Autor Spektrum

Každé dieťa sa vie naučiť spať.
Od dojčaťa po školopovinné dieťa.
Ako sa môžete vyhnúť problémom so spaním a ako ich možno riešiť.
Kniha o zaspávaní a prespávaní nocí.

Ak je reč o „poruche spánku“ u dieťaťa, väčšinou sa tým myslí: dieťa ťažko zaspáva alebo sa v noci viackrát budí, možno aj oboje. Cez deň je nevyrovnané a umrnčané, lebo málo spalo. Trpia hlavne rodičia. Aj ich spánok je prerušovaný. Často nemôžu ihneď zaspať a dohnať chýbajúci spánok.

Chceli sme vedieť presnejšie: Koľko detí prespí v rôznych vekových skupinách a ako vystresovane sa cítia ich matky?

Cca 500 matiek detí vo veku 6 – 8 týždňov až 4 roky sme sa opýtali v poradni na spánok ich ratolestí. Výsledok určite nemožno preniesť na všetky deti. Ukazujú sa však tendencie, ktoré potvrdili aj ďalšie výskumy.

Prvá schéma ukazuje: Menej ako polovica detí pravidelne prespávala. Najčastejšie to fungovalo vo veku jedného roka (52%), veľmi zriedka u dojčiat mladších ako 6 týždňov (6%). Väčšina rodičov akceptuje, ak musia vstať v noci iba raz. Horšie je to, ak ich deti zobudia viackrát.

Druhá schéma ukazuje: Takmer polovica šesťtýždňových dojčiat, tretina štvormesačných a stále štvrtina dvojročných detí sa zobudila viackrát za noc. Až vo veku štyroch rokov bol tento problém oveľa zriedkavejší (pod 10%).

Aj počas našich konzultácií sme sa stále presviedčali: len zriedka sa vyriešia problémy so spánkom samé od seba. Ak dojča v šiestich mesiacoch ešte neprespí noc, budú rodičia s veľkou istotou ešte aj o rok v noci „v pohotovosti“. A ešte k niečomu dochádza dosť často: deti už týždne či dokonca mesiace bez problémov prespávali, zmenili však svoje správanie, napr. po prekonaní choroby alebo po dovolenke a nočný kľud pominul.

Asi nikoho neprekvapí, že rodičia sú po nekľudných nociach vystresovaní. Hlavne matky, ktoré museli v noci stávať viac než dvakrát, pociťovali silný až extrémne silný stres a únavu. Len málo matiek „zlých spáčov“ sa považovali za pokojné a vyrovnané. Matky „dobrých spáčov“ sa naopak len zriedka považovali za vystresované a unavené. Najviac si užívali matky obdobie okolo 4. mesiaca: v tomto veku uvádzali nízke hodnoty stresu v porovnaní s ostatnými vekovými skupinami.

Čo môže byť krajšie ako bábätko, ktoré už nadviazalo kontakt so svojím okolím – usmieva a smeje sa, načúva – a to pokojne ležiac na chrbte! Pominulo obdobie trojmesačných kolík. Dieťa už tak veľa neplače. Nevie ešte loziť a vyparatiť nejakú neplechu. A v priemere spáva 15 hodín. Aj ak to so spánkom ešte celkom neklape, tomuto maličkému stvoreniu dokážu rodičia všetko odpustiť.

Odovzdanosť či obetovanie sa vlastnému dieťaťu môže byť istý čas niečo veľmi pekné a príjemné. Máme tú skúsenosť, že takmer všetky matky a mnohí otcovia sú ochotní obetovať sa. Ale skôr či neskôr majú právo tiež na svoju kvalitu života. To prospeje nielen matke, ale aj dieťaťu a ostatným členom rodiny.

1. kapitola v skratke:

• Problémy so spánkom sú veľmi rozšírené
„Naše dieťa neprespáva – čo máme robiť?“ Mnohých rodičov páli tento problém.

• Zlý spánok detí spôsobuje rodičom stres
Matky „dobrých spáčov“ sa väčšinou cítia vyrovnane a pokojne – matky „zlých spáčov“ sú vystresované a unavené.

• Zlí spáči“ nie sú „problémové deti“
Deti sú učenlivé malé osobnosti. Všetky zdravé deti, staršie ako 6 mesiacov, môžu noc prespať. Ak tak ešte nerobia, môžu sa to naučiť. Dokonca veľmi rýchlo.

2 Čo vieme o detskom spánku?

V tejto kapitole sa dozviete:

• Ako dlho deti priemerne spia
• Ako presne prebieha proces spánku
• Prečo sa veľa detí v noci budí a plače

Ako dlho spávajú deti – ako je spánok rozvrhnutý?

Kto nepozná príbehy hrdých matiek o ich „ľahko zvládnuteľných deťoch“, ktoré od narodenia treba budiť, aby sa najedli a vo veku niekoľkých týždňov prespávajú noci? Takéto deti, rodení „dobrí spáči“ skutočne existujú. Nič ich nevyvedie z miery. Možno ich všade zobrať so sebou. Ani cudzie prostredie, ani hluk či čokoľvek iné im očividne nenaruší ich potrebu spánku.

Rodičia detí, ktoré sú živé a neposedné, nemôžu týmto príbehom uveriť. Ich dieťa nechce evidentne ani za nič niečo prepásť. Možno už v pôrodnici malo z noci deň, stále je v pohybe a reaguje na každý zvuk, zmenu miesta, každú návštevu tým, že nechce spať.

Aj takéto deti existujú. Tieto rozdiely však nesúvisia s výchovou, skôr so zdedenými vlohmi. Často sa spozná jeden z rodičov v dieťati. Ako je len dobre rozmaznaným rodičom rodených „spáčov“ – menej rozmaznaní však nemusia strácať nádej. Aj ich dieťa sa môže naučiť zaspať večer v rozumnom čase a do rána prespať vo svojej postieľke. Krátke prebudenia sú normálne. Dieťa sa môže naučiť ako si poradiť bez toho, aby zobudilo rodičov.

Väčšina detí, ktoré spávajú extrémne krátko, napr. dokopy 9 hodín vo veku 6 mesiacov, sa môže naučiť spať dlhšie. Len veľmi, veľmi zriedka ide o vrodenú poruchu spánku, ktorá dieťaťu skutočne bráni spať a pravidelne ich v noci prebudí na niekoľko hodín. Týmto deťom nepomôže veľmi, ak vôbec nejaká liečba.

Veľmi pravdepodobne však vaše dieťa netrpí neurologickou poruchou, ale je zdravé a schopné naučiť sa spať.

