Mesiac: február 2011

marec

19. marec: Sviatok svätého Jozefa

Musím sa vám priznať, že mám rada tento deň. Pripadá mi, že je v pôstnej púšti, nakoľko sa každý rok slávi v období pôstu, takou malou oázou radosti. Osobitne si ho uctievame aj v našej farnosti pretože náš farský kostol je zasvätený jeho úcte. Aj to je o dôvod viac, prečo si ho pripomínať. Bolo by ideálne, keby sme si v našich rodinách v tento deň dokázali vytvoriť radostnú atmosféru a, samozrejme, nevynechali čítanie state zo Svätého písma zo života tohto svätca a spolu s deťmi sa o ňom pozhovárali.

Myslím si, že aj keď nie je oficiálne uznaný ako Deň otcov, tento deň patrí otcom. Môžeme sa v tento deň zvlášť modliť za ocka v našej rodine, alebo mu môžu deti niečo nakresliť a vyjadriť tak, ako ho majú radi. A keď sú už deti väčšie, môžeme sa spolu porozprávať, akú veľkú úlohu má otec rodiny a ako ťažko sa žije v rodine, ak v nej otec chýba.

A keďže väčšina oteckov je na sladké, neuškodí, keď si doma pripravíme vynikajúcu maškrtu na znak lásky a vďaky.

Ako príklad uvádzam recept na vynikajúcu dobrotu, ktorú som nazvala:

Krémové venčeky svätého Jozefa

3 dcl vody, 1,5 dcl oleja, štipka soli, 12 dkg polohrubej múky, 12 dkg hladkej múky, 7 vajec, 7 dcl mlieka, 2 ks Zlatý klas, 8 PL kryštálového cukru, 1 vanilkový cukor, 250 g masla.

Vodu osolíme štipkou soli a spolu s olejom dáme variť. Keď to začne vrieť, postupne prisypávame múku, ktorú môžeme zmiešať spolu, až pokiaľ nám nevznikne hustá kaša, ktorú dáme vychladnúť; nie celkom, musí ostať vlažná.

Potom do tejto masy postupne po jednom pridávame vajcia a miešame (môžeme aj mixérom), až kým sa nám všetko nespojí. Cestom naplníme cukrárenské vrecko a na plechu formujeme venčeky. Pred pečením ich ešte pokropíme vodou.

Plech vložíme do vyhriatej rúry na 230°C, po 10 minútach uberieme na 180°C a ešte pečieme 10 minút. Počas prvých 10 min. rúru neotvárame, venčeky by mohli klesnúť. Po upečení ich pozdĺžne prekrojíme a naplníme pripravenou plnkou. Nakoniec ešte posypeme práškovým cukrom.

Plnka:
Mlieko uvaríme s cukrom a vanilkovým cukrom, pridáme rozmiešané zlaté klasy a uvaríme hustú kašu. Keď puding vychladne, vyšľaháme maslo, do ktorého pridáme vychladnutý puding. Podľa chuti môžeme pridať trošku rumu.
Tak dobrú chuť!


apríl
Veľká noc

Veľká noc i jarná príroda sú obzvlášť bohaté na kresťanskú symboliku. Všade okolo nás vidíme, že svet sa prebúdza zo smrti zimy do života, tak ako Kristus zvíťazil nad smrťou a hriechom, aby nás zachránil. Kraslice ako veľkonočný symbol nového života, ktorý máme v Kristovi, mám veľmi rada. V mnohých dvoroch u nás na dedine sa chovajú sliepky a preto si myslím, že také zhotovenie vlastných kraslíc určite nebude finančne náročné. Žiarivé farby z obchodu síce možno majú svoj pôvab, ale tie ktoré si doma vytvoríte s pomocou detí, budú mať pre vás určite väčšiu cenu.

Dosiahnuť, aby vajíčka mali jemné pastelové tóny, môžete pomocou prírodných prísad, ktoré nájdete vo vlastnej kuchyni, alebo v záhrade. Stačí si osvojiť zopár zásad a môžete byť kreatívne a vyrábať si svoje vlastné originálne farby.

Tu je niekoľko typov, ako získať jednotlivé odtiene:

Svetložltá: citronová kôra, pomarančová kôra, pomletá rasca;
Zlatožltá: letá kurkuma (nájdete ju medzi korením);
Červená alebo ružová: čerstvá alebo zaváraná repa, zavárané alebo mrazené čerešne, šupy ružovej cibule, čerstvé alebo mrazené maliny;
Svetlozelená: čerstvý alebo mrazený špenát;
Modrá: listy červenej kapusty, čerstvé, mrazené alebo zavárané čučoriedky alebo černice;
Fialová: šťava z červeného hrozna, fialové kvety;
Oranžová: šupy zo žltej cibule;
Zelenožltá: jablkové šupky zo zelených jabĺk, mrkvová vňať;
Hnedá: silná káva, čierne orechové šupy;

Do vody, v ktorej budete variť vajíčka, pridajte dve lyžičky octu a pol čajovej lyžičky kamenca. Zjasňuje farby a dostať ho v potravinách alebo v lekárni.

