Mesiac: marec 2013

-re-

Keby sme hľadali odpoveď na otázku, ktorý cirkevný sviatok je najkrajší, určite by to vyhrali Vianoce. Sú láskyplné, príjemné na výzdobu svetielkujúce i bohaté na želania a darčeky. A čo najväčší sviatok? Je ním Veľká noc?

Ktovie. Jedno od druhého sa nedá oddeliť. Aj Ježiš Kristus sa musel najskôr narodiť a až potom… Každopádne sila Veľkej noci je v obrovskom Kristovom geste, alebo ak chcete, vykupiteľskom skutku. Narodiť sa nie je umenie. Ale položiť život za svoje názory, obetovať sa pre dobro druhých…

Aká je tá naša Veľká noc?

Možno sme práve na operačnom stole a kričíme od bolesti, možno prežívame tragédiu prepustenia z práce a sužujeme sa otázkou, či teraz zabezpečíme svoje deti, rodinu, alebo možno len svoje potreby. Možno sme sa dostali na ulicu – jednoducho nás vyhodili z bytu, lebo sme nemali na nájom. Možno prežívame zúfalosť ženy, ktorej muž sa opíja, alebo ju dokonca bije. A ktovie, či jeho správanie nesúvisí s niektorým z už spomenutých dôvodov. A vy sa trápite s ním. A možno sme opustení starci, na smrteľnej posteli melieme z posledného… Ba možno trpíme klebety v bulvárnych novinách, sme vo väzení, trpíme nespavosťou, bolesťami chrbtice…

Ach, Bože, toľko je toho! Taká je ponuka veľkonočných bolestí, ponukový list krížov nonstop otvoreného hypermarketu.
Snáď už každý Boha zasypal jóbovskými otázkami: Prečo práve ja? Prečo práve toto?

Populárny taliansky spisovateľ Alessandro Pronzato, veľký popularizátor a znalec evanjelií, tvrdí: „Boh neprišiel odstrániť ľudskú bolesť. Neprišiel nám predniesť učenú prednášku o utrpení. Nepriniesol nám vysvetlenie. Urobil čosi viac. Čosi nesmierne božského. Prišiel sa podeliť, zúčastniť sa, vziať na seba bolesť ľudí.“

Inými slovami, Ježiš Kristus prišiel urobiť z ľudskej bolesti sviatosť, analgetikum, liek, ktorý môže zachrániť svet. A do tohto procesu sme pozvaní aj my. My všetci, ktorí sa teraz cítime dobre, možno nám nič vážne nechýba aj vďaka viere, že akákoľvek bolesť a smrť má svoje pokračovanie v tajomnej večnosti. Po našom vzkriesení.

Marek Hnat, farár vo Víťaze

– 18. – 25. 1. – Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov
– 24. 1. – deň celodennej poklony v našej farnosti; od 10:00 – 18:00 bola vyložená sviatosť vo farskom kostole
– 2. 2. – Hromnice – Obetovanie Pána – 40 dní od Narodenia Pána Ježiša

-re-

Pôst a zdržiavanie sa mäsitého pokrmu

Zdržiavanie sa jedenia mäsa sa má zachovať každý piatok roka, ak nepripadá naň niektorý deň uvedený medzi slávnosťami; avšak zdržiavanie sa mäsa a pôstu (jedla) sa má zachovávať na Popolcovú stredu a v piatok umučenia a smrti Ježiša Krista. Zákon zdržiavať sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili 14. rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia 60. roka života.

mäso: od 14 r. – do smrti;
pôst (jedlo): 18 – 60 r.

Rodičia sa majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdržiavania sa mäsa, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia. Výnimku tvoria vážne chorí ľudia (Kán. 1251, 1252, CIC).

Odpustky v pôste

1. Kto koná pobožnosť krížovej cesty pred riadne ustanovenými zastaveniami, môže získať za obvyklých podmienok úplné odpustky. Vyžaduje sa, aby sa pohyboval od jedného zastavenia k druhému a rozjímal o umučení a smrti Pána Ježiša. Ak sa koná pobožnosť verejne, stačí, ak sa pohybuje ten, čo vedie pobožnosť. Tí, čo sa pre vážnu prekážku nemôžu zúčastniť na krížovej ceste, môžu získať tie isté odpustky, a to čítaním a rozjímaním o umučení a smrti nášho Pána Ježiša aspoň nejaký čas.

2. Veriaci, ktorý sa v piatok v pôstnom období pomodlí po prijímaní pred obrazom Ježiša Krista Ukrižovaného modlitbu Dobrý a preláskavý Ježišu, môže získať za obvyklých podmienok úplné odpustky.

-re-

Už sme si povedali, že prvým krokom pri našej rozdielnosti je rozpoznať naše rozdiely, ktoré sme medzi sebou vzájomne objavili. Druhým krokom je akceptovať, že neexistuje správny alebo nesprávny spôsob. Náš inštinktívny spôsob myslenia nie je lepší ani horší než spôsob nášho partnera – je len odlišný. Každá preferencia je hodnotná, no svojím spôsobom obmedzená. Ak považujeme za “normálny” iba náš vlastný spôsob správania a správanie iných za “chybné”, pravdepodobne intimitu takto nevybudujeme. Tretí krok znamená naozaj uveriť, že naše odlišné prístupy sa môžu vzájomne dopĺňať. Ak sa sústredíme na to, čo na osobnosti toho druhého obdivujeme a nie na to, čo nás na ňom rozčuľuje, nesmierne to naše manželstvo posilní.

Často sa nám môže stať, že pri každej príležitosti vzájomného porovnávania môžeme ľahko predpokladať, že náš spôsob je lepší a kritizovať svojho manžela alebo manželku za odlišný prístup. Tu môžeme pokračovať a možno diskutovať aj o rozdielnom postupe k materiálnym veciam a najmä k peniazom. A zo skúseností vieme, že možno nikde sa to neprejavuje tak vypuklo ako práve v otázke peňazí. Prirodzený sporiteľ obvykle obviňuje prirodzeného „míňača“ a predpokladá, že všetky cnosti sú na jeho strane.
Sú tri možnosti, ako naložiť s peniazmi: šetriť ich, míňať ich alebo ich darovať.

Nemáme väčšinou žiadny problém dohodnúť sa, koľko a kedy máme darovať. Ale pri zostávajúcich dvoch možnostiach môžeme stáť presne na opačných póloch. Každý z nás je dobrý v niečom inom. Manželka je lepšia v míňaní v tom, čo treba kúpiť na každý týždeň, ako aj pri nakupovaní príležitostných drobností a prekvapení pre rodinu a darčekov pre iných. Muž je zasa na druhej strane lepší v šetrení. Musí spravovať úspory tak, aby bolo na zaplatenie všetkých účtov a aj nepredvídaných výdavkov.

Ak si vzájomne manželia uvedomia, že ich rozdielne sklony sa dopĺňajú, nebudú si vyhadzovať na očí míňanie peňazí, prestanú sa rozčuľovať a tak postupne peniaze prestanú byť zdrojom napätia. Keď manželia spolu hovoria o tom, koľko prostriedkov treba vyhradiť každý mesiac na jednotlivé potreby, sú potom schopní identifikovať oblasti, kde si môžu pomôcť jeden druhému. Vzájomne si pomôžeme, aby sme neboli príliš opatrní a používali peniaze slobodnejšie v prospech iných, či svojej vlastnej rodiny. Niekedy je potrebné výdavky dopredu plánovať. A keď sa predpokladá ich prekročenie, treba vyjsť na svetlo – povedať dopredu, čo zamýšľame kúpiť alebo za čo minúť peniaze naviac, ako iba dúfať, že sa problém nejako vyrieši sám.

Niekto financiám (a to skôr ženy) nerozumie a má obavy a nechce ani o nich diskutovať. Ale keď si uvedomí svoje slabé stránky a odovzdá finančné starosti partnerovi, potom naozaj ostáva v tejto oblasti porozumenie.

Zo skúsenosti vieme, že financie sú najväčším zdrojom napätia skoro vo všetkých manželstvách. Keďže je to tak, každý manželský pár by mal diskutovať o tom, ako zaobchádza so svojimi peniazmi. Znie to zrejme absurdne, ale je prekvapujúce, ako málo z nás to robí.
Manželskí partneri majú často rôzne priority pri vynakladaní peňazí, preto je dôležité vopred plánovať a odsúhlasiť vyčlenenie určitej sumy pre každú oblasť. Môže pomôcť ukladanie peňazí na účty: spoločný účet na domácnosť, účty na nevyhnutné náklady a oddelene na kupovanie darčekov jeden druhému a iné voliteľné položky. Takto má každý z manželov priestor pre svoje vlastné rozhodnutia.

Ak máme problém s nadmerným míňaním, mali by sme používať hotovosť a vyhýbať sa kreditným kartám. Ak na druhej strane zistíme, čo sa dnes málo stáva, že sme pri vynakladaní peňazí príliš opatrní, môže nám prospieť, ak vyčleníme určitú sumu na voľnočasové aktivity, darčeky, zábavu, na kostol, na charitu a podobne.

Manželstvo musí byť založené na uvedomení si, (i keď len jeden je zamestnaný), že všetko, čo máme, patrí nám obom. Obaja manželia si musia byť vedomí ich skutočnej finančnej situácie. Ak je jeden z partnerov neinformovaný o spoločnej úrovni príjmov alebo o výške úspor či o rozsahu dlhov, môže to spôsobiť vážne problémy, nielen vzhľadom na míňanie, ale aj kvôli pocitu oklamania a zrady. Musíme spolu vypracovať pravidlá, ako budeme používať naše peniaze. Je vhodné stanoviť limit, koľko môže každý z nás minúť na každú jednotlivú položku alebo činnosť, bez toho, aby sa radil s tým druhým.

