Autor Spektrum

Bolesť, strach, nepokoj, osamelosť. Prečo, Pane, dopúšťaš toto všetko, keď ty sám si pokoj a my veríme, že si stále s nami? Je to všetko skúškou našej viery, našej dôvery v teba? Ak áno, tak dokedy ešte budeme znášať tvoje skúšky či tresty za naše pády. Prečo?

Stretla som vo svojom živote ľudí, ktorí trpeli nielen fyzicky, ale najmä duchovne. Prečo píšem duchovne a nie psychicky? Preto, lebo ak človek trpí zúfalstvom a rúhaním, tak vlastne jeho duša kričí k nebu a zároveň neverí, že ju niekto počuje alebo jej utrpenie berie vážne. Nechápe alebo nechce pochopiť zmysel svojej bolesti, lebo vo svojej pýche chce byť šťastný aj napriek tomu, že sám život je spleťou väčšieho či menšieho utrpenia.

Každý z nás vie, že keď sa mu darí, tak si na Boha spomenie len zriedkavo a vníma ho asi tak povrchne, ako keď z povinnosti alebo zo zvyku príde v nedeľu do Božieho chrámu, odsedí si omšu a hneď ako vyjde z kostola, zabudne, čo mu vlastne Boh chcel pripomenúť. Ale sú aj takí, ktorí si o sebe myslia, že sa snažia žiť dobrý život kresťana a tým ťažšie znášajú tvrdé údery života s výčitkou – PREČO? Odpoveď máme na samom počiatku dejín stvorenia sveta a človeka, jeho zrady Božej lásky a následného vyhnania z raja. Toto sú následky dedičného hriechu, toto je dedičstvo sveta, ktoré sa zvíja v bolestiach svojej pýchy a nechápavosti. V bolesti prichádzame na svet, v bolesti a trápení prežívame svoj život a cez bolesť vkročíme do večného života. Dôležité je práve to, ako bolesť prijímame a chápeme.

Bolesť a utrpenie znášal aj Kristus, aj keď bol Bohočlovek, nevyhol sa im práve preto, že chcel naše bolesti nielen pochopiť a osobne prežiť, ale ich najmä posvätiť. Preto ten, čo trpí, je priehľadným obrazom Krista a očisťuje sa od hriechov, pričom je neustále posilňovaný Božou milosťou a láskou. Boh nikdy nenechá človeka v utrpení samého, ani mu nenaloží na plecia viac ako unesie. A keď sa ti zdá, že už ďalej nevládzeš, jednoducho povedz: „Bože Otče, vkladám seba aj svoje utrpenie do tvojich rúk, ja ti verím, verím, verím ti! Staň sa vôľa tvoja!“

Páter Pio povedal, že „niet väčšej milosti ako je milosť utrpenia už tu na zemi, lebo je neporovnateľne ľahšie trpieť za hriechy tu ako v očistci“. Preto nezabudni, aj keď sa to ťažko chápe, že bolesť a trápenie je darom a milosťou od Boha a že dôvera v jeho riadenie ťa posilní a podoprie v utrpení, aby si nepadol do priepasti zúfalstva. Lebo kresťan, ktorý odmieta pochopiť utrpenie, odmieta Ježišove sprítomnenie v sebe samom a popiera jeho dar večného života, ktoré pre nás osobne vydobyl obetou kríža.

Keď som v Charitnom dome sestier sv. Kríža v Cerovej sedela pri sestričke, ktorá umierala na rakovinu a práve sme z kaplnky počúvali kňaza, ako sa modlí pred vyloženou Sviatosťou oltárnou, opýtala sa ma, či nechcem ísť na poklonu do kaplnky. Odpovedala som jej: „Kam by som išla, keď Kristus leží tu na tejto posteli? Veď On je tebou a ty si ním a ja ho nemôžem nechať v tejto izbe samého.“

Lucia Galdunová, Víťaz

Je krásne sobotné aprílové ráno. Slniečko presvitá cez strešné okno do našej spálne. Pozriem na hodinky – je sedem a už mi začnú víriť hlavou myšlienky všetky tie povinnosti, ktoré som si na dnes pripravila. Môj manžel ešte spokojne odfukuje, ale mňa to už ťahá z postele.

V tej chvíli ma z myšlienok vytrhne šuchot chodidiel na dlážke. Je to naša 10-ročna dcéra, ktorá si pretiera očká: „Mami, ešte spíš?“ pýta sa ma. „Nie“, odpoviem. „A môžem ísť k Tebe …?“ a už si aj odhŕňa paplón a šuchne sa ku mne. Jej úsmev a vôňa čerstvo vyspatého dieťaťa ma odzbrojuje. Priviniem si ju k sebe, ale tie dotieravé myšlienky mi nedajú pokoj. Manžel sa prebudí a objíme si nás obe: „Ešte spite, ešte je skoro!“ Niekedy mu závidím, že má málo starostí takých obyčajných, bežných, ktoré mávame zväčša len my, mamy.