Verím, že tie vaše tohtoročné veľkonočné kraslice budú pre vás krásne už len preto, že pri ich výrobe budete mať dostatok času byť s vašimi deťmi, možete im porozprávať o Ježišovom spásonosnom umučení a zmŕtvychvstaní, o tom že Kristus trpel muky za každého jedného z nás aj za tých najmenších.

Ohlasovať také nádherné veľkonočné posolstvo nádeje, radosti a nového života bude pre vašu rodinu skutočne ohromujúce a hodné požehnania.

Na budúce mesiace máj a jún.

pripravila: Martina Gondová, Víťaz

Viem, raz do týždňa idete na svätú omšu. V škole ste dali svoje deti zapísať na náboženstvo. Možno ich aj sami učíte katechizmus, alebo ich doma pripravujete na prijatie sviatostí. A hoci toto všetko robíme, aj tak si mnohí z nás kladú otázku, čo robiť, aby sa stala katolícka viera každodennou súčasťou nášho života a ako čo najlepšie sprístupniť tradície našej viery svojim deťom. Dobrou správou je, že svedectvo života a vyučovanie o našej viere nemusí byť nič komplikované. Ba, že môže byť celkom jednoduché a veľmi radostné.

Popri základných tézach z katechizmu sa viera nás aj detí posilňuje prežívaním liturgického roka a slávením cirkevných sviatkov. Okrem adventného obdobia, Vianoc, pôstneho obdobia a Veľkej noci, ktoré sú všeobecne známe, existujú aj ďalšie, viac či menej známe sviatky a dni, s ktorými sa môžeme oboznámiť a spoločne si ich pripomínať.
Neradila by som však oslavovať všetky. Katolícka cirkev má viac ako dvetisíc rokov a je bohatá na slávnosti, zvyky a tradície. Ak budete chcieť pamätať na všetky, po určitom čase vám môže hroziť „liturgické vyhorenie“. Prejdite si liturgický kalendár a vyberte si niekoľko konkrétnych sviatkov a slávností, ktoré sú vám blízke. Ich oslava nemusí byť prepychová a náročná. Celkom jednoduchý spôsob ako žiť liturgický rok je vybrať si každý mesiac jednu udalosť a spoločne si ju doma pripomenúť. Tých dvanásť cirkevných sviatkov, ktoré si osobitne vložíte do vášho rodinného liturgického kalendára, veľmi obohatí váš náboženský život. Katolícka viera sa stane živou a reálnou skúsenosťou všetkých členov vašej rodiny.
A keďže je aj prebiehajúci rok Rokom kresťanskej kultúry, naplníme tak jeho posolstvo, skúsim sa s vami podeliť o niekoľko tipov. Zatiaľ môžete rozmýšľať, ktoré chcete sláviť vy a vaša rodina.

Január

Sviatok Bohorodičky Panny Márie

Kedysi sa mi to zdalo zvláštne, že sa takýto veľký sviatok Panny Márie slávil v prvý deň v roku. Naozaj si myslíte, že ľudia po hlučnej silvestrovskej zábave, ktorá sa skončila až nadránom, budú ochotní vyjsť z postele rovno do kostola? Minulý rok som však čítala v jednom katolíckom časopise aktuálny článok, ktorý zmenil môj pohľad na túto vec. Na nový rok sa ľudia povzbudzujú v hľadaní spôsobov sebazdokonaľovania. Dávajú si novoročné predsavzatia – schudnúť, prestať fajčiť, alebo znížiť mesačné výdavky. A čo naše duchovné predsavzatia – nemali by nás viesť k osobnej zmene? Či nie je náš pohľad upretý na Máriu, Matku Boha a našu nebeskú Matku tým najlepším motívom zmeniť sa?

Na Nový rok by sme mali povzbudiť všetkých členov našich rodín, ale aj seba samých, dať si nejaké duchovné predsavzatie. Do úvahy prichádza čokoľvek, čo nás posunie dopredu. Môžete sa rozhodnúť pre častejšiu sviatosť zmierenia, alebo adoráciu a poznačiť si ju do kalendára. Deťom sa dá navrhnúť, aby sa denne modlili desiatok ruženca, alebo aby sa zamerali na odstránenie konkrétnej chyby – neposlušnosť, odvrávanie, alebo netrpezlivosť. No najdôležitejšie je, aby sme všetci predložili tieto úmysly Panne Márii na svätej omši a prosili ju o pomoc, aby sme v nich vytrvali. Veď Mária je naša dobrá Matka a tých, čo sa k nej utiekajú, nikdy nenechá v biede.

Po svätej omši by ste mohli mať slávnostný novoročný obed na sviatočne prestretom stole so sviečkami. Každý člen domácnosti – aj ten najmenší – by mal mať pripravený pohár na prípitok.

Ak sa vám nevidí dávať deťom drahé poháre, stačia aj nejaké iné lacnejšie, alebo nejaké, čo už majú trebárs nalomený rožtek. Ale určite vám takáto skúsenosť vyváži prípadné obavy z črepín a tento silný zážitok zo spoločného prípitku v „dospeláckych“ pohároch aj deťom umocní šťastný nový rok a duchovné predsavzatia.

