Autor Spektrum

„Vy ste Božie ťavy!“, zdôraznil kardinál Meisner na záver ďakovnej svätej omše pre dobrovoľníkov 22. augusta v Tanzbrunnen v Kolíne. A pokračoval: „Od ťavy som sa naučil tri dôležité veci: Ťava vždy chodí so zdvihnutou hlavou. Ťava ukazuje svätú, usmievavú, priateľskú tvár. Ťava má dva hrby – unesie viac ako osol.“ Týmto veselým ohodnotením práce dobrovoľníkov si vyslúžil potlesk a dobrosrdečný smiech prítomných.

Kto je dobrovoľník
Dobrovoľníci XX. Svetového ďna mladých (SDM) v Kolíne sú mladí ľudia alebo tí, ktorí zostali mladými a rozhodli sa venovať svoj voľný čas, vôľu a talenty na plnenie daných úloh v duchu pohostinnosti, s otvoreným srdcom a toleranciou, v službe pre iných bez nároku na odmenu. Tak píše príručka pre dobrovoľníkov. Avšak odmena aj napriek tomu bola veľká: ubytovanie, strava, pocit užitočnosti a sebarealizácie, nové stretnutia a priateľstvá, spoznanie iných kultúr, národností a nové, nádherné, nielen duchovné zážitky. Mimochodom, najmladší dobrovoľník mal 18 a najstarší 82 rokov. Celkovo vyše 27 000 dobrovoľníkov z takmer 160 krajín z celého sveta.
Práca dobrovoľníka bola aj nebola náročná. Gonzalo, chlapec z Madridu, ktorý hovorí piatimi svetovými jazykmi pri večeri použil v troch vetách slová z nemčiny, angličtiny, španielčiny, taliančiny a francúzštiny. Bol unavený. Pracoval na Infopointe a rozdával rady pútnikom. Po celodennom rozprávaní sa mu slová pomiešali. Mladý Poliak zabezpečoval ubytovanie na Liebefrauschule v Kolíne. Mal aj nočné. Veci ubytovaných boli v bezpečí nonstop. Keď sa prišli ubytovať Slováci, nemčinu nechal bokom. Na otváracej sv. omši v Kolíne, Bonne a Düsseldorfe dobrovoľníci niesli vlajky všetkých štátov v sprievode pred začiatkom sv. omše. Symbol jednoty v rôznorodosti, tolerancie a spolupatričnosti. Hoci sprievod trval 14 minút, nácvik však celé dopoludnie. Nemeckí organizátori mysleli asi úplne na všetko. Na Marienfelde, kde sa konala vigília a svätá omša s pápežom Benediktom XVI., bolo aj parkovisko pre bicykle. Aby nevznikol zmätok, o to sa starala aj 16-členná skupina zo Slovenska. No najnáročnejšia a najnamáhavejšia služba bola v stravovacích stánkoch. Skoré vstávanie, príprava jedla a balíčkov pre pútnikov a nakoniec výdaj stravy. Nebolo to však jednoduché, lebo stánky boli obliehané hladným davom a jesť chcel každý. Prišla aj skautka Carole z Rwandy vďaka partnerstvu medzi Nemeckom a Rwandou a rozprávala, že genocída bola hrozná. Teraz je vraj lepšie: deti nachádzajú svojich rodičov a manželky svojich mužov. Je pokoj. Bieda a hlad však ešte pretrvávajú. Ale tancujú radi a o futbale rozprávajú s bázňou.
Kde sa pozriem, tam sú Slováci
Ani Slováci sa v Kolíne nestratili. Veď v počte dobrovoľníkov nám patrilo 5. miesto a slovenské vlajky a pokriky vôbec neboli zriedkavé. Pred kolínskou katedrálou si popri súťaži korčuliarov a speve Talianov našla svoje miesto aj slovenská karička. Slováci dokázali rozospievať aj Francúzov na autobusovej zastávke. Dokonca aj v Marienfelde, kde sa slávila vigília a svätá omša s pápežom Benediktom XVI., organizátori nepriamo viackrát oslovili Slovákov: „Please, do not climb the tower at any time!“ (Prosím, nelezte na železné konštrukcie!), ale bolo neskoro. Slovenská vlajka sa hrdo týčila na konštrukcii slúžiacej pre veľkoplošnú obrazovku. Oznam o tom, že v tejto lokalite je zakázané klásť oheň , už Slovákom pravdepodobne nepatril. V sektore B3 aj napriek chladnej noci žiadnu vatru vidieť nebolo. Nemci už vedia vysloviť aj niektoré slovenské mená, lebo na záverečnej párty pre dobrovoľníkov dve z troch cien z tomboly putovali na Slovensko. Malou chybičkou je, že pri odpovedi na otázku Where are you from? (Odkiaľ pochádzate?), jeden Japonec ukázal veľavravné gesto vypitého poldecáka. Odteraz však bude vedieť aj časť zo slovenskej ľudovej piesne Macejko. Ale len tú, kde sa spieva ko-ko-ko-ko.
Trochu kritiky
Pútnici z celého sveta zanechali aj jeden smutný dojem. Každý večer kolínska hlavná stanica bola zahádzaná odpadkami a po slávnostnej svätej omši na Marienfelde to tam vyzeralo ako na smetisku. Pri pohľade na porozhadzované potraviny, papiere a iné smeti zvieralo srdce. Myslím si, že vhodnejším liturgickým jazykom pre slávnostnú sv. omšu za účasti pápeža by bola latinčina, aj napriek tomu, že pápež je Nemec a bol v Nemecku. Pohoršením pre konzervatívnych katolíkov boli aj dievčatá – miništrantky, čo pápež Ján Pavol II. vyslovene zakázal. A pri pohľade do histórie, keď staroslovienčina bola štvrtým bohoslužobným jazykom Cirkvi a vzhľadom na počet účastníkov prevažne z Poľska, Slovenska a Slovinska chýbalo viac príhovorov v niektorom zo slovanských jazykov. Nemci však zvládli organizáciu znamenito. Prekvapili domáci obyvatelia, ktorí pre pútnikov prichystali občerstvenie na ich púti do Marienfeldu a potom späť do Kolína. Povzbudením boli policajti, ktorí roznášali fľaše minerálky zástupom čakajúcim v dave pri odchode z Marienfeldu, keď doprava úplne kolabovala. Blisli sa nemeckí sponzori, ktorí umožnili mladým poslať listy do celého sveta, zabezpečili dopravu, obdarovali pútnikov množstvom darčekov. To všetko bezplatne.
Cesta domov
Kardinál Meisner hovoril o dôležitosti tiav. Tiež zdôraznil, že ťava v oáze naberie vždy dostatok vody, aby mohla prejsť púšťou. A vyslovil želanie, že mladí ľudia z celého sveta načerpali v Kolíne potrebné sily, aby doma žili dobrý život. Bez tiav by traja králi asi nikdy neprišli do Betlehema. „Prišli sme sa mu pokloniť“ – bolo motto XX. Svetového dňa mladých a takmer milión mladých z vyše 190 krajín to zobralo vážne. Obetovali pohodlie svojej obývačky a vydali sa na púť aj napriek chladu, dažďu, hladu a nepohodliu. Verím, že počuli aj výzvu Sv. Otca o tom, že traja králi po stretnutí s malým Ježiškom sa domov vrátili inou cestou. Cestou Lásky.

