SLOVO ŽIVOTA

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“
(Lk 6, 38)1


Nestalo sa ti už, že si od priateľa dostal dar a ty si pocítil potrebu odvďačiť sa mu? Pritom si to však iste nechcel urobiť iba preto, aby si sa mu odplatil, ale skôr z opravdivej uznanlivej lásky. Ak áno, potom si vieš predstaviť, ako je to u Boha, ktorý je Láska!

On sa vždy odpláca za každý dar, ktorý dávame blížnym v jeho mene. Je to skúsenosť, ktorú opravdiví kresťania zakúšajú veľmi často. A zakaždým je spojená s prekvapením, lebo Božia nápaditosť je neprekonateľná. Mohla by som ti uviesť tisíce, ba desaťtisíce príkladov, mohla by som o tom napísať knihu. Tam by si videl, aká pravdivá je veta o tom, že „mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchovatú ti dajú do lona“. Hovorí to o hojnosti, akou sa Boh odpláca, o jeho veľkodušnosti. Rím bol už ponorený do nočnej tmy. Skupinka dievčat, ktoré sa snažili žiť podľa evanjelia, si v pivničnom byte priala dobrú noc, keď zrazu zaznel zvonček. Kto to len môže byť o takomto čase? Bol to mladý muž, ktorý sa plný rozpakov a zúfalý predstavil: nasledujúci deň ho mali i s rodinou vysťahovať z bytu, lebo nemal zaplatené nájomné. Dievčatá sa v nemom súhlase pozreli jedna na druhú, otvorili pokladničku, kde mali v priečinkoch zvyšok svojich príjmov a peniaze na zaplatenie plynu, telefónu a elektriny. Mužovi, ktorý prišiel, dali bez uvažovania všetko. Potom si spokojne ľahli spať, veď na ne myslí niekto iný. Ráno, ani sa poriadne nerozodnilo, prenikavo zaznel telefón. „O chvíľu som u vás taxíkom,“ oznamoval hlas muža zo včerajška. Dievčatá ho zarazené očakávali. Návštevníkova tvár prezradila, že sa čosi udialo: „Len čo som sa včera vrátil domov, bolo tam dedičstvo, ktoré som vôbec neočakával. A srdce mi vravelo, že sa oň s vami napoly rozdelím,“ povedal. Suma bola práve dvojnásobkom tej, čo mu veľkodušne dali.

„Zažil si aj ty čosi podobné? Ak nie, uvedom si, že dar sa prosiacemu dáva nezáväzne, bez nádeje na odplatu, nech je to ktokoľvek. Skús to i ty. No urob to nie preto, aby si videl výsledok, ale pre svoju lásku k Bohu.

Keď mi odpovieš: „Ale ja nemám nič,“ nie je to pravda. Totiž ak chceme, máme plno nevyčerpateľných pokladov: náš voľný čas, naše srdcia, náš úsmev, našu radu, naše vzdelanie, náš pokoj, naše slová presvedčiť toho, kto má, aby dal tomu, kto nemá…

A keď potom povieš: „Ale ja neviem, komu dať,“ len sa poobzeraj okolo. Vari si nespomínaš na toho chorého v nemocnici, na vdovu, ktorá je vždy sama, na kolegu, ktorého si ľahostajne nechal v jeho trápení, na nezamestnaného mládenca, ktorý bol preto stále taký smutný, na bračeka, ktorý potreboval pomoc, na priateľa vo väzení, či na učňa, ktorý si nevedel rady? V nich všetkých ťa očakáva Kristus.

Začni sa správať ako kresťan, v ktorom je všetko preniknuté evanjeliom. A evanjelium je proti uzavretosti do seba a proti ustarostenosti. Prestaň budovať svoju istotu na pozemských dobrách a spoliehaj sa na Boha. V tom sa ukáže tvoja viera v neho. A tú on čoskoro posilní darom, ktorým ti to vráti.
Lenže pozor! Boh to nerobí preto, aby teba alebo nás obohatil. Robí to preto, aby aj iní, a nech je ich čo najviac, videli malé zázraky, ktoré spôsobujú naše dary, a aby potom konali podobne.

