Prežívaj svätú omšu


Tento článok vychádza z knihy od súčasnej stigmatizovanej mystičky z Bolívie, ktorej Pán Ježiš a Panna Mária z väčšej časti nadiktovali zbierku kníh Slová Pána Ježiša a Panny Mária, ktorá má 12 zväzkov a sprostredkováva duchovnosť Apoštolátu novej evanjelizácie, založenej na Svätom písme a Katechizme katolíckej cirkvi. Toto súkromné zjavenie má pomáhať v plnšom žití Kristovho definitívneho Zjavenia v istom dejinnom období ako jeho autentická výzva Krista alebo jeho svätých pre Cirkev. V tomto svedectve nás Boh a jeho svätá Matka učia, že správne sa spovedať spočíva v poznaní toho, čo sa odohráva v (očiam neviditeľnom) priebehu svätej omše a ako ju prežívať srdcom. Je to svedectvo aj pre kňazov a mnohé zasvätené duše, aby pomohli zapáliť oheň lásky k Bohu a priviesť Krista na zem, aby bol našim pokrmom, a aby sme my ostatní prestali vnímať svätú omšu a sväté prijímanie ako rutinný zvyk, nech znova prežívame radosť zo stretnutia s Láskou pri najväčšom zázraku zo zázrakov – slávenie Eucharistie.

Vo sviatok Zvestovania Panny Márie, v okamih, keď arcibiskup a kňazi vychádzali zo sakristie, vtedy Matka Božia prehovorila nežným hlasom ,,Dnes je deň, kedy dostaneš poznanie a chcem, aby si dávala dobrý pozor, pretože to, čoho budeš dnes svedkom, všetko, čo dnes zažiješ, musíš oznámiť ľudstvu.“ Najprv som započula prekrásny spev prichádzajúci z diaľky a arcibiskup začal slúžiť svätú omšu.

Pri úkone kajúcnosti mi Najsvätejšia Panna povedala: „Z hĺbky duše pros (proste) Pána, aby ti (vám) odpustil hriechy, ktorými si ho urazila. Tak sa budeš môcť dôstojne zúčastniť tohto privilégia, akým je účasť na svätej omši.“
Na zlomok sekundy som si pomyslela, že som po včerajšej spovedi a teda som v stave posväcujúcej milosti, no Matka Božia na mnohé prehrešky, nevšímavosť, nepekné a neslušné odvrknutia a nadávku či na neskorý príchod do kostola bez (duchovnej) prípravy na svätú omšu…

„Prečo prichádzate na svätú omšu na poslednú chvíľu? Mali by ste prísť skôr, modliť sa a prosiť Pána, aby vám zoslal Ducha Svätého, ktorý by vás obdaril pokojom, očistil od ducha tohto sveta, zbavil trápení, problémov a roztržitosti. Len tak môžete dôstojne prežiť tento posvätný okamih. Ale vy chodíte, až keď začína svätá omša a zúčastňujete sa na nej ako na bežnej všednej udalosti, bez duchovnej prípravy. Prečo? Je to predsa ten najväčší Zázrak. Prišli ste prežiť tento okamih, kedy vám Najvyšší Boh dáva svoj najväčší dar a vy si ho neviete vážiť…“

Mnohí z nás totiž svätú omšu prežijú bez vnútornej prípravy (napríklad rozhovor s Bohom o prežitom dni či týždni, poďakovanie, odprosenie, prosby, modlitba pred sv. omšou alebo za milosť dobrého života od sv. Tomáša Akvinského a podobne), sústredenia sa, s dušou plnou vážnych hriechov a bez snahy zapamätať si a zamyslieť sa nad slovom Božím, s nervozitou a túžbou rýchleho konca kázne…

Pri modlitbe Sláva Bohu na výsostiach, Matka Božia povedala: ,,Chváľ a oslavuj z celej svojej lásky Najsvätejšiu Trojicu a uznaj, že si jednou z jej stvorení.“
Zrazu som sa ocitla na vzdialenom mieste žiariacom svetlom pred žiarivým vznešeným Božím trónom. S takou láskou som mu ďakovala a opakovala „Sláva Bohu na výsostiach… A Ježiš stál predo mnou s tvárou plnou nehy a milosrdenstva. (Táto chvála odráža reálnu oslavu Boha v nebi jeho anjelmi a svätými aj podľa svedectiev ľudí, ktorí prežili stav blízkej smrti a bolo im dovolené sa vrátiť a vydať o tom svedectvo).