Z myšlienok ma vytrhne pohľad na hodinky, je 7:30. Začínam byť nervózna a vstávam z postele. Kým sa tí dvaja ešte tmolia v posteli, ja som už umytá, oblečená a moje kroky smerujú do kuchyne. Zalievam manželovi rannú kávu, sebe čaj a dcére cereálie s mliekom. A už sa chystám k drezu a umývam špinavý riad, na ktorý nezvýšil čas včera večer.

V takýchto chvíľach, keď mám hlavu plnú starostí, keď potrebujem dokúpiť ešte zopár vecí na nedeľný koláč, kôš je plný špinavej bielizne, veľká kopa je zase prichystaná na žehlenie, keď mám navariť chutný obed, povysávať a poumývať dlážky v dome, vyčistiť topánky, zájsť k mamke na kúsok reči… a nehovoriac o oknách, ktoré sú po zime špinavé, pretože na ne ešte stále nezvýšil čas…

Zrazu zacítim v svojom lone kop-kop! Moje maličké a tichučké dieťatko sa snaží na seba upútať pozornosť. Táto maličká ešte nenarodená bytosť, ktorú už niekoľko mesiacov nosím pod srdcom, kopká a krúti sa, ako keby mi svojimi pohybmi chcelo povedať, že to nebude až také zlé. Ako môže byť niečo dôležitejšie ako požehnanie, ktorým som pre Teba ja? Toto ma povzbudí a zrazu si uvedomím, že sme deň začali bez poďakovania sa Pánu Bohu a bez nášho obligátneho „Ó, môj Bože, obetujem Ti dnes…“ Vtedy mi Pán nástojčivo dáva myšlienky na evanjeliovú stať o Ježišovej návšteve u dvoch sestier Márie a Marty.

Mária celý čas sedela pri Ježišových nohách a pozorne ho počúvala. Jej sestra Marta mala však ako hostiteľka plné ruky práce – varila, upratovala, obsluhovala. Posťažovala sa preto Ježišovi, že Mária by jej mohla pomôcť, no v Pánovom hlase bolo počuť takmer pobavenie: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10, 41-42).

Úbohá Marta! Ona si len chcela uctiť vzácnych hostí, ako sa patrí. Mária si možno vybrala ten lepší podiel, ale keď sa skončili všetky rozhovory, každý bol iste rád, že ktosi pripravil obed, obhajujem v duchu chuderku Martu pre Ježišom.

Každodenný život väčšiny nás, manželiek a matiek, je naplnený neustálou starosťou o živobytie. Myslím si, že svet potrebuje nás – Marty – venujúce sa týmto praktickým záležitostiam. Treba kúpať deti a umývať dlážky. Sú tu jedlá, ktoré treba pripraviť a šaty, ktoré treba oprať… My Marty však musíme mať na pamäti, že toto všetko nie je najdôležitejšie. Ak si nedáme pozor, naše povinnosti nás pohltia. Často si preto musíme pripomínať, že naším najhlavnejším cieľom je priviesť seba a svoju rodinu do neba! A všetky tie domáce práce nie sú popri ňom ani zďaleka také dôležité. Keď náš Pán povedal: „Len jedno je potrebné“, celkom určite nemal na mysli behom doobedia vydrhnúť obkladačky v kúpeľni či poumývať všetky okná na dome. V zápale každodenných činností na to ľahko zabúdame, ale práce, ktoré vypĺňajú dni mamičiek, naozaj nie sú tým „lepším podielom“. Je ním náš duchovný život. Martu natoľko zaujali praktické veci, že nemala čas na Ježiša, ktorý bol v jej hosťovskej izbe. A ja mám čas na Teba, Ježišu?

Utieram si mokré ruky, skladám riad a začínam rannú modlitbu v našej rodine: „Ó, môj Bože…“ Uvedomujem si, že je to naozaj tak, že aj to „duchovno“ je v rodinách na pleciach nás matiek a žien, veď nie nadarmo sa modlime za „zbožné ženské pokolenie“. Aj keď zvlášť účasť mužov – otcov na duchovnom živote v rodine, aj v tej našej, je podľa mňa mimoriadne dôležitá. V očiach detí (aspoň po určitý čas) niet väčšej autority ako je ich otec. Keď teda deti vidia svojich otcov ako kľačia pred Bohom, ďakujú mu a prosia o pomoc, pochopia, že Boh je väčší. Ak zvlášť chlapci už od útleho veku tento príklad otca nemajú, veľmi ľahko môžu prísť k záveru, že viera a modlitba sú záležitosťou žien a detí.

Takéto myšlienky mi víria hlavou celý deň, keď tu zrazu: kop-kop! Znovu je to moje bábätko. Bez toho, aby povedalo čo len slovo, preveruje moje priority. Spomaľ, upozorňuje ma. Ľahnem si na gauč a oči mi skĺznu na kríž, ktorý visí na stene. Pozriem sa na hodinky, je práve 15:07 a tak beriem do ruky ruženec a modlím sa korunku Božieho milosrdenstva. Trvá to len kratučko a aj za takú krátku dobu si trošku oddýchnem a posilním sa aj na duši.

