Trampoty v manželstve


Zo skúseností vieme, že dodržiavanie nášho týždenného spoločného času vyžaduje tri nasledujúce rozhodnutia:

1. Spoločný manželský čas – treba plánovať. Obaja, manžel i manželka, sa musia pozrieť do svojho diára a nájsť každý týždeň najvhodnejší čas. Ten bude závisieť od toho, či máme deti; koľko majú rokov; či pracujeme doma alebo niekde ďalej. Treba zvážiť, čo nám najlepšie vyhovuje. Keď už máme staršie deti a každý z nás svoju prácu, zistíme možno, že najvhodnejší je pre nás taký dvojhodinový obed (možno). Zapíšeme si ho do diára a prikladáme mu takú istú dôležitosť, ako každému inému pozvaniu, či pracovnému stretnutiu. Keďže obaja môžeme byť zaneprázdnení, môžeme si naplánovať náš spoločný čas na tri mesiace vopred, na každý týždeň, pričom si každý do svojho diára poznačí meno toho druhého, podobne ako pri iných stretnutiach.
Predstava plánovania spoločného času s manželom či manželkou sa môže zdať neprirodzená. Je to však prvá vec, ktorá môže tíško vykĺznuť z láskyplného vzťahu. Iste nie je naším úmyslom jeden druhého zanedbávať. Je to skôr rutina nášho každodenného života, čo nám kradne čas, ktorý sme predtým trávili spolu.

2. Druhým rozhodnutím je urobiť tento spoločný čas našou prioritou. To znamená, uvedomiť si jeho dôležitosť v porovnaní s mnohými inými dobrými vecami, ktorým by sme sa vo voľnom čase mohli venovať – ako je návšteva rodiny, návšteva u nás doma, večierok, futbalový zápas s priateľmi, alebo stretnutie v našom spoločenstve či v kostole. Ak je ešte pre nás náš spoločný čas tou najvyššou prioritou – je to mocný prejav našej lásky.

Ako mladí manželia sme v tomto často zlyhali. Keď nás pozývali na nejakú akciu, zdalo sa nám neslušné povedať, že sme si ten večer vyhradili pre nás dvoch. Takže teraz namiesto „máme večer iba pre seba“, hovoríme „žiaľ, máme veľa povinností,“ bez toho, aby sme povedali, čo konkrétne robíme. Ak náhodou dostaneme zaujímavé pozvanie, ktoré koleduje s naším manželským časom, máme dohodu, že ho neprijmeme bez konzultácie s tým druhým. A obyčajne urobíme zmenu, len ak v tom týždni nájdeme pre seba vhodnú alternatívu, aby sme o svoj spoločný čas neprišli.

3. Tretie rozhodnutie je chrániť tento čas. Vyrušovanie vie náš spoločný čas zmariť. V zajatí nás môže držať náš telefón. Niektorí z nás nedokážu nereagovať alebo krátko odpovedať. Treba uvažovať nad kúpou odkazovača alebo vypnutím telefónu. Pre iných je hlavným votrelcom televízia. Tá dokáže každý týždeň ľahko pohltiť množstvo hodín, ktoré by sa inak dali stráviť vzájomným rozhovorom. Moc televízie ako úniku zo vzťahov v rodine, je určite veľká a jej vplyv na manželské zdieľanie je zničujúci. Televízia vyrastá z kultúry osobného uspokojovania a túto kultúru aj šíri. Ak je televízia problémom, treba s tým niečo urobiť. Vykážte ju z obývačky. Alebo vyhláste svoj dom za zónu bez televízie.

Snažme sa zorganizovať si náš pravidelný týždenný čas na miestach, kde nenarazíme na ľudí, ktorých poznáme. Potreby príbuzných a priateľov sú dôležité, ale žiadna z nich nie je taká dôležitá, ako potreba investovať čas do nášho manželstva.

Čím viac sme zaneprázdnení, tým dôležitejším a nevyhnutnejším sa tento spoločný čas stáva. Z času na čas sa jeden alebo druhý z nás ocitne pod tlakom iných naliehavých potrieb, ale pokušeniu zrušiť náš spoločný čas sa odoláva oveľa ľahšie, ak sme presvedčení o jeho dlhodobom prínose. Samozrejme, že sa vyskytnú týždne, keď to naozaj nie je možné, ale presvedčíme sa, že dva týždne bez možnosti spoločne si oddýchnuť a primerane komunikovať je v manželstve príliš dlhá doba. Rýchlo zistíme, že sme bez vzájomného kontaktu a často aj bez nálady. Naopak, po spoločne strávenom čase zažívame pocity pohody: týždeň sa zdá byť vyváženejší, sme menej ustarostení o životné potreby a lepší voči sebe navzájom i voči deťom.

Spoločný deň:

Každé 3 až 6 mesiacov si môžeme naplánovať spoločný deň mimo. To je čas na rozhovory o veciach, na ktorých prediskutovanie nemáme pri každodennom zhone ani čas ani energiu. Je to čas, keď sa obzeráme späť, aby sme videli, čo funguje dobre a čomu treba venovať väčšiu pozornosť, bilancujeme financie, hľadíme dopredu na naše budúce ciele a snívame o nových nápadoch pre naše manželstvo a rodinný život. Takýto deň, raz za pár mesiacov, nám pomáha vyhýbať sa nahromadeniu nesplnených povinností vo väčších záležitostiach. Tieto dni sú pre nás zvláštne a radostné. Ideme na prechádzky, dáme si spoločný obed a veľa času venujeme rozhovoru. Niekedy si zapisujeme ciele, ku ktorým sa chceme neskôr vrátiť.

Dovolenka:

Musíme si starostlivo zvážiť, ako a kde strávime našu dovolenku a brať pritom do úvahy naše rozdielne potreby a preferencie. Nečakať, čo sa prvé naskytne, alebo hneď prijať prvé pozvanie ísť s niekým iným. Aj dovolenku si treba rozumne naplánovať. Niektorí boli na dovolenke, ktorú si vopred nepremyslel, a po návrate si uvedomili, že potrebovali dodatočnú dovolenku na to, aby sa z predchádzajúcej zotavili.

Mini medové týždne:

Dva či tri dni, aspoň raz do roka, niekde osamote, bez našich detí, môže mať prekvapivo oživujúci vplyv na váš vzťah. Ak nemáte rodinu, ktorá by sa vám postarala o deti, čo tak vystriedať sa s priateľmi, ktorí majú deti v rovnakom veku? Ak by bol pobyt mimo domova príliš drahý, môžete zostať aj doma (no bez vašich detí) a venovať sa niečomu celkom inému ako obvykle. Prípadne si s priateľmi, ktorí bývajú v inej časti krajiny, vymeňte na tento čas svoje domovy. Týchto pár dní raz za rok vnímame ako mini medové týždne. Ich prínos môže dať viac a vynahradí úsilie vynaložené na ich zorganizovanie.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Duchovnosť a psychológia

Milí čitatelia, dnes si povieme o poslednom princípe, vďaka ktorému si môžeme oveľa efektívnejšie zorganizovať svoj čas – viacej stíhať, menej sa unaviť.


