Ahoj deti!

Rozprávka Tri oriešky pre Popolušku mala premiéru v roku 1974 a odvtedy ju vysielajú v televízii skoro každý rok.

Popoluška vždy našla v lieskovom oriešku to, čo práve najviac potrebovala.

Našla tam krásne šaty na ples, ale aj poľovnícku výstroj. A čo je najdôležitejšie, našla aj svoju veľkú lásku.

Aj ja mám pre vás tri zázračné oriešky novoročných želaní:

1. aby ste boli veselí
2. aby ste boli spokojní
3. aby ste boli milovaní

A ako bonus mám pre vás pripravené tieto tri januárové úlohy:

Úloha 1: Všetci si na nový rok prajeme PF 2008. Viete, čo znamená P.F.? Podľa encyklopédií je to skratka, ktorá sa v spojení s letopočtom používa na novoročné prianie. Pochádza z francúzskeho Pour Féliciter a znamená Pre Šťastie…

Úloha 2: Tie slová, ktoré nepatria do stĺpca vyškrtni a ich začiatočné písmená napíš do štvorčeka. Tak doplníš spojenie v citáte:



Hľa, ja ……………………………………, teraz to klíči, nebadáte?
(Iz 43,19)

Mgr. Stanka Kolářová, Víťaz

Moje – naše deti


Za spevu piesne Mikuláš, Mikuláš sa začal nádherný kultúrny program. Klienti – tak sa po novom obyvatelia rôznych domovov úradne nazývajú – pripravili pre svojich rodičov pri tejto príležitosti niečo nezabudnuteľné. Tieto Veľké deti, ako ja ich zvyknem nazývať, sú rozumovo, telesne aj psychicky postihnuté, ale majú „zdravé a veľké srdce“. Srdce tak úprimné, že by sa vám celé rozdalo.

V Domove sociálnych služieb MUDr. Vladimíra Pospíšila v Petrovanoch žijú aj naši rodáci – Stanko Kráľ z Ovčia a Martin Balucha z Víťaza. Tento ústav navštevujem 32 rokov odmalička, keď som s rodičmi začala chodiť na návštevy k otcovmu bratovi Jožkovi. Neskôr, keď zomrel, bola som už taká naviazaná na moje Veľké deti, že som si dve z nich „osvojila“- Vlastičku a Helenku.

Ženy, ktoré nikdy nepoznali svoju rodinu a za ktorými nikto okrem niekoľkých priateľov nechodil. Vlastička pred dvomi rokmi zomrela a ostala mi Helenka. Má cez 70 rokov a celý svoj život žije v tomto domove.

Títo klienti vedia, kto je Svätý Otec, ako sa volá košický arcibiskup, aj kto je prezident čiže názvy a základy. Ťažko sa im chápe, prečo sú a čo je náplňou ich práce. Oni to ani nepotrebujú vedieť, lebo to, čo vedia a čo cítia, aj keď sú akokoľvek postihnutí, ovládajú tak, že ja osobne sa skláňam pred ich dokonalosťou v tomto cite, a tým je láska. Vštepovali im ju do srdca rehoľné sestričky, ktoré tam boli aj za bývalého režimu. Zdravotné a sociálne sestry, ktoré svojou kresťanskou vierou potvrdzujú Ježišove slová o láske. Sú tam rôzne stavy postihnutia – chodiaci, ležiaci, ktorých je potrebné stále kŕmiť, prebaľovať, preväzovať rôzne rany a sú aj takí, ktorí sú v takzvaných uzavretých postieľkach. Mnohí neovládajú svoje telo a tak robia rôzne gestá či mimiku. Chcem tým povedať, že táto práca si vyžaduje citlivého človeka, ktorému nebude vadiť, že niekomu tečú slinky, že si strháva zo seba šaty, že na vás zakašle alebo vám práve olízaným prstom podá ruku. V domove panuje neuveriteľná čistota a poriadok, na ktorú striktným a predsa láskavým okom dohliada pani riaditeľka PhDr. Anna Homzová.

Keď otvorím bránu domova, ten, kto je vonku, beží ku mne a víta ma. Keďže sú už zvyknutí, že im rozdávam cukríky, nastavujú ruky a sami si pýtajú. Odmenou pre mňa je, že ma bozkávajú, hladkajú alebo sa ma len dotknú. Je to veľmi dojemné a pre mňa zaväzujúce.

Celou cestou na ženské oddelenie počúvam novinky, čo je v domove nové, čo kto dostal, aké nové ručné práce sa naučili. Potom mi na izbe tieto veci aj poukazujú. Radujú sa tou najúprimnejšou radosťou zo všetkého, čo im pochválite. Keďže bol čas Mikuláša, tak som na izbe počúvala básničky a spevy aj tých, ktorí nevystupovali. Akí boli šťastní, keď som im zatlieskala. Tá úprimná radosť z toho, že môžu urobiť radosť inému, nám zdravým chýba.

Preto si všetci poprajme v tento povianočný čas, aby sme boli k sebe milší. Niekedy je potrebné znížiť sa na „úroveň“ mojich Veľkých detí, aby sme pochopili pravý význam čistej, hlbokej a úprimnej lásky.

Slávka K., Široké

Púť dôvery na Zemi v Ženeve 28. 12. 2007 – 1. 1. 2008


Nepíše sa mi to ľahko. Prežil som toľko nádherného, toľko zázračného a plného lásky, že sa to slovami ťažko opisuje. Ani neviem, kde by som mal začať.

Sú ľudia aj z Víťaza, ktorí boli na stretnutí Taizé. Buď to bolo priamo v Taizé alebo na stretnutí, ktoré organizujú bratia z Taizé každý rok, koncom roka, v niektorom meste v Európe. Aj preto mám trému, aby som všetko opísal tak, ako to cítili aj oni.