To spôsobí, že čím viac budeme mať, tým viac môžeme darovať. Preto ako opravdiví správcovia Božích darov dávame v spoločenstve okolo nás do obehu všetko, aby sa o nás mohlo povedať to, čo o prvom spoločenstve v Jeruzaleme: „Medzi nimi nebolo núdzneho“ (pórov. Sk 4, 34). Nemyslíš, že si takto pripravený dať spoľahlivú náplň sociálnej revolúcii, na ktorú čaká celý svet?
„Dávajte a dajú vám.“ Ježiš tu mal iste v prvom rade na mysli odmenu, ktorú dostaneme v raji. No čiastočne k tomu dochádza už tu na zemi. To je jej predohrou a zárukou.

Slovo života 1978, pôvodný text bol uverejnený v časopise Cittä Nuova č. 10/1978 a 18/2008, s. 9.

Chiara Lubichová

HOMÍLIE

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Bratia a sestry,

mali by sme byť plní radosti pre Ježišovu radostnú zvesť. Avšak musí nám byť neúprosne pripomenuté tiež to, ako nedokonalé, ba zlé býva naše jednanie s druhými ľuďmi. Málo sa o nich staráme v tom dobrom slova zmysle. V tom tiež spočíva väčšina našich vín a našich hriechov. Práve preto nás môže povzbudiť, že Kristus prišiel práve pre tých, ktorí sú si vedomí svojich slabostí a svojich hriechov. Bez obáv sa mu teda priznajme a radujme sa pri ňom z jeho lásky.

Milí priatelia,

Kristus vstal z mrtvých a svoje dielo zanechal cirkvi. I ona je jeho dielom. Opýtam sa vás preto: „Nebojíte sa cirkvi? Nebojíte sa byť cirkev?“ Myslím, že je to takto. Keď poviem Kristus, snáď budeme ochotní opakovať so svätým Tomášom: „Pán môj a Boh môj.“ Ale čo poviete, ak vyslovím slovo cirkev? Tu vám odpoveď bude troška viaznuť, pretože je vo vás niekoľko pochybností. Preto by som sa chcel s vami na tieto pochybnosti pozrieť bližšie.

1. otázka: Prečo alebo načo je cirkev?

Či nám nestačí Pán Boh, nestačí nám Kristus? Na to nám veľmi vhodne odpovedá 2. vatikánsky koncil: „V každej dobe a vo všetkých národoch je Bohu milý ktokoľvek, kto ho má v úcte, koná a robí, čo je dobré a správne. Boh si však neprial posvätiť a spasiť ľudí jednotlivo bez akýchkoľvek vzájomných vzťahov, ale chcel z nich vytvoriť ľud, ktorý by ho opravdivo vyznával a jemu sväto slúžil“ (LG 9). Toto si teraz pripomeňme a zamyslime sa. Boh našej viery žije v najdokonalejšom spoločenstve troch osôb. Ježiš Kristus sa stal človekom, žil v nazaretskej rodine, potom zhromažďoval učeníkov, tí sa potom zhromažďovali a zotrvávali v jednej viere, v modlitbe, v lámaní chleba. Cirkev je teda z vôle Božej Kristovým dielom a vlastným začiatkom kresťanstva.

2. otázka: Neodchýlila sa cirkev od pôvodnej Kristovej myšlienky, od pôvodnej apoštolskej formy?

Napríklad feudálne usporiadanie spoločnosti, nehodní pápeži, kňazi a veriaci, križiacke vojny, spaľovanie kacírov, akým bol aj Ján Hus, brzdenie pokroku (Galileo Galiley), atď, atď. Áno, mnoho a mnoho hriechov sa dopustili a spáchali členovia cirkvi zhora až dolu, v minulosti aj dnes. Preto ju Duch Svätý stále volá k pokániu, preto ju Boh, takpovediac, napomína. A preto musí pokorne ísť za Kristom pravdivým a chudobným. Preto cirkev potrebuje stále očistu, stále posväcovanie. Ale na druhej strane má cirkev svojich mučeníkov a svätcov, ale i neznámych hrdinov všedného života, obetavých rehoľníkov a rehoľnice a dobrých kňazov.