5. Obmedzenie časových prestávok

– počas dňa nás neustále vyrušujú a odtrhujú od práce, z čoho potom vznikajú neplánované prestávky. A typickosť prestávok je predĺženie (zväčšovať sa), „narastať“. Spomeňte si, určite niečo podobného sa vo vašom živote už stávalo: zaoberali ste sa niečím, a tu zrazu – zvoní telefón. Beriete slúchadlo a začínate rozhovor. Váš známy vám položil ťažkú otázku, a ja si uvedomujem, že rozhovor ma môže pripraviť o 5 – 6 minút. Pokračujúc v telefónnom rozhovore, vstávate a idete si urobiť čaj (zajedno čaj vypijete, aby ste nestrácali čas). Rozhovor sa skončil skôr, než čaša čaju, ale tu sa k vášmu pitiu čaju rozhodol pridať váš syn. S ním ste si tiež trošku pohovorili; naspäť sa vracajúc k svojej práci na vás zavolala vaša žena a poprosila vás dostať niečo z vrchnej poličky v kuchyni…

Záver: k svojej prerušenej práci ste sa vrátili o pol hodiny… Veľmi dôležité je naučiť sa znížiť zbytočné výpadky (prestávky) na minimum. Napríklad: môžeme vyhradiť „nedotknuteľný“ čas alebo práce (úlohy). Vypnite v tomto čase telefón, alebo poprosíte niekoho z vašich, aby ho dvíhal za vás, poproste tých, ktorí sú vedľa vás, nevyrušovať vás. Odstráňte všetky faktory, ktoré môžu byť potenciálnymi prekážkami: hlad, smäd, hudba, fyziologické potreby, zatvorte ostatné programy, okrem tých, ktoré sú vám potrebné pre vašu prácu.

Tieto princípy, ktoré sme vymenovali, jasne, že sa nevyčerpáva arzenál prostriedkov efektívneho organizovania a využívania svojho času. Existujú špeciálne tréningy ohľadom Time managmentu, tlačia sa nové knihy a vytvárajú sa nové teórie. Ale v jadre všetkých prístupov efektívneho riadenia času je uvedomenie si svojej systémy hodnôt a priorít, uvedomenie si svojej misie, svojho povolania, umenie oddeliť podstatné a dôležité od druhoradého. O tomto sme už hovorili v prvých článkoch nášho cyklu a týmto aj chceme zavŕšiť rozhovor o organizácii svojho času ako o prostriedku zvládania stresu.

O tom bude aj nasledujúci príbeh. Na harvardskej univerzite sa raz jeden učiteľ počas prednášky rozhodol potvrdiť svoje slová názorným príkladom. Prednáška bola na tému organizácia času. Vytiahol spod stola vedro a vrece s veľkými kameňmi a naplnil nimi to vedro. Potom sa ich opýtal: „Je vedro plné?“ Študenti odpovedali: „áno“. Učiteľ sa ich opýtal: „Ste si istí?“ Potom vybral spod stola vrece s malými kamienkami a vysypal ich do vedra, kde už boli veľké kamene. Malé kamienky zaplnili voľné miesto medzi veľkými kameňmi. Potom sa ich opýtal ešte raz: „Je vedro plné?“ Teraz už študenti odpovedali trošku váhavo: „Asi áno.“ „Dobre!“, odpovedal učiteľ a vybral spod stola vrecko s pieskom. Vysypal piesok do vedra a tým sa zaplnil priestor medzi veľkými a malými kameňmi. Po tomto sa študentov opýtal ešte raz: „Je vedro už plné?“ Auditórium bolo ticho. „Dobre!“, odpovedal učiteľ. Vytiahol krčah s vodou a nalial do vedra až po samý kraj.


Potom sa pozrel na študentov a opýtal sa ich: „Podľa vás, aké poučenie môžeme vyvodiť z toho, čo sme práve videli?“ Niekto zo študentov dvihol ruku a povedal: „Ponaučenie spočíva v tom, že bez ohľadu na to, koľko máš práce, nakoľko si zaneprázdnený, ak sa pousiluješ, vždy môžeš stihnúť urobiť ešte niečo naviac.“ „Nie“, odpovedal učiteľ, „podstata je v tom, že ak tie veľké kamene nepoložíš do toho vedra ako prvé, tak potom ich už tam nikdy nepoložíš!“

Želáme vám všetkým požehnané vykročenie do nového roku s úmyslom správne si zadeliť svoj čas a nestrácať ho na zbytočnosti. Máme v rukách veľké dary: svoj život a svoj čas. Nech vás Ježiš Kristus – náš Víťaz a Spasiteľ- vedie a žehná!

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Ahoj deti!



Tak čo? Bol aj u vás Ježiško? Určite Vám doniesol veľa krásnych darčekov. Len dúfam, že ste sa Mu za ne nezabudli poďakovať 🙂

Vianočné prázdniny nám ubehli rýchlo ako voda a opäť sme sa vrátili do našich starých známych školských lavíc, ktoré počas prázdnin zívali prázdnotou.
Dúfam, že ste si počas prázdnin dobre oddýchli a načerpali veľa nových síl do skrášľovania polročného vysvedčenia.

Určite ste si aj vy dali pár novoročných predsavzatí. Či už v znení: „Budem viac počúvať rodičov/pani učiteľku“ alebo „Nebudem sa biť s bratom či sestrou“ alebo „Budem sa viac učiť.“

Nech už sú akékoľvek, želám Vám, aby ste pri ich napĺňaní nezleniveli a aby Vám snaha polepšiť sa vydržala po celý rok 🙂

Zo zvyšných písmen v osemsmerovke poskladajte riešenie.
JAKUBOV, KRISTOVI, MRAVNOSTNÝ, MYRHOU, PLACKA, PLACHTU, ROZBIL, SÚPERA, TLAČIL, TRAKTOR, TRHNUTIE, UVEDENÝ

stránku pripravila: Lenka Novotná

Islam v našich obývačkách



Radi sa pozeráte na televízne seriály, najmä na tie z tureckej produkcie, ktoré sú na Slovensku už niekoľko mesiacov na televíznych obrazovkách komerčných televízii? Tak si láskavo prečítajte tuto úvahu, ktorú Vám týmto mailom preposielam.

Nie je to tak dávno, čo nás na televíznych obrazovkách šokoval turecký seriál Tisíc a jedna noc z prostredia súčasného Konstantinopolu. Ideovým zámerom majiteľov komerčných televízii bolo takouto formou pripraviť pôdu pre rast a rozvoj multikulturalizmu na Slovensku. Na Slovensku sa objavuje stále viac hlasov, ktoré volajú po legalizácii islamu v Slovenskej republike a uznaní islamu za jedno zo štátom uznaných náboženstiev na Slovensku. Naša krajina tlaku islamizácie zatiaľ odoláva a patríme k posledným krajinám v Európe, v ktorých nestojí ani jedna mešita s minaretom. No a toto niektorým hlásateľom multikulturalizmu doma a najmä spoza hraníc prekáža.