Diskusia o financiách nás môže zblížiť, ale ak ich neprediskutujeme, nedorozumenie a hnev nás budú od seba vzdiaľovať. Aby sme urobili kvalifikované rozhodnutia, treba si dobre vypracovať rozpočet pre rodinu. Samotný proces jeho spoločnej prípravy vám ako páru umožní prediskutovať všetky obavy a frustrácie ohľadom peňazí. Som presvedčený, že vám určite pomôže rozpoznať vaše silné a slabé stránky.

MUDr. B. Vaščák, Široké

„A čo mi teda radíte?“ spýtal sa otrávene.

„Každá závislosť sa dá liečiť. Chce to len pevnú vôľu. Musíte začať od seba.“ Slová psychologičky mu zneli ako v pokazenom rádiu. Podala mu recept na antidepresíva a usmievala sa. On sa len ironicky uškrnul a vyšiel von z ambulancie. Sandra ho čakala na lavičke pred dverami.

„Tak čo?“ uprela naňho spýtavý pohľad.
„Mám sa liečiť. Nič, čo by som nevedel,“ odsekol jej.
„Možno by si naozaj mal. Pomôže ti to,“ opatrne sa dotkla jeho modrofialovej ruky.
„Ty sa do toho hlavne nepleť. Je to moja vec. Staraj sa o seba,“ vstal z lavičky a mieril k východu.
„Ale ja ťa ľúbim“, ticho zašepkala.

Tak veľmi jej na ňom záležalo. Ani nevedela prečo. Možno len verila, že nie je taký zlý, aký sa zdá. Možno v ňom predsa len existuje kúsok lásky, aspoň k sebe samému. Alebo… Možno je len príliš naivná…

Martin sedel v parku na múriku a v ruke držal svoju ďalšiu dávku. Zúfalo hľadal na predlaktí ešte nejaké voľné miesto, kam by ju mohol pichnúť. Ihla sa vo svetle pouličnej lampy hrozivo ligotala a pripomínala mu slová psychologičky, ku ktorej ho Sandra dotiahla. Závislosť. Smrť na deväť písmen. Tiahlo sa to s ním už nejaký ten rok a v meste mal povesť nenapraviteľného narkomana. Zo všetkých priateľov, ktorých kedysi mal, pri ňom zostala len Sandra. Dievča z katolíckej rodiny, slušne vychované…Ktovie, prečo sa s ním zahadzuje. Zamyslel sa. Dotiahol to až príliš ďaleko na to, aby to teraz len tak nechal. Zo dňa na deň. Čo si tí doktori o sebe myslia?! On predsa nie je bábka, ktorou budú manipulovať! Plný zlosti zaboril striekačku do svojej pokožky. Zaštípalo to. Heroín pomaly stekal do žily a Martin cítil úľavu. Od všetkého. Cítil sa izolovaný od sveta. Slabý, no silný zároveň. Vďaka tomuto rituálu naberal odvahu postaviť sa hocikomu a hocičomu. Bol voľný, no pritom taký zviazaný. Zviazaný so svojou drogou, ktorú nedokázal opustiť. Uzavrel s ňou akési fiktívne manželstvo a kvôli „rozvodu“ by musel obetovať veľmi veľa. Seba samého, svoj životný štýl. Nie, to mu za to nestojí. Bezducho, ako v mrákotách sa tackal po parku. Mal chuť všetko zničiť. Jeho život už nestál ani za čiastočku prachu na chodníku, po ktorom kráčal. Pohľad mu padol na kríž uprostred parku. Posmešne sa naň pozrel. Neveril, žeby človek, ktorý zomrel, mohol pomôcť aj jemu. Určite je to len výmysel nejakej hŕstky ľudí. Znenávidel všetkých naokolo. Rodičov, ktorí mu síce nedali dosť lásky, ale zato luxusné auto, ktoré vymenil za niekoľko injekčných striekačiek a byt v centre, ktorý predal, aby splatil svoje kopiace sa dlhy. Znenávidel aj Sandru, ktorá ho už asi nikdy nenechá na pokoji a stále ho prosí, aby sa skúsil liečiť. Nechápal, prečo jej na ňom tak veľmi záleží. Veď je z neho už len troska. Závislá ľudská troska. Zamieril k najbližšiemu baru a kúpil si dve fľaše najtvrdšieho alkoholu…


Sandra sa uprostred noci zobudila na zvonenie. Hodiny ukazovali niečo po pol druhej. Mobil sa na nočnom stolíku zvíjal v pravidelnom rytme a na displeji svietilo akési neznáme číslo.
„Haló?“ ozvala sa ospalým hlasom.
„Sandra Grešová?“
„Áno, pri telefóne. Kto volá?“
„Tu je doktor Havrel z Fakultnej nemocnice. Pred dvoma hodinami nám sem priviezli Martina Stankovského, poznáte ho?“

Sandra sa preľakla. Sadla si na posteľ a s roztraseným hlasom sa spýtala: „Čo sa stalo?“ Doktor chvíľu mlčal. Mobil v Sandrinej ruke sa začal nebezpečne chvieť.

„Je vo veľmi kritickom stave. Doviezli ho sem podchladeného, s veľmi ťažkou otravou alkoholom a krvné testy nám potvrdili aj to, že predtým užil drogu. Infekcia sa v jeho tele nebezpečne šíri. Ak nám do rána prežije, bude to náš najväčší úspech. V jeho telefóne sme našli len vaše číslo. Asi by ste mali prísť,“ dokončil a čakal na jej reakciu. Sandre sa po lícach rozkotúľali horúce slzy. „Ja, hneď som tam,“ plačlivo dodala a ukončila hovor. Nemohla sa ubrániť prúdu sĺz, ktoré jej v sekunde zaplavili celú tvár. Zahľadela sa na obraz anjela, ktorý mala zavesený nad posteľou. Vedela, že Martin potrebuje ozajstnú pomoc. Rýchlo sa obliekla a ponáhľala sa do nemocnice.

Martin bezvládne ležal na posteli, slabo dýchal a do jeho tela viedli rôzne hadičky. Keď ho uvidela na posteli, podlomili sa jej kolená a klesla na najbližšiu stoličku. Bol bledý, takmer biely, ruky mal modrofialové, so stopami po vpichoch a na hlave mal veľkú ranu zalepenú leukoplastom. Sandra si položila hlavu do dlaní a rozplakala sa. „Neplačte, slečna,“ upokojoval ju lekár, ktorý práve vošiel do izby. Sandra nebola schopná jediného slova. Povzdychla si a chytila Martinovu ruku do svojej. V jednej chvíli pocítila slabý stisk. „Maťko?“ spýtala sa s nádejou v hlase. „Maťko, som tu, pri tebe. Neboj sa, zvládneš to.“ Martinove viečka sa slabo zachveli a sťažka sa dvíhali. Lekár skontroloval prístroje, ktoré mu pomáhali pomaly sa zotavovať a po chvíli odišiel, aby ich mohol nechať osamote. Martin pomaly otvoril oči. Ťažko prehltol a stisol Sandre ruku. Zmohol sa len na jednu jedinú vetu: „Sandra, prepáč mi.“ Aj keď sa jej po lícach kotúľali slzy, usmievala sa, pretože verila, že Martin to zvládne a po tejto skúsenosti sa už konečne zmení.

Ráno, kým Martin ešte spal, sa vybrala do nemocničnej kaplnky, v ktorej sa práve slúžila ranná omša. Kľakla si a hľadela na kríž. Tak veľmi prosila Ježiša, aby Martina uzdravil. Nielen fyzicky, ale aj duševne. Z myšlienok ju vytrhlo farárovo čítanie evanjelia podľa Marka. Akoby z diaľky k nej doznievali útržky viet: „Lebo často ho sputnali okovami a reťazami, ale on reťaze roztrhal a okovy rozlámal; nik ho nevládal skrotiť… Lebo Ježiš mu povedal: Nečistý duch, vyjdi z tohoto človeka!… Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval“ (Marek 5, 1-20).

Sandra uvažovala. Aj Martin sa cítil silný a všetky jej rady, aby sa šiel liečiť, tvrdohlavo ignoroval. Nedokázalo ho napraviť vôbec nič. Čo ak ho takisto ovláda niečo, čo je mimo jeho chápania a pohltilo celú jeho osobnosť? Niečo ho predsa na takúto cestu muselo doviesť. „Ach, ako málo o ňom vlastne viem,“ povzdychla si Sandra. No presne v tej chvíli vedela, čo urobí. Martinovi môže pomôcť jedine zázrak. Po omši šla za mladým kňazom, ktorý omšu slúžil a poprosila ho, či by nezašiel za Martinom do izby. Vľúdne sa na ňu usmial a sľúbil, že tam určite zájde. Sandra sa ponáhľala pripraviť Martina na kňazovu návštevu. Keď sa blížila k izbe, pocítila akýsi zvláštny pocit. Vošla dnu a obraz, ktorý pred sebou uvidela, ju úplne paralyzoval. Martin ležal na posteli a po lícach mu stekali slzy. Plakal. Tak predsa sa v ňom niečo pohlo. „Maťko, všetko bude opäť fajn, neboj sa,“ pristúpila k nemu a chytila ho za ruku. „Už nikdy nebude nič fajn,“ odsekol. „Ale bude, ver mi,“ ubezpečovala ho. „Nebude,“ odmlčal sa, „budú mi musieť amputovať ruku,“ vzlykol. Sandra si musela sadnúť. Pomaly nechávala vo svojej hlave doznievať Martinove slová. Všetko sa jej to zdalo ako zlý sen a ona nemala tušenie, ako sa doň dostala. Ale niečo ju k Martinovi priťahovalo akousi zvláštnou silou. Nemohla a nedokázala ho opustiť a nechať samého.

Prišla na to, že slová útechy sú v tejto chvíli zbytočné a preto sa pokúsila o úsmev a oznámila mu, že bude mať výnimočnú návštevu. „Ja nikoho nepotrebujem. A už vôbec nie žiadneho kňaza.“ Martin sa zadíval kamsi do diaľky. No Sandra jeho trucovanie ignorovala a otvorila farárovi, ktorý práve zaklopal na dvere. Nechala ich samých a vyšla z izby. Cez okienko na dverách pozorne sledovala, čo sa v izbe bude diať. Martin nereagoval, dokonca ani neotočil hlavu, zato kňaz pokojne sedel ďalej a neustále sa mu prihováral. Asi po desiatich minútach kňazovho monológu Martin otočil hlavu a začal sa s ním rozprávať. Sandra cítila, že sa niečo deje. Dokonca zazrela na Martinovej tvári náznak úsmevu. Tušila, že je v dobrých rukách, preto sa vybrala do bufetu, aby si kúpila kávu. Keď sa po vyše polhodine vrátila, Martin sa s kňazom stále zhováral, smial sa a vyzeral tak, akoby sa konečne cítil šťastný. Pozrel sa smerom k dverám a hlavou naznačil Sandre, aby vošla. „Tak, ja už pôjdem. Držte sa a hlavne sa nevzdávajte. Zbohom,“ rozlúčil sa kňaz a žmurkol na Sandru. „Je to fajn chlapec a má veľké šťastie, že vás má,“ povedal jej potichu a zavrel za sebou dvere.

Sandra podišla k Martinovej posteli. Šťastne sa usmieval. Chytil ju za ruku a pevne ju stisol. „Ďakujem ti. Za všetko. Za to, že si pri mne vždy stála a za to, že si teraz pri mne. Nikdy ťa nechcem stratiť. Odpusť mi, prosím. Bol som naozaj hlupák, že som si neuvedomil, akého anjela mám vedľa seba,“ nežne sa na ňu pozeral a rozplakal sa.

„Vždy tu pre teba budem,“ uistila ho.

…O rok neskôr sa Martin vrátil z protidrogového liečenia k Sandre a ich malému synčekovi a začal pripravovať plán, ako účinne varovať mladých ľudí pred účinkom drog. Navštevoval základné a stredné školy a všetkým rozprával svoj príbeh. Amputovaná ruka mu neustále pripomínala dno, na ktorom sa ocitol. No jedno vedel celkom určite. To, že na svete nikdy nie je úplne sám, tak, ako si kedysi myslel a že existuje Niekto, kto ho stále miloval, miluje a vždy bude milovať. Niekto, kto uzdravil jeho dušu. Boh, ktorý mu namiesto pravidelnej dávky heroínu ponúkol úplne inú, dostupnejšiu, lacnejšiu a účinnejšiu. Pravidelnú dávku bezhraničnej a nevýslovnej lásky.

Lenka Novotná, Víťaz

Náš zbor Smerofky, v ktorom je hŕstka mladých ľudí z Víťaza, je malé spoločenstvo, ktoré sa pravidelne stretáva na fare. Sme skupinka animátorov, ktorí sa snažia oživiť a spestriť duchovný život vo farnosti ako aj kultúrny život v obci. Hráme a spievame každý tretí piatok v mesiaci na mládežníckych svätých omšiach, spolu s vami aj adorujeme a chceli by sme, aby sa z toho stala menšia tradícia. Okrem toho sa snažíme aj venovať deťom vo farnosti, a to rôznymi aktivitami. Naposledy to bola Dobrá Novina a predtým cez letné prázdniny sme zorganizovali už druhý ročník letného tábora. 9. februára 2013 sme pre deti zorganizovali aj rozlúčkovú diskotéku s fašiangami, ktorá bola zároveň odmenou za ich obetu, ktorú priniesli pri koledovaní.

Ako animátori sa občas zúčastňujeme aj vincentínských víkendov pri sestričkách vincentkách v Košiciach. Ušľachtilé aktivity sestričiek z košickej komunity Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul sú už niekoľko rokov nasmerované na pomoc najbiednejším. My im občas chodíme s týmito aktivitami pomáhať.