Daniel Múdry, V. Šariš, Autor bol krátkodobým dobrovoľníkom v Kolíne.

Naša kongregácia bola založená vo Francúzsku v roku 1818 a do tejto už jestvujúcej kongregácie vstúpila sestra Faustína. Takže netreba si mýliť, že ju ona založila; stala sa spoluzakladateľkou rehole, ale až po čase, pretože priniesla niečo nové, charizmu, ktorú jej dal Pán Ježiš. V tomto kláštore prežila časť svojho života. Ježiš nazval toto miesto, prakticky celé toto posolstvo veľmi dôležité pre ľudstvo.

Ježiš raz povedal sestre Faustíne: „Pripravíš svet na môj druhý príchod.“ Sestra Faustína bola veľmi jednoduchým človekom. Píše vo svojom denníčku: „Dlho som zápasila, nevedela som, čo to mám robiť. Tvárila som sa, že nič nepočujem.“ Až neskôr jej Ježiš vysvetlil, že každodenná obeta i modlitby, to všetko má byť čosi, čo pripraví svet na Ježišov príchod. Takže my musíme vedieť, že žijeme v rozhodujúcich časoch a že Ježiš nám naozaj ponúka veľmi zvláštne milosti. Už napríklad to, že bazilika vyzerá veľmi zvláštne – má taký okrúhly tvar pripomínajúci moderný koráb. Tak ako v Starom zákone staval Noe koráb, tak je Božie milosrdenstvo záchranou pre ľudstvo. Ježiš nám dáva akoby záchranné koleso a kto sa toho Božieho milosrdenstva chytí, bude zachránený; taká je pravda. Veľmi krásne to vyjadril Sv. Otec Ján Pavol II.: „Sestra Faustína je Božím darom pre dnešné časy.“
Ježiš vedel ako bude vyzerať 21. storočie a práve preto si vybral niekoho veľmi jednoduchého – kto má tri triedy základnej školy, od krstu má meno Helena, neskôr sestra Faustína a že práve ona bude tou, ktorá priblíži nanovo pravdu, ktorá bola zabudnutá – teda, že On nie je len spravodlivým sudcom, ale že je milosrdným Spasiteľom, že je samé milosrdenstvo voči nám a že práve toto tajomstvo nám chce pripomenúť. Lebo toto je čosi, čo nám má veľmi pomôcť. Musíme vedieť, že žijeme v rozhodujúcej dobe a musíme si položiť otázku, čo môžeme my urobiť preto, aby toto posolstvo sa k nám dostalo. Keď sa Ježiš zjavil sestre Faustíne (vídavala ho veľmi často, po prvýkrát s tými dvoma lúčmi), vysvetlil jej, že chce, aby obraz, ktorý namaľuje, mal takýto nápis: JEŽIŠ, DÔVERUJEM V TEBA a povedal jej: „Chcem, aby tento obraz, ktorý namaľuješ, bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom i na celom svete.“
Sestra Faustína mala s tým veľké problémy, lebo nevedela maľovať. Až po dvoch rokoch, keď bola preložená na Litvu (to patrilo kedysi Poľsku), tam jej konečne spovedník našiel maliara, ktorý namaľoval prvý obraz; môžeme ho nájsť v kostole Ducha Svätého vo Viľňuse, kde bol umiestnený. Obraz, ktorý je v Krakove, bol namaľovaný až po smrti sestry Faustíny. Dal ho namaľovať jeden žid ako poďakovanie za záchranu svojej rodiny v 2. svetovej vojne. Prvé milosti a zázraky sa diali už po smrti sestry Faustíny. Kaplnka je najdôležitejším miestom – tam sa sestra Faustína modlievala a často vídavala Pána Ježiša. To je to miesto posvätené jej prítomnosťou.
Svätý Otec to krásne povedal, keď vysvetlil, že jestvujú časy a miesta, ktoré si vyberá Boh, aby na nich zvlášť zjavoval svoju lásku. Toto je jedno z takýchto miest. Keď hľadíme na obraz, vidíme podstatu, teda podstatou úcty je postoj dôvery voči Bohu a postoj milosrdenstva voči blížnym. Dôvera je všetko, čo Pán Ježiš od sestry Faustíny očakával. Učil ju, že dôvera znamená prijatie Božej vôle. Ak ja naozaj verím Bohu, tak prijímam z jeho dlane všetko, aj to, čo je nepochopiteľné. My si musíme uvedomiť, že tu na zemi nie je raj. Treba vedieť, že za krížom je naše zmŕtvychvstanie.
