Moja púť do Medžugoria bola dlhá, ale krásna. Veľmi som sa tešila a v duchu som sa pýtala: Čože je to Medžugorie? Nikdy som tam nebola. Dojmy a zážitky ma natoľko dojali, že som od radosti plakala, neviem ako ostatní.
Hneď v prvý deň večer sme boli na sv. omši, pred ktorou sa modlí ruženec radostný, bolestný a po nej slávnostný s pridaním siedmich Otčenášov ako poďakovanie za sv. omšu. Po sv. omši večer o 22:00 h sme s pútnikmi z celého sveta putovali na kopec Podbrdo, kde vizionár Ivan mal mimoriadne zjavenie Panny Márie, Kráľovnej pokoja. Tam sme sa všetci modlili ruženec, každý pútnik vo svojom rodnom jazyku. Cítila som taký úžasný pokoj v srdci, že sa to nedá opísať. Tak vrúcne, úprimne a s odovzdanosťou do Božej vôle som sa ešte nikdy nemodlila ruženec ako vtedy. Posolstvo Panny Márie bolo: „Modlite sa za pokoj, pokoj, pokoj.“ Všetkých nás požehnala a ďakovala nám za našu prítomnosť.
Na druhý deň ráno o pol piatej sme už zase putovali na Križevac. Cestou sme sa modlili krížovú cestu, ktorú sa predmodlieval náš šofér a zároveň sprievodca Vladko Chromek. Cesta bola ťažká, namáhavá, stretávali sme množstvo pútnikov, niektorých aj bosých. Boli sme radi a šťastní, že sa môžeme aspoň troškou obety v duchu ako sv. Veronika, plačúce ženy, Šimon z Cyrény stretnúť s bolestným Ježišom a s lotrom na kríži povedať Ježišovi: „Spomeň si na mňa vo svojom kráľovstve.“
Každé ráno o 8. hodine sme mali slovenskú sv. omšu a po nej bol stále nejaký program s našim sprievodcom. Navštívili sme Oázu pokoja, kde nás milo privítala jedná rehoľná sestra, ktorá nám povedala: „Všetci, čo ste tu, Vás osobne pozvala Panna Mária.“ Bolo to také silné, až som neudržala slzy a rozplakala som sa. V Čenakole sme počula svedectvá dvoch mladých chlapcov, ktorí bolo drogovo závislí a ako sa tam vyliečili vďaka viere v Boha, ako sa Božia prozreteľnosť aj naďalej o nich stará. Na večernej sv. omši sme zažili aj hroznú búrku. Bolo to také strašné, že sme si mysleli, že prišiel koniec sveta. Ľudia sa nebáli, krásne sa modlili, spievali aj keď zmokli. Bolo to krásne.
Zažili sme aj pekné chvíle, keď sme čakali na sv. spoveď. Zo spovednice vyskočil chlapec – černoch celý naradovaný, tancoval a podskakoval. Mal veľkú radosť zo sv. spovede. Pochodili sme veľmi veľa milostivých miest, nedá sa to všetko opísať. Cestou do Medžugoria a aj naspäť sme sa zastavili pri slanom mori. Krásne sme sa tam opálili a aj zaplávali. Bolo to skvelé.
Cesta naspäť ubehla rýchlo. Modlili sme sa, spievali a rozprávali sme si, aké to bolo v Medžugorí. Vypočuli sme si aj svedectvá našich pútnikov. Boli sme fantastické spoločenstvo. Silné svedectvo, na ktoré nikdy nezabudnem, bolo od mladej dievčiny z Košíc, bývalej kalvínky, ktorá pred troma rokmi sa obrátila a konvertovala na katolícku vieru. Okrem iného povedala: „Neviem, či si Vy katolíci, uvedomujete, aký máte úžasný poklad – Eucharistiu – živého Pána Ježiša pod spôsobom chleba a vína a sv. ruženec. Je to veľký dar od Pána Boha, ktorý iné viery nemajú.“ Toto jej vyznanie ma dodnes navádza zamýšľať sa a meditovať nad týmto duchovným drahokamom – Eucharistiou a ružencom.
Nakoniec by som sa chcela za všetky milosti a dobrodenia a za všetkých pútnikov, s ktorými som tam bola, poďakovať Pánu Bohu a Panne Márii, Kráľovnej pokoja. Prajem každému, kto tam ešte nebol, aby neváhal a išiel do Medžugoria. Tie krásne dojmy sa nedajú opísať, sú uložené v srdci a pomáhajú zachovať si pokoj v ťažkých životných skúškach.
Vaša rodáčka Gabika S. z Prešova