Tak ako som už v minulom čísle, vážení čitatelia, naznačil, chcem vám priblížiť osobu, ktorá jedno z hlavných prikázaní čestne zachovávala za mlada a aj v starobe. Chcem vám priblížiť človeka, ktorý svoj život zasvätil starosti a pomoci starším ľuďom, zvlášť nevládnym. Na tohto človeka sa môžu pamätať iba osoby, ktoré na svojich pleciach nesú aspoň päť krížikov.
V osade Dolina v neveľkom dome sa v roku 1900 narodil chlapček Jožko Tkáč. Pretože matka bola chudobná, manžel nevládny, musela sa o rodinu starať sama. A že bola chudobná, hovorí samo za seba to, že denne chodila za prácou do Krompách a späť pešo. Potešila sa každému grajciaru. Bolo to namáhavé, veď cesta autom nám dnes trvá 15 – 20 minút. Ísť peši v každom počasí za prácou je iste veľké sebazaprenie, nebola to prechádzka ružovou záhradou.
Kedy im zomrel otec, nebolo možné zistiť. Vieme iba to, že mladého chlapca dali učiť do Maďarska za obuvníka (šustra) ako telesne postihnutého. Po vyučení sa musel vrátiť späť domov. V rodnej osade nenašiel nikoho. Osada patrila do katastra Víťaz. Aj vtedy platili zákony, že obec sa v týchto prípadoch musí postarať o takýchto ľudí. Preto vtedajší richtár nariadil, že o chlapca sa bude starať obec a to tak, že každý deň sa mu dá najesť a poskytne prístrešie iná rodina v obci. Pri zhoršovaní zdravotného stavu sa rozhodla nájsť osobu, ktorá sa bude oň starať. A kde sa nachádzal jej dom? Bolo to v miestach pod materskou školou. Tam sa nachádzala dielnička na opravu poľnohospodárskeho náradia, takzvaná šmykňa.
Keď menovaný Jozef roku 1950 bol pripútaný na lôžko, bolo oň viac starostí. A kto sa oň s láskou ďalej staral? Nuž, kto iný ako skromná, ale dobrosrdečná žienka pani Margita Baluchová, ktorú sme poznali pod menom Matuščáková. Bola nielen skromná, ale aj veľmi dobrosrdečná, veď pomáhala aj pri príchode detí na tento svet. V tom bola odborníčka. Sama by to iste nezvládla – v noci pri pôrode a cez deň sa starať o nevládneho človeka. No mala pomocníčku dcéru Marinku, ako sme ju všetci volali. Aj keď to bola šarmantná deva, nezaprela svoju lásku k blížnemu. Občania za túto namáhavú prácu platili jednou merkou obilia, čo činilo 2 – 2,5 kg na rok. Keď sa nad tým zamyslime, povieme si, čo to bola za odmena. Nuž, ale doba bola takáto. Dnes vidíme, ako niektorým deťom, aj keď poberajú penziu za rodičov, sú im doma na obtiaž a najradšej by ich dali do domova dôchodcov.
Roky ubiehali a pani Margita ukončila svoju životnú púť. Celá táto ťarcha pripadla na mladú Marinku a jej manžela Valenta, ktorý tiež už nie je medzi nami. Za opateru dostávala smiešnych 270 Sk mesačne. Prečo to robila? Nuž pretože cítila lásku k blížnemu a v jej hlave vírili slová, ktoré jej po smrti matky povedal Jozef: „Marinko, len sa o mňa postaraj. Pán Boh ti to vynahradí.“ Tieto slová počuje aj dnes a je šťastná, že urobila dobrý skutok. Aj keď Jozef bol nevládny, cítil s veriacimi našej obce; pri výstavbe kostola sv. Jozefa, robotníka daroval 400 Sk.
Nehovorí nám to niečo, milí čitatelia? Aj keď mnohí z nás majú výhrady k zveľaďovaniu kostola, zoberme si z týchto ľudí príklad. Som presvedčený, že by sa dal o tom napísať celý román, ale pre malý priestor v našom Spektre stačí ako dôkaz ľudskej obety aj to málo.
Tento človek strávil na lôžku plných 14 rokov a roku 1964 ukončil svoju pozemskú púť. Do poslednej chvíle sa oň starala Marinka.
Keď na Vianoce v roku 2005 sa pred oltárom zaskvela jej jedlička, mala z toho veľkú radosť a pocit istoty z Božej lásky.
Imrich Jenča, Víťaz