Značka: Spektrum 2010 – 4

– 1. – 4. 4. – slávili sme Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista

– 18. 4. – pomocný biskup Mons. Bernard Bober posilnil darmi Ducha Svätého 90 birmovancov

– 1. 5. – slávili sme nášho patróna sv. Jozefa, robotníka; prihovoril sa ThDr. Gabriel Brendza, PhD., farár v Selciach

– 8. 5. – putovali sme k Božiemu milosrdenstvu do Krakova

-re-

Tieto slová odzneli 18. apríla z úst otca biskupa Bernarda, keď sa prihováral nám, birmovancom. Ako som tak sedela v lavici, sústredene premýšľajúc, obzrela som sa okolo seba. Všetci mi pripadali takí iní…, takí dospelí. Dievčatá oblečené ako dámy, chlapci v oblekoch. Ako na maturite. Skúška dospelosti?…Možno. Jedno je však isté. Sviatosť birmovania je istým odrazovým mostíkom pri skoku do veľkého mora plného materializmu a pretvárky zvaného Život.

„Ak si kúpite to a to, výrobok nemenovanej značky, budete mladší, krajší, budete mať šťastný a bezstarostný život.“ Ale veď z rozprávok sme už predsa vyrástli. Televízia, bulvár a mnohé stránky na internete do nás 24 hodín denne, 7 dní v týždni hučia nové desatoro.

Desatoro dnešného sveta:

1. Byť presným. „Všetko splníš do bodky, tu a teraz. Rýchlo. Nemám čas.“
Stres sa stal najlepším priateľom človeka.

2. Byť obľúbeným. „Á, zase ty a v tých istých šatách, čo si mala pred mesiacom. Veď je to už dávno out. Ak chceš byť in a zapadnúť, tak si rýchlo nájdi niečo lepšie.“

3. Mať dostatok finančných prostriedkov. „Kúpim si to, veď si to môžem dovoliť.“

4. Vlastniť majetok (podľa možností by sa cena mala pohybovať ďaleko nad hranicu milióna). „Ešte si stále nekúpil tú vilu na Miami?“

5. Nezabudnúť sa každý deň natrieť tým fakticky účinným krémom proti starnutiu. „Veď budúcnosť patrí mladým.“

6. Zabudnúť na rodinu, veď práca je prvoradá. „Keď máš peniaze, máš predsa všetko.“

7. Načo sa modliť? „Veď každý je strojcom svojho šťastia a nič nadprirodzené k nemu nepotrebuje.“

8. Mať životnú lásku? Osudovú lásku? Jedinú lásku? „Veď to už patrí do retro príbehov.“

9. Byť nenahraditeľným a jedinečným. „Veď nikto nevie nič lepšie ako ja.“
Egoizmus? Nie, dnes sa to vraj nazýva zdravé sebavedomie.

10. Byť sám sebou? „Keď chceš dostať to miesto po bývalom šéfovi, musíš predsa zahrať divadielko, aby si zapôsobil.“

Argumenty v úvodzovkách môžeme sledovať v rôznych reláciách, venovaných našim úžasným a tak milovaným celebritám, ktoré sú, zdá sa, niečo viac ako my, „bežní smrteľníci“.

Kam sa podela nezávislosť a túžba byť slobodným?! Prečo musíme žiť podľa niečích príkazov? Podľa niečích želaní? Podľa predpisov písaných niekým, komu záleží len na vonkajšku. Na pozlátku, pod ktorým je však len prázdno.

Ako sa hovorí, my mladí sme budúcnosťou sveta a celého ľudstva. A záleží len na nás, akým smerom sa bude uberať život na Zemi.

Pred týmto vstupom do veľkého sveta plného nástrah sme, samozrejme, museli spraviť „vodičák“, teda zvládnuť prípravu na to, aby sa nám podarilo úspešne smerovať k novému svetu. Svetu, po ktorom túži snáď každý. Svetu, v ktorom bude aspoň kúsok spravodlivosti, harmónie, tolerancie a lásky. Pri našich prípravách na tento „vodičák“, pomocou ktorého chceme svet viesť, nám pomáhalo množstvo ľudí, ktorým chcem aj touto cestou ešte raz úprimne a z celého srdca za všetkých birmovancov poďakovať. Testy sme úspešne zvládli, aj keď to nebolo ľahké.