Február

Začiatok pôstneho obdobia

V tomto období sa zvyčajne začína pôst, aj keď v tomto roku to máme trošku posunuté. Cirkev nás učí, že pôstne obdobie je časom intenzívnejšej modlitby, zriekania sa a rozdávania almužien. Keď deťom vysvetľujeme podstatu pôstu, máme práve na tieto tri veci upriamiť ich pozornosť. Mali by sme si celá rodina sadnúť a porozprávať sa o plánoch na toto obdobie. Každý by mal prísť s nejakým návrhom. Pokiaľ ide o pôstny záväzok pre celú rodinu, tu by mal mať posledné slovo jeden z rodičov.

Modlitba

Zistite si, aký je modlitbový život vo vašej rodine. Venujte tomu chvíľu čas. Nie je vaša večerná modlitba, alebo ranná modlitba len rutinou bez obsahu? Čo by sa tu dalo zmeniť?

Môžete napríklad začať spolu denne čítať zo Svätého písma. Celkom jednoducho môžete zobrať trebárs aj detskú bibliu a každý deň prečítať jeden príbeh. Alebo sa rozhodnite pre modlitbu ruženca, modlitbu Anjel Pána či inú modlitbu, ale hlavne nájdite si pre ňu miesto v dennom programe. Okrem toho sa môžete v tomto období pravidelne modliť na nejaký úmysel, alebo za niekoho.

Zriekanie sa

Mám pocit, že cez pôst sa väčšinou najviac sústreďujeme na zriekanie. „Čoho sa zriekaš tento rok cez pôst?“ pýtame sa jeden druhého. Mali by sme povzbudiť zvlášť deti, aby si dali vlastné osobné predsavzatie. Popritom je vhodné mať aj jedno spoločné, rodinné. Zvyčajne sa to skončí zriekaním sa sladkostí, redukciou času stráveného pri televízii, alebo pri počítači, ale táto oblasť odopierania si niečoho dovoleného sa dá aj rozšíriť.

V pôstnom období sa môžeme v rodine rozhodnúť, že budeme trebárs ovládať svoj hnev, alebo sa budeme menej sťažovať. Je to síce náročnejšie ako 6 týždňov nekupovať keksíky, ale môže to do každej rodiny priniesť veľké dobro. Čo je ale najpodstatnejšie, aby sme sa o zmysle pôstu so svojimi deťmi zhovárali.

Rozdávanie almužny

Deti majú sklon k dobročinnosti. Bolo by ideálne, keby si v každej rodine vybrali nejaký dobročinný účel, na ktorý potom poukážu svoje „pôstne úspory“. Existuje množstvo charitatívnych programov, ktoré nájdete aj na internete, či už sú to podpory rôznych misionárskych organizácií, UNESCO, krízové centrá pre týrané ženy a iné. Vyberte si to, čo vám bude najbližšie. Postavte si nejakú pokladničku, alebo nejakú vyzdobenú plechovku na čestné miesto v dome a do nej potom vkladajte svoje príspevky. Či už to budú peniažky, ktoré deti usporia na vreckovom, alebo peniaze, ktoré by sme inak minuli na sladkosti, alebo iné maškrty. Tešte sa všetci na to, že na Veľkú noc tieto peniaze zrátate a poukážete na vybraný cieľ.
Nabudúce to budú mesiace marec a apríl.

pripravila Martina Gondová, Víťaz

Tí, ktorí máme tú milosť a môžeme sledovať slovenskú kresťanskú televíziu LUX, poznáme ho ako čašníka v relácii „Čaviareň“. Tí, ktorí ste vysokoškoláci a navštevujete UPC v Košiciach, ho poznáte ako neúnavného kňaza pri vysluhovaní sviatosti zmierenia.

Našu farnosť navštívil 7. novembra minulého roka na pozvanie nášho duchovného otca, aby nám bližšie predstavil TV LUX.

UPC-čko má určite aj plány do budúcna. Posúva sa latka náročnosti vo vysvetľovaní právd našej viery a v upevňovaní tejto viery pre študentov?

To, o čom hovoríte je jedna stránka veci, aby bol človek pripravený a mal by vedieť tie veci podávať zrozumiteľným spôsobom. Lebo niekedy je naším problémom, že my kňazi tomu, čo hovoríme, rozumieme, ale veriacim to podáme tak, že tomu nerozumejú. Takže v tomto smere treba byť v dobrom slova zmysle podkutý. Ale je tu ešte iná vec, ktorá je podľa mňa oveľa dôležitejšia a to je solídny duchovný život. A vysokoškoláci, keď sú s vami v pravidelnom kontakte, zistia, či žijete duchovný život, alebo nie. A keď ho žijete, tak vždy sa hovorí, že príklady priťahujú, slová len povzbudzujú, ale príklady priťahujú a menia život. Keď sa spojí odborná erudovanosť a pastoračná pripravenosť s duchovným životom, je to veľmi dobré. Ale ono to nie je také jednoduché, ale toto by, podľa mňa, malo byť dôležité.

Ako ste sa dostali k televízii LUX?

