Médiá v dnešnom svete – televízia, rozhlas alebo bežné denníky, týždenníky – nám predstavujú množstvo tzv. „celebrít“, ktoré v skutočnosti nie sú žiadnymi osobnosťami. Okrem toho, že natočili jeden film či hudobný hit alebo sa stali celebritami na základe svojho majetku, nie je na nich nič výnimočné. Ich životy sú založené na bohatstve, predvádzaní sa, striedaní partnerov, atď. Koľko skutočných osobností žije alebo žilo medzí obyčajnými jednoduchými ľuďmi, ktoré by naše deti, mládež mohla obdivovať?
Po prečítaní príspevku „Žijú medzi nami“ v prvom čísle nášho časopisu Spektrum som sa rozhodla napísať o človekovi, ktorý už nie je medzi nami, ale spomienky naňho, aj humorné, pretrvávajú stále.
Spolu so sestrami a bratom srne vyrastali na jednom dvore pri našich starých rodičoch. Môj dedo Jozef Galdun z Víťaza sa narodil 4. 3. 1898. Bol to chlap vysokej štíhlej postavy. Tak ako o jeho patrónovi sv. Jozefovi, dalo by sa aj o ňom povedať, že bol to muž spravodlivý, skromný, rozvážny, nechýbalo mu ani zdravé sebavedomie. 1. svetová vojna mu zobrala päť rokov jeho mladosti. Bol zverbovaný ako 16 -ročný. Nešťastie, zabíjanie nevinných, ktoré videl na ruskom a talianskom fronte, mu ostalo v pamäti na celý život. So svojou manželkou Annou vychovali spolu 3 synov a 3 dcéry. Prežili smrť 16-ročnej dcéry Veroniky, lekári nevedeli pomôcť srdcovej chybe mladého dievčaťa. Šesť rokov prežitých bez rodiny v Argentíne po farmách a námorných prístavoch, kde odišiel za prácou, bolo dosť; doma chýbal gazda a tak sa šťastlivo vrátil domov.
Jeho denné dochádzanie na bicykli v čase i nečase za prácou do krompašských Kovohút mu nerobilo problém. Bolo treba ďalej sa postarať o rodinu, len škoda, že dôchodok nebol vyšší. Keď mu babka vyčítala: „Jožku, ta ty dajak malo bereš totu penziu. To druhe chlopi vecej beru.“ Pokojne jej odpovedal: „Nestaraj śe Hančo, ale ja ju vyberem.“ Mal pravdu. Bral dôchodok do svojich 95 rokov. Babka zomrela 76-ročná, trápila ju astma. Vo svojom dome už ako vdovec sa nikdy nezamykal. Ani v noci. Nebál sa. Tvrdil, že mocnejší nepríde a slabšieho sa nebojí.
V dnešnom uponáhľanom svete, ktorý nás ženie často ani nevieme kam, si často spomíname na svojho deda. U neho všetko malo svoj čas. Bol čas na prácu, aj na modlitbu. Pri vyzváňaní zvonov na poludnie, kde bol, čo robil, tam sa zastavil, klobúk bol okamžite z hlavy dole a modlil sa Anjel Pána. Nedal sa vyviesť z miery. Na unáhlenú robotu iných odpovedal slovami: „Len kopaj, len śe ponahľaj, ja budzem i v ośemdzešatke kopac, ale ty už nebudzeš.“ Tak aj bolo. Mal 88 rokov, keď hádzal do miešačky na stavbe domu mojej sestry. Podľa jeho vychádzok, ktoré každý deň vykonával ku kostolu a späť, si mohol niekto nastavovať čas. Keď mu nohy ešte lepšie slúžili, chodil až do svojich dvoch dcér, z jedného konca dediny na druhý. Vystretý, ruky založené dozadu.
Posledných šesť rokov svojho života preležal na posteli. Cievna príhoda spôsobila ochrnutie pravej strany tela. Potreboval už dennú starostlivosť. Na doma vyrobenom vozíku od môjho otca si vyšiel posedieť a porozprávať sa medzi svojich susedov. Keď sa schádzala rodina na oslave jeho narodenín, sediac na posteli s ľavou rukou dvihnutou hore, si zaspieval svoju obľúbenú pesničku: „Z hury od Braniska, ceče voda bystra …“ Nikdy nezúfal, ani sa nesťažoval. Bral svoj každodenný kríž taký, aký mu Pán Boh nadelil.
Niektorí starí ľudia sú ako studne múdrosti – dá sa čerpať z ich životných skúseností. Zo skúseností obyčajných jednoduchých ľudí, ktorí prešli biedou aj utrpením, ale prežili svoj život čestne; dúfajme, že dostali zaňho večnú odmenu v nebi. Môj starý otec si vedel vážiť život. O tom svedčí jeho stále opakovaná veta: „V svojim živoce som mal od Boha jedno veľke śčesce – śčesce na život.“ Mať šťastie na život – to je veľký dar. Asi také veľké šťastie, aké mal jediný vojak, ktorý prežil zo 43-člennej posádky nedávneho leteckého nešťastia.
Životný čas môjho deda sa naplnil 8. 2. 1993. Zanechal po sebe vzor čestného, starostlivého, skromného človeka.
Mária Balogová, Ovčie