Pri krste sme dostali tri cenné dary – vieru, nádej, lásku. Práve skrze vieru môžeme Boha hlbšie spoznať, lepšie než ľudia, ktorí neboli pokrstení. Sestra Faustína píše: „Všetka milosť prúdi na nás cez modlitbu. To je taký kanál.“ Koľko času ja venujem svojej osobnej modlitbe? Dokážem prijímať Božiu lásku, ktorá na nás čaká, ktorá sa mi chce dať? Treba si ten čas vytvoriť. Diabol je veľmi šťastný, keď zistí, že človek sa prestal modliť. Ježiš dvakrát vracia čas, ktorý my venujeme jemu. Panna Mária vedela, čo robí, keď na všetko mala jedinú odpoveď: „Áno, Pane, nech sa tak stane. Fiat.“ Čo musela prežívať, keď na kríži zomrel jej jediný syn. Ale Panne Márii nechýbali slzy. Ona pod krížom aj plakala. Niekedy nás prijatie Božej vôle stojí takéto slzy, ale vtedy treba povedať jedno: „Pane, ja nechápem, čo robíš, ale ja verím, že ty vieš, čo robíš.“ My nemusíme logicky chápať Božiu vôľu. Z čoho sa rodia depresie, choroby, atď? Z toho, že neprijímame to, čo od nás chce Boh. Zisťujeme, že dôvera nie je taká ľahká. Pán Ježiš povedal sestre Faustíne: „Dcéra moja, pamätaj na to, že nejestvuje iná cesta do neba, iba cesta kríža.“ Ježiš povedal, že najšťastnejšia je tá duša, ktorá mu úplne dôveruje, lebo on sám sa o ňu stará. Zisťujeme, že svätosť je možná, že Božie milosrdenstvo nás pozdvihuje od našich hriechov, slabostí, úbohostí, našich pádov. Zakúšame ho v rôznych okamihoch – v Eucharistii, sviatosti zmierenia, v rôznych udalostiach dňa.
Druhá súčasť obrazu – Ježišova tvár. Maliar sa veľmi modlil, skôr než začal maľovať obraz. Ježiš hovorí: „Môj pohľad z tohto obrazu je taký ako pohľad z kríža.“ Ježiš na kríži odpustil každému z nás. Ježiš čaká od nás milosrdenstvo. Ježiš veľmi dobre vie, že sme slabí a hriešni. Ježiš povedal sestre Faustíne: „Vždy keď ideš na sv. spoveď, pamätaj, že ja sám čakám na teba. Kňazom sa len zacláňam, ale sám pôsobím v tvojej duši.“ Ježiš preto chcel, aby sme si vypestovali svoj postoj k milosrdenstvu, lebo láska je čosi, čo otvára nebo. Ježiš povedal sestre Faustíne: „Dávam ti tri konkrétne spôsoby – skutok, slovo, modlitbu.“
Ježiš je odpoveďou na naše potreby. Ak my dovolíme, aby Ježišovo milosrdenstvo cez naše duše prichádzalo k blížnym, vtedy sme autentickými apoštolmi Božieho milosrdenstva. Milosrdenstvo znamená vidieť všetky potreby iných okolo mňa. Podstatné je to, že Ježiš sa bude na toto pýtať: „Človeče, videl si ma v druhých ľuďoch, keď som za tebou prišiel?“
Lekári neskoro zistili, že sestra Faustína má tuberkulózu. Človek s takou chorobou je veľmi unavený, malátny a má veľké bolesti. Sestra Faustína nikdy nežiadala morfium. Keď sa jej sestričky pýtali ako sa cíti, odpovedala veľmi úprimne: „Veľmi trpím, ale je mi s tým dobre.“ Kde je to tajomstvo: prečo tí svätí, ktorí toľko trpeli, boli šťastní? Tajomstvo je v tom, čo môže každý jeden z nás zažiť na sv. omši – môže sa tam stretnúť s Ježišom. To nie je divadielko. My sme autentickí pri tom, čo sa dialo pred 2000 rokmi. Ak neprijímam Ježiša s vierou, to ma nepremieňa a on nemôže pôsobiť v mojom živote. Nedokážem prijať Otcovu vôľu, lebo nemám na to silu.
Boh je s nami. Celá sv. Trojica prebýva v duši človeka, ktorý je v milosti. My sa nemáme čoho báť. Najvyšší je s nami.

spracovala Eva Mihaľová, Víťaz

Aj my sa chceme s Vami podeliť o nezabudnuteľné zážitky z pútnických miest v Poľsku. Využili sme posledné augustové dni, ktoré aj napriek nestálemu počasiu boli priam stvorené pre túto púť.

Odchádzali sme v sobotu ráno a už od začiatku sme cítili, že prežijeme neopakovateľné chvíle. Poľsko je krajina, ktorá nám vždy bola blízka, navštívili sme ju veľakrát, ale teraz to bolo niečo iné. Cesta autobusom ubiehala príjemne, a to aj veľkou zásluhou nášho duchovného otca, ktorý nám dal požehnanie už v úvode našej cesty a počas nej svojou prítomnosťou, povzbudivými slovami a humorom jemu blízkym vnášal medzi nás – pútnikov príjemnú atmosféru. Prvú zastávku sme mali v meste Vadovice, v známom rodisku už nebohého Svätého Otca Jána Pavla II. Navštívili sme tam kostol, v ktorom bol pokrstený, tiež novodobý kostol postavený z úcty k Sv. Otcovi.
Veľmi silný zážitok v nás vyvolala prehliadka jeho rodného domu. Bolo pre nás zvláštne vrátiť sa do obdobia a priestorov, kde Sv. Otec vyrastal a formoval sa v jedinečnú duchovnú osobnosť našich dejín. Z rodiska Jána Pavla II. sme odchádzali na Žebžidovskú kalváriu, ktorej výstup nám pripomínal niekdajšiu cestu na Mariánsku horu v Levoči. V nádhernej bazilike sme sa zúčastnili svätej omše a mali možnosť vyspovedať sa. V prekrásnom slnkom zaliatom prostredí sme obdivovali nielen mohutnosť a krásu baziliky, ale aj prirodzenú nábožnosť veriacich, ktorí tam prichádzali.
V ten istý deň sme navštívili k Krakove kláštor sv. Faustíny a v kaplnke rehoľných sestričiek boli účastní na sv. omši, ktorú vysluhoval náš duchovný otec. Milo nás prekvapila rehoľná sestra zo Slovenska, ktorá veľmi ochotne a pútavo vyrozprávala život rehoľnej sestry Faustíny. Sestra Faustína – tak ako aj my obyčajní ľudia – bola počas života neustále pokúšaná zlým duchom, ale svojou silnou vierou v Pána Ježiša vedela pokušeniam odolávať. Roky jej rehoľného života boli poznačené stigmou utrpenia a mimoriadnych milostí. Už od raného detstva mala videnia s Pánom Ježišom. V jednom videní jej bol Pánom Ježišom vyjavený obraz Božieho milosrdenstva, ktorý na jej podnet bol namaľovaný tak, ako ho my dnes uctievame a modlíme sa k nemu.
V blízkosti kláštora je postavený skvost novodobej architektúry – chrám Božieho milosrdenstva. V jeho priestoroch nachádza pokoj až 6 500 ľudí naraz. Pri vstupe do kostola sme žasli nad umením, ktoré vytvorili ľudia obdarení múdrosťou a šikovnosťou od samého Pána Boha. V priestoroch okolia tohto chrámu sa nachádza kaplnka, v ktorej je vystavená Sviatosť oltárna k ustavičnej poklone a ktorej sa neustále klaňajú veriaci z mnohých národností. Aj my sme využili túto vzácnu chvíľu, kedy sme sa po skupinách klaňali a modlili sa až do neskorej noci.
Skoro ráno sme pokračovali v púti do Čenstochovej. Tu sme sa zúčastnili odhalenia obrazu Panny Márie a rannej sv. omše. Po sv. omši v rámci osobného programu si každý individuálne mohol pozrieť krásy kostola a jeho okolia a zároveň zakúpiť pútnické suveníry, ktoré nám teraz v našich domácnostiach prinášajú radosť a pripomínajú prekrásne chvíle z tejto púte. S naším duchovným otcom sme sa spoločne pomodlili pobožnosť krížovej cesty pri jednotlivých zastaveniach umučenia Ježiša Krista. Pri pohľade na nádherné súsošia umučenia sme mohli hlbšie prežiť a precítiť túto pobožnosť. Nielen pre nás, ale určite aj pre pútnikov z takmer celého sveta bolo veľkým potešením a udalosťou, keď sa vo veľkom Poľsku, v okolí kostola čenstochovskej Panny Márie, ozýval spev putujúcich veriacich z Víťaza. Záverom by sme chceli poďakovať nášmu sprievodcovi a zároveň vodičovi autobusu, ktorý nás počas celej cesty oboznamoval nielen s kultúrnymi pamiatkami týchto pútnických miest, ale pripomínal nám aj ich duchovné hodnoty, ktoré pre nás kresťanov majú veľký význam.
Túto nádherne prežitú púť nemožno zakončiť inak ako slovami Sv. Otca Jána Pavla II.: „Nebojte sa!“