Časy, ako dlho priemerne deti spia – od novorodencov po desaťročné deti – sme prebrali od prof. Ferbera, zhodujú sa však aj s našimi skúsenosťami. Spánok sa rozdeľuje na denný a nočný. U novorodenca je 16 ½ hodiny rozdelených v dlhších či kratších „kúskoch“ rovnomerne na deň a noc. Až postupne sa dojčatá učia rozoznávať deň od noci. Nočný spánok sa predlžuje. Počet a dĺžka spánku cez deň klesá.

Najneskôr v 6 mesiacoch je normálny jedenásťhodinový nočný spánok (bez jedenia!), k tomu jeden dopoludňajší a jeden popoludňajší spánok. A dá sa mu naučiť. 11-hodinový nočný spánok bude sprevádzať vaše dieťa do asi piateho roku života. Čo bude ešte dodatočne potrebovať na oddych, dospí cez deň. Od 2. roku života spí väčšina detí cez deň len raz. Medzi 2 až 4 rokmi si deti zvyčajne odvyknú od spánku cez deň. Od 5. veku života sa spánok postupne skracuje, približne každým rokom o štvrť hodinku.
Ak porovnávate časy so spánkom vášho dieťaťa, musíte vedieť, že jedna hodina rozdielu smerom nahor či nadol od priemeru je úplne normálna. Ak spí dieťa ale niekoľko hodín menej, pravdepodobne nie je niečo v poriadku s jeho spacími návykmi a pri zmene návykov by mohlo spať výrazne dlhšie.

U niektorých detí badať únavu veľmi zreteľne. Šúchajú si oči, sú nepokojné a s ničím sa nechcú hrať. Iné sú cez deň celkom pokojné, majú dobrú náladu a dokážu sa samé dlho zabaviť. Matky si všimnú až po realizácii nášho programu, že aj ich dieťa je s viachodinovým spánkom vyrovnanejšie a spokojnejšie. Možno zistíte, že vaše dieťa spáva dlhšie. Spravidla to nie je dôvod k obavám. Najskôr máte doma, jednoducho vyslovené, „spáča“.

Existuje však vážne ochorenie, ktoré sa okrem iného prejavuje aj nadmernou potrebou spánku. Ide o narkolepsiu. Vyskytuje sa najskôr v školskom veku a je taká zriedkavá, že sa ňou nebudeme v tejto publikácii bližšie zaoberať. Ak vám pripadá spánok dieťaťa nenormálne dlhý, môžete sa preventívne poradiť so svojím pediatrom.

-re-

CENTRE SOCIAL ST. ANTOINE
P. JOZEF HUMENANSKY, RCJ
PERES ROGATIONISTES
B.P. 15
NYANZA
RWANDA – AFRIQUE

Milý Števo a vážení misijní zanietenci na našom drahom Slovensku!

Píšem Vám tento list aj v mene nášho predstaveného pátra Erosa i domorodého Habimana, s ktorým vytvárame spoločenstvo otcov rogazionistov, pôsobiacich v tomto „meste,“ lepšie povedané na tomto území, ktoré bývalo v minulosti sídlom starorwandskej monarchie.

Je tomu presne dvadsať rokov, čo naši misijní predchodcovia z Talianska otvorili tento „detský domov – sirotinec“ v prospech mnohých opustených detí, ktorých rodičia sa stali obeťami nejakého konfliktu či krviprelievania. Vskutku, tuná v tejto krajine „tisícov vŕškov a pahorkatín“ od roku 1959, teda od roku zrušenia monarchie a najmä od roku 1962, teda dátumu prehlásenia nezávislosti: etnické nedorozumenia, boje, trenice, skrátka vojna, nikdy neprestali. Táto situácia potom vyústila v hrôzostrašné udalosti roku 1994, keď masakre, ktoré boli na dennom programe sa premenili na zločin genocídy. Ako tomu bolo vždy počas vojen, najväčšími obeťami boli a sú stále nevinné deti a mládež, a práve preto aj my rogacionisti, verní odkazu nášho svätého zakladateľa patra Hanibala Mária Di Francia, rozhodli sme sa robiť niečo v prospech týchto „zabudnutých obetí“.

Okrem vojen a iných do neba volajúcich nespravodlivostí, ktoré neustále pretrvávajú, no sú starostlivo kamuflované a maskované, ďalším nebezpečným neduhom, proti ktorému musíme bojovať sú choroby a epidémie. Najznepokojúcejšou je AIDS, ktorá sa napriek všetkým snahám a opatreniam nebezpečne šíri a ničí národ. Veľa detí sa rodí poznačených touto imunodefekciou, častokrát po smrti ich rodičov, v mnohých prípadoch „len slobodnej matky“, ktorá sa živila prostitúciou, tieto „neviniatka“ sú do slova a do písmena vyhodené ako „nechutné odpadky na smetisko pomalého zomierania“. Obyvatelia tejto krajiny v srdci afrického kontinentu okrem ďalších hrozných chorôb ako malária, tuberkulóza, cholera, meningitída, trpia chronickým hladomorm. Krajina patrí medzi najchudobnejšie z najchudobnejších v celosvetovom merítku… Teda v týchto podmienkach sa nachádzame; dennodenne sa pokúšame urobiť aspoň niečo dobré a užitočné v prospech tých, čo vám i nám dôverujú a čo nás i vás tak veľmi potrebujú.

Naša činnosť teda spočíva v rôznych projektoch – snahách zmierniť utrpenie tých najzraniteľnejších: okrem sirotinca a materskej školy máme dve asociácie – jednu v prospech detí chorých na AIDS a druhú v prospech dospelých. Spolu sa jedná o viac ako tristo osôb, ktoré sú doprevádzaní v nesení ich „preťažkého kríža“. Ďalší projekt je v prospech mládeže, ktorá je neschopná platiť si štúdiá na základnej, strednej a zriedkavo aj na vysokej škole. Aj táto dobrosrdečná činnosť je vykonávaná v prospech viac ako tristo študentov. Posledná snaha, samozrejme tiež veľmi preveľmi dôležitá, je výchova nových generácií rehoľných a misijných kňazov. Práve v našom centre máme malú skupinku adeptov na kňazstvo z Rwandy i zo susedného Konga (ex – Zaire).

Ako vidíte, naša činnosť je rôznorodá, zodpovedná, ale aj finančne náročná, preto klopeme na vaše štedré srdcia prosiac o pomoc tým, ktorí to potrebujú, za ktorých sa naozaj musíme cítiť všetci aspoň trošku zodpovední.

Tuná sa zastavím v opise nášho „dobročinného diela“, ostatné nechám na vás dúfajúc, že nám napomôžete v jeho pokračovaní a raste. Momentálne sa snažíme vybudovať nejaké školské triedy, aby čo najviac detí mohlo byť alfabetizovaných. Tento krok je fundamentálny a zaručujúci ten základný rozvoj a progres.

Projekt na zásobovanie pitnou alebo lepšie aspoň čistou vodou je tiež strategického, či vlastne životného významu. Tieto všetky snahy vyžadujú investíciu, nech to bude aj pre vás „investícia srdca“ akoby adresovaná Darcovi všetkých darov, ktorý nezabudne odmeniť ani len „pohár osviežujúcej vody“, jeho odplata je vždy stonásobná.

Naše deti, všetci zverenci vás z celého srdca pozdravujú a sľubujú príhovor v ich modlitbách, v konaní dobrých skutkov i v drobných sebazapreniach. Nech vás vždy a všade sprevádza ochrana a príhovor našej starostlivej Matky, Sedembolestnej Panny Márie.

Tento list píšem práve na druhú veľkonočnú nedeľu, nedeľu Božieho milosrdenstva. Učme sa v tejto škole lásky byť dobrými, láskavými, solidárnymi, starostlivými o osud iných…, lebo len tak raz na konci časov aj my nájdeme pri Božskom Srdci Spasiteľa prameň života bez konca a svätosti.

Na záver vám želám hojnosť milostí, radosti, pokoja a aj dobrých nápadov preto, aby ste urobili vašu existenciu ešte viac zmysluplnou a tvorivou.

S úctou vás zdraví a žehná
páter Jozef Humeňanský, RCJ
30. marec 2008, Nyanza

páter Jozef Humeňanský, Nyanza

20. apríla v skorých ranných hodinách sme sa všetci nahlásení vybrali s Božou pomocou do Krakova. Pred kostolom bol pristavený poschodový autobus, do ktorého sme nastúpili i s trochou obavy. Hneď na začiatku sme zistili, že je to príjemné a pohodlné.

Odovzdaní do Božej vôle a pod ochranou Panny Márie s túžbou vyprosiť si milosť sme začali svoju púť, ktorá sa tohto roku niesla v duchu „Rodina, deti a vlasť“. Cesta do Krakova ubiehala veľmi rýchlo. Keď sme vystúpili z autobusu, privítalo nás studené a daždivé počasie, ktoré nás sprevádzalo po celý deň; aj napriek tomu sa z každej strany zhromažďovali pútnici z celého Slovenska. Ako nás informovali členovia rádia Lumen, bolo nás okolo dvadsaťtisíc pútnikov.

Keď sme prišli do chrámu Božieho milosrdenstva, ktorý bol vysvätený Sv. Otcom Jánom Pavlom II. a postavený pre sv. Cirkev, kde jeho kapacita je 5 – 6 tisíc ľudí, bol už skoro zaplnený pútnikmi. Deviatou hodinou sa začala modlitba posvätného ruženca Svetla a príležitosť nielen počuť, ale aj vidieť známe hlasy z katolíckeho rádia Lumen.

Potom sa začala sv. omša. Hlavným celebrantom bol biskup František Tondra, tiež domáci krakovský kardinál Stanislav Dziwisz, ktorý nás srdečne privítal. Začiatok sv. omše patril posviacke slovenskej kaplnky, zasvätenej Sedembolestnej Panne Márii v prízemí Svätyne Božieho milosrdenstva. Ako zdôraznil biskup Stanislav Stolárik, „Poliaci nás už odtiaľ nevyženú, lebo máme tu, ako hovoria, svoju „chyžu“. Pre nespočetný dav pútnikov sa nám ju podarilo nájsť až po skončení všetkých obradov. Na jej stenách možno nájsť znázornených sedem bolestí Panny Márie. Tak nasledovala kázeň, kde bolo zdôraznené, čo znamená zdravá rodina pre spoločnosť. Zdravá rodina znamená zdravý národ, zdravú Európu a zdravý svet. Bola ocenená aktivita duchovnej adopcie za nenarodené deti, ktorá je skutkom reálnej pomoci.

Na konci sv. omše krakovský kardinál adresoval všetkým Slovákom svoju veľkú vďaku: „Nech Boh žehná drahé Slovensko.“ Ďakoval za našu lásku k Jánovi Pavlovi II., ktorý iste teraz hľadí z Otcovho domu a modlí sa za nás. Zdôraznil tiež, že Slováci sú po Poliakoch na druhom mieste na všetkých pútnických miestach, čo ho veľmi teší. Nakoniec pridal: „Obed vám nemôžem zabezpečiť, ale pozývam vás všetkých na čaj. Niečo teplé by sa určite zišlo.“

Po sv. omši bola krátka prestávka. Po nej zamestnanci rádia Lumen nás oboznámili s ďalším programom. Začalo sa svedectvami slovenských rodín: rodičov, ktorí prišli pri autonehode o svoje dve deti; tiež rodičov, ktorým sa narodili siamské dvojčatá, ktoré po oddelení zomreli; ďalej vystúpila rehoľná sestra, ktorá vyučuje náboženstvo, ako je vidieť rozdiel u detí, ktorým jeden z rodičov odchádza za prácou do cudziny. Ďalej bolo možno počúvať spevákov Máriu Podhradskú a Richarda Čanakyho, ktorí boli aj vo Víťaze.

Počas celého programu bola možnosť nazrieť do kaplnky a pomodliť sa pri pozostatkoch sestry Faustíny, cez ktorú Boh prehovoril k svetu. Kladením rúk na relikviu si každý vyprosoval určité milosti. Pred treťou hodinou vystúpil biskup Stanislav Stolárik, ktorý informoval o zriadení slovenskej kaplnky vo Svätyni, ako podal návrh a ako sa zrealizoval.

Modlitbou Korunky k Božiemu milosrdenstvu, ktorú sa predmodlievali naše a poľské sestry, každý z nás ďakoval za nádherne prežitý deň, ktorý hoci bol upršaný, ale aj cez ten dážď bolo cítiť silu Božieho milosrdenstva, ktoré padalo na nás.

Po tomto sme sa začali rozchádzať. Našim orientačným bodom bola žltá zastávka s našim patrónom sv. Jozefom, kde sme sa mali dostaviť k autobusu. Tento daždivý čas urýchlil náš odchod, pri ktorom sme prišli o pár pútnikov. No ich šikovnosťou a zdravým rozumom za pomoci poľskej polície sa včas dostavili až k autobusu. Potom ako jedna rodina sme ďakovali za šťastnú cestu a šťastný príchod domov svojimi modlitbami a pútnickými pesničkami.

Vďaka, Bože, za šťastne prežité chvíle s Tebou.

pútničky Regína a Eva

Rýchle obsadenie miest v autobusoch vo farnostiach signalizovalo veľký záujem o tohtoročnú Púť s rádiom Lumen do Krakova. Moja túžba zúčastniť sa púte bola nakoniec vyslyšaná, ale trochu zvláštnym spôsobom. Deň pred odchodom ma oslovila kolegyňa z práce, že sa v ich farnosti uvoľnili miesta v autobuse a môžem s nimi cestovať aj so synom. Po prvotnom prekvapení moje rozhodnutie ísť na poslednú chvíľu uľahčila aj ďalšia informácia, že vodič autobusu je zo Sabinova, z mojej farnosti. Súhlasila som.