Autobus, ktorým som cestoval do Ženevy, vyrazil zo Sabinova. Väčšina cestujúcich bola „naša“ z východu, ale mali sme spolucestujúcich aj od Nitry, Žiliny či Bratislavy. Dorazili sme na miesto, kde sme opustili autobus. Privítali nás Slováci, ktorí boli na stretnutí ako dobrovoľníci a boli tam už pár dní skôr. Dali nám inštrukcie, zaradili nás do skupín a farností. Dali nám adresu, kde sa máme dopraviť a šli sme. Samozrejme, ako na každom stretnutí s veľkým množstvom ľudí, hľadanie sa nezaobišlo bez komplikácií. Dav nás natlačil do vlaku. Boli sme radi, lebo išiel naším smerom. Problém sa ukázal až neskôr, keď „prefrčal“ okolo stanice, kde sme mali vystúpiť. Ale malo to aj svoju výhodu, precestovali sme väčší kus Švajčiarska :-). Nakoniec sme predsa len prišli do cieľovej stanice, odkiaľ nás rozvážali minibusy do dedín, kde sme boli ubytovaní.

Ja aj s kamarátkami sme smerovali do dediny Gimel (v preklade to znamená dvojičky). Dedina má okolo 1 050 obyvateľov, tri viery, tri kostoly, nemocnicu, školu a pod. V dedine bolo ubytovaných 120 účastníkov Taizé z rôznych krajín ako Bielorusko, Srbsko, Poľsko, Taliansko, Holandsko, Maďarsko a Slovensko. Zo Slovenska sme tam boli piati, z toho dvaja boli vždy mimo dediny, lebo spievali v zbore, ktorý sprevádzal všetky spoločné modlitby. Ja som býval u jednej panej, ktorá mala 76 rokov. Hovorila francúzsky, trošku anglicky a nemecky. Keďže ja s kamarátkami sme vedeli anglicky a trošku nemecky, tak sme sa pomocou obrázkov, rúk a nôh dohovorili. Môžem vám povedať, že sme rozprávali veľmi často. Nevzdala to ani ona a ani my.

V dedine sme dostali rozpis, ako sa máme dopravovať na miesta modlitieb (časy autobusov, vlakov). To, čo sa hovorí o Švajčiaroch, je pravda. Organizáciu zvládli na jednotku.

40 000 ľudí rôznych náboženstiev a národností, všetci spolu sme oslavovali Boha. To dostalo aj najväčších skeptikov. Bola to nádhera. Všetci sme boli v jednej miestnosti. Brat Alois viedol celú modlitbu a preklad bol do všetkých jazykov. Všetci sme spolu spievali a rozjímali o Božej láske. Celé stretnutie sa viedlo v duchu zmierenia. Rozjímalo sa o rôznych úryvkoch zo Svätého písma a o liste, ktorý dostal každý účastník s príkladom zo života.
Ako príklad sme mali zmierenie ľudí z Cochabamby (bratia z Taizé tam organizovali podobné stretnutie). Po večerných modlitbách sme všetci išli do svojich farností. Vo farnosti sme sa na ranných modlitbách stretávali tak, ako nás rozdelili do rôznych skupín, približne po 10 ľudí z rôznych národností. Nikto neriešil, či niekto rozpráva cudzím jazykom. Jednoducho bola to nádhera. Hrali sme spolu rôzne hry a uzatvárali sa priateľstvá medzi mladými z rôznych krajín. Po modlitbe sme mali ísť na bohoslužby s rodinou, v ktorej sme bývali. Aj keď sme katolíci, mali sme ísť tam, kde bola rodina. Ja som mal „tú výhodu“, že naša babka už nechodila na bohoslužby (mala problém chodiť), takže bez problémov sme chodili do katolíckeho kostola. Keďže v dedine bolo veľa Bielorusov a Poliakov, medzi nimi aj kňazov, mali sme omše, ktorým som rozumel.

Silvester sme trávili v dedine, kde sme bývali. Domáci nám pripravili pohostenie a my sme im na oplátku urobili program. Asi okolo tretej ráno sme sa rozišli do svojich domovov. Na druhý deň sme mali ranné modlitby, kde sme sa poďakovali za pohostinnosť a láskavé srdcia domácich. Potom mal každý obed v rodine, kde býval. My sme sa spojili dve rodiny. V druhej boli ubytovaní Bielorusi. O pol tretej po obede sme mali autobus, ktorý nás viezol na vlakovú stanicu. Celá dedina sa prišla rozlúčiť a môžem vám povedať, že nejeden z nás a aj domácich sme mali slzičky v očiach. Ťažko to opísať. Dali nám nielen miesto na spanie, jedlo, darčeky a …, ale aj kúsok svojho srdca. Som si istý, že na takýto prejav lásky sa nezabúda. Keď sme dorazili k nášmu autobusu, mali ste vidieť tie tváre, bolo to akoby vo sne. Každý z nás sa vrátil iný ako odišiel.

Ešte k Švajčiarsku. Ľudia tam boli dostatočne bohatí. No nežili luxusne. Žili jednoducho. Malé domčeky, vykurovanie drevom (plyn v tých horách nemali), no upravené mestečko a útulne zariadené domy. Boli hrdí na svoju krajinu aj dedinu a všetko robili spolu.

V jeden deň sme mali stretnutie Slovákov. Bolo nás tam okolo 350. Každý rozprával o svojich zážitkoch a bol pri nás brat, ktorý mal na starosti Slovákov. Pôvodom bol Nemec, ale učil sa aj po slovensky. Už vedel povedať Ahoj :-). Brat Alois ešte na Taizé stretnutí v Záhrebe daroval Slovákom ikonu Ježiš – priateľ. Tá mala putovať po všetkých farnostiach, z ktorých bol aspoň niekto na stretnutí. Keďže už bola v daných dedinách, tak sme nahlasovali ďalšie dediny, kde chceme mať túto ikonu, aby sme pripravil nejaký program. Verím, že dôjde aj do Víťaza a aspoň trošku zažijete túto atmosféru stretnutia Taizé.

Mladým ľuďom z Víťaza odporúčam absolvovať takéto stretnutie. Okrem toho, že spoznáte novú krajinu, mnoho ľudí z iných krajín, prekonáte komplex z toho, že Slováci sú neznámi a že neviete jazyk, zistíte, že Boh sa neriadi našimi pravidlami, že nás miluje všetkých bez rozdielu. A keby toto ekumenické stretnutie nebolo požehnávané naším Bohom, tak by sme spolu neoslávili 30. výročie od prvého stretnutia, ktoré organizovali bratia z Taizé. Ešte mladým a aj všetkým veriacim, ktorí sa snažia žiť svoj život s Kristom naplno odkazujem, že na stretnutí bolo 40 000 rovnakých „bláznov pre tento svet“, tak že sa nemusíte cítiť sami a opustení. Boh pôsobí a koná veľké zázraky, hoci mi to občas nevnímame. Nech Vás aj tento môj príspevok povzbudí tvoriť spoločenstvá a nebáť sa postaviť tomuto svetu. Veď výhovorka, že dnes je taká doba, je smiešna. Túto dobu tvoríme a s Božou pomocou zdokonaľujeme práve my. Ako brat Alois povedal: „Odovzdajme sa Bohu v celej svojej jednoduchosti, náš kúsok viery na to stačí a Boh bude konať zázraky.“

Ešte pár pikošiek a detailov k stretnutiu. Poliakov bolo 9 000, Talianov okolo 2 000. Z Bieloruska tam bola veľmi početná skupina a pritom, každý z nich potreboval víza, za ktoré musel platiť ďalších 60 dolárov. Poľština bola druhým najpoužívanejším jazykom v Ženeve. Mesto je veľmi pekné a umiestnené pri Ženevskom jazere. Vstup sme mali všade zadarmo. Od múzeí cez plavbu na lodiach až po cestovanie vo všetkých hromadných prostriedkoch. Samozrejme, všade už z diaľky bolo vidno značky Rolex, Tissot, Omega a tak. Len k Rolexkám. Chcel som si nejaké kúpiť, ale lacnejšie ako v prepočte 100 000,- Sk som nenašiel. Podľa príchodu vlakov na stanicu ste si mohli nastaviť hodinky. Vo Švajčiarsku sa rozpráva oficiálne štyrmi jazykmi. No my sme boli vo francúzskej časti, takže som bol „nahratý“. Keď som sa ubytoval a pýtal sa domácej panej, čo pozná zo Slovenska, tak mi povedala že slivovicu. Švajčiarsko nie je súčasťou Európskej únie, preto sú tam obmedzenia pri prenášaní tovaru cez hranice. Bolo tam aj veľa ľudí na vozíčkoch. Na každej stanici bola služba, ktorá im pomáhala nastupovať pomocou výťahu. Ale poznáte nás, Slovanov. Jedna pani išla vystupovať. Chlapci z Poľska chytili vozík a vyniesli ju von z vlaku. Kým došla služba, tak sa tá pani akurát spamätávala zo šoku.

Nepíšem viacej, lebo celé Spektrum by bolo len o Taizé. Najbližšie stretnutie bude v Bruseli, tak verím, že z Víťaza tam budeme mať opäť zástupcu.

Peťo Jenča, Víťaz

Posledné zbohom


Na vianočné sviatky sa všetci veriaci kresťania tešia, lebo veria, že ten, ktorý sa narodil, je ich spásou a vykúpením.

Tohtoročné sviatky pre našu rodinu neboli také, ako sme si ich predstavovali. Aj naša mama mala všetko pripravené tak ako bolo u nás zvykom, no spoločnej štedrej večere sa nedožila. Hoci my, jej deti, sme roztrúsení po celom Slovensku, ba jedna jej vnučka žije na Malte, v tieto Vianoce nemala byť sama, ale v kruhu rodiny svojho brata s manželkou a jeho syna s nevestou Jankou. V tomto spoločenstve si vždy zaspomínali, čo prežili od minuloročných Vianoc. Spoločne si rozbaľovali darčeky, pričom švagriná Helena a jej dobrá nevesta na ňu nikdy nezabudli. Tohto roku naša mama dala švagrinej dopredu darček, aby bol tiež uložený pod stromčekom. Bola to už asi predtucha. Žiaľ, naša mamka k spoločnému stolu nezasadla pretože, ako duchovný otec vo svojom príhovore zdôraznil, bola povolaná k štedrovečernému stolu toho Najvyššieho. Naša mamka plných dvadsať rokov prežívala sama bez nášho otca, no mala veľmi dobré susedky – Regínu a Alberta Magdovcov, Regínu a Matúša Uličných, Máriu a Pavla Uličných, Tonku Čechovú, Albínu Čechovú, Darinu Vardžíkovú. Mala vždy okolo seba ľudí, s ktorými si veľmi dobre rozumela – Marinku Blizmanovú a jej manžela Ondreja, ich dobré dcéry Moniku a Aničku, ale aj mnoho ďalších.

Preto sa touto cestou chce poďakovať všetkým vám za vaše kvetinové dary. Ďakujeme všetkým, ktorí ste cez vianočné sviatky za ňu obetovali modlitby – Helenke Iskrovej a Helenke Čechovej. Zvlášť chceme poďakovať rodine F. Jenču, ktorí nám boli nápomocní pri zaobstaraní potrebných vecí. Ďalej ďakujeme pani Marte Galdunovej, ktorá všetky svoje schopnosti využila k tomu, aby na kar zaobstarala pre ľudí poživeň a pripravila priestor pre spoločné posedenie. Vďaka všetkým!