Keď je deň už na sklonku, uvedomím si, že fakt nie je životne dôležité, aby som na zozname prác, ktoré som si na dnes naplánovala, začiarkla každý bod. Možno bude pre mňa užitočnejšie, ak trocha spomalím. Keď si sadám unavená do kresla a začínam kontrolovať veci okolo seba, zistím, že okná sú aj naďalej neumyté, že od nedeľného koláča som upustila, veď aj tak sú v komore keksy, že niektoré topánky sa mi vôbec nezdali také špinavé a vrátila som ich preto do regála a dlážky stačilo len povysávať.

Pohladkám si bruško a vysielam k Bohu modlitbu vďaky za to, že si toto maličké stvoreniatko tak krásne plní úlohu, ktorú mu nateraz zveril Boh: byť mojím sladkým, tichým poslom z neba.

Martina Gondová, Víťaz

Pán Mikolášik, chcem sa Vám aj v mene pána farára Petra Čorbu a kňazov z Košickej arcidiecézy poďakovať za veľmi krásne dni, ktoré sme mohli, vďaka Vášmu pozvaniu, stráviť v Bruseli. Vďaka Vám za ochotu prísť do farnosti a bližšie priblížiť inštitúciu Európskeho parlamentu a existencie Európskej únie vôbec. Ďakujem Vám aj za ponuku uverejniť rozhovor s Vami v našom farskom časopise Spektrum.

1. Mohli by ste sa nám, p. Mikolášik, v krátkosti predstaviť? Odkiaľ pochádzate? Čo ste robili a ako ste sa stali členom Európskeho parlamentu? Aký je Váš denný program?

Domnievam sa, že je dobré, aby neboli všetci politici len z Bratislavy, ale aj „z terénu“. Ja som príklad poslanca z regiónu, pretože som sa narodil a stále bývam v Dolnom Kubíne, kde sa každý víkend vraciam k mojej dobrej manželke a rodine. Predtým som pôsobil ako lekár, neskôr som bol poslancom v Národnej rade SR a tiež som zastupoval záujmy našich občanov ako veľvyslanec v Kanade.

2. Ako vznikla myšlienka Európskej únie, ktorej 50. výročie sme si pripomenuli? Kto za ňou stál?

Bolo potrebné zahojiť rany, ľudsky sa vyrovnať s hrôzami vojny a začať odznova. Nemecko vtedy ústami kresťanského demokrata Konrada Adenauera požiadalo Francúzsko o odpustenie. A iný kresťanský politik Robert Schuman vytvoril takú atmosféru odpustenia, že tieto a aj ďalšie krajiny našli k sebe cestu a založili najprv Úniu uhlia a ocele a na základe tejto spolupráce to prerástlo do Európskeho hospodárskeho spoločenstva a do Európskej únie, ktorej plnoprávnym členom je aj Slovensko.

3. Aké sú plusy a mínusy Európskej únie? Akým mottom sa riadi a vedie svoje rozhodnutia?

Myslím, že plusov je oveľa viac. Hlavným mottom je solidarita. Bohatšie a skúsenejšie krajiny pomáhajú, aj priamo finančne, tým slabším, aby sa ich životná úroveň, ale aj úroveň slobody, mieru a bezpečnosti vyrovnávala.

4. Čo prináša Európska únia pre nás Slovákov?

Slováci a Slovenky môžu slobodne žiť, kdekoľvek cestovať, ba dokonca aj pracovať, kde sa im zapáči. Žijú v bezpečí a mieri, môžu zveľaďovať svoj život, myslieť na tých slabších. Mladí ľudia môžu študovať v zahraničí, dá sa podnikať všade v Európe. Máme aj náboženskú slobodu a tú tiež treba denne žiť a napĺňať činmi.

5. Z pohľadu Vás, ktorý ste v centre únie a stretávate sa s ľuďmi z rôznych národov v Európe, čo nám Slovákom chýba? Na čo máme byť hrdí? V čom máme pridať a čomu dať dôraz? Čo by si mohli ostatní ľudia od nás zobrať?

Mnohým chýba plynulá znalosť jedného alebo dvoch cudzích jazykov. Väčšia dôvera vo vlastné sily a schopnosti, niekedy aj odvaha zrealizovať a uviesť do praxe svoj originálny nápad, zámer. Európa by od nás mala čerpať viac srdečnosti a prirodzenej pohostinnosti. Trúfam si povedať, že i vrúcny vzťah k Bohu a k veciam duchovným.

6. Stretávate sa s rôznymi osobami na úrovni Európskeho parlamentu. Sú medzi nimi aj veriaci ľudia? Vidieť z ich správania a názorov kresťanskú výchovu? Nie je kresťanská viera odsúvaná stranou a všetko ostatné sa prijíma?

Je to ťažká a zložitá otázka. Áno, dá sa povedať, že poznám všetkých poslancov, ktorí sú veriaci a vidno to aj na ich práci a angažovanosti. Ale sú aj takí, ktorí sú podľa krstného listu tiež kresťania, avšak pri hlasovaní to u nich necítiť. Akoby sa báli byť zásadoví. Myslím, že sa boja relativistických názorov aj svojich voličov, ktorí by ich už ďalej asi nevolili.