Vyrážali sme hneď po polnoci, aby sme v stanovený čas pred druhou hodinou ráno boli v obci Víťaz. Okrem vodiča sme asi všetci pútnici cestovali takýmto poschodovým autobusom prvýkrát v živote. Cesta ubehla rýchlo bez akéhokoľvek zdržania na hraničnom prechode. V Krakove nás privítal dážď, chladné počasie a pribúdajúci dav veriacich. Po krátkom pobudnutí v kaplnke Božieho milosrdenstva pri pozostatkoch sestry Faustíny sme celú svätú omšu, naša miniskupinka, slávili v bazilike. Ozvučenie bolo vynikajúce. To, že sme svätú omšu a posvätenie našej slovenskej kaplnky nemohli vidieť, sme Bohu ponúkli ako svoju obetu. Všetkých prítomných v bazilike potešilo, keď sa kňazi vracajúci zo sv. omše, ktorá sa konala vonku, pristavili pri nás. Potešili nás slová krátkeho príhovoru krakovského kardinála aj jeho ešte jedno požehnanie.

Po obede sa nám nepodarilo dostať sa ani do slovenskej kaplnky, ani do veže. Svedectvá, pesničky R. Čanakyho a M. Podhradskej, korunku k Božiemu milosrdenstvu sme už absolvovali opäť v bazilike. Pri svätej omši som ďakovala a prosila o tie isté dary, ako prosím pri každej sv. omši, ale predsa len uvedomujúc si, že som v hlavnom meste a mieste Božieho milosrdenstva, o čosi vrúcnejšie som predostrela Bohu najťažšie veci môjho života.

Všetci prítomní sme určite trocha povyrástli aj v pokore, v trpezlivosti, v tolerancii, pretože pri takom množstve ľudí a nepriazni počasia nás dav často posunul na miesto, kde sme nechceli byť a naopak, nedostali sme sa na miesto, kde sme sa dostať chceli. Prijať sa to dalo naozaj len s trpezlivosťou.

Ja som sa púte v Krakove zúčastnila tretíkrát. Môj sedemnásťročný syn, aj keď mal možnosť byť na sv. omši a vidieť súčasného Sv. Otca aj jeho predchodcu, v Krakove a vôbec v Poľsku ešte nebol. Najväčšiu radosť som mala z toho, že aj on radostne prežíval celú púť, atmosféru Svätyne Božieho milosrdenstva, atmosféru Poľska, opačný smer prúdu vody v poľských riekach… Zároveň som si uvedomovala, že zažívam takú „pravú púť“. Cestou v autobuse tam aj späť sa veriaci vymodlili niekoľko sv. ružencov, modlitby k sv. Jozefovi, k sv. Michalovi archanjelovi, spievali krásne mariánske pesničky, ktoré obsahovali najmenej 10 sloh. Štedrosť cestujúcich sa prejavila aj v tom, že v ponuke nechýbalo aj „niečo“ na zahryznutie. Veriacich sprevádzala veselá nálada, veľa smiechu a veru, bolo aj z čoho…

Pán Boh zaplať za možnosť zúčastniť sa tohtoročnej púte do Krakova s farnosťou Víťaz.

Mgr. Anka Radačovská, Sabinov

Úcta k Božskému Srdcu vyplýva z úcty k trpiacemu Ježišovi na kríži a z úcty k Eucharistii. Osobitná úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu sa začala javiť už v 12. storočí. Ježišovo Srdce si uctievali svätci ako sv. Anzelm, sv. Bernard, sv. Luitgarda, sv. Mechtilda. O Ježišovom Srdci obdivuhodné veci napísala sv. Gertrúda, sv. Katarína Sienská, sv. Bonaventúra, sv. Albert Veľký, sv. František Saleský.
Najväčším apoštolom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Srdca Panny Márie bol sv. Ján Eudes. Konal prvé liturgické slávenie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v r. 1672. Tento veľký ctiteľ najsvätejších Sŕdc Ježišovho a Máriinho vyznal o sebe: „V srdci Máriinom našiel som Srdce Ježišovo. Obe srdcia tak úzko súvisia, akoby tvorili jedno jediné srdce. Preto nemôže uctievať Srdce Máriino, kto sa nepriblíži k Srdcu Ježišovmu a zas Srdce Ježišovo nemôže uctievať, kto sa nedá viesť Pannou Máriou. Skrz Máriu k Ježišovi.“

Druhou najväčšou osobnosťou, ktorú použila Božia prozreteľnosť na rozšírenie úcty k Božskému Srdcu Ježišovmu, bola sv. Margita Alacoque. Vo svojom životopise sa priznáva, že sa jej Spasiteľ zjavil skôr, ako vstúpila do kláštora a povedal jej: „Keď si mi sľúbila svoju panenskú čistotu, vyvolil som si ťa za snúbenicu a aby tvoje srdce ostalo čisté od svetského ducha, dal som ťa do opatery svojej Matke, aby ťa vychovala pre moje úmysly.“ Keď teda Spasiteľ chcel, aby sa Margita stala apoštolkou jeho Srdca, dal ju do Máriinej opatery. A Margita uctievala najsvätejšiu Pannu ako svoju matku. Dva roky po vstupe do kláštora r. 1673 mala zjavenie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Božské Srdce sa jej ukázalo akoby na tróne z ohňa a plameňov. Ovíjala ho tŕňová koruna, nad ktorou bol kríž. Jedného dňa sa jej Ježiš ukázal v nádhere s piatimi ranami, ktoré žiarili jasnejšie ako slnko. Ukázal jej svoje milujúce Srdce a vyjavil jej tajomstvá čistej Božej lásky k ľuďom, ale aj odpoveď ľudí, ktorou je nevšímavosť, nevďak a urážky. A to ho bolí viac ako všetko, čo vytrpel pri svojom utrpení. To ho priviedlo k rozhodnutiu ukázať im svoje Srdce – poklad svojej lásky a milosrdenstva. Dal nám jasne poznať, že jeho veľkou túžbou je byť milovaný ľuďmi. Všetci, ktorí mu chcú preukázať svoju úctu a lásku, budú obohatení týmto božským pokladom, ktorého bohatým prameňom je jeho Božské Srdce. U sv. Margity sa stretávame nielen s poranením boku, účasťou na Kristových smrteľných úzkostiach na ukrižovaní, ale aj s korunovaním tŕňmi. Zomrela vo veku 43 rokov. Prostredníctvom nej a jej duchovného vodcu sv. Klaudia sa rozšírila úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu.

