Už od detstva som mala skôr povahu myšky. Na trhoch sa neviem handrkovať o cene, ak do mňa niekto vrazí, ospravedlňujem sa ako prvá. Vždy som sa snažila vyhovieť ľuďom, skláňala som sa pred autoritou, nevytŕčala som z radu a moja poddajnosť sa mi vždy vyplatila.
V škole som bola úspešná, lebo som sa snažila vyhovieť učiteľom a v práci sa mi tiež darilo, pretože som sa vyhýbala konfliktom s kolegami.
Situácia sa zmenila, keď sa z tejto myšky stala matka. Bola tu zodpovednosť za nevinných bezbranných človiečikov, odkázaných na pomoc druhých, vďaka ktorej som prestala byť myškou a začala som sa podobať na mamu levicu.Keď totiž ide o obranu a dobro mojich detí, viem byť odvážna, agresívna, ba až konfliktná.
Pred niekoľkými rokmi som ešte ako mladá mamička prekvapila samu seba, keď som dokázala nervóznym pohľadom pristúpiť k jednej cigánočke (ktorá mala, mimochodom, tiež na rukách dieťa) a povedať jej: „Mohla by si tu prestať fajčiť, moje dieťa nebude dýchať ten smrad!“ Myška ukrytá vo mne sa zdesila a celá zmätená zapišťala. Inokedy som musela prudko zabrzdiť, aby som sa nezrazila s autom, ktoré ma zablokovalo na parkovisku. Moje myšacie „ja“ si prikrylo ustrašenú tvár „ružovými labami“, keď sa vo mne v tej chvíli prebudila mama levica a vynadala mužovi, sediacemu za volantom: „Pozeraj sa, kam ideš, mám v aute dieťa!“, okríkla ho. Moja osobná skúsenosť potvrdzuje, že ľudia väčšinou rešpektujú cítenie matky. Aj ten nepozorný vodič sa viackrát ospravedlnil a potom rýchlo zmizol. Zdá sa, že ľudia celkom prirodzene cítia, že nie je rozumné nahnevať mamu levicu, keď si bráni mladé.
Jednou z najpamätnejších situácií s mamou levicou sa odohrala už pred siedmimi rokmi. Moja vtedy 3 a pol ročná dcéra dostala ťažkú salmonelózu, bola silno dehydrovaná a vo vysokých horúčkach sme museli ísť do nemocnice. Strávili sme týždeň na detskom oddelení v krompašskej nemocnici. Jej stav bol naďalej vážny a aj napriek liečbe sa nezlepšoval. Pani primárka mi vtedy s vážnou tvárou oznámila, že urobili všetko, čo mohli, ale žiaľ, budeme musieť byť hospitalizovaní na infekčnom oddelení, kde dcérke učite pomôžu, lebo sú na takéto choroby špecializovaní. Aj keď som už bola nesmierne unavená, nevyspatá a vyčerpaná, pri pohľade na moju dcérku, na jej vyziabnutú, bledú tváričku a na sklený výraz v očiach som si povedala, že musím bojovať, že to spolu zvládneme.