Naposledy sme sa zúčastnili takéhoto vincentínskeho víkendu od 11. do 12. februára 2013. Môžem povedať, že pre nás všetkých, ktorí sme sa na ňom zúčastnili, bol víkend plný emócií a zážitkov. V sobotu sme začali skoro ráno svätou omšou. Po raňajkách sme sa všetci pustili do domácich prác. Vysávanie, umývanie, zametanie, odpratávanie snehu… Bolo to skôr zábavou ako prácou. Niektorí z nás sa vybrali so sestričkami ku bezdomovcom rozdávať polievku, ktorú sestričky pre bezdomovcov varia každý deň. Potom nás už čakal nabitý program. Hlavnou úlohou dňa bolo priniesť radostnú zvesť aj starým osamoteným a chorým ľudom do domovov dôchodcov. Tam, kde nás prijali, sme koledovali, vinšovali a ohlasovali radostnú zvesť. Úsmevy a plač všetkých tých starých ľudí nám boli vďakou za všetko. Od starkých sme si vypočuli veľa príbehov, príbehov o ich živote a občas aj o túžbe byť so svojimi dospelými deťmi, ktoré ich často kvôli svojmu životnému štandardu „odkladajú“ do starobincov. Niekedy je to však ťažká choroba, ktorá donúti ich deti k takémuto riešeniu. Spievali a koledovali sme v štyroch takýchto zariadeniach. Chodili sme od izby k izbe, no veru stálo to za to. Do kláštora sme sa vrátili vyčerpaní, no plní úžasných pocitov, o ktorých sme sa rozprávali. Ku večeru nás ešte sestra Caritas poprosila, či by sme im ľudovú scénku, ktorú možno poznáte z Dňa matiek vo Víťaze, nezahrali všetkým sestričkám z kláštora. Hoci vyčerpaní, niektorí skoro aj bez hlasu z celodenného spievania, sme to predsa len zahrali. Všetci sme sa nasmiali až-až.

Na druhý deň nás už čakal ďalší program. Bola to mládežnícka omša a spomínané ľudové vystúpenie s názvom „Na vohľedi“ vo väzenskej kaplnke Košice-Šaca. Museli sme spĺňať prísne bezpečnostné predpisy a akcia bola plánovaná dlho vopred. Po vstupe a pri prechádzaní po dvoroch samotnej väznice nás opantali trochu zvláštne pocity, ale po príchode do kaplnky napätie zmizlo. Pripravili sme sa a po príchode väzňov do kaplnky sa svätá omša mohla začať. Potom prišla na rad už spomínaná ľudová scénka o dedinskom živote dvoch rodín, ktorých matky chcú svoje dcéry silou mocou vydať za bohatého, no trochu prihlúpleho junáka Kuba. Je to naozaj vtipné vystúpenie, v ktorom naši animátori vystupujú a spievajú, dovolím si povedať, ako skutoční herci :-). Väzňom sa to veľmi páčilo a bolo to vidno nielen z ich úsmevov, ale aj odozvy.

Po príchode do kláštora nás čakal výborný obed a bol už najvyšší čas pobrať sa domov. Všetkých nás predsa čakali aj školské povinnosti. Bol to naozaj ďalší víkend plný pocitov a zážitkov, na ktoré nikto z nás určite nezabudne.
Veľká vďaka patrí sestrám vincentkám nielen za ich obetavú službu ľudom, ale aj za to, že nám umožňujú pomáhať im pri takýchto dobročinných akciách, a tým spestriť život nielen ľudom, ktorým pomáhame, ale aj samým sebe.

Ďakujeme aj všetkým vám, ktorí nás podporujte v našej túžbe aktívne sa zapájať do života vo farnosti. Vám, ktorí viete oceniť našu snahu priniesť niečo nové. Našu snahu spievať, adorovať, koledovať, snahu venovať sa deťom.

Tomáš Magda ml.

Zdravím vás, naši najmenší Spektráči 🙂

Máme po polročnom vysvedčení a verím, že vy, aj vaši rodičia ste s ním boli spokojní. Nový polrok treba naštartovať s plným nasadením, aby ste sa aj na konci roka mohli zo svojich výsledkov radovať. Po karnevale a jednodňových polročných prázdninách už môžeme pomaličky odpočítavať dni do jarných prázdnin.
Tentoraz vám chcem ponúknuť krátky príbeh a psíkovi Donovi, ktorý sa stratil a túžil sa naspäť vrátiť ku svojmu pánovi. Skúste si ho pozorne prečítať a zamyslieť sa.

Jeden muž mal psa, ktorému dal meno Don. Mal ho veľmi rád, vzorne sa o neho staral. Raz sa však Don stratil. Ušiel svojmu pánovi. Blúdil sme a tam, až sa vzdialil od svojho domova veľmi ďaleko. Nakoniec ho vyčerpaného našiel nejaký láskavý človek.

Vzal si Dona k sebe. Po dlhom pátraní sa mu podarilo zistiť, komu pes patrí. Ihneď zatelefonoval Donovmu pánovi: ,,Mám tu vášho psa. Tak veľmi túži za domovom, že odmieta akúkoľvek potravu.“ Prekvapený majiteľ sa spýtal: „Mohol by som s ním hovoriť?“ Láskavý ochranca priložil Donovi k uchu telefónne slúchadlo. Čo sa to s ním však stalo? Oči mu zažiarili, odbehol od telefónu, lietal po celej miestnosti, liezol pod stôl, oňuchával každý kút, nazeral do všetkých otvorených skriniek – všade hľadal svojho milovaného pána, veď jeho hlas práve počul. Nakoniec ho napadlo vrátiť sa znova k telefónu. A z neho sa ozval opäť známy hlas: „Don, idem si pre teba, o chvíľu som tam. Potom sa spolu vrátime domov.“ Don iste všetko pochopil, pretože sa ihneď s veľkou chuťou pustil do jedla. Tváril sa pritom celkom šťastne. Poznal, kto k nemu hovoril a teraz sa tešil na stretnutie.

