Milí bratia a sestry,
som rád, že sa tu môžem s Vami stretnúť. Cítim sa tu ako doma hneď od začiatku, lebo všetko tu tak vyzerá, mikrofóny máme rovnaké, tu máte obraz Božieho milosrdenstva, vaši rodáci a moji farníci sú tu, takže nemusím sa báť, že som tu sám, osamelý, opustený. Keď som tak o tom premýšľal pri ceste sem, s Víťazom ma spája množstvo veselých a rôznych spletitých okolností. Takže, aj keď som tu ešte v kostole nikdy nebol, predsa sa tu cítim svojim spôsobom ako doma. A preto oveľa ľahšie ako spoločenstvo jednotné bez cudzích prvkov môžeme rozjímať o práci.
Spomíname si a mali by sme o tom rozprávať deťom o trochu smiešnych sprievodoch, ktoré sme tu mali pred 23 rokmi. Nuž aj tak sa oslavovala práca, len tam chýbal jeden rozmer. Viete, kvôli tomu, že sa oslavovala práca, museli sa prekladať aj omše. Ja som zo sabinovského dekanátu. Pamätám si, že kvôli tým sprievodom sa komplikovali aj bohoslužby a všelijaké veci sa diali. A to bola škoda. Nerozumiem prístupu k práci, k ľuďom, k umu tvrdiť, že práca je dobrá na to, aby sme tvorili spoločenský produkt a potom sa mohla spoločnosť rozdeliť v socialistickej štruktúre, lebo práca má naozaj veľkú hodnotu. Ale nielen k tomu, aby sme produkovali a potom sa mohli stať konzumentmi, to je druhý extrém, ktorý teraz prežívame, ale preto, čo nám hovorí bohoslužba slova a dnešný sviatok Vášho patróna svätého Jozefa, že práca má vykupiteľskú hodnotu.
Učí nás o tom koncil a pápeži veľmi konkrétne a nahlas. Od čias Leva XIII., ktorý prvý sa veľmi konkrétne vyjadril k otázkam proletariátu, práce a vznikajúcich nových pomerov. Keď vznikol priemysel a robotnícka trieda. Lev XIII. zareagoval na prelome 19. a 20. storočia, keď vydal encykliku Rerum novarum a na túto jeho encykliku nadväzovali ďalší pápeži po 20, 30 rokoch. Až blahoslavený Ján Pavol II. svojimi tromi sociálnymi encyklikami sa k týmto veciam veľmi jasne vyjadril. A všetci ohodnotili prácu ako veľmi dôležitý krok smerom k spáse.
Povedzme si teda, bratia a sestry, dnes o týchto veciach, povzbuďme sa na príklade svätého Jozefa a všetkých, ktorí pracovali, aby oslávili Boha, aby nám dali príklad, že prvotné povolanie, ktoré Boh dal človeku stále platí a vždy bude platiť. A kedykoľvek sa v spoločnosti jednotlivec, alebo celé skupiny, alebo národy budú snažiť z toho nejako vyvliecť a nastoliť si nový poriadok, vždy to skončí zle. Počuli sme o tom, že tak hovoria o Ježišovi. Chcel som to povedať na začiatku ako úsmevnú vec, keď hovoria o Ježišovi: „skade to má všetko, veď poznáme celú jeho rodinu“. V tej súvislosti mi napadlo, že sme sa učili na patrológii, teraz si neviem spomenúť a neviem to nájsť v skriptách, musel by som sa doma lepšie hrabať v starých veciach, že bola taká zmienka, že niekedy na konci 1. a na začiatku 2. storočia sa našla, citujem: „dodnes sa v okolí Nazareta používajú pluhy, ktoré zhotovil náš Pán Ježiš Kristus“. Okrem toho, že za nás položil svoj život, vstal z mŕtvych. Taká veľmi zvláštna, dokonca by som povedal, až romantická spomienka na to, že Ježiš na zemi bol poslušný Otcovi úplne vo všetkom. Preto hovorí Sväté písmo, že nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu. Iba hriech na ňom nevidíme.