Tak ako v minulosti, aj dnes je veľká úcta k Srdcu Ježišovmu a veriaci si s láskou a úctou zasväcujú svoje príbytky Božskému Srdcu. Na stenách nechýbajú krásne obrazy Pána Ježiša a Panny Márie, pri ktorých si vyprosujú potrebné milosti pre svoje rodiny aj pre celý svet. Je milé a pre nás mladých povzbudivé, keď povedia, že sa pred prvým piatkom modlia Deviatnik k Božskému Srdcu. Tretí rok sa u nás modlíme nepretržitú reťaz Deviatnika a obetujeme ju okrem vlastných úmyslov aj za kňazské a rehoľné povolania. Zoznam modliacich sa je vyvesený na nástenke.

Šíriteľom úcty k Božskému Srdcu v dnešnej modernej dobe je aj vdp. Imrich Kováč z Banskej Belej, ktorý sa stará o Bratstvo Božského Srdca a ktorý k nám zavítal v nedeľu Božieho milosrdenstva. Pripomenul nám slová Pána Ježiša sestre Faustíne, že jeho srdce je samé milosrdenstvo, z ktorého sa rozlievajú milosti pre celý svet. Svojou kázňou nás povzbudil k stálej úcte a láske a k šíreniu úcty k Ježišovmu Srdcu. Na záver sme sa spoločne pomodlili modlitbu pri vstupe do Bratstva Božského Srdca. Prihlásili sa aj noví členovia, ktorí chcú mať účasť na odpustkoch, udelených tomuto bratstvu.

Božské Srdce buď s nami, kraľuj, panuj nad nami, nech sa v našej rodine, život viery rozvinie. Kiež nám v tom Srdce Máriino pomáha a Srdce Ježišovo nás vyslyší.

Mária Lutterová, Víťaz

V túto sobotu sa konalo 1. stretnutie členov Ružencového bratstva, ktorým sa začína 9-ročná príprava na oslavu 800-ého výročia schválenia dominikánskej rehole a šírenia modlitby posvätného ruženca.

V krásnom dominikánskom kostole nás privítal promótor Fr. Šimon Tyrol. Redaktor časopisu Svätý ruženec nám porozprával, ako sa tento časopis tvorí. O práci svojej i celého redakčného tímu rozprával s láskou a nadšením. Nás, prítomných, prosil o modlitbu a povzbudzoval nás, aby sme aj my pomáhali pri jeho tvorbe svojimi svedectvami, ako sme cez modlitbu pocítili Božiu lásku, jeho milosť a pomoc. Pani Tóthová nám vo svojom príhovore priblížila históriu vzniku dominikánskeho rádu a modlitby svätého ruženca.

Fr. Tyrol svojim príhovorom otvoril tému o sile modlitby otázkou na nás prítomných. Spýtal sa: „Ako a koľko sa modlíme…?“ Keď nikto neodpovedal, po chvíľke ticha nám oznámil, že ak sa nemodlíme 24 hodín denne, modlíme sa málo a zle! Po tomto zvláštnom úvode nám začal rozprávať a vysvetľovať, v čom je krása modlitby a zvlášť modlitby posvätného ruženca. Zdôraznil, aby sme nikdy neposudzovali, kto sa modlí dobre, pekne a kto zle, lebo nie slová, nie krásny prednes, nie počet Otčenášov a Zdravasov, ale úprimný rozhovor s Bohom ako Otcom, s pokorným a milujúcim srdcom dieťaťa. V tom spočíva krása modlitby. Svojimi slovami nás pozýval k modlitbe posvätného ruženca, lebo cez túto modlitbu Panna Mária vyprosuje pre nás všetkých milosti, aby sme život prežívali ako Božie deti. Vyzýval nás ku spoločnej modlitbe v rodinách, lebo sila modlitby spája všetkých členov, aj keď sú mimo domova. V týchto rodinách vládne láska a vzájomná úcta. Modlitba posvätného ruženca je najlepším prostriedkom na dosiahnutie dvojakého cieľa: naučíme sa dobre modliť a správne žiť. Pri modlitbe však nesmieme zabúdať prosiť Ducha Svätého, aby nás on viedol a posväcoval. Spoločnou modlitbou posvätného ruženca svetla a loretánskymi litániami sme pozdravili Kráľovnú mája. Nasledoval najkrajší a najslávnostnejší bod nášho stretnutia – sv. omša. Tu sme s Pannou Máriou ďakovali, prosili, oslavovali drahého Vykupiteľa Ježiša Krista, jej Syna, nášho brata a učiteľa.

Po skončení sv. omše nás organizátori srdečne pozvali na malé agapé do reštaurácie Veritas. Nech týmto stretnutím je oslávená Najsvätejšia Trojica a nám nech prispeje k večnému spaseniu. Bože, vďaka Ti za tento krásny deň a za toto spoločenstvo.

Žofia, Víťaz

Vstúpili sme do mesiaca Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Ježiš nás volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28-30). Tieto slová vyvierajú zo srdca tichého a pokorného. Srdce Syna človeka miluje Boha Otca. Z tej lásky sa rodí potreba zvelebovania. Ježiš zvelebuje a oslavuje Otca Všemohúceho, že jednoduchým a pokorným ľuďom zjavuje najväčšie tajomstvo Božej ekonómie spásy.

Keď sa modlíme litánie k Božskému Srdcu Ježišovmu, pýtajme sa, či ako ctitelia Božského Srdca Ježišovho chceme v Ňom a pre Neho oslavovať nášho Otca, ktorý je na nebesiach. Koľkokrát predsa prosíme, vieme, že najväčšia a najdokonalejšia modlitba je prítomnosť na sv. omši. Ňou môžeme spolu s Ježišom chváliť Boha, ktorý spolu s nami prednáša Otcovi všetky naše prosby.

Ježiš spomínajúc jednoduchých ľudí poukazuje, že jedine jednoduchosť Božieho dieťaťa dovoľuje odkryť to, čo je v Bohu najkrajšie – jeho milosrdnú lásku, ktorá nás aj v tomto mesiaci čaká. Ďakujeme ako deti, že v takého Boha veríme, že takého Boha môžeme poznať, uctievať a spolu s Ježišom zvelebovať.

V tomto mesiaci nás Ježiš povzbudzuje, aby prichádzali k nemu všetci ustarostení a biedni. Kto z nás je bez starostí a bez biedy, že neskúsil vo svojom živote takýto stav? Veď každý deň má svoje ťažkosti a trápenia. Ježiš nás povzbudzuje: „Poďte a ja vás poteším“, to znamená „dodám vám odvahu a silu“. Či môže byť niečo úžasnejšie a krajšie?

Cítime, že Ježiš vo svojom otvorenom srdci nás miluje tak veľmi, že nás volá do svojej školy! Hovorí: „Učte sa odo mňa!“ Učte sa tichosti a pokore. Uspokojenie je v tom, že všetka pomoc plynie z Ježišovho tichého a pokorného Srdca. Tomu všetkému nás učí účasť na Eucharistii. To je ovocie každého prvého piatku. Bremeno víťazov je potom s Ježišom ľahké.