Smútiaca rodina:

synovia František a Štefan, dcéry Alžbeta a Helenka s rodinami

ROZHOVOR

Pre pripomenutie: Mária podhradská a Richard Čanaky uviedli koncert pre deti u nás v kostole sv. Jozefa, robotníka 11. novembra 2007. Pri tejto príležitosti sme im položili pár otázok.


1. Nazvali sme Vás hudobné zoskupenie Mária Podhradská a Richard Čanaky. Je to dobré?

Boli sme už všelijako nazvaní. Na plagáty píšeme iba naše mená. Celý tento projekt voláme Deťom alebo Detský koncert, ale vlastne nás to neurazilo. Je nám to vlastne jedno, takže dobre ste nás nazvali.

Mária Podhradská:

2. Na úvod by ste sa nám mohli predstaviť.

Narodila som sa v Bratislave. Mám o rok a pol mladšieho brata. K hudbe ma priviedla mama. Je profesionálnou hudobníčkou, celý svoj život učí hru na husliach na bratislavskom konzervatóriu. Vlastne ma tiež k tomu viedla. Chodila som do Ľudovej školy umenia a zároveň ma prihlásila do Bratislavského detského zboru, kde som spievala do osemnástich rokov. Chvíľu som spievala v Lúčnici. Medzitým, keď som mala šestnásť, sedemnásť rokov začala som chodiť v nedele na mládežnícke sv. omše v Lamači a začala som s nimi spievať. Potom sme si viacerí povedali, že máme zložené nejaké vlastné veci a že by sme ich mohli nacvičiť ešte lepšie a ešte kvalitnejšie a vlastne takýmto spôsobom vznikla hudobná skupina Atlanta, v ktorej som začínala.

S Atlantou sme vydali už štyri albumy. V poslednom čase už každý máme svoj životný štýl, všetci sme sa povydávali, poženili, máme deti. A možno aj hudobný štýl, s ktorým sme začínali, sa každému rozvinul trošku ináč. Maroš Kachút je vlastne teraz absolútne top producentom tých najznámejších spevákov na Slovensku, pracuje teda v tomto tíme. Vyberal vlastne všetkých superstaristov. Dano Kachút pôsobí v skupine Tiramisu. Sonička istý čas spievala s Rišom a Janka sa odsťahovala do Banskej Bystrice. Potom nejakou zhodou náhod prišiel taký čas, že som sa zase ja dala dokopy s nejakými ľuďmi, ktorí ma podporili v tom, aby som urobila niečo sólové. Tak som vydala môj prvý album Rozhodnuté. Bolo to pred štyrmi rokmi. Minulého roku na jeseň som vydala druhý sólový album.

S Riškom tým, že sme z jednej farnosti a poznáme sa už 15 rokov, sme boli stále v kontakte. Keď sa nám narodili deti, čiže pred piatimi rokmi, tak som sa s jeho manželkou Silvinkou rozprávala, čo budeme púšťať našim deťom. Ako hudobníkom nám veci, ktoré boli na Slovensku, nestačili. Tak sme si povedali, že my sami im nahráme pesničky, ktoré sa nám páčia a tak, ako sa nám páčia. Tak sme vlastne urobili taký pokus, pomohlo nám aj jedno vydavateľstvo. A zrazu sa to všetko predalo. Ľudia si spontánne a prirodzene začali pýtať ďalšie a ďalšie cédečká, aby sme nahrali niečo nové a iné, lebo toto už majú opočúvané a tak sme vydali druhé. Povedali: Máte niečo kresťanské? Tak sme vydali kresťanské. Máte niečo anglické? Tak sme vydali anglické cédečko. A nemáte uspávanky a vianočné cédečko? Vlastne rodičia a deti nám sami pomáhajú v tom, čo máme tvoriť a zase my im pomáhame, aby mali čo počúvať. Takže je to také vzájomné.

3. Mnohí naši slovenskí interpreti sa pokúšali vytvoriť niečo pre deti, napr. Peter Nagy. Vy ste to podali takým zrozumiteľným, jednoduchým jazykom. Deti sa veľmi ľahko a rýchlo učia a vedia si zapamätať aj melódiu. Ako ste sa dopracovali k takej jednoduchosti?

Veková kategória, pre ktorú sa snažili robiť interpreti, bola stanovená vyššie – pre deti od 8 – 13 rokov. My sme sa snažili zamerať na kategóriu tých najmenších od jedného roka, resp. to môžu počúvať už bábätká. Učiť sa to vlastne dá od toho jedného roka, keď dieťa už viacej vníma, vie sa hýbať na túto hudbu. Jednak sme si úplne posunuli vekovú kategóriu a jednak aj spracovanie je také živé. Čo je na tom najzaujímavejšie je, že všetky nástroje sú živé, nie je to nahrané za pol dňa na nejakom syntetizátore. Ľudia vlastne ani nevedia, že ich hrajú úžasní umelci. Sú to ľudia, ktorí hrajú v kapelách, čo je ich živobytie, sú hudobníci. Keďže všetky nástroje sú reálne, tak vlastne aj zvuk je reálny. Vedia to zahrať, vedia do toho vložiť svoje umenie, že sa to proste páči a páči sa to aj rodičom, čo bolo tiež našou podmienkou. Snažíme sa to robiť tak, aby to bolo pestré, aby sa to páčilo aj rodičom a zároveň aj jednoduché, aby to bavilo aj deti. Je to náš štýl, asi to tak má byť. Čerpáme z toho, že sami máme deti v tom veku, takže vieme čo ich baví, čo radi počúvajú a čo sa im páči. Ja čerpám tiež zo Strednej pedagogickej školy, ktorú som vyštudovala. Dala mi veľa, tam som sa naučila o deťoch a ich vývoji veľmi veľa. Aj z toho tiež čerpám nápady a doteraz aj niektoré pesničky, čo sme sa tam učili.