Ale dostali sme ho – vodičák, nasmerovanie, kompas, alebo ak chcete, GPS-ku pri blúdení dnešným svetom. Tou navigáciou je pre nás sviatosť birmovania. Sviatosť kresťanskej dospelosti. Zaradíme spiatočku? Budeme sa báť? Alebo naštartujeme a „dupneme“ na plyn?

Dospelosť je obdobím, keď nad nami rodičia strácajú svoju moc a kde sme už zodpovední sami za seba. Rozhodujeme sa. Stojíme na prahu. Urobím krok k dobru alebo zlu? Ako sa rozhodnem?…

Nie. Tu nepomôže ani žolík 50 na 50 a ani kamarát na telefóne. A už, žiaľ, ani rodičia. Rozhodnúť sa musím sám/-a.

Zostáva len otázkou, či sa chceme opäť len detsky a nevinne prizerať, ako sa všetko okolo nás rúca a peniaze si vzali žezlo spoločnosti. A ako to napraviť? Správne. To sa nedá zo dňa na deň. Ale musíme začať sami od seba.

Minule som sa v obchode s hračkami stala svedkom nie veľmi peknej udalosti. Vplyvná, moderná a dobre vyzerajúca pani si prezerala autíčka poukladané na polici.

„Prosím Vás, zabaľte mi toto. Musím ho predsa niečím zamestnať,“ zasmiala sa a rukou ovešanou asi dvadsiatimi zlatými náramkami ukazovala predavačke červené Ferrari. A po chvíli, stojac pri pokladni a rozprávajúc sa s kamarátkou, pokračovala: „Mám obchodné stretnutie, nemusím tam ísť, ale šéf mi inak to miesto určite nedá. Musím zapôsobiť.“ A rýchlo si malým zrkadielkom skontrolovala množstvo púdru na svojej tvári.

Čo sa to stalo? Ako môže rodič nahradiť dieťaťu svoju prítomnosť drahou hračkou? To červené auto fakt extrémne vysokej ceny ho predsa nepohladí, neporadí mu, neporozpráva sa s ním ani mu nepofúka ranu po páde z bicykla. A to už ani nehovoriac o rane na duši a nezodpovedanej otázke, prečo mama zase nie je doma.

Možno odbočenie od témy, ale naozaj to tak je. More, do ktorého sme už vstúpili aj my, birmovanci, sa rozrastá každým dňom o viac klamstiev, závisti, pretvárok a falše. A preto, nedovoľme, aby nás celkom pohltilo a vyplavilo nám zdravý úsudok a rozum. Oblečme si plávacie vesty darov Ducha Svätého, ktorého sme prijali a vyzbrojení záchrannými kolesami sa pokúsme plávať proti prúdu a zachraňovať topiacich sa…

P.S. Možno je to krutá realita, ale je to naozaj reálny a ničím neprifarbovaný pohľad na svet okolo nás očami mladého človeka.

Lenka Novotná, Víťaz

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Adopcia dieťaťa

Adopcia dieťaťa je akceptovateľná, alebo dokonca chvályhodná, i keď je pravdou, že adoptované dieťa nie je ovocím spojenia adoptujúceho manželského páru. Poskytnutie milujúceho domova pre dieťa, ktoré už existuje, je však niečím celkom iným, ako manipulácie vedúce k existencii dieťaťa. Jedno je aktom lásky, druhé nie.

Páry, ktoré nemôžu počať, by mali v modlitbe zvážiť, či ich Boh nevolá, aby otvorili svoj dom pre deti, ktoré potrebujú adopciu. Mnohých bezdetných manželov by bolo treba povzbudiť, aby do svojho manželstva prijali pravdu o Božom pláne o sexe a prokreácii [= vzrastajúca zrelosť spolužitia manželov vo všetkých oblastiach. Objektívna cieľovosť manželstva (prokreácia) principiálne vytvára možnosť lásky a zásadne vylučuje možnosť používať osobu ako prostriedok na dosiahnutie cieľa]. Aj keď nikdy nebudú mať dieťa, ktoré im bude biologicky vlastné, ale Boh im dá milosť, aby to dokázali prijať. Potrebujú však obaja tomu otvoriť svoje srdcia.

Boh nás volá, aby sme si podmanili zem a panovali nad zvieratami (por. Gn 1,28). Potiaľ však, pokiaľ sme zodpovednými správcami, môžeme vo svoj prospech slobodne manipulovať so všetkým stvorenstvom. Napríklad nie je nič zlé na umelom oplodnení dobytka. Dobytok nie je povolaný milovať na Boží obraz. Toto oprávnené panovanie sa však nevzťahuje na človeka.

Rovnako nie je možné považovať telo za časť oblasti „podľudskej“ prírody, nad ktorou máme panovať. Ján Pavol II. varoval v liste rodinám: „Taká cesta, na ktorej sa ľudské telo skúma nezávisle od ducha a myšlienky, používa sa ako materiál rovnako ako telo zvierat…, neodvratne vedie ľudstvo v ústrety strašnej etickej porážke.“
Technológie sú samy o sebe zlé zo všetkých dôvodov. Ani jedno dieťa, ktoré vyrástlo bez otca, nie je bez zranení. Iba cez bezpečný a rešpektovaný vzťah k matke a otcovi sú deti schopné objaviť svoju vlastnú identitu a dosiahnuť vlastný správny ľudský vývoj.

Nič nie je prirodzenejšie ako túžba manželského páru po dieťati. Cirkev je prvá, ktorá si uvedomuje a zdieľa bolestnú skúšku ľudí, ktorí sú neschopní počať. Cirkev je ochrankyňou legitímnych ľudských práv. Nikdy ich nepopiera. Manželia sa však nemôžu dožadovať legitímneho práva mať deti.

Deti sú Božím darom. Ani jeden pár na ne nemá nárok, ani ich nemožno vyžadovať. Sľub „prijať deti od Boha s láskou“, ktorý pri oltári manželia zložia, túto skutočnosť vyjadruje. Manželia majú jedine právo spojiť sa v manželskom objatí a modliť sa, aby sa stala Božia vôľa. Bezpochyby majú slobodu zabezpečiť, aby boli podmienky pre počatie také optimálne, ako sa len dá, ale to, či sa z ich vzájomného darovania počne alebo nepočne dieťa, musí ostať v Božích rukách. Učenie Cirkvi o vnútornej nemorálnosti technologického oplodnenia v skutočnosti obhajuje jediné legitímne ľudské právo, a síce právo dieťaťa byť „ovocím špecifického úkonu manželskej lásky jeho rodičov“.

Čo majú robiť páry, ktoré deti mať nemôžu, ale veľmi by ich chceli?

Môžu urobiť veľa vecí. V prvom rade by sa mali zúčastniť školenia o prirodzenom plánovaní rodičovstva. PPR je pravým plánovaním rodiny. Presné určenie plodného obdobia cyklu môže manželskému páru pomôcť otehotnieť rovnako ako im môže pomôcť vyhnúť sa tehotenstvu, ak je neželané z vážnych dôvodov.

Mnoho párov, ktoré mali problémy počať, si po zvládnutí PPR uvedomilo, že celý problém spočíval v zlom časovaní a nepoznaní obdobia ovulácie. Vo všeobecnosti, aj keď si je manželský pár istý, že má pohlavný styk počas plodného obdobia, má len jednotretinovú šancu počať. Nie je preto nutné uvažovať o lekárskej pomoci s neplodnosťou, pokiaľ si manželský pár nie je istý, že mali pohlavný styk v plodnom období počas šiestich mesiacov a nepočali. Pre tých, ktorí majú pohlavný styk náhodne, bez poznania plodného obdobia, sa tento interval predlžuje na 12 mesiacov.

