Mesiac: máj 2009

Isto každý uzná, že komunikácia je prameňom rôznych pocitov a emócií. Keď s ľuďmi komunikujeme, prežívame rôzne pocity. Máme známych, s ktorými si radi posedíme, porozprávame sa, strávime s nimi voľný čas alebo si dáme kávu. Avšak v našej blízkosti sú aj ľudia, s ktorými ťažko hľadáme spoločný jazyk. „Niet s nimi o čom hovoriť.“ Ba stretávame i takých, po rozhovore s ktorými v nás zostáva nepríjemný pocit, hoci sám rozhovor bol pokojný a zdvorilý.

Stáva sa však ale i to, že s tým istým človekom je nám raz príjemne, ľahko a inokedy sme pri ňom v napätí a nervózni. Prečo? A prečo s istými ľuďmi je nám ľahko, ale s inými sme sťa na ihlách, ako struny – už len prasknúť?

Povedzme si teda dnes čosi viac o konkrétnych pravidlách, pomocou ktorých možno napätie pri komunikácii znížiť, o tom, čo naopak napätie zväčšuje a tak vlastne oddeľuje ľudí od seba.

Už vieme, že pri komunikácii je potrebné byť vnímavým, pozorným, pozitívne naladeným voči spolubesedníkovi. Ale už nie všetci vieme, AKO spomínané naozaj dosiahnuť.

Formulácie ako: „počúvať treba nielen ušami, ale aj srdcom“, alebo „je potrebné najprv zvážiť, čo tvoje slovo spôsobí v srdci iného človeka a až potom hovoriť“ a im podobné sú isto správne. Ale sú nanič, ak nevieme, ako toto aj v praxi dosiahnuť. Veríme, že nižšie uvedené pravidlá napomôžu zistiť chyby pri našej komunikácii, ktorých sa často dopúšťame, uvedomiť si ich a potom dbať, aby sme ich z komunikácie odstránili.

1 pravidlo. Podčiarkovanie, zdôrazňovanie rozdielu medzi mnou a spolubesedníkom zväčšuje napätie v komunikácii. A naopak, zdôraznenie toho, čo je pre nás spoločné (jednota, podobnosť názorov, záujmov, osobnostných vlastností atď ) znižuje napätie a vytvára pozitívnu atmosféru.

Toto pravidlo odráža pozitívnosť v úsilí o jednotu – „aby všetci jedno boli“ (Jn 17,21). Rozdelenie a nejednota vzniká vtedy, keď sa ľudia pokúšajú druhým dokázať svoju hodnotu. Keď sa navzájom porovnávajú, či aby druhí vedeli, že oni niečo znamenajú.

Porovnávanie a oddeľovanie sa jeden od druhého vzniká z rôznych dôvodov: ide o otázku pohlavia, veku, štátnej príslušnosti. Typické príklady: „ za našich čias bolo všetko iné,“ vraví stará mama vnukovi „Ty to ako muž nepochopíš,“ povie žena mužovi.

Hľadajte v spolubesedníkovi to, čo máte spoločné. Aj ak pôjde o spoluzdieľanie iba na krátky čas. Dôležité je, aby išlo o niečo, čo má pre vás oboch hodnotu. Najlepšie je, keby ste hovorili o pozitívnych vlastnostiach, charizmách, talentoch. Napr. „My obaja chceme riešiť tento problém. Obaja máme radi tvorivých ľudí. Spája nás rýchlosť uvažovania.“

2 pravidlo. Znevažovanie vkladu partnera do spoločnej veci, záležitosti zvyšuje vo vzťahoch napätie. Naopak – pozitívne ohodnotenie vkladu partnera do veci, zdôraznenie, aký má práve toto pre nás osobný význam, prospieva našej spoločnej práci i spoločnému vzťahu. Je veľmi dôležité, aby sme sa pri pochvale a uznaní kvalít druhého opierali o konkrétne fakty a reálne výsledky so skutočnou úprimnosťou. Rozťahaná a abstraktná pochvala sa podobá lichoteniu a podlizovaniu sa, nuž a tieto dobrým vzťahom nenapomáhajú.

V každom človeku možno nájsť a v komunikácii oceniť niečo dobré, len treba chcieť. Napríklad: „Vieš, tvoja myšlienka sa mi zdala veľmi cenná.“ Alebo „Tvoja spôsobilosť rýchlo reagovať ma ohromuje.“ „Niekoľkokrát som už dnes spomínal, ako výborne si včera odpovedal na otázku, ktorú ti položili na konferencii.“ „Príma, že sme v jednej skupine!“

3 pravidlo. Predloženie konkrétneho riešenia, hľadanie spôsobu ako vyriešiť problém znižuje napätie vo vzťahoch. Naopak – hľadanie vinníka a príčiny, pre ktorú sa niečo nepríjemné deje, napätie zvyšuje. Navyše veľmi často sa za hľadaním vinníka a príčin problému skrýva snaha zhodiť zodpovednosť zo seba za riešenie problému. Tým ale nechceme povedať „čo tam po príčine“! Samozrejme, že situácia sa dá riešiť k lepšiemu len ak poznáme príčinu problému, ktorý ju spôsobil. Avšak nie vždy sa dá príčina problému presne určiť. Teda rozumnejšie je hľadať jeho riešenie. Ľudia ale neraz radšej venujú zbytočné množstvo času, energie a síl na hľadanie vinníka namiesto hľadania riešenia. Čo by ste povedali na požiarnika, ktorý by namiesto hasenia dumal o príčine požiaru? Ale to je podobná situácia, ak namiesto riešenia problému hľadáme jeho príčinu! Aj na to príde, ale najprv „treba hasiť to, čo horí“.

Ak so svojím známym, ktorý stratil kvôli celosvetovej hospodárskej kríze prácu, začnem rozprávať na tému „čo priviedlo svetovú ekonomiku ku kríze“ , pocíti tento človek, že sa zaujímam o neho, o jeho osobný problém a chcem mu nejako pomôcť?! Myslím, že nie. Ak sa mama začne vypytovať svojho plačúceho dieťaťa, kto prvý začal s urážlivými slovami, kvôli ktorým sa pohádalo s iným dieťaťom na pieskovisku, dieťa sa upokojí?

Hľadanie riešenia a pripravenosť konať hovoria o našom emocionálnom zapojení sa do situácie, o ochote pomôcť a o spolucítení. Hľadanie vinníkov a príčin problému hovoria o snahe dištancovať sa od problémov iných.

4 pravidlo. Ak ste urobili chybu a pomýlili sa – priznajte si ju. Ak človek tvrdohlavo stojí za svojím, ide o znak, že na prvé miesto kladie seba (chce iným dokázať svoju hodnotu) a nejde mu o harmonické vzťahy. Úsilie za každú cenu “zvíťaziť” nad partnerom vytvára atmosféru súperenia, zjavne zväčšuje napätie vo vzťahoch.

Veľmi sa bojíme priznať si omyl. Musíme byť vždy „super“, najmúdrejší, úspešní, najlepší. Korene spomínaného zmýšľania môžu siahať až do detstva, kedy sme si mysleli, že iba takto si môžeme zaslúžiť lásku. Oná detská predstava sa zakorenila tak hlboko, že sa ňou neraz riadime po celý život.

Treba si uvedomiť: ani jeden človek nemôže mat pravdu absolútne vo všetkom. Každý sa mýli, každý z nás je nedokonalý. Ak si priznáme svoje chyby, potom urobíme krok v ústrety druhému človeku a rozbijeme mrak súperenia.

Milí čitatelia, v téme budeme pokračovať nabudúce – zoznam pravidiel na zníženie napätia pri komunikácii sme totiž ani zďaleka nevyčerpali. Dnes vysvetlené pravidlá však už poznáte. Nech vás motivujú zvážiť si svoj spôsob komunikácie a zlepšiť ho.

Lilia a Miroslav, Sankt-Peterburg, Rusko

– 9. – 11. 4. – slávili sme veľkonočné tajomstvo Ježišovho života a smrti

– 19. 4. – na sv. omši sa nám prihovoril kňaz Henry Zegara, pôsobiaci v Argentíne t.č. v Kazachstane

– 26. 4. – navštívil nás kaplán Štefan Novotný, pôsobiaci v Univerzitnom pastoračnom centre v Košiciach. Predstavil nám činnosť kňazov pôsobiacich medzi vysokoškolskou mládežou. Bližšie info www.upcke.sk

– 1. 5. – odpustovú slávnosť sv. Jozefa, robotníka sme oslávili spoločne s celebrantom vdp. Jozefom Dugasom a spolu sme prosili nášho patróna o ďalšiu ochranu a pomoc v našej práci

• Zúčastnili sme sa na dvoch autobusoch piatej rozhlasovej púti Rádia Lumen do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Cirkev dlho bojuje, aby sa napravili chyby spáchané nesprávnou interpretáciou Pavlovho príkazu – aby sa ženy podriaďovali svojim mužom. Toto je tiež jedna z nesprávnych interpretácii, a to veľmi závažná. Dáva požehnanie mužským pokriveným túžbam používať svoje manželky na svoje vlastná sexuálne uspokojenie, bez ohľadu na to, čo prežíva jeho žena.

Cirkev však nikdy neučila, že muži môžu slobodne zneužívať svoje ženy. Naopak, vždy hlásala, že majú milovať svoje manželky tak, ako Kristus miloval svoju Cirkev (Ef 5,25). To sa týka aj ich správania sa v spálni.

Mnohé ženy, aj keď si to samy neuvedomujú, pociťujú k svojim mužom odpor, ktorý pramení z toho, že ich muži používajú ako prostriedky na dosiahnutie vlastného orgazmu. (Nemyslíme si, že známa „únava, či bolesť hlavy“ u ženy nemá svoju príčinu). Pôžitkárstvo mužov je často príčinou bludného kruhu, ktorý ničí manželstvo. Manžel túži po sexe zo sebeckých dôvodov; jeho žena kladie odpor, lebo sa cíti zneužívaná; muž sa ešte viac sťažuje, že jeho žena „nejaví záujem“; žena čeliac mužovým výčitkám a požiadavkám sa ešte viac stiahne.

