Pohľad na očistec (I. časť)



Nedávno som čítala knihu z vydavateľstva Serafín Pohľad na očistec, kde sú opísané súkromné zjavenia sv. Kataríny Janovskej, sv. Jána z Kríža a sv. Jána Mária Vianney. Je to veľmi pôsobivé čítanie, preto vám v tomto „dušičkovom“ čase chcem sprostredkovať ich myšlienky. Nech nás to všetkých povzbudí modliť sa za duše v očistci.

Meditovať o tajomstve očistca vo svetle učenia Cirkvi je pre kresťana prameňom veľkého duchovného úžitku. Táto meditácia mu približuje hlbší zmysel Božej svätosti a dáva lepšiu predstavu o jeho povolaní, ktoré neznáša ani vlažnosť, ani prispôsobovanie sa, ani zbabelé kompromisy so svetom. Učí čistote lásky a posilňuje túžbu vidieť Boha. Napokon rozmnožuje jeho lásku a povzbudzuje ho pracovať pre tých, ktorých svätá Veronika Giuliani súcitne nazvala „zabudnuté duše“.

Pri rannej modlitbe, keď som prosil za duše v očistci, zjavil sa mojej duši môj anjel strážca. Na čelo mi urobil znamenie kríža. Pozoroval som toho posla Božej lásky, obklopeného svätožiarou, a v duši mi zavládol hlboký pokoj. Tvár mal žiarivú, pozeral na mňa láskavo a vážne. Keď som zbadal fialový pás zdobiaci jeho bielu tuniku pochopil som, čo Pán o do mňa žiadal: modlitbu a pokánie. Povedal mi, ako nás Pán miluje a ako rád by každej duši odhalil divy svojej lásky. Ježiš ma chce teraz zvláštnym spôsobom vo svetle svojho Srdca pozvať, aby som objavil tajomstvo očistca a kontemploval ho. Nato sa ma zmocnila úzkosť, ale anjel ma upokojil: „Vôbec sa neboj a netráp sa. Očistec je tajomstvo lásky a milosrdenstva, a keď ho objavíš, tvoja duša bude povolaná k najväčšej láske Pána. Pozvanie očistca ti prinesie veľké milosti posvätenia. A ja stojím pri tebe a budem ťa posilňovať, tak sa neboj. Čoskoro spoznáš a objavíš mnoho vecí, niektoré ti prinesú veľa krásy a útechy, iné ti budú pripadať hrozné. Budeš musieť veľmi trpieť, aby si sa naučil veľmi milovať. Ježiš ťa chce viesť čoraz vyššie a vyššie z poznania do poznania, z lásky do lásky, až do svojho eucharistického Srdca, Prameňa všetkej lásky.“ Nato anjel zmizol spred môjho vnútorného zraku.

Pán chcel, aby som uvidel, spoznal a pochopil, čo sú to tresty v očistci vo svojom celku. Pravda, tu na zemi nemôžeme presne vedieť, čím sú naozaj, keď ich nezakúsime. Niekto však môže dostať od Pána milosť skutočne sa priblížiť k tomuto tajomstvu očistca, aby mohol svojich bratov poučiť a povzbudiť k súcitu a k modlitbe za sväté duše v očistci.
Videl som, že v skutočnosti je len jediný trest v očistci a ten tvorí vlastný očistec: je to dočasné pozbavenie videnia Boha. Tento trest je tým strašnejší, že duša sa cíti byť prudko priťahovaná Bohom. Ona si to uvedomuje a smeruje k nemu s mohutným nadšením. A predsa zostáva ako ochromená, lebo musí zotrvať v nehybnosti napriek tejto príťažlivosti lásky. Duša v očistci túži len po sláve Božej. Vrhá sa do očistca poháňaná svojou láskou, túži po tomto utrpení, po tomto odpykaní viny, ktoré oslavuje Boha, jeho svätosť. Je to trýzeň lásky, pálčivý smäd, aký na zemi nejestvuje. Toto utrpenie v očistci je strašné. Myslím, že dušu v očistci možno prirovnať k ochrnutému, ktorý ležal na brehu rybníka a úžasne túžil ponoriť sa do vody, ale nevládal a to mu muselo spôsobovať hrozné utrpenie. Taká je teda mučivá a stravujúca túžba duše po Bohu. Je to spaľujúci očistcový oheň. Všetky ostatné tresty sú len dôsledky tejto túžby po láske: pocit odvrhnutia, zabudnutia, temnoty, smädu po Bohu, ľahostajnosť ľudí, ktorí sú ešte na zemi, bolesť z hriechu, atď.

Videl som, že sú rozdielne stupne očistca. Netvorí ich ale rozdielny ráz trestov, ale ich dĺžka a najmä väčšia či menšia intenzita a viac či menej hojné útechy.
No videl som aj to, že v tom, čo ľudia nazývajú Veľký očistec alebo Dno očistca, duše vnímajú diablov, ktorí ich veľmi sužujú, lebo sa okolo nich živo pohybujú. To ma vždy prekvapovalo, ale anjel strážca mi to vysvetlil: Diabli nemôžu priamo pôsobiť na duše v očistci, no Boh dovoľuje, aby niektoré duše vnímali ich prítomnosť a ich trýzeň. Podľa sv. Tomáša Akvinského diabli už nemajú nad dušami v očistci nijakú moc, lebo boli navždy porazení. Je však možné, že diabli sú tam vo chvíli, keď duše opúšťajú svoje telá, aby videli ako trpia a uspokojili svoju nenávisť. Tento veľký očistec je ako peklo, ale bez večných trestov a nenávisti voči Bohu, bez zúfalstva. Duše sú tu ustavične pohrúžené do nádeje na čistý stav, akoby spútané a znehybnené ohňom Božej lásky vo veľkej samote, v absolútnej oddanosti do Božej vôle. Tento hrozný stav sa nedá presne opísať, aspoň ja som to tak vnímal. Duše, ktoré si odpykávajú tresty vo Veľkom očistci nevnímajú nič z prosieb putujúcej Cirkvi za ne. Napriek tomu ony im pomáhajú a skracujú pobyt vo Veľkom očistci, hoci duše o tom nevedia. Videl som tam duše, ktoré dostali mnohé milosti, ale nevedeli na ne odpovedať, duše, ktoré museli prevziať ťažkú zodpovednosť, ktorú neboli schopné vykonávať dokonale. Preto som tam videl veľké množstvo kňazov, zasvätených duší, biskupov, kardinálov, ba aj pápežov. Uzrel som tam aj vodcov ľudu, kráľov, politických vodcov. Môj anjel mi povedal: „Modli sa, veľmi sa modli za tieto duše a podnecuj aj druhých, lebo tí budú musieť vydať presný počet Bohu.“

Na konci dnešnej rannej modlitby sa mi zjavilo čosi z Božej svätosti, čo ma ohromilo. Videl som obrovské horiace more. Toto more bolo spojené so svätou Cirkvou, akoby ju obmývalo, živilo, stravovalo v sebe všetko, čo je hriech, nedokonalosť, vo svojej pahrebe spaľovalo, ničilo všetku nečistotu. Videl som očistec ako predsieň ohňa nebeskej Slávy, kde sú duše ponorené do Božej svätosti, aby sa tam očistili. Tu čerpajú radosť z toho, že môžu pykať za svoje viny, že môžu byť v náručí Božej lásky. Vlny Božej svätosti sa rozlievajú dovnútra očistca ako príval ohňa. Duše sa nimi naplnia, vášnivo sa do nich ponoria, hoci v hrozných trestoch a mukách. A čím väčšmi sa tomu oddajú, tým sa stávajú priezračnejšími, žiarivejšími a krajšími. Čím viac trpia v tomto mori, tým viac túžia s vďačnosťou oslavovať Boha.

Neskoro večer, keď som sa pohrúžil do ticha a samoty a modlil sa za duše v očistci, zjavil sa pri mne anjel strážca, celý obklopený svetlom. Vystrel ruku a povedal: „Pozri, dieťa moje, a veľmi sa modli!“ Ukázal mi Stredný očistec. Nato som uzrel očami duše, ako sa predo mnou otvorilo ohnivé more. Hučalo, veľmi jasné obrovské plamene z neho neprestajne vysťahovali a zasa zhasínali, praskotali a syčali tak silne, až mi z toho v ušiach brnelo. A tam vystierali ruky tisíce a tisíce duší, bičované plameňmi. Toto divadlo ma nútilo cúvnuť, modlil som sa čo najvrúcnejšie, ale zdalo sa mi, že oheň zasahuje aj moje telo a že ústa mam suché a stuhnuté, dusím sa …

Tieto duše v Strednom očistci trpia veľmi. Ale na rozdiel od Veľkého očistca pociťujú veľmi veľké útechy. Vnímajú Božiu láskavosť voči sebe, vnímajú Božiu lásku, ktorá ich priťahuje. Môžu vidieť prosby, ktoré stúpajú zo zeme k trónu Božej Trojice a sú určené za ne. Duše jasajú a vzdávajú vďaky. A naopak môžu vidieť, že niektorí ľudia sa nemodlia alebo na ne úplne zabudli a to ich zarmucuje. Nie kvôli nim samým, ale kvôli týmto ľuďom, ktorý sa takto pozbavujú milostí a zanedbávajú Boha. Inou útechou pre tieto duše sú návštevy presvätej Matky Božej, ktorá im prináša nádej. Príde do očistca na každý svoj sviatok a vtedy vyslobodí veľké množstvo duší.

Anjel mi vysvetlil: Toto je Stredný očistec. Všetky duše musia najprv prejsť Veľkým očistcom. Veľmi zriedka sa stane, že duša neprechádza Veľkým očistcom. Po osobitnom súde duša často ide do Veľkého očistca. Tam je ako otupená, zdrvená, lebo je tam odhalenie hriechu, jeho veľkosti, následkov. Duša sa nemôže hnúť, vidí ako sa voči nej uplatňuje Božia spravodlivosť, a zároveň vidí Božie milosrdenstvo, ktoré jej prinieslo spásu.
Potom sa dá do pohybu smerom k Bohu, ktorý ju priťahuje, strhne k nadšeniu pre jeho nekonečnú lásku – vtedy duša prechádza do Stredného očistca.

spracovala Mária H.

Najväčší zázrak, aký máme (I. časť)

„Volto santo! V Manopelle je najväčší zázrak, aký máme.“
sv. Páter Pio


Na šatke s rozmermi 17×24 cm, uloženej v striebornom relikviári, ktorý je verejne vystavený na hlavnom oltári v manopellskom kostole, sa nachádza podobizeň zmŕtvychvstalého Krista.

Už 20 rokov množstvo významných vedcov všestranne skúma tajomstvo relikvie Kristovej tváre z Manopella. Ich výsledky potvrdzujú, že obraz vznikol vedecky nevysvetliteľným spôsobom. Istotne nebol namaľovaný ľudskou rukou, podobne ako zázračný obraz Panny Márie z Guadalupe v Mexiku alebo obraz Kristovho tela na Turínskom plátne.

Najnovšie výskumné techniky, použité pri skúmaní Turínskeho plátna, sa použili aj pri skúmaní šatky z Manopella. Výsledky všetkých týchto expertíz jednoznačne dokazujú, že súčasná veda nie je schopná zistiť, ako obraz vznikol, ani odkiaľ pochádzajú tajomné farby, ktoré spôsobili, že obraz Svätej tváre fascinuje svojou krásou a priam žiari živosťou.

Profesori Danto, Vittore a Fanti z univerzity v Bologni pri svojich analýzach použili skener s vysokým rozlíšením a zistili, že vo vláknach skúmanej tkaniny nie sú zatečené nijaké farby a pri mikroskopickom zväčšení jasne vidieť, že na materiáli nie sú ani najmenšie stopy farieb. Všetky výskumy vylúčili akúkoľvek maliarsku techniku, lebo obrysy očí a úst sú také čisté, že ľudskou rukou ani žiadnou technikou nie je možné dosiahnuť tak čisté línie, len na mieste oka sa vlákna zdajú akoby prepálené pôsobením vysokej teploty. Najudivujúcejšou vlastnosťou Tváre z Manopella je priezračnosť plátna a skutočnosť, že obraz je dokonale viditeľný z oboch strán, ďalšou vlastnosťou je jeho premenlivosť, keď pri rôznom svetle nadobúda iný vzhľad. Spolu s meniacim sa osvetlením sa mení aj obraz, ako keby žil. Obraz tváre vykazuje veľa nevysvetliteľných javov, ktoré svedčia o tom, že veda stojí pred veľkým tajomstvom. Šatka má vo svetle žiariviek medovožltú farbu a vyzerá presne tak, ako ju videla mystička Gertrúda z Halfty v 13. storočí vo videní ako Veronikinu šatku a v jasnom svetle vidno trojrozmernú tvár na šatke. Lekári tvrdia, že zo vzhľadu zreníc na tkanine vyplýva, že tento človek mal krvácanie do mozgu a jeho chrup je typický pre ľudí žijúcich v dobe Krista v Palestíne.

Vedecké výskumy potvrdzujú, že obraz Božskej tváre z Manopella nemohol byť namaľovaný človekom, teda je, ako hovorí tradícia, acheiropoietos – nezhotovený ľudskou rukou. Svätá tvár sa nám zachovala na vzácnej antickej tkanine, z ktorej sa do našich čias zachovali len malé kúsky. Je to tzv. bisior, jemné plátno, tiež nazývaný morský hodváb, najcennejšia tkanina v stredoveku. Z technického hľadiska nie je možné na túto tkaninu nič namaľovať, lebo je to tak tenký materiál – priemer vlákna je 120 mikrónov – je tenší ako nylon a tkanina bola vyrobená z hodvábnych vlákien, ktoré produkujú morské lastúry Pinna nobilis, vyrábané v antickom období. Dnes sa bisior vyrába len v malom množstve na ostrove San Antioco a z jednej morskej mušle sa dajú získať len 2 gramy vlákna. Profesorka Vigová tvrdí, že len bisior môže byť priezračný a zvláštny ako šatka z Manopella a zároveň ohňovzdorný ako azbest. Nijaký človek nie je schopný na takýto druh materiálu čokoľvek namaľovať a zvlášť nie taký perfektný obraz. Paul Badde zdôrazňuje, že „v pravej zrenici oka je dúhovka výrazne posunutá nahor, čo by nebolo možné na fotografii“. Farby sa vo svetle menia medzi hnedou, zlatistou, striebornou, bridlicovou, bronzovou a zlatou ako na krídlach motýľa a pri svetle dopadajúcom zozadu sa stáva materiál priezračný ako sklo.

V desiatom zväzku súkromných zjavení mystičky Márie Valtorty nachádzame 22. februára 1942 napísané nasledovné slová, ktoré jej povedal Ježiš: ,,Veronikina šatka je impulzom pre vaše skeptické duše. Vy racionalisti, chladní, so slabou vierou, ktorí robíte bezduché výskumy, porovnajte výraz tváre na šatke s výrazom tváre na Turínskom plátne. Tá prvá je tvár žijúceho, tá druhá mŕtveho. Avšak dĺžka, šírka, telesné črty, podoba, charakteristika tváre sú také isté. Položte na seba tie dva obrazy a uvidíte, že sa zhodujú. To som Ja. Túžim vám pripomenúť, kým som bol a kým som sa stal z lásky k vám. Aby ste sa nestratili a nestali sa slepými, musia vám postačiť tie dva obrazy a majú vás priviesť k láske a k návratu k Bohu.“ (Mária Valtorta: L‘ Evangelo come mi e stato rivelato, s. 414)

Mnohoročné výskumy iniciované špecialistkou na ikony, rehoľníčkou Blandinou Paschalis Schlömer, zaujali aj iných vedcov a výsledok ich výskumov bol prekvapujúci objav, že mŕtva tvár z Turínskeho plátna a živá tvár z Manopella patria tej istej osobe. Podobizne oboch tvárí sa presne zhodujú, takže zobrazujú toho istého človeka. Prekrytie fólie s obrazom tváre z Manopella na tvár z Turínskeho plátna je graficko-matematickým dôkazom toho, že máme dočinenia s tým istým človekom. Z vedeckého hľadiska niet pochybností, že obidve tváre sú štruktúrou i rozmermi na 100 % rovnaké. Zhodnosť je taká výnimočná, že treba hovoriť o matematickom dôkaze.

Tvár mŕtveho tela na Turínskom plátne a Božská tvár na šatke z Manopella sú nepochybne najväčším zázrakom na svete.
Z vedeckého hľadiska tieto dve podobizne nemohli ani vzniknúť. Na celom svete nie je ani jeden obraz, ktorý by sa aspoň minimálne mohol porovnať s týmito dvomi. Kristus nás týmito dvoma obrazmi vyzýva k obráteniu, k osobnému stretnutiu vo sviatosti zmierenia, v Eucharistii a tiež ku každodennej vytrvalej modlitbe.

Musíme preto stále pamätať na to, že „kresťanstvo to nie je forma kultúry, ideológia alebo nejaký systém vznešených zásad či hodnôt. Kresťanstvo je OSOBA. Kresťanstvo je PRÍTOMNOSŤ. Kresťanstvo je TVÁR JEŽIŠA KRISTA!“

(Ján Pavol II., Bern, 4. 6. 2004)

z kat. časopisu Milujte sa prevzala a spracovala Lucia G.

Nad skončenou kampaňou


Kto by si nepamätal billboardy s fotografiou nenarodeného dieťaťa, ktoré ešte pred pár týždňami lemovali Slovensko? Kampaň sa rýchlo stala stredobodom pozornosti médií i zástancov interrupcií. Dokonca kvôli nej zasadala Arbitrážna komisia Rady pre reklamu. Jej výsledok bol, že reklama je neetická. Zobrazovanie násilia nikdy nie je prirodzené. Na prvý pohľad sa zdá, že ľudia ho neobľubujú. Opak je pravdou. Stačí očami preletieť televízny program, kde sa to krvákmi a kriminálkami len tak hemží.

Centru pre bioetickú reformu a združeniu Pastor bonus sa podarilo čosi nevídané. Dostať túto tému do povedomia širšej verejnosti prostredníctvom médií a vyvolať širokú diskusiu. Pritom pod Tatrami nie sú jediní, ani najskúsenejší, ktorí sa venujú ochrane života. Mnohí ľudia prejavili záujem o ďalšie informácie, pýtali sa, zhliadli video i fotografie na internete. Keď sa už pozornosť médií upriamila na bioetické témy, ani pre Spoločnosť pre plánované rodičovstvo nebolo ľahké prepašovať tak rýchlo s ministrovým súhlasom učebnicu sexuálnej výchovy pre druhý stupeň základných škôl.

Teraz prirodzene vyvstáva otázka: ako ďalej. Kampaň totiž ukázala aj negatíva. Ukazuje sa, že nie sme pripravení hovoriť o bioetických problémoch. Vieme, čo je zlé, ale vo verejnej debate to len málokto dokáže vysvetliť. Veľká časť verejnosti, aj mnohí katolíci, si stále myslia, že Katolícka cirkev považuje sex za zlo, kde niet miesta pre potešenie. Z jednej strany sme bombardovaní zavádzajúcimi informáciami o výhodách antikoncepcie, umelého oplodnenia či potratov. Avšak priznajme si, že robíme málo, aby sme vedeli, ako to naozaj je. Kampaň jasne ukázala, že ľudí dobrej vôle je dostatok. Uvedomme si, že v tejto dobe kultúrno – etického chaosu sa vo vlastnom záujme musíme vzdelávať, ak sa nechceme stať lacnými obeťami chybných rozhodnutí s ďalekosiahlymi následkami.

Vážnych dôvodov pre systematickú prácu je niekoľko. V spoločnosti narastajú ideologické tlaky zo strany feministiek a homosexuálov. Krajina bola vystavená niekoľkoročným billboardovým kampaniam na kondómy. Sme svedkami silných marketingových kampaní na tabletku deň po. Spoločnosť pre plánované rodičovstvo systematicky školí lektorov o antikoncepcii a vráža do toho nemalé peniaze. Narastá rozvodovosť, používanie antikoncepcie i spolužitie bez manželstva. Často sa napáda a zosmiešňuje celibát, sľub čistoty či panenstvo.

Ak nechceme stratiť veľký potenciál, nadobudnutý kampaňou, treba urobiť štyri kroky. Prvým by mohol byť pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska o ľudskej sexualite, ktorý by odtabuizoval primeranou formou tému sexu. Dokument by mal jednoducho a výstižne vysvetliť, ako cirkev chápe sexualitu. Vysvetliť manželstvo a celibát ako úkon sebadarovania. Ďalej treba venovať väčšiu pozornosť bioetike v rámci vyučovania morálnej teológie na teologických fakultách a v kňazských seminároch. Pripraviť vlastnú alternatívu sexuálnej výchovy. Niečo už máme. Kriticky sa pýtajme, či jej forma a obsah sú v dnešnej dobe dostačujúce. A nakoniec školiť lektorov a katechétov, aby boli schopní šíriť informácie ďalej.

Naša situácia nie je bezproblémová, ale ani beznádejná. Práve naopak. Billboardová kampaň o potratoch načala tému ochrany ľudského života od počatia po prirodzenú smrť. Prebudila túžbu hľadať pravdu a zmobilizovala nemalú skupinu ľudí. Nielen kresťanov. Je to však len začiatok. Čaká nás mravenčia práca. Jej cieľom je meniť pohľad ľudí na život. Od stupňa ochrany ľudského života závisí prežitie ľudu pod Tatrami. Globalizácia priniesla so sebou aj kultúru smrti. Posledné týždne ukázali, že nie sme bezmocní. Stačí dobrá vôľa a odvaha ísť s kožou na trh. Ukázalo sa, že nás nie je málo. A to je veľmi príjemné zistenie. O dôvod viac, aby sme sa nebáli a konali ďalej.

Anton Ziolkovský, prevzaté z POSTOY Network Slovakia

Drahá moja nebeská Matka!


Skončil sa mesiac Tvojho ruženca, počas ktorého som sa v spomienkach neustále vracal na miesta, ktoré si posvätila svojou prítomnosťou. Na miesta, ktoré som mal tú milosť navštíviť. Ešte aj dnes sa pýtam, čím som si zaslúžil takúto veľkú milosť. Myslím, že Ty, drahá Matka, s láskou plníš tajné želania svojim deťom. Práve rok po 160. výročí v La Salette, rok pred 150. výročím v Lurdoch a počas osláv 90. výročia vo Fatime.

Viem, že Tvoje srdce je naplnené láskou k nám, neustále sa staráš o naše dobro a vyzývaš nás k pokániu. V La Salette nás prosíš o zachovávanie nedele a úctu k najsvätejšiemu menu Tvojho Syna. Keď som kľačal pri mieste zjavenia, akoby som počul ozvenu tvojich slov dvom malým pastierikom. Hmla sa pomaličky zdvihla a zažiarilo slnko, nádherne sa odrážajúc na Tvojej uplakanej tvári. Tie slzy tiekli a tečú kvôli našim hriechom. Ach, Matka, neodvracaj svoj zrak od detí, ktoré Ťa tak potrebujú.

Z La Salette si odišla pohľadom upretým na Lurdy. My sme Ťa nasledovali. Tam najchudobnejšia z chudobných mohla vidieť Tvoju prečistú tvár a počuť Tvoj nežný materinský hlas. Bernadetinu chudobu sme mohli sami okúsiť v Cachot – väzení, ktoré zavreli aj pre zločincov, keďže bolo nevyhovujúce pre život. Túto maličkú chladnú miestnosť (4x4m) však hriala láska rodiny Soubirusovej. V takejto chudobe vyrastala Bernadeta a práve ju si si vybrala, aby ohlásila Tvoje posolstvo z jaskyne do celého sveta. Áno, byť tam v massabielskej jaskyni, hľadieť na výklenok, v ktorom si stála, piť a kúpať sa vo vode z prameňa a potom v tichosti zotrvať pred Tvojím Synom – to sú chvíle, ktoré patria azda k tým najkrajším a najhodnotnejším v živote. Pri večernom sviečkovom sprievode sa nekochajú len oči, ale zvláštnou radosťou sa naplní aj srdce, keď v mnohých jazykoch všetci vzývame Tvoje sväté meno a spevom Ťa pozdravujeme. Človek asi nikde na svete nevidí toľko utrpenia, ale aj nádeje v očiach chorých, ktorí hľadia na Tvojho Syna v Eucharistii. Z tohto miesta posväteného toľkými modlitbami sa už akosi ani nechcelo odísť, no nás čakala ďalšia cesta.


Cez pútnickú stredovekú Compostelu sv. Jakuba sme s radosťou prišli do Tvojej milovanej Fatimy. Privítala nás biela bazilika s blankytne modrou oblohou. Tu na tomto mieste si nás opäť prišla vyzvať k pokániu, modlitbe ruženca a obetám za hriešnikov, prostredníctvom troch malých pastierikov. Ty sama si ich pozdvihla k najdokonalejšej svätosti, ako to chceš urobiť aj s nami. Oni Ti otvorili svoje srdcia a čo my? Pri ich hroboch som rozjímal nad Božou milosťou, ktorá pretvárala ich životy, keď už v takom útlom veku dosiahli pravú múdrosť ducha a neotrasiteľnú vieru. Vtedy som si spomenul na slová, ktoré Ti povedal anjel pri zvestovaní:„Lebo Bohu nie je nič nemožné.“ Blahoslavení František a Hyacinta, tiež Lucia, ktorá sa už s nimi raduješ v nebi, orodujte za nás! Na ceste, po ktorej vtedy vyháňali stáda zo svojich domovov do Cova da Iria sme my rozjímali nad umučením Tvojho Syna, ktorý dal za nás všetko a Ty si trpela spolu s ním. Nikdy a ničím Ti Tvoju lásku, Matka, nesplatíme. Veľmi živo a navonok som svoju prosbu o odpustenie hriechov mohol prejaviť na ceste pokánia, keď som sa kľačiac približoval ku kaplnke zjavenia. Mnohí si na tejto ceste pokľačiačky alebo iným spôsobom vyprosujú potrebné milosti. Taktiež je to aj znak pokory, keď takto sklonení prichádzame k Tebe – Milostiplnej. Celý svet Ťa, Matka, miluje, tak ako si to predpovedala v svojom chválospeve. My sme to vyjadrili mávaním bielymi šatkami pri medzinárodnej sv. omši, keď sme sa spojili všetci z mnohých jazykov a kultúr, aby sme spoločne volali Boha naším Otcom. A nakoniec sprevádzajúc Tvojho Syna celým námestím pred bazilikou sme sa takto vznešene lúčili s týmto drahým miestom, aby sme pokračovali ďalej.

Rušné pútnické miesta vystriedal tichý Montserrat, ukrytý v nádhernej prírodnej scenérii vrchov. Tu sme už len v tichu premýšľali nad darom týchto dní, ďakovali za milosti alebo iba tak stáli pred Tebou, Kráľovnou neba a zeme. Mníšsky spev žalmov sa prelínal s anjelským spevom chlapčenského zboru na chválu Božiu a pre naše posvätenie. Mali sme možnosť vystúpiť k tvojmu trónu a pobozkať ruku, ktorá požehnáva našu Zem. Drahá Matka, ak ty spolu so Svojím Synom držíš náš svet, nemusíme sa ničoho báť. Tvoj nežný pohľad nás v tom uistil. Potom už nasledovalo len Caorle, kde tvoj chrám stál pevne pri rozbúrenom mori. Buď aj pre nás Zornicou vykúpenia, Hviezdou morskou, Majákom pravdy na často rozbúrenom mori nášho života.

Nech je naveky velebená blažená Trojica za to, že Ťa utvorila takú nádhernú, nepoškvrnenú a dobrotivú Pomocnicu kresťanov, Rozdávateľku milostí a milujúcu Matku nás všetkých. Bdej nad našou farnosťou, lebo práve pri 10. výročí jej vzniku sme k Tebe, naša milá Matka, putovali.

Tvoje milované dieťa

ROZHOVOR

Otec Michal, pri príležitosti Tvojho výročia – 25 rokov od prijatia sviatosti kňazstva – je dôvod aj na malú rekapituláciu Tvojho kňazského života. Zaspomínajme si!



1. Kedy si pocítil prvý raz Pánovo volanie?

Už na základnej škole som pocítil túžbu pre duchovné povolanie. Keď som si podával prihlášku na gymnázium, už vtedy som mal myšlienky ísť do seminára.

2. Ako prebehlo Tvoje detstvo?

Moje detstvo, myslím si, sa nijako nelíšilo od ostatných detí na dedine. Ako deti sme sa hrali, pásli husi, neskoršie kravy, pomáhali okolo domu. Keď som bol už starší, cez prázdniny som chodil na brigády na družstvo. A samozrejme, bol som vedený rodičmi a starými rodičmi k modlitbe a čím častejšie ísť na sv. omšu. V tom čase neboli sv. omše tak často ako dnes a na prvý piatok, polnočnú sv. omšu som išiel až do Širokého. Sme štyria súrodenci. Ja som najstarší a mám tri sestry. Všetci sme sa spolu s rodičmi modlili.

3. Miništroval si rád? Pospomínaj na kňazov. Ktorí na Teba duchovne najviac pôsobili?

Už od skorého detstva som miništroval, bolo to ešte v starom kostole. V tom čase boli u nás nám blízky vdp. Adamčák. Mali také malé auto, ktoré sme ako deti obdivovali a niekedy nás aj na ňom povozili. Učili nás náboženstvo, boli nám príkladným otcom. Aj keď boli preložený do Dubovice, často sme ich navštevovali aj s dievčatami, ktoré cítili v sebe túžbu stať sa rehoľnými sestričkami. Vždy ich dvere a srdce boli pre nás otvorené. Ale aj ďalší kňazi, ktorí boli u nás, zanechali nejakú stopu na duši. Od podania prihlášky, cez pobyt v seminári až po ukončenie štúdia a prijatie kňazskej vysviacky.

4. Škola. Pospomínaj si na školské časy od základnej školy až po gymnázium.

Prvý stupeň základnej školy som absolvoval v Ovčí a druhý v Hrabkove. Mali sme dobrých učiteľov – p. Vaška a jeho pani manželku. Ako som spomínal, na gymnázium som sa hlásil už s úmyslom pokračovať v štúdiu na CMBF v Bratislave. Profesori boli príjemní, trocha som to mal sťažené tým, že v posudku som mal napísané, že chodím miništrovať.

5. Tvoje odhodlanie ísť do seminára v časoch komunizmu určite nebolo bez problémov. Robili Ti prekážky v škole, MNV v obci? Museli Ti vypracovať posudok.

Ako si spomínal, nemohol som priamo poslať prihlášku na CMBF, lebo mi hrozilo, že nezmaturujem. Preto som prvú prihlášku poslal do Nitry, druhú neoficiálne do Bratislavy. Táto prihláška musela prejsť cez rôznych ľudí na MNV, ONV a samozrejme aj s posudkom. Spomínam si, že v jednom posudku bolo napísané: „V našej socialistickej spoločnosti sa môže mladý človek uplatniť oveľa lepšie kdekoľvek inde, len nie ako farár.“ Keďže som nebol prijatý, tak som rok pracoval. Na ďalší rok som opäť podal prihlášku; posudok bol vypracovaný inými ľuďmi s priaznivým hodnotením. Za Košickú diecézu ma neprijali, tak som požiadal o prijatie v Rožňavskej diecéze, kde som bol prijatý a kde pôsobím už 25 rokov. Za to, že som kňazom, ďakujem aj rehoľným sestričkám z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Kríža; často som k nim chodil do Matilda Huty neďaleko Gelnice. Aj ich duchovný otec mal vždy pre mňa čas.

6. Seminár. Popíš Tvoje štúdium v seminári. Z počutia viem, že pri ukončení štúdia ste ako študenti prejavili vzdor voči vtedajšej kresťanskej odnoži Pacem in Terris (ďalej len PIT). Prečo? Veď toľko kňazov vstúpilo do PIT „bez problémov“. Niekoľkí študenti dokonca boli zo štúdia aj vylúčení a neboli vysvätení. Bol na Vás vyvíjaný veľký tlak zo strany Vašich predstavených?

V seminári sme študovali, modlili sa, robili skúšky. Keď sme boli tretiaci, tak predstavení rozhodli, že bohoslovci pôjdu na zasadanie Pacem in Terris. Skoro všetci sa proti tomu postavili a ako protest začala sa hladovka. Všetci sme prišli do jedálne, pomodlili sa a málokto niečo zjedol. Vznikol z toho veľký problém. Začalo sa vyšetrovanie a z druhého ročníka bolo prepustených 11 bohoslovcov. Niektorí neskoršie doštudovali, iní sa oženili. Dostali sme dlhé prázdniny a príslušníci ŠtB ponavštevovali všetkých bohoslovcov v rodinách. U nás boli dvakrát. Asi po mesiaci sme boli pozvaní do školy, ale bolo cítiť napätie, väčší dozor, kto s kým sa stretáva. Tak to trvalo až do vysviacky.

7. Kňazskú vysviacku si mal v B. Bystrici 13. mája 1982. Spomenieš si na ňu?

Kňazské vysviacky bývali vždy v Bratislave. V čase, keď náš ročník končil, boli požiadavky rozdeliť vysviacky kňazov do Bratislavy a do Košíc. Návrh do Košíc neprešiel, ale aby to bolo v Banskej Bystrici. A tak po prijatí diakonátu vo štvrtok, v sobotu sme cestovali do B. Bystrice. Prenocovali sme na Starých Horách na fare a v nedeľu 13. júna 1982 sme boli o. biskupom Mons. Jozefom Ferancom vysvätení za jednotlivé diecézy. Otec biskup každého povzbudil a daroval cestovný kalich s paténou.

8. Každý kňaz sa s neopísateľnou túžbou teší na svoju primičnú sv. omšu v rodnej farnosti, obci. Ako si to prežíval?

Čo sa týka primícií, bol tu jeden problém. Keďže sme boli dvaja z farnosti spolu s vdp. Vladom Čechom, chceli sme mať primičnú sv. omšu v rozdielne nedele. Boli sme s tou požiadavkou aj na Ministerstve kultúry, ale nepochodili sme. Primície museli byť v jednu nedeľu. Dosiahli sme len polhodinový rozdiel začiatku sv. omší, aby duchovný otec Balica mohol uviesť jedného a potom „utekať“ k druhému. Sv. omša prebehla v pokoji, prišlo veľa ľudí. Do kostola sme išli neorganizovaným sprievodom, lebo organizovaný bol zakázaný.

9. Spomeň si na svoju prvú kaplánku. Kde to bolo? Pospomínaj všetky svoje doterajšie kňazské pôsobiská.

Mojou jedinou kaplánkou bola farnosť Krásnohorské Podhradie. Keď som prišiel do Podhradia, fara bola zamknutá. Vítal nás len jeden malý vtáčik, ktorý poletoval k dverám, na strom a k autu. A tak sme išli do Rožňavy, kde správca farnosti pracoval na Biskupskom úrade. Táto farnosť bola maďarská, takže som sa začal učiť po maďarsky; po dvoch rokoch som už mal sv. omšu či pohreb v maďarčine.
V roku 1985 som bol preložený za správcu farnosti do Kokavy nad Rimavicou, kde som bol do roku 1993. Mám milé spomienky na túto farnosť, na ľudí, keďže mnohí ešte žili na lazoch, v samotách a niekedy ich bolo potrebné navštíviť. Najnamáhavejšie to bolo cez Vianoce, keď si žiadali posviacku domu a napadlo veľa snehu. Od roku 1993 som ustanovený za farára v Hnúšti. Aj tu sa stretávam s milými ľuďmi. Ľudia sú často takí, akých si ich my sami predstavíme, ako sa k nim správame.

10. Vieme, že Tvoje štúdiá kňazskou vysviackou neskončili. Kto je Tvojím najväčším duchovným a kňazským vzorom, ak sa to dá tak povedať?

Každý kňaz sa usiluje vzdelávať sa aj po vysviacke. Číta, študuje, rozjíma, modlí sa. Nesmie ostať len pri vedomostiach zo seminára. Mne sa naskytla možnosť po otvorení hraníc študovať kanonické cirkevné právo na Katolíckej univerzite v Lubline v Poľsku. A tak popri spravovaní sme raz do mesiaca cestovali spolu s ďalšími tromi spolubratmi na týždeň na univerzitu. Trvalo to štyri roky. Po zložení záverečnej skúšky som dosiahol ukončenie štúdia licenciátom kanonického práva s titulom ICLic. Nadobudnuté vedomosti využívam na Diecéznom súde, kde som bol v rôznych funkciách. Teraz pracujem ako cirkevný notár. Je to zaujímavá práca s osudmi mnohých ľudí, kde sa často riešia neplatné manželstvá, ale aj žaloby poškodených ľudí.

Nemám priamo vytipovaný vzor. Ale sú to mnohí kňazi, ktorých Cirkev vyhlásila za svätých, kňazi žijúci životom, ktorým sa človek povzbudí, napr. v našej diecéze vdp. Štefan Podolinský a mnohí iní.

Každý kňaz, ktorému záleží na budovaní Cirkvi – Božieho kráľovstva – sa usiluje prejaviť nielen peknými slovami, kázňami, ale hlavne zbožnosťou, obetavosťou a modlitbou.

Chcem povzbudiť rodiny, deti, nás všetkých, aby sme sa stále modlili, nachádzali si čas na modlitbu, žili z modlitby, rozprávali sa s naším nebeským Otcom.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová

Priority pre zdravý duchovný život podľa otca púšte



1. SPÁNOK


Je nevyhnutné dať telu toľko hodín spánku, koľko potrebuje. Keď chceš ráno pol hodiny skôr vstať k modlitbe, musíš ísť večer pol hodinu skôr spať.


2. POHYB


Daj telu pohyb, ktorý potrebuje k životu, je preň veľmi dôležitý, ak mu ho odoprieš, prevádzaš na tele lúpež.


3. PRÁCA


Venuj sa požadovanej práci, ktorá by mala mať vždy svoje stále miesto. Ale pamätaj, že iné priority nesmú byť kvôli nej zanedbávané.


4. MODLITBA


V živote modlitby si nájdi aj vlastné formy, aby si vstúpil do dobrého vzťahu s Bohom. Pravidelné a vytrvalé stretnutia s Bohom sú pre život veľmi dôležité.


5. TVORENIE VZŤAHOV


Darovať čas ľuďom, s ktorými som, bývam alebo žijem. Nejde o príliš veľa času, ale musí sa darovať zadarmo, ináč sa nemôže ľudsky spolu žiť.

spracovala Lucia G.

Život je krátky


Toto pominulo všetko ako tieň,
tak ako letmá zvesť.
Ako loď, čo brázdi rozvlnené more,
keď prešla, stopy po nej nenájdeš
ani znaku na vlnách po jej kormidle;
alebo ako keď vtáča vzduchom preletí,
nemožno nájsť nijaký znak, kade letelo;
iba šumom krídel udiera ľahký vzduch
a rozráža ho silou pískania,
máva krídlami a razí si cestu pred sebou,
ale potom niet znaku po jeho prelete;
alebo ako keď sa šíp vystrelí do cieľa,
preťatý vzduch sa hneď zleje dovedna,
takže jeho dráhu nepoznať:
Tak sme aj my – sotva narodení – zomreli.

Múd 5, 9-13

Život a smrť …


Ľudské srdce na ničom nelipne s takou húževnatosťou, na nič sa neupína celá jeho bytosť tak ako na život. A predsa je tento život s jeho omamnými snami a zvodnými vábeniami, starosťami a bolesťami, slzami, radosťami a dennými trápeniami tým najnepreniknuteľnejším zo všetkých tajomstiev.

Čo nám pri rozjímaní ľudského života padne do oka je jeho krátke trvanie. Sotva ochutnáme život, už umierame. Slzy nás sprevádzajú od narodenia po smrť. Vylievajme teda slzy u nôh Ukrižovaného. Aj on plakal. Utrpenie nemôžeme preľstiť. Vznáša sa nad ním závoj tajomstva, ktorý sa nikto neodváži nadvihnúť. A človek zmĺkne, lebo srdce je bezmocné, aj srdcia tých, čo by nás chceli potešiť, lebo sa boja, aby tú bolesť ešte viac nerozjatrili.

Boh nám posiela bolesť, utrpenie, aby nám zabránil lipnúť na svete a upriamil našu pozornosť na neho, aby sme sa zjednotili s ním a s tými, čo nás v nebi očakávajú. V skutočnosti sa duša najľahšie odlučuje od zeme, keď stratí tých, čo jej boli najdrahší. Vtedy vidí svet celkom ináč, chápe pominuteľnosť pozemského šťastia a prirodzene sa nakláňa k večným výšinám.

Pán nám ponúka oporu svojich ramien, milosrdnú lásku svojho srdca. Od jeho oltára odchádzame, aby sme vo svojom živote kráčali v ústrety jeho príchodu. Naše šťastie sa uskutoční, navždy naplní až v nebi. Preto odovzdane vezmime všetko, čo nám Pán posiela, aby nás vychoval pre večnú blaženosť, aj smrť z jeho rúk, lebo blažení sú tí, ktorí zomierajú v Pánovi.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Pútnička z Fatimy


Bol horúci júlový deň, sviatok Panny Márie Karmelskej. Predvečer pred sv. omšou sme v procesii spolu s kňazom za spevu mariánskych piesní išli oproti privítať „pútničku z Fatimy“ – Pannu Máriu, ktorá v Sabinovskom dekanáte putovala z jednej farnosti do druhej. Jej púť bola ukončená večeradlom a sv. omšou v Obišoviciach, na ktorých sa zúčastnili aj naši veriaci s otcom Oliverom.

Po milom privítaní s milostivou sochou Panny Márie sme putovali do chrámu na slávenie sv. omše. V duchu som sa pýtala: „Panna Mária, čo nám tým tvojím príchodom chceš povedať? Nám, ktorí žijeme v tejto modernej, uponáhľanej dobe? Veď Ty si sa zjavila vo Fatime už pred 90-timi rokmi. Iste aj pre nás platia tvoje slová: „Nehrešte viac! Neurážajte už môjho Syna Ježiša, ktorý je až priveľmi pourážaný. Navráťte sa späť k Bohu modlitbou a pokáním!“ Pekne je o tom napísaný článok „Posolstvo z Fatimy“ v júnovom čísle Spektra. Pannu Máriu sme dostali pod krížom za Matku. Tak ako každá pozemská mama vedie svoje dieťa a snaží sa mu vštepiť do srdca tie pravé hodnoty, aby nestratilo vieru v Boha, o čo viac to chce naša nebeská mamka. Vo Fatime pre duchovný život žiadala modlitbu, pokánie, obrátenie, obety. O osem rokov neskôr sa zjavuje sestre Lucii a žiada pobožnosť piatich prvých sobôt v mesiaci, aby sa šírila úcta a zasvätenie k jej Nepoškvrnenému Srdcu. V roku 8. mája 1972 sa zúčastňuje taliansky kňaz Stefano Goobi na púti vo Fatime a v kaplnke Zjavenia sa modlí za kňazov, ktorí zradili svoje povolanie. Vo svojom srdci počuje hlas Panny Márie v celkom normálnom stave, ani v tranze ani v extáze. Píše postupne za sebou bez námahy a premýšľania. Matka Božia ho použije ako svoj skromný nástroj, aby šíril jej posolstvá po celom svete. „Darom môjho Nepoškvrneného Srdca je aj kniha, ktorá obsahuje moje posolstvá. V tejto knihe je už odhalené, čo musíte vedieť. Keď sa jej naučíte rozumieť, nájdete v nej celý môj plán. Čítajte ju, milovaní synovia, meditujte, žite podľa nej! Nepochybujte, že hovorím k vám ja. Týmito slovami som prítomná a zjavujem sa vám. Až neskôr pochopíte cenu tohto môjho materinského posolstva.“ (MK 28. 1. 1984) A tak z tejto vnútornej inšpirácie vzniklo Mariánske kňazské hnutie – MKH, ktoré dnes nebeská Matka ponúka Cirkvi, aby si uvedomila jej materskú prítomnosť. A tak od roku 1974 sa začali konať prvé večeradlá modlitby s Pannou Máriou medzi kňazmi a laikmi. V septembri v r. 1996 bol otec Goobi na návšteve vo viacerých mestách na Slovensku. Navštívil aj Mariánsku horu v Levoči a ako všade aj tam hovoril, o čo nás žiada Panna Mária, aby sa šírili večeradlá s Pannou Máriou medzi kňazmi, laikmi, mládežou a najmä v rodinách.

A tak v tom istom roku 8. decembra vzklíčilo semienko rodinného večeradla aj u nás. S Božou pomocou a pod vedením Ducha Svätého trvá dodnes.
Vieme, že Panna Mária si ho chráni a opatruje. Veľkým darom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie bol už zosnulý, náš milovaný pápež Ján Pavol II. – pápež Fatimy. „Dnes vám potvrdzujem, že toto je pápež …, o ktorom som hovorila s deťmi pri zjaveniach, pápež môjho srdca a mojej bolesti.“ (MK 13. 5. 1991) Jeho heslo „Totus Tuus“ ho sprevádzalo celým životom. Doviedol Kristovu lodičku Cirkvi do 3. tisícročia, ktoré ako hovoril „má otvoriť novú jar kresťanstva“. Bol pápežom času prípravy a terajší pápež Benedikt XVI. je pápežom brieždenia veľkonočného rána. Pápež Benedikt XVI. je tým novým pápežom don Boscovho prorockého sna, ktorý zakotví loď o dva stĺpy. On je ten pápež, ktorý prišiel po tom, ktorý bol postrelený, padol, ale pomohli mu a vstal, znova viedol loď Cirkvi, kým padol znova a už zostal mŕtvy. Ale veľmi rýchlo bol zvolený nový pápež, skôr, než sa nepriatelia spamätali. A tento zakotvil loď o dva stĺpy – stĺp Eucharistie a stĺp Nepoškvrnenej.

A tak na druhý deň sa naskytol každému, kto vstúpil do našej „katedrály“, úžasný pohľad. Nádherná výzdoba, kvety, sviece, uprostred eucharistický Ježiš, vedľa pod krížom Mária – eucharistická žena a nad nimi vypínajúca sa socha sv. Jozefa, ochrancu Sv. rodiny – sv. Cirkvi. Tak sme počas celého dňa mohli prichádzať adorovať Ježiša v Eucharistii spolu s Pannou Máriou. Prekrásne spevy, odriekané modlitby so slzami v očiach sa vznášali k tým dvom srdciam, ktoré sú vždy spolu – Srdcu Ježišovmu a Srdcu Máriinmu. Pred sv. omšou sme sa modlili slávnostný ruženec formou večeradla a tak sme prijali eucharistické požehnanie. Vyvrcholením dňa, ktorý dal nám Pán, bolo slávenie sv. omše, ktorú celebroval vdp. Ladislav Franc. Za spevu piesne Neopúšťaj nás sme sa lúčili s Pannou Máriou. V procesii sme ju odprevadili do Ovčia, kde ju s radosťou čakali a milo privítali. O celý program sa s pomocou Ducha Svätého postarali vdp. Ladislav Franc a pani E. Uličná. Nech ich za to Pán Boh požehnáva a ochraňuje.

Držme sa Panny Márie, robme všetko s ňou a ona sa o nás postará. Nedávno som čítala túto perličku: Jezuiti mali veľkú slávnosť, na ktorú si pozvali slávneho kazateľa a ten svoju kázeň začal takto: „Keď vám mám rozprávať o sv. Ignácovi, chcel som ho ešte lepšie poznať a porozprávať sa s ním. Poprosil som sv. Petra, aby ma za ním pustil do neba, ale tam som ho nenašiel. Poprosil som, či ma pustí aj do očistca, ak si tam ešte niečo odpykáva, ale nebol ani tam. Žeby bol v pekle? Nebol tam. Vraciam sa späť do neba a idem rovno k Panne Márii. Prosím ju: „Mária, ty si Kráľovná neba, nevieš, kde by som našiel Ignáca?“ Mária s úsmevom roztvára svoj plášť a Ignác bol pod ním.“ Snažme sa, aby aj nás si Matička vo svojom Srdci a pod svojím plášťom skrývala, aby sme robili tak ako Ona chce a žili to naše zasvätenie naplno.

Duchu Svätý, buď v nás a osvecuj nás! Hovor za nás! Potom i pre nás budú platiť slová, ktoré spievame: „Keď príde posledná hodina naša, príď, Matka, nemeškaj, príď Matka a priveď nás do neba.“

Mária L., Víťaz

Oznam!

„Prosím farníkov, ktorí majú doma akúkoľvek fotografiu duchovného otca Vojtecha Hrabského-Andrášiho, aby nám ju zapožičali z dôvodu spracovávania histórie farnosti Široké.

Vojtech Hrabský-Andráši pôsobil v našej farnosti v rokoch 1936 – 1940 a z tohto obdobia by mohla existovať snímka, napríklad s prvoprijímajúcimi deťmi.

Fotografiu odovzdajte na Farský úrad vo Víťaze, prípadne redakcii časopisu Spektrum.

Po okopírovaní fotografiu čestne vrátime.

Ďakujem!

Ing. Viliam Širocký, Široké