ROZHOVOR

Rogacionista, rodák z Ovčia, syn Jozefa a Františky Humeňanských, už desať rokov pôsobí na misi v africkej Rwande.


Rwanda je malý vnútrozemský štát z okolia Veľkých jazier v strednej Afrike, ktorý hraničí s Ugandou, Burundi, Kongom (býv. Zairom) a Tanzániou. Vďaka jej hornatém, ale úrodnému terénu sa zvykne nazývať „Kraj tisícich vrchov“ (francúzsky: Pays des Mille Collines). Okolitému svetu sa táto najhustejšie obývaná krajina kontinentálnej Afriky stala známa genocídou z roku 1994. Predtým ju svet poznal ako domov horských goríl.

Posledný rozhovor sme robili asi pred ôsmymi rokmi. Roky utekajú a mnohí z nás prijali misiu pátra Jozefa Humeňanského už za samozrejmosť. Každá misia má však svoje poslanie. Z čoho pozostáva dnešná misia v Rwande, čo je nosnou úlohou vašej rehole rogacionistov?

V prvom rade misia sama o sebe je stále ohlasovaním tej radostnej zvesti, teda toho tajomstva vtelenia Boha v smrti a zmrtvýchvstaní Ježiša Krista. Takže v prvom rade to, čo naša kongregácia a všetky kongregácie, všetci misionári, ktorí idú do sveta, alebo aj tu, lebo misie sú všade, kde je kňaz poslaný, preto, lebo on bol poslaný a naplňuje misiu, v prvom rade je ohlasovať túto radostnú zvesť. Radostnú zvesť spásy, že ten Boh prišiel medzi nás, že žil s nami, že nás vykúpil a otvoril nám cestu spásy. Takže v prvom rade aj my rogacionisti ohlasujeme túto radostnú zvesť, no a charizma našej kongregácie je modlitba za povolania. Teda snažíme sa aj ohlasovať toho Krista, ktorý vyslovil modlitbu za povolania: „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej žatvy.“ Teda my rogacionisti v Rwande snažíme sa už viac ako 30 rokov ohlasovať túto radostnú zvesť o povolaní každého človeka. Každý človek, ktorý je povolaný, slúži na tejto veľkej žatve v tejto vinici Pána.

Kedy si pocítil volanie? Prečo rogacionisti, prečo Rwanda?

Dá sa povedať, to kňazské povolanie, najprv to kňazské a potom aj misijné sa zrodilo už v detstve. Mal som stále túžbu stať sa kňazom a ísť na misie. Vzorom pre mňa a myslím si, že aj pre viacerých chlapcov v našej dedine v Ovčom, bol don Kočík. Bol takou postavou, figúrou, vzorom pre nás všetkých. Ešte ako deti sme si to vysvetľovali tak, že je v Afrike, môže cestovať, vidí veľa vecí, zvieratá. To boli také detské sny. Ale hovorím, od detstva som mal túžbu stať sa kňazom a misionárom. Ten život sa odvíjal s ťažkosťami, samozrejme, s radosťami, aj s trápeniami, pokušeniami, so všetkým, čo patrí k ľudskému životu.

Bol tu totalitný režim a tiež problémy dostať sa na štúdium gymnázia, vtedy brali do seminára len z gymnázia. Po všelijakých skúsenostiach, aj na vojenskej škole, aj na základnej vojenskej službe ma prijali do seminára v roku 1987 ešte za totality. A v tom 1989-om som po prvýkrát stretol pátra Antónia Barbangela. Bol to Talian, veľký misionár, oduševnený. Založil rogacionistické misie najprv vo Filipínach, potom v Indii, v Južnej Kórei. Vlastne, keď prišiel v decembri 1989 do Bratislavy, tam sme sa stretli prvýkrát. Bol s jedným slovenským kňazom, s ktorým sa poznali z Ríma. V tom čase ako seminarista košickej diecézy aj s inými seminaristami sme mali nejaký záujem, ktorý sme prechovávali v srdciach. A potom dokončil som školský rok 1989/1990 a od júla 1990 presne na sviatok svätej Anny som odchádzal do Talianska. Tam som pokračoval v štúdiu teológie v prvom ročníku, filozofiu, ktorú som urobil na Slovensku prvé dva roky, mi uznali. Potom sa to prerušilo. Začal som noviciát, pastoračný ročník, a potom pokračovali štúdiá.

Ešte v roku 2000 sme sa stretli v Taliansku, v Ríme aj s duchovným otcom Jurajom Riškom.

