ROZHOVOR

V prvú pôstnu nedeľu 13. marca v Roku sv. Ondreja priviedol prvých pútnikov do nášho historického kostola. Kaplán z farnosti Prešov-Solivar, Marcel Jurč. Po korunke Božieho milosrdenstva a duchovnej obnove Lectio divina s poklonou pred vyloženou Sviatosťou oltárnou a po krížovej ceste sme si sadli v obyvačke na fare a vznikol tento rozhovor:


Na začiatok sa nám predstavte.

Volám sa Marcel Jurč, som kaplánom na Solivare v Prešove štvrtý rok.

Odkiaľ pochádzate, koľko vás bolo súrodencov?

Som rodák z Hrabovca pri Bardejove. Keď sa vyberiete po toplianskej doline na Giraltovce, je to dedinka vzdialená asi 10 km. Má asi 420 ľudí, farský kostol. Farnosť je zasvätená svätému Jozefovi, robotníkovi. Je tam jedna viera, ale nájdu sa výnimky – sú tam aj evanjelici, alebo pravoslávni.

Bolo nás 6 detí. Jeden brat tragicky zahynul, takže ja som teraz prostredný, najstaršia je sestra, aj najmladšia je sestra. Jedna to začala a ďalšia to ukončuje, no a chlapci sme boli štyria.

Kedy ste začali pociťovať túžbu po kňazskom povolaní?

Ja som vstúpil do seminára neskôr ako 23-ročný. Keď som ukončil základnú školu, potom strednú školu, bol som na vojenčine. Najprv som sa bránil tomu, keď mi hovorili: „Marcel, ty miništruješ, vieš s knihami narábať, ty by si mohol byť kňazom.“ Ja som hovoril, že asi nie. Keď som prišiel z vojenčiny, zamýšľal som sa nad svojím životom. Spoznal som partiu mladých ľudí, z ktorých teraz sú mnohí kňazmi, s ktorými sme každoročne chodili na výlety. V lete sme prežili taký týždeň a potom aj s ich duchovnom pomocou som rozmýšľal nad tým, čo keď toto je moja cesta, ktorej sa tak bránim. A po troch rokoch vojenčiny som ako 23-ročný nastupoval do seminára. To bolo také obdobie rozhodovania, keď som povedal, dobre. A obdobie otázok, keď som sa ich pýtal, ako sa rozhodnúť, viedli ma, aby som prišiel na to sám. Boh dáva úplnú slobodu. Vyber si, čo chceš, či chceš žiť v manželstve, alebo či chceš žiť ako kňaz v zasvätenom živote tak, aby si bol šťastný.

Nastúpil som do seminára. Mali sme aj ročnú prax – pastoračný ročník. Prežil som na Sibíri v Jakutsku 9 mesiacov. Potom som vrátil naspäť a pokračoval som ďalej v štúdiách. Ako 30-ročný som bol vysvätený a teraz som už štvrtý rok kňazom.

Kde všade ste pôsobili?

Nastúpil som ako novokňaz do Drienova. Po týždni prišlo rozhodnutie z arcibiskupského úradu, že v Solivare potrebujú pomoc, potrebujú kaplána. Tak som sa po týždni presunul na Solivar. A odvtedy už štvrtý rok som tam s pánom kanonikom Šechným.

Skôr ako prejdeme na iné témy, chcel by som sa opýtať, kto bol otcom myšlienky putovať v roku svätého Ondreja?

No najstarší je najmúdrejší. Rozmýšľali sme nad pôstnymi kázňami, koho pozveme, ako to zrežírujeme a pán kanonik povedal: „Viete čo by bolo dobré? Prežívame rok svätého Ondreja, čo tak ponavštevovať kostoly, ktoré sú v našej arcidiecéze zasvätené svätému Ondrejovi, apoštolovi, patrónovi našej arcidiecézy?“ On teda dal tú prvú myšlienku, hneď aj vypísal kostoly, ktoré sú mu zasvätené a urobili sme takú schému.