Veľmi jednoducho. Televízia má tri štúdiá – v Bratislave, v Banskej Bystrici a v Prešove. A v Prešove sídli v priestoroch, kde je aj univerzita, pastoračné centrum a terajší riaditeľ prešovskej pobočky Martin Michalčík, spoluzakladateľ UPC. Takže sme pri týchto veciach v Prešove prežili spolu 10 rokov. A keď televízia začínala hľadať spolupracovníkov, tak bola otázka, či poznáte niekoho z kňazov, kto by pomohol. A tak mi Martin spomenul, či nechcem pomôcť v týchto veciach. Takže takýmto prirodzeným spôsobom som sa k tomu dostal. Veľmi sa mi to páči, lebo keby bol niekto pred 10 rokmi povedal, že budeme mať slovenskú katolícku televíziu, tak každý hovoril, že je to nemysliteľné. Ale technika sa posunula. Keby nebol digitál, tak by to nebolo možné, analogové vysielanie je také drahé, že sa to jednoducho nedá. Tak sme sa posunuli do tej roviny, že ju máme a mňa veľmi teší, že môžem troškou prispieť k tomu, aby tá televízia fungovala. Bola by veľká škoda, keby televízia musela iba kvôli peniazom skončiť.

Poznám niekoľko ľudí z televízie LUX a vidím na nich, že jednoducho pracujú so srdcom a so zápalom, pomáha to.

Ale nestačí to. Keď máte niekoho na plný úväzok a on má rodinu, tak jednoducho nemôže chodiť do roboty a dostávať 100 eur mesačne, lebo potrebuje žiť. Takže niektorí ľudia sa pýtajú, čo je na tej televízii také drahé. Napríklad platy zamestnancov. Televízia nemá veľa ľudí, to, čo som povedal na omši, to znova opakujem, že 1 milión eur ročne je rozpočet lepšieho komerčného rádia na Slovensku, nie televízie. Podmienky sú skromné, ale chvála Bohu sú ľudia, ktorí robia aj v takýchto podmienkach.

Naša predchádzajúca debata v sakristii bola o hlásateľkách a vôbec o mladých ľuďoch, ktorí fungujú v televízii LUX. Zúčastnil som sa na jednej mediálnej prednáške a tam bolo povedané, že si týchto mladých ľudí nevieme zaplatiť, aj preto nám odchádzajú. Je si televízia LUX vedomá toho, že je to tak?

Je to fakt, ktorý každý pozná, ale jednoducho peniaze vás nepustia.

Nedá sa pre to nič urobiť?

Dá sa. Aj naše výjazdy do farnosti sú o tom, že ak ľudia chcú televíziu tak, aby ju mohli podporovať, ale na trhu sú televízie JOJ, Markíza a STV, ten rozpočet je neporovnateľne vyšší. To sa nedá porovnávať v ničom. Tieto televízie majú peniaze na to, aby si ľudí zaplatili. Niekedy sa stáva, že ten človek povie: „Potrebujem z niečoho žiť“ a ide ďalej. Z rádia Lumen odišlo zopár veľmi dobrých moderátorov.

Teraz, keď televízia LUX prelaďovala svoju frekvenciu, myslím si, že to bolo málo spropagované, lebo ľudia, ktorí sa v týchto veciach veľmi nevyznajú, sú možno „stratení“. Je to vec marketingu televízie?

Nie som vo vedení televízie, ale treba si priznať, že tým, že sme krátko na trhu, nevieme niektoré veci odkomunikovať. Nevedeli sme dobre odkomunikovať ani výmenu riaditeľa (Mareka Poláčika nahradil Darius Hatok) a vysvetliť ľuďom, ktorí nás pozerajú, prečo sa zmena udiala. Ľudia sa pýtali, niekedy aj s podráždením, čo sa vlastne deje, aký je problém, kde sa vlastne skrývajú tie záležitosti. A vyzerá to tak, že sa to musíme naučiť. Žiaľ, chvíľu to ešte potrvá.

Takže povedzte nám vašu víziu televízie LUX, ako to vidíte do budúcnosti?

Môžem povedať svoju víziu, lebo sú rôzne vízie ľudí, ktorí v televízii fungujú. Jedna vízia je taká, že by to mala byť striktne katolícka televízia v tom zmysle, žeby vysielala iba veci, ktoré sa týkajú viery a ostatné záležitosti by mali byť iba okrajové, napr. filmy a všetko ostatné. Moja vízia katolíckej televízie je iná. Tým, že som fungoval tak dlho v UPC-čku, tak by som to rozšíril. Základom je vždy ohlasovanie evanjelia a vždy je to katolícka televízia, ale privítal by som, keby v nej bolo viac diskusií, do ktorých by sa volali ľudia, ktorí napríklad nie sú veriaci, ale sú odborníkmi vo svojom odbore, vedia mnohé veci vysvetľovať a možno sú aj kritickí voči Cirkvi. Netvárme sa, že všetko robíme dobre, ani sa netvárme, že neexistuje nejaký oponentský hlas v spoločnosti, ktorý by veľmi kultivovane, teraz nemyslím na nejaké internetové fóra, že vám tam nadávajú, povedal: „Pozrite, ja v Cirkvi nie som a Cirkev vidím zvonku takýmto spôsobom. Tak mi to teraz vysvetlite, alebo mi to vyvráťte, alebo mi to potvrďte.“ Rád by som videl v televízii aj takéto veci, rád by som tam videl aj hrané filmy z Hollywoodu, pretože aj tam sa točia filmy, ktoré sú veľmi dobré, problém je, že o týchto filmoch nevieme, nevidíme ich. Moja vízia televízie je, aby bola otvorená týmto smerom. Tak, ako som povedal, že sa mi páči, keď vysokoškoláci chodia aj tancovať, lebo to patrí k životu, tak si myslím, že v televízii LUX má mať svoje miesto aj kultúrna zábava, aj zábavné relácie, ktoré by boli kultúrne, ľudia si pri nich oddýchnu, zrelaxujú. Netvárme sa, že ľudia budú 24 hodín denne pozerať diskusiu o viere, nebuďme naivní.

