Slávnosť 250. výročia Nájdenia sv. kríža v Hrani


Každý má svoj kríž. Ale každý má zároveň svoje šťastie. Aj keby bol kríž veľký až po samé nebo a šťastie maličké ako zrnko piesku, je potrebné starať sa o neho … Lebo šťastie je takou úlohou ako kríž. A je možné premárniť ho takisto ako utrpenie.
Kríž je pre nás kresťanov znakom víťazstva Krista nad smrťou. Stačí, ak vykonáš na sebe znak kríža a už celé tvoje telo od stôp až po hlavu bude očistené … Snaž sa vždy nábožne vykonať znak kríža na svojom čele, ten viditeľný a vyskúšaný znak utrpenia Pána ťa ochráni pred diablom, keď ho budeš vykonávať nie preto, aby ťa videli ľudia, ale s vierou, používajúc ho vedome ako ochranný štít.

13. máj je pre každého kresťana veľkým sviatkom. Pred 90 rokmi sa vo Fatime zjavila trom malým deťom Františkovi, Hyacinte a Lucii Panna Mária. A práve 13. máj bol aj pre našu farnosť v Hrani veľkým sviatkom. V tento deň sa konala odpustová slávnosť spojená s nevšedným výročím. Náš starobylý kostol, ktorý je chránenou kultúrnou pamiatkou oslávil 250. výročie svojho vzniku. Hranský kostol bol dominantou obce už v stredoveku. V polovici 18. storočia ostal pôvodný chrám opustený a postupne chátral. Nakoniec sa hranský zemepán Ján Okolicsányi rozhodol pôvodný kostol zbúrať a na jeho miesto dal v roku 1757 vystaviť nový rímskokatolícky kostol Nájdenia sv. kríža, ktorý v Hrani stojí dodnes. Na jeho hlavnom oltári je obraz ukrižovaného Ježiša,ktorý nám dodáva silu, lásku a nádej. Jemu zverujeme svoje bolesti a kríže každodenného života a veríme, že naše prosby budú vyslyšané. V našom kostole pôsobilo viacero kňazov. Od roku 2004 je naším duchovným otcom vdp. Vladimír Čech, rodák z Víťaza.

V to nedeľné ráno nám prialo aj samé nebo. Z oblohy sa na nás krásne usmievalo slniečko a svojimi teplými lúčmi rozohrialo aj naše srdcia, aby sme sa v jednote a láske spojili a duchovne prežili spoločné chvíle pri slávení sv. omše. Pred sv. omšou sa veriaci zhromaždili pred oltárom, otvorili svoje srdcia a spoločne sa spojili s Pannou Máriou pri modlitbe večeradla. V našom kostole sme privítali kňazov gréckokatolíckej a reformovanej cirkvi so svojimi veriacimi. Tejto slávnosti sa zúčastnili aj kňazi trebišovského dekanátu. Za hlaholu zvonov vstúpil do nášho kostola vzácny hosť Mons. Stanislav Stolárik, pomocný biskup Košickej arcidiecézy. Jeho príchod vyvolal v našich srdciach nesmiernu radosť a dojatie. Jeho slová, ktoré odzneli v homílii sa nám hlboko vryli do našich sŕdc a myslí. S veľkou radosťou sme privítali našich priateľov z Víťaza – mamku nášho duchovného otca Františku Čechovú spolu s jej rodinou. Na sv. omši sa zúčastnili aj veriaci zo susedných obcí a blízkeho okolia. Obetné dary chlieb a víno prinášala pred oltár naša mládež v pekných, pestrých ľudových krojoch. Z evanjelia vieme, že Pán Ježiš mal veľmi rád deti: „Nechajte maličkých prísť ku mne“, preto obetné dary prinášali aj mladé rodiny – rodičia so svojimi deťmi ako poďakovanie Pánu Bohu za dar najvzácnejší – za ich zdravé a šťastné deti.

Celá sv. omša sa niesla v duchu lásky k Pánu Ježišovi, ktorý povedal: „Ja som Cesta, Pravda a Život. Bez cesty nemožno ísť, bez pravdy nemožno poznávať, bez života nemožno žiť. Ja som cesta, po ktorej máš kráčať, pravda, v ktorú máš veriť, život, v ktorý máš dúfať.“

V závere sv. omše sa náš duchovný otec poďakoval všetkým prítomným za účasť na tejto slávnosti. Naše dievčatá sa poďakovali otcu biskupovi a odovzdali mu kytičku kvetov a kríž ako symbol nášho kostola. Vrelá vďaka patrí všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na príprave tejto nádhernej slávnosti. Spoločne so všetkými veriacimi ďakujeme Pánu Bohu, že sme v jednote a Božej láske prežili požehnanú nedeľu.


A čo dodať na záver? Drahí priatelia z Víťaza! Ďakujeme vám, že ste prišli medzi nás, aby sme spoločne v modlitbách a v Božom milosrdenstve oslávili 250-te „narodeniny“ nášho kostola. Veríme, že ste sa medzi nami dobre cítili a ďakujeme za krásne a povzbudivé slová, za modlitby za našu farnosť. Spoločne prosme nášho Nebeského Otca o Božie požehnanie a ochranu Panny Márie. Srdečne Pán Boh zaplať za duchovnú pomoc. Prajeme vám, aby Pán Boh vo svojej láske a všemohúcnosti ukázal, že stojí za vami a že ste jeho deti. Nech vás požehná Boh a nech splní túžby vašich sŕdc.

Vaši kresťanskí priatelia z Hrane

NÁZORY a SVEDECTVÁ

S Pannou Máriou na pútnickom mieste v Gaboltove


V tomto mariánskom mesiaci máji sme mali možnosť navštíviť jedno krásne pútnické miesto Gaboltov. Hoci sa zdá, že naše Slovensko je maličká krajina, ale je to dosť vzdialené od nás, je to dobrá hodina a pol cesty.

Pri vstupe do kostola nám zrak hneď padol na milostivý obraz Panny Márie s Ježiškom, ktorá akoby nás svojím pohľadom vítala. Po krátkom ďakovaní, prednesení vlastných úmyslov sa začalo večeradlo modlitbou sv. ruženca radostného, svetla a bolestného. Pri medžugorskej hymne som sa cítila, akoby sme boli na tomto milostivom mieste a s radosťou som hovorila ako učeníci, keď boli s Pánom Ježišom na hore Tábor: „Dobre je nám tu, Pane.“ Nasledovala najsvätejšia obeta – sv. omša. Po sv. omši sme sa ešte pomodlili Vyznanie viery – Verím v Boha a potom 7 Otčenášov, 7 Zdravasov a 7 Sláva Otcu i Synu … a slávnostný ruženec. Nasledovala krátka adorácia a odprosovanie nášho Pána Ježiša Krista, ktorý bol prítomný medzi nami. Jeho prítomnosť bolo zvlášť cítiť najmä vtedy, keď otec redemptorista prichádzal s Oltárnou Sviatosťou ku každej lavici a po krátkej modlitbe nás požehnával. V tej chvíli nebolo človeka, ktorému by nevypadla slza dojatia, keď mohol byť tak blízko pri svojom Pánovi. Po slávnostnom požehnaní kňaz vystavil Eucharistického Krista pod milostivý obraz Matky Božej k adorácii do nasledujúceho dňa. Ani sme sa nenazdali a bolo 22:00 h, kedy sme sa rozlúčili s Pannou Máriou a šťastlivo sme sa vrátili k svojim rodinám.