Ale vieme, že pracoval, bol tesárom, synom tesára Jozefa a tým dal aj práci nový zmysel a obnovil dôstojnosť práce. Keď sa vrátime na začiatok Svätého písma, na začiatok dejín spásy, zdá sa nám a veľmi nás to zvádza tvrdiť, že práca sa stala odplatou za to, že človek zhrešil. Nie je to pravda. Aj keď sa hovorí o rozsudku po prvom hriechu, že „v pote práce budeš si zarábať na chlieb“, to neznamená, že vtedy Boh dal človeku prácu, aby sa nejako z toho hriechu vykúpil. Pri stvorení sveta vidíme človeka čistého, stvoreného Bohom ako dobrého, lebo „všetko, čo Boh stvoril bolo dobré“. Boh hovorí, čo sme počuli dnes v prvom čítaní: „Hľa, vzrastajte, množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju. Panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad všetkou zverovou, čo sa hýbe na zemi. Dávam vám všetky semenné rastliny na zemi a všetky stromy s ich ovocím v ktorom je semeno, aby vám boli za pokrm. A všetkým živočíchom zeme a všetkému, čo má v sebe život, dávam za pokrm všetky zelené rastliny.“ V tejto vete, v tomto prvom poslaní, sa prvýkrát Boh vyjadruje k človeku, na čo bol stvorený.
Tam sa hovorí o tom, že máme tvoriť, máme byť tvoriví, aktívni, máme niečo robiť, aby sme si zachovali svoju dôstojnosť, aby sme si zadovážili potravu, máme využiť všetky dary prírody, ktoré Boh nám dal, a to prácou. Samozrejme, že tu nie je spomínaný priemysel, vo Svätom písme, v prvej knihe Mojžišovej sa nehovorí nič o automobilovom priemysle, ani o IT technológiách, hovorí sa o veciach, ktoré vtedy ľudia tak chápali. Hovorí sa o love, o zvieratách, ktoré treba loviť a o rastlinách, ktoré treba nejakým spôsobom obhospodáriť, aby nám priniesli ovocie. Hovorí sa v prvom rade v tom poslaní o akomsi roľníctve, ale my vieme, ako sa spoločnosť a ľudský rod vyvíjali, tvorila sa spoločenská štruktúra, po roľníctve a popri pastierstve potom vznikali ďalšie potreby, ľudia k nim tvorivo pristupovali až sme sa dostali sem. Bratia a sestry, hovorím o tom preto, lebo keď sa potom skazil vzťah človeka k Bohu a k svetu, Boh potvrdil, že práca bude spôsobom, ako sa vykúpiť. Ale nie je to trest. Na to by som chcel veľmi dôrazne upozorniť. Vo svetle prvotného povolania človeka sme počuli, že šiesty deň stvorenia sa odkaz na to, že „v pote tváre a v bolestiach“ bude pokračovať ľudský život hovorí o tom, že hriech priniesol do sveta neporiadok a všetko sa skomplikovalo. Svet práce sa skomplikoval, skomplikovalo sa rodičovstvo, život v rodine. Do všetkého sme si priniesli komplikácie, z ktorých potrebujeme von. Potrebujeme nejakú novú cestu, aby sme sa z toho nejako dostali.
Vidíte, že Sväté písmo je zvláštne v tom, že opisujeme veci historické, ba dokonca biblické, niektoré alegorické, ale hovoríme o dnešnom živote. Hovoríme o roku 2013 vo Víťaze, alebo na východnom Slovensku, alebo v Európe, alebo v celej západnej civilizácii. Veci sa skomplikovali.