Vrátim sa teda k 2. vatikánskemu koncilu, ktorý hovoril o evanjelizovaní masovo komunika-čných prostriedkov. Niekto má taký názor, že aj rádio Lumen, keď začínalo, bolo viac evanjelizačné a teraz je skôr pastoračné.

Každé médium si dá zámer a cieľovú skupinu. Ako to funguje v rádiu Lumen môžem povedať iba toľko, že za ten čas, čo sú na trhu, dostali sa na veľmi slušnú úroveň vo všetkom – v spravodajstve, v reláciách, v moderovaní. Dá sa povedať, že pri takom rozpočte ako majú oni, lebo takisto majú nízky rozpočet, konkurujú kvalitou rádiám, ktoré majú úplne iné rozpočty. Takže v tomto smere, povedal by som, je rádio Lumen vzorom pre televíziu LUX. Nech sa televízia LUX „vytiahne“ tam, kde už sa „vytiahlo“ rádio Lumen. A čo sa týka zamerania, môj názor je, že nie je dobré špecifikovať striktne iba evanjelizačný alebo iba pastoračný profil. Myslím si, že tieto veci by mali byť v rôznom pomere. Lebo my nie sme Francúzsko alebo Španielsko, ktoré má niekoľko desiatok miliónov ľudí a adekvátne viac príjmov pre reklamy, samozrejme, lebo aj o reklamu sa snažíme. Je to ťažké. Jednoducho nás je menej. Buďme radi, že máme celoslovenské rádio a celoslovenskú televíziu a snažme sa ich takýmto spôsobom využiť.

Na záver nám môžete povedať nejaký duchovno-zábavný príbeh od mladých.

Tak to ste ma zaskočili.

Alebo skúste aspoň nejakú myšlienku na záver.

Mnohí ľudia sa ma pýtajú, či nie je ťažké byť medzi vysokoškolákmi, chodiť na internát. Teraz už síce nechodím, lebo mám inú službu v rámci UPC-čka – spovedám a tak, či to nie je odkresťančené prostredie. Musím povedať, že za celý čas sa mi tam nič zlé nestalo, nikto na mňa nekričal, nikto ma nebil. Vysokoškoláci sú aj tolerantní, ale chcel by som povedať inú vec. Tým, že chodím po rôznych farnostiach, mám aj taký obraz, ako ktorá farnosť vyzerá, ako vyzerá kostol, koľko je ľudí, ako sa tam spieva, ako je tá farnosť riadená. Môžem to porovnávať, lebo prídem tam ako cudzí. U vás je vidieť, že sa snažíte, aby ten kostol dobre vyzeral, krásne sa tu spieva, krásne sa tu hrá, v kostole je veľa ľudí. Vážte si to ako dar, ktorý máte a ktorý netreba „prehajdákať“, ale treba ďalej rozvíjať. Berte to tak, že je to jednoducho možnosť žiť vo veriacom spoločenstve. Je to veľká sila, využívajte ju!

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Gondová a M. Magda

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“

Čím menej dosahovali jeho slová, tým menej šetril seba samého. Cez pôstny čas si po celé dni odopieral akékoľvek jedlo a stále nemilosrdnejšie trápil svoje telo. Čo mal, dával chudobným. Raz ho Arsania videli, ako sa vracia bosý z dušpastierskej cesty. Podaroval svoje hrubé sedliacke topánky akémusi žobrákovi.

Z času na čas sa vo svojej bezradnosti vydal na cestu k staručkému farárovi v Misérieux, ktorému vyžaloval svoje bolesti.

«Som zlý pastier,» vzdychal. «Keby som bol svätým, bol by som schopný obrátiť svoju dedinu. Nehodným však Boh odopiera svoju milosť.»

