Pre pripomenutie: Mária podhradská a Richard Čanaky uviedli koncert pre deti u nás v kostole sv. Jozefa, robotníka 11. novembra 2007. Pri tejto príležitosti sme im položili pár otázok.
1. Nazvali sme Vás hudobné zoskupenie Mária Podhradská a Richard Čanaky. Je to dobré?
Boli sme už všelijako nazvaní. Na plagáty píšeme iba naše mená. Celý tento projekt voláme Deťom alebo Detský koncert, ale vlastne nás to neurazilo. Je nám to vlastne jedno, takže dobre ste nás nazvali.
Mária Podhradská:
2. Na úvod by ste sa nám mohli predstaviť.
Narodila som sa v Bratislave. Mám o rok a pol mladšieho brata. K hudbe ma priviedla mama. Je profesionálnou hudobníčkou, celý svoj život učí hru na husliach na bratislavskom konzervatóriu. Vlastne ma tiež k tomu viedla. Chodila som do Ľudovej školy umenia a zároveň ma prihlásila do Bratislavského detského zboru, kde som spievala do osemnástich rokov. Chvíľu som spievala v Lúčnici. Medzitým, keď som mala šestnásť, sedemnásť rokov začala som chodiť v nedele na mládežnícke sv. omše v Lamači a začala som s nimi spievať. Potom sme si viacerí povedali, že máme zložené nejaké vlastné veci a že by sme ich mohli nacvičiť ešte lepšie a ešte kvalitnejšie a vlastne takýmto spôsobom vznikla hudobná skupina Atlanta, v ktorej som začínala.
S Atlantou sme vydali už štyri albumy. V poslednom čase už každý máme svoj životný štýl, všetci sme sa povydávali, poženili, máme deti. A možno aj hudobný štýl, s ktorým sme začínali, sa každému rozvinul trošku ináč. Maroš Kachút je vlastne teraz absolútne top producentom tých najznámejších spevákov na Slovensku, pracuje teda v tomto tíme. Vyberal vlastne všetkých superstaristov. Dano Kachút pôsobí v skupine Tiramisu. Sonička istý čas spievala s Rišom a Janka sa odsťahovala do Banskej Bystrice. Potom nejakou zhodou náhod prišiel taký čas, že som sa zase ja dala dokopy s nejakými ľuďmi, ktorí ma podporili v tom, aby som urobila niečo sólové. Tak som vydala môj prvý album Rozhodnuté. Bolo to pred štyrmi rokmi. Minulého roku na jeseň som vydala druhý sólový album.
S Riškom tým, že sme z jednej farnosti a poznáme sa už 15 rokov, sme boli stále v kontakte. Keď sa nám narodili deti, čiže pred piatimi rokmi, tak som sa s jeho manželkou Silvinkou rozprávala, čo budeme púšťať našim deťom. Ako hudobníkom nám veci, ktoré boli na Slovensku, nestačili. Tak sme si povedali, že my sami im nahráme pesničky, ktoré sa nám páčia a tak, ako sa nám páčia. Tak sme vlastne urobili taký pokus, pomohlo nám aj jedno vydavateľstvo. A zrazu sa to všetko predalo. Ľudia si spontánne a prirodzene začali pýtať ďalšie a ďalšie cédečká, aby sme nahrali niečo nové a iné, lebo toto už majú opočúvané a tak sme vydali druhé. Povedali: Máte niečo kresťanské? Tak sme vydali kresťanské. Máte niečo anglické? Tak sme vydali anglické cédečko. A nemáte uspávanky a vianočné cédečko? Vlastne rodičia a deti nám sami pomáhajú v tom, čo máme tvoriť a zase my im pomáhame, aby mali čo počúvať. Takže je to také vzájomné.
3. Mnohí naši slovenskí interpreti sa pokúšali vytvoriť niečo pre deti, napr. Peter Nagy. Vy ste to podali takým zrozumiteľným, jednoduchým jazykom. Deti sa veľmi ľahko a rýchlo učia a vedia si zapamätať aj melódiu. Ako ste sa dopracovali k takej jednoduchosti?