Ako vieme zo Svätého písma, svätý Ondrej, apoštol bol prvý, ktorého Ježiš zavolal menom za svojho učeníka. Prijal ako prvý pozvanie od Ježiša. Byť prvým niekedy nie je v živote ľahké a určite to nebolo ľahké ani pre Ondreja. Myslíte si, že mal z toho titulu väčšiu úctu u ostatných učeníkov, alebo to mal ešte ťažšie, lebo musel byť stále vpredu?

To samotné byť v niečom prvý je predsa veľmi zaväzujúce aj v náväznosti na svätého Ondreja.

Byť prvý sú nádherné slová, na ktoré nás Pán Ježiš upozornil v evanjeliu, že „prví budú poslednými a poslední prvými“ a to nás nabáda k tomu, že prvý v každom prípade v našom vzťahu je Boh. My sme tí ďalší, ktorí ideme za ním, nasledujeme ich príklad a nasledujeme jeho učenie, alebo to, čo nám ponúka vo všeobecnosti. A svätý Ondrej bol oslovený ako prvý, pretože on urobil úžasnú službu aj bez svojho brata, keď u Jána oznamuje svojmu bratovi Petrovi: „Našli sme toho, koho hľadáme, poď a uvidíš.“ A vlastne privádza Šimona. Myslím, že toto je také odovzdanie sa a nasledovanie Pána Ježiša. To prvenstvo v jeho ponímaní, ako to on odovzdal svojim najbližším znamená, že prví sú tí, ktorí slúžia. Takže aj to prvenstvo určite dokazal svojím životom, keď ho spoznal.

Aj v bežnom živote je to tak, že prvý je ten, ktorý sa odváži a urobí prvý krok, potom tí, čo idú za ním, to majú ľahšie. Ale ten prvý má aj veľkú zodpovednosť, aby tí, ktorí pôjdu za ním, išli správne, aby nezblúdili.

Áno, je to tak. Nosím v sebe jednu nádhernú myšlienku z prednášky Juraja Juricu, ktorý u nás pred rokom mal pre mladých a birmovancov prednášku na tému Cirkev. Nádherne vykreslil charaktery učeníkov, alebo apoštolov, ako by to mohlo v dnešnej dobe vyzerať, keby sme robili konkurz. Ten príbeh opisoval tak, že Peter je taký a taký, má svoje chyby a podobne aj Ondrej a ďalší, takže veľmi neodporúčam, aby ste im dali zodpovedné miesta. Ale je tu jedna osoba, na ktorú sa môžete spoľahnúť, je to Judáš Iškariotsky. Firma bola podpísaná s prianím všetkého dobrého do budúcna, môžete sa na nás obrátiť.

Je to úžasné, pretože si uvedomujeme, že Boh pracuje s tým, čo má a urobí to, čo chce z toho mať. Na učeníkoch, ktorí zostali verní Ježišovi, je vidno, že si uvedomovali zároveň akí sú, spoznávali sa pri Ježišovi a zároveň spoznávali, že Ježiš ich dokáže premeniť. To je sloboda, keď si človek uvedomuje svoje chyby, ale Ježiš prijíma aj takéto veci, prijíma ho takého, aký je, aby z neho urobil takého, akého ho chce mať. A to je fajn, je to veľmi pekné.

Dnes sme začali prvou pôstnou nedeľou obdobie pôstu. Otec Oliver nám vo svojom príhovore položil otázku, či sme ešte schopní a ochotní sa postiť, prijať svoje obrátenie? Ako to vnímate vy , kňazi. Čo musíte urobiť preto, aby ste nás cez pôst nasmerovali na správnu cestu a „prinútili“ nás zamyslieť sa nad našimi životmi, ale najmä chcieť z neho odstrániť zlo?

Aj v dnešnú nedeľu som vychádzal z evanjelia, ktoré sme čítali pred týždňom, keď Pán Ježiš nádherne ukazuje, kto je múdry a kto je nemúdry. Hovorí, že každý príbeh má taký trojitý poriadok. Prvá časť v každom príbehu nám hovorí o tom, na akom základe tie domy stavali – jeden staval na piesku, druhý na skale. Druhá časť hovorí o tom, čo nasledovalo, to znamená, že prichádza búrka a víchrica. A tretia časť hovorí o tom, ako to skončilo.