Otec Ducreux hľadel na svojho spolubrata veľmi znepokojený. Jeho tvár za niekoľko týždňov hrozne zbledla a vycivela a z jeho vpadnutých očí hľadela hlboká bezútešnosť.
«Môj úbohý priateľ,» začal svojím dobrotivým, láskavým hlasom, «všetko beriete príliš vážne. Viem, že v Arse je veľa čo naprávať, ale nie je to horšie ako vo väčšine dedín v kraji Ainy. Nijaký strom nespadne na prvý úder. Majte len trpezlivosť so svojimi ovečkami a predovšetkým majte trpezlivosť sám so sebou a s dobrým Pánom Bohom. Ak budete so sebou takto zachádzať, čoskoro sa úplne zničíte. Naším krížom sú teraz naše neúspechy. Musíme sa spoľahnúť na dobrého Pána Boha a čakať, kedy nám kríž odníme. Zaiste aj v Arse je dosť potešujúcich vecí. Alebo sú tam azda iba zátvrdlivé srdcia?»

«Neviem,» priznal sa Vianney. «Vidím vždy len zlo.»
«To je vaša chyba, milý brat!» odvetil mu starý kňaz. «Len otvorte oči a objavíte aj dobro, ktoré sa, zrejme na ulici nerozťahuje tak ako neresť!»

Úbohému kňazovi prišli na myseľ tieto slová, keď na druhé ráno zavčasu otváral svoj kostol. Pred dverami stál starý sedliak. Bezpochyby bol na ceste na svoje pole, lebo si oprel o múr lopatu a motyku.

«Pozdrav Pán Boh, priateľ môj,» prihovoril sa mu priateľsky farár. «Čo vás privádza tak zavčasu do Božieho domu?»
«Toto je moja najmilšia hodina dňa,» odvetil skoro sedemdesiatročný Ľudovít Chaffangeon. «ldem si pred bohostánok vyprosiť silu pre svoju dennú prácu.»
«A čo hovoríte Pánu Bohu?»

«Nič mu nehovorím,» odvetil starec. «Hľadím na neho a on na mňa!»
Udivený kňaz pozrel na sedliaka, potom mu podal ruku a pevne ju stiskol.
Zdalo sa mu, akoby zázračná sila prúdila zo starcovej ruky do neho. Starcovo slovo však znelo v jeho duši ako nadzemský potešujúci hlas zvonov. Áno, farár z Misérieux mal pravdu. V Arse iste bolo aj veľa dobra, ktoré vo svojej horlivosti doteraz nezbadal.

Okolo poludnia mal milú návštevu. Prišla jeho sestra Margaréta s vdovou Bibostovou.
«Boli sme veľmi ustarostené o vás,» povedala obchodníčka z Ecully, a Margaréta potlačila výkrik, keď videla vychudnutú tvár svojho brata. No Ján ustarostene povedal:

«Ach, moje drahé, zaiste ste hladné po takej dlhej ceste. Bohužiaľ, ja nemám vôbec nič, čím by som vás mohol ponúknuť.» Potom šiel rýchlo do kuchyne a priniesol železný kôš s napolo plesnivými zemiakmi. «To je všetko, čo mám!» povedal nesmelo.

spracoval: M. Magda

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.

Tešíme sa, že žijeme v pokoji. Ale bojíme sa, aby sme ho dnes neprežívali naposledy. Žiť v pokoji, ktorý je vynucovaný len rovnováhou zbraní, a teda rovnováhou strachu, značí pre nás spať na sude pušného prachu, alebo na posteli, ktorej jedna noha visí nad priepasťou…

Hovoríme mnoho o pokoji, ale chvíľami to pripomína chorého, ktorý hovorí mnoho o zdraví… Bojujeme za pokoj, nie robíme to často malicherne, zo svojho úzkeho zorného uhla, zháňame spojencov, ale len preto, aby sme boli silnejší, aby sme zastrašili tých druhých. Hovoríme, píšeme, rečníme o pokoji. Často sa to podobá skôr obviňovaniu, útokom, a teda vojne. Vo svojom vášnivom obhajovaní pokoja používame často čudné zbrane, až po lži. Nakoniec je takmer jasné, že obhajujeme svoje vlastné pozície, a nie pokoj, svoje vlastné záujmy bez ohľadu na pokoj. Takto sa nemôže ísť do nekonečna. Veď pokoj je vec vážna, životne potrebná a je to vec nás všetkých. Pokoj musí vyjadrovať čosi pravdivé, posvätné a priamo Božie vo svete.

Nepokoj je neporiadok a rozvrat, je to chaos, ktorý vnášame do života. Čo nás robí často osobne nepokojnými? Nesplnená povinnosť, pocit viny, nenasýtená hrdosť, dôsledky našej lenivosti. A čo vnáša nepokoj do spoločenstva, do rodiny alebo na pracovisko? Bezohľadnosť jedného, lenivosť druhého, namyslenosť tretieho, karierizmus štvrtého, nezodpovednosť či nenásytnosť ďalších. A čo vnáša nepokoj medzi národy? Túžba vládnuť, snaha podrobiť si slobodu iných, nenásytnosť po zlate a bohatstve iných národov, túžba po blahobyte na úkor iných. Z toho všetkého vznikajú napätia, spory, hádky, konflikty a vojny. Ale toto všetko, všetok tento chaos, rozvrat, všetok tento nepokoj – to je v prvom rade neúcta voči človekovi, neúcta voči svedomiu, je to šliapanie po Božom poriadku vo svete, je to hriech.