Áno, stretli sme sa v Ríme, to už bolo po tej prvej skúsenosti v Rwande. Vlastne prečo Rwanda? Chcel som ísť do Afriky, možnosť bola ísť aj na iné kontinenty. To, čo som mal isté a jasné, môj projekt, myslím, že to bolo viac aj v tom Božom projekte, ktorý som nejakým spôsobom interpretoval bolo, že chcem ísť do Afriky. Naša kongregácia mala misie aj v južnej Amerike, v Argentíne, Paraguaji, v Brazílii, aj v ázijských krajinách ako Indonézia, India, Filipíny, Južná Kórea, Vietnam, ale ja som mal túžbu ísť do Afriky. V tom čase naša kongregácia mala misie len v Rwande, takže to bola potreba kongregácie a aj moja veľká túžba. Kongregácia potrebovala misionárov po vojne v roku 1994, po genocíde, tých masakroch, čo tam boli. Vlastne misionári, aj tí, čo tam boli predtým, nemohli sa už vrátiť, tak kongregácia naozaj potrebovala niekoho odoslať, aby sme mohli pokračovať v našom misijnom diele. Pred vojnou sme mali tri domy, potom sa to zredukovalo na jeden. Teraz znovu už máme tri, máme aj domorodých kňazov, aj Rwandčanov, aj z Konga. Takže v 1999. roku som išiel po prvýkrát do Rwandy, potom som sa ešte vrátil. Začal som sám, ale keď som cestoval na tú misiu, mali sme tam veľký sirotinec. Tak som tam bol a potom sa ešte v jubilejnom roku vrátil. No a potom som išiel definitívne.

Koľko rokov to už v Rwande fungovalo?

Ako som už spomínal, je to už viac ako 30 rokov. Misia bola založená v roku 1978. Vtedy tam išli naši misionári po prvýkrát, takže teraz je to 32 rokov. Mali sme aj farnosť. A ja som tam už 11 rokov.

Možeme pospomínať aj na začiatky?

Ďakujem Pánu Bohu, nemám nejaké nepríjemné zážitky začínať, vlastne život je stále o začínaní. Takže nemal som nijaké problémy aklimatizovať sa, alebo zvykať si na niečo. Myslím si, že človek je doma všade. Stačí sa nenaviazať, veľmi nepriľnúť. Samozrejme, rodina je rodina, obec je obec, vlasť je vlasť. Slovensko je stále v srdci. Nakoniec, všade žijú ľudia a tam v Rwande ľudia potrebujú pomoc. Myslím si, že je to miesto, ktoré Pán pripravil pre mňa, že som na svojom mieste, v tom čase, ktorý Pán chcel, aby som tam bol. Myslím, že plním Božiu vôľu, alebo som presvedčený, že to bola Božia vôľa, nielen nejaký sen. Takže nemôžem hovoriť o ťažkých začiatkoch, myslím, že stále som bol šťastný. Keď som prišiel v 1999. roku, bol som najprv v Neanzi, tam som bol zakladateľom nového spoločenstva v Synbugu, takého staronového spoločenstva. Bolo tam spoločenstvo pri konžských hraniciach, lebo cez vojnu bolo všetko zničené a potom sme ho znovu otvorili v roku 2001. Od mája tohto roku sme otvorili tretie spoločenstvo v meste Kigali. Tam už takisto máme noviciát. Teraz som majstrom novicov. Máme tam aj dielo pre opustené deti z ulice, budujeme ho, je stále vo výstavbe, je to už tretia misia. Medzičasom sme otvorili misie v Kamerune, máme tam dve spoločenstvá. Máme kňazov aj z Konga, aj seminaristov, takže v blízkej budúcnosti pôjdeme aj do Konga. Máme seminaristov aj zo Stredoafrickej republiky, takže sme v tomto optimisti.

Vrátim sa predsa len na začiatok. Stále ma osobne fascinuje ten stret civilizácie, našej európskej a tej africkej. Naväzuje to určite aj na to praktizovanie viery. Takže akú tam majú ľudia vieru, alebo akú vieru si tam našiel, keď si tam prišiel? Od detí počnúc, cez mladých až po dospelých ľudí?

Musím najprv povedať toto. Rwanda bola evanjelizovaná v roku 1900, presne 8. februára prišli prví misionári, bieli otcovia z tej kongregácie. Dnes má Rwanda okolo 50 % katolíkov, je tam veľké percento, niektorí hovoria o 30 % animistov, teda to ich prírodné, alebo prirodzené náboženstvo, no a zvyšok sú nejaké pentekostálne sekty. K tomu stredu tých civilizácií, myslím si, že je to najdôležitejšie, nesnažím sa hľadať nejaké rozdiely. Myslím si, že ľudia sú všade rovnakí, toto je najpodstatnejšie, hoci farba pleti je iná, ale človek v hĺbke svojho bytia je ten istý.

