

• nezverovať dieťaťu úlohy

Výchovný systém:

• súdiť prv, než sme pochopili

• tolerovať klebety a žalovanie

• skrývať svoju neschopnosť za trest

• používať duchovné argumenty, ktoré vzbudzujú falošnú predstavu o Božej spravodlivosti (pôjdeš do pekla)

• nechať obranné reakcie dieťaťa zoči-voči trestu a zvyšovať ich novými trestami

• trestať so spiatočnou platnosťou – zratúvať priestupky

• trestať dieťa viac pre materiálnu škodu než podľa jeho zodpovednosti

• trestať unášaný hnevom, alebo ako uponíženie

• karhať tvrdo, keď by bolo namieste poučenie

• používať nespravodlivo trest kolektívne

• uložiť trest bez výchovnej hodnoty

• predstavovať nejakú chybu ako nenapraviteľnú – vyvolať komplex trvalej viny

• nepripustiť, že sme sa niekedy mýlili a potrestali príliš ľahko

Osobná askéza vychovávateľa:

• neovládať sa a ustavične mentorovať

• mať obľúbeného a dať to vidieť

• nezaoberať sa menej nadanými a neprispôsobivými

• byť násilný

• byť pesimistický alebo úzkostlivý

• nepoznať sa, nepoznať vlastné motívy správania pre lepší výchovný účinok

• neprehlbovať si pedagogiku a uspokojiť sa receptami

• držať sa zásad len jedinej pedagogickej školy

• nepripustiť, aby žiaci hodnotili
nevyvodzovať závery z ich úsudkov

• nemať rád svoje povolanie

• pripútať dieťa k sebe, namiesto orientovať ho k otvorenosti voči druhým

• nemierne sa báť každej skúšky a kríža pre dieťa

• znechucovať sa

• zabúdať, že výchova, najmä výchova svedomia, je i dielo Božie

Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre sabinovský dekanát

Modlitba k Márii


Svätá Mária, Matka Božia,
ty si dala svetu pravé svetlo,
Ježiša, svojho Syna i Božieho Syna.
Plne si sa odovzdala Božiemu volaniu
a tak si sa stala prameňom dobroty,
ktorá z neho prúdi.
Ukáž nám Ježiša.
Veď nás k nemu.
Nauč nás poznať ho a milovať,
aby sme sa aj my mohli stať
schopní pravej lásky
a byť prameňmi živej vody
uprostred smädného sveta.

Benedikt XVI.

Mária


Vstúpili sme do októbra, mesiaca modlitby posvätného ruženca, úcty k Panne Márii. Tento mesiac blahoslavenej Panny Márie Ružencovej akoby nás každoročne vyzýval na nové objavenie tejto krásnej, jednoduchej a hlbokej modlitby. Pri modlitbe rozmýšľame aj o tom, kto to bola Panna Mária? Aká bola? Mala to v živote ľahké, alebo ťažké?

Dáte mi za pravdu, že ak začujeme Máriino meno a počúvame o jej viere, je to akoby povzbudenie a posilnenie pre náš život.

Mária je živý Boží stánok. Je miestom stretnutia s Bohom, je bodom, v ktorom sa pretína čas a večnosť. Mária je živé puto medzi Bohom a človekom.

Meno Márie je plné nádeje. A lásky. Tej lásky, ktorá sa úplne pohrúži do činov, ktorá nielen chráni, ale naopak, riskuje, bezbranne a predsa s veľkou mocou.

V Márii sa stretáva nekonečnosť s nepatrnosťou. Ona nás v každodenných udalostiach, v užasnutých pohľadoch na svet, v láske skrytej do mlčania, v nádeji obklopenej strachom, v tom všetkom nás chce naučiť životnému štýlu, v ktorom je Boh uznaný za stred skutočnosti. Mária nás chce naučiť tomu, aby sme nežili bez tajomstva. Veď kto nájde Boha, nájde život v plnosti.

Mária je vážnym a spoľahlivým svedkom toho, že Boh vstupuje do života a premieňa ho. V nej, jej tele, sa pretína viditeľné a neviditeľné, dve dôležité krivky, ktoré utvárajú dejiny spásy.

Mária je vo svojom tele križovatkou, miestom, kde sa materiálny ráz života stretáva s Bohom. Mária vo svojom tele a vo svojej viere neúnavne odkazuje na stred viery: Ježiša Krista.

Mária je žiarivým svedkom toho, že Boh prichádza a premieňa telo a život, že to, čo je božské, prišlo, aby ľudské mohlo rozkvitnúť a celkom sa rozvinúť.

Všetkých vás povzbudzujem k modlitbe presvätého ruženca, k priateľstvu s Pannou Máriou. Využite túto možnosť kráčať s Máriou.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec