V živote je potrebné niekomu, alebo niečomu veriť. Hovoria o tom rôzne citáty, múdre knihy, najrôznejší psychológovia, ale aj úplne obyčajní ľudia. Vraj, ak vo svojom živote nemáš vieru, nevieš, prečo a ako máš žiť. A nemusí to byť ani vierovyznaním. Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí veria len sebe a svojim schopnostiam, veria v lepší zajtrajšok, v lepšiu budúcnosť, v to, že raz budú v živote určite šťastní, alebo v to, že práca ich urobí bohatšími a spokojnejšími. V poriadku. Je predsa potrebné, aby človek veril vlastným schopnostiam. Veď práve vďaka svojmu talentu dokáže vytvárať veľké veci a meniť svet.
No ako nemôže existovať dom bez základov, ani lepšia budúcnosť nemôže existovať bez lepšej prítomnosti. Tu narážame na veľa rád, ako začať od seba a podobne. Lenže je ťažké začať od seba vtedy, ak sa opierame len o slabú „barličku“. Alebo ak za sebou nemáme oporu, ktorá nám pomôže rozvíjať sa. Veď ako by hrozno vyrástlo a prinieslo ľuďom radosť zo svojej chuti, keby sme k nemu zapichli do zeme len malú paličku, alebo kúsok drôtu? Preto je od nás veľmi nezodpovedné, ak svoj život necháme vyrastať pri slabej opore, ktorú predstavuje napríklad aj taká práca. Akú máme istotu, že nám v živote naozaj prinesie šťastie? Dlhodobé šťastie?
Človek je „od prírody“ náročný tvor, ktorý neustále skúša, objavuje a má potrebu neustále hľadať. Či už niektorú zo životných hodnôt, alebo samotný zmysel svojho bytia. A teda, čo nám prinesie naozaj skutočné, pravé a trvácne šťastie? S touto otázkou na perách a v srdciach sa 18. mája 2013, deň pred sviatkom Turíc, veriaci z našej farnosti zúčastnili v poradí už deviatej Rozhlasovej púte Rádia Lumen do Sanktuária Božieho Milosrdenstva v Krakove. Vybrali sme sa hľadať poklad, ktorý bol hlavnou myšlienkou tohtoročnej púte. Vybrali sme sa hľadať vieru.
Iste, polnočné vstávanie síce dalo zabrať, ale odmenou nám bol skorý príchod do Krakova a dostatok času na zoznámenie sa s miestom, kde boli mnohí po prvýkrát.Je veľmi pekné, že sa tejto púte zúčastňuje v našej farnosti čoraz viac ľudí. Zvlášť, ak ide o mladých. Tento rok našu „posádku“ obohatili dokonca aj niektorí malí pútnici zo základnej školy, ktorí mali miestami viac energie, ako mnohí dospelí.
Pýtate sa, čím je toto miesto takým magnetom, že ho každý rok navštevuje toľko veriacich z celého Slovenska? Keď som tam bola prvýkrát, zistila som, čím to je. A zisťujem to už päť rokov. Je to tým zvláštnym pokojom všade naokolo a ľuďmi, ktorých, keď vidíte vychádzať z baziliky so slzami v očiach, zistíte, že každý má svoje trápenia, svoje ťažkosti a svoje problémy, ktoré sem prišiel doniesť, aby sa mu životom kráčalo ľahšie. Každý z nás prišiel poprosiť, odprosiť a poďakovať. Prišli sme sa oprieť o jediný Pilier, ktorý nás podopiera preto, aby sme rástli a prinášali úrodu.
Medzi ľuďmi, ktorí vychádzali zo samotného sanktuária, som zachytila vetu: „Ja tu cítim takú energiu…“ V okamihu, keď sa k vám dostane takáto myšlienka, máte chuť sa usmiať, pretože môžete svoje pocity zdieľať s ostatnými, ktorí cítia to isté, byť sám sebou a cítiť naozajstnú radosť, ktorá v ten deň neplynula len z pekného počasia. Cítite sa ako v jednej obrovskej rodine.
O deviatej ráno nás všetkých milo privítali moderátori Rádia Lumen, ako aj jeho generálny riaditeľ Juraj Spuchľák. Okrem nich pozdravil pútnikov aj kardinál Stanisław Dziwisz, ktorý sa opäť úprimne tešil z bohatej účasti.
Trištvrte hodiny pred slávnostnou svätou omšou sme sa spoločne pomodlili modlitbu posvätného ruženca. Bolo povzbudzujúce sledovať každého s ružencom v ruke. Mladých aj starých, s klasickým, alebo náramkovým ružencom, pomocou ktorého rozjímali o tajomstvách slávnostného ruženca.
Počasie nám naozaj prialo a tak sme sa pred horúcim slnkom ukrývali v tieni vlastných dáždnikov. No samotné slnko nikomu nevadilo a všetci si teplé slnečné lúče užívali.
Hlavnú svätú omšu, spojenú s eucharistickou adoráciou, celebroval žilinský diecézny biskup, Mons. Tomáš Galis. Jeho homília povzbudila určite nielen mňa, ale aj všetkých pútnikov. Osobne mi však najviac utkvela v pamäti veta: „Nebojme sa byť zodpovední za vlastné rozhodnutia a za záväzky s nimi spojené.“ Práve túto vetu totiž potrebujú počuť mladí ľudia 21. storočia preto, aby sa nebáli robiť vo svojom živote rozhodnutia formujúce ich vlastnú budúcnosť.
Po svätej omši sme sa s chuťou pustili do zásob, ktoré sme si so sebou doniesli, pretože sa začala obedná prestávka, ktorú nám neskôr svojím gospelovým koncertom spríjemnil aj Pavol Jenčo, autor piesní skupiny Kerygma a prednáška rehoľných sestier z Kongregácie sestier Matky Božieho milosrdenstva.
Pre mňa bol osobitým zážitkom aj výstup na 76 metrov vysokú vežu Baziliky Božieho milosrdenstva, z ktorej vrcholu som mala možnosť vidieť nielen časť Lagievnik, ale aj kúsok Krakova ako na dlani. Pri pohľade z výšky na toľkých ľudí zjednotených na jednom mieste a pri zistení, že sú tu kvôli tomu, že takisto veria a opierajú sa o nevyčerpateľné Božie milosrdenstvo jednoducho uveríte, že na svete nie ste sami a existuje Niekto, kto vás zahŕňa svojou láskou, aj keď si myslíte, že ste len obyčajný človek, podobný státisícom iných ľudí. Nájdete to, po čom v živote tak veľmi pátrate. Nájdete vieru. A to nielen v dlhodobé šťastie, spomínané v úvode, ale aj v lepší zajtrajšok.
S Krakovom sme sa rozlúčili spoločnou modlitbou Korunky Božieho milosrdenstva, požehnaním devocionálií a záverečným požehnaním.
Deviata rozhlasová púť rádia Lumen s mottom „Viera je poklad života“ nás všetkých povzbudila nielen k zvládaniu životných skúšok a prekážok s nimi spojených, ale aj k tomu, aby sme budúci rok Krakov navštívili opäť a posilnení láskou a Božím milosrdenstvom ďakovali za poklad, ktorý tu nachádzame každý rok.
za všetkých pútnikov, Lenka Novotná