Každý nepokoj je ovocím a prejavom hriechu. Preto každý nepokoj sa týka nielen človeka, nielen nás ľudí. Týka sa i Boha. Základom a prameňom nepokoja je teda hriech, urážka Boha.

Kristus urobil pre vec pokoja navždy to najväčšie na svete. Odstránil najhlbší nepokoj nášho srdca – zmieril nás s Bohom. Dal nám silu premáhať hriech. V ňom, v Kristovi máme dosiahnuť pokoj. „V ňom, ktorý je náš pokoj,“ ako hovorí sv. Pavol. On nám svojou smrťou a vzkriesením daruje sám seba, daruje nám Boží život. V ňom sa stávame novými ľuďmi, ktorí vedia, čo značí mať rád druhých ako bratov a čo značí slúžiť týmto bratom.

Pre nás je zdrojom opravdivého pokoja Kristova milosť a Kristova láska. Kto miluje Boha nadovšetko ostatné a kto miluje všetko ostatné v ňom, ten vie, ako sa priblížiť k ľuďom, ten vie, aké sú jeho povinnosti, ten vie zápasiť o Boha a boží poriadok v sebe i okolo seba, ten sa vyhýba hriechu, zdroju všetkého nepokoja.

Takto chápaný pokoj nie je teda vecou jedného dňa. Je to vec celého života. Je to program každého dňa – v rodine, v práci, v súkromí a vo verejnosti, doma i za hranicami.

Takýto pokoj môžu prežívať a šíriť len ľudia dobrej vôle. Ľuďmi dobrej vôle sú pokojamilovní z blahoslavenstva. Zamyslime sa nad tým. Pokojamilovní, o ktorých hovorí Ježiš v blahoslavenstvách, tvorcovia pokoja, šíritelia pokoja vedia, čo je pokoj. Vedia to nielen preto, že premýšľajú o pokoji, že o ňom píšu, že ho bránia, vedia, čo je pokoj, predovšetkým preto, že ho v sebe prežívajú a že ho šíria okolo seba. Sú to takí, ktorí celý svoj život zasvätili pokoju, aby ho prežívali, aby sa pokoj stal atmosférou ich života, aby ukazovali pokoj ako čosi svoje najvlastnejšie, aby ho šírili, ako čosi vzácne, za čo vnútorne trpeli a o čo zápasili. Je to pokoj, ktorý vyzerá ako víťazstvo, ale skladá sa zo zápasov, odpúšťania a z únavy – je to súhrn všetkého, čo je v ich živote dobré, čo vedie k tichu, Čo premáha všetko zlé.

Títo pokojamilovní prinášajú nie svoj vlastný pokoj, ani sa nestali len propagandistami pokoja, lež svojím životom prinášajú a šíria Boží pokoj. Tento Boží pokoj museli najprv sami dosiahnuť, sami sa ním najprv naplnili, sami ho prežívajú, a to prv, než ho začali šíriť a darovať iným. Šíria okolo seba pokoj, ktorý nenadobudli bez zápasov, pokoj, ktorý je ovocím ich viery, výsledkom ich lásky. Nie je to lenivý pokoj, pokoj záhaľky, ani pokoj čírej tolerancie. Šíria pokoj, ktorý je naplnený ozajstnou vierou, ktorý vyjadruje ozajstnú nádej a Boží zákon. Všetko, čo im pomáhalo tvoriť tento pokoj, bolo stále poznačená Božím zmýšľaním. Preto pokojamilovní šíria okolo seba opravdivý a tým i náročný a cenný pokoj.

Pokojamilovní podľa evanjelia nie sú ľudia, ktorí by len chlácholili a lacno upokojovali, ktorí by lacno prehlasovali, že krivé je rovné a že nespravodlivé je nevyhnutnosť. Nie! Pokojamilovní sú opravdiví a preto sú nároční a prichádzajú i s požiadavkami. Objavujú sa medzi nami ako takí, ktorí zápasili, ktorí boli neraz unavení od odporu, čo sa im staval do cesty. Ale stoja teraz medzi nami ako naši bratia, ktorí konečne našli Boží pokoj, taký hlboký a taký veľkorysý, že všetko v sebe zmieruje a že všetko vyvažuje.

Títo pokojamilovní sú rodení bojovníci. Naďalej musia zápasiť s lenivými, vlažnými a s tými, čo neveria v boží pokoj. Ich zápas nikdy nie je dosť tvrdý, aby zodpovedal vážnosti, potrebám a významu Božieho pokoja.

Pokoj, ktorý prežívajú a šíria pokojamilovní, pochádza z ich bezpečného života v Bohu. Týmto verným životom v Bohu prehodnocujú všetky hodnoty sveta. Žijú v Božom pokoji, ktorý prevyšuje všetko a v ktorom sa roztápajú všetky malé a malicherné rozpory z nedorozumenia. Takto prinášajú a šíria Boží pokoj. Cieľ ich zápasu o pokoj spočíva pre nich v Bohu, a nie v tomto svete. To je vec veľmi vážna. Umožňuje im, aby mali stále pred očami, aká veľká a svätá vec je tento pokoj. Zápas o pokoj neslobodno ničím znehodnotiť. Neslobodno zaň skrývať svoje osobné záujmy, ani záujmy skupiny, ba ani záujmy národa. Boží pokoj stojí nad týmto všetkým a objíma všetko a všetkých.