Som členom najsilnejšej politickej strany EĽS-ED (Európska ľudová strana-Európski demokrati) a hoci táto politická skupina združuje prevažne kresťansko-demokratické strany z Európy, prejavujú sa rozdiely i medzi nami. Najmä vtedy, keď treba zaujať postoj k ochrane ľudskej bytosti, ľudskej dôstojnosti, úcte k životu. Taktiež sú proti nám v tvrdej opozícii socialisti, nordická ľavica a liberáli. Aj preto je veľmi obtiažne získať väčšinu za život a za manželstvo tvorené mužom a ženou, čo je alfou a omegou mojich hodnotových postojov.

7. Aká je úloha kresťana v dnešnej Európe? Čo máme robiť, aby sme naďalej budovali kresťanskú Európu?

Myslím, že nielen kňazi, ale najmä rodičia a škola musia vychovávať ku kresťanským postojom odmalička. Potrebné je aj dôsledné poznanie Sv. písma, ako aj podrobná znalosť Katechizmu katolíckej cirkvi a ich denná aplikácia, žitie v praxi. Netreba zabúdať na silnú vieru, ktorou sa dostávame k láske. Keď milujeme, iba vtedy sme schopní obetovať sa pre iných a iným slúžiť. Aby aj ostatní na nás videli, že sme iní, lebo sme zmenení láskou.

8. Aký by mal byť politik, akými zásadami sa má riadiť? Vyrastajú v našej kresťanskej spoločnosti dobrí politici s Kristovým duchom?

Myslím, že u nás je veľa hodnotných ľudí s kvalitnou výchovou i vedomosťami, ktoré by sa mali využívať nielen vo vlastný prospech a vo vlastnej rodine. Veď aj Sv. Otec Ján Pavol II. nabádal kresťanov, aby sa angažovali vo verejnom živote. Aby slúžili spoločenstvu ľudí na dedine, v meste na národnej či medzinárodnej úrovni. Nikto iný, žiadni postkomunisti či liberáli to za nás robiť nebudú. Nemali by sme im dobrovoľne prenechávať priestor, aby nám napríklad zavádzali úplne pomýlenú a nenáležitú sexuálnu výchovu do škôl. Je aj na voličoch, aby do parlamentov volili ľudí, o ktorých vedia, že rešpektujú bezvýhradne ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť. Takých, ktorí sa nehanbia za svoju vieru a ktorí sa často spovedajú. Aj to je znak živej viery u politika.

9. Čo pekného ste zažili v Bruseli alebo inde? Čo vás prekvapilo, zaujalo alebo zarmútilo?

Je pre mňa povzbudením, že sme si vydobyli, aby sme mali v Štrasburgu počas plenárneho zasadnutia možnosť mať sv. omšu. Chodievame tam stále tí istí ľudia a vieme o sebe, že si môžeme potom aj v tom ťažkom politickom zápase dôverovať.
Zarmútilo ma, že značná časť slovenských poslancov nehlasovala za mnou predložené názory, keď som bol hlavným spravodajcom nariadenia o „Pokrokových liečebných metódach“, hoci dobre vedeli, kde je pravda. Podriadili sa svojim politickým stranám a nie najzákladnejšej úcte k ľudskému životu.

10. Čo Vám dáva silu ísť ďalej za svojimi cieľmi? Ako relaxujete, čo máte rád, kam sa rád vraciate?

Silu čerpám napríklad u sv. Pavla. Obdivujem ho, ako prekonával prekážky, pričom musel veľa cestovať, presviedčať svojich protivníkov, s láskou ich učiť a usmerňovať. A nebál sa ísť aj do rizika plného fyzického nasadenia či žalára až do únavy.

Na relax mám menej času. Balzamom na všetky starosti je každotýždenný návrat k mojej manželke a deťom. Chvíle strávené s nimi mi dobíjajú všetky „baterky“ a hneď môžem ďalší týždeň fungovať. A nenahraditeľná je aj krátka prechádzka s nimi Božou prírodou doma na Slovensku.

Ďakujem Vám za Vaše odpovede.

Oliver Székely, duchovný otec

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.

Na počiatku všetkých ľudských ciest sú Božie slová: „Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný“ (Gen 1,26). Človek mal teda prv, než začal jestvovať, vytýčený cieľ, podľa ktorého mal rozvíjať svoj život. Zostať podobným Bohu je našou životnou úlohou. Uskutočňovať celým životom Boží obraz na Božiu podobu. Byť – to je v skratke aj úloha nášho mravného života, našej mravnosti. Je to jednoduché i otvorené do nekonečna.

Predstavte si schopného človeka, inžiniera, ktorý vybudoval veľký podnik z vlastných síl a vlastných myšlienok. Vložil do tohto podujatia svoj um a mnoho obetí. Má však syna, ktorého by rád urobil dedičom toho všetkého. Ako to však urobiť? Prepísať jednoducho podnik na syna? Nie. Otec chce omnoho viac. Prv, než odovzdá synovi podnik, chce, aby syn bol ako otec – aby cítil lásku k tomu dielu, aby mu rozumel, aby mal radosť z tvorivej práce na ďalšom rozvíjaní tohto diela. Preto otec chce, aby syn prešiel tak ako on všetkými prácami tohto podniku, aby do všetkého videl, aby mu podnik prirástol k srdcu, aby sa stal tvorivým človekom. Otec chce mať vo svojom synovi pravého muža na pravom mieste.

Môžem povedať, že aj Boh stál pred takým problémom s človekom. Nechcel mať v človekovi bábku, poslušného živočícha, lež chcel mať v človekovi bytosť „na svoj obraz, na svoju podobu“. Takto stvoril človeka z lásky svojho srdca, aby sa mu podobal ako syn otcovi. Stvoril človeka a do jeho srdca vložil desiderium naturale – prirodzenú túžbu po Bohu, túžbu podobať sa Bohu. Prijal ho za svojho syna, vlial do neho sily svojho vlastného života a vyzval ho na cestu, na ktorej má človek aj svojím vlastným pričinením a spoluprácou dotvárať v sebe Boží obraz, Božiu podobu a prevziať na seba zodpovednosť za svet.

Človek, posledná bytosť, ktorú Boh stvoril, „posledný príchodzí medzi obyvateľmi tejto zeme“, nie je ešte dokončený, nie je hotový, lež kráča za svojou plnosťou. Boh stvoril v človekovi bytosť, ktorá rastie a rozvíja sa, ktorá doslova tvorí seba samu zvnútra, má dozrieť na osobnosť Božieho činu a tvorivým konaním človeka samotného – sme Božími spolupracovníkmi na diele svojej vlastnej osobitosti a na diele sveta. Človek – spolupracovník Boží … Človek nie je teda vo svete ako vec vedľa iných vecí… Ani nebol postavený do sveta, aby sa v ňom len pasívne tešil a díval okolo seba, akoby bolo od samého začiatku vo svete všetko hotové.

Človek je stvorený na Boží obraz. To je prvá lekcia Písma na tému človek. Na Boží obraz značí v prvom rade na obraz Tvorcu. Človek má tvorivosťou napodobňovať Boha. Svet bol zverený človekovi do rúk – podrobte si zem. „Habet homo rationem et manum“ – „Človek má rozum a ruku“, povie Tomáš Akvinský. Toto je dar, ktorý človek dostal, aby sa stal pánom sveta ako spolutvorca. Človek dotvára svet. Písmo hovorí, že na siedmy deň si Boh odpočinul. Odpočinul, pretože mal človeka, ktorý mohol prevziať dotváranie sveta do svojich rúk.

Človek na Boží obraz… Pekný obraz má k tomu Franz Werfel vo svojom Jeremiášovi. Jeremiáš je vo vyhnanstve v Egypte s kráľovnou Izraela. Tam býva s nimi mladé egyptské dievča Dime, ktoré počúva Jeremiášove výklady o náboženstve, o Bohu a o dejinách spásy v Izraeli. Je vnímavé a pozorné. A premýšľa. Potom sa odváži položiť otázky. Jedna scéna: Dime chvíľu čakala. Potom jej hlas nadobudol ustrašený plachý tón, ako by sa rozhodla opýtať sa na niečo zakázané: „Je Boh skutočne celkom neviditeľný?“ Jeremiáš: „Niet oka, niet nijakého stvorenia, ktoré by ho videlo.“ Dime: „Áno, ale… Nech ma Jeremiáš vypočuje, aj keď budem hovoriť veľmi hriešne… Slnko je zjavenie Boha slnka, ako hovoria všetci ľudia vo svete…“ Jeremiáš: „Slnko nie je Pán, slnko je iba výtvor, stvorenie Pána.“ „A blesk?“ opýtala sa Dime. „Ani blesk nie je Pán. Pán je moc, ktorá blesky vysiela.“ „A búrka?“ „Ani búrka nie je Pán, Pán je neviditeľný.“ Dime bola neústupná: „A predsa, učiteľ môj, tak by som si priala, aby Neviditeľný bol aspoň máličko, troška viditeľnejší. Nech sa pozrie Jeremiáš tam hore, kde lietajú sokoly. Sú to okrídlené podoby nášho Boha Ptaha… U nás v Egypte má všetko božské svoju viditeľnú podobu, aby mohlo byť medzi nami. Z týchto podôb si my potom zhotovujeme obrazy – veľké v chrámoch, maličké do svojich komôrok. Lebo príde hodina, človek je celkom sám, má strach a musí zapáliť svetlo pred tým posvätným, zasvätiť kyticu kvetov, aby sa uspokojilo jeho plaché srdce…“ Po týchto slovách dievča dodalo: „Teraz sa však Dime poučila, že toto všetko, uctievanie podôb vtákov a zvierat je veľmi zlé, veľmi hriešne. A predsa nech má môj učiteľ poučí, čo medzi všetkými obrazmi sveta je vernou podobou Neviditeľného…?“ Jeremiáš chytil Dime za ruku, pozrel na ňu a povedal: „Nedostala už na to moja žiačka odpoveď? Či sám Boh nepovedal, že má na svete svoj obraz a svoju podobu? Či nepochádza priamo od neho, že on sám stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu…? Krásnym si stvoril človeka, ó Bože, čo sám riadiš svet.“