Stúpenci multikulturalizmu majú takú obrovskú moc, že ich zvrátené myšlienky o rôznorodej Európe plnej rôznych ázijských a afrických národov sa stávajú v západných krajinách realitou a pre nás nočnou morou. A práve teraz sa z ničoho nič objaví seriál, ktorý nám ukazuje tureckú spoločnosť ako spoločnosť vyspelú, kultúrnu, ba dokonca tolerantnú. Opak je ale pravdou, kým na začiatku 20. storočia žilo na území dnešného Turecka (východná Trácia a Malá Ázia) niekoľko miliónov kresťanov, dnes netvoria v Turecku ani jedno percento obyvateľov. Turci jednoducho niekoľko miliónov kresťanov v 20. storočí na svojom území vyvraždili a niekoľko miliónov násilne vyhnali zo svojich domovov, kde ich predkovia žili niekoľko tisícročí (hlavne Gréci na pobreží Malej Ázie a Arméni). V Turecku sa kresťania stále stávajú objektom násilia. Kresťan v Turecku je vystavaný permanentnému tlaku násilníckych moslimov, ale aj tlaku tzv. sekulárneho tureckého štátu, ktorý je v podstate moslimský.

O to viac šokuje slovenského diváka uvedenie tureckého seriálu Sultán, ktorý je glorifikáciou sultána Sulejmana (Solimana) Nádherného, s ktorého postavou majú naši predkovia veľmi zlé skúsenosti. Šok je o to väčší, že sa tak stalo v adventnom čase, krátko pred Vianocami. Sulejman bol jednoducho odporný sadistický vrah a zločinec, typický orientálny despota, ktorý rozsieval skazu a smrť ďaleko od príbytkov násilníckych osmanských Turkov. Okrem toho žil roztopašným a zhýralým životom. Zneužíval zajaté kresťanské panny vo svojich háremoch, ktoré nútil konvertovať na islam. Často to boli nevinné mníšky zo zničených kresťanských kláštorov, ktoré zajali janičiari ničení kresťanských kláštorov v Európe. Hordy sultána Sulejmana zničili aj krásnu katedrálu v Ostrihome nad Dunajom a na ruiny premenili množstvo kresťanských chrámov na území Uhorska i Balkánu.

Sulejman sa do našich dejín zapísal aj katastrofálnou pohromou, ktorá sa stala v bitke pri Moháči 29. augusta 1526. Následky tejto pohromy uvrhli našu krajinu do zaostalosti a orientálnej svojvôle tureckých despotov. Od tohto obdobia sa traduje zaostávanie strednej Európy za západnou časťou kontinentu. Otrasnou sa stala najmä víťazná Sulejmanova prehliadka spojená s barbarstvom najhrubšieho zrna po víťazstve nad kresťanskými vojskami. Turci vtedy postínali hlavy zajatých vojakov, ale aj padlých vojakov a navŕšili ich na obrovskú hromadu, pred ktorou víťazne pochodovali. Orientálny strach a skazu rozsievali na našom území takmer 150 rokov. Napichovanie malých detí na kopije, štvrtenie obetí, bezbrehé znásilňovanie, vypaľovanie bezbranných dedín, plienenie kostolov…

Toto sú činy slávneho sultána Sulejmana, ktorého obrazy zo života idú režiséri multikulturalizmu približovať slovenskému divákovi. Turecký seriál ide glorifikovať vraha, zločinca, smilníka a beštiálneho sadistu. Obávam sa, že o niekoľko rokov bude niekto glorifikovať postavy nacistických a komunistických zločincov. Oslava sultána Sulejmana má možno opodstatnenie v Tureckej republike, ale určite nie v krajinách, ktoré sa stali obeťami tureckej agresie v 14. až 20. storočí. Slovenský divák by mal tento seriál, oslavujúci islam a zločiny beštiálneho vraha Sulejmana, jednoducho ignorovať. Je to len jedna zo zákerných ciest, ako popularizovať islam a Turecko v očiach slovenského diváka.

Nedajme sa oklamať! Ak sa raz prebudíme do moslimského stredoveku, možno už bude neskoro.

Kliment Uhrecký

Osobný vianočný postreh

Po dvadsiatich šiestich rokoch som strávila celé tieto vianočné sviatky opäť vo Víťaze u mojich rodičov. Keď som sem 23. decembra cestovala, vôbec som necítila vo svojom vnútri, že Vianoce sú tu. Bola som unavená a vystresovaná.



U našich som sa vyspala, oddýchla som si a na druhý deň nastal klasický „Štedrý večer“. My sme ho strávili v komornom duchu. Boli sme pri stole štyria: mamka, otec, sestra a ja. Všetci dospelí, nikam sme sa neponáhľali, nič nás nerušilo, skrátka „pohodička“. Po večeri koleda cestou k vianočnému stromčeku, prskavky, darčeky, to všetci poznáte.

Pokojne, s dostatočným časovým predstihom, (aby som si mohla sadnúť), som išla na polnočnú svätú omšu. Za posledné štvrťstoročie som mala možnosť byť prítomná na jej slávení v niekoľkých rôznych chrámoch na Slovensku, v mestách aj na vidieku. Ale nikde, naozaj nikde, sorry, som sa však necítila tak príjemne, slávnostne, sviatočne a vianočne ako tu, medzi vami. Iste, v tom bol aj kus nostalgie a spomienky na mladosť a detstvo. No bola to hlavne originálna „víťazská“ atmosféra, aká nie je nikde inde. Samozrejme, že rokmi sa všeličo zmenilo, zvonku aj zvnútra, to teraz nechcem rozoberať. Chcem sa s vami podeliť len s jedným mojim zážitkom a postrehom. Priznám sa, že som vás počas tých troch dní Vianoc, počas svätých omší, trochu pozorovala a aj vďaka vám som si tieto Vianoce užila a precítila Ježiškovo narodenie v mojom srdci.

Tým, ktorí boli pre mňa pred rokmi silnými ujami a tetami sa spomalil krok, pribudli vrásky a obeleli im vlasy, niektorí si pri chôdzi pomáhajú barličkou. Moji rovesníci dozreli na vážených a zodpovedných otcov a mamy a pribudlo mnoho krásnych mladých ľudí a spokojných malých detí s peknými tváričkami a šibalskými očkami. Môžete povedať, no a čo má byť, veď je to prirodzený kolobeh života. To je pravda, ale sálal na mňa z vašich tvárí pokoj, pohoda. Vo víťazskom kostole boli skutočné Vianoce, bol tam živý Ježiško a živé kresťanské spoločenstvo. Mamičky sa milo usmievali na svoje deti a na manželov, otcovia pôsobili silou opory a istoty pre svoje manželky a deti, deti boli spokojné v objatí bezpečného náručia svojich rodičov. Prirodzene, že sa trocha vrteli a hrali, ale boli spokojné. Starší zahĺbení do Božieho slova ticho prežívali Jeho prítomnosť. Všetci ste pôsobili ako jednotné silné zdravé kresťanské spoločenstvo.

