Značka: Spektrum 2012 – 7

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie šieste: Nezosmilníš!
Prv, ako sa dotknem tejto citlivej témy, prv ako sa spolu zamyslime nad šiestym Božím prikázaním, chcem niečo povedať, a to poriadne nahlas: nie som nijakou odborníčkou ani autoritou v tejto otázke. Existuje však akosi priveľa ľudí, ktorí sa tvária, že autoritami sú a snažia sa svet oboznámiť práve so svojím zlým príkladom a názormi v oblasti sexuality a manželského spolužitia.

Šieste Božie prikázanie sa nám predstavuje ako Boží plán na ochránenie dôstojnosti a intimity človeka. Veď sa len zamyslime nad tým, akým úžasným darom je telesná stránka človeka, len ju treba využívať v súlade s Božím poriadkom a zámerom, je to pre nás bytostne dôležité. Po pude sebazáchovy je druhý najsilnejší práve rozmnožovací (pohlavný) pud. Teda samotná sexualita tvorí podstatný rozmer ľudskej osoby, nie je to len biologická záležitosť.

Vráťme sa teraz k Svätému písmu. V Starom zákone máme šieste Božie prikázanie zachytené na dvoch miestach v znení: „Nescudzoložíš!“ (Ex 20, 14; Dt 5, 18). Katechizmus katolíckej cirkvi uvádza formulu „Nezosmilníš!“ a Ježiš hovorí: „Počuli ste, že bolo povedané:«Nescudzoložíš!» No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27-28). Hoci zdanlivo sa nám v tomto prikázaní iba niečo zakazuje, Boh to robí preto tak, lebo on najlepšie vie, čo nám škodí a čo nás skutočne urobí šťastnými a spokojnými.

Na začiatku som hovorila o autoritách. Jednou z veľkých autorít pre nás kresťanov je aj blahoslavený pápež Ján Pavol II. a tak si pomôžem jeho knihou Teológia tela. Citujem: „Keď Boh dal Adamovi Evu, tak ten, hoci mal okolo seba všetko, zaplesal, „to je kosť z mojich kostí…“, lebo Boh telo ženy pripravil pre muža, aby on videl samého Boha. On nevidel len ženu, videl aj realizáciu toho, čo videl Boh!“

Dnešný človek si nevie dostatočne uvedomiť, chápať a rozumieť daru, ktorý so sebou prináša sexualita. Prečo potom len v USA každodenne zabijeme, alebo ak chcete umelo prerušíme život štyrom tisíckam nenarodených detí?! Lebo nesprávne užívame a zneužívame Boží dar sexuality. Diskusie o potratoch medzi jednotlivými skupinami ľudí vedú polemiky o tom, kedy začína ľudský život. No nie sú tieto diskusie aj diskusiami o zmysle ľudskej sexuality? Totiž, väčšina mužov a žien, ktorí bojujú za potraty, nechcú ani tak uzákonenie práva, aby mohli svojich potomkov zabíjať, ale skôr práva na neobmedzený sex bez následkov. A tak si volia cestu interrupcií, ktorá sa im javí ako ľahšou cestoua, no v konečnom dôsledku sa ukáže ako cesta ťažšia. Pretože ak človek hľadá ľahšiu cestu, aby mohol vidieť okamžité účinky, neuvedomuje si, že sú viac-menej krátkodobé. Premýšľajte spolu so mnou. Ak by sme všetkým tým zabitým nenarodeným deťom, a ročne sa uskutoční odhadom asi 50 miliónov potratov na celom svete (povoľuje ich 2/3 štátov sveta), dovolili narodiť sa, nemusela by sa napríklad zvyšovať hranica odchodu do dôchodku. Aj toto je daň za porušovanie šiesteho Božieho prikázania ľudstvom.
Povolanie žiť v mravnej čistote sa týka každého jedného z nás, či žije v manželstve, alebo má prísahu celibátu, alebo žije ako slobodný človek, alebo má dokonca aj inú sexuálnu orientáciu. Vyhľadávanie rôznych nemravností v časopisoch, filmoch a na internete sú hriešne. Pretože svoj zrak takto kŕmime obrazmi, ktoré nám zatemňujú myseľ a skôr či neskôr zvádzajú k skutku proti čistote. Pán Ježiš hovorí: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle.“ (Mt 6, 22) V 20. a 21. storočí sa do nekonečnej šírky rozrástol tiež porno priemysel. Ľudia, ktorí sa dali nachytať, pretože milujú peniaze viac ako svoj život a vystavujú svoje telá a takto ich predávajú, ťažko hrešia proti cudnosti. A každý, kto sa na to pozerá, vlastne schvaľuje a obdivuje toto zlo.

Bývalá pornoherečka Shelley Lubben vo svojej verejnej spovedi vyznáva: „Neverte už viac klamstvu. Porno nie je nič viac ako falošný sex a klamstvá. Chceme skončiť hanbu a traumu v našich životoch, ale nemôžeme to urobiť sami. Potrebujeme, aby ste sa za nás modlili…“

Predovšetkým, všetci sme stvorení na obraz Boží. Oslavujme teda Boha vo svojom tele! Apoštol Pavol píše: „Smilstvo a akákoľvek nečistota… nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých, ani mrzkosť ani hlúpe reči a neprístojne žarty, lebo sa to nesluší; radšej vzdávajte vďaky“ (Ef 5, 3-4).

Samozrejme, o sexualite treba hovoriť, ale vždy primerane veku a postaveniu ľudí, s ktorými sa bavíme a vždy s úctou a vážnosťou, dá sa aj vtipne, ale nemusí to byť hriech. Nemusíme hovoriť nemravne, oplzlo a dvojzmyselne a výborne sa pritom zabávať, nehovoriac už, že to aj v prítomnosti detí.

Manželia by si mali dávať pozor, aby taktiež nehrešili voči šiestemu prikázaniu. Veď napríklad hormonálna antikoncepcia vytvára lekársky nazývané „nevhodné prostredie“ pre plod. Prečo tam do toho letáčika jednoducho nenapíšu priamo a bez okolkov, že v momente, keď vznikne plod, tak ho vlastne rozpustia – rozožerú a ono zomrie. Ale nezabudnime, že už v tomto momente (možno kratučkom) malo to dieťatko – ľudský plod – dušičku? A toto asi mnoho žien či už vedome, alebo nevedome nevie.

My nie sme nejaký „debatný krúžok“, sme Božie deti a hovoríme si kresťania katolíci! Pre nás má byť najväčšou autoritou Boh, ktorý hovorí cez bibliu a skrze kresťanskú tradíciu a učiteľský úrad Cirkvi pod vedením pápeža. Nás nemusí trápiť, či naše vnímanie a argumenty v tejto oblasti obstoja v Európskej únii, pretože pre nás je Boh väčšou autoritou ako celá Európska únia a „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29b).

Naši priatelia ateisti síce môžu povedať, že biblia je pre nich zdrap papiera a ľudské výmysly, ale to isté predsa my môže povedať o Lisabonskej zmluve, alebo o hociktorom hlasovaní Európskeho parlamentu. Mali by sme si najprv otvoriť srdcia a mysle. A mali by sme sa modliť. Hájme z celej sily pred Bohom jeho večný zákon zjavený v Písme. Nech nám v tom On sám pomáha, aby sme žili čisto a dôstojne ako sa na Božie deti patrí.