manželia Lesníkovci, Víťaz

Ako všetci vieme, žijeme na hranici Spiša a Šariša. Ani sami netušíme, akými Božími milosťami sme obohatení, keď na hranici máme kostolík sv. Anny, ktorý nás všetkých spája.

V tomto roku je veľmi premenlivé počasie; dosť na tom, že počas týchto štyroch dní nám dal milostivý Pán Boh naozaj „vymodlené“ počasie – a to všetko na orodovanie sv. Anny. Už dlhé roky sa tu schádzajú ľudia zďaleka i zblízka, aby si uctili rodičov Panny Márie – sv. Joachima a sv. Annu. Mnoho veriacich im predkladá svoje potreby a životné ťažkosti, lebo oni nám vyprosujú veľké milosti u Boha. Boh si ich vyvolil za rodičov a požehnal im dcéru, ktorá sa stala Matkou najvyššieho Pána Ježiša Krista. V tomto roku bolo na odpuste neobvyklé množstvo veriacich. Za tie štyri dni pristúpilo k sviatosti zmierenia mnoho ľudí; veľa kňazov vysluhovalo sv. omše. Z úst našich biskupov a kňazov sme počuli poučné slová; zobrali sme si to všetko k srdcu a do života? Otec biskup v kázni vyslovil otázku, ako môže svet existovať: môžu byť dve ženy manželmi, môžu vychovávať deti, môžu sa volať rodičmi – otcom a matkou? Bože, kam to spejeme? Veď Pán Boh stvoril svet a dal nám prvých rodičov Adama a Evu, Pán Ježiš posvätil manželstvo na sviatosť. Dnešný svet to zneužíva, mladí to berú na ľahkú váhu. Keď to medzi nimi nefunguje, už je tu rozvod. Lenže čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.
Prosím vás, drahí rodičia, dbajte o svoje deti, lebo vy máte za nich zodpovednosť. Deti už pomaly nie sú súčasťou rodiny, robia si samé, čo chcú. Mladí nevedia ani poriadne zaspievať, nepoznajú ani naše krásne slovenské piesne, v kostole sa im vôbec nechce otvárať ústa. Toto všetko sme nezažili ani za totality. Bože, kam len to spejeme?
Svätí rodičia Joachim a Anna, orodujte za naše rodiny!

Helena Hudáková, Ovčie

Každý rok sa všetci tešíme na odpust sv. Anny. Už od raného detstva máme vo svojom srdci zaužívané zúčastniť sa na ňom, odovzdať sv. Anne svoje žalosti a trápenia.

Nebeský Otec v starobe požehnal sv. Annu a Joachima veľkým darom – dcérou Máriou. A práve ona vo svojom panenskom živote počala z Ducha Svätého Ježiša, ktorý z lásky k nám svojim utrpením a zmŕtvychvstaním vykúpil celý svet. My hriešni ľudia si máme uvedomiť, aký to bol zázrak, máme prosiť a modliť sa.
Na odpustovej slávnosti sa zúčastnili biskupi Mons. František Tondra, Mons. Andrej Imrich, arcibiskup Mons. Alojz Tkáč a viacerí kňazi. Počuli sme povzbudivé slová, obohatili sme svoje srdcia. Keď veríme Pánu Bohu, nemáme sa čoho báť, On nám pomáha.
Tento rok je vyhlásený za rok Eucharistie, preto slávnosť trvala viac dní. Ženy, čo máme kroje, išli sme z veľkej lásky a úcty v nich oblečené k sv. Anne, lebo ju milujeme a máme radi. V duchu sme sa spojili s našimi drahými, čo nás predišli do večnosti, lebo aj oni veľmi radi chodili k sv. Anne.
Nech im bude Nebeský Otec milostivý, nech ich príjme do nebeského kráľovstva. Vďačíme Ti, Bože, za všetko, čo sme mohli prežiť pri sv. Anne.

