Kde bolo, tam bolo, ďaleko, za širokánskymi kopcami a útlymi dedinkami, na mieste, kde ľudia nepoznali moc peňazí a každý mal čas pomáhať, bolo jedno malé mestečko. Jeho obyvatelia boli veľmi chudobní a žili len z toho, čo si sami vyrobili a neskôr predali. Žiaľ, nie každému sa v takomto spôsobe obchodovania darilo. Niektorí zarábali viac, niektorí menej.
Na jednej z ulíc žil aj istý kuchár so svojou sedemročnou dcérou. Bol vdovec, manželka mu zomrela, keď mala ich dcéra asi tri roky, a tak sa o ňu aj o seba musel postarať ako vedel. Začal teda robiť to, čo mu odjakživa išlo najlepšie, a tak sa po celom mestečku rozšírilo, že si otvoril obchod, v ktorom varí a odkiaľ sa dá kúpiť hotové jedlo. To, čo sa mu z varenia neskôr zvýšilo, rozdával najchudobnejším a bezdomovcom, ktorí prišli žobrať pred jeho obchod. Jeho malá dcérka ho vo všetkom poslúchala a ockovi v obchode aj usilovne pomáhala.
V jedno ničím neobyčajné utorkové dopoludnie sa však tichou ulicou začal rozliehať veľký krik. „Hej! Zastavte ho! Je to zlodej!“ kričala akási žena a utekala za malým chlapcom, ktorý ozlomkrky preskakoval košíky s ovocím, ktoré mu stáli v ceste. Chvíľami sa zdalo, že nemá šancu ho chytiť, no napokon ho potiahla za golier a len-len, že ho neudrela. „No, povedz, čo si ukradol?“ prísne sa naňho zahľadela a čakala okamžitú odpoveď. Chlapec sklonil hlavu a mlčal. Žena mu z rúk vytrhla sirup proti kašľu a dve škatuľky tabletiek, ktoré pomáhali znižovať horúčku. Ukázalo sa, že je to prísna pani lekárnička, ktorá vlastní jedinú lekáreň v meste. „Čo si s tým chcel robiť?! Odpovedz!“ kričala ďalej na celú ulicu. Bolo ju počuť zrejme až na druhý koniec mesta. Odrazu stíchla a čakala na chlapcovu výhovorku. „Chcel som to dať mame…“, šepol chlapček do ticha. „Čože?!“ nechápavo zatiahla. Kuchár stál obďaleč vedľa svojho obchodu a celú situáciu pozorne sledoval. Bodaj by nie, keď teraz celá ulica čakala, čo sa bude diať. Všetci netrpezlivo čakali, čo lekárnička urobí. Tá sa zahnala a chcela chlapcovi uštedriť poriadnu príučku.
Keď v tom sa spomedzi prizerajúcich sa ľudí ozvalo náhlivé: „Počkajte!“ Kuchár sa predral pomedzi ľudí a podišiel k nahnevanej lekárničke. Tá sa naňho prekvapene pozrela a nechápala, prečo sa stará do toho, do čoho ho nič. Kuchár sa ku chlapcovi jemne naklonil a spýtal sa ho: „Je tvoja mama chorá?“ Chlapček chvíľu váhal, no potom smutne prikývol. Kuchár vytiahol zo zástery zopár bankoviek, ktoré ráno utŕžil za predané jedlo a podal ich lekárničke so slovami: „Nech sa páči, to je v poriadku.“ Žiaľ, ľudia, ako bola hysterická lekárnička, takýmto gestám nerozumejú a v dobe, keď žije každý z ruky do úst si táto žena nemohla dovoliť odpustiť žiadnu, ani najmenšiu krádež, ktorá by jej spôsobila stratu. Zlostne na chlapca zagánila a vrátila sa späť do lekárne. Kuchár podal chlapčekovi zaplatené lieky a k tomu mu pribalil do vrecúška aj malú zaváraninovú fľašu s výbornou zeleninovou polievkou. Ľudia stojaci naokolo sa len prizerali. Niektorí krútili hlavami a nechápali, prečo kuchár svoju doterajšiu tržbu obetoval úplne neznámemu chlapcovi. Iní sa len opatrne usmievali. Chlapček bojazlivo zdvihol hlavu a uvidel neznámeho darcu, ktorý mu práve pomohol. Očami mu poslal veľké ĎAKUJEM, vzal si vrecúško s liekmi a utekal domov k mame.