Bohoslužba slova (kázeň) – Mária mi prikázala, aby som opakovala po nej (modlitba pred kázňou): „Pane, dnes chcem počúvať tvoje slovo a prinášať veľa ovocia. Daj, nech tvoj duch očistí moje srdce, aby tvoje slovo v ňom rástlo a rozvíjalo sa.“ Potom Mária povedala: ,,Chcem, aby si dávala dobrý pozor pri čítaniach a celej homílii (platí pre každého z nás). Pamätaj, že Božie slovo sa nevracia späť, pokiaľ neprinesie ovocie. Ak budeš pozorne počúvať, časť z toho, čo počuješ, zostane v tebe. Snaž sa pripomínať si celý deň tie slová, ktoré na teba zapôsobili. Niekedy sú to dva verše, inokedy celé evanjelium alebo možno iba jedno slovo. Rozjímaj nad ním celý deň a ono sa stane tvojou súčasťou. Lebo svoj život zmeníš, iba ak dovolíš, aby Božie slovo premieňalo teba.“

„A teraz povedz Pánovi, že si sem prišla vypočuť si slová, ktoré chceš, aby On dnes povedal tvojmu srdcu…“

Môžeme poprosiť o trpezlivosť a pozornosť pri kázni, alebo o odpustenie za hriechy či za zmenu zmýšľania a nášho srdca. Napríklad ho môžete odprosiť za to, že svoje deti posielate do kostola len zo zvyku, zo slušnosti a pre dobrú mienku okolia a nie z lásky a potreby napĺňať si dušu Bohom. Ak s láskou, oddane a pozorne neprežívame svätú omšu, premárnime ju. Je to veľká nevedomosť a povrchnosť voči Cirkvi a sviatostiam, lebo všetko naše svetské vzdelávanie je ničotné a zbytočné a nezostane nám z neho na konci života nič a nedá nám to ani kúsok neba a zatiaľ o tom, čo nám zaručí nebo už tu na zemi nevieme vôbec nič. A pritom si hovoríme vzdelaní ľudia!
Pri obetovaní mi Matka Božia povedala: ,,Modli sa takto (ja som po nej opakovala, aj vy sa modlite): ,,Pane, obetujem sa ti celá, taká, aká som, všetko, čo mám a všetko, čo môžem, vkladám do Tvojich rúk. Buduj Pane z toho mála, čo som. Všemohúci Bože, pre zásluhy tvojho Syna, premeň ma! Prosím ťa za svoju rodinu, za svojich dobrodincov, za každého člena nášho Apoštolátu (farnosti), za všetkých, ktorí bojujú proti nám i za tých, ktorí sa zverujú do mojich modlitieb… Nauč ma zložiť moje srdce pred nich na zem, aby nekráčali po tvrdom. Takto sa modlili svätí a takto chcem, aby ste sa všetci modlili.“

Takto to od nás žiada Ježiš, aby sme zložili svoje srdcia na zem, nech pre nich (naši blízki i neprajníci) nie je tvrdá a nech zmiernime ich bolesť, keď po nej kráčajú. Zrazu začali z lavíc vstávať postavy, ktoré som nikdy predtým nevidela. Boli oblečení v bielych tunikách a cez hlavnú loď prichádzali k oltáru.
Matka Božia povedala: ,,Pozeraj. Sú to strážni anjeli, každej z týchto osôb, ktoré sú v kostole. Toto je chvíľa, kedy ich strážni anjeli prinášajú ich dary a prosby pred Pánov oltár.“

Táto kniha je vydaná v súlade
s Apoštolátom Novej Evanjelizácie (ANE)

spracovala Lucia Galdunová

EXERCÍCIE (XXXIV. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.



Ježiš je vypočúvaný pred Kajfášom a Pilátom. Zaobchádzajú s ním ako s hriešnikom, bijú ho ako hriešnika. Odsúdia ho ako hriešnika. Ukrižujú ho ako hriešnika, ako zločinca medzi zločincami.

Zlo nebude nikdy väčšie, ako bolo na Veľký piatok. Hriech nebol a nebude nikdy otrasnejší, než bol pri vražde Boha. Zdalo sa, že zlo triumfuje, že hriech víťazí. Ani ručenie miest a vraždenie ľudí vo vojne nie je vnútorne horšie ako zavraždenie Boha. Keď sa človek hriechom vrhol na Božieho Syna, koho by sa ešte bál a pred akým zločinom by sa ešte zastavil?

Ako premyslene a zámerne chystali vládnuce kruhy Ježišovu smrť! Ako zákerne pripravovali jeho proces, zbierali jeho údajné výpovede a previnenia. Umelec vo svojej knihe opisuje udalosti umučenia a rozvíja, ako zákerne farizeji a veľkňazi sliedili za Ježišom, ako ho dali sledovať cez špehov bez svedomia a bez cti, ktorí zhromaždili materiál pre budúci súd. Tak Bulgakov opisuje scénu vo vládnej budove, kam židia doviedli Ježiša. Pilát hovorí obvinenému: „Nie je toho v protokole veľa, ale stačí to, aby ťa popravili.“ Väzeň Ježiš mu odpovedá: „Nie je hegemón. Never tým hláseniam. Ako ich zbierali! Chodí si človek s kozľacím pergamenom a ustavične píše. Ale ja som raz nazrel do toho pergamenu a stŕpol som. Nepovedal som ani slovo z toho, čo tam mal napísané. Prosil som ho: Spáľ, prosím Ťa, ten svoj pergamen. Ale vytrhol mi ho z rúk a ušiel.“

Proti zlosti nepriateľov nepomáhali ani Ježišove láskavé slová, ani jeho zázraky. Veď po najväčšom zázraku – vzkriesení Lazára – padlo najzlostnejšie rozhodnutie, že Ježiša zničia. Uvádza to svätý Ján: „Vtedy im povedal jeden z nich, menom Kajfáš, ktorý bol toho roku veľkňazom: „Vy neviete nič a neuvažujete, že je výhodnejšie, keď zahynie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ.“ To však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roku predpovedal, že Ježiš zomrie za národ a nielen že židovský národ, ale aby zhromaždil vospolok roztratené dietky Božie. A od toho dňa sa rozhodli, že ho zabijú“ (Ján 11, 49-53).
Vyčkali svoju chvíľu a nakoniec sa ho zmocnili. Jeho vlastný učeník ho zradil. Nepriatelia triumfovali. Začalo sa to v Getsemanskej záhrade. Básnik to vyjadril svojím spôsobom:

A potom sa už hriech nezastavil a zloba nepoľavila. Vliekli Ježiša od sudcu k sudcovi a volali: „Hoden je smrti!“ A „Ukrižuj ho!“, až kým im ho Pilát nevydal. Na Golgote ho pribili na kríž a kríž vztýčili. Ježiš zomieral tak sväto ako sväto žil: „Odpusť im, Otče…“ Stotník a niektorí s ním sa bijú v prsia.

Básnik nakoniec povie:
„A videním sa vydesia. Poriadok zemský chveje sa – pochovávajú Boha.“
(P. Pestarnak)

A iný básnik pokúša vystihnúť, čo sa dialo vo chvíľach ukrižovania na Golgote: Tma prišla od Stredozemného mora a zahalila mesto…, ktoré miestodržiteľ tak nenávidel, zmizli visuté mosty, vedúce do hrozivej Antoninovej veže, z neba sa spustil príval a zaplavil sochy i Hasmónsky palác so strelnicami, tržnice, zájazdné hostince, uličky a rybníky… Zmizol Jeruzalem – velikánske mesto… Všetko pohltila tma a zdesenie sa zmocnilo všetkých živých tvorov v meste i okolí. Čudný mrak sa prihnal od mora podvečer 14. dňa jarného mesiaca nisanu… Mrak už privalil Lebečný vrch, kde kati náhlivo dorážali ukrižovaných, navalil sa na jeruzalemský chrám a klesol z jeho výšky… na Dolné mesto… Len čo dymovú čiernu kašu rozpáral blesk, z tmy vyletel do výšky opacha chrámu s jagavou strechou. Ale blesk zhasol a chrám sa znova pohrúžil do čiernej priepasti. Niekoľkokrát sa z nej vynoril a znova sa prepadol v hromovom burácaní, ktoré zvestovalo katastrofu. Lejak sa spustil nečakane a vtedy sa búrka zmenila na uragán…“

Ježiš na kríži dodýcha a vložil svojho ducha do rúk Otcových.

Celý jeho príchod bol nesený duchom obety a zmierenia. Celý jeho život bol obeta. Už nad jasľami pri narodení mohol stáť nápis: Incipit Passic Domini nostri Jesu Christi – Začína umučenie nášho Pána Ježiša Krista. Zavŕšila sa odveká láska Božia voči ľuďom… Láska Otcova i Synova v Duchu Svätom. „Tak Bok miloval svet…, že svojho vlastného Syna vydal…“ Áno, aj Otec miloval! Ktosi napísal: Pochopil som to raz na Veľký piatok. Šiel som navštíviť choré dieťa. Prišiel som s lekárom, ktorý rozhodol, že na ňom ešte vykoná malý chirurgický zákrok – operáciu. Dieťa posadili na stoličku. Matka pri ňom, plece na pleci, líce takmer pri líci. Pozoroval som. Keď lekár urobil bolestný rez, dieťa tlmene vykríklo a matka tak isto. Celá bola schúlená a plná strachu sledovala každý pohyb lekára, každý pohyb dieťaťa. Pochopil som razom: Keď máte niekoho rád, ak trpí, trpíte s ním… Vykúpenie je dielo Syna. Ale je to aj dielo Otcovej lásky. V Duchu Svätom…

Kristovo utrpenie nie je pre nás len zbožná spomienka. Krížová cesta nie je duchovný úkon, skláňajúci sa nad Kristovou minulosťou. Pravá krížová cesta nie je dokončená. Pred dvetisíc rokmi ju Kristus začal a prešiel úsek po jeruzalemských uliciach. Cirkev začala kráčať dejinami od Jeruzalema do ulíc celého sveta. Dnes kráčame privtelení ku Kristovi – po ďalšom úseku krížovej cesty, po všetkých smrtných uliciach.