4. A čo duchovné čerpanie?

My sa vlastne pred každým koncertom modlíme za nás, aj za tých ľudí. Určite to vnímame z tohto hľadiska, a vlastne, keby nám Boh nedal tie dary a keby nám on nedával silu, tak na to nemáme. To sú vlastne také zhody náhod, ktoré vlastne nie sú náhodami; zrejme toto chcel, aby sme robili a máme taký pocit, že to máme robiť, že je to naša cesta teraz, že to máme robiť teraz. Neviem, čo bude o päť rokov, ale máme to proste robiť. To sú také veci, ktoré ľudí ani nenapadnú, že radi cestujeme. Keby sme neradi cestovali, tak sa to nedá robiť. Radi spoznávame ľudí, radi sa s nimi stretávame. Taká zhoda náhod, že sme sa poznali – Riško je hudobník, vlastne má k tomu vzťah, lebo nie každý chce so mnou hrať. Keď on nemôže a niekde strašne chcú koncert, tak nie každý chce zahrať detské veci, lebo si pripadá trápne na pódiu. Čiže to je tiež ďalšia taká mála náhoda. Neviem si nájsť náhradu za neho a ani nechcem. Je to Božie riadenie, taký Boží dar, ktorý vlastne chceme odovzdávať aj druhým a tak to prežívame, že je to tak dobré. Sme radi, že sa tomu môžeme venovať naplno a že to napĺňa aj nás, aj tých ľudí.

5. Čo plánujete ďalej?

Už nám vyšlo siedme cédečko. Jednotka a dvojka boli všeobecné ľudové pesničky aj umelé, trojka je anglické, štvorka je kresťanské, päťka je všeobecné, šestka sú uspávanky, sedmička vianočné a k tomu vianočnému vyšli aj čisto podklady, aby mali panie učiteľky a školy na nacvičovanie. Plánujeme rozprávky. Tie už sú nahraté, takže ich budeme vydávať. Plánujeme veľký projekt, na ktorý musíme zohnať peniaze. Ide o pesničky s obrazom, čiže DVD, na ktorom nás budú deti vidieť a budú tam aj deti, ako keby klipy ku detským pesničkám. Bude to trošku aj poučné, sprevádzané krátkym slovom. Scenár je už skoro hotový, ešte sa musíme posnažiť.

Richard Čanaky:

Ja pochádzam z Novej Dubnice zo stredného Slovenska. Do Bratislavy sme sa nasťahovali, keď som mal dvanásť rokov. Mám o osem rokov staršieho brata. Ja som sa k tomu dostal ako také slepé kura k zrnu, lebo môj brat si kúpil gitaru; tak som v čase takých kríz do tej gitary a do hudby začal vkladať seba. Z hudby som si vytvoril taký svoj denník a vlastne od dvanástich rokoch skladám piesne. Najprv vznikla kapela Kompromis. Hrali sme folk, country. Ale ani to nebol cieľ. My sme vlastne začali s Miškou Janákovou, vokalistkou chodiť po ústavoch dlhodobo chorých ľudí a po nemocniciach a hrávali sme chorým ľuďom, starým, opusteným, ktorí už nikoho nemali. To proste bol náš zmysel. Potom nás tam niekto počul a povedal: “Príďte zahrať na tú a tú omšu, potom zrazu na tú a tú púť.“ To bolo ešte za totality. Potom zrazu na festival a zrazu sa to nejako rozbehlo. Prijali sme ďalších členov a tak vlastne vznikol Kompromis. Popritom som sa dostal na vojenčinu. Tam som sa cez jedného priateľa dostal do Lamača. Zaľúbil som sa, oženil a zostal som tam.

Ostatné sa zhoduje s tým, čo hovorila Mária. Začali sme koncertovať. Popri detských koncertoch je zaujímavé, že keď to organizujú kresťania, tak častokrát dôjde k takej dohode alebo k takému už zvyku alebo pomaličky k tradícii, že doobeda máme pre deti oficiálne koncert v kultúrnom dome alebo v kostole a poobede pre mladých. Tak sa spraví v kostole alebo v kulturáku koncert pre mládež. To sú pre nás vzácne koncerty, lebo tam dávame ľuďom papieriky s perami, na ktoré nám píšu rôzne otázky. Vytvorí sa taká veľmi dobrá atmosféra s tým, čo chcú ľudia počuť, vzniknú spontánne témy; to je veľmi vzácne. Vždy je pri tom veľa srandy, zaspievame si a je to veľmi domácke. Zatiaľ sme nedokázali; koncert spraviť pod hodinu a pol. Raz sa nám stalo, že v Starej Dubnici nad Váhom po dva a pol hodinách začali niektorí ľudia odchádzať. Mysleli sme si, že ich to už nebaví; neskôr sme sa dozvedeli, že odchádzali na posledné spoje autobusov. Toto si nedokážeme ustrážiť, ale ani ľudia samotní. Je to pre nás samotných zážitkom a rovnako aj detské koncerty. To, čo spomínala Mária, že my si to fakt sami stále užívame a modlíme sa za to, aby nás to stále bavilo, aby sme boli autentickí pred deťmi. Pred nimi sa to nedá profesionálne odbaviť, že teraz sme tu, hráme vám a za chvíľku už aj tak budeme inde. Sme tam naplno. Ako hovorí Tomáš Kempenský: „Blahoslavený ten, čo každý deň rozmýšľa nad svojou smrťou.“ Otáznik toho konca aj v živote aj v hudbe by mal byť otvorený každý deň. Ono je to vzácne vtedy, keď si povieme, že toto je posledný koncert, zahráme ho tak ako naposledy, ako keby som už nikdy inú šancu nemal a vtedy do toho vložím všetko. Keby takto človek pristupoval k životu aj k hudbe, tak potom môže tvoriť veľmi veľké veci a je to presvedčivé, je to autentické, človek neplánuje, a tak ako povedala Mária, vieme, že to teraz máme robiť. My sme strašne začali Boha rozdeľovať na modlitbu, do kostola, na duchovné cvičenia. Podľa mňa to je veľký omyl kresťanov. Ja si myslím, že tak ako hovorí Pavol: „Čokoľvek robíte, robte na Božiu slávu“, to znamená, že z akejkoľvek činnosti od varenia, upratovania, môžem čerpať, môžem byť ustavične s Bohom rovnakým spôsobom a v prítomnosti Boha ako na sv. omši, na modlitbe; takto to naozaj funguje. A my to aj tak prežívame, či už ideme na koncert, modlime sa v sakristii, rozprávame sa o Bohu alebo proste vidíme prírodu, tešíme sa zo snehu. To všetko ponúka Boh ako je napísané v liste Rimanom: „Boh všetko ukryl do stvorenia.“ Ľudia, keď sa na to pozerajú, premýšľajú o ňom a nemajú výhovorku. My nemôžeme povedať: „Nedostal som sa do kostola.“ To nevadí. Kostol – to je vrch ľadovca, to je tak nepochopiteľné človeku, ktorý nezažije Boha. Ak ho nezažijem v živote, tak ho nezažijem v kostole. Takže my proste robíme to, čo máme robiť a užívame si to. Preto nás to baví a vlastne z toho čerpáme energiu. Takže my sme si tu dnes dobili baterky a tešíme sa na to, čo zase príde.