– ref –

30. marca 2008 na pozvanie členov Bratstva Božského srdca navštívil našu farnosť jeho promótor vdp. Imrich Kováč. Pri tejto príležitosti sme ho oslovili a požiadali o rozhovor. Tento veľmi pokorný kňaz nas poprosil, aby sme jeho meno a podobizeň nezverejňovali. Napriek tomu nemôžeme túto jeho prosbu splniť. Veď aký by to bol rozhovor „s nikým“?

1. Na úvod sa nám predstavte, prosím.

Slúžim na strednom Slovensku pri Banskej Štiavnici. Mám dve farnosti a tri filiálky. V Banskej Belej som ustanovený ako farár a vo farnosti Podhorie som ako administrátor. Filiálkami sú Kozelník s novým kostolíkom, potom je Jergištôlňa, čo je taký kombinovaný maďarsko-nemecko-slovenský názov. Po slovensky by to bola Štôlňa sv. Juraja. Sú to baníci, ktorí tam pracovali a tam pri štôlni sa aj s rodinami usádzali. Už dávno nikto z nich nie je baníkom, ale domy zostali a je tam asi 50 obyvateľov; v kostole mávam tých 55 až 60 ľudí. Treťou filiálkou je Halča bez kostola, iba so zvoničkou, dnes už viac chatová oblasť, pár desaťročí aj s chatou Spoločnosti Dona Bosca.

2. Ako ste sa dostali k Bratstvu Božského Srdca Ježišovho?

Prvopiatkové a prvonedeľné modlitby členov Bratstva som sa modlieval od detstva doma i v kostoloch, tak ako vo všetkých farnostiach na svete, zrejme aj tu u vás. Ale o Bratstve som nevedel nič. K Bratstvu som sa dostal až v mojej predošlej farnosti Litava, kde som slúžil 13 a pol roka. Tam som našiel živé Bratstvo Božského Srdca Ježišovho. Hneď od nástupu som tam, ako už stáročia moji predchodcovia predo mnou, slúžil prvopiatkové sväté omše za živých a zomrelých členov Bratstva a postupne som sa o Bratstve dozvedal stále viac, atď…

3. Kedy a kde bolo založené Bratstvo Božského Srdca Ježišovho?

Úcta k Božskému Srdcu bola od samého začiatku Cirkvi, určite už pod krížom. Panna Mária, sv. Ján, evanjelista a nábožné ženy pozerali určite s veľkou úctou na Ježišovo Božské Srdce, keď ho stotník prebodol. Nemodlili sa litánie k Božskému Srdcu, ani nijakú pesničku nespievali, ani sa nezapísali do Bratstva. Jednoducho vtedy tá úcta pod krížom bola „len“ taká – dal by Pán Boh, aby sme mali aj my takú úctu k Božskému Srdcu ako Panna Mária, sv. Ján a vtedy prví veriaci. Pri zjaveniach, pri ktorých Pán Ježiš „ukázal ruky a bok“, už bol určitý pokrok. Táto úcta sa postupne formovala ako osobná i spoločná úcta, postupne aj pobožnosti aj piesne k piatim ranám Krista Pána… A z toho potom tak špeciálnejšie úcta k tej piatej rane – k Srdcu Pána Ježiša. Formu Bratstva to dostávalo v stredoveku. Nebol som pripravený na tento rozhovor, nemám poruke nijaké dôkazy, ale tak si to pamätám, že sv. Ján Eudes vo Francúzsku zostavil pravidlá Bratstva ešte pred zjaveniami Božského Srdca sv. Margite. Všade, kde sa tie Bratstvá zakladali, poprosil biskupov o schválenie, ktoré aj dostal. Keď už mal potvrdenia a schválenia viacerých biskupov nielen vo Francúzsku, ale už aj v Taliansku a v Poľsku, požiadal aj o pápežské schválenie. A dostal ho sv. Ján Eudes tiež skôr, ako boli zjavenia sv. Margite, ktorá bola tiež členkou Bratstva. Pre Margitu to nebola novinka uctievať Božské Srdce. Ona to robila už aj predtým a nielen ona. To už boli začiatky toho úradného uctievania Ježišovho Srdca aj liturgickou formou, to však mali dovolené len členovia Bratstva. Kto chcel, vstupoval do Bratstva. Francúzsko a Poľsko požiadalo Sv. Otca už vtedy celonárodne a dostali aj dovolenie, napr. sláviť sviatok Božského Srdca Ježišovho, čo je prvé pravidlo bratstva. Tento sviatok Božského Srdca dovtedy nikdy nikto neslávil. Sv. Ján Eudes vymyslel jeho duchovnú náplň i liturgickú formu a ustanovil ho ako prvé pravidlo Bratstva. A tak pápež dal dovolenie sláviť sviatok Božského Srdca Ježišovho v celom Francúzsku, v celom Poľsku a v iných štátoch len v tých farnostiach, kde bolo Bratstvo.

4. Aké sú pravidlá členstva BSSJ?

• Každý rok sláviť sviatok Božského Srdca, a ak je to možné, v ten deň prijať sviatosť zmierenia a sviatosť Oltárnu.

• Členovia sú povolaní zúčastniť sa každý mesiac v prvý piatok na votívnej sv. omši k Božskému Srdcu, ktorá sa slúži za nich na oltári Božského Srdca a v prvú nedeľu každého mesiaca sa zúčastniť odpoludňajšej pobožnosti s verejným odprosovaním Božského Srdca.

• Každý deň sa majú modliť k úcte k Božskému Srdcu Otčenáš, Zdravas a Verím v Boha s nasledujúcou modlitbou: „Božské Srdce Ježišovo, daj, aby som ťa vždy viac a viac miloval(-a)!“

• Nadovšetko sa ale majú usilovať nasledovať Božské Srdce ako vzor všetkých čností a pomáhať k tomu aj druhým.
• Majú sa častejšie jeden za druhého modliť, aj za zomrelých členov.

• Všetky tieto predpisy nezaväzujú nikoho pod žiadnym hriechom, iba vykonanie každodenných modlitieb. Tretí bod je potrebný k dosiahnutiu odpustkov.

5. Koľko členov má BSSJ?

Presne neviem, ale zhruba 52 000. Samozrejme, niektorí medzitým už zomreli, no neznamená to, že ak niekto zomrie, vypadne z Bratstva. V Bratstve sme všetci – živí aj zomrelí, preto aj tie tisíce svätých omší na prvé piatky bývajú každý mesiac „za živých i zomrelých členov Bratstva Božského Srdca Ježišovho“. Mnohí sa prihlasujú za členov hlavne z tohto dôvodu, aby po smrti nezostali bez svätých omší, aby za nich boli sväté omše na celom svete, keď už budú na druhom svete.

