Tento rozhovor mi sprostredkoval pán farár Miroslav Kyšeľa po odpustovej slávnosti sv. Mikuláša v Širokom. Pán profesor predsedal tejto slávnosti a bol slávnostným kazateľom.
Pána profesora som poznal iba zo svätých omší z rádia Lumen, ktoré boli prenášané z Košíc vždy v stredu. Tešil som sa na jeho homílie, pretože mali zvláštny duchovný rozmer. Boli v nich použité príbehy, príklady z vedy, techniky či umenia.
Práve preto už od začiatku nášho rozhovoru som si v duchu pripomínal otázku, ako sa na svoje príhovory pripravuje.
Čo Vám zíde na um, keď sa povie Široké?
Asi pred 80 rokmi môj dedo, Juraj Fabián z Ražňan pri Sabinove, vozil pána farára na odpust do Širokého. Vtedy v Širokom bol farárom Jozef Čársky, neskorší košický biskup a v Ražňanoch bol farárom Štefan Onderčo, ktorý bol aj poslancom Národného zhromaždenia v Prahe. Títo kňazi boli kamaráti ešte z kaplánskych čias v Košiciach po roku 1900. Pracovali nielen na poli náboženskom, ale aj na poli národnom. Obaja sa pričinili o to, aby Slovensko po prvej svetovej vojne jestvovalo ako samostatný štát: najprv v spolupráci s Čechmi a potom od r. 1939 ako samostatné Slovensko. Do Širokého a Ražňan prichádzali aj Jozef Tiso a Andrej Hlinka. Mňa tešia spomienky na to, ako dedo s koňmi, v lete na vozoch, v zime na sánkach vozil „pána do Širokého“.
Takže ste sa narodili v Ražňanoch?
Áno, narodil som sa v Ražňanoch v nedeľu napoludnie, keď sa ľudia vracali z druhej omše.
Základnú školu som navštevoval v Ražňanoch a Gymnázium v Sabinove. K škole sa viaže aj začiatok kňazského povolania. Súdružka učiteľka Jachymová na hodine dejepisu nadávala na náboženstvo a na kňazov, a tiež na to, že pán farár nechcel požičať lavice z kostola na schôdzu Komunistickej strany do kultúrneho domu. Ja som vedel od otca, že to bolo ináč: pán farár chcel lavice poskytnúť, ale až po odpoludňajšej pobožnosti v nedeľu. Členovia komunistickej strany ich chceli počas pobožnosti. Preto som sa postavil a povedal som: „Súdružka učiteľka, nemáte pravdu.“ Rozplakal som sa a odišiel z triedy. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že keď sa na Cirkev nadáva, keď je prenasledovaná, keď ju utláčajú, keď je taká zlá, ja ju budem chrániť a zastávať. Učiteľka, ktorá presviedčala deti, že náboženstvo je nemoderné, feudálne, utláča ľudí, klame a podvádza, dosiahla opačný efekt. Jej pôvodný zámer: vychovať z detí ateistov skončil tým, že som sa neskôr prihlásil na Teologickú fakultu.
Paradoxné je, že o dvadsaťpäť rokov neskôr som bol farárom v Zlatej Idke, kde som na prvý piatok chodil dávať sv. prijímanie mame aj otcovi súdružky učiteľky zo základnej školy. Na pohrebe jej rodičov v Zlatej Idke som jej ďakoval za kňazské povolanie.
Vo februári 1968, keď sa blížila maturita, mal som sa rozhodnúť, na akú vysokú školu pôjdem. Išiel som k pánovi farárovi Štefanovi Juskovi, ktorý ma od malička učil náboženstvo, aby mi v pochybnostiach poradil. Pýtal som sa ho: mám sa prihlásiť na teológiu? Na moju otázku odpovedal: „Vieš čo, synku? Modli sa za kňazské povolanie a uvidíš, čo bude ďalej. Ak sa máš stať kňazom, tak ním budeš…“ Nepovedal mi ani áno, ani nie, len tak všeobecne. Prihlášku som teda podal.
V júni som bol na prijímacích pohovoroch nielen na teológii v Bratislave, ale aj na medicíne v Košiciach. Dodnes si pamätám aulu Lekárskej fakulty na Kostlivého ulici (keď tam dnes chodím vyučovať, spomeniem si, ako som písal písomku z chémie a biológie). Na začiatku júla 1968 mi prišli odpovede i z medicíny i z teológie. Bol som prijatý na obidve školy. Večer zasadala rodinná rada, otec zobral obidve obálky a povedal: „Syn môj, tu máš, rozhodni sa! Jednu obálku musíme hodiť do pece!“ Tak som hodil medicínu do pece a ostala teológia. O päť rokov neskôr, v roku 1973, som bol vysvätený za kňaza.