Veková kategória, pre ktorú sa snažili robiť interpreti, bola stanovená vyššie – pre deti od 8 – 13 rokov. My sme sa snažili zamerať na kategóriu tých najmenších od jedného roka, resp. to môžu počúvať už bábätká. Učiť sa to vlastne dá od toho jedného roka, keď dieťa už viacej vníma, vie sa hýbať na túto hudbu. Jednak sme si úplne posunuli vekovú kategóriu a jednak aj spracovanie je také živé. Čo je na tom najzaujímavejšie je, že všetky nástroje sú živé, nie je to nahrané za pol dňa na nejakom syntetizátore. Ľudia vlastne ani nevedia, že ich hrajú úžasní umelci. Sú to ľudia, ktorí hrajú v kapelách, čo je ich živobytie, sú hudobníci. Keďže všetky nástroje sú reálne, tak vlastne aj zvuk je reálny. Vedia to zahrať, vedia do toho vložiť svoje umenie, že sa to proste páči a páči sa to aj rodičom, čo bolo tiež našou podmienkou. Snažíme sa to robiť tak, aby to bolo pestré, aby sa to páčilo aj rodičom a zároveň aj jednoduché, aby to bavilo aj deti. Je to náš štýl, asi to tak má byť. Čerpáme z toho, že sami máme deti v tom veku, takže vieme čo ich baví, čo radi počúvajú a čo sa im páči. Ja čerpám tiež zo Strednej pedagogickej školy, ktorú som vyštudovala. Dala mi veľa, tam som sa naučila o deťoch a ich vývoji veľmi veľa. Aj z toho tiež čerpám nápady a doteraz aj niektoré pesničky, čo sme sa tam učili.
4. A čo duchovné čerpanie?
My sa vlastne pred každým koncertom modlíme za nás, aj za tých ľudí. Určite to vnímame z tohto hľadiska, a vlastne, keby nám Boh nedal tie dary a keby nám on nedával silu, tak na to nemáme. To sú vlastne také zhody náhod, ktoré vlastne nie sú náhodami; zrejme toto chcel, aby sme robili a máme taký pocit, že to máme robiť, že je to naša cesta teraz, že to máme robiť teraz. Neviem, čo bude o päť rokov, ale máme to proste robiť. To sú také veci, ktoré ľudí ani nenapadnú, že radi cestujeme. Keby sme neradi cestovali, tak sa to nedá robiť. Radi spoznávame ľudí, radi sa s nimi stretávame. Taká zhoda náhod, že sme sa poznali – Riško je hudobník, vlastne má k tomu vzťah, lebo nie každý chce so mnou hrať. Keď on nemôže a niekde strašne chcú koncert, tak nie každý chce zahrať detské veci, lebo si pripadá trápne na pódiu. Čiže to je tiež ďalšia taká mála náhoda. Neviem si nájsť náhradu za neho a ani nechcem. Je to Božie riadenie, taký Boží dar, ktorý vlastne chceme odovzdávať aj druhým a tak to prežívame, že je to tak dobré. Sme radi, že sa tomu môžeme venovať naplno a že to napĺňa aj nás, aj tých ľudí.
5. Čo plánujete ďalej?
Už nám vyšlo siedme cédečko. Jednotka a dvojka boli všeobecné ľudové pesničky aj umelé, trojka je anglické, štvorka je kresťanské, päťka je všeobecné, šestka sú uspávanky, sedmička vianočné a k tomu vianočnému vyšli aj čisto podklady, aby mali panie učiteľky a školy na nacvičovanie. Plánujeme rozprávky. Tie už sú nahraté, takže ich budeme vydávať. Plánujeme veľký projekt, na ktorý musíme zohnať peniaze. Ide o pesničky s obrazom, čiže DVD, na ktorom nás budú deti vidieť a budú tam aj deti, ako keby klipy ku detským pesničkám. Bude to trošku aj poučné, sprevádzané krátkym slovom. Scenár je už skoro hotový, ešte sa musíme posnažiť.
Richard Čanaky:
Ja pochádzam z Novej Dubnice zo stredného Slovenska. Do Bratislavy sme sa nasťahovali, keď som mal dvanásť rokov. Mám o osem rokov staršieho brata. Ja som sa k tomu dostal ako také slepé kura k zrnu, lebo môj brat si kúpil gitaru; tak som v čase takých kríz do tej gitary a do hudby začal vkladať seba. Z hudby som si vytvoril taký svoj denník a vlastne od dvanástich rokoch skladám piesne. Najprv vznikla kapela Kompromis. Hrali sme folk, country. Ale ani to nebol cieľ. My sme vlastne začali s Miškou Janákovou, vokalistkou chodiť po ústavoch dlhodobo chorých ľudí a po nemocniciach a hrávali sme chorým ľuďom, starým, opusteným, ktorí už nikoho nemali. To proste bol náš zmysel. Potom nás tam niekto počul a povedal: “Príďte zahrať na tú a tú omšu, potom zrazu na tú a tú púť.“ To bolo ešte za totality. Potom zrazu na festival a zrazu sa to nejako rozbehlo. Prijali sme ďalších členov a tak vlastne vznikol Kompromis. Popritom som sa dostal na vojenčinu. Tam som sa cez jedného priateľa dostal do Lamača. Zaľúbil som sa, oženil a zostal som tam.