Mária Tobiašová, Ovčie

Dnešný veriaci človek si zväčša myslí, že stačí veriť a prísť raz za týždeň do kostola a tým to končí – spasenie má ako-tak zabezpečené.

V skutočnosti sa mýli a istotne to vie alebo tuší on sám. Veď kresťanstvo nespočíva len v dvoch či troch viditeľných či vnútorných úkonoch alebo v dodržiavaní akéhosi protokolu či požiadaviek vypísaných v prikázaniach. Veď čo nám to osoží, ak sa raz v roku vyspovedáme či pôjdeme na svätú omšu prijať sviatosti, ak pôjde len o vonkajší jednorazový, čisto fyzický úkon. To sme si radšej mohli tú námahu ušetriť a ísť inam.
Podstata mravného života veriaceho človeka tkvie v jeho duši, mysli a viere, ktorá tieto tri hlavné aspekty zjednocuje do jednej úplnej ľudskej bytosti, ktoré prenikajú jej fyzickým a krehkým telom.
Ak chceme spoznať rozdiel medzi životom ľudí bez viery a s vierou, musíme si uvedomiť základný aspekt katolíckeho náboženstva, ktorým je láska, a to láska ku všetkému živému a stvorenému na tomto svete, pričom máme mať radi samých seba až po všetkých ostatných, s ktorými žijeme či prichádzame do kontaktu kdekoľvek a kedykoľvek.
A tu je kameň úrazu. Tu je to, čo z nás veriacich robí neveriacich či kresťanských ateistov. Ak sa totiž rozprávam s ľuďmi okolo seba práve na túto tému, mnoho z nich si ani poriadne neuvedomuje, čo to viera a veriť vlastne znamená. Začínajú a končia väčšinou vetou: ,,Veď do kostola chodím a v obchode nekradnem“, či podobne bagatelizujú túto tému. No ani oni sami nevedia, ako sa mýlia; za túto nevedomosť v istej miere sami ani nemôžu. Viera sa totiž získava ako dedičný dar po našich rodičoch alebo ju človek získa behom života cez nejakú zvláštnu či silne emocionálnu udalosť, ktorá zasiahla jeho vnútro v jednom okamihu alebo úseku života a takto motivovaný sa snaží dozvedieť a pochopiť viac ako dovtedy. A tu dochádza k pozoruhodnému javu v živote kresťana, ktorý je pokrstený pri narodení a toho, ktorý vieru priam stretne alebo spozná cez utrpenie svoje či cez svedectvo iného človeka.
V prvom prípade sa viera, vo väčšine prípadov, mení na istú rutinu obmedzenú na dodržiavanie písaných či nepísaných pravidiel, ktoré však len veľmi málo alebo vôbec nezasahujú do života človeka a tak neovplyvňujú jeho vnímanie ľudí a nedávajú mu pravý zmysel hodnôt, ktoré v kostole vyznáva. Ide o určité vedomé či nevedomé pokrytectvo, s ktorým sa takýto človek uspokojí alebo ho niečo zmení, no môže ho to po určitom čase aj omrzieť, keďže ho motivujú len vonkajšie zaužívané úkony či zvyklosti, od ktorých po osamostatnení sa alebo po zmene životných ideí rýchle odpadá. Vtedy takýto človek – a je ich veľmi veľa – rýchle odpadá od viery, pričom často robí pravý opak toho, k čomu bol vedený a tým pohoršuje a znechucuje všetkých ľudí okolo seba.
Takýmto spôsobom narastá v celej spoločnosti tendencia znechutenia a pohoršenia neveriacich alebo veriacich iných náboženstiev a tým aj celkové postupné či masové odpadávanie od viery, hlavne v duchovnom zmysle. Potom často počúvame poznámky typu: ,,A ty si hovoríš kresťan a takto žiješ, veď ja ani nemusím veriť, no nikdy by som nerobil to, čo ty!“ Takto sami svojou ľahkovážnosťou odsudzujeme Cirkev na jej bagatelizovanie, zneucťovanie a znevažovanie.
Ťažko presvedčíte neveriaceho človeka o kresťanskom mravnom ideále a jeho praktickom žití, keď sa často ohradí svojimi všeobecnými poznatkami a presvedčí vás o tom, že hoci nie je kresťan katolík, predsa aj on verí v existenciu Vyššej nadprirodzenej bytosti, ktorá všetko riadi a všetko preniká ako neviditeľná energia a mnoho iných téz; priklincuje to mnohými príkladmi zo života neveriacich ľudí, ktorí urobili pre okolie či pre svet oveľa viac a ich život bol pri tom morálnejší ako životy mnohých veriacich hriešnikov.
V takomto prípade nám ostáva len súhlasiť a musíme mať po ruke naozaj silné a presvedčivejšie argumenty, aby sme dotyčného presvedčili o vysokom morálnom a náboženskom základe kresťanstva. Pri tom práve on bol základom práv, slobôd a prikázaní pre všetky krajiny sveta; jeho morálne a právne aspekty sú zakorenené v ústavách a zákonoch, z čoho sa čerpá až do dnešných čias.