Vy to vnímate iste ako samozrejmosť, ale zďaleka to tak nie je všade. Víťazania boli vždy horliví a pracovití kresťania, zapájali sa do aktivít cirkevného života. A vidno výsledky. Nielen, že máte krásny kostol a výstavnú farskú budovu, to je tiež dôležité, ale nie prvoradé, ale žijete svoju vieru. Ja mám taký silný pocit. Aj tí prisťahovaní mladí sú zjednotení v tomto duchu. Na mňa to všetko pôsobilo ako zázrak. A som presvedčená, že je to najhodnotnejší zázračný Boží dar pre vás. Za vašu usilovnosť, vernosť, horlivosť a úprimnú oddanosť Bohu. Zasial do vašich sŕdc pokoj a lásku, ktorú si navzájom prejavujete, posielal k vám vždy dobrých pastierov.

Aj teraz máte milého sympatického kňaza, z ktorého cítiť láskavý prístup a ľudskú spolupatričnosť. Vidno na vás spokojnosť, väčšina vyzeráte krásne, zdravo, máte pekné príbytky, netrpíte zásadnými materiálnymi nedostatkami… Jasné, že bez vašej osobnej pracovitosti, usilovnosti a šikovnosti by to tak nebolo. Ale zdravie, šikovné ruky, dobrých a láskavých ľudí okolo seba máte z Božej milosti, z Jeho vôle, je to Jeho dar a odmena za vašu vernosť a horlivosť. Nie je to samozrejmosť. Vážte si to a buďte Bohu vďační a naďalej verní vo svojej viere a láske k Nemu.
Na záver vám všetkým chcem poďakovať. Za to, že aj pre mňa ste vytvorili krásnu vianočnú atmosféru, nikde inde neznie tak nádherne a jednotne Tichá noc, nikde inde som tak silno nepocítila jednotu veriacich pri slávení liturgie.

Vďaka, že mi Boh doprial s vami prežiť tieto vianočné sviatky. Prajem vám, aby ste naďalej pestovali v sebe živú vieru, aby ste nepustili do svojich sŕdc pýchu. Chcem vás poprosiť, aby ste Božie dary a milosti, ktorými vás štedro obdarúva, nikdy nebrali ako samozrejmosť.

Danka Skačanová, rod. Velčoková, rodáčka z Víťaza

Kam kráčaš?


Počas vianočných prázdnin som mala možnosť navštíviť predstavenie pod názvom „Quo vadis“ v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Predstavenie spojené s brilantnými hereckými výkonmi opisovalo zrod kresťanstva a jeho následné odsudzovanie, prenasledovanie až likvidovanie. Pri jeho opise si pomôžem „informáciou z prvej ruky“, a to citáciou z hlavnej webovej stránky DJZ v Prešove: „Quo vadis je pôvodný slovenský muzikál na motívy románovej historickej fikcie Henryka Sienkiewicza z časti starovekého Ríma. Cisárska moc zažíva rozklad a rodí sa nová duchovná viera. Na pozadí tragického konfliktu bytostne rozdielnych etických svetov sa odohráva dramatický príbeh lásky rímskeho vojaka a kresťanky.“

Quo vadis je latinský výraz, znamená „Kam kráčaš?“. Podľa kresťanskej tradície stretol apoštol Peter na svojom úteku z Ríma Ježiša Krista a opýtal sa ho: „Quo vadis, Domine?“ („Kam kráčaš, Pane?“).

Pýtate sa, prečo som začala takto? Jednoducho som Vás len chcela prekvapiť. Nie každý článok sa predsa musí začínať presne napísaným úvodom 🙂 Ale nie, tento muzikál vo mne zanechal naozaj hlboký dojem a jeho názov presne vystihuje obsah môjho prvého článku v novoročnom Spektre.

A teda, máme tu všemožnými poverami opradenú a všetkými tak veľmi obávanú 2012-tku.
Rok, ktorý nám ponúka ďalších 12 mesiacov, 52 týždňov a 366 dní nových možností, zážitkov a plánov. Rok, ktorého číslo sa počas minulého roka objavovalo v médiách čoraz častejšie a v neposlednom rade aj rok, ktorým má údajne vraj všetko skončiť. Prečo?!

Osobne si myslím, že je od ľudí dnešnej doby dosť detinské veriť prognózam mayských civilizácií len preto, že im už nevystačil ich kalendár alebo neboli natoľko vzdelaní, aby vyrobili jeho pokračovanie. Koniec koncov, keby sme dolistovali až nakoniec naše stolové alebo nástenné kalendáre, mohli by sme si takisto povedať, že 31. decembra nastane „koniec sveta“.

Na jednej nemenovanej internetovej stránke som našla článok, ktorý vraj objasňuje fámy, ktoré sa šíria okolo tohto roka. Použijem z neho malú citáciu: „Mnoho ľudí si myslí, že v roku 2012 príde koniec sveta. Mayovia však hovoria niečo úplne iné. Tvrdia, že nastane nový začiatok. Svet zažije a bude obohatený o novú dimenziu. Nebude existovať dobro a zlo. Teraz je to ťažko pochopiteľné, no v osudný deň všetko zistíme.“(zdroj: internet)

Nech to už bude akokoľvek, aj keď sa ich predpovede nenaplnia (čo určite nie), rok 2012 bude rokom zmien nie podľa uznávaných astrológov či minulých civilizácií, ale podľa nás, ľudí. Veď k čomu by boli novoročné predsavzatia, ak by sme si ich nedávali so snahou o ich splnenie? Ľudia si svojimi plánmi a predsavzatiami vytvárajú nový rok podľa vlastných predstáv.

No nie vždy sa nám podarí naplánovať si život do detailov, veď nad ním nemáme moc my, ale Boh. Mnohokrát sa v živote stretneme aj s momentmi, ktoré sú pre nás až neuveriteľné a podnetom k nim môžu byť hoci aj navonok, zdá sa, úplne obyčajné maličkosti. A práve maličkosti môžu byť plánom niečoho veľkého, niečoho, čo nám možno od základov zmení celý náš život. Človek sa potom môže cítiť ako v oblakoch a na chvíľu začne veriť rozprávkam. Veď od malička nás súčasnosť vedie k názoru, že zázraky sa nedejú a všetko okolo nás musíme brať ako ničím neprifarbovanú realitu. Fantázia alebo sny tu nemajú miesto. Tie sú len pre deti alebo pre večne rojčiacich romantikov, ktorí stále snívajú o láske až po hrob a na svet sa pozerajú cez ružové okuliare so špeciálnym „realite odolným“ filtrom. Život je obrovským prekvapením zloženým z maličkostí a len keď sa budeme tešiť z maličkostí, dokážeme sa tešiť aj zo života.

No hoci sa nám v živote objavujú svetlé, ale aj tie tieňom podfarbené momenty, máme istotu, že životom kráčame. Kráčame dopredu. Kráčame niekam. Nezodpovedanou otázkou už len ostáva: „Kam to vlastne kráčame?“

Napadla mi jednoduchá modelová situácia. Otec je na prechádzke v lese so svojím štvorročným synom. Počas cesty mu otec rozpráva o rastlinkách a zvieratkách, ktoré v lese žijú, ale aj o nebezpečenstvách, ktoré tu číhajú. Syn v polovici každej vety otca zastaví jednoduchou a predsa tak zložitou otázkou: „Prečo?“ Otec mu s radosťou a hrdosťou všetko vysvetľuje, no prídu aj momenty, kedy mu napríklad nedokáže presne vysvetliť, prečo sú niektoré huby jedovaté alebo prečo taká pekná a krehká rastlinka vyrástla na takom nebezpečnom mieste. Synček, presvedčený o tom, že jeho ocko zjedol celú múdrosť sveta, je spokojný aj s otcovým bezmocným hmkaním a škrabaním sa po hlave, keď hľadá rozumné vysvetlenie, týkajúce sa jeho zvedavých otázok. Nechá ho na pokoji a hľadá nové otázky.

V polovici cesty sa zastavia, poloplný košík húb položia na zem, sadnú si na peň stromu a oddychujú. Otec vytiahne z vrecka bundy malý ďalekohľad a podá ho synovi so slovami: „Toto je odteraz tvoje. Dal mi to môj ocko, keď som bol taký maličký ako ty a teraz to ja dávam tebe.“ Chlapčekovi sa rozžiaria očká od radosti z toho, že má novú hračku, zabudne na všetky „prečo-otázky“ a poskakuje okolo svojho otca. Ten je dojatý, nespúšťa ho z očí a ukazuje mu, ako s ďalekohľadom narábať. Po približne dvojhodinovej prechádzke sa ruka v ruke vyberú domov s plným košíkom húb pre mamičku, ktorá z nich uvarí fantastickú hubovú polievku…

Nie je to takto aj s nami? Prechádzame sa svetom ruka v ruke s pomocou nášho Nebeského Otca. Je nám vždy nablízku a pomáha nám rozoznať dobro od zla.
Počas tejto „prechádzky“ životom mu kladieme nespočetné množstvo otázok a On nás s radosťou a hrdosťou Otca počúva a neustále nás prekvapuje darmi v podobe krásnych a nezabudnuteľných životných momentov. A aj napriek tomu, že nám niekedy nedá presne určenú odpoveď na naše otázky, pošle nám do cesty niečo nové, niečo, pomocou čoho zabudneme na všetko, čo nás trápilo. Nie, nemyslím, že si nás prostredníctvom príjemných prekvapení chce kúpiť alebo čosi podobné. Jednoducho nám len robí život sám osebe prekvapením.

A keď sa táto niekoľkoročná „prechádzka“ skončí, vezme nás za ruku spolu s košíkom plným jedlých húb, v našom prípade dobrých skutkov a spolu s Ním sa vrátime Domov, do neba.

Už to ale nebude ako naša zvyčajná cesta domov zo školy či z práce, ktorá sa opakuje deň čo deň. Bude to cesta, na ktorej konci začína nový začiatok…

A tak možno majú predsa len tí Mayovia v niečom pravdu. Tvrdia, že nastane nový začiatok. Lenže, podľa mňa sa trochu „sekli“ v čase. Ten sa totiž neriadi podľa mayských civilizácií. Jeho „manažérom“ je Boh. A nám už len ostáva sa Ho pevne chytiť, schovať si svoju malú, bezbrannú dlaň do Jeho otcovskej ruky a nechať sa ním viesť po lese plnom nástrah, ktorým je svet 21. storočia.

Želám Vám všetkým a aj sebe v živote veľa maličkostí, ktoré dúfam, neprehliadneme a ktoré nám ho zaručene urobia krajším, no hlavne, aby sme sa nenechali zmiasť verejnou mienkou, médiami či poverami a aby sme nielen v novom roku nezabúdali na to, kam kráčame, nikdy sa nepúšťali bezpečnej ochrannej ruky nášho Otca a bezpečne doniesli pod jeho vedením Domov „plný košík“ dobrých skutkov 🙂

Lenka Novotná, Víťaz

Niečo musí ustúpiť


Môj trojročný syn si prosí piť: „Mami, čajík!“ volá z kuchyne. Práve som pri počítači a tak len letmo pozriem tým smerom: „O chvíľočku miláčik.“

Keď párkrát zopakoval svoju prosbu a nedostal uspokojivú odpoveď, docupkal ku mne a trpezlivo čaká. Prešlo asi pätnásť sekúnd. „Čajík, mami…“, zaintonoval hláskom trojročného dieťaťa. Veľmi rada by som dokončila rozpísanú prácu, preto ani neodtŕham zrak od textu, len si beriem chlapca na kolená a dávam mu pusu na vlásky. Maťko sa ale nechce láskať. „Niéé mami,…čajík!“ Zohne chrbátik a vymaní sa mi z objatia. Potom pochoduje smerom ku kuchynskej linke na ktorú sa zavesí.

„Čajjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjíííííííííííííííííííííííkkkkkkk….., ččajjjjjjjjíííííííííííkkkkkk!“

„Hneď prídem,“ vravím mu. Ponorená do čítania ani nedvíham zrak, kým čosi nepočujem. V skutočnosti to „čosi“ nie je nič, čo by sa dalo ľudským sluchom počuť. Väčšina mamičiek dvoj-trojročných detí vie o čom hovorím. Dlhšie ticho je takmer vždy dôvodom na ostražitosť. A tak som Maťka našla, ako balansuje na kraji stoličky a lyžičkou mieša čaj v šálke, odpíja si z neho, je celý mokrý a mokrá je aj stolička a dlážka pod ním. Všetko je od lepkavého čaju.

A tak nielenže som nedokončila svoju prácu, ale pribudla mi ďalšia. Teraz musím umyť dlážku v kuchyni, prezliecť malého tvrdohlavca a až potom budem môcť hádam pokračovať. A teraz sa natíska otázka: Prečo som hneď neodložila prácu a nedala mu najprv ten mizerný čaj? Nuž preto, lebo vždy je treba naliať nejaký ten čaj, pomôcť vycikať, vypočuť problém… Tým chcem povedať, že vždy sa nájde kopec drobných povinností, ktorým sa musím cez deň venovať.

Keď je reč o tom, čomu sa okrem starostlivosti o rodinu doma venujem, musím konštatovať, že je to niekedy veľmi náročné. Vtedy, keď som takmer na pokraji kolapsu a tlačia ma určité termíny, vravím si, že niečo musí ustúpiť. A väčšinou sa tak aj stane. Vzdám sa buď túžby po čistučkom domove, alebo ma mamina zastúpi pri sporáku, ale vždy sa snažím, aby moja rodina netrpela pre mnohorakú činnosť ich mamy. Myslím, že veľa mám, ktoré zostali doma na materskej, niektoré aj dlhšie ako tri roky z času na čas prepadne pocit, akoby zakopávali svoje talenty a skúsenosti. Kým som to aj ja nezažila, celkom som nechápala, že život doma je o deťoch a džavotaní, neporiadku a obetovaní sa – a tak stále dookola. Ale ono vlastne vôbec nejde o nás, všetko to je a bude o deťoch. A my ich máme všetky milovať, nech ich máme koľkokoľvek! Niekedy v ťažkých chvíľach sú všetky tie rečičky o kráse materinskej obetavej lásky a vznešenej radosti zo sebaobetovania sa pre dobro iných ako zosielanie ohňa a síry. K tomu, čo som povedala, musím dodať aj to, že úplne rozumiem túžbe matiek po „niečom inom“. Každý z nás má nejaké dary – áno aj matky! Všetci ich máme využívať a deliť sa s nimi. Môže však matka rozvíjať svoje talenty mimo rodiny a nezanedbať svoje prvoradé povinnosti? Dovolím si tvrdiť, že môže.

Napríklad ja. Za tie roky, čo sa s vami delím o svoje myšlienky o viere a materstve, sa mi podarilo uspokojiť svoju potrebu tvorivosti bez toho, aby som obetovala svoje prvoradé poslanie – manželstvo a materstvo. Práve naopak, toto uvažovanie ma núti niekedy urobiť pár krokov dozadu a pomáha mi nestrácať zo zreteľa veci, ktoré sú pre mňa najdôležitejšie. Navyše sa mi stáva, že počas domácich prác, ktoré sú inak nudné, uvažujem či hľadám správne slová, v mysli sa pohrávam s myšlienkami a pritom čistím kúpeľňu, alebo žehlím bielizeň. Nakoniec, ak mám šťastie, nielenže sa mi kúpeľňa ligoce a predo mnou je kôpka opratých ožehlených vecí, ale aj moja práca je lepšie zoštylizovaná. Existujú mnohé činnosti, ktoré môžu byť veľkým prínosom. So štipkou vynaliezavosti sa dajú mnohé talenty využiť bez toho, aby utrpela rodina. Napríklad učiteľka môže dávať súkromné hodiny, kuchárka môže experimentovať s receptami, žena s umeleckým cítením môže, keď uloží deti spať, vytvárať rôzne umelecké dielka a diela.

Zo srdca povzbudzujem všetky mamičky, ktoré cítia potrebu rozvíjať svoje talenty aj počas starostlivosti o deti, aby tak urobili. Pritom na jedno však nezábudajte: nech sú vaše dary akokoľvek veľké, zostávate jedinou matkou vašich detí a váš manžel má len jednu ženu – vás! Toto je najdôležitejšie. Pamätajte, že byť matkou a manželkou sú dve najvýznamnejšie úlohy, ktoré nám ženám Boh nadelil a toto poslanie je najväčšie.

Sväté písmo nás povzbudzuje: „Vy ste svetlo sveta, mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,14-16)
To „niečo viac“, po ktorom my mamy občas tak túžime, nikdy nebude tým „všetkým“, čím sme pre svoje rodiny. Krásne to vystihol môj synček, keď sa na mňa tými svojimi modrými očkami pozrel a povedal: „Som tak jad, ze si so mnou doma…“

Martina Gondová, Víťaz

Ak chceme ísť dopredu, musíme sa vrátiť…



Drahí bratia a sestry, chcel by som sa Vám na slávnosť Bohorodičky Panny Márie a zároveň v novom roku prihovoriť listom a pozdraviť Vás v mene nášho Pána Ježiša Krista!

Viem, že hneď, ako sa začne čítať pastiersky list, prestávame počúvať a viem, že tak bude aspoň čiastočne i pri tomto liste. Napriek tomu Vás prosím o chvíľu pozornosti. Nebude dlhý. Chcel by som vám rozpovedať príbeh, ktorý už poznáme a zároveň je vždy nový.

Istý otec mal veľa synov a dcér. Najstaršia sa volala Európa. Jedného dňa povedala otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok.
O niekoľko dní si Európa všetko zobrala, odcestovala do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnila. Keď všetko premrhala, nastal v tej krajine veľký hlad a ona začala trieť núdzu. Išla teda a uchytila sa u istého obyvateľa tej krajiny. A on ju poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžila nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik jej ich nedával. Vtedy si povedala: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu Otcovi. Už-už chcela vstať a ísť, ale v tom sa zjavili „záchrancovia“ zľava a povedali jej: „Netreba nikam chodiť. Pozri, máš stádo svíň, ktoré pasieš. Znárodníme ho, odoberieme majiteľovi a vždy, keď budeme hladní, jednu sviňu zabijeme, spravíme si klobásky a budeme šťastne žiť…“ A začali hodovať…

No Európa nebola ešte úplne hlúpa a veľmi rýchlo si uvedomila, že sa dlho nedá žiť na dlh. Preto vstala a chcela sa vrátiť k Otcovi. Už-už bola na ceste, no v tom prišli iní „záchrancovia“. Tentoraz sprava. Povedali jej: „Nemusíš sa vracať a priznávať chyby. Zvládneš to aj sama, bez svojho Otca. Máš slobodu, máš stádo svíň, nebudeme ich zabíjať, ale budeme robiť biznis. Budeme ich kŕmiť a predávať, veľa zarobíme a zasa kúpime. Potom už nebudeme robiť nič, iba točiť peniaze.“

Peniaze sa síce točili, aj pribúdali, ibaže ich hodnota ubúdala. Zároveň – ako pribúdalo peňazí – každý začal myslieť sám na seba a pocit prázdnoty bol stále väčší. Na Európu, ktorá svine pásla, si nikto nespomenul. Ona nebola celkom hlúpa a povedala si: „Koľko nádenníkov v dome môjho Otca má chleba nadostač a ja tu robím na tých, ktorí ma zdierajú. Vstanem a vrátim sa domov…“ Vstala a momentálne prešľapuje na mieste… Nevieme, čo spraví a kam sa vyberie. Prijme nejakú ďalšiu ponuku od „záchrancov“, alebo sa vráti k Otcovi? No, tu už vstupujeme do hry i my.

A malo by nám byť úplne jasné, že ďaleko od Otca sa nedá žiť a návrat k nemu je otázkou života a smrti… Žiť bez perspektívy večnosti, žiť v ateizme, znamená žiť bez zajtrajška, bez nádeje, ale to je zúfalé. Na druhej strane – žiť pre tvrdý biznis, kapitalizmus, bez kúska solidarity a bez kúska srdca, znamená pozerať sa na seba i na druhých ako na stroj. No ten nevie lásku prijímať ani dávať, a nakoniec ničí všetko, čo mu stojí v ceste… Tak prichádzame k paradoxnej, ale pravdivej situácii: Ak chceme ísť dopredu, musíme sa vrátiť…

Tento novoročný čas je časom, keď si môžeme, ba musíme povedať, že inej cesty niet. Zároveň je čas povedať Vám, drahí bratia a sestry, Vám, drahí priatelia, ktorí stojíte v prvých radoch práce a ktorí sa dennodenne zdierate preto, aby ste udržali túto spoločnosť, že oprávnene máte chuť rezignovať a neveriť v zlepšenie pomerov, a nikto by sa Vám nemohol čudovať. Vy ste tí, ktorí nakoniec vždy zabezpečili, aby sa to aspoň trochu pohlo. Chcem Vám za to poďakovať. Zároveň Vás chcem poprosiť, aby ste to ešte vydržali, aby Vám neprestalo záležať na vývoji v našej krajine, aby sme spoločne mohli znovu začať u Otca.

Cirkev si v tejto chvíli tiež musí spytovať svedomie a pýtať sa, kde bola a ako stála pri Vás vo Vašich každodenných zápasoch. Preto hovoríme: Moja vina! Nezvládli sme všetko, neboli sme vždy tam, kde by sme mali byť, a takí, akí by sme mali byť. Tak hovorí i prorok Daniel: „Tebe, Pane, náleží spravodlivosť, nám však zahanbená tvár… Nám, Pane, našim kráľom, našim kniežatám a našim otcom, ktorí zhrešili proti tebe, patrí zahanbená tvár. Pánovi, nášmu Bohu, svedčí milosrdenstvo a zľutovanie…“ (porov. Dan 9, 7-9)

Vráťme sa k Otcovi, ktorý má pre nás otvorené náručie. Iba pri Ňom sa naše srdce neutopí v malomyseľnosti, keď sa nám nedarí. Ani nestvrdne od pýchy a sebectva, ak sa nám začne dariť. S Ním sa dá zvládnuť neúspech, ale s Ním sa dá ustáť i úspech. Jeho a iba Jeho potrebujeme a On potrebuje nás a volá nás k sebe… Preto prosme ďalej s prorokom Danielom: „Teraz však, Bože náš, vyslyš modlitbu svojho sluhu a jeho prosby… Nakloň, Bože, svoje ucho a počuj; otvor svoje oči a pozri na našu opustenosť… Veď nie pre svoju spravodlivosť predostierame svoje prosby pred tvoju tvár, ale pre tvoje veľké milosrdenstvo!“ (porov. Dan 9, 17-19)

Krásny príklad, ako sa vrátiť k Otcovi, nám ukazujú naše deti a naši mladí. Koľko rokov už dokážu vstať od štedrovečerného stola a ísť do tmy a zimy, aby ohlásili Dobrú novinu všetkým, ktorí ju chcú počuť. A peniaze, ktoré vyberú, si nenechávajú pre seba, ale posielajú tým, ktorí sú na tom oveľa horšie ako my. Chcem im za to poďakovať. Zároveň nám ukazujú životný štýl, ako sa to i v dnešnej dobe dá. Ako sa dá žiť pre druhých. Nehovorme, že to nejde. Naše vlastné deti a naši mladí by nás usvedčili z klamstva. A to nespomínam všetky tie ostatné nespočetné aktivity podobného rázu, o ktorých vie iba Boh a On ich aj odmení.

Drahí bratia a sestry, tak veľa by ešte bolo treba hovoriť, ale menej je niekedy viac. Preto na začiatku tohto nového roku 2012 chcem všetkých poprosiť: Vráťme sa k Otcovi! Stratená dcéra Európa, ktorá sa desí slova kríza, nemá inú šancu, ak chce prežiť. Otec nás miluje. Poďme spolu! Cirkev vždy vyzývala ľudí, aby jej verili. Nastal čas, aby aj ona verila ľuďom. Takto pripomínal Giovanni Battista Montini – neskorší Pavol VI.

Osobitne si každý deň vyprosujme pre našu diecézu dar dobrého pastiera – nového diecézneho biskupa – ktorý nás bude vedieť správne viesť po správnych cestách. Nech miluje nášho Pána, nech má rád i nás, nech má rozumný úsudok, odvahu pravdivo pomenúvať veci i pravú, radostnú vieru. A nekonečnej Božej láske odovzdávajme v modlitbách nášho bývalého pastiera, otca biskupa Rudolfa Baláža. Všetkých uisťujem o svojich modlitbách a tiež o ne prosím!

Marián Bublinec, diecézny administrátor BB

Rozhovor

V našom vnútri ešte doznievajú tóny z nádherného novoročného koncertu kvarteta Ad Gloriam Dei v našej „katedrále“ sv. Jozefa, robotníka. Zo „zásobníka“ rozhovorov pre Spektrum vyberáme krátke interview s mladým, už dobre známym klaviristom – vo svojej vekovej kategórii najlepším na Slovensku.


Bol hosťom na otváracom skoro už vianočnom koncerte ZUŠ v Širokom.
Pôvod ma z Víťaza – Matej Stašík.

Keď som ťa už predstavil, to ďalšie môžeš prezradiť sám.

Bývam v Košiciach, študujem vo štvrtom ročníku na konzervátoriu u pani profesorky Debrovej. Študujem hru na klavír a popritom aj dirigovanie.

Bol som unesený tvojou hrou. V zákulisí som sa dozvedel, že patríš v rámci určitej kategórie k najlepším klavíristom na Slovensku. Ako si začínal alebo alebo ako si dostal ku klavíru?

Celé to vlastne vzniklo tak, že moja mamka hrala tiež na klavír, tiež chodila na konzervatórium. Teraz učí na ZUŠ-ke, ona ma k tomu priviedla. Zo začiatku to bolo také trošku viac-menej z prinútenia, veľmi ma to nebavilo. Až v dvanástich rokoch ma to začalo veľmi baviť. Začal som intenzívnejšie cvičiť.

Koľko sa tomu venuješ denne?

Skoro celý deň, takých päť, šesť hodín. To je maximum.

Chodíš na denné štúdium?

Áno, je to denné štúdium.

Hudba napĺňa aj duchovno v človeku a ty tú hudbu prežívaš, to sme mali možnosť vidieť. Posúvaš aj ďalej to duchovno, ktoré ti dáva hudba.

Áno, to už ide jedno s druhým.

Aké máš plány do budúcna?

Po konzervatóriu by som chcel ísť na vysokú školu, konkrétne ešte kde. Skôr niekam za hranice, možno do Čiech, alebo niekde inde do zahraničia.

Na záver nám povieš ešte nejaký „life“ motív pre mladých, ktorí sa zaujímajú o klasickú hudbu, alebo recept, ako sa stať najlepším klavíristom…?

V prvom rade, aby bola hudba pre nich aj záľubou. Aby to nebolo z povinnosti, že niečo musím, ale aby sa tomu chceli venovať. A potom veľa cvičiť a modliť sa.

Ďakujem za rozhovor.


Na tomto koncerte bola hosťom aj mladá a nádejná akordeonistka, ktorú som tiež poprosil o rozhovor.

Predstav sa nám.

Volám sa Veronika Pemová. Študujem na konzervatóriu v Košiciach hru na akordeóne.

Stretli sme sa tu na otváracom koncerte ZUŠ v Širokom. Vedela si už niečo o ZUŠ-ke v Širokom?

Pred týmto koncertom som o nej nevedela. Pochádzam z Medzeva, čo je opačným smerom odtiaľto, ale povedala mi o nej kamarátka a vlastne ona ma aj sem zavolala.

Povedz nám, ako to u teba začalo s muzikou, čo ťa priviedlo k hudbe?

U nás to funguje tak, že deťom v škôlke sú väčšinou predstavované určité koncerty a tak to bolo aj v mojom prípade. Keď som chodila ešte do škôlky a mali sme nejaký koncert, mňa zaujal cez tieto koncerty aj klavír aj akordeón. Tak som sa dala na tú dráhu a študujem oboje nástroje. ZUŠ-ku som navštevovala 9 rokov od prvého ročníka a teraz pokračujem na konzervatóriu.