Ostatné sa zhoduje s tým, čo hovorila Mária. Začali sme koncertovať. Popri detských koncertoch je zaujímavé, že keď to organizujú kresťania, tak častokrát dôjde k takej dohode alebo k takému už zvyku alebo pomaličky k tradícii, že doobeda máme pre deti oficiálne koncert v kultúrnom dome alebo v kostole a poobede pre mladých. Tak sa spraví v kostole alebo v kulturáku koncert pre mládež. To sú pre nás vzácne koncerty, lebo tam dávame ľuďom papieriky s perami, na ktoré nám píšu rôzne otázky. Vytvorí sa taká veľmi dobrá atmosféra s tým, čo chcú ľudia počuť, vzniknú spontánne témy; to je veľmi vzácne. Vždy je pri tom veľa srandy, zaspievame si a je to veľmi domácke. Zatiaľ sme nedokázali; koncert spraviť pod hodinu a pol. Raz sa nám stalo, že v Starej Dubnici nad Váhom po dva a pol hodinách začali niektorí ľudia odchádzať. Mysleli sme si, že ich to už nebaví; neskôr sme sa dozvedeli, že odchádzali na posledné spoje autobusov. Toto si nedokážeme ustrážiť, ale ani ľudia samotní. Je to pre nás samotných zážitkom a rovnako aj detské koncerty. To, čo spomínala Mária, že my si to fakt sami stále užívame a modlíme sa za to, aby nás to stále bavilo, aby sme boli autentickí pred deťmi. Pred nimi sa to nedá profesionálne odbaviť, že teraz sme tu, hráme vám a za chvíľku už aj tak budeme inde. Sme tam naplno. Ako hovorí Tomáš Kempenský: „Blahoslavený ten, čo každý deň rozmýšľa nad svojou smrťou.“ Otáznik toho konca aj v živote aj v hudbe by mal byť otvorený každý deň. Ono je to vzácne vtedy, keď si povieme, že toto je posledný koncert, zahráme ho tak ako naposledy, ako keby som už nikdy inú šancu nemal a vtedy do toho vložím všetko. Keby takto človek pristupoval k životu aj k hudbe, tak potom môže tvoriť veľmi veľké veci a je to presvedčivé, je to autentické, človek neplánuje, a tak ako povedala Mária, vieme, že to teraz máme robiť. My sme strašne začali Boha rozdeľovať na modlitbu, do kostola, na duchovné cvičenia. Podľa mňa to je veľký omyl kresťanov. Ja si myslím, že tak ako hovorí Pavol: „Čokoľvek robíte, robte na Božiu slávu“, to znamená, že z akejkoľvek činnosti od varenia, upratovania, môžem čerpať, môžem byť ustavične s Bohom rovnakým spôsobom a v prítomnosti Boha ako na sv. omši, na modlitbe; takto to naozaj funguje. A my to aj tak prežívame, či už ideme na koncert, modlime sa v sakristii, rozprávame sa o Bohu alebo proste vidíme prírodu, tešíme sa zo snehu. To všetko ponúka Boh ako je napísané v liste Rimanom: „Boh všetko ukryl do stvorenia.“ Ľudia, keď sa na to pozerajú, premýšľajú o ňom a nemajú výhovorku. My nemôžeme povedať: „Nedostal som sa do kostola.“ To nevadí. Kostol – to je vrch ľadovca, to je tak nepochopiteľné človeku, ktorý nezažije Boha. Ak ho nezažijem v živote, tak ho nezažijem v kostole. Takže my proste robíme to, čo máme robiť a užívame si to. Preto nás to baví a vlastne z toho čerpáme energiu. Takže my sme si tu dnes dobili baterky a tešíme sa na to, čo zase príde.