Aj pred týždňom aj dnes som povzbudzoval – keď ste dnes prišli na toto miesto, ste múdri a sám pre seba som nazval tento úryvok – urob si test múdrosti. Keby sa ma ľudia pýtali: Pán kaplán, stačí, že sme tu dnes na tomto mieste k tomu, že sme kresťania? Hovorím, nie, nestačí to, ale je to dobrý začiatok. Pretože, keď prídem k zubárovi a otvorím pred ním ústa, nemusím mať žiaden komentár. Keď sa do nich pozrie, vie, čo má urobiť. Keď prídem k Ježišovi, darujem mu čas zo svojho dňa a otvorím mu svoje srdce, nemusím mať veľa slov, on vie, čo má urobiť. Preto hovorím, že toto je začiatok, že sú múdri, že sú na tomto mieste. Keď sme sa dnes stretli o 10:00 h a skončili sme o 11:00 h, máme pred sebou ešte niekoľko hodín do skončenia tohto dňa, prežime ich múdro. Podľa Matúša múdro znamená, že múdry človek je ten, kto sa nechá viesť Božím slovom, kto žije podľa evanjelia. A dnes sme nádherne videli pri pokúšaní Ježiša na púšti ako symbol s izraelským národom, keď prichádzali na púšť, reptali, že nemajú čo jesť, v Egypte im bolo lepšie, mali plné hrnce. Boh robí úžasnú vec, dáva im mannu, kŕmi ich. Aj tu sme mohli nájsť, akoby diabol používal na nás, na Ježiša osvedčenú metódu. Použil to isté, takú istú „fintu“ ako v raji na prvých ľudí, chcel ich nachytať. To úžasné je v tom, ako to robí, jeho spôsob v treťom „prípade“, keď hovorí: “Toto všetko ti dám“, keď mu ukázal nádheru, „ak sa mi budeš klaňať“. Môže nám diabol dávať viac, ako nám dáva Boh? Môže nám diabol sľúbiť viac, ako nám sľubuje Boh? Keď už prvým ľuďom Boh požehnal a im dal túto zem, aby na nej žili, aby im táto zem im slúžila, aby sa o ňu starali…

Môžeme to nechať otvorené so záverom, že diabol používa zlý spôsob, ako nám to dať. A zdá sa mi, že v poslednom období sme pozvaní k tomu, aby sme prehodnotili, akú metódy používame, aby sme niečo získali. Či už je to majetok, alebo čokoľvek iné, pretože Boh mi to chce dať len správnym spôsobom, diabol mi to chce dať, ak sa mu budem klaňať. A v tom vidím celý problém hriechu, že diabol nám nikdy nedá toľko, koľko nám dáva Boh. Diabol nám iba nasľubuje, ale on nás chce získať, pokúša nás.

Inšpiroval ma aj kardinál Špidlík, ktorý rozpráva o tom, aký je rozdiel medzi pokúšaním a skúšaným. Boh skúša a diabol pokúša. Skúšal už Abraháma a ďalších praotcov, skúšal svoj izraelský národ. Nádherne to opisuje v knihe Jób, ale on skúša, či sme silní, aby sme išli ďalej. Diabol pokúša, pretože nás chce zviesť. Boh kvôli tomu, že nám chce dať dobro a že nás chce istým spôsobom povzbudiť, posilniť, pripraviť na boj s diablom. Diabol preto, že nás chce zviesť z tejto cesty. Pokračuje ďalej v rozmýšľaní a hovorí, ako dochádza k tomu pokúšaniu. Hovorí, že každý máme svoj sklon. Môžeme si to predstaviť, keď ideme z kopca. Môžem ísť autom z kopca, auto môže mať poruchu, sem-tam mu vypne motor, ale musí mať dobré brzdy. Laicky povedané možno aj pre mladých, že môžem ísť z kopca na bicykli, môže mi chýbať zvonček, blatník, ale v každom prípade musím mať dobré brzdy. A diabol to pozná, keď prichádza na mňa, že mám sklon k nejakej slabosti, že som k niečomu náchylnejší. Diablovi niekedy stačí, že nás iba potlačí, vieme, že pomaličky ideme tou cestou, že si musím dávať pozor. Potrebujeme sa učiť nanovo brzdiť. Prečo pôst? Preto, aby som sa dokázal ovládať, pretože som slabý.