3. otázka: Nie je cirkev príliš prísna?

Nevyžaduje veci, ktoré sa nedajú v praktickom živote uskutočniť? Iste ste si všimli, že je tu priamy protiklad oproti otázke predchádzajúcej. Na jednej strane cirkev hriešna a hriešni ľudia, ktorí tvoria spomínanú cirkev a cirkev bohatá s nádhernou slávou. A na druhej strane cirkev taká prísna, že vraj s ňou nemožno žiť. Na jednej strane cirkev ľudská a svetská, tu na druhej strane akosi príliš duchovná, a zdá sa, akoby mimo tohto sveta. Kde je teda pravda? Ako obyčajne uprostred. Cirkev tvoria ľudia, ale s nimi aj slovo Božie a Duch Svätý. Ľudia môžu sklamať, a ako vidíme, aj zlyhávajú a sklamávajú. Preto je tu cirkev pre hriešnikov. Ale tým by nijako nepomohla, ak by ich neviedla k obráteniu. Cirkev je na tomto svete, v ktorom je veľa zla, aby pomáhala zvíťaziť každej pravde, každému dobru, každej kráse. Cirkev je na tomto svete, ale nie je z tohto sveta. Musí ľuďom stavať pred oči vyššie hodnoty, aby im pomohla z biedy. Ale všimnime si, my stále hovoríme o cirkvi, ako o niekom druhom, ako o niekom inom. Preto sa pýtam.

4. otázka: Čo je to tá cirkev?

To sme predsa my. Vy a ja, každé pokrstené dieťa, vysvätený biskup, zvolený pápež, i k oltáru idúci novokňazi. My všetci dohromady sme cirkev. Hovorme o sebe.

5. otázka: Aká bude budúcnosť cirkvi?

Má cirkev vôbec budúcnosť? Kto chce len poučovať, len získavať, zostáva neplodný. Tak hovoria mnohí, že cirkev dnes prežíva hlbokú krízu. Ale jej nový život neprinesú tí, ktorí ju len kritizujú, ktorí volia pohodlnú životnú cestu, ktorí robia recepty, ako by to malo byť, ktorí sa za každú cenu, aj za cenu zrady vyhýbajú utrpeniu, ktorí sa celkom podvolia prítomnému okamihu, prítomnej móde – neveriť.

Budúcnosť cirkvi budeme tvoriť my. A čím? Hlbokou vierou v Boha a nezištnosťou, to znamená bezplatnou pomocou, službou všetkým našim spoluobčanom, a to veriacim, ako aj neveriacim. Samozrejme, všetko s pomocou Ducha Svätého. Amen

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz

Ježišov dar Eucharistia


Denne môžeme pozorovať, tak vy ako aj ja, vzrastanie kultu tela. Kdekoľvek sa pozrieme, sú otvorené fitnescentrá. Snahou moderného človeka totiž je, aby bolo ľudské telo krajšie, aby bolo viac hodnotné. Nuž a do dnešného sveta, kde záujem a starostlivosť o ľudské telo je často tým najdôležitejším, vstupuje Cirkev s prastarým sviatkom Božieho Tela a Krvi. Nie je to už prežitok? Nezaostáva Cirkev za dobou?

Každý človek, ktorý venuje obrovský priestor svojho života pestovaniu tela, čím sa snaží zastaviť postup času, si chtiac-nechtiac musí priznať, že speje k smrti. Po tomto uvedomení si môže rezignovať, alebo hľadať… A po hľadaní môže ho naplniť radosť z nadčasových slov Ježiša: „Toto je moje telo. Toto je moja krv. Vezmite – jedzte a pite, aby ste v sebe mali život večný.“