V zápase o tento Boží pokoj neslobodno používať svoje vlastné zbrane a prostriedky. O Boží pokoj treba bojovať božími zbraňami. Aj keď zápas pokojamilovaných vyzerá azda z diaľky ako ich vlastný výkon, nie je to pravda. Boží pokoj sa dá vybojovať len božími zbraňami – vierou, nádejou a najmä láskou. Tieto zbrane nachádzajú pokojamilovní ako všetko, čo nám Boh ponúka – v jeho Synovi. On je náš pokoj. Pokoj sa môže šíriť len v jeho duchu, v duchu evanjelia, v Duchu Svätom, v duchu Ježiša Krista.

Ježiš nám dopomohol k pokoju s Bohom. Tým nám dopomohol aj k pokoju s bratmi. Keď sa pripájame k nemu, keď prežívame tento pokoj a keď ho šírime, stávame sa jeho bratmi a s ním a v ňom sa stávame Božími synmi. A toto označenie ostáva pokojamilovným naveky. Ako veriaci sa usilujme nie o pokoj, založený na rovnováhe zbraní a strachu. Usilujme sa o pokoj, založený na svedomí, na spravodlivosti a na vernosti Bohu.

+Ladislav Franc, Víťaz

Zachovávanie veľkého pôstu je zväzkom nášho

duchovného vojska. Ním sa rozoznávame od nepriateľov

kríža a Ježiša Krista. Ak sa on uvoľní,

stane sa to na škodu Božej sláve, na potupu katolíckeho náboženstva,

na záhubu kresťanských duší. A netreba pochybovať,

že táto nedbanlivosť sa stane prameňom mnohých katastrôf pre národy,

mnohých pohrôm vo verejných záležitostiach a mnohých nešťastí pre jednotlivcov.

(Benedikt IV.)

Bratia a sestry, po takom dlhom období fašiangov, masiek a plesov je ťažké pochopiť, ako môže byť pôst darom pre ľudí roztancovaných, usmievavých a azda aj bezstarostných. Na konci tohto obdobia nastal čas „pochovať basu“ a ponoriť sa do ticha štyridsaťdňového pôstu. Prečo? Svätý Peter Chryzológ z 5. storočia nám dáva odpoveď: „Dobrovoľný pôst sa vždy chápal ako pokoj pre telo, sila pre ducha a posilnenie duše.“ Kto z nás to nepotrebuje: dobyť svoju vnútornú energiu a získať pokoj? Po „višantení sa“ má svoje miesto aj pôst, trochu ticha, pokoja, rozvahy, zamýšľania sa, či život je len tanec, maska, hudba? Je život aj niečo iné?!

Svätý Otec Ján Pavol II napísal: „Obdobie pôstu je cestou dynamického a tvorivého rozjímania, ktorá nás pozýva k pokániu, aby sme si obnovili naše predsavzatie angažovať sa za evanjelium. Je cestou lásky, ktorá otvára veriacim srdcia pre ich bratov a sestry a ktorá ich orientuje smerom k Bohu.“

Náš život je cesta. Sme stále v pohybe priestorovo, ale aj vnútorne. Sme na ceste. Cesta súvisí aj so slovom zmysel. Vydať sa na cestu za niečím znamená ísť za hodnotou, ktorá má cenu, zmysel. Preto sa usilujeme vyjsť von zo strnulého myslenia, odhodiť masku, byť takými, akými sme pred Pánom – pokornými, prosiacimi o jeho nezištnú pomoc a kráčajúcimi po cestách, ktoré majú zmysel a cieľ.

Život ako cesta ma upozorňuje: daj si pozor, aby život neprešiel okolo teba, aby sa neprevalil cez teba a ty ostaneš ležať na kraji cesty. Odhoď počas kráčania cestou nezmyselné ťarchy. Kráčaj cestou voľný a nový v Kristovi. Všimnime si počas tohto obdobia, koho máme okolo seba, či neprechádzame nevšímavo k jeho potrebám a k jeho prosiacej ruke, žobrajúcej o chvíľku strpenia a pochopenia?!

Pôstny čas je ako čas ticha, ale prejsť do ticha neznamená vždy vzdialiť sa od ľudí. Znamená to tiež hľadať ich srdcia bez využitia slov. Byť im nablízku ako spoločníci v Bohu. Lebo byť v Bohu znamená milovať ľudí nezištnou láskou.

Bratia a sestry, darujme si pôstne dni. Pôst je viac ako nejesť mäso, či nepiť alkohol alebo zriecť sa niečoho iného. Pôst nie je ani výkon, ktorý žiadame od seba, alebo ponúkame Bohu. Pôst je príležitosťou obnoviť sa na tele a na duši, zintenzívniť svoj život a pocítiť novú radosť zo života. Sú to požehnané dni na stretnutie so sebou samým, so svojím prostredím, so svetom okolo mňa, s Bohom. Všetkým vám prajem, nech je pôst pre vás darom od Boha.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec