Autor Spektrum

Práve sa skončil Eucharistický kongres v Bratislave-Petržalke, kde bol pred dvoma rokmi ešte náš drahý Svätý Otec Ján Pavol II., aj keď bolo vidieť, že bol vyčerpaný. Aj preto sa na tomto mieste konal Eucharistický kongres.

Bolo to pekne vidieť aj v našej televízii. Je to nevýslovná radosť byť na takomto podujatí, ale naše roky a zdravie nám starším už nedovoľujú. Preto ďakujeme Pánu Bohu, že sme ho videli aspoň v televízii.
Je už jeseň, všetko sa pomaly uberá do zimného spánku, všetko sa berie z polí, zo záhrad a odkladá sa na zimu. A čo už my v pokročilom veku? Odkladáme si, čo nám už ostáva v jeseni života? Ale keď sme ešte živí, máme veľkú nádej, a to nádej eucharistického Krista, ktorý nám pripravuje budúci život a preto sa nemáme čoho obávať, keď sa ho neopustíme. Veď On je náš Boh, všetko odpúšťa a my sa máme snažiť, aby sme sa s ním čo najviac spájali a prosili, aby nás priviedol do večnej slávy skrz Eucharistiu. Veď On je nás pokrm pre večný život. Nebohý Svätý Otec povedal: „Nebojte sa! Pán Boh má už miesto pre vás pripravené.“ My v pokročilom veku sme už zažili veľa vecí, ale najviac zlých a trápení, všelijakých premien – vojnu, totalitu a všelijaké prenasledovania. Teraz zdravia ubúda a na koho sa máme obrátiť? Ježišu, len Ty si jediný, ktorý nám môžeš pomôcť aj s Tvojou presvätou Matkou Máriou; Ty si si vzal telo z Tvojej Matky Márie, preto aj my starší si ju vrúcne uctievame, najmä v najsvätejšom ruženci. Ona je Kráľovnou presvätého ruženca a vyprosuje nám milosti u svojho Syna Ježiša Krista.
Je veľmi veľa mladých ľudí, ktorí svoje životy zasvätia Pánu Bohu. Mala som možnosť 11. septembra tohto roku zúčastniť sa na večných sľuboch v kostole Kráľovnej pokoja v Prešove, kde osem mladých chlapcov saleziánov dalo svoj sľub „áno“ a zasvätilo sa Pánu Bohu. Či títo mladí nechceli byť voľní a užívať si život po svojom? Práve tam zasiahla obrovská sila, práve tam ich Ježiš povolal. Ich predstavený im to pripomenul: „Nebojte sa! Chcem mať z vás dobrých pastierov pre všetky duše.“
„Ježišu, Ty vieš, čo na našu mládež číha. Ochraňuj ju, aby nepodľahla nákaze dnešného sveta.

Helena Hudáková, Ovčie

Dňa 17. septembra 2005 po celodennom upršanom počasí večer o 17. hodine sa 44 pútnikov z našej obce vybralo na púť do Bratislavy. Keď sme nastúpili do autobusu, prestalo i pršať; pred cestou nás duchovný otec oboznámil s programom, dal nám požehnanie na cestu a púť sa začala.

Prvou zastávkou boli Košice, kde sme navštívili dominikánsky kostol. Kňaz, ktorý pôsobí v tomto kostole, nás oboznámil s históriou a pamiatkami kostola. Nasledovala modlitba sv. ruženca, zaspievali sme pár piesní a s Božou pomocou sme cestovali do neďalekej Šace, kde pôsobí náš rodák, duchovný otec Vlado Balucha. Milo nás privítal na farskom úrade; trochu sme sa zdržali. Otvoril nám kostol, kde nás tiež oboznámil s históriou a pamiatkami kostola. Nakoniec sme zaspievali niekoľko piesní a s požehnaním, ktoré nám udelil, sme nastúpili do autobusu a vydali sa na cestu do Bratislavy.
Ráno o 4. hodine sme boli medzi prvými na parkovisku blízko kostola Sv. rodiny. Hneď v autobuse nás pozdravil náš rodák pán Kollár. Tak sme sa vybrali do kostola, kde bola vyložená Sviatosť Oltárna a adorovalo sa celú noc. Nadránom za účasti rehoľných sestier sme sa pomodlili ruženec svetla. Po modlitbe sv. ruženca bola Sviatosť odložená. Po menších úpravách oltára a príprave gréckokatolícki biskupi a kňazi začali slúžiť sv. omšu. Pred sv. prijímaním nás kňaz oboznámil s podávaním sv. prijímania, ktoré podali lyžičkou pod obidvoma spôsobmi vína a chleba. Po skončení obradov sme takto posilnení vyšli z kostola, kde sme s úžasom sledovali ďalšie dianie. Ľudia v zástupoch prichádzali, aby sa naživo mohli stretnúť a počuť hlavného celebranta kardinála Jozefa Tomka, pápežského legáta, ktorý bol poverený pápežom Benediktom XVI. Privítal a predstavil ho Mons. Ján Sokol, ktorí okrem iného povedal: „Ježiš tajomne prebýva medzi nami ako živý Boh.“ Čo všetko nasledovalo, mal každý možnosť vidieť na obrazovkách televízie.
Som veľmi rada, že som mohla byť tam účastná a mohla som vidieť a cítiť blízkosť Eucharistie, ktorá nás upevňuje v jednote s Bohom, že Boh je v strede diania a chce vstúpiť do našich sŕdc. Vidieť zástupy biskupov, nespočetné množstvo kňazov, ľudí, ktorí kráčali, aby vzdali úctu Najsvätejšej Oltárnej sviatosti bol obrovský zážitok, ktorý ostane navždy zapísaný v našich srdciach.
Po skončení sv. omše a eucharistickej procesii sme ohromení tou nádherou nastúpili do autobusu. Občerstvili sme sa a pokračovali sme ďalej, aby sme navštívili pútnické miesto Marianku, ktorá sa nachádza v najkrajšom tálenskom údolí. Aj na tomto mieste je čo obdivovať. Pekný kostol zasvätený úcte Panny Márie, po údolí rozostavané kaplnky krížovej cesty, studnička, kde sme si nabrali vody, ktorou sme sa občerstvili a doniesli si aj domov. Cestou z Marianky nás čakal náš rodák pán Kollár, ktorý nás ešte previedol po novom moste Apollo.
Nasledovala cesta domov. V autobuse bolo vidieť, že nikto z nás nie je unavený – s veľkým elánom sme sa pustili do spevu a modlitieb až do cieľa cesty – Víťaza.
Vďaka, Bože, za tú nádheru a radosť!

pútnička Regina

V týchto dňoch si pripomíname smutné 5. výročie tragickej nehody, pri ktorej zahynul kňaz, misionár Jozef Kočík. Zomrel nečakane. Prešiel skoro celý svet a nikto si nemyslel, že takto tragicky odíde z tohto sveta. Tu sú namieste slová: „Vaše myšlienky nie sú mojimi myšlienkami. Vaše cesty nie sú mojimi cestami.“

Na príklade nášho rodáka a myslím si, že aj takto žil, platí: „Žime tak, akoby tento deň bol naším posledným.“ Nikto nevie, ktorý deň je naším posledným. Môže to byť v ďalekom svete alebo na vedľajšej ceste, ktorá je vysypaná kameňmi. Dôležité je, či som oddaný do Božej vôle a chcem, aby nie moja, ale tvoja vôľa sa stala. Tak žil aj náš Pán Ježiš. Zomrel nečakane mladý, plný sily a ako najhorší človek, ale odovzdaný do Otcovej vôle, aby splnil čo mal.
Ďakujeme Pánu Bohu za dar života dona Kočíka, za všetko, čo urobil pre ľudí a Cirkev. Prosíme milosrdenstvo Otca, aby mu udelil večnú radosť v nebeskom kráľovstve. Každý, kto ho poznal, nech si spomenie v modlitbe pri sv. omši.

Bratia a sestry, už pri sv. omši som vám vravel o zážitku pri konsekrácii kostola v Jabloni. Ale nedá mi, aby som to nenapísal aj do úvodníka v Spektre. Sú to slová, ktoré odzneli z úst apoštolského nuncia na Slovensku, Henryka Jozefa Nowackého pri spomínanej konsekrácii.
Konsekrácia kostola je udalosťou nielen farnosti, ale aj diecézy. V ten deň sú prítomní viacerí kňazi a skoro všetci veriaci z farnosti a aj z okolia. Bolo to cítiť aj tam. Isto aj vy si pamätáte na posviacku alebo konsekráciu vášho kostola, na zástup ľudí a tú neopísateľnú radosť. Tento veľký deň kostola sa pripomína každý rok.
Kostol je chrámom božím. V ňom sa vysluhujú sviatosti od krstu až po pomazanie chorých a pohrebné obrady. V kostole sa vysluhuje sviatosť par excellence – Eucharistia. Eucharistia je Kristus, skutočne prítomný so svojím telom, dušou a božstvom pod spôsobom chleba a vína. V kostole sa schádzame každý týždeň v deň Pána, aby sme sa posväcovali počúvaním Božieho slova a sýtili chlebom z neba. Do kostola prichádzame raz smutní, inokedy veselí, raz bezstarostní, druhý raz ustarostení. „A ku komu by sme išli Pane? Ty máš slová večného života“ (porov. Jn 6, 68). Toto je veľmi dôležité, keď pravidelne kráčame vychodenou cestičkou do chrámu. Komu chceme povedať, čo nás vnútri zožiera? Kto nás najlepšie pochopí s našimi úspechmi alebo nezdrmi? Kto lepšie pozná naše hriechy, ale aj túžbu po svätosti? Nie je to náš Pán Ježiš Kristus, tajomne, ale skutočne prítomný v našom chráme!?
Chráňme si tento dar viery! Chráňme si a starajme sa o svoj kostol. Prispievajme naňho. Je to obeta, ktorá je prejavom našej viery. Do božieho chrámu privádzajte svoje deti, vnúčatá svojím osobným príkladom. Neochudobňujte svoje deti o prítomnosť s Ježišom. Deti a mladí túžia po Bohu, ukážte im ho! V kostole s radosťou spievajme. Každý úkon nech hovorí o tom, že viem, ku komu som prišiel. Vstupujte do chrámu s túžbou zjednotiť sa s Ježišom prijatím jeho skutočného tela. Žite sviatostným životom a zakúste jeho veľkú lásku až do krajnosti.
Kristus prebývajúci v chráme je veľkým dobrodením, milosťou pre celú dedinu, pre nás všetkých. To je to veľké Dobro, ktorého je veľmi veľa vo svete, len my naňho zabúdame a nechceme vnímať.
Skôr ako večer zaspíte, poďakujte sa: Pane, ďakujem ti, že prebývaš medzi nami a bdieš nad nami, aj keď my spíme. Si pre nás veľkým Dobrom.

duchovný otec

Tretí celoslovenský eucharistický kongres vyvrcholil pontifikálnou sv. omšou v nedeľu 18. septembra v Bratislave-Petržalke, ktorú celebroval osobitný legát pápeža Benedikta XVI. J. Em. kardinál Jozef Tomko za veľkej účasti veriacich Slovenska, medzi ktorými sme boli aj my, veriaci z Víťaza. Prinášam vám pár myšlienok z homílie, ktorá v ten deň odznela.