Tieto úvahy tu treba doplniť. Boli sme stvorení na Boží obraz a podobu… Áno, podobnosť s Bohom v nás sa znetvorila. Aby sme sa mohli znova podobať originálu, Boh poslal svojho Syna – viditeľný obraz neviditeľného Boha — aby táto zem ešte raz videla, ako má vyzerať pravý človek. Aký je to dar nášmu svetu! Kristus je pravý človek preto, že je Bohočlovek. Kristus je čistý obraz neviditeľného Boha. V ňom je Boh medzi nami, je uprostred nás. Ale je uprostred nás ako človek. Modlitbou, láskou, milosrdenstvom. Máme dosahovať plnosť Kristovho obrazu Boha. Našou veľkolepou úlohou je naplno sa rozvinúť na obraz Boží podľa Krista – v milosti a silou Božou. Prijmeme to alebo odmietneme?

„Bože, Ty si ma stvoril na svoj obraz a na svoju podobu! Daj mi smäd po živote a túžbu po bytí v Tebe! Spiritu principali confirma me… Daj, aby som veril v tvoju aktívnu prítomnosť vo svojom živote a vo večných veciach. Ale ako dosvedčím Tebe a sebe samému, že nie som ten, ktorý len ustavične opakuje: „Pane, Pane?“ Budem spolupracovať s Tebou. Na túžbu po bytí, ktorú si do mňa vložil, odpoviem starostlivou snahou, aby som nikdy nestlmil, nenechal sa vybočiť z cesty a nepremárnil svoju schopnosť milovať a tvoriť. A budem sa držať Tvojej Prozreteľnosti. Ona ma obklopuje a ona mi v každom okamihu ukazuje, ako mám vykonávať nasledujúci krok, na akú ďalšiu priečku mám nastúpiť. Tvojej Prozreteľnosti sa budem držať starostlivou snahou, aby som nikdy nezanedbal nijakú príležitosť vystúpiť vyššie smerom k duchu, k väčšej podobe s Tebou…“

pripravil Mgr. L. Franc, duchovný otec

Toni Bell

Začali prázdniny, dovolenky, letný čas. Taktiež začali púte na milostivé miesta nášho krásneho Slovenska. Všetkým Slovákom je známa, a nám je výnimočne blízka, púť k Panne Márii na levočskej hore. Tam sa putovalo nepretržite aj počas totality a putovalo sa aj tohto roku. Je to najväčšia a najkrajšia púť na našom Slovensku.

Putujeme, aby sme si oddýchli, aj keď púť je spojená s námahou, s horúcim alebo upršaným počasím. Napodobňujeme tak príklad Panny Márie, ktorá putovala k svojej príbuznej Alžbete do hornatého júdskeho kraja, aby jej poslúžila, ale aby si aj spoločne oddýchli a chválili Boha za veľké veci, ktoré im urobil. Napodobňujme príklad našej nebeskej Matky a všade, kde budeme počas letných horúcich dní, oddýchnime si na tele i na duši, ale nezabudnime aj na pomoc blížnemu, slušné správanie a oslavu Boha.

Do letných dní vám ponúkam osviežujúci obraz Panny Márie, krásneho človeka:

Chodila si k studni a pozdravovala si ľudí. Hovorili ti: “Dobrý deň!” a ty si im odpovedala: “Dobrý deň!”

Chodila si piecť svoj chlieb. Pekár ti hovoril: “Dobrú chuť!” a ty si odpovedala: “Dobrú chuť!”

Jozef ti hovoril: “Dobrú noc!” a ty si odpovedala: “Dobrú noc!”

Chodila si do svätostánku a modlila si sa k svojmu Bohu. Rabín ti hovoril: „On príde“ a ty si si myslela: „Už prišiel.“

Prechádzala si sa cez mesto, ženy sa pýtali: „Kedy?“ A ty si im povedala mesiac.

A potom si odišla do Betlehema. Jozef sa ťa spýtal: „Vydržíš?“ Ty si odpovedala: „Vydržím.“

A šla si už ťažko, lebo tvoj čas sa už blížil a dieťa sa každú hodinu mohlo sa začať domáhať svojich práv na slnko, svojich práv na hviezdy. Lenže bola len stodola. Jozef sa opýtal: „Tu?“ Odpovedala si: „Áno, tu.“ Pastieri sa opýtali: „Je to on?“ Odpovedala si: „Áno, on.“

Na príhovor jednoducho krásnej pani, Panny Márie, Bohom požehnané, letné prázdninovo – dovolenkové dni Vám praje duchovný otec Oliver.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Učenie cirkvi o sexe v manželstve je radostnou zvesťou. Je radostnou zvesťou, lebo je pravdou o láske a pravá láska je naplnením človeka. Učenie cirkvi o sexe a manželstve je však aj výzvou. Pretože pravda o láske je vždy výzvou.

Keď hľadáme pravý význam sexuality, dotýkame sa podstaty nášho bytia ako muža a ženy. Ak chceme objaviť pravdu o svojej sexualite, sme vyzývaní čeliť skutočnosti svojho človečenstva – dobru a zlu. To nás zákonite vedie ku krížu. Pretože Kristus nám ukázal zmysel života tým, že nám ukázal pravdu o láske. „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12).

Tieto Ježišove slová zhŕňajú zmysel ľudského života a sexuality. Sexuálna mravnosť je vo svojej podstate vyjadrením Božej lásky našimi telami, preto mohol pápež Ján Pavol II. povedať: „Keď“ žijeme podľa pravdy našej sexuality, napĺňame skutočný zmysel svojho bytia a jestvovania.“ Aj opak je pravdou. Keď nežijeme podľa pravdy našej sexuality, úplne nám uniká zmysel nášho bytia a existencie. Prichádzame o pravú radosť a šťastie. Polemiky o sexuálnej morálke sú v podstate polemikami o najhlbšom zmysle života. Cirkev vždy hlásala, že Kristus neprišiel na svet iba preto, aby nám ukázal zmysel života, ale prišiel aj preto, aby nám dal milosť prekonať strach, zranenia, sebectvo a hriech, aby sme mohli žiť život v plnosti. Skutočná láska existuje. Tento prísľub nám ponúka Cirkev vo svojom učení o sexe a manželstve. Toto je radostná zvesť, je to úžasná zvesť! Preto je tak veľmi potrebné, aby sme jasne pochopili Božie zjavenie o podstate ľudskej sexuality. V Božom pláne je sex omnoho úžasnejší, ako by sa mohlo človeku prisniť. Je to neuveriteľné.

Povolanie k „snubnej láske“ zjavenej skrze našu sexualitu je základným prvkom ľudskej existencie vo svete. Je výsostne dôležitá. Ak nepochopíme pravdu a zmysel svojej sexuality, nepochopíme kresťanstvo. Láska Boha k jeho ľudu je v celom Starom zákone opisovaná ako láska ženícha a nevesty. V Novom zákone sa Kristus vteľuje do tejto lásky. Prichádza ako Nebeský ženích, aby sa naveky spojil so svojou Nevestou – s nami. Môžeme teda povedať, že od večnosti bolo Božím plánom „oženiť sa“ s nami (Oz 2,19) a preto vryl Jeho obraz priamo do našej podstaty muža a ženy. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, konkrétne „ako muža a ženu“ (Gn 1,27). Sme obrazom Boha tým, že sa dopĺňame pohlaviami. Ako muž a žena zviditeľňujeme Božie tajomstvo. Čo je neviditeľným Božím tajomstvom? Sv. Ján to vystihol: „Boh je láska“ (1Jn 4,8). Tento verš v nás evokuje Božiu lásku k nám.

Ešte predtým, ako Boh miloval nás, bol Láskou sám v sebe vo vzťahu troch osôb Trojice. Boh je sám v sebe životodarným spoločenstvom osôb. Otec sa od večnosti dáva v láske Synovi. A Syn, večne prijímajúci dar Otca, sa dáva naspäť Otcovi. Láska medzi nimi je taká skutočná, taká hlboká, že je ďalšou večnou osobou – Duchom Svätým. Sme povolaní milovať ako miluje Boh v životodarnom spoločenstve osôb. A robíme to špecificky ako muž a žena. Muž bol vo svojej podstate stvorený, aby sa dával žene. Žena bola vo svojej podstate stvorená, aby tento dar muža prijímala, a to do seba a seba dávala opätovne mužovi. A láska medzi nimi je taká skutočná, taká hlboká, že ak Boh chce, môže z nej vzniknúť ďalšia ľudská bytosť.

Pohlavný styk má byť účasťou na samotnom Božom živote a láske. Pohlavný styk zjavuje (zviditeľňuje) niečo z neviditeľného tajomstva Boha. Boh je čistý duch, v ktorom niet miesta pre rozdielnosť pohlaví. Milovať a byť milovaný láskou, akou miluje Boh, je najhlbšou túžbou ľudského srdca. Boh ju do neho vložil, keď nás stvoril na svoj obraz, nič iné nás neuspokojí a nič iné nás nenaplní! Toto stelesňujeme ako muž a žena!

Sex je taký nádherný, taký úžasný, taký skvelý, že má vyjadrovať Božiu slobodnú, bezhraničnú, vernú a plodnú lásku. Takú lásku môžeme iným slovom nazvať – manželstvo. Áno, sex má byť vyjadrením manželských sľubov. V ňom sa slová manželských sľubov stávajú telom. Preto sa pohlavný styk nazýva „manželské objatie“. Nevesta a ženích sľubujú pri oltári, že sa dávajú jeden druhému slobodne, bezhranične, verne a plodne až do smrti – sľubujú si vernosť, nerozlučiteľnosť a otvorenosť pre deti. V tú noc potom v manželstve uskutočňujú svoj sľub. Svojimi telami vyjadrujú to, čo vyjadrili pri oltári hlavou a srdcom. To znamená, že sľub završujú, napĺňajú, zdokonaľujú, spečaťujú, obnovujú. Manželia nie sú len obrazom Božej lásky v rámci Trojice, ale zobrazujú aj lásku medzi Bohom a celým ľudstvom.