A nerobí ti problém to, že už to vieš a teraz trpezlivo sedieť pri tom Afričanovi a učiť ho to?

Niekedy áno, aj toto je pokušenie, v niektorých veciach áno. Každý človek, každý kresťan sa musí cvičiť v tej trpezlivosti. Niekedy mi skrsne taká myšlienka: „Ja toto viem, toto poznám a učte sa odo mňa.“

Myslel som aj na technické možnosti. Nadväzujem na to, že dnes existuje internet, alebo už aj samotné pripojenie na elektrinu vám ako misionárom nechýba, alebo je to len v tom zvyknúť si?

Nikdy som nebol nejakým veľkým fanúšikom elektroniky, nikdy som nevlastnil mobil, alebo iné prístroje, nemal som s tým problém ani v Taliansku, hoci som tam žil skoro deväť rokov. Človek to prijal, ako je. Teraz napríklad v Kigale máme elektrický prúd, kedy je, vtedy je, raz za týždeň, niekedy 2, 3 hodiny, ako-kedy. Prístup na internet sa niekedy dá napojiť, niekedy nie, keď je elektrický prúd a telefonický signál, môžeme sa napojiť na internet, ktorý, okrem iného, stojí veľmi veľa.

Som technik, preto ma zaujíma, máte nejaké vlastné zdroje, elektrocentrály?

V tomto spoločenstve v Kigali vlastný nemáme. Mali sme v Neanzi, kde je sirotinec. Tam, kde je škola pre deti choré na AIDS, tam je generátor. Teraz sme napojení na štátny systém – je tam priehrada medzi Kongom, Burundi a Rwandou na rieke Rusizi, ktorú vybudovali ešte za koloniálnej vlády, tam sa vyrába elektrická energia. Elektrický prúd sa delí medzi tieto 3 republiky. Takže to nepostačuje. No a potom sú ešte obrovské generátory a to je energia veľmi drahá. Aj na Slovensku je jedna z najdrahších, ale v Rwande je ešte drahšia. Takže, keď ho nemáme, na jednej strane možno nie sme spokojní, ale na druhej strane je aj spokojnosť, že tie ekonomické prostriedky, ktoré sú možno dôležitejšie, sa nepremárnia na iné účely.

Vrátime sa teraz k tomu terajšiemu pôsobeniu v Kigali. Spomínal si, že máš na starosti noviciát. Aké sú to povinnosti?

Noviciát – to sú kandidáti na kňazstvo v rehoľnej kongregácii, mladí, ktorí sú vybratí. V našej kongregácii je to takto: najprv musia byť kandidáti 2 roky, žijú v ich rodinách, alebo školách, študujú, chodia trikrát do roka na týždenné duchovné cvičenia, aby spoznali kongregáciu, aby kongregácia spoznala ich. No a tí, ktorých si vyvolia, vstupujú do takzvaného propedentického roku, to znamená, že je to prípravný rok, aj na štúdiá filozofie a aj na prípravu na rehoľný život. Tí, ktorí obstoja v tomto prípravnom ročníku, idú na filozofiu a študujú 3 roky. Po 3 rokoch robia bakalára z filozofie a potom žiadajú o vstup do noviciátu. Teraz mám 7 novicov, sú z 3 krajín – z Konga, Kamerunu aj z Rwandy. Ten prípravný rok je celý rok duchovný, tam sa v prvom rade učia pochopiť, čo je zasvätený život, čo je to život v chudobe, poslušnosti a čistote. My máme aj štvrtý sľub – rogate, teda modliť sa, modliť sa za povolania, propagovať túto modlitbu za povolania a žiť ako dobrý robotník na žatve Pána. No a v tom noviciáte sa ďalej učia poznávať dokumenty cirkvi, Svätých Otcov, koncilov, vlastne o tom doktrinálnom a potom o morálnom učení našej katolíckej cirkvi, to je prvoradá náplň noviciátu. Po noviciáte robia prvé sľuby, vtedy ešte nie sú rehoľníci, hoci žijú s nami, pokračujú v štúdiu teológie 4 roky, ďalšie 3 alebo 4 roky špecializáciu licenciát v niektorom teologickom odbore a potom už prichádzajú ku kňazstvu. Formácia ku kňazstvu v našej kongregácii trvá 12, 13 aj viac rokov.

Vychovávate ich aj k takej samostatnosti, že idú kdesi, kde začínajú?

Samozrejme toto je náplň, aby oni sami v ich vlastnej krajine, lebo sú územia, kde ešte evanjelium nebolo ohlasované, aby boli pripravení ísť tam, kde je to najviac potrebné.

Čo pomoc pre Afriku? Sú nejaké projekty na vašu podporu?