Najhlbšia vina pohanstva a židovstva spočíva v tom, že nechcú uznať svoj hriech, že sa necítia a neuznávajú za hriešnikov. Ak áno, chcú dosiahnuť záchranu vlastnými spôsobmi – sebaočisťovaním, zdržiavaním sa od vína a mäsa, kúzelnými formulami v mystériách, alebo na základe akéhosi právnického zmluvného pomeru s Bohom. Toto je najhlbší základ hriechu: pýcha, náboženská a mravná autonómia – ako to bolo pri prvom hriechu.

V Tebe a v Tvojej zmierujúcej sa smrti, Ježišu, bol vypovedaný rozsudok nad všetkými ľudskými pokusmi samospasenia. Tvoj kríž a Tvoje mŕtve telo ukazujú, čo sa muselo vykonať, aby mohlo dôjsť k odpusteniu a k spáse. Akého činu, akej obete a akej lásky? Všetko veľké a krásne v prirodzenom živote sa musí zaslúžiť vlastným ľudským výkonom a vždy nanovo sa musí získať – diela pokoja, veda, umenie, kultúra. V živote nadprirodzenom naproti tomu niet autonómneho ľudského výkonu. Pravý vzťah k Bohu, synovstvo Božie, sme mohli dostať len ako milosrdný dar. Dar, ktorý je taký drahý! Nie, Ty Ježišu, si sa nestal obeťou náhodných okolností, ani obeťou z vlastnej vôle, obeťou z vedomej lásky bez hraníc. Tvojím bezpríkladným činom lásky zasiahol Boh do dejín nášho ľudstva, aby nás pozdvihol k svätosti. Cez kríž.

Teraz veriaci hľadia na kríž ako na najsvätejší znak záchrany sveta a svojej vlastnej spásy, Ježiš, keď bol vyvýšený od zeme, naozaj začal priťahovať všetko k sebe… A jeho nepriatelia? Farizeji, zákonníci, veľkňazi! Niektorí z nich sa spamätali, o nich nevieme nič. Iba intuícia básnikov sa kde-tu pokúšala vystihnúť čin Judášov, Pilátov a ostatných. Tak Bulgakov vo svojej knihe píše, ako diabol ukazuje spisovateľovi pustú krajinu, uprostred ktorej sedí na skale Pilát: „Zachcelo sa mi ukázať vám vášho hrdinu. Okolo dvetisíc rokov sedí na tejto planine a spí. Ale keď nastane mesačný spln, vtedy, ako vidíte, ho trápi nespavosť… Vždy hovorí jedno a to isté – že sní pri mesiaci, nemá pokoja a že má nevďačnú úlohu… Chce sa zhovárať s väzňom Ježišom, lebo tvrdí, že mu niečo nepovedal vtedy dávno, 14. dňa jarného mesiaca nisanu. Ale, žiaľ, na tú cestu sa mu nijakým činom nedarí dostať a k nemu tiež nik neprichádza. Čo si má počať…“

A iný spisovateľ sa pokúša formou rozhovoru zachytiť hrôzu Judášovej zrady. Judáš: „A mojím menom bude kliatba.“ Ježiš: „Vedel som…, aj to, že sa ma Peter zriekne. On, najporiadnejší zo všetkých. A vedel som aj to, že Rimania budú hrať kocky pod mojím krížom. A že môj odev odnesú na dražbu.“ Judáš: „Ty vieš všetko! Ale mňa toto všetko nezaujíma…“ Ježiš: „A čo zaujíma teba?“ Judáš: „Ja.“ Ježiš: „Nie, hovor. Koniec-koncov, to je i tak naše posledné stretnutie.“ Judáš: „Nie, bude ešte jedno.“ Ježiš: „To však už nie je stretnutie. To je koniec.“ Judáš: „Moje meno je desivé – ľudia spolu s ním vyslovia všetky kliatby, keď povedia: Judáš!“

Ku Golgote sa približujeme zo všetkých strán. Veriaci, neveriaci, priatelia, nepriatelia, ale v udalostiach Veľkého piatku nie je a nezostal v strede ani Judáš, ani Pilát, ani veľkňaz, ani kati. V strede Veľkého piatku je kríž a na ňom náš Pán. Znamenie lásky a odpustenia a prebodnuté Srdce Kristovo.

Na konci cesty záhrada sa tiahla
s murovaním hrdým,
kde poprial učeníkom pokoja.
Však riekol im:
„Smutná duša moja je na smrť,
pobuďte tu a bdite ako ja.“

Bez prieku, ako požičanej veci
zriekol sa moci činiť zázraky,
podstúpil údel, aký majú všetci
a bol smrteľníkom
jak človek hocaký.

Teraz sa nočné šíravina zdala
byť krajšou, kde nebytie
a skaza prechodia,
pobudnúť v nej sa živé bytosť bála,
len záhrada sa stala miestom života.

A zahľadiac sa do tých
temrav stálych
pustoty bez konca a prostej úľavy –
„Odním odo mňa tento trpký kalich,“
skrúšene obracal sa
k svojmu Otcovi.

Keď pozbierali sa
z vyčerpanej modlitby,
vykročili z ohradu. Všade na zemi
pri ceste dookola učeníci sami
ležali v tráve spánkom zmučení.

S ľuďmi pochybnými
húf pobehajov stúpal,
až z nich išiel strach,
svetlá a meče, Judáš medzi nimi –
s pocelovaním zradným na perách.

Vytasil Peter meč a proti hnilorezom,
jednému z nich aj ucho uťal priam.
Či by mi okrídlené legiony neposlal Otec vyrvať ma z ich poroby?

Ale tá Živá kniha došla až po stranu,
ktorá je drahšia nad sviatosti samé.
Teraz už skutok splní vetu napísanú.
Tak nech ju splní. Amen.

+ Ladislav Franc, duchovný otec

Vinšovačka


„A aj mi vam vinčujeme na totu trojkraľovu viľiju,
žeby sce maľi vše zo života pasiju.
A veľo preveľo takej tuhej viri,
žeby vam ešči ňeraz zakvitli šľivi.
A ňeľem šľivi, ale aj orechy,
žeby sce buľi vše dobrej dzeki.
A ešči vam vinčujeme na tote šviatki,
žebi še pri vas trimaľi i inše statki,
kravki rožkate, zajačky uškate, kurki džubkate,
maslo jak hlava, žolte jak pupava.
A ešči vam vinčujeme, keľo ľudzi na odpusce,
keľo ľistkoch na kapusce, keľo bača ovcoch ma,
naj vas tak Pan Boh požehna.

Pochvaľeni budz Ježiš Kristus!“


Tento vinš predniesla Júlia Urdová, členka Ad Gloriam Dei ako súčasť koncertu Malá vianočná hudba.

Júlia Urdová

Na titulke


Na titulke spevácky zbor učiteľov Chorus Via Musica z Prešova, ktorý sa u nás v kostole predstavil novoročným koncertom.

-re-

S dôverou v novom roku 2012


Bratia a sestry, boli to náročné, ale neopakovateľné dva týždne nádhernej a radostnej oslavy narodenia Pána Ježiša. Stretávali sme sa vo väčšom počte v našich kostoloch, kde sme ako ľudia dobrej vôle spievali Bohu na slávu. Túto radosť z tajomstva narodenia Božieho Syna sme slávili aj v našich rodinách a vzájomnými návštevami, kde sme si vinšovali požehnané a radostné sviatky.

Šťastlivo sme vstúpili aj do nového roka 2012. Posledné minúty starého roka a prvé minúty nového roka boli naplnené odprosovaním Pána času za všetky nedostatky, zanedbania dobrého a vykonané zlo a zároveň plné prosieb, aby sme boli lepší, vykonali viac dobra a viac šírili spravodlivosť a pokoj okolo seba vo svojom prostredí.

Vianoce sú už naozaj za nami. Deň krstu Pána bol posledným vianočným dňom a do dní fašiangov sme vstúpili s ozvenou, ktorá rezonuje v našich ušiach a srdciach: „Toto je môj milovaný syn, v ňom mám zaľúbenie“. Neustále vedomie, že som milovaný, spôsobuje predĺženie Vianoc, aj keď čas nezastaviteľne letí. Postavenie Ježiša do radu ľudí čakajúcich na krst od Jána Krstiteľa je uvedomenie si, že pokoj, šťastie, spravodlivosť, ktorú priniesol Boží Syn, mám budovať od seba. Tak ako Ježiš.
Všetkým vám, ktorí chcete začať od seba a tak dať príklad ostatným, ktorí ste sa postavili do radu za Ježišom Kristom, ktorí máte chuť budovať pokoj a spravodlivosť vo svete, ktorí vo svojom srdci chránite plamienok z betlehemskej jaskyne, venujem slová Svätého Otca Benedikta XVI.:

• Nenechajte sa znechutiť ťažkosťami a neprepadnite falošným riešeniam, ktoré sa často predstavujú ako najľahšia cesta na prekonanie problémov.

• Nemajte strach usilovať sa, namáhať sa a obetovať sa, zvoliť si cestu, ktorá si vyžaduje vernosť a stálosť, pokoru a oddanosť.

• Prežívajte s dôverou svoju mladosť i tie hlboké túžby po šťastí, pravde, kráse a pravej láske, ktoré zakúšate.

• Buďte si vedomí svojich možností a neuzatvárajte sa do seba, ale naučte sa pracovať pre budúcnosť, ktorá bude svetlejšia pre všetkých.

• Nikdy nie ste sami. Cirkev vám dôveruje, sprevádza vás, povzbudzuje vás a chce vám ponúknuť to, čo má najcennejšie: možnosť zodvihnúť oči k Bohu a stretnúť sa s Ježišom Kristom, s tým, ktorý je spravodlivosťou a pokojom.

• Hľaďme s väčšou dôverou do budúcnosti, povzbudzujme sa navzájom na našej ceste, pracujme na tom, aby sme nášmu svetu dali ľudskejšiu a bratskejšiu tvár.
Požehnané dni, týždne, mesiace aj celý rok 2012 v úsilí o budovanie pokoja a spravodlivosti v našom prostredí vám vyprosuje pri oltári nášho Pána

duchovný otec Oliver.

Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:


– 26. 11. – celodiecézne rekolekcie v Dóme sv. Alžbety v Košiciach; slávnostne prinesená relikvia sv. Ondreja z talianskeho mesta Amalfi; sv. omšu slúžil Jozef kardinál Tomko

– 29. 11. – putovali sme do Dómu sv. Alžbety v Košiciach, kde sme si uctili relikviu sv. Ondreja

– 30. 11. – Rok sv. Ondreja sme ukončili sv. omšou ku cti sv. Ondreja na Vyšnom konci, ktorú slúžil pomocný biskup Spišskej diecézy Mons. Andrej Imrich

– 4. 12. – odpust k sv. Barbore, panne a mučenice v Ovčí slúžil pomocný biskup Mons. Stanislav Stolárik, ktorý bol svedkom historickej chvíle odovzdania relikvie Zdenky Schelingovej; požehnal nový bohostánok, obraz Božieho milosrdenstva a novoupravený pevný oltár

– 11. 12. – putovanie na vysielaciu sv. omšu koledníkov Dobrej noviny do Sečoviec

-re-

PMDD


5. december bol záživným pred mikulášskym dňom s Pápežskými misijnými dielami detí na základnej škole vo Víťaze. Deti medzi sebou vyzbierali 100 € a obetovali ho na PMD detí. Po prezentácii sme si vypočuli hymnu PMDD, poniektorí si ju spievali a takým to spôsobom dali najavo, že sa im misie vryli do srdiečka…

Ako Panna Mária i Cirkev ponúka svetu Ježiša, ktorého sama prijala ako dar. Aj dnes, pre ľudskú rodinu poznačenú ťažkou ekonomickou krízou, no ešte viac morálnou, Cirkev opakuje s pastiermi: „Poďme do Betlehema, tam nájdeme našu nádej a našu spásu…“

Š. Kondis, Pápežské misie

Trampoty v manželstve

Pamätajme, že čas nenávratne letí. Preto máme čas v manželstve používať ako nástroj a nie ako pohovku (John Kennedy). Mnohí v manželstve veľmi rýchlo a hekticky žijú a na seba nemajú čas alebo ho veľmi nesprávne využívajú. Je potrebné spolu tráviť oveľa viac času! A čo je potrebné – tento spoločný čas efektívnejšie využívať.


Je dobré, keď si manželia vyhradia aspoň 30 minút denne na spoločný rozhovor a neskoršie aj na spoločnú modlitbu. Doporučuje sa, aby pri rozhovore si vzájomne dovolili hovoriť o svojich pocitoch najmenej 5 minút bez prerušenia. Tiež je dobré, aby si manželia naplánovali jeden večer v týždni, kedy si vyjdú spolu von, ako to zvykli robiť predtým, než sa zobrali. Po pár takto prežitých týždňoch zistíme, ako sa dokážu manželia zmeniť – ak prestanú byť reaktívni a stanú sa aktívni a keď sú ochotní nájsť si čas vyhradený výlučne jeden pre druhého.

Zbaviť manželstvo spoločne stráveného času je rovnaké, ako zbaviť človeka vzduchu alebo rastlinu vody. Niektoré rastliny to vydržia dlhšie než iné, ale v každom prípade uhynú.