Manželstvo kresťanov je mocou ich krstu aj sviatosťou. To znamená, že je živým znakom, ktorý skutočne vyjadruje jednotu Krista a Cirkvi a má na nej účasť. Týmto znakom sú manželské sľuby, ktoré manželia žijú v celom svojom manželskom živote, zvlášť v manželskom spojení „v jedno telo“! Citujúc sv. Pavla: „Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.“ Toto tajomstvo je veľké. Kristus zanechal svojho Otca v nebi. Zanechal dom svojej Matky na zemi, aby svoje telo vydal svojej Neveste, aby sme sa s Ním mohli stať „jedno telo“.
Kde sa stávame „jedným telom“ s Kristom? Najkonkrétnejšie v Eucharistii. Znovu môžeme použiť sexuálnu lásku ako analógiu Božej lásky. Eucharistia je analogicky sviatostným zavŕšením tajomného manželstva Krista a Cirkvi. Manželstvo naplnené a zavŕšené intímnym spojením nás pripravuje na pochopenie Kristovej lásky. Sv. Pavol nepreháňal, keď povedal, že to je „veľké tajomstvo“. Mohol dať Boh našej sexualite ešte väčší význam? Mohol ju stvoriť ešte krajšiu a nádhernejšiu?

Boh nám dal sexuálnu túžbu, aby bola silou, ktorá nám umožní milovať tak, ako miluje On, aby sme mohli mať účasť na Božom živote a naplniť zmysel svojho bytia a existencie. Boh vdýchol svoju lásku do človeka. Človek je bytosť povolaná žiť TO vzťahu lásky S Bohom. Človek prijal lásku od Boha a je povolaný deliť sa o Božiu lásku s inými.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Nedávno som sa zúčastnila Míle pre mamy v Sabinove, kde mamky dostali pekné balíčky od organizátoriek a jeho súčasťou bol pestrý kultúrny program. Napríklad profesor Indigo z divadla Maska predstavil človeka budúcnosti – homo futuro. Homo futuro mal velikánsku hlavu od všetkých informácií, ktoré bude musieť vstrebať, vlasy horšie ako seno od farbenia a melírov, obrovské očiská od neustáleho pozerania na monitor a telku, ušiská veľké ako svet od počúvania MP3 prehrávača a obrovitánske prsty od nekonečného písania smsiek…, no totálny des.

Míľa pre mamy sa uskutočnila pri príležitosti Dňa matiek. 1. júna bol Deň detí. Oslavuje sa v mnohých krajinách sveta. Na Slovensku sa slávi od roku 1952. Zistila som, že myšlienka Medzinárodného dňa detí vznikla na Svetovej konferencii pre blaho detí v Ženeve vo Švajčiarsku v roku 1925. Po konferencii viacero vlád zaviedlo vo svojich krajinách tento sviatok s cieľom urobiť deťom radosť a zároveň poukázať na problémy, týkajúce sa detí vo svete.

O chvíľu je koniec roka,
tak som pre vás pripravila niekoľko učiteľských breptíkov:

Deti, bežte domov to znamená, že máš ísť, nie bežať!
Na koniec rady ťa nepostavím, tam už niekto stojí.

Ako vidíte, teraz nič nevidíte, ale prečo nič nevidíte, to uvidíte hneď.
Deti, ostala nám sekundička času, tak si otvorte zošity,
napíšeme si malú päťminútovku.

Človek, keď ťa chce klasifikovať, aby mal pol oka a dve srdcia.
Hláste sa hlasnejšie.
Na učenie nikdy nie je neskoro. Tak ja ešte počkám.

Úloha: Viete, na čo sa najviac tešia deti? Doplňte chýbajúce slovo pesničiek do tajničky a dozviete sa to.

1. Moje malé ………, chcem aby svietilo.
2. …. je deň, toto je deň, ktorý dal nám Pán.
3. Malá Lucka zobúdza sa, keď …….. hreje.
4. Búvaj ….. krásne, uložené v jasle.
5. Čakajú ťa nástrahy tohoto …..
6. …… s nami, kráčaj Pane.
7. Keď Pán ….. bol maličký, nikdy neleňošil.
8. Kríž je …… spásy, kríž ten drevený.
9. ….. Kristovej lásky nech ožiari nás.
10. Prikázal Boh dávno pustej pláni, aby dala ….
11. My kráčame s …….. za Pánom Ježišom.
12. … je Pánom džungle.
13. Učiň ma Bože svetielkom, ….. by jasným plamienkom.
14. ….., ktorý sa premieňa v Pánovo telo.
15. Zhoď svoju ……. na Pána.
16. Žiť, žiť … lásku žiť.
17. Kto ……. žmurkajúce hviezdy.
18. Keď si šťastný, …….. rukami.
19. Akým ……… je Ježiš, kríže naše nesie On.

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová, Víťaz