Musíme povedať, že akokoľvek, je potrebné byť v prvom rade vďačný. Sú ľudia, ktorí pomáhajú, no a samozrejme, ja si myslím, že pomáhajú tí, ktorí aj napriek svojej chudobe sú schopní podeliť sa. Inak by naše projekty nemohli existovať. My žijeme z dobročinnosti ľudí a z dobrého srdca ľudí aj z Talianska, aj z Belgicka, aj zo Slovenska. Samozrejme, ktorí nám pomáhajú pri tých našich charitatívnych projektoch pre opustené deti, deti z ulice a deti choré na AIDS. No a pri výchove seminaristov, ktorá je tiež veľmi dôležitá, aby oni potom mohli pokračovať v tomto diele. Takže akokoľvek tie cirkevné projekty, si myslím, že to je taký ako múdry mrak. Ale potom sa financuje aj to, čo nie je až také potrebné. Veľa konfliktov, veľa tých nespravodlivostí, ktoré sú v Afrike, sú zapríčinené nami.


A občianska vojna je už zažehnaná?

Zažehnaná je, lenže duch tej vojny žije medzi ľudmi, je to cítiť. Lebo ťažko sa bude zmierovať po takomto konflikte, kde zomrelo, tažko povedať, koľko ľudí. Oficiálne sú teraz pri moci ttuci, ktorí hovoria len o svojich, že stratili viac-menej okolo 800 000 až 1 000 000 ľudí, čo pravdepodobne ani nie je pravda. Ale stále je to tragédia, možno, že sa nepríde až k tomuto číslu. Zatiaľ čo huttu hovoria až o 2 000 000 ľudí, ktorí boli povraždení, zmasakrovaní a už bol takzvaný mier. Režim, ktorý je teraz pri moci, vlastne zdecimoval obyvateľstvo. A koľko ľudí je ešte vo vyhnanstve vo všetkých afrických krajinách. Takže nie je to zjednotené, bude to ťažké. Treba čakať na nové generácie, tie, ktoré sa musia vychovať v duchu bratstva a jednoty, lásky, odpúšťania.

Takže skôr prevláda strach, ako šťastie, či radosť zo života?

Rwandčania počas tých rokov sa naučili nepreukázať to, čo cítia v srdci. Je tam, ako ste hovorili strach, a ten dominuje každému – aj tým, čo vládnu, lebo oni sa boja o svoje životy, o vládu a moc a tým, čo sú podriadení, ktorí takisto majú strach, aby neboli zavraždení, kriminalizovaní, vyhnaní. Ale na druhej strane je to paradox, ale z tých ľudí vyžaruje radosť. A treba vidieť, do akej miery je to radosť úprimná, alebo neúprimná, na čom je založená. Prichádzame do kontaktu s deťmi z novej generácie, s mládežou a tam je to už dobré, lebo asi štvrtina obyvateľstva sú už tí, ktorí sa narodili po genocíde. Keď ten evanjeliový duch sa nejakým spôsobom propaguje, potom aj oni túžia žiť tie hodnoty.

Určite by sme mohli na túto tému rozprávať dlho. Položím osobnejšiu otázku. Ako prežívaš prechod z Afriky domov, aký máš vtedy pocit. Tešíš sa, keď máš ísť domov?

Teším sa. Naozaj sa teším ísť domov, chodím každé dva roky. Stále je to veľká radosť ísť domov a, samozrejme, v prvom rade kvôli rodičom, lebo starnú. Vidieť ich je stále pre mňa povzbudením aj veľkou pomocou. Nerobím si nejaké veľké prípravy na návrat, ale je to radosť. Niekedy prežívam takú nostalgiu, keď je zdravotný stav rodičov, súrodencov v nejakých problémoch, tak človek to cíti pri srdci. To by musel byť človek z kameňa, aby to necítil. Rád sa vraciam domov a potom, keď som už doma, mám zasa myšlienky na Afriku.

Ešte by som ťa poprosil o odkaz pre nás čitateľov, pre celú Európu v porovnaní s Afrikou, mám na mysli žitie vo viere.

To, čo je dôležité, ako sa hovorí, myslieť srdcom. Aby život bol srdečnejší, myslím si, že žijeme v pretechnizovanej spoločnosti a aj človek je častokrát pretechnizovaný, ubúda tej ľudskosti, dobrosrdečnosti. Takže myslím si, že je veľmi dôležité pestovať tieto hodnoty, aby sa nejakým spôsobom aj naša spoločnosť dopracovala k nádeji, aby sa trošku spomalil rytmus nášho života, aby sa viac človek uchýlil k zamysleniu sa.

Ďakujem pekne za rozhovor.

pripravili: M. Gondová, M. Magda snímky: M. Magda st.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.