Veľmi ma povzbudil nápis na gaboltovskom kostole s obrazom nebohého Sv. Otca Jána Pavla II. a jeho známym výrokom: „Nebojte sa!“ Vnímala som to ako výzvu najmä pre našich mladých, no nielen pre nich, aby sa nebáli prichádzať k Ježišovi a jeho Matke a oslavovať ho svojím spevom a modlitbami, lebo len oni môžu byť skutočným zmyslom života.

J. S.

Náš Michal


25 rokov v kňazskej službe a životné jubileum 50 rokov si v tomto roku pripomína môj bratranec vdp. ICLic. Michal Jenča z Ovčia, ktorého by som vám chcela bližšie predstaviť.

Michal sa narodil 16. 9. 1957 rodičom Barbore a Jánovi Jenčovcom. Bolo to ich prvé dieťa – syn, preto radosti bolo veľa. Po ňom prišli ešte ďalšie deti – tri sestry. Keď Michal rástol, už vtedy bol iný ako ostatní chlapci: tichý, skromný, pozorný a veľmi vnímavý. Dobre sa učil. Rád chodieval s babkou Bieľakovou na odpusty sv. Jozefa do Prešova, na kopec ku sv. Anne, k Panne Márii Levočskej či do Krížovan na odpust sv. Valentína. V istú nedeľu dobrého pastiera kázal vpd. Adamčák a hovoril o tom, aké krásne a požehnané povolanie je byť kňazom, ale na druhej strane aj ťažké a namáhavé. Keď došiel s rodičmi domov, jeho mamka sa len tak medzi rečou spýtala, či by sa nechcel stať kňazom. On iba pokrčil plecami. To však nikto netušil, že už v 9. ročníku na základnej škole pocítil Michal prvé Božie volanie. Začal študovať na gymnáziu v Krompachoch a neboli to až také bezstarostné študentské roky. Michal bol tichý, nenápadný chlapec a navyše pravidelne miništroval. V Ovčí je veľa rehoľných sestričiek a on mal hneď dve vedľa seba – s. Máriu Gorettu a s. Teréziu. V tom čase slúžili v Matilde Hute pri telesne postihnutých a retardovaných deťoch. Michal ich chodil navštevovať a hral sa s deťmi. Cez tieto deti vnímal ľudí a svet z iného uhla pohľadu. Vtedy však netušil, ako bude musieť obstáť v skúškach, ktoré mu Boh pripravil.

Nikomu nič nepovedal, no pevne rozhodnutý slúžiť Pánu Bohu podal prihlášku na bohosloveckú fakultu do Bratislavy. Keď prišla poštárka a doniesla pozvánku na skúšky, jeho mamka zbledla a utekala s obálkou hore do izby k soche Matky Božej a kľačiac pri nej ďakovala za to, či je vôbec možné, aby bola vyslyšaná a mali v rodine kňaza. Michal skúšky urobil, na štúdium za kňaza však prijatý nebol. Prihlášku si podal za rožňavskú diecézu a nebohý vikár Bella mu povedal: „ Synku, od toho ťa už nepustím, o rok to skúsime znova.“ Tak mu vybavili robiť sprievodcu v kaštieli Betliar. Aj v tomto prípade sa potvrdilo, že čo Boh riadi, tak to má byť, lebo medzitým Michal podstúpil dve vážne operácie pažeráka.

Prešiel rok a Michal podal prihlášku znova. Bol prijatý na Cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu do Bratislavy za rožňavskú diecézu. Štúdium prebiehalo s radosťami, starosťami aj otázkami, či rozhodnutie bolo správne. Spolu s ním študoval jeho kamarát a náš rodák z Víťaza Vladimír Čech. Prešlo päť rokov štúdia a 9. júna 1982 bola vysviacka diakonátu v Bratislave. No už o štyri dni na to prijal Michal Jenča v chráme Panny Márie Nanebovzatej v Banskej Bystrici z rúk otca biskupa Dr. Jozefa Feranca sviatosť kňazstva. A tak sám už ako novokňaz slúži slávnostnú primičnú sv. omšu dňa 20. júna 1982. Aká nesmierna bola jeho radosť, keď mohol držať v náručí živého Ježiša – jeho telo a jeho krv a ešte väčšia radosť, že ho mohol rozdávať ostatným. Michal to hlboko prežíval a prežíva dodnes. Jeho odovzdaný kňazský a ľudský život je nám toho príkladom.

Prvou stanicou bola fara v Krásnohorskom Podhradí, kde bol prijatý za kaplána. Splnili sa dokonca slová vdp. Adamčáka, že „na jeho farách nebude toľko ľudí ako v Ovčí, ale že si ich bude musieť získať“. Tie slová sa do bodky naplnili, lebo na sv. omše prichádzalo od 10 do 50 ľudí. Neskôr ich už bolo okolo 150. Po vyše dvoch rokoch bol preložený do Kokavy nad Rimavicou za farára. Svojou skromnosťou, húževnatosťou, ale aj športovými aktivitami začal priťahovať mládež na faru. Keď ich už bola väčšia kôpka a aj veriacich už bolo viac, pustili sa spolu do opravy kostola zvonku aj zvnútra. Pôsobil tu osem rokov. Rožňavský biskup E. Kojnok ho neskôr preložil na faru do Hnúšte, kde pôsobí dodnes. Aj tu sa začala obnova chrámu Povýšenia sv. kríža, ale hlavne Michal prišiel hlásať Božie slovo a ako dobrý pastier ho hlása už 25 rokov. Pri tejto príležitosti bude v Hnúšti dňa 17. júna 2007 ďakovná sv. omša. Pre všetkých veriacich bude Michal slúžiť ďakovnú sv. omšu dňa 28. júla 2007 o 10:30 h v Ovčí.

Keď bol Michal doma, v príhovore povedal, že „každý kňaz sa modlí breviár za svojich veriacich a svojich rodákov“. Pridajme naviac modlitbu nielen za nášho jubilujúceho kňaza Michala, ale aj za všetkých kňazov v službe Pánu Bohu.

Slávka K., Široké

ROZHOVOR

11. mája na odporúčanie vdp. Vlada Baluchu, CM k nám zavítal spevácky zbor Credo, pôsobiaci vo farnosti Košice-Šaca. Nielen symbolika piatku ako dňa ukrižovania Pána, ale aj máj ako mesiac našej nebeskej Matky sa zrkadlil vo výbere piesní tohto mládežnického zboru.
Pripomenuli nám čas, keď aj v našej farnosti pôsobil náš mládežnícky zbor Jubilate Deo. Pri tejto príležitosti sme oslovili zbormajstra:

1. Na úvod sa nám predstavte.

Volám sa Miro Soták. Pochádzam zo Šace a som zbormajstrom speváckeho zboru Credo. Jeho oficiálne začiatky s menom Credo môžeme datovať od roku 1994. Začali sme sa schádzať už dva, tri roky dozadu, ale naše prvé oficiálne účinkovanie s týmto menom začalo od roku 1994. Nechodíme spievať na súťaže, to nie je naším cieľom, aby sme sa takto prezentovali, aby sme vyhrávali, ale evanjelizovať spevom. Hovorí sa, že kto spieva, dvakrát sa modlí. Držíme sa tohto hesla a všade, kam prídeme, snažíme sa rozdávať lásku k Bohu, k Pánu Ježišovi a k Panne Márii. Počas nášho účinkovania sme vydali štyri cédečká, posledné v štúdiu Lumen. Posledné dve cédečká sú také najvydarenejšie, sú také adoračné, to znamená, že aj človek, ktorý nie je veriaci a chce relaxovať, tak tieto cédečká sú veľmi vhodné na relaxáciu aj pri takej kresťanskej hudbe.

2. Kto zakladal zbor a koľko členov mal pri založení?

V roku 1994 som začal kantorovať u nás v kostole. Pri tej príležitosti sa zišla skupinka mladých, väčšinou to boli dievčatá, aj teraz zbor tvoria väčšinou dievčatá. Bolo nás dokopy asi desať, tí, ktorí sme sa odhodlali. Neboli to mládežníci, boli to skôr deti. Môžem povedať, že to môžu byť moje deti, s ktorými som začínal. Tí najskalnejší ostali doteraz. Niektoré z najstarších členiek sú už vydaté, ale pokiaľ ešte nemajú deti a majú čas, lebo niektorí ešte študujú na vysokej škole, tak keď sa dá, venujú ho raz týždenne v stredu po sv. omši skúške. Máme svoju miestnosť v kultúrnom stredisku, ktorú sme dostali od mestskej časti, a teraz, ako som sa dopočul, mali by sme dostať aj miestnosť na fare, kde pôsobí spoločnosť sv. Vinceta de Paul, ktorej členom je vlastne aj váš rodák Vlado Balucha.

3. Čo najradšej spievate? Sú to prevzaté zborové pesničky, resp. nejaký gospel alebo iné štýly?

Máme aj svoje vlastné skladby. Väčšinou sú to skladby z Taizé, ktoré sú prevzaté a niečo aj od nekatolíckeho spoločenstva, keď by som to mohol tak povedať. Všetky tieto skladby sú pre človeka, aby porozmýšľal o svojom vzťahu k Bohu a k blížnym. Skôr sa zameriavame na také skladby, kde vynikne sólový hlas, či už mužský alebo máme aj štyri dobré speváčky, ktoré majú svoje skladby aj na cédečkách. Snažíme sa aj pomocou terajšej techniky – syntetizátora vytvoriť tú harmóniu, nejaké efekty, ktoré zvýraznia, umocnia. Aj v rádiu Lumen môžete počuť nejaké skladbičky. Najvydarenejšie cédečko po hudobnej stránke je to posledné a volá sa Božia láska, príď.

4. Prečo ste si dali názov práve CREDO?

Raz sme tak všetci sedeli a hovoríme si: „Tak dobre, už spievame nejaký ten rôčik, no bolo by dobré nejaký ten koncert. No a ako nás budú volať? Tí zo Šace alebo mladí zo Šace? Dajme tomu nejaký názov.“ Dali sme hlavy dokopy a každý mal na papier napísať nejaký názov. Špekulovali sme, lebo boli rôzne návrhy napr. Kyrie, Credo, Sanctus. Po dlhšom rozjímaní sme sa zhodli, že Credo je najvýstižnejšie. Vedeli sme, že na Slovensku je jedna hudobná skupina Krédo a vraj ešte jedna spevácka niekde na západnom Slovensku, ale aj napriek tomu sme si povedali, že to nevadí, keď budú aj tri. Každý v podstate robí svoj štýl. Máme aj prevzaté skladby –požiadali sme o licenciu s tým, že sme na tom nechceli zarábať. Každý súbor alebo teleso, ako sme my, podá tú istú skladbu ináč. Človek je tvor veľmi tvorivý, každý má svoj nápad, svoj štýl, ktorým sa chce uberať. Niekto rád zaspieva tú pesničku pomalšie, niekto dá do toho bicie a pod. Dôležité je, ako sa tá skladba podá poslucháčovi a čo si poslucháč z toho odnesie.

V minulosti, keď bol u nás páter Chovanec, ktorý je teraz v Bratislave, robili sa u nás piatkové adorácie. Malo to veľmi dobrý efekt pre ľudí. Robili sme to takým štýlom ako teraz, akurát že bolo v celom kostole zhasnuté, to znamená že ten, kto bol na takejto adorácii, mohol si aj poplakať, pospomínať, porozmýšľať a byť taký uvoľnenejší. To, že sa to ľuďom páči, je pre nás takým poďakovaním. Na druhej strane musím povedať, že u nás v Šaci sú ľudia toho už „prejedení“, preto sa snažíme podnikať nejaké vystúpenia mimo farnosti. Snažíme sa robiť aj troška iný štýl, napríklad pred štyrmi rokmi sme pripravovali vianočnú akadémiu pred polnočnou sv. omšou. Robili sme to s cimbalovou hudbou, s bývalými muzikantami zo Železiaru. Bolo to veľmi pekné. Dokonca náš páter Anton Jedinák vie hrať na fujaru, tak hral pritom aj na fujaru. Boli to piesne čisto šarišské, zo Zemplína, čiže v našom východoslovenskom nárečí. Babkám sa to veľmi páčilo a zvlášť, že pán farár zahral na fujare.

5. Kde všade ste už spievali?

Najďalej sme boli v Plzni na prvej celoslovenskej púti na pozvanie nášho bývalého pátra Martiša. Bol tam s nami aj pomocný otec biskup Bernard Bober. Potom sme boli na druhej strane na východ v Perečíne, v Onokovciach, kde sú tiež lazaristi. Boli sme tam na oslavách storočnice rímskokatolíckej cirkvi. Bol tam aj patriarcha Ukrajiny, pravoslávni, gréckokatolíci. Bolo to veľmi pekné. Zaspievali sme aj rusínske pesničky, napr. Što to za pani, Boža Mati, čistá divo a pod. Veľmi sa im to páčilo. Keď sme začali spievať Što to za pani, tak všetci sa vystreli do pozoru ako keby sme spievali štátnu hymnu. Ľudia nás prijali s veľkou láskou, boli sme veľmi radi, že sme sem prišli. Vzniklo to na základe toho, že som elektrikár a na Ukrajine som bol hádam osemkrát. Robili sme asi v štyroch kostoloch elektrinu. Išiel tam náš kňaz, bolo treba obnoviť kostol, tak zohnal financie buď na západe alebo na Slovensku a keď bolo treba murárov, išli murári, keď bolo treba elektrikárov, išli elektrikári, bolo treba tesárov na strechu, išli tesári. Takže takou svojpomocou sme im boli pomôcť. Keď sme dokončovali kostol v Onokovciach, babky ma poprosili, aby som im niečo zaspieval, tak som im zaspieval. A oni na to, že boli by radi, keby sme prišli na odpust. „Keď dožijem, tak do roka a do dňa prídeme.“ A naozaj sa stalo – presne do roka a do dňa sme na tých oslavách boli. Môžem povedať, že zbor mal väčší duchovný zážitok z Ukrajiny ako z Plzne. Ľudia sú tam doslova „hladní po Bohu“. Vieme, aká to bola krajina niekedy, teraz sa tam postupne dostáva náboženstvo rímskokatolícke, lebo väčšinou sú tam gréckokatolíci a pravoslávni. Z Ukrajiny máme veľmi dobré spomienky.