Môžete nám opísať nejaké zážitky zo štúdia?
Popri štúdiu vo voľnom čase som hral na gitare, organe a basgitare. Bola to éra Beatles – nosil som dlhé vlasy. V seminári som predstaveným povedal, že mne rodičia dovolia doma nosiť dlhé vlasy, tak prečo by som ich nemohol nosiť aj v škole? Keď som prišiel domov na prázdniny, otec ma vždy vyhrešil: ako môže bohoslovec chodiť s takými vlasmi! Okamžite sa ostrihať! Dlhé vlasy a gitara – to bol dôvod, že v seminári predstavení rozmýšľali, či mám kňazské povolanie?
Záujem o gospelovú hudbu so spolužiakmi z teologickej fakulty priniesol ovocie: publikovali sme 45 min. program Tatran. Keďže neboli CD nosiče – vyšlo to iba na magnetofónových páskach. Cez prázdniny v pražskom divadle ABC po nociach sme to nahrávali.
Inokedy sme pripravili program krížovej cesty, alebo na Vianoce modernú jasličkovú pobožnosť. Gospelovú hudobnú skupinu tvorili: Vladimír Koronthály, Marcel Šiškovič, Marián Zajíček, Štefan Obžera, Štefan Pristaš, František Jakubčin a technik Anton Mazán.
Počas teologických štúdií (1968-1973) vzniklo aj moje priateľstvo s Júliusom Chalupom. Hoci bol zo spišskej diecézy a ja z košickej, stále sme sa navštevovali, spolupracovali sme na homíliách, na samizdatových audiovizuálnych programoch. Za komunizmu sme vydávali tajne na cyklostyle rozličné homiletické príručky, čo bolo hodnotené ako protištátna činnosť, lebo „sme marili dozor štátu nad Cirkvou“. Keby nám boli prišli na to, že na fare máme cyklostyl alebo iný rozmnožovací stroj, tak nám zoberú štátny súhlas, vtedy potrebný pre účinkovanie v pastorácii. Mnohokrát sme riskovali aj väzenie. V náklade dvesto kusov sme medzi kňazov šírili zamyslenia, určité úvahy, kázne alebo čo bolo vtedy v teológii nové a pekné. Bol som vtedy farárom v Hýľove pri Košiciach a môj priateľ Július Chalupa v Tvarožnej pri Poprade.
Okrem toho sme v rokoch 1980 – 1989 vytvorili aj veľa nových piesní a hudobných programov na audiokazetách: napr. Zázrak vykúpenia, Tvoj ľud, Nový ľud, Svet sníva, Kráľ. Snažili sme sa evanjelizovať moderným spôsobom: ísť aj k ľuďom, ktorí sú chorí, alebo cestujúci, alebo relaxujúci po práci. Po nociach sme nahrávali, rozmnožovali, kopírovali stovky audiokaziet. Všetko sa muselo skrývať, aby komunistická Štátna bezpečnosť neprišla na to, odkiaľ sa to exportuje. Takže také máme zaujímavé zážitky. Môj priateľ náhle zomrel v roku 1991. Vtedy bol iba 41-ročný.
Kde ste ešte okrem Hýľova pôsobili?
Ako kaplán som účinkoval v Bardejove (1976), v Snine (1977), v Stropkove (1978) a ako farár som pôsobil vo Vinnom pri Michalovciach (1979), v Hýľove (1980-1990) a v Barci pri Košiciach (1990 – 1992). Po štúdiách a vojenskej službe v Beroune v Čechách som bol 15 rokov v pastorácii. V roku 1992 ma arcibiskup Mons. Alojz Tkáč poslal do Ríma na štúdiá, kde som v roku 1995 obhájil dizertačnú prácu a získal doktorát z teológie na Lateránskej univerzite. Druhý doktorát z kánonického práva som obhájil v roku 2000 na Ľublinskej univerzite v Poľsku.
Pamätám sa, ako ma v septembri 1997 stretol prof. MUDr. Vladimír Krčméry na konferencii v Bratislave a povedal mi: „Videl som ťa v rozprávať v televízii. Príď robiť docentúru zo sociálnej práce.“ Vtedy som sa čudoval, ale dnes mu ďakujem, že ma naštartoval. Tak som okrem teológie sa habilitoval v roku 1998 v študijnom odbore sociálna práca na Trnavskej univerzite. O šesť rokov neskôr som sa inauguroval, čiže získal profesúru v odbore katolícka teológia.
Dnes pracujem na Katolíckej univerzite – Teologickej fakulte v Košiciach a učím homiletiku, kazateľstvo a pastorálnu teológiu. Okrem toho na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, na Filozofickej fakulte som vedúci katedry sociálnej práce. Učím históriu sociálnej práce, rétoriku a sociálne encykliky.
