Žijú medzi nami

Chcem vám priblížiť osobu, bez ktorej si ani nevieme predstaviť sv. omšu. Jeho prítomnosť a komunikácia s kňazom a veriacimi je presne vedená podľa direktória, ktorý presne určuje chod bohoslužby. Je to náš organista Jozef Harničár.

Svoju lásku k hre na organe prejavoval už vo svojom detstve v rodnej obci Chminianske Jakubovany, kde už ako 19-ročný začínal hrať a sprevádzať kňaza i veriacich na sv. omši v obci Chmiňany. Tejto láske zostal verný doposiaľ. Po uzavretí manželstva sa mladí manželia presťahovali do osady Dolina mysliac si, že ich korene tam zostanú natrvalo. Roky ubiehali a na svetlo sveta sa prihlásili aj deti, dve dievčatá a syn. Rodina sa rozrástla a bolo treba pripraviť sa na samostatnosť. Tak si v obci Víťaz postavili spoločný dom, v ktorom svorne rodinka nažíva dodnes.
Na svoju prvú kantorskú službu v obci si veľmi dobre pamätá. Bolo to 8. septembra 1975, keď bola púť v osade Dolina. V tento významný deň po prvýkrát doprevádzal kňaza, dnes už nebohého pána farára Adamčáka. Ako hudobný nástroj mu slúžilo harmónium. Po prvýkrát sa za organ v obci Víťaz posadil na sviatok Troch kráľov v roku 1976. Bola že to tréma: aby sa skúška vydarila, bolo potrebné dodržať presné lekcie podľa spomínaného direktória. Skúška sa vydarila a jeho láska k organu trvá. Byť neprítomný na sv. omši, zvlášť v nedeľu, ani predstaviť. Niektorí ľudia idú v nedeľu do prírody, aby sa trocha zrelaxovali, on je šťastný v kostole za spomínaným hudobným nástrojom.
Aj keď cez týždeň sa mu niekedy nepodarí byť na rannej bohoslužbe, je to pre pracovné povinnosti, pretože ako hlava rodiny má zodpovednosť za svoju rodinu. Tak ako každý z nás sa pripravuje na denný výkon svojej práce, tak aj on ako organista má povinnosť sa na prácu za organom pripraviť. Piesne, ktoré sa spievajú, si vyberá k určenému sviatku.
Keď sa pozrieme bližšie na jeho prácu, vynorí sa nám myšlienka, že Jožko, ako ho mnohí voláme, sa stará aj o dôsledný chod sv. omše v našej susednej obci Ovčie. Práce je teda neúrekom. Tri roky chodil hrať aj do Širokého. To už bola riadna fyzická záťaž. Na toto obdobie spomína slovami, že to nebola „prechádzka ružovým sadom“. Organista musí dôsledne dbať na to, aby sa jeho hlasivky nenachladili, veď príde aj čas pohrebov v čase aj v nečase. Aj túto prácu treba dôsledne odviesť.
Kedy Jožko cíti najväčšiu pracovnú záťaž? Nuž, keď prídu významné dni ako sú primičné sv. omše. Mladý kňaz má aj trocha obavu, aby dobre všetko dopadlo, čo organista v mnohých prípadoch cíti. A koľko rokov sa Jožko venuje tejto náročnej práci? Nuž plných tridsať rokov. Mnohí si nevieme predstaviť, koľkokrát sa jeho prsty dotkli klávesov, aby vydali svoje melodické tóny.
Iba v krátkosti sme spoločne nahliadli do práce človeka, ktorý je nám taký blízky. Čo pripomenúť na záver? Nuž Jožko, prajeme ti z celého srdca pevné zdravie, veľa elánu v tvojej tak náročnej práci, pochopenie tvojej rodiny. Preto ti prajeme veľa trpezlivosti s nami – spoluúčastníkmi sv. omše, ktorí sa svojím spevom k tebe s radosťou pripájame.

Imrich Jenča, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.