6. Mohli by ste nám povedať niečo k Vášmu obráteniu, keďže stále citujete Pavla? Vaše obrátenie bolo niečo také ako u Pavla? Boli ste ateista?
Nebol som ateista, lebo moji príbuzní sa ma snažili tajným spôsobom vodiť do kostola, ale neviem, či to bolo funkčné. Moji rodičia boli ateisti, boli v komunistickej strane, ale takisto prešli obratom a teraz sú to veriaci ľudia a pre mňa sú veľkým vzorom lásky. Sú to už starší ľudia na dôchodku. Keď som bol puberťák, tak som si hovoril, že nechcem byť nikdy ako môj otec. Ako som vyrastal a spoznával som ho viac a viac, tak som si hovoril, že to nie je až také zlé. Dnes si hovorím, že keď budem raz taký ako on, tak si poviem, že to stálo za to. V dnešnej dobe je veľmi ťažké si udržať to, čo majú moji rodičia, proste im to tak v dobrom zmysle závidím a veľmi by som chcel mať raz taký vzťah so svojou manželkou ako majú oni. Mám krásny vzťah a všetko sú to milosti. Nič nie je možné brať, že dnes to tu je ako trvanlivé mlieko, proste je to taký tenký ľad. A obrátenie? Neviem. Mám pocit, že si ma Boh našiel a jednoducho vtedy som v to celé nejako uveril, pochopil a dnes sa snažím len žiť to, čo mi je prirodzené.
7. Malo to obrátenie súvislosť s hudbou?
S textami. Keď som bol menší, stále ma niečo nútilo písať. Odkedy som sa naučil písať, písal som. Minule som čítal rozprávku, ktorú som napísal, keď som mal asi deväť rokov o lentilkách, ako ušli z obchodu a prežívali dobrodružstvá. Potom som písal horory, strašidelné príbehy a na tom som zabával spolužiakov na výletoch. Stále som mal potrebu písať, písať a písať. Inak, oficiálne mi vyšla aj kniha. Pero a papier mi nejakým spôsobom prischli, takže pesničky už boli len formou. Keďže som vždy opisoval len svoje vnútro a bol som skôr horším interprétom cudzích textov; nevedel by som byť taký presvedčivý. Aj keď je to pri detských veciach úžasné, ale je to prirodzené – píšem pesničky o tom, čo prežívam, zatiaľ mi to tak vyhovuje.
8. Ako sa spolupracuje s Máriou?
Veľmi dobre. Dnes som práve nad tým práve, že sme už dlho takto spolu; niekto sa ma aj pýtal, či máme ponorkovú nemoc. Nikdy som si to zatiaľ neuvedomil, lebo Mária je veľmi prispôsobivý človek a každý máme „svoje muchy“. Nejakým spôsobom to vieme na seba vyladiť a keď jeden je na tom horšie, vie to potiahnuť druhý. Zatiaľ sa ešte nič také nestalo, žeby niečo škrípalo. Možno by niekto povedal, že iní by na tom už dávno zlyhali, ale máme tú milosť. Podľa mňa je to vyzbrojenie od Boha: toto budeš robiť, toto všetko k tomu dostaneš a o viac sa nestaraj. Takže to neriešime a fakt si to užívame. Pre mňa je každý detský koncert zážitkom, keď Máriu pozorujem pri deťoch, aj keď niekomu hovorím o koncertoch. Myslím si, že to je to originálne, jedinečné a nenapodobiteľné. To je to, v čom máme prioritu. Hovorím to fakt v pokore a myslím si, že je to obrovská milosť. Poznám aj Máriinu mamu. Je to staršia žena, ktorá vie „z fleku“ vymýšľať rozprávky a hovoriť básničky; moje deti ju majú veľmi radi. Dodnes si pamätám, ako sme išli cez nejaký kruhový objazd a ona v rámci toho kruhového objazdu vymyslela básničku na kruhový objazd. Keby ste poznali Máriinu mamu a Máriu, tak poviete, že toto ide generáciou a toto je zakonzervované. Nie je strach o to, že šesťdesiatročná Mária by sa nemohla blázniť s deťmi. To je tým, že to nie je násilné, nie je to robené pre projekt, pre kšeft, pre niečo. Tak ako povedala Mária, nikto neplánoval koncerty, vydávať cédečka, predávať desaťtisíce, ale jednoducho sa to zrazu objavilo ako vedľajší produkt. Ja aj Máriin manžel, náš manažér, sme museli opustiť zamestnania a robíme to. Ak si Boh vymyslí, že o pár rokov to bude inak, tak to bude inak, ale dnes by sme zbytočne niečo riešili.