6. Čo máte v pláne do budúcna?

Najbližšie nás na pozvanie pána Akimjaka čaká mariánska púť v Levoči. Boli sme pozvaní cez vášho rodáka pátra Baluchu. Najprv sme poslali cédečká, aby som sa prezentovali, čo vlastne vieme. Mohli sme si vybrať, čo by sme chceli spievať. Nakoniec sme sa s pátrom Baluchom rozhodli, že pôjdeme aj s ním a urobíme polnočnú akadémiu. K tomu ešte neviem nič povedať, to záleží od pátra, akú tému vyberie a na základe toho vyberiem aj piesne. Určite tam budú aj mariánske. Takže to je jedna taká väčšia akcia. Potom nás v jeseni čaká 3. celoslovenská púť do Plzne. Troška máme problém s tým, že je nás dokopy dvadsať, autobus stojí 47 000 Sk, sponzorov je málo. Snažíme sa to riešiť tak, že tí, ktorí majú „polovičky“ alebo priateľov, tak idú s nami plus členovia Spolku sv. Vincenta, Sv. Rodiny, Navštívenia Panny Márie, potom sú to lektori, ktorí čítajú v kostole, upratovačky a iní, ktorí pracujú okolo kostola. Takže za odmenu môžu ísť, hoci si musia zaplatiť 1000 Sk na cestu. Keď sme boli v Plzni pred dvoma rokmi, tak ráno sa modlili ruženec všetci mimo speváckeho zboru, potom sme robili koncert, ktorý mal necelú hodinu, a nakoniec bola slávnostná sv. omša, kde bol plzenský arcibiskup a náš pomocný otec biskup Bernard Bober.

7. Spomínate si aj na nejakú veselšiu príhodu?

Jedna z takých najkrajších bola v súvislosti s tým, ako sme išli na Ukrajinu. Veľmi sme sa báli, čo bude na hranici, ako dlho budeme čakať. Páter Anton sa nás pýtal, čo chceme za to, že prídeme k nim. My sme mu povedali, že nechceme nič, len aby sme mali vybavenú hranicu. Páter si opísal čísla našich pasov. Samozrejme kňaz v takom meste ako Prečín, to je niečo podobné ako u nás Sobrance, už má nejaké tie svoje „konexie“ u policajtov, u pohraničiarov a pod. Takže nám povedal: „Nebojte sa nič, všetko je vybavené.“ Prišli sme na hranicu, prišiel taký civil vystrihaný ako mafián. Mal so sebou papierik, pozrel na čísla a povedal: „Jeden, dva, tri, čtyri, Prečin davaj!“ A už sme išli. Ostatní hromžili, zlostili sa na nás. Naspäť to bolo také isté. Prídeme do rady, ostatní už hundrali, že tu budú až dozajtra. My sme boli ticho. Stojíme a naraz prišiel jeden taký a hovorí: „Jeden, dva, tri, čtyri, davaj!“ No a zase bolo nadávanie. Takže to bol taký najkrajší zážitok z nášho účinkovania. Aj keď sa nám vydávali členky zboru a boli sme spievať. Dievčatá vlastne ani nevedeli, čo budeme spievať, lebo väčšinou vždy nacvičíme nejakú novú skladbičku. Na tom poslednom cédečku Božia láska, príď máme tri najkrajšie sobášne skladby. Jedna je prevzatá z filmu Sindy a má sobášne slová a v ďalšej pesničke s názvom Viem, že si so mnou je hudba prevzatá z muzikálu Dracula. Táto skladba je veľmi pekne spracovaná po hudobnej, dramaturgickej a speváckej stránke. Vrelo odporúčame to posledné a predposledné cédečko, lebo fakt stoja za to, aby ich človek mal doma a pustil si ich, keď príde naňho ťažká chvíľka.

8. Čo vás povzbudzuje do spievania, lebo nie je umenie začať, ale umenie vydržať?

Celá rodina sme tak viacej ku kostolu viazaná. Chlapci sú od malička miništranti. Starší, ktorý je teraz našim manažérom a tiež zvukárom, bude mať 22 rokov a ešte je stále hlavným miništrantom. Manželka má vyštudovanú teológiu a pracuje ako katechétka. No a ja som kantorom. V mojich začiatkoch som sa strašne bál hrať v kostole. U nás bol páter Jašo ako jeden z prvých kňazov a keď som mal nastupovať, už som sa bál chodiť do kostola. Bol taký nazlostený, že mi povedal: „Čo ti niekto porobil.? Zavoláme nejakého exorcistu.“ Potom prišiel jedna staršia sestrička, už mala okolo osemdesiat rokov, ona hrala a povedala: „Pán Soták, ja budem hrať a vy len spievajte, lebo vy máte dobrý hlas a ja mám slabý hlas.“ Tak som spieval pamätám ako teraz presne na Popolcovú stredu. Ešte predtým som prišiel za kňazom a vrátil som mu knižky z pohrebu. Začal som asi tým, že som sa zľakol na pohrebe, ako tam odpadli ľudia a hovorím: „Vraciam knižky, hrať nebudem. Ja sa tu nechcem zblázniť.“ „Dobre, nechceš, nútiť ťa nebudem.“ No a potom na tú Popolcovú stredu po sv. prijímaní ako keby mi Pán Boh povedal: „Tak tá stará babka to zvládne a ty s takým hlasom sa bojíš?“ Pritom nie som vyučený organista, mám hudobnú školu, ale na harmoniku. Bol som na vojne, tam som celé dva roky hral v kapele, takže klavír som trošku zvládol. Také boli moje začiatky a toto ma tak stále posilňuje, že keď to stará babka zvládla, tak čoho sa ja bojím.