Mnohí z nás uveria ľahko predstave, že budú mať na seba čas, ale to je iba „veľká ilúzia“. Môžeš sa v živote venovať viacerým projektom, ale nemôžeš sa každému z nich venovať 100%-ne bez toho, aby na to niekto nedoplatil. Máme tak veľa výhovoriek. Tou najhlavnejšou je to, že presviedčame samých seba, že príde pokojnejší deň. Hovoríme si: „Keď zariadime dom, keď získam diplom, keď urobím skúšku – potom budem mať viac času.“ Zakaždým skôr hovoríme: „Miláčik, teraz nie…“, nahovárame si, že je to v poriadku, pretože ten voľnejší deň sa blíži. Ale treba si uvedomiť teraz hneď, že voľný deň je iba ilúziou a nikdy sa nenastane! Nech sa nachádzame v akejkoľvek situácii všetci máme sklon zaplniť si svoj čas. To je dôvod, prečo si musíme urobiť čas na veci, ktoré považujeme za dôležité – a musíme to urobiť hneď teraz!

Spoločný čas s ľuďmi, na ktorých nám najviac záleží, sa nenájde sám od seba. Vyžaduje pevné a premyslené rozhodnutie. Pred vstupom do manželstva – používa väčšina mužov a žien všetok svoj dôvtip, aby mohli spolu stráviť každú možnú minútu. Na vrchole zamilovanosti človek prežíva euforický pocit. Sme emocionálne posadnutí jeden druhým. Zaspávame s myšlienkou na toho druhého. Keď sa prebudíme, naše prvé myšlienky patria milovanej osobe. Túžime byť spolu. Keď sa držíme za ruky, zdá sa, akoby naša krv prúdila v jednom obehu… Chybou je len to, že si myslíme, že by to malo trvať večne.

Tieto zážitky nás vedú k presvedčeniu, že keď sa skutočne milujeme, naše city sa nikdy nevytratia. Psychologické výskumy však ukazujú, že tento stav trvá v priemere iba dva roky. Po nich sa manželia nemôžu viac spoliehať výhradne na svoje city. Musia sa nakoniec rozhodnúť milovať jeden druhého.

Po vstupe do manželstva môže spoločnú čas rýchlo prestať byť prioritou. Keďže žijeme pod jednou strechou, začne sa nám ľahko zdať, že už viac nepotrebujeme zlaďovať si diáre (čas pre spoločné prežívanie). Toho druhého začíname brať ako samozrejmosť. Manželia časom pochopia, že práve manželské páry si musia naďalej plánovať osobitný čas jeden pre druhého.

To úsilie, ktoré sme vynakladali na zorganizovanie stretnutia, keď sme sa do seba zaľúbili, to očakávanie, vzrušenie, vždy iný čas a miesto – to všetko znásobovalo pôžitok. Ak si v manželstve naďalej budeme nachádzať čas jeden pre druhého, naša romantika ostane živou, budeme mať možnosť efektívne komunikovať a naše vzájomné porozumenie sa prehĺbi. Pravidelnosť a povaha tohto spoločného času vybuduje stavbu nášho vzťahu na celý život.

Treba si pevne stanoviť a potom aj dodržiavať spoločný čas. Každý týždeň si naplánujte aspoň 2 hodiny, ktoré strávite spolu osamote. Majte svoj manželský čas (rande). Tento čas by mal byť odlišný od ostatných hodín strávených spolu počas zvyšku týždňa. Starostlivo naplánovaný spoločný čas oživí romantiku v manželstve. Tento čas by mal byť radostný a nezabudnuteľný. Môžeme ísť do kina alebo ísť niekam sa najesť. Je to čas držať sa za ruky, čas sa smiať, čas radostne robiť veci spolu a celý čas pritom rozprávať!!!

Je to čas zdieľania našich očakávaní a obáv, zážitkov a starostí, zápasov a úspechov. Takéto zdieľanie buduje intimitu. Je to pritom jednoduché, ale veľmi účinné. Ale zachovať si tento čas jeden pre druhého nie je vôbec ľahké. Do cesty sa nám stavajú rôzne prekážky: naša pracovná zaneprázdnenosť, rozvoz detí do školy a na krúžky alebo pocit, že „vždy je niečo iné, čo treba urobiť“. Ale mnohí padáme od vyčerpania – sadáme si pred televízor – fyzicky síce spolu, ale mysľou už ďaleko od seba. Preto tu je veľmi potrebné hľadať a nachádzať spoločný čas pre seba navzájom. I to je veľké umenie.

MUDr. B. Vaščák, Široké

Duchovnosť a psychológia

Na záver nášho rozprávania o time managmente vám, milí čitatelia, ponúkame ešte niekoľko princípov, vďaka ktorým môžeme oveľa efektívnejšie zorganizovať svoj čas – viacej stíhať, menej sa unaviť.


1. Pravidlo Pareto – princíp, alebo pravidlo 80/20 bolo sformulované v 19. storočí ekonómom Vilfredom Paretom a od tých čias sa nezmenilo. Zostalo v podstate univerzálnym meradlom ľudskej efektivity v rôznych oblastiach života. Ak sa ním budeme riadiť, významne si uľahčíme život.