O niekoľko rokov neskôr, pár dní pred Vianocami, bol kuchár so svojou, už dospelou dcérou, opäť v obchode. Ako zvyčajne si pripravoval suroviny, z ktorých chcel počas dňa pripravovať jedlo pre ľudí, ktorí sa občas zastavili v jeho obchode.
No odrazu mu prišlo zle, zatočila sa mu hlava a on prudko dopadol na drevenú dlážku… „Ocko, ocko! Čo ti je?! Zavolajte niekto sanitku!“ kričala jeho prestrašená dcéra a zúfalo prosila okoloidúcich o pomoc. O pár minút prišla sanitka, ktorá jej otca urýchlene previezla do nemocnice.
„Bude tu musieť zostať a liečiť sa, vyzerá to na operáciu,“ poznamenal doktor, keď urobil všetky vyšetrenia.
„Koľko to bude stáť?“ opýtala sa dcéra, ktorá naňho cez slzy pozerala.
„Obávam sa, že náklady na liečbu budú privysoké. Ale môžu mu zachrániť život,“ zahľadel sa na ňu doktor.
„Dobre, urobím, čo budem môcť, aby som mu pomohla,“ sľúbila mladá žena a pomaly sa pobrala domov.
Doma zháňala peniaze, počítala všetky bankovky, ktoré s otcom doteraz zarobili, ale suma nikdy nebola dostatočne veľká. Zúfalej dcére nezostávalo nič iné, len umiestniť na dvere obchodu nápis „Na predaj.“ Aj keď jej to bolo ľúto, vedela, že je to jediná možnosť, ako zachrániť otcovi život a zároveň verila, že sa nájde niekto, kto im kúpou obchodu finančne pomôže.
O pár dní neskôr sedela pri otcovej posteli a držala ho za ruku. Jeho stav sa pomaly stabilizoval, postupne sa zlepšoval. Zrazu jej pod lakťom čosi zašušťalo. Bola to biela obálka bez adresy. Slečna obálku opatrne otvorila a vybrala z nej list. Vlastne, išlo o správu a vyúčtovanie nákladov na liečbu jej otca. Suma na konci ukazovala nulu. Nemohla uveriť vlastným očiam a už vôbec netušila, kto všetky výdavky zaplatil.
Na konci listu bol malými písmenkami napísaný odkaz: „Všetky výdavky boli splatené už pred tridsiatimi rokmi. Dvoma liekmi a polievkou.“ Vtom si kuchárova dcéra spomenula na malého chlapca, ktorému jej otec v minulosti pomohol a zaplatil mu lieky pre jeho chorú mamu. Bol to teraz jeho ošetrujúci lekár.
Spomenula som videopríbeh, ktorý je už niekoľko týždňov jedným z hitov sociálnych sietí. Mnohí ho určite poznáte, avšak pre tých, ktorí o ňom počujú po prvýkrát, nesie taktiež veľmi pekné posolstvo. A síce, že darovanie je najlepšia forma komunikácie.
Tento odkaz môže byť pre nás práve teraz, v predvianočnom období veľkou motiváciou prežiť prichádzajúce vianočné sviatky inak, než sme ich prežívali doteraz. Vianoce sú predsa o darovaní. Stačí sa usmiať, otvoriť svoje srdce, pomôcť a nečakať za to nič späť. Pretože pomoc je najefektívnejšia vtedy, keď je nečakaná, nezištná a úprimná.
Želám vám pokojné, šťastné a krásne Vianoce plné lásky a radosti v kruhu rodiny a najbližších 🙂
Lenka Novotná, Víťaz