6. Robíte duchovné obnovy po farnostiach. Čo je ich cieľom?

Robievam duchovné obnovy iba tak, ako teraz u vás, čiže keď ma kňaz pozve. Ale v Košiciach pravidelne každý mesiac robia duchovnú obnovu jezuiti, v posledných mesiacoch, rokoch páter Jozef Kyselica. Na tých duchovných obnovách sa stretávajú ani nie tak všetci členovia, ale skôr horlitelia z Košíc a okolia a z okolitých dekanátov. Zdá sa, že sa to pomaličky rozvíja týmto smerom aj v Bratislave u jezuitov a v Trnave, lebo jeden z tých jezuitov, otec Marcel, ktorý robil duchovné obnovy v Košiciach ešte pred otcom Kyselicom, bol preložený do Trnavy. Týmto spôsobom sa pomaličky kryštalizuje to, čo sa nedá nariadiť: aby v každej diecéze bolo jedno diecézne centrum, kde sa robia pravidelné mesačné duchovné obnovy a prípadne sa organizujú raz alebo viackrát do roka aj duchovné cvičenia. Takže týmto smerom to ide. Aj páni biskupi mi povedali, viacerí z nich sa zapísali do Bratstva, že sa nedá nariadiť, aby tam a tam bolo centrum Bratstva. Nie že by to nechceli, ale musí to byť nie organizačne, ale organicky, musí to vyrásť samo.

7. Úcta k Božiemu milosrdenstvu a úcta k Božskému Srdcu – je to v podstate jedno?

Áno, osobne to tak prežívam. Rozhodne to nie sú dve alternatívy, ktoré by sa navzájom vylučovali. Keď sv. Ján Eudes založil Bratstvo, tak tým nechcel poprieť to, čo sa robilo v tejto úcte dovtedy. Len to, čo bolo dovtedy viac individuálne, prípadne v nejakých spoločenstvách, ale nebolo to oficiálne, v liturgickej forme, centrálne a organizačne zachytené. On dal tomu takú organizačnú formu. Čiže ďalší krôčik v úcte k Božskému Srdcu neznamenal ani prekonanie a už vôbec nie zrušenie dovtedajšej osobnej úcty… A takto vnímam aj súčasnú situáciu po zjavení Božského Srdca sestre Faustíne, pomenovanú ako zjavenie Božieho milosrdenstva. Vidím to ako akúsi Božiu pečať na doterajšiu úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu. Jednoducho je to taký ďalší krôčik vpred. Je to určité podčiarknutie toho, čo tu vždy bolo. Keď strom zarodí, to neznamená, že stratil korene alebo kmeň alebo konáre. Nič nestratil, len sa ďalej rozvíja a prináša ďalšie ovocie. Takže aj so zjavením Božieho milosrdenstva by som rozhodne odmietol domnienky, že sa tu voľačo prekonáva a odstraňuje, lebo už máme čosi nové… Rozhodne nie.

8. U nás sa úcta k Božskému Srdcu spája s ružencovým bratstvom. Čo si o tom myslíte?

Ako-kde sa to rozvinie, tak to je. Rozhodne by som to nedával ako alternatívu: alebo si v bratstve ružencovom, alebo v bratstve Božského Srdca, že by to spolu nešlo. Naopak, ide to spolu. Nejde spolu to, že niekto vstúpi do rehole jezuitskej a súčasne do rehole dominikánskej alebo inej. V dvoch reholiach nie je možné byť, pretože rehoľa dáva celoživotnú náplň, tam jednoducho nie je možné opravdivo slúžiť vo viacerých reholiach. Ani popri celoživotnej náplni v reholi slúžiť súčasne celoživotne v rodine, preto sa rehoľník nežení. Ale kto je v bratstve, ten môže byť súčasne aj vo viacerých bratstvách, môže byť súčasne v reholi alebo sa môže oženiť, vydať sa, venovať sa deťom… Bratstvo nie je taká viazanosť ako rehoľa alebo rodina. Bratstvá teda nie sú takto alternatívne ako celoživotné povolania. Bratstvá chápem skôr ako pomoc pri plnení akéhokoľvek povolania: ako otváranie Božích pokladníc, z ktorých proste čerpáme. Nie je to celoživotná špeciálna viazanosť na určité služby, ale je to celoživotná pomoc pri akýchkoľvek službách.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová, autorizácia I. Kováč

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.

Boh je činiteľom dejín – o tom svedčia celé dejiny spásy. Máme byť ako On – na jeho obraz a podobu. Máme byť jeho spolupracovníkmi a dôverníkmi. Nehodil nás do života náhodou. Zveril nám zodpovednosť. Aj keď človek hneď od začiatku všetko pokazil, Boh sa podujal na dlhé dejiny záchrany, dejiny spásy. Ostal stále Otcom, ktorý hľadá synov. Chce nás mať ako svojich synov a dcéry vo svojej rodine, pozväzovaných v láske. Jeho radosťou je „prebývať so synmi ľudskými“. V nás a s nami chce mať svoje nebo. Rozvinúť tieto znaky Božej lásky znamená poznať pravidlo Boha. Už toto poznanie je stretnutie sa s Bohom.

Boh nie je len problémom na dokazovanie. Pre mňa Boh musí byť mojím tajomstvom a srdcom môjho života, srdcom môjho dňa. Mojou úlohou je žiť s Bohom a v Bohu. V dnešnom znarkotizovanom a uspatom svete by som mal byť svedectvom Božím. Voľakedajšie pohanstvo sa neobrátilo ani knihami ani dizertáciami. Obrátilo sa predovšetkým živým svedectvom. Pohania kedysi hovorili: „Pozrite, ako sa majú radi!“ Pridali sa a obrátili sa.

Ozajstná láska veriacich je dôkazom pravého Boha. Mám byť takým živým dôkazom pravého Boha. Mám teda Boha nielen dokazovať, lež skôr ukazovať. Ku tomu by som mal zamerať svoje modlitby, svoj duchovný život, svoju lásku. Pán Boh mi dôveruje – cezo mňa sa chce dať poznať iným. Pre mňa to znamená, že cez celý svoj život mám hľadať stále hlbšie Pána Boha. Ako? Dobývať ho a zápasiť o Neho? Alebo sa mu darovať.

Boh nie je len problémom hlavy a poznania. Ľudí sa chytí často akási mánia – stále chcú vyšetrovať Boha, posadiť ho takmer na lavicu obžalovaných, ustavične vyhľadávať nové dôkazy. Jedni ho chcú popierať. Nechceme hovoriť len o vine. Hovoríme im skôr, že je absurdné chcieť byť celý život bez Boha. Ako veriaci myslíme skôr na svoju vlastnú zodpovednosť. Či nie azda pre našu nevýraznosť sa utvorila atmosféra bez Boha? Či aj nám veriacim často prítomnosť Božia nechýba?