Ste známy svojimi príhovormi, homíliami. Ako sa na ne pripravujete?
V prvom rade musím ďakovať výbornému učiteľovi, profesorovi Jozefovi Vrablecovi z Nitry, ktorý už v rokoch 1968 – 1973, kým som študoval v Bratislave, mal také zaujímavé prednášky, že keď som bol chorý a mal som ísť k lekárovi, tak som si to tak zorganizoval, aby som prednášku nevynechal. Komunistická štátna moc robila všetko preto, aby učitelia na teológii boli nezaujímaví a nudní. Ale profesor Jozef Vrablec bol iný. Naučil nás homileticky sa dívať na svet, čiže dívať sa na svet kazateľskými očami. „Čítaš nejaký vtip, pozeráš nejaký film, čítaš báseň, rozprávaš s ľuďmi? Rozmýšľaj, ako toto všetko, čo vnímaš, môžeš využiť pre ohlasovanie!“ V tom vidím kľúč celej kazateľskej práce. Samozrejme, že s tým súvisí záujem o teologickú literatúru a permanentné štúdium, vytváranie vlastnej knižnice. Dobrý kazateľ musí mať zmysel pre umenie, báseň, zbierky príkladov, všelijaké príbehy, naratívne (rozprávačske – poz. red.) témy. Tak vzniká kazateľská zručnosť, ktorej predchádza osobná modlitba a spiritualita.
Ale každá homília je tvorba, práca. Ide o to ako odovzdať primeraným spôsobom súčasnému človeku pravdu evanjelia. Konkurencia je silná vzhľadom na to, že ľudia sledujú v televízii zaujímavé programy. Tragédiou je, ak v kostole kňaz dočíta evanjelium a povie: „Bratia a sestry, v dnešnom sv. evanjeliu sme čítali o tom…“ V tej chvíli sa stal nezaujímavý. Zabudol rozmýšľať, ako osloviť ľudí, čím žijú, čím sa trápia, aby ich v homílii povzbudil pre život z viery.
Tento zápas o vhodné slovo vediem celý život. Príprava jednej homílie trvá päť, šesť hodín – konkrétna, bezprostredná. Ale celý týždeň je príprava v tom, že nosím v hlave evanjelium na nedeľu, rozmýšľam o tom a nachádzam nápady.
Dá sa povedať, že aj Vaše príhovory sú určitou formou média? Aký máte názor na mediálny prejav Cirkvi? Sú dôležité médiá v Cirkvi?
Od roku 1989 som sa zasadzoval za to, aby Cirkev mala priestor v Slovenskom rozhlase a televízii. Som presvedčený o tom, že Cirkev má používať médiá, aj čo sa týka internetu, aby sa kultúra evanjelia šírila do sveta, aby dobro a láska sa rozvíjali. Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky v Ríme vo svojich dokumentoch hovorí, že Cirkev považuje médiá za Božie dary, ktoré sa majú používať aj na ohlasovanie. Je pekné a chvályhodné, že máme vlastné média, ako je napr. rádio Lumen alebo TV Lux. Poslucháčmi týchto médií je určitá skupina ľudí, teda katolíkov. Je však rozumné a správne vstupovať do verejnoprávnych štátnych médií a duchom evanjelia pôsobiť aj tam, rozvíjať kresťanské hodnoty aj v iných reláciách, nielen v náboženských. Úlohou médií určite nie je iba to, aby bola odvysielaná omša alebo ruženec. Podstatné je v duchu evanjelia prinášať kresťanské hodnoty v rozličných programoch.
Aký je Váš názor na farské časopisy? Sú opodstatnené?
Určite sú opodstatnené. Je správne angažovať sa aj v printových médiách. V starozákonnej prorockej Danielovej knihe je napísané: „Tí, čo iných priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky“ (Dan 12, 3). Myslím si, že tí, ktorí pracujú v médiách a privádzajú iných k spravodlivosti (podobne ako rodičia, alebo učitelia) budú žiariť ako hviezdy na nebi, to znamená, že majú hodnotu v Božích očiach.
Ďakujeme za rozhovor.
Autorizoval: prof. Anton Fabián.
pripravili: M. Magda a G. Magdová
Človek prežíva svoj život ako osoba. Prežíva svoje problémy. Ako veriaci viem, že som celý ponorený do tajomstiev. Chápem veľkosť a biedu moderného človeka. Je spoločenský, a predsa opustený. Niektorí hovoria, že všetko je absurdné. Ako žiť?
Bratia a sestry, nachádzame sa vo vianočnom období, kedy každý deň je poznačený myšlienkou na druhých. Predbiehame sa v pohnútkach, čo najviac urobiť radosť druhým. Chceme byť v prítomnosti najbližších, žiť pre iných. Chceme obdarovať a byť obdarovaní.