Ďalšou príčinou uvedeného problému je fakt, že väčšina mužov obviňuje svoje ženy, aj keď v skutočnosti nesú veľký podiel viny sami. Zhubný hriech egoizmu narušil pôvodnú harmóniu sexuálneho vzťahu. Vina je samozrejme na oboch stranách. Rovnováhu úprimnej lásky v sexuálnom živote musí udržiavať tak manžel, ako aj manželka. Ale ako hovorí Ján Pavol II.: „Muž nesie zvláštnu zodpovednosť, akoby záležalo viac od neho, či je táto rovnováha udržiavaná alebo porušovaná, alebo dokonca – ak je už narušená, mala by byť znovu obnovená“.

Muži, ak sa vaša manželka neustále bráni vašej túžbe po pohlavnom styku, radil by som vám, aby ste sa pozreli do hĺbky svojho srdca. Je vaša sexuálna túžba, túžbou darovať sa neveste a obnoviť váš manželský sľub? Alebo je jednoducho túžbou „uľaviť si“ na jej úkor? Dovoľte, aby boli vaše sexuálne túžby pribité na kríž s Kristom, aby mohli vstať z mŕtvych ako túžba milovať svoju nevestu tak, ako Kristus miluje svoju Cirkev. A ak vaša manželka vo svojom srdci pocíti, že po tom túžite, bude aj ona podobne intenzívne túžiť darovať sa vám a už nebude unavená, a ani ju nebude bolieť hlava.

Je pravdou, že sa niekedy uznávali tri ciele manželstva: a) primárny – prokreatívnosť; b) sekundárny – vzájomná pomoc manželov; c) terciálnym – je uvoľnenie telesnej žiadostivosti.

Na základe toho niektorí ľudia hlásali, že manželstvo je legitímnym ventilom na uvoľnenie telesnej žiadostivosti v manželstve – v zmysle dopriavania si rozkoší. Žiadostivosť však predstavuje našu pokrivenú sexuálnu túžbu. Vedie len k zneužívaniu iných na uspokojovanie vlastných vášní. Manželstvo na to v nijakom prípade nemôže slúžiť. Práve naopak. Milosť sviatostného manželstva, ak sme jej otvorení, lieči naše telesné žiadostivosti. To znamená, že nám dáva silu zažiť premenu povahy našich sexuálnych túžob, aby sa mohli stáť túžbou milovať a nie si len uľavovať, podobne ako si uľavíme škrabkaním miesta na koži, ktoré nás svrbí. Takto chápaný tretí cieľ manželstva vyzdvihuje dôstojnosť osoby. Vieme, že nie sme stvorení na to, aby nás niekto zneužíval, obzvlášť nie ten, kto nás má najviac milovať.

Toľko manželstiev je v troskách pre nedôveru, podozrievanie a spory medzi manželmi, ktoré pramenia zo zaobchádzania so sexom ako príležitosťou na uvoľnenie telesnej žiadostivosti. Uvoľnenie telesnej žiadostivosti nie je samo o sebe zlé, alebo nesprávne. Boh stvoril sexuálnu jednotu tak, že pri nej zažívame vystupňovanie túžby a jej úľavu pri vyvrcholení. Zdieľanie tejto radosti manželmi je integrálnou súčasťou sviatostného znaku manželskej lásky. Ku kríze lásky dochádza, keď manželia hľadajú uvoľnenie ako samotný cieľ a svojho manželského partnera používajú ako prostriedok na jeho dosiahnutie.

Niekedy medzi láskou a sebectvom je len úzka hranica. Poznať svoje opravdivé a skutočné motívy nie je vždy ľahké! Zvlášť v dnešnej dobe pri egoistickej explózii túžob a vášní. Aj keď musíme uznať, že niekedy je jasné či sme motivovaní čistou láskou, alebo sebectvom. No niekedy to až také zrejmé nie je. Naše motívy sú zmiešané. Nemáme však byť znechutení, keď ich nevieme patrične rozlíšiť. Učiť sa ich rozpoznávať je v skutočnosti prvým krokom k zrelšiemu hodnoteniu vnútorných pohnútok nášho srdca.

Nechcem povedať, že už všetko viem a že všetkému rozumiem, že som našiel originálny spôsob ako na to, alebo že svoju manželku milujem dokonale. Ale z vlastnej skúsenosti zisťujem a môžem povedať, že čím viac vystavujem svoje srdce vplyvu Kristovho svetla, tým som schopnejší rozpoznávať, či sú moje motívy čisté alebo nie.
V ľudskom srdci sa odohráva takmer stály boj medzi láskou a žiadostivosťou. Aj keď tento boj sa zmierňuje tým, ako dozrievame v poznaní pravdy Božieho plánu s našou sexualitou, nikdy v tomto živote neutíchne úplne.