Potom druhým mojím mottom je, že keď som dostal od Pána Boha taký hlas, tak aspoň svojím spevom splatím nejaký ten dlh, ako sa hovorí alebo ten dar, ktorý som dostal, touto formou. Spievam v kostole a tiež folklór. Môžem sa pochváliť, že v roku 2005 som vyhral celoštátnu súťaž v sólovom speve. Naposledy som bol spievať v slovenskom rozhlase v Košiciach pri príležitosti 80. výročia prvého vysielania z Košíc. Boli tam také osobnosti ako Monika Kandráčová, pani Mačošková, Hanka Poráčová. Bola to pre mňa veľká česť, že ma pozvali spievať medzi také speváčky. Mám aj svoje cédečko, ktoré som vydal v minulom roku. Ak počúvate rádio Regína, dosť často ho púšťajú. Z duchovných aj z ľudových pesničiek mám radšej pomalšie pesničky. Rýchlu pesničku dokáže zaspievať hocikto, ale zaspievať pomalú pesničku a spievať ju od srdca, tak ako hovorí Janko Príhoda: „Pesnička sa nemôže spievať z hrdla.“ Odkedy zomrel , mám to stále na pamäti, že najprv pieseň musím dať do srdca a tak ju môžem dať vonku divákovi a poslucháčovi. A to nielen tú ľudovú, ale aj náboženskú – najprv si ju poriadne dostaneme do krvi, do srdca a tak ju potom podáme, či som to ja alebo sólistky, čo mám.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravil M. Magda st.

S Duchom Svätým


Bratia a sestry, päťdesiat dní sme slávili veľkonočné tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. S akou veľkou radosťou sme spievali vo veľkonočné ráno „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych“ alebo zvolanie “Aleluja“. Bolo to krásne. Neopakovateľné. S pribúdajúcimi normálnymi pracovnými dňami naša radosť pomaly odchádzala. Možno ju už nemáme. Alebo len málo. Čo s tým?

V novom cirkevnom období, v ktorom sa ocitáme, je potrebné prežívať radosť v Duchu Svätom. Pán Ježiš ho poslal apoštolom a posiela ho aj nám každý jeden deň, aby sme v tomto Duchu prežívali spiritualitu všedného dňa.

Duch Svätý je bytostnou dobrotou Boha. On je láska, vzájomnosť Otca i Syna. On je Božím teplom. Duch Svätý je zážitok Boha v ľudskom srdci. Je to zážitok schopnosti milovať Boha tak ako miluje iba Boh. On nám ukazuje jedinečný a jediný správny vzťah k Bohu, k ľuďom i ku stvoreným veciam. On napráva naše pokazené vzťahy.

Duch Svätý urobil z ustráchaných apoštolov za dverami odvážnych neohrozených hlásateľov evanjelia pred dverami celého sveta. Dnes sa skutočne ohlasuje evanjelium nie za zatvorenými dverami, ako to bolo za bývalého režimu, ale ohlasuje sa slobodne, radostne, a to nielen v kostoloch, ale aj v zamestnaní, v školách, v tlači, v televízii a aj naším slovom a skutkami. Ježiš mal pravdu: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium …“

Každú nedeľu zaznieva na konci sv. omše výzva: „Iďte v mene Božom“. Potom otvárame kostolné dvere a pred nami je panoráma našej dediny, môjho domu, vidím priestor, kde mám hlásať Ježiša Krista, kde mám prinášať Božieho Ducha, kde sa máme podľa príkladu prvých kresťanov milovať navzájom v láske Božieho Ducha. Ježiš nás vyzýva, aby sme boli odvážni kresťania bez strachu, s láskou v srdci.

Bratia a sestry, aj keď sme už vo všedných dňoch, nezabudnite, že zázraky sa dejú nielen v nedeľu. Majte na zreteli, že všedný deň je ako perla večnosti v mušli času a že jestvujú okná v múroch všedného dňa. Každý deň je neopakovateľný, vzácny dar. Vo všedné dni žijeme zo sily, ktorú nám dávajú sviatky slávenia veľkých tajomstiev našej viery. Žijeme zo sily Ducha Svätého, ktorého nám zoslal Otec so svojím synom Ježišom.

Duchom Svätým požehnané všedné i nevšedné dni želá

Oliver Székely, duchovný otec

90 rokov od zjavenia Panny Márie vo Fatime


13. mája tohto roku sa v celom kresťanskom svete upierali zraky na Fatimu. Ale aj všetky mariánske pútnické miesta si pripomenuli už 90. výročie od zjavenia Panny Márie vo Fatime. Ináč to nebolo ani u nás v USA, v nádhernom pútnickom mieste vo Washingtone, v štáte New Jersey.

V krásnom rozľahlom horskom prostredí je otvorená osemuholníková vysoká stavba Národná svätyňa, na ktorej stojí socha Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Zďaleka žiari zlatom oblečená, vystreté ruky vítajú pútnikov. Pod konštrukciou je minimálne dvetisíc miest na sedenie. V podzemí stavby je veľká kaplnka a obchod s religióznymi predmetmi.

Na ďalšom mieste je replika „Svätého domu“, ktorý sa nachádza v meste Loretto v Taliansku. Po horskej ceste, do tvaru ruženca je krížová cesta, kde pri každom zastavení je lavička, ktorá slúži na rozjímanie pútnikov. Ticho lesného prostredia „ruší“ len vtáctvo a veľa veveričiek, typických pre lesy v USA.

Okolo jazera na veľkom trávniku je „obraz“ fatimského zjavenia – socha Panny Márie a troch detí – Hyacinty, Františka a Lucie. Poliaci žijúci v USA postavili neďaleko veľkú bronzovú sochu Sv. Otca, v blahej pamäti Jána Pavla ll. a bronzový kríž na pamiatku všetkých Poliakov, ktorí v histórii Poľska trpeli za vieru.

Veľké priestranstvo je parkoviskom, pretože len autobusov sme napočítali jedenásť a pútnici cestujú väčšinou autom. Od mája do októbra, vždy 13-teho v mesiaci, sa program začína od 11:30 do 12:00 spoveďou, ktorú vysluhujú minimálne 10-ti kňazi. Presne o dvanástej sa začína ružencový sprievod. Na nosidlách sa nesie nádherné ovenčená živými kvetmi socha Fatimskej Panny Márie, okolo ktorej idú deti oblečené, dievčatá v bielom a chlapci v oblekoch. Po každom desiatku sa spieva „Ave, Ave, Ave Mária“. Po skončení procesie je obyčajne prednáška biskupa o histórii fatimského zjavenia a jeho účinkov vo svete. Bolo pre nás potešením, keď napríklad v minuloročnom októbri biskup Jan Meyers z Newark, New Jersey, hovoril o tom, že mal tú česť pred tromi rokmi vysvätiť troch kňazov v bazilike vo Fatime – dvoch rodných bratov zo Spojených štátov a jedného kňaza zo Slovenska. My sme boli vtedy tiež na tejto vysviacke ako pútnici s týmto kňazom od Nitry. Dnes pôsobí ako misionársky kňaz v Južnej Amerike.

Slávnostná sv. omša sa začína o 13:30 h. Po sv. omši je sprievod okolo svätyne so Sviatosťou Oltárnou a poklona. Púť sa končí tým, že sa opäť nesie na nosidlách socha Fatimskej P. Márie, kde za spevu krásnej piesne s refrénom „Ó, Fatima, dovidenia, drahá Matka, dovidenia“ každý máva v ruke bielou šatkou na budúce stretnutie s Máriou. Tento moment sťahuje hrdlo, slzy sa tlačia do očí, pretože je to za mohutného spevu asi 2 500 – 3 000 ľudí, niekedy aj viac.