Po uplynutí tohto časového intervalu by tí, čo chcú počať, mali vyhľadať lekársku pomoc. Stále však ostáva isté percento párov, ktoré aj po vyčerpaní všetkých legitímnych možností nemôžu počať. Kongregácia pre náuku viery o ich ťaživej situácii hovorí toto: „Manželia, ktorí sú takto postihnutí, by v tomto utrpení mali vidieť zvláštnu príležitosť mať účasť na Kristovom kríži, ktorý je zdrojom duchovnej plodnosti.“

Neplodné manželské dvojice by nemali zabúdať, že manželský život nestráca svoju hodnotu, ani keď nie je možné plodenie potomstva.

Telesná neplodnosť totiž môže byť príležitosťou, aby manželia slúžili ľuďom inými dôležitými spôsobmi. Môžu si napríklad adoptovať dieťa, prevziať rôzne formy výchovnej činnosti, pomáhať iným rodinám alebo chudobným či telesne postihnutým deťom.

Utrpenie neplodných párov nemusí byť márne. Citujem slová arcibiskupa Charlesa Chaputa: „Utrpenie nás môže zohnúť, aj zlomiť. Môže nás ale tiež rozlomiť a otvoriť tak, že sa staneme osobami, ktoré z nás chce mať Boh. Záleží na tom, čo urobíme s bolesťou. Ak ju ponúkneme späť Bohu, použije ju na veľké veci v nás a cez nás, pretože utrpenie je plodné.“

Áno, utrpenie je naozaj duchovne plodné. Nie sú to len prázdne slová útechy. Na Kristovom príklade vidíme, že tie slová sú „Duch a Život“ (pozri Jn 6,63).

MUDr. Blažej Vaščák

Sviatosť birmovania ustanovil Pán Ježiš na udeľovanie posily a lásky Ducha Svätého.
Pred svojím nanebovstúpením povedal učeníkom: „Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami.“

Birmovanie je sviatosť, v ktorej nám Duch Svätý dáva zrelosť viery. Považujeme ho za „doplnok krstu“.

Duch Svätý posilňuje našu vieru, ktorú sme dostali pri krste. Touto sviatosťou duchovne dozrievame a stávame sa dospelými kresťanmi.

Dokonalejšie sa pripodobňujeme Kristovi a plnšie sa zapájame do života Cirkvi.
Sviatosťou birmovania v nás Duch Svätý ďalej rozvíja a zdokonaľuje dielo vykúpenia, ktoré začalo krstom.

Dospelosť kresťana je v samostatnosti vo viere a v zodpovednosti za Cirkev.

Samostatnosť vo viere prejavujeme tým, že konáme na základe vlastného presvedčenia.
Zodpovedný kresťan je dospelý a zrelý veriaci, ktorý si plne uvedomuje zodpovednosť za duchovné hodnoty, za svoj večný život i za večný život druhých ľudí.

Sviatosť birmovania dáva poslanie: byť obrancom viery, apoštolom Krista a jeho svedkom vo svete.

Úloha obrancu viery znamená, že chránime seba i iných ľudí pred neverou a nástrahami zlého.

Služba laického apoštolátu je všetka naša činnosť, ktorou sa pričiňujeme o budovanie a vzrast Cirkvi. Apoštolovať môžeme dobrým príkladom, šírením Kristovho učenia, ale aj modlitbami a duchovnými obetami.

Úlohu svedka Ježiša Krista vo svete najlepšie spĺňame svojím životom a konaním.
Birmovaním dostávame aj nezmazateľný znak, ktorý nás dokonalejšie zjednocuje s Kristom a jeho Cirkvou.

-re-

Malý grécky kríž pred evanjeliom
Týmto krížom si značíme čelo, ústa a hruď. Tama, kde je Pánov kríž, mizne moc zlého ducha. Ako sa prejavuje moc zlého ducha nado mnou? Ak moje myšlienky nie sú v súlade s Božími myšlienkami. Moje slová sú v protiklade s Božím zákonom, sú urážlivé, hrubé. Moja láska nie je vlastne láskou, ale sebectvom, preto potrebujem zničiť moc zlého ducha v mojich myšlienkach, rečiach, ale aj v konaní. Pri tomto značení, aby som si hlbšie uvedomil, čo robím, môžeme sa modliť: Na Pána nech myslím, o Pánovi nech hovorím a Pána nech milujem. Alebo: Pán nech je v mojej mysli, na mojich perách aj v mojom srdci, v mojom konaní nech je Pán. Modlitba, ktorú môžem pridať ku gestu, nám iba pomôže k lepšiemu sústredeniu sa.