Martina Gondová

Bleskovka s dp. Pavlom Ondríkom, farárom kluknavskej farnosti

Duchovný otec, táto púť bola obohacujúca aj tým, že bola spojená so spomienkou na svätých Cyrila a Metoda. Ako ste pripravovali tohtoročný odpust?

Hm, nijako. Pán Boh pripravuje všetko, troška aj rok svätých Cyrila a Metoda. Každý rok sa objavujú nové a nové okolnosti, na ktoré stačí byť len vnímavý a to sa potom ukazuje samo, o čom, akú tému, aký program, ako liturgicky pripraviť. Ja sa tu cítim naozaj len ako ten, ktorý je tu a robí to, čo treba. V tom je táto služba. To nie je ani zďaleka nejaká vedomá, cieľavedomá a neviem aká náročná práca. To sa nedá takto vymyslieť. To si Pán Boh pripraví sám.
Iste je to veľmi cenné, lebo nielen vo mne hlboko rezonovali slová, ktoré ste citovali z „Proglasu“. Pretože takéto slová treba ľuďom neustále pripomínať a stále silnejšie.

Považujem za vážne to, že prišli a hovorili v zrozumiteľnej reči. Pán profesor doc. ThDr. Trstenský to tak s príkladom svätého apoštola Pavla použil, že kde prišiel, všade hovoril v zrozumiteľnej reči. U tých Rimanov, u múdrych Aténčanov, u týchto, u tamtých ohlasoval toho istého Krista, ale na ich spôsob, aby ho porozumeli i pochopili. A toto asi dnes chýba. Prepotrebné je, aby nám zaznelo Božie slovo zrozumiteľným spôsobom pre dnešné časy a naše problémy, aj pre našu biedu, v ktorej žijeme. Takže asi takáto myšlienka, ale to sa objavilo v priebehu tohto všetkého a s veľkou bázňou, že nájdeš na ceste poklad, len zodvihneš a takto ho zodvihneš na svetlo Božie. Takto to ja vnímam i toto svoje. A tých pokladov, žiaľ, máme porozhadzovaných. Nie je to len spomínaný Proglas, alebo diela o živote Konštantína či Metoda, ale tu sú vzácne poklady našich veľkých básnikov. Nemôžem nespomenúť Hviezdoslava a mnohých iných, napr. Viliam Turčány. Včera v krátkom programe tu zaznela jeho báseň Pochvala. To sú strašné veci, mrazí po chrbte a my prechádzame okolo toho bez povšimnutia. Takže toto bol aj priestor, že takýmto spôsobom rozoznávame.
Ďakujem.

Bleskovka s J. E. Mons. Dominikom Tóthom, trnavským emeritným biskupom

Chcel by som vás poprosiť o krátke interview pre náš časopis. Ako ste sa tu ku kostolíku svätej Anny na tento kluknavský odpust vôbec dostali?

Jednoducho tak, že ma duchovný otec pozval. Povedal som mu, že v tom čase už mám naplánovanú dovolenku v Tatrách. Tak sme sa dohodli, že tým lepšie, aspoň som tu na blízku a že on sa postará o všetko ostatné. Tak som sem prišiel. A prišiel som sem s radosťou. Musím vám povedať, že na tieto pútnické miesta chodím rád. Ale to, čo sa tuná stalo, to presahovalo moje predstavy. Nikdy som na takéto niečo nemyslel a v celom svojom kňazskom živote, alebo aj v biskupskom úrade som takýto zážitok ešte nemal ako tu. Lebo najviac ma tu potešilo, že som videl mladú cirkev, nádejnú cirkev.
Hovorili ste o rodinách. Nemyslíte si, že kňazi by mali ešte viac hovoriť o rodinách?
Nielen rozprávať. Viete, my máme úlohu pomáhať najmä mladým ľuďom vytvoriť pekné rodiny. Je to ťažké, mladí ľudia sa boja zodpovednosti a je potrebné ich usmerniť v tomto zmysle, ako som povedal. Ty nemôžeš rozhodovať sám o sebe, to je vyššia moc. Pán Boh ti určil to miesto a plň tú jeho vôľu, len tak môžeš dosiahnuť šťastie života.

Počas slávnosti tu bola krásne prepojená pamiatka na svätých Cyrila a Metoda a rodiny. Bez komunikácie, bez zrozumiteľnosti by vlastne ani rodiny nefungovali, respektíve nefungujú.

My si kladieme otázku: ako mohol slovenský národ dospieť k tomuto cez tisíc rokov utláčania? Koľko tam bolo všelijakých pohrôm, katastróf, čo ohrozovalo priamo existenciu národa. Dospievame k tomu, že sa to mohlo stať len tak, že Cirkev žila vtedy v rodinách. A najpevnejší základ doniesli oni, v tom Nomokánone už doniesli zákony o manželstve, ktoré boli zhodné so slovom Božím, alebo so Svätým písmom o manželstve. Takže rodiny nám zachovali náš národ. A teraz, keď je to ohrozené tým vonkajškom a my máme obavy, ako sa to v tom mladom slovenskom národe potom negatívne prejaví. Ale zostaňme pri tom pozitívnom, modlime sa, dôverujme, budujme, len toto jedno nám môže pripraviť krajšiu budúcnosť.

Pán Boh zaplať za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

– 7. 7. – požehnanie pútnikov na odpust do Levoče ráno o 05:00

– 10. 7. – narodeniny výpomocného duchovného otca Jana Biroša

– 26. – 29. 7. – večerné sv. omše pri sv. Anne a hlavná odpustová slávnosť, ktorú celebroval emeritný pomocný biskup Dominik Tóth

– 30. 7. – uctenie si relikvie bl. Zdenky Schelingovej po sv. omši v Ovčí, kde je uložená jej relikvia pri príležitosti jej sviatku

– 31. 7. – ustanovenie do úradu farára Mareka Hnata pri večernej svätej omši za účasti dp. dekana Ladislava Cichého

– 15. 8. – slávnosť Nanebovzatia Panny Márie v Doline, ktorú celebroval výpomocný duchovný Ján Biroš

– 20. – 22. 8. – detský letný tábor pri Slanej vode, ktorý usporiadali mladí animátori spolu s Janou Iskrovou

– 25. 8. – požehnanie novo osadeného nerezového kríža s korpusom na kopci Roháčka, za ktorý vďačíme manželom Jozefovi Jenčovi s Renátou a ich rodine

– 26. 8. – sv. omša na kopci Sľubica, o ktorú sa pričinil jej vďačný farník Jozef Grega s rodinou

-re-

– sobáš 15. septembra v Ovčí o 16:00
Martin Krištofík, syn Rudolfa a Evy rod. Kundrikovej, narodený v Prešove, bývajúci vo Víťaze a Natália Balogová, dcéra Pavla a Marty rod. Jenčovej, narodená v Krompachoch, bývajúca v Ovčí

– sobáš 22. septembra v Ovčí o 15:00
Jozef Jenča Bednárik, syn Jozefa a Renáty rod. Uličnej, narodený v Prešove, bývajúci v Ovčí a Dominika Bakošová, dcéra Jána a Dariny rod. Užíkovej, narodená v Krompachoch, bývajúca v Ovčí