Celý Kristov život, ako pozorujeme v evanjeliu, bol lámaním a dávaním svojho života pre nás. Ešte aj v posledných chvíľach pred smrťou Ježiš nemyslí na seba, ale na nás. Chce naše dobro, túži nám zanechať posilu. Preto pri poslednej večeri berie chlieb, láme ho a dáva, hovoriac: „Vezmite. Toto je moje telo!“ Potom berie kalich, vzdáva vďaky, dáva im ho a všetci z neho pijú. A hovorí im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých…“ Na tomto mieste Ježiš objasňuje svojim učeníkom, že jeho telo a krv budú vydané v prospech mnohých – na odpustenie ich hriechov, pre ich vnútorný pokoj, pre ich šťastie. Ustanovuje tak Eucharistiu a pod spôsobom chleba a vína dáva nám na užívanie svoje telo a krv, ktoré slúži na rast v milosti a láske, ktoré je pomocou na našej životnej ceste. Ježiš prejavuje o nás úžasnú starostlivosť. Ponúka nám všetko, čo potrebujeme. Vedie nás k pravému kultu svojho tela. Ku kultu, ktorý oslobodzuje človeka, udržiava ho pri živote a zachraňuje pre život večný.

Eucharistia nie je odmenou za perfektný život. No určite je posilou pre každého, kto má dobrú vôľu meniť sa k lepšiemu. „Musíme teda bojovať, a keď na to nemáme síl, nech Ježiš bojuje za nás“, napísala v jednom zo svojich listov sv. Terézia z Lisieux. Či nie toto je správny kult Božieho tela? Prijímať ho, aby premieňalo nás i naše okolie?

Marek Hnat, farár vo Víťaze

Ohlášky


– sobáš 18. mája v Prešov-Sekčov – Ing. Peter Uličný, syn rodičov Pavla a Jozefíny rod. Novotnej, narodený v Prešove, bývajúci vo Víťaze a Ing. Júlia Havrilová, dcéra rodičov Františka a Daniely rod. Iľaščíkovej, narodená v Prešove, bývajúca v Prešove

– sobáš 25. mája vo Vyšnej Šebastovej – Jozef Bednár, syn rodičov Jozefa a Žofie rod. Baranovej, narodený v Prešove, bývajúci v Ovčí a Monika Hadviždžáková, dcéra rodičov + Jozefa a + Cecílie rod. Halečkovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Vyšnej Šebastovej

– sobáš 25. mája vo Víťaze o 15:00 – Filip Pozdníček, syn rodičov Milana a Zdeňky rod. Tučkovej, narodený v Turnove, bývajúci v Turnove (Česká republika) a Andrea Kovaľová, dcéra rodičov Pavla a Márie rod. Stašikovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 8. júna vo Víťaze o 16:00 – Ján Richnavský, syn rodičov Emila a Eleny rod. Jánošíkovej, narodený v Krompachoch, bývajúci v Richnave a Lucia Jenčová, dcéra rodičov Štefana a Margity rod. Štofankovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

-re-

Stalo sa:

– 1. 5. – odpustová slávnosť k sv. Jozefovi, robotníkovi; slávnostným kazateľom bol Peter Novák, dekan a farár v Košiciach na sídl. KVP

– 9. 5. – slávnosť Nanebovstúpenie Pána, prikázaný sviatok

-re-

Trampoty v manželstve



Je pochopiteľné, že každý človek má právo vyjadriť svoj názor. A to platí aj v manželstve. Lenže nie každý je pripravený a vie v slobode vyjadrovať svoje pocity a tiež svoje názory.

Zatiaľ, čo počas konfliktu zvyknú byť niektorí ľudia hluční a hašteriví, iní sa stávajú tichí a utiahnutí. To síce môže udržiavať mier, ale takáto reakcia neprispieva k intimite v maželstve. Kým extroverti sa často potrebujú naučiť ovládať sa v prejavovaní svojich citov a venovať čas počúvaniu toho druhého, introverti zas musia byť pripravení vyjadriť svoj názor a naučiť sa otvorene hovoriť o svojich pocitoch. Keď si obaja manželia vybudujú dôverný vzťah k Bohu – získajú novú sebadôveru, ktorá im dovolí slobodnejšie sa prejavovať. V takejto Božej atmosphere a v jeho prítomnosti sa celkom inak riešia manželské nezhody a je daná sloboda nesúhlasiť s názorom druhého, ak nie je správny. Mení sa aj spôsob jednania v prípade konfliktu. Už sa nenechávajú “kvasiť” naše problémy pod povrchom, náš vzťah je už úprimný a umožňuje vyjadrovať naše rozličné pohľady.