6. Mohli by ste nám povedať niečo k Vášmu obráteniu, keďže stále citujete Pavla? Vaše obrátenie bolo niečo také ako u Pavla? Boli ste ateista?

Nebol som ateista, lebo moji príbuzní sa ma snažili tajným spôsobom vodiť do kostola, ale neviem, či to bolo funkčné. Moji rodičia boli ateisti, boli v komunistickej strane, ale takisto prešli obratom a teraz sú to veriaci ľudia a pre mňa sú veľkým vzorom lásky. Sú to už starší ľudia na dôchodku. Keď som bol puberťák, tak som si hovoril, že nechcem byť nikdy ako môj otec. Ako som vyrastal a spoznával som ho viac a viac, tak som si hovoril, že to nie je až také zlé. Dnes si hovorím, že keď budem raz taký ako on, tak si poviem, že to stálo za to. V dnešnej dobe je veľmi ťažké si udržať to, čo majú moji rodičia, proste im to tak v dobrom zmysle závidím a veľmi by som chcel mať raz taký vzťah so svojou manželkou ako majú oni. Mám krásny vzťah a všetko sú to milosti. Nič nie je možné brať, že dnes to tu je ako trvanlivé mlieko, proste je to taký tenký ľad. A obrátenie? Neviem. Mám pocit, že si ma Boh našiel a jednoducho vtedy som v to celé nejako uveril, pochopil a dnes sa snažím len žiť to, čo mi je prirodzené.

7. Malo to obrátenie súvislosť s hudbou?

S textami. Keď som bol menší, stále ma niečo nútilo písať. Odkedy som sa naučil písať, písal som. Minule som čítal rozprávku, ktorú som napísal, keď som mal asi deväť rokov o lentilkách, ako ušli z obchodu a prežívali dobrodružstvá. Potom som písal horory, strašidelné príbehy a na tom som zabával spolužiakov na výletoch. Stále som mal potrebu písať, písať a písať. Inak, oficiálne mi vyšla aj kniha. Pero a papier mi nejakým spôsobom prischli, takže pesničky už boli len formou. Keďže som vždy opisoval len svoje vnútro a bol som skôr horším interprétom cudzích textov; nevedel by som byť taký presvedčivý. Aj keď je to pri detských veciach úžasné, ale je to prirodzené – píšem pesničky o tom, čo prežívam, zatiaľ mi to tak vyhovuje.

8. Ako sa spolupracuje s Máriou?

Veľmi dobre. Dnes som práve nad tým práve, že sme už dlho takto spolu; niekto sa ma aj pýtal, či máme ponorkovú nemoc. Nikdy som si to zatiaľ neuvedomil, lebo Mária je veľmi prispôsobivý človek a každý máme „svoje muchy“. Nejakým spôsobom to vieme na seba vyladiť a keď jeden je na tom horšie, vie to potiahnuť druhý. Zatiaľ sa ešte nič také nestalo, žeby niečo škrípalo. Možno by niekto povedal, že iní by na tom už dávno zlyhali, ale máme tú milosť. Podľa mňa je to vyzbrojenie od Boha: toto budeš robiť, toto všetko k tomu dostaneš a o viac sa nestaraj. Takže to neriešime a fakt si to užívame. Pre mňa je každý detský koncert zážitkom, keď Máriu pozorujem pri deťoch, aj keď niekomu hovorím o koncertoch. Myslím si, že to je to originálne, jedinečné a nenapodobiteľné. To je to, v čom máme prioritu. Hovorím to fakt v pokore a myslím si, že je to obrovská milosť. Poznám aj Máriinu mamu. Je to staršia žena, ktorá vie „z fleku“ vymýšľať rozprávky a hovoriť básničky; moje deti ju majú veľmi radi. Dodnes si pamätám, ako sme išli cez nejaký kruhový objazd a ona v rámci toho kruhového objazdu vymyslela básničku na kruhový objazd. Keby ste poznali Máriinu mamu a Máriu, tak poviete, že toto ide generáciou a toto je zakonzervované. Nie je strach o to, že šesťdesiatročná Mária by sa nemohla blázniť s deťmi. To je tým, že to nie je násilné, nie je to robené pre projekt, pre kšeft, pre niečo. Tak ako povedala Mária, nikto neplánoval koncerty, vydávať cédečka, predávať desaťtisíce, ale jednoducho sa to zrazu objavilo ako vedľajší produkt. Ja aj Máriin manžel, náš manažér, sme museli opustiť zamestnania a robíme to. Ak si Boh vymyslí, že o pár rokov to bude inak, tak to bude inak, ale dnes by sme zbytočne niečo riešili.