Prišli sme z celého Slovenska sláviť Eucharistiu. Čo však znamená pre nás Eucharistia? Pri každej omši po premenení kňaz zvolá: „Hľa, veľké je tajomstvo viery!“ Ozajstné, veľké tajomstvo viery! Iba viera nám pomáha poznať ho. Škoda namáhať iné poznávacie cesty: „Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať, ale sluch ma učí veľkú vieru mať.“ Ide tu o tajomný Boží dar.
Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy. Eucharistia je sám Ježiš Kristus! Preto by sme sa nemali pýtať, čo je Eucharistia, ale skôr, kto je Eucharistia?
V Kafarnaume Ježiš povedal ľuďom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta … Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 51-54).
Jeho poslucháči chápali tento prísľub veľmi prízemne, materiálne. Dokonca aj mnohí učeníci povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60). Ale Ježiš nezmenil ani slovko na svojej „tvrdej“, ťažko pochopiteľnej reči, nechal mnohých učeníkov odísť a obrátil sa na svojich najvernejších dvanástich apoštolov s otázkou: „Aj vy chcete odísť?“ Tu však zasiahol Peter a vyznal svoju vieru: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 67-68).
S Petrom a s Dvanástimi, ako aj s celou katolíckou cirkvou dvoch tisícročí i my dnes veríme a vyznávame, že Eucharistia je osoba, ktorá zostúpila z neba. Eucharistia nie je nejaká vec, predmet alebo relikvia. Eucharistia je duchovný pokrm, ktorý nasycuje a živí dušu. Eucharistia je Ježišovo „telo za život sveta.“
Sme naskutku pred tajomstvom viery, ale aj pred jasným prejavom lásky, ktorú nám preukazuje náš Pán v Eucharistii. Náš úžas sa ešte vystupňuje, keď si uvedomíme, prečo sa nám on dáva pod spôsobom chleba a vína. Stáva sa tak naším duchovným pokrmom, chce sa s nami čo najužšie spojiť, tak ako hmotný pokrm vstupuje do nášho životného obehu a stáva sa našou obživou a energiou. Ježiš nám dáva životnú energiu, aby sme dosiahli večný život.
Eucharistia je vynález Ježišovho srdca a jeho milosrdenstva. Eucharistia je zároveň živá pamiatka, obeta, ale predovšetkým on sám, Ježiš Kristus. Eucharistia je prameňom a vrcholom kresťanského života. Cirkev žije z Eucharistie.
Niekoľko predsavzatí do našich všedných dní vo vzťahu k Eucharistii
• Nedeľná a sviatočná Eucharistia nech je sviatkom nášho stretnutia so živým Pánom i s bratmi a sestrami vo viere. Nech je dňom vzkrieseného Pána, dňom pokoja a odpočinku. Nedajme si ho premeniť na jarmok ani na iné vyčerpávajúce podnikania.
• Časté sväté prijímanie je zdrojom mimoriadnej sily. Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Aj zvyk prvých piatkov alebo prvých nedieľ je veľmi užitočný.
• Adorácia pred svätostánkom a osobný, priamy rozhovor s eucharistickým Kristom prinášajú hlboký pokoj duši a pomáhajú riešiť aj veľké ťažkosti. Tam rokujeme na najvyššom mieste. On nám vidí do duše a pozná nás lepšie ako my sami.

spracoval duchovný otec

Bratia a sestry! V poslednom Spektre, ktoré vyšlo na začiatku dvojmesačných prázdnin, som vám oznámil začiatok výmeny strešnej krytiny. Presnejšie po odpuste sv. Anny, 25. júla 2005. Termín ukončenia prác bol stanovený na 15. september.

Nevedeli sme, či to zvládneme, aké bude počasie, či sa nič neočakávané nestane alebo či neobjavíme krov v dezolátnom stave.
Na chválu Božiu Vám chcem oznámiť, že 10. septembra sme ukončili výmenu krytiny. Až sa mi to nechce veriť. Ale je to tak! Sami sa môžete presvedčiť, keď budete kráčať do kostola.
Pri odkrývaní eternitu sme potrebovali odstrániť aj zhnité dosky, pomurnice, trámy, ktoré boli zhnité a pri dotyku sa roztrúsili. Naozaj, bol to najvyšší čas, ak nie päť minút po dvanástej. Bolo potrebné vyriešiť aj technický nedostatok, aby sa voda a sneh nezachytával v žľabe, ktorý bol nižšie ako vyzdvihnutá rímsa, čo spôsobilo prenikanie vody pod eternit na dosky, pomurnicu a čo môžete vidieť zvonku ako veľký fľak. Aj to sme zvládli. Strecha je už v suchu! Vďaka Bohu!
Ostávajú nám nedokončené parapetné dosky na našich oknách. Tie sa budú vymieňať v ďalších dňoch, keďže je potrebné demontovať celý rám s vonkajším oknom. Bude to dosť prácne, ale budeme to robiť s pokojom, lebo to, aby všetky plechy boli z mede, je už pre náš kostol bonbónik.
Na záver sa chcem poďakovať Nebeskému Otcovi za počasie a za to, že sa nikomu nič nestalo. Vám, veriacim, za modlitby a podporu finančnú aj morálnu. Robotníkom za disciplínu a za to, že znášali na streche páľavu a že sú dobrou partiou.
Verím, že Pán Boh sa z nebies teší z blýskajúcej sa strechy, ako sme sa tešili my, keď sme vyšli na Sľubicu a videli sme, že táto robota mala zmysel a slúži Bohu na chválu a nám na osoh.
Sv. Jozef, vďaka za tvoje orodovanie!

duchovný otec

– 2. 07. – púť k Levočskej Panne Márii
– 23. – 26. 07. – štvordňová púť k sv. Anne
– 25. 07. – začiatok prác výmeny strešnej krytiny na kostole sv. Jozefa
– 31. 07. – vystúpenie speváckej skupiny MELÓDIA z Považskej Bystrice
– 15. 08. – Dolina – sv. omša k úcte Nanebovzatej Panny Márie, pri ktorej sme požehnali rozšírenú a nadstavanú časť kaplnky
– 18. 09. – výlet dôchodcov do Svidníka, Stropkova a Hanušoviec n. Topľou v spolupráci s Obecným úradom vo Víťaze
– 20. – 21. 08. – púť Ružencového bratstva vo Víťaze do Vadovíc, Krakova, Čenstochovej
– 24. 08. – návšteva Rodiny Nepoškvrnenej vo Vrícku a betlehema v Rajeckej Lesnej pod záštitou organizácie Telesne postihnutých vo Víťaze
– 26. 08. – farský výlet detí do Markušoviec, Smižian, Levoče a Spišskej Kapituly
– 27. 08. – sv. omša na Sľubici
– 8. 09. – Dolina – sv. omša na sviatok Narodenia Panny Márie
– 10. 09. – Košice – otvorenie Eucharistického týždňa

Víťazmi 2. ročníka súťaže farských časopisov FAČA 2005 sa v kategórii farských časopisov stal dvojmesačník kubínskych katolíkov Farský list a v kategórii seminaristických časopisov časopis nitrianskych bohoslovcov Gorazd. Vyhodnotenie a slávnostné vyhlásenie výsledkov sa uskutočnilo 27. augusta na pôde Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku v rámci 8. letného žurnalistického seminára. Súťaže sa zúčastnilo 20 farských časopisov, ktoré boli hodnotené predovšetkým podľa štruktúry, obsahu, témy, štylistiky, grafickej úpravy a polygrafického spracovania. Členmi poroty boli šéfredaktor Katolíckych novín a hovorca Konferencie biskupov Slovenska Marián Gavenda, šéfredaktor časopisu Obrana Pavol Vitko, redaktor Katolíckych novín Tomáš Hupka a redaktorka denníka SME Barbora Tancerová. Účastníkom súťaže poskytli okrem hodnotenia aj konkrétne rady a odporúčania. Zdôraznili najmä to, že časopis má popri kresťanskej formácii veľkou mierou prispievať vo farnosti k pocitu spolupatričnosti, vzájomnej ústretovosti, chuti spoločne pristupovať alebo podieľať sa na riešení problémov, prezentovať úspechy a zámery a podobne. V rámci spravodajstva a publicistiky by mal odrážať v prvom rade život vo farnosti, čím sa uskutočňuje samotná formácia. Je tu však aj kresťanská formácia prostredníctvom teologických úvah, polemík, prednášok či analýz. Farský časopis je aj kronikou farnosti a preto v ňom majú miesto oznamy o krstoch, pohreboch a prijatých sviatostiach manželstva.
Časopis Spektrum sa v rámci tejto súťaže umiestnil na 5. mieste. Porotcovia vyzdvihli hlavne aktívne zapájanie farníkov do jeho tvorby prostredníctvom príspevkov, ktoré zachytávajú rôzne udalosti či životné skúsenosti. „Celkovo možno podčiarknuť, že časopis má veľmi dobrý svieži jazyk, kultivovanú grafiku a vidieť, že je robený s láskou, aj s veľkou dávkou profesionality“, povedal jeden z členov poroty.
Na záver je vhodné zdôrazniť jeden citát. Sú to dve slová Jána Pavla II. Poznáme ich všetci: „Nebojte sa!“ Nebojme sa teda vydávať svoj farský časopis a pri jeho zostavovaní využívať pestrú žánrovú paletu, svieži jazyk a optimizmus prameniaci z našej viery.

