Písať fiktívne príbehy nie je ľahké, pretože čitatelia môžu niekedy prehliadnuť myšlienku, ktorá sa za fikciou skrýva. Ale nemusí to byť vždy tak. Možno má autor len chuť trochu zmeniť zaužívanú klasiku niečím, čo zaujme. A možno chce cielene upriamiť pozornosť na niečo, čo je čitateľom známe, a preto to ľahko prijmú a ešte ľahšie si to zapamätajú. V každom prípade, čokoľvek, čo sa vymyká z tradície, pre nás znamená niečo nové. Alebo aspoň niečo, čo sa zmenilo na celkom iné.
No nech je to ako chce, zmena, či pozitívna alebo negatívna, dokáže už sama osebe tak otočiť život človeka, že sa ani nenazdá a ocitne sa v kolotoči, z ktorého niekto odmontoval všetky tlačidlá na zastavenie. A prečo? Jednoducho preto, že život nikdy nie je fádny. Aj keď sa nám niekedy zdá, že ho žijeme jednotvárne a dostávame sa do akéhosi stereotypu, vždy ho dokáže niečo „okoreniť“, pridať mu chuť a urobiť ho zaujímavejším. Aj keď je to len maličkosť.
Skúšali ste už niekedy pozorovať malé dieťa v čakárni u lekára? V jednej chvíli plače a bojí sa, ale v ďalšej mu jeho mamička podá obľúbenú plyšovú hračku a ono vyčarí na svojej tváričke ten najširokánskejší úsmev, akého sú schopné len deti. A vy máte v tej chvíli pocit, že deň je hneď krajší a dokonca sa pristihnete, že sa tiež usmievate. Nie je to takisto zmena? 🙂
Náš každodenný program môže vyzerať asi takto: Ráno vstávame na zvuk vibrujúceho mobilu na nočnom stolíku, nestíhame raňajkovať, cestujeme do školy alebo do práce, vydáme tam zo seba maximum a vyšťavení cestujeme späť domov, aby sme sa aspoň náznakom vyspali a tento rituál zopakovali na ďalší deň.
Ale čo sa stane, ak nám do zabehnutého spôsobu života „vtrhne“ niečo, čo nám rozhádže celý denný harmonogram a úplne nás vykoľají? Čo ak ráno, napríklad, zaspíme? Iste, poviete si : „Mne sa to stať určite nemôže. Môj budík ma ešte nikdy nesklamal.“ Ale verte či nie, o pár dní, keď to budete najmenej očakávať, sa to stane. A nie vo všedný pracovný deň. Ale v deň, keď budete musieť dobehnúť na dôležitú skúšku alebo stihnúť nejaký termín. Nie, toto nie je psychológia, len vlastná skúsenosť.
S nečakanou zmenou prichádza aj zodpovednosť. Možno si teraz kladiete otázku, ako tieto dve slová spolu môžu súvisieť. No, jednoducho, tým, že zaspíte, beriete na seba zodpovednosť za to, ako sa následne dostanete do školy či práce a ako svoj neskorý príchod odôvodníte. Ste zodpovedný sám za seba a každý navôkol vás akceptuje ako osobnosť, ktorá chodí stále načas. No zrazu sa stalo niečo neočakávané a vy ste zaspali. A verte mi, keď sa vám to stane úplne po prvýkrát, je to naozaj stresujúca situácia, pretože neviete, ako zareagovať na to, že zrazu sa všetky pohľady otočia k vám a čakajú od vás dôvod. Ale ranné zaspávanie je len banálny a jednoduchý príklad. V živote prichádzajú oveľa väčšie prekvapenia a oveľa väčšie zmeny.
Často sa stáva, že človek, ktorý pracuje v nejakej oblasti a naozaj sa v nej vyzná, neverí svojim schopnostiam natoľko, aby na seba zobral zodpovednosť za jej riadenie. Na otázku šéfa: „Prečo nie? Bojíte sa zodpovednosti?“ odpovedá rozpačito a všemožne ho skúša presvedčiť, že má toho veľa a nezvládal by to súčasne s ostatnými povinnosťami. Lenže je niekedy naozaj problém len v tom, že máme veľa povinností? Čo ak to všetko pramení z nášho postoja k samotnej zodpovednosti? Čo ak si málo dôverujeme a máme strach, že urobíme nejakú chybu?
Hovorí sa, že človek má žiť v prítomnosti pre budúcnosť. Ale kde zostala minulosť? Veď práve minulosť, aj keď je už dávno za nami, sformovala našu prítomnosť a vďaka nej sme teraz takí, akí sme a nachádzame sa tam, kde máme. Keby niektorí ľudia v detstve netúžili byť učiteľmi či lekármi, ich sny by sa nikdy nestali skutočnosťou. Detstvo je akýmsi odrazovým mostíkom, na ktorom je celkom ľahké balansovať, pretože je povolené všetko. Snívať, idealizovať, vymýšľať, aj vystrájať. Lenže moment odrazu bude len taký silný, ako je naša osobnosť. Dostalo sa nám v detstve málo lásky a porozumenia? Je možné, že to budeme prenášať ďalej, aj keď sa staneme dospelými. A už nikdy si tú chýbajúcu dávku lásky nedoplníme, pretože detstvo je za nami a rodičia si svoje povahy takisto len formovali, presne ako my. Každý človek, odbitím osemnásteho roku života preberá zodpovednosť za to, akým smerom sa jeho život bude ďalej uberať. Založí si ho na skutočných hodnotách, alebo dá prednosť akýmsi „pseudohodnotám“, ktoré diktujú terajšie moderné spoločenské diktáty?
V spoločnosti je fajn zostať sám sebou, aj keď je to niekedy veľmi ťažké, pretože každý, kto sa chce vymykať istej zaužívanej norme výzoru, alebo názoru, stretáva sa s nepochopením a vylúčením z kolektívu. Ale položme si otázku: Je naozaj nutné kopírovať mylné názory iných a skrývať tie svoje za cenu toho, že budeme uznávaní? Akým smerom sa bude spoločnosť uberať, keď budú všetci ľudia len akýmisi bábkami na špagátikoch a stratia vlastnú identitu? Nebojme sa stáť za svojím presvedčením a prejavme čaro vlastnej osobnosti. Aj keď nás to bude stáť naozaj veľkú obetu, skôr či neskôr bude pre nás táto zmena znamenať čnosť.
Vzorom zodpovednosti nech je pre nás všetkých Ten, ktorý zostal sám sebou a nenechal sa zastrašiť ani smrťou. Svojím pôsobením vniesol ľuďom do sŕdc zmenu pýchy na skromnosť, hnevu na miernosť a zloby na lásku. Bol zodpovedný za svoje konanie a názory a stál si za nimi. A priniesol za ne tú najväčšiu obetu.
Svoj vlastný život…
Lenka Novotná, Víťaz