Ďalej je potrebné vyhýbať sa vzájomnému obviňovaniu. V manželstve existujú dve vety, ktorým sa treba za každú cenu vyhnúť a nikdy ich nespomínať: “Ty vždy” a “Ty nikdy”. Múdrosť, ktorá sa v tomto jednoduchom pravidle ukrýva nemusí byť hneď docenená, ale tieto dve vety môžu sa ľahko použiť v zápale boja na obvinenie a zneváženie toho druhého: “Nikdy si ani prstom nepohol, aby si mi pomohol”. “Vždy chodíš domov neskoro”. “Nikdy nemyslíš na mňa, iba na seba”. “Vždy iba telefonuješ”. “Ty vždy hovoríš, že ja nikdy neupratujem”.

Ak sa počas konfliktu pristihneme, že hovoríme “nikdy” a “vždy”, pravdepodobne sme sa prestali zameriavať na problém a začali sme útočiť na charakter toho druhého. Používanie slova “Ty” v spojení “nikdy” alebo “vždy” je vo všeobecnosti veľmi výbušná kombinácia.

Vety v ktorých používame “ja” a “mne” a ktoré vyjadrujú naše vlastné pocity sú užitočnejšie než obviňovanie nášho partnera. Predchádzajúce vyjadrenia by sme mohli preformulovať do oveľa príťažlivejšej a láskavejšej podoby: „Som vyčerpaná a skutočne by som ocenila, keby si mi pomohol s upratovaním”. „Cítim sa osamelá a chýbaš mi, keď sa vraciaš domov tak neskoro večer”. „Cítim sa nesvoj, lebo mám dojem, že nemáš o mňa záujem keď sme spolu.” „Cítim sa zranený, keď toľký čas tráviš telefonovaním a so mnou sa ani neporozprávaš.”

Takýmto spôsobom prejavím aj zdôrilosť – životodarnú zložku lásky. Slovná potýčka sa môže veľmi ľahko zmeniť na šermiarsky zápas, len s tým rozdielom, že neláskavé slová zanechávajú hlbšie rany, ktoré sa liečia dlhšie ako rany fyzické. A vieme, že keď sme nahnevaní, odvážime sa povedať, čo si v skutočnosti myslíme. A väčšinou si dlho pamätáme veci, ktoré nám iní povedali v hneve. Musíme si dávať pozor, aby sme nevyťahovali staré spory, a hlavne vyhýbať sa krutým poznámkam na adresu toho druhého. Dokonca aj vtedy, ak nás samých partnerove slová rania, musíme odolať pokušeniu odplácať (vtedy robím radosť diablovi). Sebaovládanie tvorí časť ceny za opravdivú lásku. Pamätajme, že žiadna sporná otázka, akokoľvek sa nás dotýka, nie je dôležitejšia než náš manželský vzťah. Aj biblia nám pripomína potenciál a váhu našich slov – zraňovať alebo uzdravovať: “Vaša reč nech je vždy milá, soľou korenená, aby ste vedeli ako mate každému odpovedať (Kol 4, 6). Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom, Pán je blízko” (Flp 4, 5). Nikde to nie je také dôležité, ako v manželstve.

A je potrebné vedieť aj ustúpiť. Je málo vecí, ktoré by boli ťažšie ako priznať si, že sme sa mýlili. Zúfalo sa často snažíme ospravedlňovať sa, ukázať, že máme pravdu a obhájiť sa. Každý z nás má v sebe ukrytého obhajcu, ktorý sa stavia na našu obranu, keď sa ocitneme v konfliktnej situácii. Tento vynikajúci rečník je pripravený prezentovať nás v tom najlepšom svetle.

Často sa nám zdá, že ak si priznáme omyl, stratíme tým zo svojej pozície. No ak sa rozhodneme, že nie vždy musíme zvíťaziť, a pokúsime sa namiesto toho pozrieť sa na problém očami partnera, on už nebude cítiť potrebu brániť sa. Ustúpiť, a ak je potrebné, povedať prepáč, nás môže stáť trochu pýchy, ale získame šťastnejšie manželstvo. Ak nám príde zaťažko prehrať v hádke, mali by sme to niekoľkokrát skúsiť a sami uvidíme, čo sa stane.