Hospitalizovali nás teda na infekčnom oddelení v nemocnici v Prešove. Po troch dňoch, keď moju Kristínku neliečili nijakými liekmi, len jej pichali infúzie, ktoré cez ňu v podstate len prechádzali, som sa rozhodla, že budem konať. Mame levici sa už prestal páčiť ten myšací spôsob uvažovania, keď som sa každého vypytovala, kedy jej začnú dávať nejaké lieky na vyliečenie salmonelózy. Pri vizite som sa lekárky opýtala, kedy dcérka dostane nejaké lieky alebo antibiotiká, lebo jej stav sa nezlepšuje. Tá mi s úsmevom na tvári povedala: „Nebojte sa, hnačku treba len zavodniť.“ Pozrela sa na dcérku, ktorá mala cumeľ v ústach, „no a ten cumeľ musíme zlikvidovať!“ Mama levica vo mne zarevala: „Ale veď sa pozrite na to dieťa, už nevládze ani stáť na nohách. Má už viac ako 10 dní silnú hnačku a teplotu, stráca všetky dôležité živiny a má už aj problémy so srdiečkom, dokedy ešte chcete čakať. Čo nevidíte, že potrebuje antibiotiká a cumeľ má aj napriek tomu, že má 3 roky preto, lebo je vystrašená a vystresovaná z toľkého pichania, chudáčik?!“
Lekárka znovu zamrnčala, že ju budú aj naďalej zavodňovať infúziami a odišla. Sedela som na posteli a rozplakala som sa. V tom doniesli raňajky a ja som zobrala do ruky jogurt, ktorý sme dostali. Len tak mimochodom, ako to vždy robievam, som sa pozrela na dátum spotreby. A hádajte, bol už dva dni po záruke. Mama levica zahorela hnevom spravodlivých. Opustila som pozíciu myšky, ukrytej vo mne a išla som aj s tým jogurtom za lekárkou. Našla som ju sedieť za stolom. „Myslíte si, že okrem infúzií sa salmonelóza lieči aj jogurtom 2 dni po záruke?“ A položila som jej ho na stôl. Išla sa nadýchnuť, že niečo povie, ale skočila som jej do reči. „Napíšte mi prepúšťaciu správu, ja aj so svojím dieťaťom odtiaľto odchádzame!“
Vo vzduchu bolo cítiť iskrivé napätie. Tento konflikt bol väčší, než aký myška vo mne dokázala uniesť. Počula som, ako na mňa pišťí z izby, kde zostala: „Nechaj to tak“, nahovárala ma, „veď to bol len omyl!“ Ale mama levica bola neoblomná. Stála som tam a zatínala päste… „Pozrite sa, určite sa to stalo len nejakým nedopatrením a verím, že sa všetko vysvetlí…“ „Nie, ja idem aj s dcérou preč!“ zopakovala som jej. „A podpíšete nám papiere, že je to na vlastnú žiadosť?!“ „Áno, podpíšem všetko“, uprene som sa na ňu zahľadela. „Dobre, tak urobte, ako uznáte za vhodné“, povedala mi. Odľahlo mi.
Aby som to skrátila, na druhý deň som utekala za dcérkinou ošetrujúcou pediatričkou a tá mi predpísala antibiotiká, po ktorých sa jej stav začal rýchlo zlepšovať a upravovať. Dostala sa z toho, aj keď schudla na kritickú hranicu váhy detí jej veku a vyzerala ako dieťa z koncentračného tábora, ktoré sme museli nanovo učiť chodiť. Nakoniec sa, vďaka Bohu, všetko dobre skončilo.
Nikdy nevieme dopredu povedať, v čom nás naše deti zmenia. Keď sa staneme rodičmi, to, čo bolo kedysi dobré pre nás, ba i pre našich partnerov, už takým nemusí byť.
Rodičovská zodpovednosť rýchlo odhalí naše slabiny a vyzýva nás na zmenu. Väčšinou sa dokážeme zmeniť. Náš rodičovský inštinkt, vzácny Boží dar, nám dáva silu, keď sme slabí, robí nás veľkodušnými napriek nášmu sebectvu a vlieva nám odvahu, keď sa nás zmocňuje strach.
Môj prerod z myšky na levicu je príkladom toho, ako nám Boh udeľuje svoju milosť a silu, zručnosť i schopnosť naplniť svoje životné poslanie. Nikdy nesmieme zapochybovať o tom, či dokážeme splniť Božiu vôľu…, „lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Mt 19,26).
Neviem, či ma mama levica opustí, keď mi deti odrastú, nateraz však platí: „Ja som mama levica, počúvajte, ako dokážem zarevať!“
Martina Gondová, Víťaz