Musíme jednoducho nechať zvíťaziť moc lásky nad zvodmi žiadostivosti. Áno, niekedy si ich môžeme popliesť, ale Kristus nám pomôže nájsť odvahu byť k sebe dostatočne úprimní, aby sme rozdiel medzi nimi vedeli jasne rozpoznať. Nech je nám v tom vzorom Ježišova láska k nám.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Milé deti, niektoré sa už usilovne pripravujete na prvé sväté prijímanie. Mamka malej Lucky sa ma opýtala na sedem sviatostí. Vymenovala som ich, hoci nie v presnom poradí, ale dôležité je, že som si oprášila svoje vedomosti. Spolu je ich sedem – krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav, manželstvo. V katechizme katolíckej cirkvi, ktorý nájdeme aj na internete, som sa o týchto sviatostiach dočítala viac. Sviatosti Nového zákona ustanovil Pán Ježiš a dotýkajú sa všetkých dôležitých chvíľ života kresťana. Určujú vznik a rast viery kresťanov, uzdravenie a poslanie. Eucharistia má ako „sviatosť sviatostí“ medzi ostatnými sviatosťami jedinečné miesto: „Všetky ostatné sviatosti sú zamerané na ňu ako na svoj cieľ.“

Určite sa na slávnosť, na ktorú Vás pozýva Pán Ježiš, veľmi tešíte. Horšie je to s nami dospelými. Čím menej sme Božími deťmi, tým viac vidíme cieľ, zmysel i obsah života v niečom inom.

Preto prvoprijímajúcim deťom i všetkým deťom, aj dospelým prajem, nech sa Ježiš pre nás stane chlebom, ktorý nás pevne spojí s nebom.

Úloha 1: Nezabudnite zablahoželať mamulienkam ku Dňu matiek. Pripomenie Vám ho aj takéto bludisko.


Úloha 2: Ak spojíš body od 1 do 72, zistíš, čo robí dieťa na obrázku. Potom obrázok vymaľuj.

Slávnosť
Biely dníček, biely deň,
u slnka sme boli preň.

U vetríka – fujaristu
nôtu sme si vybrali
a tú nôtu všetky vtáky
na oslavu pískali.

(Elena Čepčeková)

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová, Víťaz

Ďakujeme Vám veľmi pekne za Váš veľmi pekný veľkonočný pozdrav.

Aj my Vám z tej duše slovenskej prajeme: ŠŤASTLIVÉ, ALE NADOVŠETKO POŽEHNANÉ VEĽKONOČNÉ SVIATKY, POČAS KTORÝCH BUDEME PROSIŤ VZKRIESENÉHO KRISTA, ABY VÁM DAL DOBRÉ ZDRAVIE A VŠETKY TIE MILOSTI A POŽEHNANIA, KTORÉ POČAS VAŠEJ ŽIVOTNEJ PÚTI BUDETE POTREBOVAŤ.

(Mala poznámka: Keď som bol asi 10-12 ročný, šli sme viacerí kamaráti k nášmu malému potoku, kde rástli, staré, nad vodou naklonene vŕby. Dlhé prúty potrebné na šibaky boli až na konci halúz. Ja, nebojácny, som šiel len o kúsok ďalej, haluz sa zlomila a ja „čľup“ po kolená do vody. Je len pochopiteľné, že som sa mokrý domov neponáhľal. Sú to krásne spomienky na to naše malé, ale pekné Slovensko.)

Smakovci z USA

Milí priatelia, mám veľkú bázeň pred sviatkami Veľkej noci. Hoci ich prežívam každý rok, uvedomujem si, že skutočnú hodnotu toho, čo sa odohralo tej pamätnej noci a čo sa nás tak hlboko dotýka, pochopím až tam, kde budem smieť hľadieť na Božiu tvár. Je tak ťažké popísať nepopísateľné. Napriek tomu viem, že od pochopenia a prijatia veľkonočného posolstva bytostne závisí miera uzrozumenia s vlastným životom. Niet krajšieho dôkazu, že možno povstať z ničoho, ako je Veľká noc.
Ak teda napriek svojej malosti mám vysloviť želanie, tak len jedno. Prosím Boha, aby sa naše životné príbehy stali súčasťou veľkonočnej udalosti. Nech sme raz navždy „vtiahnutí“ láskou do večného spoločenstva, ktoré znamená VŠETKO.
Všetkým zo srdca vyprosujem požehnané veľkonočné sviatky.

Anton Ziolkovský, kňaz, Rím

„Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom…
Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje.“ (Rím 6,3-9)
S touto istotou môžeme žiť pokojne a plní radosti.
Požehnanú Veľkú noc!


Vladimír Stahovec, Rím, Veľká noc 2009

Celej rodine a čitateľom “ Spektra“ cez ktoré som aj ja s Vami stále živo spojený, praje a vyprosuje

Marián Gavenda, kňaz

-re-

Odumri sama sebe, svojim snom.
Staň sa mojim verným odrazom.
Je to pre teba ťažké? Čo ti v tom bráni?
Ešte stále ťa ľudská zloba bolestivo raní?
Čítam tvoje myšlienky, si ako otvorená kniha.
Stále padáš a predsa ťa čosi ku mne dvíha.
Čo ťa ku mne poháňa? Zvedavosť, či sila lásky?
Neprestajne sa pýtaš a kladieš mi zvedavé otázky.