Pamätajme si, že každému vzniknutému problému a konfliktu v manželstve musíme čeliť spoločne. Do manželstva si prinášame z našich rodín všeličo možné, dobré zvyky, ale aj zlé návyky. Na riešenie vzniknutých situácií máme svoje pohľady aj skúsenosti, ale konečné riešenie problémov môže byť veľmi náročné a zamotané.

A preto, ak máte v manželstve nejaký nevyriešený konflikt skúste prediskutovať nasledujúce otázky:

1. Čo je hlavným problémom, ktorý spôsobuje konflikt?
2. Kedy by bolo o ňom diskutovať?
3. Vypočuli sme si navzájom svoje stanoviská?
4. O akých možných riešeniach môžeme uvažovať?
5. Ktoré riešenie by sme mali skúsiť ako prvé?

MUDr. B. Vaščák, Široké

MÁŠ PROBLÉM…………..? (15)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ prijmú naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.


“Človek si v duchu rozvažuje svoju púť, ale Pán riadi jeho krok” (Prís 16, 9). Veľmi často sa modlíte za tento váš vzťah, ale odovzdajte ho Bohu! Povedzte mu: „Bože, ja tohto človeka milujem, ale chcem vedieť, čo si myslíš ty”. Pokiaľ cítite, že Boh hovorí “nie”, musíte byť pripravení sa tohto vzťahu vzdať. Keď takýto vzťah úplne odovzdáte Bohu, dostanete sa mimo ľudské želanie a pôsobenie príťažlivosti. Tým, že všetko odovzdáte Bohu, položíte vzťah na veľmi pevný základ, pretože si vo chvíľach sklamania a ťažkostí budete môcť povedať:

Keď váš vzťah a lásku zveríte do Božích rúk, uchráni vás to pred tým, že sa stanete majetníckymi a tým vzťah a lásku zničíte. Keď sa človek rozhodne začať druhého sebecky “dusiť”, takáto láska nikdy nevyrastie, ani nevyzreje, ale zomrie. Pravá láska nie je sebecká. Nikdy si z druhého neurobí svoje vlastníctvo. Opravdivá láska znamená naopak zdieľanie života.

Ďalším krokom je prijať od Boha potvrdenie, či má byť daný človek naším životným partnerom. V našom prípade Boh svoju vôľu potvrdil už tým, že ľudia v našom okolí, ktorých sme po duchovnej stránke rešpektovali, náš vzťah schvaľovali. Boh môže použiť veľa spôsobov ako svoju vôľu potvrdiť. Môže sa to stať i tak, že k vám bude hovoriť, keď si budete čítať bibliu a tráviť čas pri osobnom stíšení, keď sa budete modliť, alebo prostredníctvom členov rodiny a kresťanských priateľov, ktorí vás najlepšie poznajú a môžu vám svojím pohľadom a radou napomôcť.

Dbajte na otvorenú komunikáciu, neprechovávajte žiadne tajnosti. Nestavajte okolo seba nijakú hrádzu a dovoľte partnerovi, aby videl vaše dobré a ochotné srdce, aby nahliadol do vášho vnútra a roznecujte vzájomne svoju romantiku.

Robte veci spoločne, i bežne každodenné maličkosti. Zapájajte sa do partnerových záujmov, i keď vás vôbec nezaujímajú, ale predsa nájdete na nich niečo, čo vás bude aspoň zabávať. Naučte sa veľmi často usmievať – pozrite vždy na tú stránku života, kde sa môže s chuti zasmiať. Hovorte si o tom, čo ste za celý deň prežili. Ak nemáte v niečom istotu, dajte za pravdu radšej partnerovi, ak si je istý, že tak treba veci chápať či prijať. Spoločne sa zamerajte na službu druhému. Pamätajte, že láska je viac ako krásne a povznášajúce slová – vyjadrujte ju skôr svojou pozornosťou a jednaním. Obetavo dávajte. Dávajte svoje prejavy lásky takým spôsobom, ktorý nebude hriešny a urobí mu radosť, i keď to pre vás bude niekedy ťažké. Tým tomu druhému prejavíte úprimnú a hlbokú lásku. Robte veci, ktoré sú aj ťažké, ktoré vám pripadajú obtiažne, ale o ktorých viete, že by partner chcel, aby ste ich robili.