Aké rozličné sú dnes postoje ľudí pred Bohom. Jedni javia nezáujem o Boha. Nerátajú s ním. Nahradila im ho veda, či technika. Iní majú povrchný záujem o Boha. Ostáva im v hlave trojuholník s okom uprostred, nad ktorým sa usmievajú. Nevedia, čo s tým. Nežijú s Bohom. Opäť iní vystupujú len ako kritici Boha: stále pochybujú a stále hľadajú nové dôkazy. Keď hovoria o Bohu, myslia len na dôkazy. Premnohí sa však vedia s Bohom stretať. Tí vedia, že nestačí len inteligencia, nestačí ostrý rozum, aby som bol hodný stretnúť sa s Bohom. „Čistí srdcom uvidia Boha!“ – stojí napísané. Treba byť čistý, a to vo všetkom. Pravdivý mysľou, srdcom i životom. Na Boha nemožno hľadieť len ako na problém rozumu. On je tajomstvom života. On je láska. Preto ani sebec ani namyslený Ho nezbadajú.

Mal by som sa celý vložiť do Božích rúk. Mal by som si rozvinúť ducha úcty k Bohu. Pri modlitbe, pri svätej omši, v reči o Pánu Bohu by som mal prejavovať hlbokú úctu. Mal by som si rozvíjať tajomstvo Božej prítomnosti. Nie je to len rada pre deti pripomínať si, že Boh ma vidí. To je skutočnosť, ktorá potešuje každého veriaceho a dáva nám podnety. Mal by som si rozvinúť zmysel svojho zasvätenia – krstom, birmovkou, sľubmi… Mal by som si rozvinúť podobnosť s Pánom Bohom. Mal by som rásť každý deň v ozajstnej oddanosti a láske. Mal by som sa stále viac vhlbovať do Božieho tajomstva… Nie je pravda, že sme po dlhých rokoch duchovného života, po mnohom čítaní o Bohu mali nakoniec už všetko jasné. Vidíme jasnejšie len to, aký bohatý a tajomný je Boh. Rastie v nás úcta pred Božím tajomstvom… Ale nikdy neprídeme na poslednú hranicu.

Teraz by som mal klásť celkom osobné otázky: Čím je Boh pre mňa? Spomienkou z katechizmu? Alebo živý Otec? Oživovateľ a srdce môjho života? Nie je príliš ďaleko odo mňa? Nie je takmer neprítomný? Prečo? Som azda príliš kritický? Azda všetko problematizujem? Som stále neistý v Bohu? Prečo? Viem, že Boh nie je len sila, len živá Osoba, ale Otec, ktorý na mňa myslí? Ľahostajnosť iných oslabuje hádam aj môj vzťah k Pánu Bohu? Moju hlbokú úctu k Nemu? Keď si dám ruku na srdce, môžem si úprimne povedať, že mám Pána Boha v sebe, že ho naozaj mám rád? Alebo som si privykol len báť sa ho? Neprejavujem za detinské cvičiť sa v prejavoch lásky voči Bohu, hoci je to také potrebné?

Prežívam Božiu prítomnosť a vnukám ju aj iným? Schytáva ma ešte program svätých – všetko od Boha, všetko s Bohom a všetko pre Boha? Viem, že som od Boha a aj to hovorím? A či ma to aj teší? Nepestujem si príliš zmysel len pre ľudské veci, pre ľudské radosti a ľudské tváre? Vidím veci aj v Bohu? Aké miesto má Boh v mojom duchovnom živote? S čím som nespokojný? Rátam s Bohom vo svojej práci každý deň? Robím všetko len ja sám alebo dávam miesto aj Bohu? Rátam s jeho pomocou a riadením v zdare i nezdare? Je pán Boh prítomný v mojej radosti? Alebo sa teším z vecí uzatvorene a Boha vylučujem? Nepriťahuje ma niečo tak, že ma to odvádza od Boha? Som spojený s Bohom vo všetkom alebo blúdim sám? Vhlbujem sa vždy do prítomnej chvíle a jej poslania v Bohu? Som s Ním spojený? Takéto otázky si musím vždy položiť. Lebo toto je duchovný a kresťanský život!
Môžem sa niekedy, a to v tomto svojom konkrétnom živote, stretnúť s Bohom? Je niečo také možné? Je v Ježišovi Kristovi! „Mnohokrát a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, naposledy cez svojho Syna…“ „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna vydal…“ Môžem sa s ním stretnúť. V jeho Cirkvi a v jej sviatostiach… To mi umožnil a umožňuje Boh, pretože je verný a má ma rád.

Nakoniec by som mal vyjadriť svoj vzťah k Pánu Bohu úprimnou modlitbou: „Pane, ty si verný. Ty jediný si najvernejší. My ľudia meníme svoje slovo, svoju náklonnosť a priazeň. Nik sa v nás nevyzná. Ani my sami sa v sebe nevyznáme. Meníme svoje postoje. Z priateľov sa nám stávajú nepriatelia. Stále preskupujeme tábory… Ty si verný. Kto by o tom pochyboval, zradil by vieru a vyhlasoval by ťa za luhára. Lebo v tebe spočíva všetko na pravdivosti a vernosti: Boh nemôže klamať „ – čítame o Tebe (Žid, 6,18). Ty sa nemôžeš mýliť. Ty nemôžeš zabudnúť na svoje slovo, na svoje prisľúbenie. Áno, ani na svoje varovania a hrozby. Tvoje slovo platí naveky. Tak si dodržal slovo a svoj prísľub a poslal si nám svojho Syna. Stále si verný. Aj tvoj Syn nám hovoril o tvojej vernosti. Pre túto tvoju vernosť sa pridŕžame všetkého, čo nám Ježiš uložil veriť a dúfať v Tvoju pravdovravnosť i popri kritike pochybovačov, v požehnaný koniec každého kresťanského života i pri pohľade na nejednu ťažkú kresťanskú cestu. Pane, Ty si verný! A ako verný máš právo na verných a dôverujúcich učeníkov.

pripravil Mgr. L. Franc

Drahý náš duchovný otec, nadišla pre nás chvíľa Ježiškovi a pre nás veľmi milá.
Bo dušičky nám zaujal, aby s nami vždy prebýval.
Vám vďačíme za prípravu a za všetku tú námahu.
Čo ste s nami ozaj mali, o Bohu nás poúčali.
My budeme často v chráme, obetovať to, čo máme, duše čisté pre Ježiška, zachováme od malička.
Tieto milé z úprimnosti venované kvietky, dávajú Vám vaše dietky.
Prijmite ich s láskou, otče milý, ako vďaku za to, čo ste pre nás urobili.
Nech Vás Pán požehnáva v zdraví a milosti.

prvoprijímajúce deti