Procesia končí o 15:30 h. A potom každý ešte môže súkromnou meditáciou v tomto krásne upravenom horskom prostredí prežívať chvíle v prítomnosti s Máriou – Matkou všetkých nás.

Pre zaujímavosť a spojitosť tohto miesta s Víťazom je, že v „Svätom dome“ pôsobí 34 rokov sestra Mildred Kozma. Je to dcéra pani Borky Čechovej, ktorá vyrastala vo Víťaze a jej manžel Štefan Kozma pochádzal z dedinky Pekľany. Pani Borka je sestra nedávno zosnulej Heleny Birošovej z Víťaza. Mildred je sesternica Jozefa Biroša, ktorý so svojou manželkou Martou s najväčšou starostlivosťou dochovali svoju mamu a jej, ale aj našu poslednú tetu Helenu.

Prečo toto píšeme? Odpoveď je jediná. Ako inde na svete, aj v Amerike – krajine ozaj veľkých kontrastov – sú nádherné chrámy, prekrásne pútnicke miesta, kde kresťania katolíci v tomto od Boha sa odkláňajúcom svete vrúcne prosia Máriu o pomoc, o záchranu pred Zlom. Mária ustavičnej pomoci, oroduj za nás! Nepoškvrnené srdce Panny Márie, oroduj za nás!

Na záver naša obľúbená modlitba k Panne Márii: Nepoškvrnená Matka Ježišova i Matka naša Mária, uchvátení sme my Tvojej nebeskej krásy a hnaní úzkosťami terajšieho sveta. Utiekame sa do tvojho náručia. Pevne dôverujeme, že Tvoje milujúce srdce splní naše vrúcne prosby a bude nám bezpečným útočišťom pred hriechom, ktorý robí našu dušu odpornou Bohu a otrokyňou pekla. Vypočuj, ó vyvolená Božia, úpenlivé vzdychy verných sŕdc, ktoré sa vznášajú k Tebe v tomto roku. Schýľ sa nad naše boľavé rany, premeň srdcia zlých, osuš slzy utrápených a utláčaných. Vyhas hnevy, zošľachtí drsné obyčaje a stráž kvet čistoty mládeže. Chráň svätú Cirkev a dopraj, aby všetci ľudia pocítili príťažlivú silu kresťanskej dobroty, nad ktorou nech zažiari slnko všeobecného a úprimného pokoja a mieru.

Srdečne vás vo Víťaze pozdravujeme a tešíme sa na vás!

Anna a Jozef Biros, Wilkes Bare, USA

Posolstvo Fatimy


Uplynulo už 90 rokov od požehnanej chvíle, keď sa 13. mája 1917 otvorilo nebo nad portugalskou Fatimou, aby Kráľovná posvätného ruženca odovzdala svetu posolstvo milosrdenstva a spásy. Matka Božia si nemohla vybrať vhodnejší čas ako práve na konci prvej svetovej vojny, keď svet zničený bolesťou a utrpením potreboval povzbudenie zhora.

Všetko sa to začalo už v roku 1916 zjavením anjela trom malým pastierikom Lucii, Františkovi a Hyacinte. Bola to akási predzvesť neba pre príchod Panny Márie. Ako spomínala sr. Lucia, pri zjavení anjela cítili bázeň a určitú nemohúcnosť pred Bohom, pred jeho mocou a velebou, no pri zjavení Matky Božej ich napĺňala skôr materinská neha a pokoj. Z troch zjavení anjela si môžeme všimnúť dve základné skutočnosti na ktoré anjel upriamil pozornosť detí a teda je to výzva aj pre nás: Eucharistia a pokánie. Pri prvom i druhom zjavení anjel vyzýva k pokániu a prinášaniu obiet za úbohých hriešnikov. Naučí deti modlitby, ktoré podľa jeho príkladu dlhé hodiny opakujú tvárou sklonenou k zemi. Pri svojom treťom zjavení im anjel priniesol Eucharistiu – hostiu, z ktorej padali kvapky krvi do kalicha a povedal: „Prijmite telo a pite krv Ježiša Krista, ktorý je nevďačnými ľuďmi ťažko urážaný. Čiňte pokánie za ich hriechy a utešujte Boha.“ Je pre nás veľkým povzbudením, že sám Pán prichádza v Eucharistii, aby nás posilňoval na ceste v konaní Jeho vôle.

Nie je ťažké domyslieť si, že už po týchto zjaveniach anjela sa život troch pastierikov radikálne zmenil. Vo všetkých každodenných situáciách našli vhodnú príležitosť na obetu za hriešnikov. Spomeňme len, že pri horúcom portugalskom slnku dlhý čas nepili, hoci ich trápil nepredstaviteľný smäd alebo rozdali svoje jedlo chudobným, pričom im malo slúžiť ako celodenný pokrm na pastvinách. Tiež, keď našli starý drsný povraz, rozdelili si ho na tri časti a obviazali sa ním, aby ich čo najviac tlačil a takto im spôsoboval bolesť. Toto všetko a ešte omnoho viac robili malí fatimskí vizionári z nekonečnej lásky k Pánu Ježišovi a jeho Matke a pritom im zostával radostný detský úsmev na perách.

Do takejto duchovnej atmosféry ich životov prišiel pamätný 13. máj 1917. Bol krásny jarný deň a pastierikovia si za miesto pastvín vybrali svah Cova da Iria. Pri spontánnej hre ich okolo poludnia zastihlo čosi ako blesk z jasného neba. Mysliac si, že prichádza búrka, rozhodli sa pohnať stádo domov, keď v tom nad jedným malým dubom uvideli postavu nádhernej pani zahalenej v bielom, žiariacej viac ako slnko. Na otázku Lucie, odkiaľ prichádza, Matka Božia odpovedala, že „z neba a uistila pastierikov, že tiež prídu k nej. František a Hyacinta skôr a Lucia musí tu na Zemi splniť ešte určitú úlohu.“ Presvätá Panna deťom oznámila, že „budú veľa trpieť, ale milosť Božia ich bude posilňovať.“ Potom Matka Božia roztvorila ruky a deti zalialo silné svetlo, ktoré im preniklo do hrude a do hlbín duše tak, že sa videli v Bohu, ktorý bol tým svetlom. Pastierikovia sa dohodli, že o tomto nikomu neprezradia, no Hyacinta hnaná akousi vnútornou silou to povedala svojej mame a onedlho sa to dozvedela celá dedina. Takto sa začalo utrpenie detí, keďže im málokto veril. Luciu dokonca jej matka často bila palicou, len aby priznala, že si to vymyslela.

Pri druhom zjavení v júni Panna Mária ukázala deťom svoje Nepoškvrnené Srdce ovinuté tŕním – našimi hriechmi, ktoré ho prebodávali. 13. júla zverila pastierikom tajomstvo obsahujúce tri časti. Ukázala im peklo, kam prichádzajú duše hriešnikov a povedala, že ak ľudia neprestanú urážať Pána, príde ešte horšia vojna, hlad a prenasledovanie Cirkvi. To sa napokon splnilo ničivou druhou svetovou vojnou a nástupom komunizmu, keď Cirkev bola nesmierne utláčaná. No Matka Božia dala možnosť ako tomu predísť: „Rusko musí byť zasvätené jej Nepoškvrnenému Srdcu a ľudia majú prijímať zmierne sv. prijímanie počas prvých sobôt v mesiaci.“ V tretej časti deti obrazne videli veľké utrpenie Cirkvi v 20. storočí a pápeža, ktorý je zastrelený vojakmi, kľačiac pod krížom. Sv. Otec Ján Pavol II. v tomto videní spoznal seba, keď 13. mája 1981 bol naňho spáchaný atentát. Osobne sa prišiel o rok na to poďakovať do Fatimy Panne Márii, ktorá viedla vražednú guľku, aby sa nestala pápežovi smrteľnou. Ako vďaku za túto záchranu života daroval Matke Božej Fatimskej osudný náboj, ktorý bol vložený do koruny jej sochy.

No vráťme sa opäť do roku 1917. Na konci tohto júlového zjavenia naučila presvätá Panna deti známu modlitbu: „Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy …“, ktorú sa modlime pri ruženci po každom desiatku. Keďže antiklerikálne kruhy v Portugalsku tvrdo bojovali proti Cirkvi, deti boli vrhnuté do väzenia práve 13. augusta, keď sa malo zjavenie uskutočniť. Ľudia zhromaždení na Cova da Iria videli ako v čase zjavenia zostúpil malý obláčik nad dub a potom sa opäť vzniesol. Zatiaľ deti na policajnej stanici hrdinsky obhajovali svoje tvrdenia a ani pod hrozbou mučenia neprezradili tajomstvo zverené Pannou Máriou. Úrady videli, že nič nezmôžu pred neochvejnou odvahou detí a preto ich pustili domov. Matka Božia sa potom zjavila 19. augusta a 13. septembra, keď prisľúbila, že v októbri urobí zázrak, aby všetci uverili. Hoci 13. októbra od rána husto pršalo, vo Fatime sa zhromaždilo viac ako 70 000 pútnikov. Matka Božia sa predstavila ako Kráľovná ruženca a vyzvala k jeho každodennej modlitbe. Oznámila, že vojna sa onedlho skončí a potom ešte so smutným výrazom tváre dodala: „Nech ľudia viac neurážajú Pána, ktorý je už dosť urážaný!“ Po týchto jej slovách nasledoval veľký zázrak známy ako „tanec Slnka“. Mračná v momente zmizli, dážď prestal a objavilo sa slnko, ktoré malo striebristú farbu a neoslepovalo. Začalo sa krútiť veľkou rýchlosťou, vysielajúc lúče každej farby všetkými smermi. To sa opakovalo tri razy. Počas tohto zázraku videli naši pastierikovia malého Ježiška so sv. Jozefom, ako žehnajú svet spolu s Pannou Máriou, teda sv. Rodinu a iné zjavenia.

Traja malí vizionári si uvedomovali, akej veľkej milosti sa im dostalo a preto nekonečne vzdávali Bohu vďaky svojimi hrdinskými obetami a modlitbami ruženca. František veľmi rád potešoval zarmútené Srdce Spasiteľa a dlhé hodiny zostával s ním pri bohostánku. Hyacinta zase nechcela premárniť žiadnu príležitosť k obeti za úbohých hriešnikov, aby sa nedostali do zatratenia. Tiež vzplanula veľkou láskou k Sv. Otcovi a stále pripojila modlitbu za jeho úmysel. Ľudia cítili pri malých pastierikoch atmosféru niečoho nadpozemského a neustále ich žiadali o príhovor a modlitbu. Ako Matka Božia sľúbila, už pri prvom zjavení nenechala svoje drahé deti dlho čakať a prišla si najprv pre Františka, potom i Hyacintu, aby ich po dlhom utrpení priviedla k sebe do neba. Sv. Otec Ján Pavol II. ich 13. mája 2000 slávnostne vyhlásil vo Fatime za blahoslavených.

Môže sa nám zdať, že Lucia ostala na tomto svete sama, no Panna Mária ju uistila, že ju nikdy neopustí a, že jej Nepoškvrnené Srdce jej bude útočišťom a istou cestou k Bohu. Na odporúčanie Cirkvi vstúpila Lucia najprv k sestrám sv. Doroty a neskôr ku karmelitánkam, aby plnšie prežívala svoj vzťah s Bohom a zároveň uskutočňovala poslanie zverené Matkou Božou. Stretla sa s pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. Na jej výzvu bol celý svet a menovite Rusko zasvätené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Zomrela roku 2005 v požehnanom veku 98 rokov, aby sa tak konečne zjednotila so svojimi drahými spoločníkmi z detstva vo večnej sláve.

Presvätá Panna sa vo Fatime zjavila preto, aby nám ukázala, ako sa o nás materinsky stará a záleží jej na nás. Prišla svoje deti napomenúť, aby hľadali večný život a túžili po svätosti. Jej posledné slová nech nám zaznievajú stále v ušiach a nech sú určitým sprievodcom na našej ceste života: „Nech ľudia viac neurážajú Pána, ktorý je už dosť urážaný!“ Malí pastierikovia zobrali jej výzvu vážne a je len na nás, či ich v tom budeme nasledovať.

Máriino dieťa

Modlitba k Duchu Svätému



Dýchaj vo mne Duchu Svätý,

aby moje myšlienky boli sväté!

Povzbudzuj ma Duchu Svätý,

aby moje skutky boli sväté!

Pomáhaj mi Duchu Svätý,

aby som miloval, čo je sväté!

Opatruj ma Duchu Svätý,

aby som si chránil, čo je sväté!

Posilňuj ma Duchu Svätý,

aby som nikdy nestratil,

čo je tvoje sväté!

sv. Augustín

NÁZORY a SVEDECTVÁ

Pred 11 rokmi odštartovala Liga proti rakovine unikátny projekt Dňa narcisov. Počas rokov sa vypracoval vďaka dôvere ľudí a skvelej organizácií LPR v najväčšiu verejnoprospešnú finančnú zbierku na Slovensku.
Deň narcisov sa už tradične koná v apríli každého roka. Jeho symbolom je žltý narcis – kvietok jari a nádeje, ktorý si ľudia pripínajú v tento deň na svoj odev, aby aj týmto spôsobom vyjadrili solidaritu s osobami postihnutými rakovinou.
Dostali sme do redakcie list, ktorý sa tejto problematiky dotkol – žiaľ ako je to vo väčšine prípadov, bolestne!


Drahá Evička,

tento list nikdy nedostaneš a nikdy si ho neprečítaš, pretože si odišla z tohto sveta priskoro, ale verím, že tam, kde si, máš možnosť vidieť, čo cítim a čo ti chcem povedať.

Pamätáš sa, ako sme sa zoznámili? Ty a ja sme boli obeťami rovnakého podvodu a príčinou nášho zoznámenia bolo vlastne nešťastie, ktoré nás obe postihlo a proti ktorému sme sa chceli spoločne postaviť. Bolo to pred trinástimi rokmi, boli sme mladé, odvážne, veselé a v hlave sme mali plno plánov a plno nápadov, ako ich dosiahnuť. Chceli sme podnikať a verili sme, že sa nám bude dariť a že vytvoríme pre naše rodiny pokojný domov. Obidve sme prišli o značný majetok, lenže ku mne bol osud milší. Teba tento podvod pripravil skutočne o všetko, pretože ti vzal aj rodinnú pohodu a šťastie. Tvoj manžel to nezvládol a to, ako sa snažil na problémy zabudnúť, je neodpustiteľné. Pamätám si, ako si predo mnou plakala, ale napriek tomu si bola veľmi silná osobnosť s veľkým srdcom. Ja som sa na neho zlostila a ty si si všetku vinu brala na seba.

Potom na chvíľu na teba zasvietilo slniečko a ty si žiarila šťastím. On si chybu uvedomil, vrátil sa, ty si sa zamestnala a konečne ste si začali vychutnávať rodinné šťastie. Ty si bola dôkazom toho, že šťastie – to je vec našej mysle a ducha a vôbec nezávisí od peňazí. V práci sa ti darilo, bola si najlepšia a ja som sa veľmi tešila, keď som ťa videla usmiatu. Začali ste opravovať dom, v ktorom ste bývali s tvojou mamičkou a tu sa aj manžel ukázal, aký je všestranný a šikovný; naozaj nebolo remesla, ktoré by nezvládol. Až jedného dňa si prišla ku mne s plačom. Veľmi som sa zľakla, čo sa stalo. Napokon z teba vyšlo, že čakáš dieťatko. Vzlykala si, že na dieťa si už pristará, že už máš dve detičky a že bude veľmi ťažké utiahnuť to finančne. Ja som ti povedala, aby si sa nebála: „uvidíš, toto dieťatko ti bude najmilšie a možno to bude dievčatko a práve ono sa o teba postará, keď budeš stará.“ Keď si odchádzala na materskú dovolenku, nebolo šťastnejšieho človeka pod slnkom. Všetko bolo perfektne pripravené, výbavička, postieľočka, kočík. Deň D prišiel a narodila sa malá Evička, ktorej si sa obetovala úplne celá. Keď si sa s ňou zastavila u mňa, obdivovala som ťa, ako dokáže človek milovať. Ty si bola človek, ktorý by dal aj posledné.

A prišlo naše posledné stretnutie. Nikdy by som si nepomyslela, že je to poslednýkrát. Po dlhšej odmlke si prišla usmiata s malou Evičkou, ale čosi sa mi predsa na tebe nezdalo. Na moju otázku, čo s tebou bolo, si odpovedala, že si ťažko chorá, máš rakovinu, ale že ty to zvládneš. A taktiež, že ty musíš žiť, čo by si malá bez teba počala. Preľakla som sa. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok, no nechcela som si pripustiť, že by si mohla tento boj prehrať. Bola si veľmi vyrovnaná a veľmi pekne si rozprávala o svojom manželovi, ktorý sa o teba a o deti naozaj príkladne staral, keď si bola v nemocnici a keď si mala chemoterapie.

Odvtedy si sa mi neozvala. Ja som mala ťažký rok, pretože som potrebovala urobiť skúšky, ktoré boli pre mňa veľmi dôležité. Hovorila som ti o nich, ale nestihla som ti povedať, že som ich zložila a že tú licenciu mám. Kvôli nim som ani nežila. Nebola som za tebou, možno keď si to najviac potrebovala. Myslela som na teba, čo je s tebou, že ti zavolám. Nestihla som. Jedného dňa mi zazvonil telefón, kým som ho zodvihla, už prestal. Videla som na mobile tvoje meno. Potešila som sa a rýchlo som ti volala späť. Mala si obsadené a potom som skúsila ešte raz. Zasa obsadené. Rýchlo som zavolala do práce, či si ma tam nezháňala na pevnej linke, ale povedali mi, že nie. Asi o hodinu mi mobil opäť zvonil a bolo tam tvoje číslo. Celá natešená som zdvihla a spustila som: „Ahoj Evička, taká som rada, že mi voláš, ako sa máš?“ Ale neozvala si sa ty, ale tvoj manžel. „Chcem Vám oznámiť, že Evička včera zomrela.“ Bolo to hrozné, neverila som a položila som si otázku: „Bože, ako môžeš také niečo dopustiť, ako môžeš zobrať milujúcu mamičku štvorročnému dieťatku??? Prečo?“

Na tvojom pohrebe si túto istú otázku položil aj pán farár a v kázni sa nám pokúsil vysvetliť na jednom krásnom príbehu, ako by Boh odpovedal na túto otázku.

Evička, je mi veľmi ľúto, že sme sa nestihli stretnúť a veľmi by som chcela pomôcť tvojim najbližším. Pevne verím, že budem mať príležitosť …
S láskou priateľka.

(Tento list bol venovaný mojej kamarátke, ktorá zomrela na rakovinu vo veku 46 rokov.)

Utečenec


Do istej dediny sa uchýlil mladík, ktorý ušiel pred krutým nepriateľom. Obyvatelia ho vľúdne prijali a poskytli mu bezpečný úkryt. Na druhý deň sa prihrnuli vojaci, ktorí mladíka prenasledovali. Násilne vnikali do domov, prehľadávali pivnice i povaly a potom všetkých obyvateľov dediny nahnali na námestíčko.

„Vypálime vám celú dedinu a postrieľame všetkých chlapcov, ak nám do rána nevydáte toho mladíka,“ vykrikoval ich veliteľ. Starosta obce stál pred ťažkou úlohou. Mal sa rozhodnúť: vydať vojakom mladíka alebo dať pozabíjať svojich ľudí. Utiahol sa do svojho domu a otvoril bibliu v nádeji, že tam do rána nájde odpoveď. Nad ránom, po dlhých hodinách, padol jeho zrak na tieto slová: „Je lepšie, ak zomrie jeden človek, ako by mal zahynúť celý národ.“ Zatvoril bibliu, zavolal vojakov a prezradil im, kde sa mladík skrýva. Keď vojaci odvliekli utečenca, aby ho zabili, celá dedina začal oslavovať, že starosta zachránil ich životy i domy. Starosta však na oslavu neprišiel. Gniavil ho veľký zármutok a zostal sám. V noci k nemu prišiel anjel a spýtal sa ho: „Čo si to urobil?“ Odpovedal: „Vydal som utečenca nepriateľom.“ Anjel mu na to: „A nevieš, že si im vydal Mesiáša?“ „Ako som to mohol vedieť?“ vyhováral sa strápený starosta. Anjel: „Keby si namiesto čítania biblie aspoň raz zašiel za chlapcom a pozrel sa mu do očí, bol by si to videl.“

spracoval Ján Velčok, Víťaz