Stretli sme sa pri príležitosti poďakovania za 25 rokov kňazstva otca Michala Jenču.
1. Boli ste, otec biskup, už tu v našej farnosti, resp. v Ovčí?
V Ovčí som už bol pochovať Miškovho otca. Bolo to pred dvoma alebo troma rokmi.
2. Mohli by ste nám priblížiť Vašu cestu ku kňazstvu?
Bol som vychovávaný po kresťansky od samého začiatku. Chodil som miništrovať, lebo sme bývali pod kostolom. Stačilo vyjsť z dvora a už som bol na kostolnom dvore. Keď nemal kto miništrovať, tak som vždy miništroval ja. S tým úmyslom som išiel na gymnázium do Rimavskej Soboty. Po štvrtej triede som odišiel na gymnázium do Rožňavy a tam som bol v malom seminári. Vtedy ešte bol ten malý seminár, ktorý keď som bol ešte len trištvrte roka v piatom ročníku, poštátnili a dali nám také isté podmienky, aké sme mali v malom seminári, takže všetci sme tam ostali ďalej. Tam som aj zmaturoval. Keďže som bol v malom seminári, vedeli, že chcem ísť za kňaza, no nerobili mi nijaké problémy ani v škole. Účinkoval som aj v školskom spevokole a išiel som sa ukázať, keď bolo nacvičovanie, lebo učiteľom zakázali hrať na organ a ja som trošku šustroval. Preskočil som múrik a už som bol v katedrále. Odohral som sv. omšu a vrátil som sa naspäť. Oni toto vedeli, ale prehliadali to. Ja som nerobil nikdy také veci, aby boli mali na mňa nejakú zádrapku. Toto bol vtedy veľkým priestupkom, ale akosi o tom mlčali. Po maturite som si myslel, že teologická fakulta v Bratislave vychováva komunistických kňazov a preto som nepomýšľal ísť na teológiu. Tak som išiel na strojné inžinierstvo do Košíc, kde som bol prijatý, ale priateľ mi napísal zo seminára, bol rok starší ako ja, aby som išiel a že keď sa mi bude páčiť, tak ostanem a keď nie, mô-žem kedykoľvek odísť. Mama pripravila kufor, či už pôjdem do Košíc alebo do Bratislavy, nevravela nič. A ja bez toho, žeby som sa bol nejako rozhodoval, že do Košíc nepôjdem a idem do Bratislavy, tri dni predtým som mal ísť do Košíc, tak som tam vôbec nešiel a keď prišlo ísť do Bratislavy, pobral som kufre a išiel som. Samozrejme, že sa mi v Bratislave zapáčilo, tak som tam aj ostal.
24. júna 1956 som bol vysvätený za kňaza. 21 rokov som bol kaplánom, a nie u hocijakých farárov. Prvé miesto bolo v Brezničke. Potom som išiel na vojenčinu dva roky. Zaujímavé bolo, že tam som nikdy nikoho nekarhal. V našom prápore sa nehovorilo škaredo. Bol tam jeden šéf, ktorý vybuchol, ale hneď sa bil po ústach a hovoril: „Promiň, promiň.“ Nikdy som nikoho nenapomenul. Išiel som za veliteľom roty a povedal som, že žiadam svine chovať. Závidel som vojakovi, čo tam chodil na koni na voze a vozil sviniam pomyje. No on povedal, že pôjdem do poddôstojníckej školy. Tak som išiel a skončil som ako desiatnik. Potom už do dôstojníckej školy v zálohe ma nedali, nedostal som súhlas. Raz pred polnočnou som išiel za veliteľom pluku: „Súdruh major, som katolícky kňaz a žiadam chodiť do kostola.“ So mnou bol politruk a jemu povedal: „Zariadiť!“ „Ale naša rota má cez Vianoce pohotovosť.“ „Vymeniť!“ Tento politruk mi vypísal priepustku na polnočnú, zamkol ju do stolíka a odišiel domov. Ja som si myslel: tak ako to – mám povolenie a nepôjdem na polnočnú? Tak som si vybavil druhú, ale major sa z domu vrátil, predstavte si, dať mi tú priepustku. Nepovedal som mu, že už mam druhú vybavenú, ale poďakoval som sa mu a na polnočnej som bol. Potom som bol na vojenskom cvičení, povýšili ma na čatára, bol som staršinom roty. Zakričal som záložákom: „Nástup na rozcvičku bez košieľ!“ Do jedného nastúpili a už sme bežali a videli, prečo som to zakričal, pretože ešte sme iba išli a už sme stretli veliteľa roty. On si myslel, že každé ráno chodíme bez košieľ na rozcvičku, čo nebolo tak. Veľmi veľa som riskoval na vojenčine, napr. robil som večernú previerku. Chodil som na každú izbu. Záložáci vyzlečení ležali na posteli a ja som zakričal: „Pozor!“ a oni sa vystierali na posteli. Po ležiačky som im prečítal rozkaz aj všetko ostatné a oni preto vedeli, že keď som zakričal: „Na rozcvičku bez košieľ!“ to nie je preháňanie, ale že to treba skutočne urobiť, takže poslúchali.