– sobáš 22. septembra v Širokom
Martin Tobiaš, syn rodičov JUDr. Petra a JUDr. Moniky rod. Gumanovej, narodený v Prešove, bývajúci v Širokom a Zuzana Ondriová, dcéra rodičov Mgr. Petra a Marcely rod. Liptákovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 29. septembra vo Víťaze o 15:00
Marek Lendacký, syn Matúša a Alžbety rod. Gurčikovej, narodený v Prešove, bývajúci v Širokom a Martina Čechová, dcéra Františka a Márie rod. Matvejovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 29. septembra vo Víťaze o 16:30
Lukáš Cerva, syn Petra a Emílie rod. Komarovej, narodený v Prešove, bývajúci v Prešove a Petronela Uličná, dcéra Petra a Heleny rod. Balogovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 29. septembra v Ovčí
Rastislav Mega, syn Pavla a Andrey Roškovej, narodený v Hnúšti, bývajúci v Hnúšti a Mária Hudáková, dcéra Petra a Viery rod. Kolarčíkovej, narodená v Prešove, bývajúca v Ovčí

-re-

Zaľúbenosť, ktorú môže ľahko vyvolať skôr fyzický výzor, než skutočné poznanie druhej osoby, a ktorá sa pravdepodobne vytratí rovnako rýchlo a podivuhodne, ako aj prišla. Populárne chápanie lásky sa väčšinou redukuje na city. Ale existuje ešte iný druh lásky, ktorý je vedomý a treba ho pestovať dlhý čas. Láska je to, čo zostáva, keď zamilovanosť “zotlie”.

Niektorí ľudia vstúpili do manželstva na základe zaľúbenosti. Myslia si, že silné city vzájomného očarenia sú dostatočné na to, aby ich manželstvo prežilo. No zaľúbenosť sa skôr, či neskôr nevyhnutne vytratí, a potom, ak nevedia, ako budovať lásku, ktorá sa rozvíja s časom, ich korene lásky sa nedokážu spojiť a ich manželstvo “vyschne”.

Láska zahŕňa konanie – t.j. vyjsť zo seba a naplniť potreby toho druhého, často na úkor seba. V manželstve to môže znamenať z lásky partnerovi napr. prať, hoci by sme radšej pozerali televíziu. Znamená to tiež sadnúť si a rozprávať sa so svojím manželom, manželkou, aj keď by sme radšej pokračovali v nejakej práci. Môže to znamenať objať nášho partnera vtedy, keď vieme, že prežil ťažký deň. Iba tento druh lásky môže byť oporou manželského vzťahu počas mnohých rokov a priviesť ho k zrelosti a hĺbke.

V praxi existuje 5 spôsobov, ako môžeme nášmu manželskému partnerovi aktívne prejaviť lásku:

1. láskyplné slová

2. skutky lásky

3. kvalitný čas

4. dômyselné pozornosti

5. telesné prejavy

Tieto spôsoby sa nazývajú päť jazykov lásky.

Tak ako máme všetci svoj rodný jazyk, v ktorom sa ľahko vyjadrujeme a rozumieme mu, tak má každý z nás aj svoj rodný jazyk lásky, v ktorom najľahšie vyjadruje a rozumie láske. Každý z týchto päť jazykov je dôležitým spôsobom prejavovania lásky, ale ktorý je prvoradý? Manžel môže zahŕňať manželku pozornosťami, ale ona predovšetkým potrebuje počuť od neho láskyplné slová, aby sa cítila milovaná. Manželka môže doma pre manžela namáhavo pracovať, ale on potrebuje pravidelné telesné dotyky, aby cítil jej lásku voči nemu.

Najväčšia potreba, ktorú máme všetci spoločnú je vedieť, že sme milovaní, že tomu druhému na nás záleží, že sme pre neho výnimoční. Musíme sa preto sami seba spýtať: „Čo dáva môjmu manželovi, alebo manželke pocit, že je najviac milovaný?” Môžeme to objaviť prostredníctvom rozhovorov a pomocou vnímavého a dôkladného pozorovania.

Manželia, aby mali šťastné manželstvo, musia “starostlivo študovať jeden druhého”. Ak toto poctivo robíme, objavíme dôležité a niekedy aj neočakávané informácie. Zatiaľ, čo počas medových týždňov môžeme preukazovať lásku mnohými romantickými spôsobmi s minimom slov, neskôr v každodennom živote je to takmer nemožné, ak neobjavíme spoločný jazyk s naším partnerom.
Nemôžeme denne prejavovať lásku nášmu manželovi, či manželke, ak sa nenaučíme ich prvoradý (a možno aj druhý a tretí v poradí) jazyk lásky. Pre manželku je najmocnejším vyjadrením lásky čas a dotyky, zatiaľ čo pre manžela najdôležitejšie sú slová a činy. Preto by bolo pre vzťah katastrófou, ak by muž venoval čas a dotyky iba svojmu počítaču a nie manželke, alebo keby ona preukazovala lásku slovami a činmi deťom a nie manželovi.

Ak sme objavili, čo dáva nášmu partnerovi pocit, že je milovaný, potom sa musíme rozhodnúť podľa tohto nášho objavu aj konať. Zo začiatku sa to môže zdať neprirodzené, bude si to vyžadovať čas, odhodlanie a dlhodobú prax. Niekto vyrastal v rodine, kde bolo málo telesných dotykov alebo skoro žiadne, takže nebude ich jednoducho prejavovať. Ale tento prejav lásky sa dá naučiť. To je veľmi dôležité najmä vtedy, ak je práve toto spôsob, kedy sa ich manželský partner cíti milovaný. Iný počas svojej výchovy nepočuli žiadne láskyplné slová, ako prejav náklonnosti. No ak je to obzvlášť dôležité pre ich partnera, budú sa musieť v tomto spôsobe preukazovania lásky cvičiť. Ak to začnú robiť, čoskoro im to pôjde plynule. O týchto piatich spôsoboch vyjadrenia lásky píšem tak podrobne takto, lebo z vlastnej skúsenosti viem, že je to vo svojej jednoduchosti dômyselný a ďalekosiahly princíp, ktorý môže používať každý manželský pár na posilnenie a prosperitu ich vzťahu. Mnohé manželské páry, ktoré poznáme, sú ešte stále veľmi “zaľúbené” aj celé roky potom, ako ich prvotná zamilovanosť vyprchala, pretože po celý čas tisíckrát preukazujú svojmu partnerovi lásku spôsobom, ktorému rozumie najlepšie.

Niektoré manželské páry nikdy neobjavia, čo dáva ich manželskému partnerovi pocit, že je milovaný. Možno aj skúmajú jeden druhého, no so zlým úmyslom – hľadajú, čo môžu kritizovať, a nie potreby toho druhého. Ako manželia sa môžeme navzájom skúmať, ale nie kritickým pohľadom, ale pohľadom plným lásky a hľadať, čo náš partner potrebuje, aby sa cítil milovaný a výnimočný.