Bolo ti ľúto strateného psa? Si rád, že sa to nakoniec dobre skončilo? Aj deti sa niekedy stratia svojim rodičom a prežijú veľa strachu, kým sa s nimi zase stretnú. Vieš o tom, že práve takto sa aj my strácame Pánu Bohu? Každý takýto stratený človek, dospelý či dieťa, je veľmi nešťastný, lebo mu nič nenahradí Božiu prítomnosť. Pán Boh však všetkých stratených hľadá a volá k sebe, pretože ich miluje a pretože Mu chýbajú.

Milé deti, aj v tomto čase nás Pán volá, aby sme sa pripravili, aby sme sa vrátili naspäť k nemu. Blíži sa predsa čas, kedy si pripomenieme jeho obetu na kríži. Bolo to najviac, čo nám ľudom mohol Boh dať. Popolcovou alebo škaredou stredou začneme pôst. Začíname prípravu na sviatky Veľkej noci. V kostole dostaneme s popolcom na čelo znak kríža ako znak našej kajúcnosti. Končíme teda obdobie fašiangov a osláv, skončili plesy, karnevaly a je čas sa trochu stíšiť.

Prajem vám aj sebe, aby nám to rýchlo zbehlo a aby sme si všetci cez jarné prázdniny oddýchli a načerpali nových síl.

Veľa zdaru kamaráti! 🙂


Úloha pre teba:
Pôstne obdobie sa začína tento rok 13. februára dňom, ktorý nazývame ……………. streda. Vylúšti zašifrovaný odkaz a dozvieš sa riešenie! 😉

stránku pripravil: T. Magda

Drahí čitatelia, keď sme sa spolu s vami naposledy zamýšľali nad stresmi a ťažkosťami, bolo vidieť, že je ich v našom živote veľa. Niekedy sa zdá, ako keby nás ťažkosti sprevádzali na každom kroku. Často sa stáva, že sa už dopredu začíname báť – ešte sa nič nestalo, a už zažívame celý rad nepríjemných pocitov. Úzkostlivosť – je vlastnosť človeka, keď pri myšlienke na to, čo má prísť, rastie v ňom vnútorný nepokoj a začína pociťovať strach a obavy. Úzkostlivosť – to je pocit napätia, sprevádzaný temnými myšlienkami, nervozitou a tiež aktivizáciou nervovej sústavy.

Istá úroveň úzkosti je prirodzená a nevyhnutná vlastnosť aktívnej a činorodej osobnosti. U každého človeka existuje jemu vlastná úroveň úzkostlivosti, tzv. optimálna alebo žiadúca úroveň. Tú nazývame užitočnou úzkosťou, lebo upriamuje pozornosť na vážnosť prichádzajúcej udalosti (napríklad skúšky alebo pracovný pohovor), mobilizuje v nás sily, a je teda výzvou k lepšej príprave.

No často pociťujeme úzkostlivosť bez opodstatnených príčin, alebo je v nás už taká výrazná, že nám prekáža efektívne konať a rozhodovať sa. V takýchto prípadoch je samotný stav úzkosti a s ním spojené pocity pre nás zdrojom stresu. Existuje skupina ľudí, u ktorých je stupeň úzkosti natoľko vysoký, že predstavuje skutočnú hrozbu pre zdravé sebavedomie človeka a jeho schopnosť viesť normálny aktívny život.

Všimnime si teraz, čo prežíva človek na fyziologickej úrovni počas stavu úzkosti: zvyšuje sa uňho frekvencia tepov srdca a krv začína prúdiť v tele rýchlejšie, človek začína rýchlejšie dýchať, rastie telesná i psychická podráždenosť a zvyšuje sa citlivosť na okolie a udalosti. Ak si dobre spomínate na príznaky stresovej reakcie, tak si všimnete, že sú prakticky rovnaké. Z toho sa dá potom usudzovať, že silná a často pociťovaná úzkosť sa negatívne odráža na našom zdraví a môže byť príčinou rôznych ochorení.

Na úrovni psychiky sa úzkostlivosť prejavuje napätím, obavami, nervozitou, pocitom neistoty a strachu z blížiaceho sa nebezpečenstva alebo možného zlyhania, neschopnosťou sa rozhodnúť a i. Úzkostlivosť sa tiež môže prejavovať v bezmocnosti, v nedôvere vo vlastné sily, vo zveličení vážnosti situácie a s tým spojeným pocitom nevládnosti, a prejavuje sa tiež v snahe vyhnúť sa situáciám, ktoré by túto úzkostlivosť a strach mohli vyvolať.