Spomínal som prvomájové sprievody, ktoré sme tu mali ešte pred 23 rokmi na 1. mája. Predstavte si, čo sa všetko sa stalo za tých 23 rokov vo vašich životoch, ktorý už máte toľko, že si môžete tamtie časy pamätať. Kto z vás už bol v roku 1988 – 1989 na prahu dospelosti, mali ste 16 – 17 rokov a môžete si už zodpovedne pamätať, čo sa vtedy dialo. Čo sme my prežili za tie celé roky, nielen ako Slováci na Slovensku, ale ako ľudský rod. Keď som mal prvýkrát nehodu ako novokňaz, celé popoludnie ma hľadali, nikto nevedel, kde som. Nestalo sa mi nič strašné, len auto som úplne rozmlátil. Nevedeli, kde som. A keď som sa večer vrátil do Bardejova na faru, konečne po rôznych peripetiách, ktoré už vtedy boli v zdravotníctve a v doprave a v polícii, pán dekan mi hovorí: „Kde ste boli?“ A ja hovorím: „Popoludní som havaroval a teraz som prišiel.“ Upozorňujem na to preto, pretože v roku 1992 neboli mobily. Viete si predstaviť, že dnes máte nehodu a nemáte ako dať vedieť svojej rodine, že ste v poriadku? Dnes sa tieto veci riešia v priebehu niekoľkých drobných minút. A keď som prišiel do Nižného Hrušova za farára a vystriedal som vášho rodáka Ferka, zriadil som si tam prvýkrát internet, na to, aby prišla malá pošta, sme čakali asi 5, alebo 10 minút. Dnes vaši chlapci tam vzadu chatujú, som si istý, aspoň jeden z nich sa nájde. Viete na čom? Na mobile.
Bratia a sestry, to sú technologické pokroky, ale čo sa stalo so spoločnosťou? „Množte sa a ploďte, naplňte zem“. Dnes sa v Európe ľudia bijú pelendrekami, preto aj kňazi už dostali, lebo tvrdiť, že rodina muža, ženy a detí je normálna, ostatné nie je rodina, začína byť trestné. Pred 10 rokmi to ešte nebolo. Keby ste si zobrali noviny z roku 2003, nenašli by ste o takýchto témach ani zmienku. Komplikujeme, komplikujeme si život. Čím sa v západnej civilizácii máme lepšie a my sa máme tiež veľmi dobre, prepáčte všetci, opýtajte sa najstarších, čo sú tu, úplne najstarších, ktorí majú 80 – 90 rokov, spýtajte sa, či sme my chudobní. A povedia vám, ako prežívali a neboli vôbec presvedčení, že sú chudobní v 30 – 40 rokoch pred vojnou, po vojne a dokonca ako žili ešte v 50. rokoch. Rozprávali mi o tom moji rodičia, ktorí sa sobášili v 1952. roku, ako oni vtedy žili. Vy čo ste boli v 1952 roku dospelí, čo poviete, sme dnes chudobní? My? Vaše deti a vaše vnúčatá sú chudobní? Celá naša západná civilizácia, a tak sa to hovorí súhrnne o Európe strednej, západnej, severnej, o severnej Amerike a povedzme v Austrálii sa kdesi zaplietla a stále sú nám smiešne veci.
Keď jazdím autom, v rádiu počúvam celý týždeň o tom, ako strašne sa tešia na piatok, aby bolo zase konečne voľno. A celý rok riešime, kam pôjdeme na dovolenku. Ale pred 60, 70 rokmi sa na dovolenku nechodilo, nie preto, aby ľudia na to nemali. Nie, žilo sa na dedine, alebo v mestách, hospodárilo sa, pracovalo sa a nikto nemal pocit, že je chudák, lebo nemôže ísť do Tuniska na 10 dní. Ľudia boli radi, keď si večer vyšli vonku a mohli sa porozprávať, alebo ísť do kostola. To je pravda, tak sme žili.
A dnes? Ani nevieme, čo by sme ešte mohli, alebo chceli a keď niektoré veci nemôžeme, alebo nemôžeme sa k nim dostať, tak máme pocit, že sme chudobní. To všetko, bratia a sestry, začína tam, že sme všetko skomplikovali a žijeme veľmi komplikovaný, náročný život. Staré ženy musia ovládať skype, aby mohli rozprávať so svojimi dcérami a vnúčatami v Taliansku, Rakúsku a v Amerike. A v tej spleti rôznych možností a toho, čo nám všetko život priniesol, sa zabudlo na základné, obyčajné hodnoty – na lásku, na vernosť.