Po 21 rokoch pôsobenia ako kaplán som dostal súhlas ísť za farára. Bol som na niekoľkých farách. Keď došlo k prevratu, prišiel pán – teraz už arcibiskup Bukovský – a volal z diecézy 40 kňazov. Medzi nimi som bol aj ja a zisťoval, koho za biskupa. So mnou už rozprával ako s biskupom, pýtal sa ma, ako budem pracovať, čo budem robiť a potom aj prišlo menovanie za biskupa. Keď zomrel pri havárii kapitulný vikár Belák, pán biskup Feranec mal určiť, kto bude jeho nástupcom. Z Vatikánu prišlo, aby menoval Kojnoka alebo Hlaváča. Ja som bol v tom „terne“, lebo každý biskup necháva tri mená, koho chce za svojho nástupcu. Pán biskup Pobožný chcel mňa a Hlaváča, meno tretieho nevieme, lebo telegram prišiel iba s menami týchto dvoch. Ale bolo to neskoro, lebo už vymenoval Spišáka za kapitulného vikára a nemohol to už zmeniť, lebo mal aj štátny súhlas. Kňazi išli s požiadavkou, aby menoval mňa, pretože boli sme zídení kňazi diecézy, nie všetci, ale taká skupina a tam voľba padla na mňa ako na prvého; mal som najviac hlasov, tak preto išli, aby menoval mňa.
Po menovaní za biskupa bolo treba všetko začínať odznova, keďže osemnásť rokov biskupa nebolo. Porobili sa pravdaže aj všelijaké chyby a dodnes sú všelijaké výčitky, ktoré sú nepravdivé. Ako to už býva, cirkev je vždy prenasledovaná a to je veľmi dobré. Ako biskupovi sa mi dosť darilo: s takou trpezlivosťou a láskou išiel som ku kňazom viac ako s nejakými trestami. Keď sa aj niekto previnil, tak som sa usiloval pekným spôsobom skôr pomôcť tomu kňazovi. Bolo to také nezdravé ako tichá voda, čo páchne. Takže bolo treba, aby prišiel niekto, čo by ju rozvíril. A tak sa aj stalo. Rozvírilo sa to trocha teraz.
Môžem povedať, že mám najlepších kňazov, lebo moji kňazi sú chudobní. To nie tak ako v Košiciach, kde sú bohatší kňazi, čo môže človek očakávať od nich? Dnes sú chudobní kňazi, napr. aj Miško. Hnúšťa bolo kedysi okresné mestečko a on aj zo svojich peňazí musí dať na vedenie farnosti. A koľko je tam takých kňazov, že ani ich platy nestačia. V tých južných krajoch, čo sú maďarské, tam boli farári gazdami, mali veľké role, zamestnávali ešte svojich veriacich a nie že by ešte veriaci boli platili alebo nejako podporovali faru. Tak tam ani neboli ináč naučení, takže to je bieda. Iné je to na Horehroní, lebo tam od začiatku podporovali kňazov a podporujú aj teraz, tak tam je to najlepšie. Naviac ešte, zamestnávajú nás teraz rôznymi schôdzami, zakladajú sa všelijaké spoločenstvá a hneď nás volajú a človek nevie čo má robiť, či ísť alebo neísť. Ak ide, tak nemá čas na seba ani na nič a keď nejde, tak je zase zle.
3. Existuje medzi diecézami taká zdravá rivalita?
Ak ste si všimli, v niektorých časopisoch alebo novinách sa o niektorých biskupstvách píše aj niekoľkokrát a o Rožňave veľmi nepočujete. Je to preto, lebo my to tak navonok nerobíme. Bol som v USA na ten Harrytag, čo majú Slováci každý rok. Chodí tam stále jeden biskup. Keď som mal prísť, tak bola v novinách aj moja fotografia aj bolo všeličo písané. Potom mi povedali: „Napíšte si a my vám uverejníme.“ Nenapísal som nič, takže nebolo nič uverejnené. My sa nevystatujeme a nerobíme to pre svoju chválu, ale robíme všetko na väčšiu česť a slávu Božiu a na spásu duší. Pracujeme tak stále a s Božou pomocou. Bol by som rád, keď by som tak vydržal ešte ten jeden rok; potom ako 75-ročný sa mám vzdať Sv. Otcovi. Čo budem robiť potom, to už záleží odo mňa a na tom, čo si vyberiem. Môžem niekde pomáhať, ísť niekde k sestričkám za duchovného alebo sa môžem odobrať niekde do samoty, kde by som niečo písal alebo pripravoval si duchovné cvičenia pre kňazov, pre biskupov alebo niečo podobné. Čo budem robiť, sám neviem, lebo mám kopu všelijakých papierov a keď to dám dokopy, uvidíme, čo z toho bude.
4. A čo Vaši kňazi?
Nechcel som to tu povedať, lebo vašich košických kňazov nepoznám a neviem, či to môžem povedať alebo nie, ale prehlasujem, že mám najlepších kňazov na Slovensku a to preto, že sú chudobní.
5. Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom?
Kristus Pán povedal: „Mňa prenasledovali, aj vás budú prenasledovať.“ Toto prenasledovanie netreba brať ako nejaké zlo, ale naopak. Je to skôr dobro, lebo keby diabol bol s nami spokojný, tak nás nechá na pokoji, ale keď diabol začne do nás rýpať a robí nám prekážky, to znamená, že sme na správnej ceste a že nás chce ku sebe pritiahnuť. Utrpenia sa netreba báť a netreba sa za vieru hanbiť. „Lebo kto ma vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred Otcom, ktorý je na nebesiach.“
Nech sa veriaci trocha povzbudia v tomto a nech sú hrdí na to, že sú katolíci. Nie aby sa hanbili, lebo my skôr ustúpime. Tí inoverci sú skôr pyšní, vystatujú sa a to sú vlastne odpadlíci.
Ďakujeme za rozhovor.
pripravil M. Magda st. a G. Magdová