Sedenie
Je to postoj počúvajúceho. Učeníci pri svojom učiteľovi sedeli a pozorne počúvali. Ak pozrieme do evanjelia, nájdeme veľa zmienok o tom, ako ľudia sedeli pri Ježišových nohách a pozorne počúvali. Títo si vybrali lepší podiel, ktorý im nebude odobraný. Tu nejde o to, aby sme sedeli pri nohách kňaza, ale ide o to, aby sme pozorne počúvali Božie slovo. Sedenie je postoj učeníka, ktorý sa pripravuje na splnenie toho, čo počuje od Pána. Nemôžem robiť nič, ak najprv nepočujem, čo mám robiť. Nemôžem urobiť nič dobré, ak nie som najprv poučený.

Prostrácia
Ležanie tvárou k zemi. Postoj najvyššej úcty pred Pánom. Dávam tým najavo, že som na Bohu závislý a to úplne a že v porovnaní s ním nie som nič, iba prach. V prachu ležal ten, kto prosí o milosť, lebo prehral bitku. Ten, čo prehral bitku, ležal na zemi a jeho premožiteľ mu stúpil na krk. Ak ho chcel zabiť, tak ho týmto (že mu stál na krku) jednoducho udusil. Ten dusiaci, samozrejme, že často prosil o milosť. Vtedy ho jeho premožiteľ zodvihol, lebo videl, že je pokorený a urobil si z neho svojho sluhu.

My dávame najavo, že sme prehrali bitku s diablom, ale Ježiš nám nestojí na krku, ale tým, že ľutujeme, odpúšťa nám naše hriechy a slabosti.

Toto gesto sa používa iba na Veľký piatok, keď kňaz ako zástupca ľudu leží tvárou k zemi. Tiež sa používa pred vysviackou diakona, kňaza, biskupa, kde kandidát na vysviacku leží tvárou k zemi. Bol by som zabudol na skladanie rehoľných sľubov. Niektoré rehole majú vo svojom sľubnom obrade tiež prostráciu. Kandidát sľubu leží tvárou k zemi, aby dal najavo svoje odumretie všetkému, čo ho odvádza od Boha.

Zložené ruky
Už sme spomínali, že týmto gestom sluhovia hovorili Pánovi: „Ja zastavujem svoje ruky, aby som sa venoval iba tebe, Pane“. Je to postoj prosiaceho. Ak moje ruky prosia, je to znak toho, že som otvorený pre dar. Dar je vždy zadarmo, je nezaslúžený, iba z Božej dobroty sme ho dostali.

Úklon
Ukláňame sa pred oltárom, ktorý symbolizuje Krista a jeho obetu na kríži. Ďalej sa diakon ukláňa pred kňazom, keď prosí o požehnanie pred čítaním evanjelia. Kňaz sa nad ním modlí: „Pán nech je v tvojom srdci i na tvojich perách, aby si dôstojne ohlasoval jeho sväté evanjelium, v mene Otca, + i Syna, i Ducha Svätého“. Ak ide čítať evanjelium sám kňaz, vtedy sa ukloní a modlí sa podobne ako v predchádzajúcom prípade: „Pane, očisť mi srdce i pery, aby som dôstojne ohlasoval tvoje evanjelium“. Všetky texty vo svätej omši sú prebraté zo Svätého písma. Aj táto upravená modlitba má základ v Písme.