Všemohúci, najmocnejší, všetkých kráľov kráľ.
Prečo sa na kríž pribiť ako zločinec dal?
Prečo nastolí kráľovstvo pokoja a lásky na zemi?
Prečo musí byť človek v hriešnom tele väznený?
Prečo sa ľudia nenávidia? Prečo sa svet do záhuby rúti?
Prečo mi z toho srdce zviera a hlava sa mi krúti?
Prečo nie som ľahostajná? Prečo ma to zaujíma?
Prečo som dostala šancu a nad iným sa zlo vypína?

Prečo nie tresnúť, ale sa pokoriť?
Prečo nie kričať, ale málo hovoriť?
Hriech mám v sebe zabitý ťažkými klinmi.
Zmeniť ma je ako bojovať s veternými mlynmi.
Bože! Pozri z akého som tvrdého materiálu!
Ak mám byť svätou, musíš vo mne lámať skalu.
Chcem byť tichá, skromná, mlčanlivá.
No ja som hlučná ako rieka divá.
Neviem či má cenu pokračovať v tomto rozhovore.
Ty si hore na nebesiach a ja som teraz veľmi dole.

Máš pravdu! Poznám tvoje myšlienky a túžby.
A predsa! Práve teba volám do Božej služby.
Aj keď som všemohúci, ty musíš povedať: Chcem byť iná!
Začneš sa meniť. Niekedy to ide ľahko, no býva to aj drina.
Kladieš mi otázky, nehnevám sa. Teším sa z toho.
Som šťastný, že chceš o mne vedieť tak mnoho.
Ale povedz, chceš byť iná? Chceš sa zmeniť?
Alebo budeš iba hundrať a zlostne peniť?
Áno chcem! Ber kladivo, nôž, sekaj, rež!
Ponáhľaj sa ku mne, alebo radšej bež!

Chcem byť lepšia, chcem sa Ti páčiť.
Nechcem fňukať, nechcem sa mračiť.
Vstúp s uzdravujúcim utrpením do môjho života.
Nech moja duša bude slobodná, nie dušou otroka.
Transplantácia môjho srdca sa môže začať.
Som rozhodnutá stále za Tebou kráčať.
Chcem aby v mojej hrudi Tvoje srdce bilo.
Aby Tvoje dielo spásy vo mne navždy žilo.

neznámy autor

Koľko sa rozpráva o ochrane nenarodených detí, o ich práve na život, no koná sa toľko koľko sa hovorí, neostávajú tieto polemiky a medzinárodné dohovory či charty a kampane UNICEFu len hlasné a nevypočuté napomenutia ktorých naliehavosť si ľudia upravujú podľa vlastných potrieb? Nieje práve spoločenský prístup k tejto problematike ľahostajne zdemokratizovaný a umiernený aj pod záštitou politických, demografických a makro ekonomických výhod niektorých štátov? Koľko sa hovorí o prevencii či plánovanom rodičovstve a koľko krát sa zatajuje realita násilných potratov a interrupcií skrytého vyhladzovania nechcených nenarodených detí.

Lekár prisahá že bude liečiť a zachraňovať bez výnimky a nezištne a v špecializovaných klinikách popritom vykonáva interrupčné zákroky mladým ženám či skôr dievčatkám a popritom im často sám ponúka túto rýchlu a nekomplikovanú MOŽNOSŤ VOĽBY. Samozrejme tajne a bezproblémovo len s menšou investičnou podporou … Ak človek trpí a je slabý ľahko upadne do malomyseľnosti, ľahostajnosti až depresie ktorá v bezvýchodiskovej situácii vyústi do extrému. No ak žena čaká nečakané , neplánované a často nechcené dieťa, jej obzor sa zúži do stavov totálnej kapitulácie a bezmocnosti podporovanej strachom z budúcna a hanby. Vtedy koná impulzívne a unáhlene, bezmyšlienkovite sa chytá aj slamky aby sa zachránila pred reakciou okolia či pred stratou svojej kariéry – jednoducho zbabelo a egocentricky zuteká pod prvý skalpel, ktorý sa zablysne často aj v ordinácii viac či menej OCHOTNÉHO (podplatiteľného) gynekológa. V takých chvíľach existuje len TERAZ, potom prichádza často už príliš neskoro v návaloch výčitiek svedomia a pocitoch viny a beznádeje. No problém nevymizne len zmení tvár a postupne narastá do obludných rozmerov. Následkom je zničený život, pochmúrna a depresívna prítomnosť a fatálna budúcnosť bez svetla a zmyslu vlastnej existencie. To všetko preto, aby sme si jedným nechceným uplakaným tvorom nezkomplikovali život.