Zvládanie stavu úzkosti vyžaduje v prvom rade analýzu situácie a analýzu seba samého. Položte si teda otázku: predstavuje pre mňa tá-ktorá situácia reálnu hrozbu, skutočné nebezpečenstvo? Alebo je moja úzkostlivá reakcia na ňu nezmyselná, a z pohľadu zdravého úsudku neopodstatnená? Do akej miery mi potom pocit úzkosti bráni efektívne a slobodne konať a rozhodovať sa?

Nie je za potreby zaoberať sa takou úzkostlivosťou, ktorá vám život nekomplikuje. Napríklad, ak máte strach pri pohľade na hadov, a nechcete s nimi prísť do styku, v zoologickej záhrade teráriám sa radšej budete zďaleka vyhýbať. Kvôli tomuto strachu sa predsa zo života nebudete menej tešiť, a nemá preto veľký význam venovať svoj čas na boj s úzkosťou, ktorú vo vás hady vyvolávajú.

Avšak, keď zameníme strach z hadov strachom z lietania, a vaši príbuzní či blízki žijú v rôznych častiach sveta, potom vám vaša úzkosť bude brániť v tom, aby ste sa s nimi videli tak často, ako chcete. V tomto prípade je lepšie sa s touto úzkosťou vysporiadať.
Čo je príčinou zvýšenej úzkostlivosti? Vyčleniť z mnohých len jednu by bolo náročné. Medzi možné príčiny sa zaraďujú napríklad nízke sebavedomie, snaha mať nad všetkým kontrolu, či snaha všetkým sa zapáčiť.

Veľmi často sme až nezdravo závislí od toho, čo si o nás pomyslia a čo o nás hovoria druhí ľudia. Som pre nich dosť rozumný, vzdelaný, som pre nich príjemný spoločník – alebo naopak nudný, nezaujímavý a hlúpy? Ako vyzerám? Sme natoľko zaujatí kladným ohodnotením nášho zovňajšku druhými, že zabúdame na naše najväčšie dôstojnosti, a síce, že sme Božími deťmi, že sme milovanými synmi a dcérami Najvyššieho Boha Otca.

Orientácia na úspešnosť a na vonkajšie ohodnotenie, vďaka ktorému sa vytráca naše skutočné a pravé „Ja“ – to je veľká a veľmi dôležitá téma, a dúfame, že budeme mať príležitosť vrátiť sa k nej.

Prehnanú úzkostlivosť môžeme zažívať i preto, že nemáme dôveru v Boha. Vzťah s Bohom je pre väčšinu súčasných veriacich ohraničený na nedeľnú účasť na svätej omši. My Boha nemilujeme, a necítime ani Jeho lásku k nám. Neuchyľujeme sa preto k Nemu a neprosíme Ho o pomoc a podporu tak, ako by sme mohli. Hovoríme k Nemu v modlitbe správnymi slovami, ale v skutočnosti sa neodovzdávame bezvýhradne do Jeho rúk a preto sa snažíme všetko riadiť a kontrolovať mi sami. A tam, kde sa naša kontrola míňa účinku, upadáme do stavu úzkosti.

K dispozícii je mnoho techník, ktoré pomáhajú vyrovnávať sa s úzkotlivosťou. O tých bude reč v našom ďalšom článku. Dnešné naše uvažovanie by sme radi zakončili modlitbou optinských starcov, ktorá pre veriacich môže slúžiť ako osnova pri prekonávaní vlastnej úzkostlivosti:

Bože, daj, nech s duševným pokojom privítam všetko, čo mi prinesie tento deň a nech sa naplno odovzdám do Tvojej vôle.

Bože, v každej chvíli tohto dňa ma vo všetkom veď a upevňuj.

Bože, odhaľ mi svoju vôľu – pre mňa i pre druhých.

Nech počas dňa dostanem akékoľvek správy, daj, nech ich prijmem s pokojnou dušou a pevným presvedčením, že všetko je Tvoja svätá vôľa.

Bože veľký a milosrdný, usmerňuj moje myšlienky aj pocity vo všetkých mojich slovách a skutkoch.

Daj, nech vo všetkých nepredvídaných okolnostiach nezabudnem, že všetko pochádza od Teba.

Bože, daj, nech rozumne pristúpim ku každému blížnemu, nech nikoho nezarmútim a nikoho neuvediem do rozpakov.

Bože, daj mi silu zniesť únavu tohto dňa a všetky jeho udalosti.

Usmerňuj moju vôľu a nauč ma modliť sa a všetkých milovať úprimným srdcom.

Amen.

Miroslav a Lilia, Sankt Petersburg

Stojím a mlčím,
do ticha pozerám,
ako dobre, Pane,
že si tam.

Otváram Ti
svoje srdce,
ktoré pre Teba
bije vrúcne.

Svoje ťažkosti
Ti predstieram
a kolená
zodieram.

Vypočuj
moje prosby hlasité,
na moje telo
zošli tieň,
ja modlím sa
k Tebe každý deň.

A po tieni
nech slnko vyjde,
nech rozjasní
moju tvár,
ako dobre, Pane,
že Ťa mám.

Marta Pacovská, Široké