Táto veta je napísaná na stĺpe pred budovou kňazského seminára v Spišskom Podhradí a je to citát z proroka Malachiáša 2, 7: „Labia sacerdotis, custodiat scietiam“, „Lebo pery kňaza majú zachovávať poznanie“. Tento prorok je ako oheň. Tieto slová sú výčitkou kňazom, ktorí nehlásajú Božie slovo tak, ako to chce Boh. Preto táto modlitba, aby kňaza viedol Duch Svätý, ktorý je duchom odvahy, pravdy, poznania… Aj kňaz je len človek, preto sa modlí, aby nemal strach hovoriť pravdu. Mnohí si myslia, že kňaz musí byť ticho, ak ide o nejaký problém v spoločnosti. Práve naopak. Je to jeho povinnosť ukázať, kde je pravda. Pozrime sa na Jána Krstiteľa, čo hovorí: A Ján Herodesovi hovoril: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ (Mk 6, 18). Ján sa vyjadruje na spoločenskú otázku, teda politickú tému, ktorá bola porušovaná zo strany Herodesa.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Tento mesiac naša farnosť prežívala veľkú udalosť. Každé dva roky prijímajú naši mladí sviatosť birmovania z rúk otca biskupa. Ani tento rok nebol nijakou výnimkou. Sviatosť birmovania prijalo spolu 90 birmovancov. Z Víťaza 63 a z Ovčia 27 mladých. Naša príprava trvala dva roky, ktoré „ubehli ako voda“. Ani sme sa nenazdali a už sme mali termín našich skúšok.

Pri skúškach bol skúšajúcim otec Peter Čorba z Krížovan. Bol super skúšajúcim, nechal prejsť každého. Možno preto, že sme všetko vedeli, ale isto aj preto, že videl náš záujem a túžbu stať sa dospelými kresťanmi. Za náš ročník môžem hrdo vyhlásiť, že sme boli svedomití birmovanci. Chodili sme do kostola, aj keď sme niekedy „trucovali“ a nesadali sme si do prvých lavíc, birmovku sme brali vážne, nie ako povinnosť, ktorú sme sľúbili rodičom, ale ako povinnosť našich sŕdc.

Verím, že túžbou každého birmovanca bolo začať odznova a začať žiť život s Kristom. Tohto roku sme mali veľmi kreatívnych birmovancov, čo sa ukázalo aj pri výbere birmovných mien, ktoré boli veľmi nezvyčajné, niektoré aj nepoznané. Naša kreatívnosť sa isto ukázala aj vo výzdobe kostola, keď sme vybrali kvety všetkých farieb, aby sme ukázali, že sme plní života ako púčiky jarných kvetov. Farebnosť ukázala, že všetci sme iní, odlišní, no predsa nás niečo spája – radosť zo života. Naši chlapci nám priniesli azda tie najkrajšie „máje“, aké kedy boli: už tu sa ukázalo, že my mladí nie sme ku všetkému ľahostajní, ako sme v poslednej dobe opísaní. My tiež vieme ukázať, že nám na niektorých veciach záleží, vieme si ísť za svojim, vieme a chceme žiť s Kristom.

Myslím, že naša radosť v deň birmovania bola toho dôkazom. Otec biskup nás veľmi povzbudil svojimi slovami, ktoré boli nám mladým povedané tak „po našom“. Boli sme síce napätí, mali sme trému, možno aj hlad, ale nedá sa opísať pocit, keď otec biskup položil ruku na našu hlavu a my sme prijali dary Ducha Svätého. Bol to pocit, akoby nič iné okolo nebolo, akoby nás ovial studený vietor, taký príjemný a taký láskavý. Bol to nádherný pocit. Pocit šťastia, že nám náš Otec nebeský prostredníctvom Ducha Svätého dáva tak veľa. Že do nás vkladá svoje nádeje, že nám verí a chce, aby sme boli jeho priateľmi. Sme mladí, máme veľa chýb, často sklameme a veľakrát padneme. Ale birmovkou sme dostali šancu zdvihnúť sa a ísť ďalej. Ísť ďalej životom s Bohom. Využiť dary, ktoré nám dal a hrdo povedať, že sme dospelými kresťanmi.

Preto aj Vám, milí birmovanci, a tiež sebe prajem, aby sme hrdo a správne narábali s darmi, ktoré nam dal Otec nebeský. Aby sme si ich vážili a aby nám neskôr Otec nebeský vo večnosti povedal: „Dobre si hospodáril s mojimi darmi, preto budeš mať miesto v mojom kráľovstve.“

Marianna Čechová, Víťaz

V týchto dňoch vyšla hodnotná kniha Naša farnosť od autora Vila Širockého.