Poznala som matky ktoré ochránili život ktorý ich samotné ohrozoval a sú šťastné že nevyhoveli radám lekárov, mnohokrát im pomohli zvláštne sny či príhody v období neistého čakania, no jedno mali všetky spoločné – mali vieru v Boha a tá ich navigovala zvláštnym spôsobom im vyznačila cestu kadiaľ ísť. Áno, vďaka nej boli silné a nebáli sa budúcnosti aj keď ju mnohé riskovali. Boli aj také, ktoré práve prežité utrpenie a neistota priviedli na cestu viery a aj keď niektoré z nich prirodzene potratili, ich život sa vo viere v lepší zajtrajšok obrodil a mnohé majú aj po prežitom bolestivom šoku zdravé deti. No boleli ma príbehy tých žien, ktoré dokázali vedome či skryte potrat akceptovať a súhlasiť s ním, priam ho spomenúť len tak medzi rečou. Takéto ženy môžem spočítať na prstoch jednej ruky lebo sa dokázali pokojne priznať, no veľa je tých, ktorých osud a utajené rozhodnutie vyšlo najavo a ostala len hanba a slzy pre plač, a to v tom lepšom prípade, lebo niektoré sa nezmohli ani na to. Nikto nemá právo takéto ženy verejne odsudzovať a posudzovať, ale jednoznačne s ich krokom nemožno súhlasiť lebo dobrovoľné ÁNO vražde je nemorálne, neetické, asociálne … no hlavne zbabelé a neženské. Kde sa podel silný materinsky pud a cit? Asi ustupuje civilizačnej chorobe karierizmu, sebeckého strachu z verejnej pohany a odcudzenia. Myslím si že žiadny ľudský argument nemôže ospravedlniť zabitie – ani veková či psychická nezrelosť či nevyrovnanosť, alebo zlé načasovanie, zbabelosť – strach – on je podstatou ľudského zlyhania. On ženie do bezohľadných extrémov a nemyslí pri tom na to maličké stvorenie, ktoré aj keď nevie ešte hovoriť, no vie už precítiť cit matky, vie s ňou komunikovať, vie sa hýbať. Teraz si mnohý povedia, že máme zákon ktorý už takéto dieťa legitimuje ako ľudskú bytosť a teda interrupciu vo vyššom štádiu tehotenstva považuje za vraždu, no čo 6 týždňový plod, ten už do tohto odseku zákona nezapadá. Asi preto, že nevie cítiť alebo sa hýbať, alebo že je tak maličký a krehučký, že sa nevie nijako brániť – teda neškodný a ľahko odstrániteľný.

OMYL – tento malý ľudský drobček, táto malá bytosť už existuje, už sa utvára teda žije a vyvíja sa ako malinké semienko klasu alebo kvetu, ktoré pomaličky a nečujne rastie, aby raz prinieslo úžitok a radosť. Ale faktom je, že je – aj keď malinké, ale je tu a chce aby bolo chránené a milované. Prečo potrebujeme milión dôvodov na ochránenie práv nenarodených detí aj tých, čo sa človeku ešte ani nepodobajú a predsa už majú dušu, lebo len živí tvor, človiečik pod srdcom matky sa dokáže vyvíjať. To nie je mŕtva samočinná vec ale živý organizmus s vlastnou malinkou dušou, ale vlastnou bezmennou identitou.

To čo Boh ukrýva pred veľkými a rozumnými, to odhaľuje maličkým a nevinným deťom. Nerobme z nich anjelov bez Božej vôle, keď On im dal šancu na život. Kto ti dal človeče právo a moc rozhodovať v mene Boha?

L. Galdunová, Víťaz

Na špičkách
zvyknem za oknom
vdychovať atmosféru
rušnej ulice.
Závidím náhodne kráčajúcim
slobodu krokov.
Hlavu mám preplnenú
masou myšlienok
o budúcich rokoch.
O láske i materializme vekov.
Čo viac si priať?
Chcem poetizmus
expandovať do sveta.
Zničiť zlo
a zaviesť totálnu slobodu slova.
Na počiatku bolo Slovo
a to Slovo bolo u Boha
a to Slovo bolo Boh.
Boh je láska, priatelia.

K. Kovaľová

Svätosť a čistota je výslednicou dvoch zložiek: Božej milosti a ľudskej spolupráce.
Dlho som hľadala slová, ktoré by začali vhodne opisovať tému verejnú priam spoločensky akceptovanú no zároveň odsudzovanú, nábožensky amorálnu až povrchne tabuizovanú. Reč je o akomsi prechodnom pobyte a spoločnom nažívaní pred manželstvom, teda o nadmernej partnerskej istote v oblasti osobných predmanželských „rodinkárskych“ a sexuálnych aktivít mladých párov.

Každý z nás túži po láske, každý túži lásku dostávať, no ona sama túži byť opätovaná. Nepozná čas, vek, prekážky, či zábrany ak je pravá no sama láska je svätá, lebo je od Boha a čo je od Neho je čisté, nepoškvrnené a pravdivé. Čo je vlastne láska, je naozaj taká čistá a pravá? Predsa je všade okolo nás. Spievajú o nej v piesňach, čítame o nej v knihách či v tlači, vidíme a prežívame ju na obrazovkách spolu s filmovými hrdinami a pritom sami spomíname na to, čo bolo kedysi dávno v časoch našej mladosti, alebo ju stále len čakáme že si nás ona nájde sama.
Lásky je akosi priveľa a pritom si vôbec neuvedomujeme, že pravá láska má s tou filmovou či románovou zvyčajne len málo spoločného už len svojou idylickosťou, povrchnosťou až fyzickosťou. Niekto by povedal, že láska je nádherným splanutím citov, vzájomnými hlbokými sympatiami alebo akýmsi ošiaľom zmyslov.