Máte niekoho v rodine, kto sa hudbe venuje, alebo venoval?

V podstate ani nie. Otec hral istý čas v „dychovke“ a babka vie hrať na husliach, lebo študovala na pedagogickej škole.

Špecifikácia pre akordeón sa zrodila náhodne?

U mňa to v podstate bol najprv klavír, ale rodičia ma potom dali na akordeón, ale ani klavír mi neodopreli. Študovala som aj hru na klavíri.

K akordeónu je potrebná aj väčšiu fyzická sila…

Trošku áno, ale nie je to len o sile.

Každý interpret cez hru na hudobný nástroj čosi vyjadruje. Čo chceš svojou hrou vyjadriť? Dá sa aj cez akordeón vyjadriť krása hudby?

Myslím, že áno. Každý nástroj má svoje pre aj proti a myslím si, že sa dá aj s týmto nástrojom veľa vyjadriť. Máme rôzne možnosti, čo si týka artikulácie, sú tu všetky možné spôsoby, môžeme si meniť zvuk, farbu hudby, registre. Meniť farbu tónu nemá možnosť meniť každý nástroj, napríklad husle sú naladené na jeden tón, klavír je tiež naladený na jeden tón.

Prináša tvoja hudba aj duchovné zameranie, zaoberáš sa tým? Myslím si, že muzikanti sú vo všeobecnosti ľudia viac vnímaví na duchovnú oblasť.

Áno, človeka to napĺňa radosťou, keď to robí s láskou a vybral si to sám. Je to pekné, ak môže svoju záľubu preniesť do práce. Pretože toto bude v budúcnosti naša práca a je to pekné, keď to môžeme robiť s tým, že nás to baví a teší.

Si mladý človek. Vedela by si odporučiť alebo dať nejaký návod, ako sa stať takým dobrým muzikantom ako si ty?

Určite je aj to cvičením, ale musí to vychádzať z človeka. Nedá sa to nanútiť, nedá sa to tak naučiť ako sa napríklad dokážete naučiť nejaké príklady na matematiku. A ten človek sám chcieť a sám po tom túžiť. Iste, niektorí to majú naučené, ale neverím, že je to presne také isté, ako keď to niekto robí s láskou a s radosťou fakt ho to baví.

Robíš aj nejaké dobročinné koncerty či vianočné koncerty?

Počas celého roka chodievam k nám na ZUŠ-ku pomáhať do súboru. No nie sú to dobročinné akcie, ale väčšinou, keď ma potrebujú, tak idem.

Na záver ti želám, aby si aj naďalej rozdávala to duchovno z tvojej hudby, pretože som to cítil z tvojej hudby. Prajem ti úspešné dokončenie školy.

Ďakujem.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Gondová a M. Magda

Vianocne pozdravy


Srdečne pozdravujem z Karagandy a požehnaný čas Božieho Narodenia.

sr. Alma Džamová


b>Redakcia Spektrum vospolok! Aby moje želanie nezostalo len pri slovách, prajem Vám skutočné prežitie sviatkov zrodenia malého dieťatka Ježiša vo Vašich srdciach, aby nám Boh dal silu a múdrosť zhora otvoriť mu ich a prijať ho do srdca tak, ako je jeho najsvätejšia vôľa. K tomu Vám želám a vyprosujem v modlitbe veľa radosti, pokoja, nádeje, milosrdenstva, ohľaduplnosti, odpustenia a vlastne všetko, čo patrí do Desatora. Jednoducho radujte sa v Pánovi, lebo On je Víťaz!
Tiež veľa lásky, žiadne vrásky a keď vrásky, tak len z Lásky.
Boh Vám žehnaj!

Vaša mamka Anka Galová.



Čochvíľa budú Vianoce
a nieto veľa snehu.
Na stromček ľudia vešajú
tradičnú svoju nehu.


Vianoce 2011
Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.
Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.
Jn 3,16-17

Počas sviatkov Narodenia Pána
a v novom roku
Boh nádeje nech vás naplní
všetkou radosťou a pokojom vo viere,
aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou. (Rim 15,13)
Vladimír Stahovec, Rím, 2011


Pán Magda Martin, mám v ruke vaše Spektrum z decembra, ktoré došlo p. M. Magdovi ešte pred Vianocami a tam je táto adresa, tak to využívam, aby som Vás pozdravila a poďakovala za Váš vianočný pozdrav i prianie pre p. M. Magdu i pre mňa. My Vám žičíme podobne šťastie, zdravie, Božiu pomoc a požehnanie pre Vás i pre Vašich blízkych do celého nastavajúceho nového roku. Dúfame, že ste sviatky Božieho narodenia prežili v pokoji a radosti. My tiež, ale nie bez ťažkostí. Medzi sviatkami sa ohlásil pátrovi pruh (hernia), tak sme boli na pohotovosti, vrátilo sa mu to na miesto. Cestou v sanitke asi prechladol, mal zvýšenú teplotu, ale len krátko, ani antibiotiká nebolo treba dať. Ale stále myslí na koniec. V mysli je v nejakom inom svete, cestuje, účinkuje vo farnosti, nejakej tete do Ameriky sa berie na pohreb a tak je z toho unavený, že dnes od rána ešte sa poriadne nezobudil, tak nevieme ako to bude ďalej. V decembri ho bola navštíviť jeho sestra s mužom, i pošty dostal veľa, len mu prečítame, lebo on leží po zlomenine bedrovej kosti v minulom roku. Trochu schádzal s pomocou na vozíček, ale s námahou, pomaly dozrieva. Nemôže už nič robiť, len sa modlí. Aj Vy sa modlite. S pozdravom aj od neho ostáva sr. Magdaléna.

Aj v tomto roku budem ďakovať Bohu, oplátky jesť, orechy hádzať do rohu,
slovenské jablko jesť v ďalekej krajine i vianočnú rybu, pri talianskom víne, ovocie rôzneho druhu i eucharistie;
pri Ježiškovi cítiť, ako mu srdce bije, ako mu krv nemluvniatka v žilách pulzuje…
Z duchovného prameňa sa pri ňom napijem…

Už 10. Vianoce rodičia moji večne odpočívajú po ťažkom boji…
Už 10. rok tíško počúvam Tichú noc, či melódie rozprávok, nádherných Vianoc, aj spev nášho dolnoohajského Spevokolu…
A všetkým želám, nech plnia Božiu svätú vôľu!
Aj 10. tieto sviatky sú pre mňa nevšedné, no spomienka ani na ne nikdy nevybledne!

Ústredným bodom je Ježiško znovuzrodený,
nami všetkými – rodinou, známymi – uctený.
Priatelia, buďte zdraví, šťastní, láskaví a ani na nový rok nemajte obavy!
Budem myslieť na vás na vianočnej ceste:
v slávnom Ríme – vo večnom a svätom meste i v Marano Equo – u pátra Šebastiána…
S Božou pomocou chcem priniesť veľa požehnania.

G. Veak

-re-