Podľa spomínaného pravidla 20 % úsilia dáva 80 % výsledkov a zvyšných 80 % úsilia iba 20 % výsledkov. Existujú isté výnimky, ale všeobecne pravidlo 80/20 popisuje veľmi pravdivý pomer. Pozrime si pár štatistických príkladov z každodenného života, ilustrujúcich pravidlo Pareto – princíp:

V komerčných firmách 20 % zákazníkov prináša 80 % zisku.
20 % firiem vyrába 80 % tovaru.
80 % nečistôt sa hromadí na 20 % podlahovej plochy, po ktorej sa najviac chodí.
Z 80 % prania predstavovalo 20 % pranie odevov
Z 80 % času stráveného čítaním novín čítame 20 % materiálov uverejňovaných v každom čísle novín.
Z 80 % telefonických hovorov hovoríme s 20 % našich zákazníkov.

Čo z uvedeného vyplýva? Že je potrebné zistiť, ktoré činnosti zaberajú 20 % nášho času a pritom tvoria 80 % našich výsledkov. Tieto potom uskutočňovať ako prvé, až po nich prejsť k iným prácam či záležitostiam. Alebo sa ich nadobro vzdať.

2. Schopnosť a odvaha povedať „nie“. Niektorí z vás sa môžu opýtať: „Chcete vari povedať, že sa nemám zapodievať tým, čo chcem robiť?“ Áno, práve to chceme povedať. Je potrebné naučiť sa povedať „nie“ ľuďom, ktorí nám niečo ponúkajú, alebo o niečo prosia. Je nevyhnutné naučiť sa povedať „nie“ aj sebe. Vzhľadom na pocit viny, úzkosti, toho, čo si o nás druhí myslia, či našu túžbu zaoberať sa tou či onou činnosťou, vtedy, ak nám padne zaťažko niečoho sa vzdať. Lebo výsledkom vždy, všade, vo všetkom vyhovieť (vravieť „áno“) býva preťaženie, extrémna únava a podráždenosť.

3. Prideliť práce „realizátorom“. Ak je možné, odovzdajte druhým tie práce, činnosti, ktoré sú súrne, ale nevyžadujú si vašu osobnú pozornosť. Taktiež prenechajte druhým tie práce, pri ktorých si proces uskutočňovania a aj výsledky nevyžadujú osobitné požiadavky. (Napr. otec nemôže dať svojmu maloletému či nezaškolenému synovi opraviť elektrickú zástrčku z bezpečnostných dôvodov.)

Ešte jeden pohľad na spomínané pravidlo: ide o pripravenosť a schopnosť prosiť o pomoc. Mnohí s tým majú veľký problém. Vedieť spolupracovať, byť k spolupráci disponovaný je ukazovateľom duchovnej zrelosti. Ľudia, ktorí nie sú schopní odovzdať prácu iným, uvedenú skutočnosť vysvetľujú nasledovne: „Urobím to lepšie, rýchlejšie.“ „Kým to druhému vysvetlím, rýchlejšie to spravím sám.“ „Urobia to nanič, potom to aj tak musím opravovať“ a podobne. Všetko toto hovorí o presvedčení, že iba oni danú vec vedia najlepšie urobiť, že iným sa nedá veriť… A to je pýcha. Ak sme pre spoluprácu disponovaní, rastieme v pokore, v schopnosti dôverovať a podporovať iných. Veď pokora je schopnosť pochopiť a prijať vlastné obmedzenia. Dôvera je schopnosť vidieť v druhom človeku dôstojného spolupracovníka (aj keď všetko nevie) a podpora je ochota pomôcť druhému naučiť sa niečo nové. Uvedené je dôležité uplatňovať predovšetkým v rodičovsko-detských vzťahoch. Iba ak deťom dávame také práce, ktoré vládzu urobiť, ich naučíme samostatnosti a zodpovednosti za seba i iných.

4. Rob až do konca – ťahaj do konca! Mnohí z nás odkladajú ukončenie práce či nejakej činnosti „na potom“. Napr. pozeráme si maily, listy, poštu…, ale odpoveď nechávame „na potom“. Takáto taktika je stratou času. Lebo ak budeme chcieť odpovedať, opäť si budeme musieť mail, list prečítať, aby sme si spomenuli o čom bol a čo naň odpovedať.

O niektorých iných princípoch si povieme nabudúce. Veríme, že už to, čo sme dnes vymenovali v našom článku, nám trochu pomôže uvedomiť si svoje chyby, ktorých sa v organizácii svojho času dopúšťame.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Na titulke


Na titulke prenosný relikviár s ostatkami blahoslavenej sestry Zdenky, ktorý sa od 4. decembra nachádza vo filiálnom kostole sv. Barbory, panny a mučenice v Ovčí. Pevný relikviár je zabudovaný do mramorovej päty obetného stola.

-re-