Je ľahké očakávať, že náš manžel, či manželka budú intuitívne vedieť o našich potrebách a potom sa cítiť dotknutý, ak nám ich nesplnia. Všetci máme sklon vyjadrovať lásku spôsobom, akým ju radi prijímame. Napriek naším dobrým úmyslom to nebude fungovať, ak sa potreby nášho manželského partnera líšia od našich vlastných.

Môžeme nechať naše manželstvo stagnovať, alebo môžeme využiť príležitosť urobiť ho, čo najlepším. Ak naozaj chceme mať pocit intimity a opravdivej radosti jeden z druhého, musíme sa navzájom skúmať očami lásky a potom sa v živote podľa toho správať. Naše slová, činy, čas, peniaze, aj naše telo – všetko musí efektívne komunikovať a prejavovať lásku.

MUDr. B. Vaščák, Široké

Ani sme sa nenazdali a už tu máme opäť september. Deviaty mesiac v roku, mesiac zberu úrody a v neposlednom rade aj mesiac, počas ktorého sa pomaly, ale isto skracujú dni a blíži sa jeseň.

Prázdniny ubehli ako voda a vás čakajú staré známe školské lavice, usmievavé pani učiteľky, domáce úlohy a povinnosti.

Verím, že ste si cez uplynulé dva mesiace dobre oddýchli a načerpali dosť síl do nového školského roka.

Želám Vám v ňom veľa šťastia a radosti z objavovania nových informácií.

www.populo.sk

stránku pripravila: Lenka Novotná

A je to za nami! 🙂 Od 20. do 22. augusta sme s deťmi z Víťaza znovu prežili tri dni plné hier, smiechu, tanca, zábavy aj duchovného oddychu. V snahe nadviazať na minulé prázdniny sme sa my animátori znovu rozhodli spestriť deťom prázdniny letným táborom. Deti po minuloročnom vydarenom tábore strávenom na fare očakávali aj tento rok program, ktorý im pripravíme. Nechceli sme deti sklamať a preto sme pripravili znovu originálny tábor, ktorý sa niesol v indiánskom duchu.

Prvý deň sme boli nedočkaví my, ako aj deti. Blížil sa ten čas, kedy sa mali deti začať schádzať na fare, príprava bola v plnom prúde. Ani sme sa nenazdali a farský dvor zaplnili deti so spacími vakmi a ruksakmi. Päťdesiatštyri detí čakalo na dvore na to, kým sa to všetko začne. Všetkých sme privítali a deti si postupne ťahali farebné papieriky, podľa ktorých už vedeli, ku ktorej zo štyroch skupiniek pôjdu. Rozdali sme si indiánske čelenky, pripravili sme si piesne na svätú omšu a pobrali sme sa so spevom a radosťou do kostola, kde sme tábor oficiálne začali. Prosili sme Pána, aby sa tábor vydaril a s požehnaním sme sa mohli vydať na našu púť. Pri kostole sa už každá skupinka, každý kmeň, so svojimi dvoma animátormi vydal svojou vlastnou cestou pri hľadaní stratenej indiánskej osady. Bolo to vzrušujúce. Hľadali sme stopy v prírode a všímali si okolie, lebo to bolo nevyhnutné k tomu, aby sme všetci našli svoju osadu. Po ceste nám pribúdali indície, až sme sa dostali do Oddychového centra, teda našej indiánskej osady. Tak ľahko sme sa tam nedostali. Pri vstupe nás už čakali strážcovia osady, ktorí nám kládli svoje hádanky a pýtali sa na našu cestu. Po zvážení nás vpustili a mohli sme ísť pozdraviť náčelníka do veľkého indiánskeho stanu. Deti boli nadšené! 🙂

Pustili sme sa do hier, súťaží a vyvrcholilo to šialenou hrou, pri ktorej veru nikto nezostal suchý. Deti mali radosť z toho, že mohli oblievať vodou svojich animátorov a nakoniec sme sa už oblievali všetci. To bolo kriku! 😀 Slnko pálilo a tak naše tričká rýchlo vyschli. Všetci vyhladli, dali sme si špekáčiky a po večeri prišlo prekvapenie. Poukladali sme sa do kruhu, zapálili ohník a spravili sme indiánsku oslavu po krásnom dni. Tancovali sme v kruhu indiánsky tanec a nasmiali sme sa až-až. Nastal čas putovať. Zoradili sme sa, zapálili fakle a hurááá. So spevom sme sa vrátili späť na faru. Deti si pripravili svoje spacáky, umyli sa a po večernej modlitbe bol už čas spať. Hoci na spanie sa to nepodobalo. Plná izba detí a ich smiechu, no nakoniec ich to umorilo a všetci zaspali.

Druhý deň ráno už skoro o piatej mali niektorí energie na rozdávanie, a preto pobudili ostatných. Nudili sa a tak prišla na rad ranná rozcvička. Takú rozcvičku už asi viac nezažijú. Bol to beh o život 😀 . Po rozcvičke, raňajkách a rannej modlitbe sme sa znovu pripravili na cestu do osady. Čakal nás nabitý deň. Začali sme s tzv. workshopmi, pri ktorých sa deti naučili veciam, ktoré dodnes využívajú Indiáni. Na jednom stanovišti sa ako Indiáni maľovali, na druhom sa naučili a zberali liečivé rastlinky, na treťom si vyrobili luky, šípy a oštepy, no a na poslednom využívali prírodu na vytváranie hudby z pralesa. Keď sa všetky skupinky vystriedali pri každom stanovišti, nastal čas obeda. Pochutili sme si na výbornom guláši a dali sme si krátku oddychovku. Na rade bola súťaž, kde deti museli ako skupinka súťažiť a byť súdržní ako tím. Čakali ich rôzne úlohy, pri ktorých museli byť rýchli, šikovní a obetaví, veď úlohy boli na čas a najlepší vyhráva. Po týchto disciplínach sme si dali večeru a nastala príprava na svätú omšu v prírode. Deti sa mohli vyspovedať, pripravili sme si piesne a svätá omša sa mohla začať. Ďakovali sme Bohu za to, čo sme prežili a ešte prežijeme, spievali sme a tancovali a ako sa omša schyľovala ku koncu, tak sa aj vonku začalo stmievať. Čakala nás už veľká vatra, ktorú sme zapálili a fascinovaní obdivovali krásu ohňa v tme.

A potom to prišlo, nastala skúška odvahy. Na rad prišla nočná hra, ktorá ako inak bola v lese a po tme. Mali sme našťastie baterky a čím dlhšie sme kráčali lesom, tým viac stúpalo napätie. Samozrejme, deti, ktoré sa báli, zostali v osade a tí, čo sa rozhodli po ceste, že chcú odísť, sme taktiež odviedli späť do osady. Nočná hra mohla začať. Rozdelili sme sa na štyri skupinky a našou úlohou bolo prejsť pripraveným úsekom nočnej hry. Jedným sa to zdalo strašidelné, jedny plakali a jedny sa smiali, no po príchode do osady už boli všetci frajeri a všetci boli šťastní, že sa ideme na faru konečne po dlhom dni vyspať. Po večernej modlitbe deťom netrvalo dlho a všetci spali ako dobití. 😀

Tretí deň sa nikomu veľmi nechcelo vstávať, no čakal nás náročný deň. Rannou svätou omšou sme poďakovali Bohu za tábor a po raňajkách sme sa už vybrali znovu do osady. Pripravená bola túra, ktorej cieľ bol pri kríži s krásnym výhľadom na našu dedinku. V cieli našej túry sme sa s deťmi vybláznili a pomaly sme sa pobrali späť do našej osady, odkiaľ nás už čakala cesta do reštaurácie, kde sme ukončili náš tábor výborným obedom. Pochutnali sme si na polievke, na rezňoch so zemiakmi a uhorkovým šalátom. Veru na tanieroch veľa nezostalo. Každému po takom vyčerpávajúcom dni veľmi chutilo.