Keď sa už od teraz budete cvičiť vo vernosti a oddanosti, budete sa pripravovať na svoje budúce vzťahy, či to bude manželstvo, alebo život v slobodnom stave a v oddanosti Bohu. Uvedomte si, že keď sľúbite, že zostane do manželstva sexuálne čistí, už teraz ste verný človeku, ktorého pre vás Boh má a ktorého ste ešte nepoznali. Pokiaľ budete žiť verne už pred manželstvom, budete vernosť v rámci manželstva oveľa lepšie znášať.

Proste Boha, nech vám stále pomáha uplatňovať vernosť a rozvíjať v sebe postoj a srdce služobníka, ktorý miluje bez podmienok a nepremýšľa o tom, čo za to dostane. Ak budete hľadať Boží dokonalý plán pre súčasnosť i budúcnosť, bude vám Boh vo veľkých i malých veciach života ukazovať, v čom ešte musíte dozrieť. A konečný výsledok toho všetkého za čakanie, určite stojí.

rubriku pripravuje MUDr. Blažej Vaščák

Opýtala som sa

Opýtala som sa
speváčikov z vŕby:
„uštipla ma muška,
mamičku to svrbí.

Mne ochorie hlávka,
mama preto plače.
Keď ja bývam rada,
mama ešte radšej.

Mňa pošteklí tráva,
mamička sa smeje.
Tak čo sa to s tými
mamičkami deje?

Ja ostanem sama,
mama sa mi bojí.
Ako je to všetko,
vtáčikovia moji?“

M. Rúfus

Tak sa neboj, mama…


To je názov piesne, s ktorou sa mi spája jeden malý sen o veľkom hlase. Keď som mala deväť rokov, venovala som ju presne na Deň matiek svojej mamke, ktorá sedela v hľadisku a držala mi palce. Bolo to jedno z mojich prvých vystúpení pred väčším množstvom ľudí.

Či som sa bála? Samozrejme, že áno. Mala som strach, že zabudnem text, že mi nebude fungovať mikrofón, že sa mi udeje všetko možné, aj nemožné. Veď to poznáte, detská fantázia nemá hraníc.

Ale v okamihu, keď som vyšla na pódium, tréma zo mňa nejakým zázrakom opadla. Nebolo to tým, že som si pred vystúpením ešte raz prečítala text. Ani tým, že som skontrolovala, či mám zapnutý mikrofón. Dokonca ani tým, že som bola ešte dieťa.

Bolo to tým, že sa na mňa z obecenstva usmievala jedna jediná žena, ktorá vedela, že to zvládnem a všetko prežívala spolu so mnou. Stačil mi pohľad, hlboký nádych a vedomie, že aj keby sa to nepodarilo, existuje jeden človek, ktorý ma bude stále podporovať a držať mi palce. Nech sa deje čokoľvek.

Mamy sú, jednoducho, už raz také. Zdieľajú s nami víťazstvá aj prehry, vypočujú, pohladia, pofúkajú ranu po páde z bicykla či po praskline v srdci, vždy najlepšie poradia a čo je najdôležitejšie, sú k nám úprimné. Nedokážu sa im vyrovnať ani tak ospevované dievčenské priateľstvá. Ony nám nebudú klamať do očí, pretože vedia, že im na to prídeme. Mamy nevedia klamať. Majú nás príliš rady.

Telefonujú nám trikrát v rozmedzí piatich minút, vždy sa nás opýtajú, či sme boli na obed alebo či máme upratanú izbu. Bez otáľania nám povedia, že nám tá sukňa nesedí, že ten účes sa do školy nehodí alebo že tie zelené nohavice nemôžeme kombinovať s krikľavo oranžovou blúzkou, lebo budeme vyzerať ako z cirkusu.