9. Aké máte vyhliadky do budúcna?

To, čo povedala Mária. Hudobne plánujem v blízkej dobe nahrať ďalšie cédečko Vďaka Ježiš IV. Mojou túžbou je, aby sme mohli začať koncertovať aj v Čechách, je tam veľmi vďačné publikum, aby sa o nás dozvedeli ľudia, ktorí by mali o to skutočný záujem. Bol by som rád a myslím si, že to aj tak naozaj je, aby sme vždy boli na tom mieste, kde nás je naozaj treba. Niekedy mám pocit, že Česi sú po tom skutočne hladní. Myslím teraz na tie naše dospelácke koncerty. Bol by som veľmi rád, keby sa aj tam rozbehli. Teším sa na detské projekty, ktoré sa chystajú a myslím si, že je toho zatiaľ dosť. Máme ponuky aj z rádií. Keď sa nám podarí naplniť to všetko, čo plánujeme, tak sme dobrí. Myslím si, že máme na to energiu.

10. Ako sa vám u nás páčilo?

Mária:
Mne sa tu veľmi páčilo. Mala som pocit, že ste silná komunita, že držíte spolu, že tie decká sú spontánne. Bolo cítiť, že majú v sebe hudobné cítenie, že sa nehanbili a hneď sa chytili. Odspievala som už aj omše, kde som iba ja ukazovala a deti sa len pozerali. Vyzývala som ich niekoľkokrát a nepridali sa. Tu sa s nimi jednoducho dalo robiť. Niekde je to fakt o tom, že sa narobíte a vydáte toľko energie za kúsok niečoho, že sa podarí. Tu som mala pocit, že tie deti sú formovateľné, že sa s nimi dalo pracovať, robili to, čo som povedala. Páčilo sa mi, že tu boli aj staršie decká desať, jedenásť, dvanásťročné.

Richard:
Super bolo aj to, že tu bolo aj množstvo dospelých ľudí, že boli do konca a bavili sa. To množstvo ľudí bolo úžasné. Keď sme boli v sakristii, počuli sme len také šepoty a mysleli sme si, že to bude len taká tretina, no nevadí. Prídeme, a tam plný kostol, ešte vzadu v uličke stáli. Povedal som si, že buď odídu alebo nevedia, kam prišli. Dokonca to tak bolo a atmosféra bola krájateľná. Je vlastne vidieť aj to, že odohráme hodinový koncert a nie sme unavení. Niekedy po pol hodine už človek cíti únavu a pozerá, či ešte; Mirko ukáže, že ešte, lebo niekedy sa tak časovo dorozumievame. Tu to prešlo absolútne rýchlo, ako keby to „len lusklo“. Mária sa ma pýtala: „Hrali sme hodinu?“ Bolo to fakt úžasné. To je to, čo nás dobíja a čo nám dáva energiu ísť ďalej.

Mária:
Proste cítite, že sa to ľuďom páči, že to chcú a vracajú tú energiu naspäť. Tiež som zároveň cítila vďačnosť, že si to ľudia vážili, že sme prišli, čo v Bratislave už niekedy nezažívame, lebo tam je pretlak akcií. Je tam toho tak veľa, že niekedy už mám pocit, že počítame minúty.

11. Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom?

Mária:
Aby bol Ježiš ich priateľom, lebo to je najdôležitejšie v živote. Ale aby bol naozajstným priateľom, čiže ho budeme poznať, lebo môže byť priateľom iba ten, koho poznám a kto pozná mňa. Musíme ho poznať, aby sa naozaj stal našim priateľom. V tom je skrytých viacej vecí.

Richard:
Jeden kňaz povedal zaujímavý pohľad na hriech. Veľakrát, keď hrešíme, máme pocit porušenia nejakej dohody, nejakých pravidiel, nejakých zásad. Ono je to vlastne oveľa jednoduchšie. Keď hreším, tak Ježišovi zomiera priateľ. To je vlastne tiež o priateľstve. Tu nejde o nejaké pravidlá, o moje prešľapy, o nejakom nedodržaní čohosi. Jednoducho jemu zomrel priateľ a to je jeho bolesť.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová, Víťaz

Tu v rodinnom kruhu


Tu v rodinnom kruhu
sedíme si spolu,
tešme sa, radujme,
vzdajme chválu Bohu.
Že sme sa dožili
prekrásneho sviatku,
ktorý nám pripravil
Ježiš na pamiatku.

Svojím narodením,
keď na zem zostúpil,
by svojím učením
všetkých nás vykúpil.
Kázal sa nám všetkým
navzájom milovať,
jedine na láske
svet tento budovať.

A ja príkaz jeho
v srdci svojom nosím,
rodičia predrahí,
s láskou si vás ctím.
Za vašu dobrotu
krásne vám ďakujem,
od milého Boha
vrúcne vám to prajem:

Nech Pán Ježiš v dome našom
vždy prebýva,
nech nás v jedno spája
viera jeho živá.
Keď On nám požehná
nebeského chleba,
dá zdravia, dá sily,
všetko, čo nám treba.

Ó, rodičia moji,
chcem vám byť po vôli,
chcem, aby ste so mnou
vždy spokojní boli.

-re-

Všetko má svoj čas


Všetko má svoj čas

a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.

Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť,

svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť.

Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa.

Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť.

(porov. Kaz 3)

Aj na Starej maši našla Svätá rodina prístrešie


Nie som rodáčka z Víťaza, preto som sa s modlitbou Prístrešia stretla len pred pár rokmi, keď nás naši dobrí známi pozvali na návštevu práve v deň, keď sa v ich rodine modlil deviatnik. Bol to príjemný večer prežitý v spoločenstve rodín. Pýtala som sa, prečo sa nemodlíme aj na „našom riadku“? Ako som sa dozvedela z rozhovorov, predvianočný deviatnik sa na „našom riadku“ skoro pred štyridsiatimi rokmi modlil, a dokonca, aj v rodine mojich svokrovcov i susedov.