Ako u vás funguje mládež, ako prežíva pôst?

Chvála Bohu, pred rokom som sa staral o mladých birmovancov, teraz to prevzal Lukáš, môj spolukaplán, ktorý prišiel v júni. Je to dobré veľmi, pretože u nás pôsobia aj sestry františkánky a prichádzajú s novými metódami evanjelizácie. Napríklad kurzy alfa a podobné veci, ktoré sú aj o tom, že najprv potrebujú vybudovať vzťah, pretože ho nemajú vybudovaný a potom im môžeme dávať múdrosť, alebo to čo nám Boh ponúka, týka sa aj birmovancov, potrebujú niečo zažiť. Pomaličky im dávame aj vedomosti. Takže chvála Bohu, táto oblasť, aj keď v niektorých prípadoch sa stalo, že po birmovke to končí. Myslím, že je to dobrá vec, ktorú zažijú.

A čo ostatná mládež, ako sa zapája do života vo vašej farnosti?

Teraz to tak ožíva, aj keď je to obrovské sídlisko (sídl. Sekčov, pozn. red.). Sú tam rôzne problémy, mládež pomaličky prichádza. Doplním myšlienku, ktorú som povedal žiakom. V stredu ráno som počúval rádio Lumen. Marek Rujech tam mal zamyslenie, počul som iba oriešky. Potom som bol pomáhať s popolom na Šváboch a pred týždňom, keď som upratoval faru, našiel som tri oriešky. Tak som ich odložil, že som ich nemohol nájsť. Ale mal som myšlienku na školskú kázeň o orieškoch, či poznajú popol, Popolušku, čo bolo ukryté v tých orieškoch. O prvom oriešku mi pomáhali deti a hovorili, že tam boli ukryté poľovnícke šaty. V druhom boli plesové šaty. Najmenší problém mali s tretím orieškom, hneď kričali, že svadobné šaty. Hovorím, že pre Popolušku tie tri oriešky znamenali obrovský dar, prijala ten dar. Aj keď to bolo v rozprávke, nemala ľahký život, žila s druhou mamou, aby som ju nenazval tým milým slovom. My tiež nemáme ľahký život. Keď sme čítali: „Keď sa postíte, keď sa modlíte, keď dávate almužnu…, tiež také tri orechy, alebo tri dary, ktoré nám dáva Boh, tak sa viac v pôstnej dobe zviditeľňujeme. Ponúka nám ich nielen preto, aby sme si dali predsavzatie, že sa niečoho zriekame, ale aby sme viac venovali modlitbe a almužne, aby sme vyšli v ústrety druhým. Tieto tri veci sú obrovským darom, skrze ktorého Boh chce zmeniť náš život.

V závere vás chcem poprosiť o odkaz pre našich mladých a pre všetkých našich čitateľov.

Poviem vám včerajšiu skúsenosť. Boli sme sa lyžovať v Krimici v Poľsku. Je tam dobre a oplatí sa ísť na celý deň. Je tam dosť náročný svah, bol aj odmekový sneh, boli tam kopy toho snehu. Ťažko sa mi lyžovalo, lyže ako keby išli tam, kde chcú ísť samé. Nedalo mi to pokoja. Keďže som si lyže zohnal zvonku ešte ako seminarista za lacný peniaz aj s topánkami, nikdy som sa nezamýšľal, aké sú to lyže. Trápil som sa na svahu. Večer som si cez internet „naťukal“ značku svojich lyží. Prišiel som k poznaniu, že tie lyže sú vyrobené pre dobrých lyžiarov, čo ja nie som. Som skôr rekreačným lyžiarom. A tak som si uvedomil, že aj keď často chceme to najlepšie pre našich blízkych, alebo ja ako kňaz môžem chcieť to najlepšie pre svojho blízkeho, zdá sa mi, že platí prvá rada, ktorá patrí každému, aby sme sa nechávali poučiť.

Aby sme si nechávali radiť aj v pôste, lebo Boh nám chce poradiť do nášho života. Boh je dobrý radca. Aj v roku svätého Ondreja je dobrou myšlienkou venovať sa Svätému písmu, prehlbovať si svoj vzťah so Svätým písmom, modliť sa.

Nech sa vám v tom darí.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.