V liste Efezanom čítame: „Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (1,22-23). Telo Kristovo sa skladá zo všetkých veriacich od Zoslania Ducha Svätého. Rozprávanie o Turícach v knihe Skutkov apoštolov, (porov. Sk 2,1-11) prezentuje „novú éru“ Božieho diela, zahájeného zmŕtvychvstaním Krista, diela, ktoré za sebou strháva človeka, dejiny i kozmos. Z Božieho Syna usmrteného, vzkrieseného a vracajúceho sa k Otcovi teraz na ľudstvo s nevýslovnou energiou zostupuje božský dych, Duch Svätý.
Čo spôsobuje toto nové a mocné sebazdieľanie Boha? Tam, kde sú roztržky a odcudzenia, vytvára jednotu a porozumenie. Začína sa proces opätovného zjednotenia častí rozdelenej a rozptýlenej ľudskej rodiny; osoby, často redukované len na indivíduá, ktoré medzi sebou súťažia alebo vytvárajú konflikty, dosiahnutím Ducha Kristovho sa otvárajú skúsenosti spoločenstva, ktoré ich môže spojiť až do tej miery, že z nich utvára nový organizmus, nový subjekt: Cirkev. Toto je účinok Božieho diela: jednota. Jednota je preto poznávacím znamením, „vizitkou“ Cirkvi v priebehu jej univerzálnych dejín.
Už od počiatku dňa Turíc hovorí všetkými jazykmi. Univerzálna Cirkev predchádza miestnym cirkvám, ktoré sa jej musia vždycky prispôsobovať podľa kritérií jednoty a univerzality. Cirkev nikdy nezostáva väzenkyňou politických, rasových a kultúrnych hraníc; nemožno ju zamieňať so štátom a ani s federáciami štátov, pretože jej jednota je iného druhu; usiluje sa o prekročenie všetkých ľudských hraníc.
Odtiaľto vychádza pre kresťanský život praktické kritérium rozlišovania: pokiaľ sa jedna osoba či spoločenstvo uzavrie vo vlastnom spôsobe myslenia a jednania, je to príznak toho, že sa vzdialila od Ducha Svätého.
Cesta kresťanov a miestnych cirkví sa musí neustále konfrontovať s jedinou a Katolíckou cirkvou a harmonizovať s ňou. A tak každý diecézny biskup je povinný predložiť stav svojej diecézy najvyššiemu veľkňazovi, čiže vykonať návštevu Ríma zvanú ad limina apostolorum, spojenú s návštevou pri hroboch apoštolov. Návštevy ad limina apostolorum majú svoje biblické a teologické zdôvodnenie. Už sv. Pavol si pokladal za povinnosť navštíviť sv. Petra, prvého pápeža, aby vo svojom apoštolskom účinkovaní konal v jednote so zástupcom Ježiša Krista.
V Liste Galaťanom píše: „Po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní… Potom po štrnástich rokoch som znova šiel do Jeruzalema a predložil som evanjelium, ktoré hlásam medzi pohanmi; či nebežím alebo či som nebežal nadarmo!“ (1, 18; 2, 1-2). Rozprávanie Skutkov apoštolov nám podáva tiež iný, veľmi konkrétny bod. Univerzalita Cirkvi je vyjadrená zoznamom národov podľa starobylej tradície: „My, Parti, Médi, Elamčania,…“ Tu možno pozorovať, že svätý Lukáš prekračuje číslo 12, ktoré už vyjadruje univerzalitu. Pozerá za horizont Ázie a severozápadnej Afriky a doplňuje ďalšie tri prvky: „Rimania“ to znamená západný svet, „Židia a prozeliti“, čím nanovo chápe jednotu medzi Izraelom a svetom a nakoniec „Kréťania a Arabi“, ktorí predstavovali západ a východ, ostrovy a pevninu. Toto otvorenie horizontov potvrdzuje naďalej novosť Krista v dimenzii ľudského priestoru v dejinách národov: Duch svätý priťahuje ľudí a národy a ich prostredníctvom prekonáva múry a bariéry.
Na Turíce sa Duch Svätý ukazuje ako oheň. Jeho plameň zostúpil na zhromaždených učeníkov, zapálil sa v nich a daroval im novú zanietenosť Božiu. Tak sa uskutočňuje to, čo predpovedal Pán Ježiš: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem a čo iné chcem, len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49) Apoštoli spolu s veriacimi rôznych spoločenstiev niesli tento božský plameň až na „koniec zeme“. Otvorili tak ľudstvu cestu, žiarivú cestu. Spolupracovali tak s Bohom, ktorý svojím ohňom chce obnoviť tvár zeme. Tento oheň je celkom odlišný od tých, ktoré sú spôsobené vojnami a bombami! Ako je odlišné Kristovo vzplanutie šírené Cirkvou v porovnaní s požiarmi, ktoré spôsobili diktátori všetkých čias, vrátane minulého storočia, ktoré za sebou nechávajú spálenú zem! Plameň Boží, plameň Ducha Svätého je rovnaký ako oheň kríka, ktorý vzplanul ale nezhorel (porov. Ex 3,2). Je to plameň, ktorý horí, ale neničí.
Telo Kristovo zahrňuje dva aspekty:
1. Univerzálna Cirkev je cirkev, ktorú tvoria všetci, ktorí majú osobný vzťah s Ježišom Kristom a sú pokrstení v Katolíckej cirkvi. V 1. Liste Korinťanom čítame: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom. Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov“ (12, 13-14). A tak môžeme povedať, že všetci tí, čo veria v Krista, sú časťou tela Kristovho. Katolícka cirkev uznáva za svoju hlavu rímskeho pápeža. Slovo katolícka v jej názve znamená všeobecná (v zmysle celá, úplná). Často sa nedopatrením alebo z nevedomosti vzájomne zamieňajú pojmy katolícka cirkev a rímskokatolícka cirkev. Pre správne pochopenie týchto pojmov si treba uvedomiť, že termíny katolícka cirkev a rímskokatolícka (latinská) cirkev nie sú synonymá. Katolícka cirkev nie je iba cirkvou latinskou, ale patria do nej aj východné katolícke cirkvi, ktorých je spolu 21 (napr. na Slovensku máme gréckokatolícku cirkev).
2. Partikulárne cirkvi sú plne katolícke prostredníctvom spoločenstva s jednou z nich: s rímskou cirkvou, ktorá „predsedá v láske“ (KKC 834). „Len jeden je váš učiteľ (Kristus) a vy všetci ste bratia. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš otec, ten nebeský.“ Tieto dve vety z evanjelia podľa Matúša (23,8-9) obsahujú už samy o sebe štrukturálnu reformu – program pre cirkev, v ktorej jestvuje „Svätý Otec“, chápaný ako zástupca Krista a Boha samého, ktorý má vo všetkých otázkach posledné slovo, ktorý rozhoduje, či už sám alebo kolegiálne s biskupmi celej Cirkvi.
Pochválený buď Ježiš Kristus!
Dp. Michal Jenča, čestný kanonik