Áno, aj tak sa prejavuje láska v číro ľudskom ponímaní, je ako oheň ktorý ti zožiera vnútro túžbou po tom druhom, ktorý aj keď je skoro neznámy je celým tvojim svetom. Nevidíš nič len jeho, nemyslíš na nikoho len na ňu, urobíš všetko len pre tvoju lásku. Jednoducho zamilovaný až po uši, no pri tom zabúdaš nielen na seba čo je krásne, ale zabúdaš aj na realitu. Ak ti láska padne priamo z neba a dá ti všetko čo chceš a niekedy je to len materiálne no nič viac zo seba samej. Lietaš v oblakoch ilúzií a snov a keď sa ti po čase otvoria oči a partner ti odrazu povie nie, vtedy sa láska otrasie v základoch. On nie je taký, ako si ho predstavovala, a ona nie je perfektná a tak to ide ďalej, až kým si nevyhodíte na oči svoje chyby a znechutenie a sklamanie sa v partnerovi….

Toto ale nie je skutočná láska, veď tá miluje aj chyby toho druhého a nehľadá len perfektnosť, ktorá v podstate neexistuje a vyprchá hneď s prvým problémom. Láska odpúšťa a neuráža sa, nevyužíva toho druhého k vlastnému prospechu a nemiluje telom a kvôli telu, to často lásku sprzní a obráti ju len na vášeň a rozkoš z telesných pôžitkov. A práve toto sa často označuje ako láska, veď keď sa dvaja milujú – telom, tak k sebe musia niečo cítiť a mnoho podobných poznámok, ale opak je pravdou, keď je duša milovaná ako prvá a telo až keď sa sama láska posvätí, potom to už nieje milovanie ale posväcovanie a to je základom manželstva a rodiny a nie smilného užívania si mladosti len kvôli sebeckosti.

Preto sa často pári rozchádzajú, lebo nemienia akceptovať svoje chyby, alebo ich nechcú naprávať a tak sa kvôli druhému človeku zmeniť k lepšiemu. Ak by to bolo a vzájomnej akceptácii a pomoci v ťažkostiach, o predmanželskej zdržanlivosti a sebapoznávaní bez klamstiev a idealizácie, oveľa viac by bolo šťastných manželstiev v našej spoločnosti. Ako sa môžu naozaj opravdivo milovať dvaja ľudia ktorý nie sú zosobášení? Veď skutočná láska nepotrebuje zadné dvierka na útek z problému. Nepotrebujem sa viazať a prečo, to neviem – lebo nechceš vedieť, lebo klameš sám seba, samú seba a bozkami zrádzaš a klameš toho, o kom hovoríš že ho ľúbiš. Veď nad vami visí neustále Damoklov meč rozchodu a sklamania.

Je ale aj opačný problém a tým je spoločné „chodenie“, čo je samo o sebe úplne v poriadku, až po prespávanie chlapca v dome rodičov svojho dievčaťa, nielen raz za čas, ale pravidelne aj celé roky a naopak, aj keď je to zriedkavejšie. Nie nadarmo sa vraví, že sexuálnu morálku spoločnosti držia v rukách ženy. Muž ak nie je asociálny zo sklonmi k násiliu, alebo inej sexuálnej deviácii, dovolí si k žene respektíve k partnerke len toľko, čo mu ona sama dovolí. Preto by si samotné ženy mali uvedomiť, že ak dovolia viac ako je dovolené, môže sa to zvrátiť na vedome akceptovanie predmanželského nažívania, aj keď nemusí dôjsť k fyzickému kontaktu mladých ľudí.

Mnohý si dovolia viac už len z titulu zásnub, kde ospravedlnením je blížiaca sa svadba a teda predsvadobná, alebo predmanželská istota snúbencov. Ak povieme že je to proti Božím príkazom, že mladý smilnia, lebo spolu spávajú – povedia, že tomu nerozumieme, lebo sme to nezažili, alebo že sme starí a „mravokárski“, že dnes to tak robia všetci mladí a na celom svete. Návodom je nielen túžba, ale aj veľa sexuálnych podnetov a narážok okolo nás a potom sa niet čo čudovať, že v ľuďoch úplne vyhaslo náboženské a mravné povedomie.

V spoločnosti sa to akceptuje a aj v katolíckych rodinách no len s tým rozdielom, že to pokrytecky nahlas pred priateľmi alebo staršími odsúdime. No, ak mladí sú zaľúbený tak to akceptujeme. Ak má otec ako hlava rodiny autoritu a presadí svoju vôľu a povie striktné nie, tak to musí prestať. No ak otec, alebo mama hoc aj ticho privolia, tak má jeden, alebo druhí zo zaľúbencov tzv. prechodný domov u toho druhého., Často to vyhovuje aj samotným rodičom, hlavne keď je o ich ratolesť v tej druhej rodine u budúcej svokry dobre postarané. Po čase je to však na ťarchu, lebo sa narúša rodinná harmónia a rovnováha neustálou, alebo častou prítomnosťou cudzieho človeka v rodine.

Ak má syn či dcéra veľa dovolené, neprekričí a nenapomenie ju rodič, v poslednej chvíli častoje už neskoro. Ba počúvam aj také zdôvodnenie, že pred manželstvom sa to vyskúšať musí, aby obaja zistili či si rozumejú ako partneri aj v posteli, alebo či jeden z nich nemá nejaký problém a podobne.

Možno je to dlhý článok, no závažnosť tejto témy sa nedá zbagatelizovať tichým akceptovaním, alebo skrátiť pre nezáživnosť a zastarané názory. Ja neodsudzujem, len vyjadrujem nesúhlas z niečím čo je v spoločnosti už normálne. Niekedy musíme mlčať lebo sme to nezažili, lebo to nie je naša starosť a zamilované dvojice žijú takto len sami sebe a ostatní musia mlčať aj keď je to priateľ, kamarátka, stará mama, alebo brat či sestra. Iba oni vedia a mi nie a aj keby, tak nás do nich nič. Ale toto predsa nie je láska, ale ako jeden filozof povedal: „Najvyššie sebectvo“.

Ospravedlniť sa dá všetko ľudské ak sa to ukryje za lásku, no nedá sa újsť pred pravdou. Ak sa nezriekneme seba samých a nezabojujeme so svojím Ja a Mne, na lásku sa len hráme kým nám nezovšednie, kým sa jeden druhého nepresýtime.

Alžbeta

Mladí musia byť vodcami. Je tu toľko birmovancov. Mohli by skúsiť cez sebapoznanie objaviť v sebe, že majú vodcovské vlohy.

Boli sme teraz na animátorskom kurze, kde sa už druhý mesiac rozpráva o vodcovstve. Každý sám si musí dať otázku: koho som už vychoval? Kto mi pomohol a ako, že som sa dostal do nejakého postavenia ako vodcu? Či chceme, či nechceme, všetci niekoho vedieme, či už rodinu, v robote alebo spolužiakov. Kto mne a ako pomohol a čo ja teraz robím? Mám niekoho, koho vychovávam? Keď to robím, ako to práve teraz robím? Čo môžem v živote odovzdať? Jedine to, že pomôžeme niekomu, aby objavil seba a bol vlastne tým vodcom, čo potiahne ďalej.

Pán Ježiš sa nebál. Nevenoval najviac času, aby hlásal všetkým. Bol s apoštolmi tri roky a chcel od nich iba jedno, aby pokračovali v tom, čo on robil. Odovzdal im vodcovstvo a žije to až dodnes. Keď my neodovzdáme, aj keby sme robili veľké veci, po našej smrti koniec. Odovzdať vodcovstvo. Robíme obnovy pre mladých a keď sa ich pýtame, čo si dostal od svojich rodičov, tak odpoveďou sú obrovské zoznamy rôznych materiálnych vecí. Keď sa ich potom pýtame, čo by si chcel, aby ti rodičia dali a ti nedali, tak hovoria, že chýba dôvera a nedali mi čas. Dôležité je robiť čosi spolu. Odovzdať nie veci materiálne, ale naučiť sa čosi robiť, aby som raz povedal, ja viem toto robiť, ja viem tak rozmýšľať, ja toto tak myslím, lebo môjho otca som tak počul, on to tak robil a ja to neviem zo slov, ale viem to zo svedectva jeho života. Keď chceme, aby nám napísali vlastnosti, aké by mali mať ich rodičia – láska k prírode, k športu, aby boli priateľskí. To vám stačí? Vaša mama, keď bude mať lásku k prírode, tak príde z roboty a pôjde do lesa, pôjde si zašportovať alebo si pôjde vypiť kávu s priateľkou. To vám stačí, aby toto mala vaša mama? Toto sú hodnoty, ktoré chcú oni. To je generácia, to je materiál, s ktorým teraz vlastne pracujeme! Máme ich tu a je potrebné vytiahnuť z nich aj tak toto dobré a trošku im pomôcť potiahnuť sa na jednu stranu.

Poznám problémové rodiny, kde povedia, že si nikdy neustielali posteľ. Všetko sa im prinesie opraté, čisté, povie sa im, že čo si má obliecť. Zaspí, nestihne sa naraňajkovať, ale desiatu im do ruky zabalíme. My ich vlastne ničíme. To je to isté, čo sa hovorí o potratoch. Hovoríme, že nebudeme voliť toho, kto je za potraty. Keď niekto čaká štvrté dieťa, tak mu povieme: „Ach, tak ty už štvrté?“ A keď vidíme rodinu, ktorá má viac detí, tak namiesto toho, aby sme povedali: „Raz za mesiac prídem na dve hodiny ku tvojim deťom, aby som ti pomohol,“ tak budeme ohovárať. Veď my sme viac za potraty ako tí, čo sú v parlamente. Toto je v každej oblasti nášho života. Koľko sa hovorí o katolíckych rodinách a pod jednou strechou žijú mladí nezosobášení a nič sa im nepovie alebo ich ešte skrývame, aby sa to nevedelo. Kde sme to? Poriadok si urobme najprv v sebe.

Pripravili M. Magda a G. Magdová