spracovala Lucia Galdunová, Víťaz

„Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás … Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi.“
(Lk 22,19-20)

Táto podstatná premena, uskutočnená vo večeradle, bola určená na to, aby podnietila proces premien, na ktorých konci je premena sveta, až kým Boh nebude všetko vo všetkom. Ľudia vždy nejakým spôsobom očakávali vo svojom srdci zmenu, premenu sveta. Táto premena je jediná v stave skutočne obnoviť svet: násilie na lásku a tým smrť na život. Pretože tento akt mení smrť na lásku, smrť ako taká je už prekonaná, už je v nej prítomné zmŕtvychvstanie. Smrť je vnútorné ranená, takže už nemôže viac mať posledné slovo. Jedine táto vnútorná explózia dobra víťaziaceho nad zlom, môže následne vyvolať reťazovú rekciu premien postupne meniacich svet.
Chlieb a víno sa stávajú Ježišovým telom a krvou. Premena sa nemôže zastaviť v tomto bode, naopak, tu musí naplno začať. Kristus nám dáva svoje telo a svoju krv, aby sme sa raz aj my premenili. My sami sa musíme stať Kristovým telom, jeho pokrvnými. Jeho dynamika nás preniká a z nás sa chce rozširovať na druhých a do celého sveta, aby sa jeho láska stala hlavnou mierou sveta.
Ježiš nám nedal úlohu opakovať veľkonočnú večeru. Dal nám úlohu vstúpiť do jeho „hodiny“. Ježišova hodina je hodina, v ktorej víťazí láska. Inými slovami: je to Boh, kto víťazí, pretože on je láska. Ježišova hodina sa chce stať našou hodinou a stane sa ňou, ak sa my cez Eucharistiu necháme vtiahnuť do procesu premien, ktoré pripravil Pán. Eucharistia sa musí stať centrom nášho života, našej nedele.
Nenechajte sa odradiť od účasti na nedeľnej Eucharistii a pomôžte ju objaviť aj druhým. Iste, na to, aby sa z nej uvoľnila radosť, ktorú potrebujeme, musíme sa naučiť čoraz viac chápať jej hĺbku a naučiť sa ju milovať. Dajte si na tom záležať – oplatí sa to!
Ak prijímame toho istého Pána a on prijíma nás a vťahuje nás do seba, sme jedno aj medzi sebou. To sa musí prejaviť v živote. Musí sa to ukázať v schopnosti odpúšťať. Musí sa to prejaviť v citlivosti voči potrebám druhého. Musí sa prejaviť v ochote deliť sa. Musí sa to prejaviť v nasadení sa v prospech blížneho. Nesmieme napríklad ponechať starších opustených, nesmieme prejsť bez povšimnutia okolo trpiacich. Ak zmýšľame a žijeme zo spoločenstva s Kristom, potom sa nám otvoria oči. Neuspokojíme sa s tým, že budeme živoriť, starajúc sa len o seba, ale uvidíme, kde a ako sme potrební.
Ukážte to ľuďom, ukážte to svetu, ktorý očakáva svedectvo práve od učeníkov Ježiša Krista a predovšetkým prostredníctvom vašej lásky bude môcť objaviť hviezdu, ktorú nasledujeme. Poďme vpred s Kristom a žime náš život ako tí, ktorí sa skutočne klaňajú Bohu.