Teraz už nie je podstatné, prečo sa s tým prestalo, teraz je veľmi dôležité, že 15. decembra 2007 sa tradícia obnovila a na Starú mašu sa opäť vrátila radosť z očakávania Narodenia Pána v podobe deväťdňovej pobožnosti, ktorá má základ vo Svätom písme. Pani Katka oslovila rodiny, ktoré s radosťou prijali výzvu. Spoločenstvo bolo na svete a my sme mohli putovať s Jozefom a Máriou:

„Jozef a Mária k Betlemu kráčajú,

čoskoro noc bude, nocľah však nemajú.“

Dnes môžem napísať, že naše spoločenstvo tvoria úžasné rodiny. Sú to rodiny s malými deťmi, s dospievajúcou mládežou, mladé a staršie manželské páry, ale i vdovci a vdovy. Od nášho osemdesiatročného dedka cez statočnú Zuzku, ktorá ani raz nevynechala modlitbu deviatnika až po štvorročnú Moniku sme s radosťou a so spevom, so zažatými kahancami kráčali od domu k domu, od rodiny k rodine:

„Tu je dom, možnože, pustia nás do dverí,

klopú a čakajú, ktože im otvorí.“

S dojatím a bozkom sme vítali obraz Svätej rodiny a kľakali k modlitbe posvätného ruženca. Za lásku v našich rodinách, za dar viery pre naše deti, za birmovancov, za chorých a trpiacich, za zomrelých, za kňazské a rehoľné povolania, za vytrvalosť v každom povolaní, za nášho duchovného otca, za našu farnosť i za množstvo nevypovedaných úmyslov sme prosili. Každý z nás mohol každý večer zažiť naplnenie Ježišových slov: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja medzi nimi.“

Srdcia nám horeli ako svieca pred obrazom a po tvári sa mnohým kotúľali slzy, slzy dojatia, radosti a vďaky za tento požehnaný čas. Každá rodina zo spoločenstva prichýlila Svätú rodinu vo svojom príbytku na celý deň. Týchto deväť dní bolo darom pre naše rodiny, aby sme sa mohli viac ako inokedy stretnúť pri spoločnej modlitbe aj pri rozjímaní a vyprosiť si na príhovor Panny Márie hojnosť milostí.

Všetky rodiny hodnotili svoje rozhodnutie zapojiť sa do predvianočného deviatnika ako pozitívny krok na našej duchovnej ceste a preto dbajme, aby Svätá rodina, ktorá našla prístrešie v našich srdciach, žehnala rodiny nášho spoločenstva nielen v čase vianočnom, ale po celý rok.

Anna Birošová, Víťaz

ČAS


Pamätáte si, čím vás inšpirovali odbíjajúce hodiny v silvestrovskú noc na rozhraní nového časového obdobia? Možno ste pri zvuku strieľajúcich fliaš šampanského a mnohých vzájomných gratuláciách ani na to nemysleli. Možno ste pomysleli na skutočnosť, ktorú sme s ľútosťou takmer všetci skonštatovali, že sme opäť o rok starší! Zamyslíme sa nad hodnotou plynúceho času, lebo v našom živote znamená veľa.

Čas je ako rieka bez brehu; dotýka sa nás svojím tajomstvom z prameňa večnosti, prúdi do dnešného dňa a darúva nám prítomnosť.

Čas je ako pieseň bez speváka, môžeme ho počuť, iba keď hviezdy padajú z neba.

Keď sa milujúci zjednotia so svojimi milovanými, čas vtedy stráca začiatok a koniec a vtedy chceme s básnikom zvolať: Postoj chvíľa, si krásna.

Čas je začiatok konca pominuteľného života. Je to pozvanie na život, tisícoraké prebudenie sa ráno alebo túžba po domove uprostred života.

Čas je víchrica premeny, bolesť a radosť, most večnej vlasti.

Uprostred povinností často pociťujeme, že nám chýba táto hodnota, a želáme si, aby deň mal aspoň tridsať hodín. Je to asi najhorší pocit nemať čas, lebo človek ho potrebuje, aby sa stal človekom.

Nech nás na prahu nového časového úseku, ktorý sa nám ponúka ako neopakovateľný dar, povzbudia slova žalmistu: „Ja sa však spo-lieham na teba, Pane, a hovorím: Ty si môj Boh, v tvojich rukách je môj osud.“ (Ž 31, 15-16).

Všetkým Vám želám požehnaný nový rok 2008, v ktorom budeme mať k dispozícii veľa času na neustály kontakt s naším Pánom, ako aj na stretávanie sa a pomoc svojim blížnym.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:


– 11. 11. – hudobné zoskupenie Čanaky, Podhradská oživilo svojím spevom sv. omšu a poobede nám roztancovalo deti pri príležitosti desaťročnej existencie našej farnosti

– 28. 11. – pripomenuli sme si 15. a 7. výročie posvätenia kostolov sv. Jozefa a sv. Ondreja

– 29. 11. – oslávili sme 15 rokov od posvätenia kostola sv. Barbory v Ovčí

– 30. 11. – odpustovú sv. omšu k sv. Ondrejovi, apoštolovi na Vyšnom konci slúžil vdp. Peter Čorba, farár v Krížovanoch. Povzbudil nás k múdremu budovaniu našich životov na základe, ktorým je Kristus. Sv. Ondrej, oroduj za nás!

– 2. 12. – odpustovú slávnosť k úcte sv. Barbory, panny a mučenice v Ovčí slúžil vdp. Milan Balica, farár v Dlhej nad Cirochou, bývalý farár v Širokom (1980-1990).

-re-