Som farárom v sídliskovej farnosti, na dennom poriadku riešime žiadosti o anulovanie manželstva párov ktoré neprežili spolu ani dva celé roky, hoci predtým chodili spolu sedem, osem rokov. Ako sa môže taký pár, ktorý sa pozná desať rokov, rozísť? Lebo si prestali rozumieť. Láska, vernosť, rodičovstvo. Minulý týždeň vyšiel údaj, koľko sa dnes rodí detí cisárskym rezom. Opýtajte sa lekárov, či sú ženy tak strašne choré. Nie! A niektoré mladé ženy vám povedia, že nechcú tú hrôzu zažiť ešte raz.
Ja som z ôsmich detí šiesty. Pýtal som sa na to mamy a povedala mi: „Tak sme to brali, tak to bolo.“ Bolesť, rodičovstvo, výchova, solidarita, pomoc blížnemu. Keď viete, že na druhej strane cesty, býva babka, ktorá si nemôže nakúpiť. Ak nemá oproti kamarátku, je po nej. A to nehovorím o tom, čo sa deje v panelákoch.
A práca? Je to taká rozporuplná otázka, keď povie niekto, že celý život robil v jednej fabrike a ešte za to dostal diplom, že robil 40 rokov v ZŤS Sabinov. Poviete, dnes to už nejde, dnes je to už inak. Áno, je to inak. Je to aj preto, že firmy padajú, to je jasné. Ale práca, čo je dnes práca? Keď môžem obísť a využiť systém, aby som nemusel pracovať, žijem z podpory a je mi dobre. Hovorí sa tomu, že „sedím na konári a je mi dobre“. Kým si ho nepodrežeme, je to OK. Pre mňa je obrovsky povzbudivé, keď vidím mladého človeka, neviem ako je to tu u vás, ktorý je rád, že pracuje, nie preto, že má peniaze, ale baví ho to. Robili sme pri kostole námestie. Prišiel chlapík, ktorý urobil všetko preto, čo mohol, po brigádach a prácach v zahraničí, aby si mohol kúpiť jedno veľké auto. Teraz je on sám človekom, ktorý nevie, kde mu hlava stojí, toľko má objednávok, lebo on má toto rád a toto chcel robiť. Má veľké nákladné auto s pneumatickým ramenom a môže naložiť, vyložiť a voziť tovar hore- dole. Je to mladý chlapec, má 30 rokov. A práca ho baví. Nie je ten typ, ktorý, keď sú štyri, všetko hodí z rúk a ide preč. Baví ho práca! Keď som ho videl, spomenul som si na svojich blízkych, o ktorých som vedel, že ich práca baví, aj keď nie je výnosná, pretože vedeli, že to je to, čo majú robiť.
Bratia a sestry, tak či onak, nebudem to tu rozťahovať, lebo polievka vrie v každom dome, asi aj na fare. Práca, bratia a sestry, je jednou zo základných hodnôt, robiť niečo. Práca nie je na to, aby sme mali peniaze, to je dôležitý výsledok, lebo Pán Boh povedal, že sú tu stromy, čo prinášajú ovocie, ryby v mori a zvieratá a my ich máme chytať, loviť, obhospodarovať, obrábať. Obrábanie strojov, obrábanie stromov, rôzne slovné hračky, aby sme mali obživu, ale je to preto, lebo tým oslavujeme Boha. V našej európskej kultúre úplne naspodku je jedno dôležité heslo: „Ora et labora!“ – „Modli sa a pracuj!“ Posväť svoj život a slúž Bohu, lebo iba u Boha je život.