Nakoniec sme ešte vyhodnotili súťaže a všetkých sme odmenili. Nezabudli sme odmeniť deti, ktoré na tábore spravili pre niekoho niečo výnimočné. Prezreli sme si aj fotografie, ktoré sme spravili počas tábora. Veru to bolo smiechu :D. Po príchode na faru nás ešte čakalo spoločné foto, no a prišla chvíľa rozlúčiť sa. Priznám sa, že po troch dňoch strávených s týmito deťmi sa mi lúčilo ťažko, veď sme prežili toľko zábavy, no nedalo sa nič robiť. A tak sme zamávali tým malým usmievavým tváram a boli sme zároveň aj radi, že sa počas troch dní okrem škrabancov nič vážne neošetrovalo a všetko prebehlo tak, ako malo.

Na záver sa ešte chceme poďakovať všetkým, ktorí akokoľvek prispeli a pomohli zorganizovať tento tábor. Osobitne vám, duchovný otec Marek, za veľkú pomoc a ústretovosť pri jeho organizovaní. Ďakujeme!

Deti, vaše úsmevy a postrehy nám boli a sú odpoveďou na to, že sa vám na tábore páčilo a budete mať na čo spomínať. Veríme, že túto atmosféru s vami budeme môcť prežiť aj o rok. Tešíme sa na vás!
Vaši animátori!

animátor Tomáš Magda

Po mimoriadne úspešných koncertoch Piotra Rubika na Slovensku: „Tu es Petrus“ a „Santo Subito“, ktoré navštívilo viac ako 20 000 divákov, prichádza Rubik do Košíc predstaviť svoje najnovšie dielo „Opisanie świata“, ktoré je novým projektom o láske, je rozprávaním o svete bez fyzického cestovania okolo Zeme. Skladateľ Piotr Rubik a autor sa pokúsili podeliť, v rovnakom význame ako Marco Polo, s „výpravou do hĺbky seba“.

Koncert sľubuje nezabudnuteľný zážitok. Piotr Rubik sa predstaví nielen ako dirigent, ale aj ako vokalista a pianista. Účasť skvelých vokalistov – Zofia Nowakowska, Marta Moszczyńska, Ewa Prus, Michał Gasz, Grzegorz Wilk – ktorí s Rubikom spolupracovali aj na predchádzajúcich projektoch, nesklame náročného diváka. Skladateľ dúfa, že tí, ktorí poznajú a obľubujú jeho tvorbu budú milo prekvapení novými kombináciami zvukov. K orchestru, zboru a klavíru sa pripojí elektrická gitara, akustická gitara, basgitara a perkusie.

Piotr RUBIK „Opisanie świata“ 23.11. 2012 Steel Aréna Košice, 19:00 hod.
Vstupenky: www.ticketportal.sk v prípade hromadných objednávok nás kontaktujte telefonický.

Peter Ďuriš
Agentúra AMADEUS, s.r.o.

-re-

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ prijmú naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Už viac rokov rozmýšľam nad mladými ľuďmi, modlím sa za nich a nie je mi ľahostajná krása a najmä čistota ich tela a duše.

Keďže sa často stretávam s mladými – poznávam ich názory, sledujem ich konania, a hlavne, jednania v ich vnútornych vzťahoch – som často konfrontovaný s ich mnohými problémami. Na vzniknuté problémy žiadajú odpoveď alebo hneď konkrétne riešenie problému.

A tak v zmysle služby a priateľskej pomoci rád by som hľadal odpovede na ich problémy a možno aj z vlastnej životnej skúsenosti tiež dobré rady, ak budem o ne požiadaný.
A preto sa pýtam: MÁŠ PROBLÉM?

Keďže v predchádzajúcich častiach sme si povedali o fyzických a emocionálnych dôsledkoch pri sexe pred manželstvom, teraz by som uviedol niekoľko praktických dôvodov, prečo by kresťan nemal začínať so sexom pred manželstvom.

1. Odvedie vás od Boha sexuálny hriech – v dôsledku viny môžete získať pocit, že si nezaslúžite osobný a dôverný vzťah s Bohom. Možete sa natoľko hanbiť za to, čo ste urobili, že k nemu ani nedokážete prísť v modlitbe. Tak ako urobili Adam s Evou, keď proti Bohu zhrešili – utiekli a schovali sa. Lenže treba si dobre uvedomiť, že vo chvíľach, keď Boha zraníme, potrebujeme jeho útechu ešte viac. A preto je tu priestor na modlitbu a obnovenie sviatostného vzťahu.

2. Má to dopad aj na vaše svedectvo – my kresťania, máme byť zrkadlom odrážajúcim Krista a sexuálny hriech v našom živote stojí naše schopnosti zrkadliť Boha v ceste. Veľmi veľa mladých ľudí svojim jednaním zničilo to pravé kresťanské svedectvo.

3. Väčšinou znižuje vašu “morálnu latku” – dobrý charakter zahŕňa morálnosť, sebaovládanie a úctu k sebe i k druhým. Ale pokiaľ vyskúšate sex skôr, než to Boh zamýšľal, poškodíte svoj charakter a zneuctíte svoju sexualitu. A čo je ešte horšie, akonáhle prekročíte hranice, otvoríte sa ešte väčšiemu náporu pokušenia. Pretože ak človek prekročí fyzické hranice, ktoré si stanovil, je najbližšie oveľa ľahšie zájsť ešte o kúsok ďalej. A ani sa nenazdáte a zájdete oveľa ďalej, než ste si to dokázali predstaviť. A ak padnete raz veľmi ľahko, s príležitosťou upadnete znovu.

4. Vo veľkej miere to ovplyvní vaše manželstvo – I keď si možno myslíte a ste presvedčení, že s určitým človekom prežijete zbytok života, nepúšťajte sa do sexu mimo manželstva, pretože budete to určite ľutovať. Boh predsa nikdy nepovedal, že keď si niekoho chcete vziať, že je v poriadku, keď už spolu pohlavne žijete. Jeho príkazy sú jasné a preto nehľadajme v nich žiadne výnimky! On veľmi dobre pozná cenu a význam sexu a vie, že je pre nás lepšie počkať! Okrem iného, pokiaľ vás dotyčná osoba opravdivo miluje, bude trpezlivá a počká si na vás.

5. Určite vám to spôsobí bolesť – jeden múdry človek povedal: „Je lepšie, keď je človek nevinný, než aby mu muselo byť odpustené”. Tým chcem povedať, že Boh síce môže zmazať náš “dlžný úpis” a potom sme čistí, ale človek si môže niesť rany po hriechu aj celý život a celý život aj platiť za následky zlých rozhodnutí.

I keď sme z Božieho hľadiska “ospravedlnení” (ako by sme nikdy nezhrešili), v praktických ohľadoch možno dlhodobé následky hriechu nikdy nezmiznú. Emocionálna a duchovná bolesť ovplyvní váš život s Kristom, duchovná dôvernosť, z ktorej by ste sa mali radovať so svojím budúcim partnerom, i to, ako sa pozeráte sami na seba. Boh chce, aby sme boli zdraví – telesne, citovo i duchovne.

Aby ste pochopili: keď vezmete a zlepíte dva hárky papiera a potom sa pokúsite ich znova oddeliť, obe sa potrhajú. Kvôli lepidlu už na každom hárku zostane časť toho druhého. Presne tak aj Boh naplánoval sex. Je to fyzické spojenie dvoch oddelených životov. Ak teda dôjde vo vzťahu k spojeniu, má takéto spojenie vydržať. Intimita, ktorá k sexuálnemu aktu patrí, je taká silná, že ju nesmieme brať na ľahkú váhu.

Prečo riskovať niečo, čo vám bude po celý zvyšok života spôsobovať bolesť? Vaše budúce manželstvo bude omnoho šťastnejšie, keď sa nebudete zaoberať negatívnymi, telesnými, citovými a duchovnými dôsledkami sexu pred manželstvom.

Mudr. Blažej Vaščák, Široké

Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.

Ľudia často ani na pohreboch nezaprú svoju „ľudskú“ stránku a sledujú aj to, kto na pohrebe ako málo plakal.

Pohreb je najsmutnejšia rozlúčka s človekom, ktorého sme mali radi alebo poznali. Je to aj posledné vzdanie úcty zosnulému. Každý na ňom prejavuje žiaľ inak, niekto plače, iný ho dusí v sebe. Kým hlasný plač je na pohrebe bežný (ba pre niekoho je len takýto plač prejavom smútku), hlučnejší hovor a smiech sem nepatria. Pieta si totiž vyžaduje ticho alebo stíšený hlas.

V našich zemepisných šírkach je zvykom prísť na pohreb oblečený v čiernom. Je iná farba odevu v rozpore so spoločenskou etiketou?

Na smútočný obrad sa treba obliecť konzervatívne podľa pravidla – čím bližší vzťah k zosnulému, tým tmavší odev. Príbuzní najbližšej rodiny by mali byť oblečení v čiernom, členovia širšej rodiny, priatelia, susedia, kolegovia, známi môžu voliť aj tmavšie farby, napríklad tmavosivú, tmavomodrú. Smútok možno vyjadriť i čiernou stužkou. Deti do čierneho neobliekame. Prirodzenou súčasťou smútočného odevu sú vreckovky.

Čo by si mali obliecť najbližší príbuzní?

Ideálne oblečenie žien najbližšej smútiacej rodiny sú čierne šaty alebo čierny kostým, v zime čierny kabát. K takémuto odevu patrí čierna kabelka, čierne pančuchy (nylonky) a čierne lodičky s uzatvorenou pätou a špičkou, prípadne čierne čižmy. Vhodnou súčasťou smútočného odevu je čierny klobúk, ktorý môže byť aj so závojom. Smútočný klobúk si žena nedáva z hlavy dole.

Muži najbližšej rodiny by si mali obliecť čierny oblek bez nápadného vzoru, bielu košeľu, čiernu viazanku, čierne ponožky a čierne šnurovacie topánky.

V súčasnosti sa tolerujú aj rôzne kombinácie oblečenia. Šaty alebo kostým tak môžeme nahradiť čiernou blúzkou a čiernou sukňou alebo čiernymi nohavicami. Pokiaľ však človek má čierny kostým, šaty alebo oblek, mal by si ich obliecť, pretože nimi podčiarkuje vážnosť smútočnej chvíle i svoju úctu k zosnulému.

Aké oblečenie na pohreb nepatrí?

Bijúce do očí. Výstrednosti v oblečení a v úprave zovňajšku sú totiž znevážením celého obradu, urážkou zosnulého i pozostalých. Na pohrebe je nenáležité farebné, svetlé a lesklé oblečenie či odev v krikľavých alebo jemných pastelových farbách. Akceptovať možno len jednoduché a nenápadné vzory, nie výrazné dezény či káro. Dehonestáciou smútočného oblečenia sú športové topánky, tenisky – ani čierne – a čierne rifle. Nevhodné sú aj viazanky s obrázkom alebo logom firmy či košeľa tmavšia ako oblek. Mužom by som neodporúčala ani kombináciu čierny oblek s čiernou košeľou. Veľkým faux pas sú aj telové nylonky u žien z blízkej smútiacej rodiny.

Konzervatívnosť sa žiada nielen v oblečení, ale aj v celkovej úprave zovňajšku. Nevyhnutnosťou u všetkých žien sú zahalené ramená a kolená – nevolíme preto minišaty, minisukňu ani šaty s hlbokým výstrihom či na ramienka. Nechty na rukách nesmú byť nalakované na červeno, treba ich nechať prirodzené alebo upravené bezfarebným lakom. Nevhodný je aj výrazný mejkap, extravagantný účes, nápadné doplnky, prenikavý parfum.

Samozrejme, ak si zosnulý želal, aby ľudia prišli na pohreb oblečení netradične, napríklad v bielom, treba toto jeho prianie splniť.

Môžem mať počas pohrebu na očiach slnečné okuliare?

Pozostalí používajú tmavé sklá okuliarov často preto, aby im nebolo vidieť smútok na očiach. Okuliare by však mali v dome smútku či v kostole odložiť. Možno ich mať len vonku.

Treba zachovávať obyčaj a chodiť oblečení v čiernom, ak sme blízki pozostalí, po celý rok?

Nosenie čierneho alebo tmavého oblečenia je vonkajším prejavom smútku. Na začiatku minulého storočia predpisoval Jiří Stanislav Guth-Jarkovský, ktorý bol aj ceremoniárom T. G. Masaryka, aby vdova nosila smútok dva roky, pričom posledný polrok si mohla obliecť odev s odtieňmi sivej alebo fialovej farby. Počas smútku nemohla chodiť na koncerty či na návštevy, ani nesmela návštevy prijímať. Deti sa po smrti rodičov nemohli hrať ani športovať 18 mesiacov.

Neskôr etiketa prikazovala držať smútok jeden rok. Počas tohto obdobia vdova ani vdovec nemohli znovu uzatvoriť manželstvo. Táto lehota sa skrátila, ak sa vdovec staral o malé deti – dokonca v takejto situácii bolo priam žiaduce, aby sa oženil čo najskôr.

Dnes etiketa neurčuje, ako dlho majú blízki pozostalí prejavovať smútok navonok. V popredí je vnútorný pocit pozostalého. V jednotlivých rodinách alebo regiónoch Slovenska sa tradícia nosenia čierneho odevu pohybuje v rozpätí od šiestich týždňov po jeden rok; niekto však nosí čierne oblečenie až do konca života. Smútok možno dať najavo aj pripnutím čiernej stužky.

Aké kvety a vence sú vhodné na pohrebe?

Kyticu alebo veniec by mal na pohreb priniesť alebo poslať každý, kto sa osobne stretával so zosnulým či s jeho rodinou. Kvety by mali mať tlmené farby, vhodné sú tmavočervené, fialové, modré. Biele kvety – najmä ľalie – sa dávajú mladým ľuďom, v minulosti boli určené len pre panny a panicov. V mnohých kresťanských rodinách je zvykom kombinovať biele a žlté kvety. Pokiaľ ide o pohreb štátnika alebo výnimočnej osobnosti, možno vidieť aj kytice a vence vo farbách trikolóry ako symbolu Slovenskej republiky. Ak viem, aké kvety mal zosnulý rád, zvolím kyticu či veniec z nich. Treba sa vyvarovať ťažkých aromatických kvetov, osobitne vtedy, keď vieme, že sa pohreb bude konať v malom dome smútku, a tiež kvetov, ktoré by nám alebo iným mohli zašpiniť a poškodiť odev.

V našej kultúre sa smútočná kytica viaže z párneho počtu kvetov, kytice určené na iné príležitosti z nepárneho počtu. V niektorých rodinách je zaužívaný zvyk, že na hrob dávajú nielen párny počet kvetov, ale aj sviečok.

Po príchode do obradnej siene by sme sa mali najskôr zastaviť pri rakve zosnulého, miernym úklonom mu vzdať úctu a položiť kvety ku katafalku tak, aby stonky smerovali na rakvu kolmo, nie vodorovne s rakvou. Páni vtedy nesmú mať na hlave klobúk či inú pokrývku hlavy. Kytice a vence, ktoré už pri truhle sú, neposúvame ani neurovnávame. Na venci by vždy mala byť stuha s menom toho, kto veniec dáva.

Aké nápisy sú vhodné na stuhy vencov?

Spoločenská etiketa hovorí, že o mŕtvom len v dobrom. Nápisy by mali byť krátke, pozitívne a bez gramatických chýb. Zvyčajne sa na stuhy píše „Posledné zbohom“, „S láskou od…“, „Nikdy nezabudneme“.

Môžem pozostalým namiesto kytice či venca venovať peniaze na sväté omše za zosnulého?

Rodina sama môže poprosiť, aby ľudia posielali peniaze v hodnote kvetov na dobročinný účel alebo ich dali na sväté omše. Ak tak neurobia, dôležitý je náš vzťah s pozostalými a to, ako sa s nimi dohodneme. Vhodnejšie by bolo, keby sme dali sväté omše odslúžiť sami.

Sú prehnané plače a kvílenia na pohrebe adekvátne, ak chcem vyjadriť svoj hlboký žiaľ?

Komentovať, kto na pohrebe plakal veľa či málo, je neslušné, možno pozostalý nevytlačí ani slzu, lebo už na to nemá síl. Ani s teatrálnym správaním by sme to nemali preháňať, lebo iba svedčí o našej neviere vo večný život. Veď ani pravá láska sa neprejavuje veľkými gestami, ale je ukrytá v maličkostiach. Bola som však už aj na takom pohrebe, keď smútiaca, ktorá najviac plakala a skákala za nebožtíkom do hrobu, sa na kare smiala a zabávala.

Kto môže predniesť prejav na pohrebe alebo prehovoriť k účastníkom pohrebu okrem kňaza?

Okrem kňaza sa môže prihovoriť prítomným každý, kto sa na tom dohodne s rodinou alebo s organizátorom pohrebu. Rečníka môže priamo osloviť aj rodina zosnulého. Nikto nemôže nikomu zakazovať, aby predniesol smútočnú reč. Takisto nikdy neviete, či si prítomnosť toho-ktorého rečníka neželal aj nebožtík.

Pán profesor Mistrík ma pred smrťou poprosil, aby som na jeho pohrebe predniesla báseň, ktorú o ňom napísala jedna z jeho bývalých študentiek. Musím sa priznať, že bolo nesmierne náročné stáť pri truhle človeka, ku ktorému som mala blízky vzťah, a recitovať. Pán profesor Mistrík nám na prednáškach vždy vravel, že dobrý rétor je ten, kto vie emócie ovládnuť, teda sa nerozplače ani počas pohrebného prejavu či recitácie. Inak je to profesionálne zlyhanie. Nezvládnuté a nekontrolovateľné emócie by teda nemali byť nad prejavom – aj keď pohreb bez emócií neexistuje.

Čo hovorí spoločenská etiketa na posudzovanie, ako vyzerá nebohý a do akého hrobu ho pochovávajú?

Niekedy má k otvorenej rakve so zosnulým prístup len najbližšia rodina, nie široký okruh príbuzných a známych, čo vlastne zabraňuje nevhodným komentárom na adresu nebožtíka. Na pohrebe sa nepatrí zisťovať, koľko peňazí stál pozostalých pomník, z akého materiálu je urobená hrobka, čo je na pomníku napísané, či je to len hlinený hrob…

Platí niečo z protokolu, ktorý sa dodržiava pri pohreboch štátnikov, aj pri pohreboch obyčajných ľudí?

Keď zomrie prezident, očakávajú sa sústrastné telegramy od prezidentov iných krajín, keď starosta obce, mali by mu prejaviť úctu vencami iní starostovia z regiónu. Protokol i etiketa určujú, že na akomkoľvek pohrebe je vždy na prvom mieste rodina. Najvyšší predstavitelia štátu a titulári nasledujú na štátnom pohrebe až za ňou.

Malo by sa vždy splniť posledné prianie nebohého, čo sa týka pohrebu?

Áno, ak nejde o extrémne záležitosti proti zdravému rozumu a svedomiu. Napríklad, keby si nebožtík želal byť pochovaný na mieste, ktoré ohrozuje spodná voda, treba splnenie jeho želania dobre zvážiť. Pokiaľ však ide o prianie, čo chce mať oblečené v truhle a akú chce mať rakvu, myslím si, že to by nemal byť pre pozostalých problém.

Aká má byť pohrebná hudba?

Existujú smútočné piesne, ktoré sa na pohreboch hrajú, ale ak mal nebožtík prianie, aby na jeho pohrebe zaznela konkrétna pieseň, ktorú mal rád, treba mu toto želanie splniť. Môžeme sa však stretnúť aj s tým, že si nebožtík prial istý spôsob karu alebo oblečenia pozostalých, čo by sa tiež malo rešpektovať. Vždy si však treba uvedomiť, že pohreby by nemali slúžiť na sebaprezentáciu, kto je krajšie a drahšie oblečený a kto priniesol honosnejší veniec, ale na vzdanie úcty zosnulému.

Ako má byť usporiadaný pohrebný sprievod?

Najprv najbližší príbuzní, na konci známi… Najskôr idú tí, ktorí mali k nebožtíkovi najbližšie aj počas jeho pozemskej púte.

Môžeme žuvať na pohrebe žuvačku, ak si myslíme, že nás to upokojí?

Žuvačka nepatrí ani na pohreb, ani do kostola, ani do divadla. Ak sú ľudia na smútočnom akte pod vplyvom obrovskej psychickej záťaže, existujú iné techniky, ako odbúrať stres. V prvom rade treba zhlboka dýchať. Na druhej strane, ak je v miestnosti – v kostole či krematóriu – vydýchaný vzduch, dýchanie zhlboka nepomôže, ba ešte môže situáciu zhoršiť. Človeku v strese môže pomôcť aj to, ak sa začne sústreďovať iba na jednu jedinú vec, napríklad na tlkot vlastného srdca. Ďalší veľmi rýchly a účinný prostriedok, ktorý mi potvrdilo aj množstvo ľudí, je spôsobiť sám sebe bolesť, napríklad si zaryjeme nechtami do dlaní. Ak nemáme dlhé nechty, stlačíme si miesto medzi palcom a ukazovákom. Táto „pomôcka“ je založená na poznaní, že keď nás niečo bolí, sústredíme sa iba na bolesť. Ak vás bolí zub alebo hlava, koncentrujete sa na niečo iné? Na tomto princípe spočíva aj kradnutie v mestskej hromadnej doprave – zlodej do vás buchne, odpúta vašu pozornosť, a kým sa sústredíte na bolesť, ukradne vám peňaženku z kabelky. Ďalším pomocným prostriedkom v týchto psychicky náročných situáciách je počítať od tridsať zostupne po jednotku. Alebo si v mysli opakovať abecedu, ak ju však ovládame bez problémov a premietanie písmen v mysli je mechanické, potom si treba hovoriť abecedu odzadu.

Je po pohrebe. Kto by mal kondolovať ako prvý a čo by mal povedať pozostalým?

Sústrasť sa vyjadruje len najbližšej rodine zosnulého, teda manželovi/manželke, deťom, rodičom a súrodencom. Kondolovať im možno hneď, ako sme sa dozvedeli o smutnej udalosti, nemusíme čakať na pohreb. Hornou hranicou vyjadrovania sústrasti sú približne dva týždne po odchode človeka z tohto sveta. Kondolovať možno osobne alebo písomne, nie telefonicky. Samozrejme, v situáciách, keď sú rodina a priatelia zosnulého roztrúsení po celom svete, môže rýchle telefonické alebo skypové spojenie navodiť medzi nimi pocit spolupatričnosti. Pri citlivom zvažovaní formy vyjadrenia sústrasti vždy vychádzame z nášho vzťahu so zosnulým.

Po pohrebe kondolujú ako prví tí, ktorí mali k zosnulému a jeho rodine najbližšie. Tu netreba veľa slov, niekedy stačí iba osobná prítomnosť, stisk ruky a jemný úklon. Nech by sme však povedali či urobili čokoľvek, pre najbližších je to vždy veľmi stresujúca situácia.

Aký text je vhodný na kondolenčný telegram a pohľadnicu?

Písomné prejavy sústrasti si nevyžadujú dlhé texty. Stačí krátke „úprimnú sústrasť“ alebo pár iných slov vyjadrujúcich súcit, kratučká modlitba či citát. Vnútri pohľadníc je dnes už zvyčajne predtlačený text, ktorý stačí podpísať. Na druhej strane to však pozostalí môžu vnímať tak, že sme si nedali ani tú námahu, aby sme vymysleli niečo sami. Preto by som k takémuto predtlačenému textu ešte dopísala niekoľko slov.

Najosobnejšou písomnou formou kondolovania je list napísaný na bielom jednoduchom papieri bez dekorácií. Kondolenčný list by nemal byť dlhý, stačí pár slov alebo krátkych viet. Adresáta v ňom môžeme uistiť aj o našej podpore a pomoci. Vyjadrovanie sústrasti e-mailom alebo SMS správou nie je ani v čase rozvinutých komunikačných technológií a internetu spoločensky prijateľné; najmä na ľudí skôr narodených môže pôsobiť až urážlivo.

Tu by som ešte chcela dodať, že príjemca kondolenčného telegramu, pohľadnice či listu by sa mal za ne písomne poďakovať.

Je vždy po pohrebe nutný kar? Musí ho najbližšia rodina nebohého bezpodmienečne usporiadať?

Kar sa všeobecne považuje za spoločenské stretnutie, ktoré sa koná ako pamiatka na zosnulého. Vždy však záleží na tom, ako sa rodina dohodne. Keďže na tejto smútočnej hostine sa môžu zúčastniť len pozvaní hostia, treba ich na ňu pozvať pozvánkou v obálke alebo osobne po pohrebe. Na kare musíme hostí navzájom predstaviť.

V akom duchu by sa malo niesť rozprávanie na pohrebe a kare o zvykoch nebožtíka?

Len v dobrom. Aj keby mal množstvo nerestí, netreba ich spomínať. Tabu sú rozhovory o peniazoch za pohreb, dedičstve, majetku.

Koľko jedla a pitia je prípustné zjesť a vypiť na kare?

V nijakom prípade by sa ľudia nemali na kare vrhnúť na obložené misy, ktoré by boli za okamih prázdne. Takéto správanie je neprípustné nielen na pohrebe; ani na recepciách by sme si nemali nakopiť na tanier jedlo, až bude padať. Na kare nie sme pre jedlo, ale preto, aby sme vyjadrili pocit spolupatričnosti, spoločenstva, pomodlili sa s pozostalými a ubezpečili ich o našej blízkosti a pomoci.

Smiem si objednať na kare iné jedlo na účet pozostalých?

Nie, nikdy. Ak nechcete jesť to, čo je pripravené, nejedzte. Objednať si jedlo na účet pozostalých je hrozné! Takéto nemiestne a neospravedlniteľné správanie mi povie všetko o dotyčnom človeku. Môže obetovať akékoľvek obrovské milodary na kostol, viem, že je to len póza. Na jednom lane by som s ním visieť nechcela.

Pred pohrebmi, ale aj svadbami, krstinami či recepciami by sme mali aspoň niečo zjesť, aby nám neprišlo nevoľno od hladu. Pohreb je však veľmi citlivá záležitosť, preto by sme sa mali vyhýbať ťažkým jedlám. Odporúčam vziať si aj na pohreb so sebou do kabelky niečo na zahryznutie, či už banán, cukrík a malú fľašku vody. Možno pomôžu nám, možno nimi pomôžeme niekomu inému.

Možno niečo z etikety uplatňovanej na pohreboch využiť aj v každodennom živote?

Samozrejme. Predovšetkým teraz, keď viac navštevujeme miesta posledného odpočinku našich blízkych a milovaných. Aj návšteva cintorína totiž predpokladá tmavé oblečenie bez výrazných vzorov a farieb. Striedma má byť aj úprava zovňajšku. Ani hlasná vrava, smiech, hlučné zvítanie sa s rodinou či so známymi, ktorých sme dlho nevideli, nie sú primerané. Pietne miesta si vždy žiadajú pokoj a konzervatívnejšie správanie.

Smrť je psychicky najnáročnejší stav, na stresovej škále od jedna po sto je ohodnotená stovkou. V súčasnosti ide ešte o ťažšie zvládnuteľnú situáciu a väčšiu duševnú záťaž ako v minulosti, keď žilo spolu viac generácií, čo ľuďom umožňovalo vnímať smrť ako prirodzenú súčasť života. Dnes sa umiera v nemocniciach, starobincoch, hospicoch. Nielen smrť, ale aj staroba, ba dokonca i ľudia starší ako 50 rokov sú v súčasnosti odsúvaní na okraj spoločnosti. Starnutie, staroba i zomieranie sú na príťaž, stali sa tabu, akoby ani neexistovali.

prevzaté z Katolíckych novín