Kniha obsahuje veľké množstvo historického a fotografického materiálu, súvisiaceho s dejinami farnosti Široké do ktorej sme patrili až do roku 1997.

Vilo Širocký, Široké

Veľkonočné
tajomstvo
„Chápete,
čo som vám urobil…?“

A šťastný národ
sa z kostola
rozišiel
domov…

Zkrákorali
vrany
nad lebečným miestom.
Zkrákorali
nad ľudským mestom.
Zkrákorali
a ohlásili s m r ť…

I od smrti
sa do tmy zaodela zem.

Na kríži umrel Ten,
ktorý má žiť večne…

Neumrel…
DOKONAL!!!
Sveta spásu…

Ale o tom už
kvákať vrany nedokážu.

Umyť
nohy
a obetovať seba
je jedno a to isté.

To je to – milovať…

Ak treba,
až do krajnosti…

Pavol Ondrík

Nech je požehnaná pamiatka i spomienky na víťazstvo Krista nad smrťou a hriechom!
Do Božieho požehnania Vás všetkých zahrňuje v modlitbách
páter Martin.

Denne Vám žehná i prosí duchovnú radosť, ako aj pokoj Veľkej noci.
Božia spravodlivosť je v Božom milosrdenstve.
Ste priam umeleckí vo Vašom – našom časopise.
S úctou

páter Martin

Dá sa vzkriesiť dobro,
srdce v dlani núkať
znova s láskou kráčať,
nezostať pri mukách.

Kvet si nájde miesto,
hoc je tŕnie vôkol.
Nebo sa usmieva,
dáva nádej, pokoj.

Srdečne vás pozdravuje
Anton Fabián
Košice, 2010

Ráno vidím vzkriesenie, noc sa na deň preinačí.
Chcel by som tým povedať, že Boh je vždy pri vypínači.
(Jozef Vágovič: Čas žatvy)
Nech je každé ráno radostné. Boh je…

Rasťo Hamráček, SDB

„Vstal z mŕtvych“
(Lk 24,6)
Budeme vzkriesení
s tvárou svojho srdca…
Nikto nemá väčšej lásky ako ten,
kto položí život za svojich priateľov.
Podobnosť lásky – od iných a pre iných
s láskou Prebodnutého
praje a v modlitbe vyprosuje

sr. Alma

-re-

S veľkou radosťou v srdci sme prežili krásne dni – veľkonočné sviatky. Nádej z Kristovho víťazstva, vďačnosť a lásku voči Spasiteľovi. Smútok Pána Ježiša Krista z umučenia a ukrižovania vystriedala veľká radosť z jeho slávneho zmŕtvychvstania.

Dokázal, že je Božím synom a silnejší ako smrť. My kresťania veríme, že na konci vekov vstaneme na Kristov pokyn aj my. Tým nám ukazuje, akú prekrásnu a neobyčajnú budúcnosť pre nás Ježiš chystá. Máme sa snažiť žiť dobrým kresťanským životom, aby sme obsiahli Božiu milosť. Veľkonočné sviatky su nerozlučne späté s posvätením pokrmov.

Na svätej omši v Bielu sobotu zaznela pieseň „Pán Ježiš Kristus vstal z mrtvých – ALELUJA“. To bolo pre nás veľkým potešením. V hojnom počte sme pristúpili k svätému prijímaniu, Pán Ježiš mal z nás veľkú radosť.

Ďakujeme duchovným otcom Oliverovi, Francovi a Stahovcovi za posvätenie jedál a sväté omše, ktoré nás obohatili a povzbudili. Pánovi kantorovi za doprovod speváckeho zboru, bolo to veľmi krásne.

Duchovný otec Oliver sa vo veľkonočný pondelok po svätej omši snažil každú ženu obliať vedrom vody. Tešili sme sa, že si nás vážia a zachovali tradíciu; ďakujeme pekne za oblievačku. Sme im dlžné – vyprosujeme im u Nebeského Otca veľa zdravia a dary Ducha Svätého a Božie milosrdenstvo nech ich sprevádza vo vinici pánovej.

Panna Mária, kráľovná svätého ruženca, oroduj za nás!

Mária Tobiašová, Ovčie