Neviem, ako je to tu, neviem to posúdiť, lebo ste dosť veľká obec, aj keď ste trochu ďaleko od miest. U nás v Košiciach sa povie, že „ideme žiť“. Viete, čo tým myslia? Idú do mesta a „zotnú sa“. A urobia to v piatok, aby sa do pondelka „rozchodili“, v sobotu spia, v nedeľu spia a v pondelok idú do práce a do školy. Lebo v piatok žili. A ja sa pýtam: Inokedy čo robia? Ideme žiť, ale v práci, kedy už bude piatok, aby sme mohli žiť.
To nie je tak, keď pracujeme, žijeme, keď sme v Bohu. Spomeňme si na druhé čítanie, ktoré sme dnes čítali od Pavla v liste Kolosanom: „Všetko, čo hovoríte, alebo konáte, robte v mene Pána Ježiša.“ A potom: „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi a nie ako ľuďom.“ To sú jednoduché a zrozumiteľné veci, veď viete, pokračuje Pavol, „že od Pána dostanete odmenu“. Od zamestnávateľa a sociálnej poisťovne dostanete peniaze a tie vám tak vystačia do posledného dychu. A keď poslednýkrát vydýchneme, peniaze nám budú nanič, lebo ako viete, keď nesú truhlu, všetko, čo tomuto človeku patrilo, ostalo doma. Mám aj v posledných dňoch o tom veľmi silnú skúsenosť zo svojej blízkosti. Ako človek môže zrazu zomrieť a všetko, čo mal a robil, je zrazu úplne nanič. Hodnotu má len to, čo zostalo vo vzťahoch a , predovšetkým a na prvom mieste , vo vzťahu k Bohu, lebo aj od Pána očakávame dedičstvo.
Bratia a sestry, vráťme sa. Keď je veľký chaos, treba sa vrátiť na začiatok. Ešte sa hovorí, že keď je veľký zmätok a chaos, treba hľadať záchytný bod. Vráťme sa k záchytnému bodu, k jedinému, stálemu a pevnému, ktorý už videl všetky „výstrelky“ ľudstva – k Bohu, ktorý jediný má moc na nebi i na zemi a jedine v ňom máme zmysel. Náš život má zmysel v Bohu. Čím skôr si to priznáme v živote a čím skôr si podľa toho zariadime život, tým budeme mať viac pokoja, radosti a požehnania.
Toto som teraz povedal všetkým vám, mladým ľuďom, nielen vašim rodičom. Čím skôr si priznáte, že iba Boh je pevný bod života, tým skôr vnesiete do svojho života pokoj, radosť a požehnanie.
Krátko som sa poradil s vašim rodákom Jožkom, ako to je s týmto kostolom. Bolo mi divné, že kostol vyzerá, že má svoje roky, ale ako sa tu potom dostal svätý Jozef? Lebo ten titul je v cirkvi pomerne nový. Dozvedel som sa, že predtým ste mali kostol svätého Ondreja niekde inde, to je zase patrón diecézy. Ale keď teraz ste sa zasvätili a vaša farnosť vznikla a má titul svätého Jozefa robotníka, naňho sa obracajte v modlitbe, aby vám pomohol odkomplikovať svoj vlastný život, vniesť do neho jednoduchosť, o ktorej nám hovorí najnovšie Svätý Otec František, lebo on nežiada, aby sme boli chudobní, treba mu dobre rozumieť. Jednoduchosť, Evanjelium, žiť podľa Boha, lebo keď ideme žiť podľa Boha v jednoduchosti a podľa poriadku, bude sa mať dobre aj ten Lazar, čo sedí pri dome a žobre. Aj vo vašej dedine bude dobre každému, aj v našom meste, keď kresťania budú žiť jednoducho, pripútaní k Bohu, podľa spôsobu a podľa vzoru svätého Jozefa a všetkých našich svätých nebeských patrónov.
Nech nám v tom pomáha náš milosrdný Pán Ježiš, ktorý od nás žiada, aby sme mu dôverovali. Keď budeme žiť podľa jeho Evanjelia, dostaneme všetko, čo potrebujeme pre svoj život a nemusíme sa o nič báť, ani teraz, ani v budúcnosti.
Amen.
Mgr. Peter Novák, dekan, farnosť Košice KVP