Mamy sú jednoducho najlepšie kritičky. A my to veľmi dobre vieme. Lenže v okamihu, keď ony vyslovia svoj nekompromisný verdikt, týkajúci sa nášho oblečenia alebo celkového výzoru, v našom vnútri sa prebudí niečo, čo s ich názorom, zhodou okolností, vôbec nesúhlasí. A hádka je na svete. My sme presvedčení o jednej jedinej prípustnej pravde a niet nikoho a ničoho, čo by nás mohlo nasmerovať inou cestou. Aj keď vieme, že pre nás chcú len to najlepšie.

A netýka sa to len zovňajška. Ak mamy vidia, že niečo robíme nesprávne, okamžite nás na to musia upozorniť. A prečo? Jednoduchá odpoveď: Pretože sa o nás boja. Boja sa o našu bezpečnosť, o našu budúcnosť, jednoducho o všetko, čo sa nás týka, vrátane nás samých. Ony sú tie, kto pozorne sledoval naše prvé krôčiky a kto nás pri prvých pádoch rýchlo zachytil, aby sme nespadli. Cítia sa bezmocne, keď nás nemôžu zachytiť aj teraz. Sme na ne príliš rýchli. Ponáhľame sa do školy, vonku s priateľmi a ony sa s nami niekedy nestihnú ani rozlúčiť. Majú pocit, že sa im v niektorých okamihoch „presýpame pomedzi prsty“. Tak to skúšajú aspoň napomenutiami a radami, aby nás usmernili a nedovolili robiť v živote chyby. Aj keď im budeme všemožne dokazovať, že sme už dospelí, že máme vlastný život, že nepotrebujeme žiadne rady, raz určite príde čas, keď ich budeme potrebovať viac, než si v tomto okamihu dokážeme predstaviť. Je preto smutné, že mamám nedokážeme v dnešnej dobe prejaviť viac úcty.

No jedna možnosť sa nám ponúka práve dnes, v druhú májovú nedeľu. Deň matiek nie je len taký obyčajný sviatok. Lebo ani „mama“ nie je len také obyčajné oslovenie. Je to oslovenie, ktorým sa oslovujú len tie najvýznamnejšie ženy, ktoré priviedli na svet nový život. História Dňa matiek siaha až do 16. storočia v Anglicku, kedy sa tomuto sviatku hovorilo Nedeľa matiek a oslavoval sa na počesť všetkých anglických matiek. Slovensko sa k slobodnému sláveniu Dňa matiek dostalo až v roku 1989, pretože v komunistickom Československu sa tento sviatok nahrádzal oslavami MDŽ. Dnes sa v tento sviatok usporadúvajú rôzne predstavenia, ktoré deti pripravujú pre svoje mamičky, aby ich potešili.

Okrem známych charakteristík o srdci rodiny a darkyni života je tu ešte jedna, ktorá osobnosť mamy charakterizuje asi najviac. Mama je chodiaci srdcový magnet, ktorý nás silou svojej lásky stále priťahuje späť domov. Nech sme kdekoľvek, v akomkoľvek čase a nech máme akýkoľvek problém, stále máme možnosť vrátiť sa do „základne“, domov, kde sa cítime v bezpečí a kde sme milovaní. Takúto istú funkciu má v našich životoch aj naša Nebeská Matka, ktorá nás najmä v tomto mesiaci volá ešte bližšie k sebe.

A prečo som v úvode spomínala svoj vlastný príbeh? Pretože práve druhá májová nedeľa je stále dňom, kedy si naň spomeniem. Pripomína mi nielen moje začiatky, ale aj hrdý úsmev mamky, ktorý vídam vždy, keď sa mi niečo podarí.

Dnes mám už skoro za sebou prvý ročník vysokej školy a viem s určitosťou povedať, že sa to ani za tých desať rokov vôbec nezmenilo. Či už išlo o vystúpenia, maturitu alebo vysokoškolské skúšky, stále som vedela, že v tom nie som sama. Že na mňa myslí, modlí sa za mňa a verí mi.

Lenka Novotná, Víťaz