spracoval duchovný otec

Prázdniny sú za nami aj so všetkým, čo sme prežili a čím sme jednotlivo naplnili každý jeden deň. Niekto môže povedať, že neboli pekné, že veľa pršalo; každý deň bol iný, v počasí premenlivý. Ale prázdninové a aj ostatné dni predsa nie sú závislé od počasia, ale od nášho vnútra, od vnútorného sveta v našej duši. Niekto môže tráviť voľné dni na upršanej Domaši a je prešťastný a niekto prejde celý svet a je nespokojný.
Počas prázdnin sme si oddýchli aj od chodenia do kostola. Všimol som si to. Deti boli doma, hrali sa, nemali starosti s učením, a predsa, keď bola večerná sv. omša, nikto z rodičov a príbuzných im nepošepol, aby navštívili Ježiša v kostole. Azda na pár výnimiek. Neviem, prečo to tak bolo?! Veď času bolo až-až a pár minút v kostole s najlepším priateľom predsa nie je strateným časom!?
Preto dnes ďakujem, že škola začala a mal by začať aj poriadok a pravidelnosť v našich každodenných veciach, či je to škola, práca alebo kostol. Čakajú nás povinnosti v škole, okolo domu i pri kostole, aj v našej duši. V škole učenie, získavanie poznatkov o svete, o človekovi. Okolo domu zbieranie plodov, semien, čo sme zasiali. Pri kostole, lepšie povedané na kostole sme už začali a dúfame, že aj dokončíme dobré dielo – pokrytie kostola medeným plechom.
Pri tých starostiach nezabudnite aj na svoju dušu. Na poriadok v nej. My, kňazi, sme si už zvykli stále na tých istých prvopiatkových ľudí počas celého roka, okrem veľkých sviatkov. Stále tí istí, nové tváre sú doslova zázrakom. Je namieste otázka: Čo by sa stalo, keby ste na spoveď prišli aj mimo veľkých sviatkov? Skúste si vybrať jeden mesiac a príďte sa spokojne vyspovedať – nie v rýchlosti, ale pokojne sa aj s kňazom podeliť o ťažkosti a radosti vo viere. Či milujem a túžim prijať Krista len vo veľké sviatky? Azda ho nepotrebujem vždy, po celý rok? Nie sme minimalisti vo sviatostnom živote – raz v roku a máme pokoj? Mám ja vôbec vieru, keď pristupujem k spovedi iba preto, lebo mi to cirkevné prikázanie nariaďuje: Raz v roku sa vyspovedať a prijať Sviatosť Oltárnu. Máme byť maximalisti! Máme mať v srdci Ježiša stále! A keď je sv. omša, ísť a prijať ho! Nestávame sa tak vlažnými a pohodlnými kresťanmi!? Aj takto sa pomaly vytráca zápal byť Kristov.
Bratia, sestry, sme skutočne takí malí vo viere? Pýtajme si: Pane, daj nám väčšiu vieru!

duchovný otec

Bratia a sestry, čitatelia Spektra! Dňa 16. 10. 2011 farský kostol sv. Jozefa, robotníka oslávi 50-te výročie svojej posviacky. Oslávime to, ak nám Boh dá dožiť sa toho dňa.

Pri lepšom pohľade na kostol či spredu, zozadu, z jedného alebo druhého boku skonštatujeme – oprava je nutná. 50 rokov je dosť. Človek zostarne a zostarne aj kostol. Kostol je vizitkou veriacich. Podľa interiéru a exteriéru kostola sa dajú spoznať veriaci. Buď sú starostliví, alebo im je jedno ako kostol vyzerá. Nepochybujem o vašej láske ku kostolu. S láskou ste ho postavili, s láskou doňho kráčate. S láskou sa oňho staráte. Teraz je ten správny čas, aby sme ho s láskou opravili … Začali sme osvetlením. Slúži nám, vďaka Bohu! Teraz je najvyšší čas dať novú krytinu. Eternit doslúžieva. Na štyroch miestach nám dážď už kvapká na hlavu. Vďaka vám krytinu – medený plech už máme zakúpený. Oslovili sme tri firmy do súťaže s užším výberom: fy Švestav z Brezovičky, fy Tomajko z Levoče a domácu fy pána Petra Uličného, ktorý prikrýval aj horný kostol sv. Ondreja. Konkurz vyhrala domáca firma aj pre daný rozpočet (necelých 1.050.000,-Sk) a aj pre skúsenosť s firmou pri oprave spomínaného kostola na „Vyšnom konci.“ Ak nám Boh požehná, s prácou začneme po sv. Anne. Už teraz vás prosím, modlite sa za toto dielo, aby sme ho zvládli, aby sa nič nečakané neprihodilo, aby bolo na chválu Božiu, nám a našim deťom na radosť a úžitok. A ešte o jednu vec prosím: oslovte svoje deti, ktoré tu vyrástli a žijú po šírom svete a stále cítia s rodným Víťazom, svojich priateľov, ľudí dobrej vôle, ktorí sú užasnutí, keď prídu do Víťaza a poproste ich v mojom mene, ak chcú priložiť ruku k tomuto dobrému dielu, nech nám prispejú na toto naše konto: Poštová banka, číslo účtu: 12590861/6500 Veľká vďaka!Boh nech požehná každého, kto nám pomôže pri tomto našom spoločnom diele. Dopredu už ďakujem všetkým: za vašu zaangažovanosť pri tomto diele, za každé vaše povzbudivé slovo, za to, že žijeme tu ešte ako bratia a sestry, ktorí majú jedného Otca na nebesiach, ktorého chválime v našej „malej katedrále“.Sv. Jozef, oroduj za nás!

duchovný otec

– v sobotu 11. júna prežili birmovanci krásny deň v Prešove na Lajf-e 2005. Bol to deň piesne a tanca, chvály a vďaky Pánovi za všetko, čo od neho máme. Duchu Svätý, príď a naplň nás, birmovancov, svojou láskou!
– v utorok 21. júna sme putovali za Michalom Jenčom, farárom v Hnúšti. Boh nám dal krásny deň. Boli sme spolu pri Eucharistii, pri obedňajšom stole a nakoniec aj v biskupskej rezidencii rožňavského biskupa Mons. Eduarda Kojnoka. Vďaka, Bože, za všetko!