9. Aké máte vyhliadky do budúcna?
To, čo povedala Mária. Hudobne plánujem v blízkej dobe nahrať ďalšie cédečko Vďaka Ježiš IV. Mojou túžbou je, aby sme mohli začať koncertovať aj v Čechách, je tam veľmi vďačné publikum, aby sa o nás dozvedeli ľudia, ktorí by mali o to skutočný záujem. Bol by som rád a myslím si, že to aj tak naozaj je, aby sme vždy boli na tom mieste, kde nás je naozaj treba. Niekedy mám pocit, že Česi sú po tom skutočne hladní. Myslím teraz na tie naše dospelácke koncerty. Bol by som veľmi rád, keby sa aj tam rozbehli. Teším sa na detské projekty, ktoré sa chystajú a myslím si, že je toho zatiaľ dosť. Máme ponuky aj z rádií. Keď sa nám podarí naplniť to všetko, čo plánujeme, tak sme dobrí. Myslím si, že máme na to energiu.
10. Ako sa vám u nás páčilo?
Mária:
Mne sa tu veľmi páčilo. Mala som pocit, že ste silná komunita, že držíte spolu, že tie decká sú spontánne. Bolo cítiť, že majú v sebe hudobné cítenie, že sa nehanbili a hneď sa chytili. Odspievala som už aj omše, kde som iba ja ukazovala a deti sa len pozerali. Vyzývala som ich niekoľkokrát a nepridali sa. Tu sa s nimi jednoducho dalo robiť. Niekde je to fakt o tom, že sa narobíte a vydáte toľko energie za kúsok niečoho, že sa podarí. Tu som mala pocit, že tie deti sú formovateľné, že sa s nimi dalo pracovať, robili to, čo som povedala. Páčilo sa mi, že tu boli aj staršie decká desať, jedenásť, dvanásťročné.
Richard:
Super bolo aj to, že tu bolo aj množstvo dospelých ľudí, že boli do konca a bavili sa. To množstvo ľudí bolo úžasné. Keď sme boli v sakristii, počuli sme len také šepoty a mysleli sme si, že to bude len taká tretina, no nevadí. Prídeme, a tam plný kostol, ešte vzadu v uličke stáli. Povedal som si, že buď odídu alebo nevedia, kam prišli. Dokonca to tak bolo a atmosféra bola krájateľná. Je vlastne vidieť aj to, že odohráme hodinový koncert a nie sme unavení. Niekedy po pol hodine už človek cíti únavu a pozerá, či ešte; Mirko ukáže, že ešte, lebo niekedy sa tak časovo dorozumievame. Tu to prešlo absolútne rýchlo, ako keby to „len lusklo“. Mária sa ma pýtala: „Hrali sme hodinu?“ Bolo to fakt úžasné. To je to, čo nás dobíja a čo nám dáva energiu ísť ďalej.
Mária:
Proste cítite, že sa to ľuďom páči, že to chcú a vracajú tú energiu naspäť. Tiež som zároveň cítila vďačnosť, že si to ľudia vážili, že sme prišli, čo v Bratislave už niekedy nezažívame, lebo tam je pretlak akcií. Je tam toho tak veľa, že niekedy už mám pocit, že počítame minúty.
11. Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom?
Mária:
Aby bol Ježiš ich priateľom, lebo to je najdôležitejšie v živote. Ale aby bol naozajstným priateľom, čiže ho budeme poznať, lebo môže byť priateľom iba ten, koho poznám a kto pozná mňa. Musíme ho poznať, aby sa naozaj stal našim priateľom. V tom je skrytých viacej vecí.
Richard:
Jeden kňaz povedal zaujímavý pohľad na hriech. Veľakrát, keď hrešíme, máme pocit porušenia nejakej dohody, nejakých pravidiel, nejakých zásad. Ono je to vlastne oveľa jednoduchšie. Keď hreším, tak Ježišovi zomiera priateľ. To je vlastne tiež o priateľstve. Tu nejde o nejaké pravidlá, o moje prešľapy, o nejakom nedodržaní čohosi. Jednoducho jemu zomrel priateľ a to je jeho bolesť.
Ďakujeme za rozhovor.
pripravili M. Magda a G. Magdová, Víťaz