Gabriela Magdová, Víťaz

Každý človek je s určitými darmi a prednosťami, ale aj so slabosťami či nedostatkami a náklonnosťou ku konaniu zlých vecí originálny. Aj dospelí ľudia majú niekedy dni, keď si nevedia dať rady a potrebujú dobrú radu, pomoc, možno aj nasmerovanie alebo aj priame poukázanie na chyby a zabránenie ich opakovaniu.

Aj naše deti sú niekedy v situáciách, keď si tiež nevedia dať rady samy so sebou. A tu prichádza čas a priestor na správny a potrebný postoj rodičov. V určitých situáciách by viacerí rodičia chceli poslať svoje neposlušné deti späť k odosielateľovi. Vieme, že naše deti nevyvolávajú pozitívne city. Niekedy sú výbušné, náročné, mimoriadne požadovačné a pritom nevedia preukázať trochu vďačnosti. Okrem toho bývajú nevšímavé, nerozvážne a rodičov to dosť často hnevá, rozčuľuje a unavuje. A práve za týchto okolností sa začne „blýskať a hrmieť“, možno aj „udretie hromu“ sa prejaví nečakane a skratovo.
Efektívna disciplína je oporným bodom výchovného procesu rodičov a je jednou zo základných činností rodinnej lásky. A práve karhanie je v určitom zmysle jej regulačným a prepotrebným prvkom. Vedieť vyhrešiť tak, aby sa dosiahol pozitívny a trvalý výsledok, patrí k umeniu byť dobrým a zodpovedným rodičom.
Dobre si zapamätajme: „Nikdy netrestajte, kým ste nevyčerpali všetky ostatné prostriedky,“ napísal don Bosco. Zaiste, je ľahšie nahnevať sa ako byť trpezlivý, vyhrážať sa ako dieťa presvedčiť. Možno povedať, že pre našu netrpezlivosť, rodičovskú nadradenosť a pýchu je pohodlnejšie potrestať tých, ktorí sa búria ako ich naprávať a znášať s vytrvalosťou a láskou. Keď trestáme, ťažko si zachováme potrebný pokoj, aby sme dali pocítiť svoju autoritu a neraz, aby sme ukojili svoju vášeň a možno aj svoju neschopnosť zdravo a zodpovedne vychovávať.
Keďže sú našimi deťmi, odložme všetok hnev a zlosť, keď máme naprávať ich chyby alebo sa v ňom aspoň miernime, aby sa zdalo, že sme ho úplne potlačili. Nijaké vzrušenie v duši ani pohŕdanie v očiach, ani urážka na perách, ale v tej chvíli súcit a nádej do budúcnosti. Vtedy budeme skutočne dobrými vychovávateľmi; to bude najlepším trestom.
Aké sú vlastnosti dobrého pokarhania?
Dobré pokarhanie či vyhrešenie má vlastnosti dobrej disciplíny:
– Je bezprostredné. Predĺžený stav úzkosti deťom nepomáha. Tí najmenší hneď zabudnú na previnenie. A zasa vyhrešenie „na studeno“ iba roztrpčuje.
– Je dôsledné. Dôslednosť vnáša poriadok a vlieva istotu do sveta, ktorý sa niekedy zdá dieťaťu chaotický a budí v ňom strach. Napr. ak sa na dieťa, ktoré sa hrá s loptou na chodbe, niekedy pozeráme s uznaním alebo ľahostajne a inokedy naň prísne kričíme, nikdy nebude s istotou vedieť, čo má robiť a ako sa má správať. Musíme byť vždy dôslední!
– Je isté. Zbytočné vyhrážanie sa a neúctivé upozorňovanie neslúži na nič. Otec povie jasne, že Janko musí prísť hneď po kine domov. Určí sa presná hodina a tým sa vylúči každá nejasnosť. Ak sa Janko vráti neskoro, otec ho vyhreší a Janko pochopí, že upozornenie vôbec nebolo zbytočné. Otec ho má rád a práve preto je pravidlo jasné a vyhrešenie nevyhnutné.
– Je pozitívne. Dieťa vyhrešia, lebo sa dopustilo chyby, no kvôli tomu ho neodsúdia ani neponížia. Rodičia mu povedia, že sú nahnevaní, dotknutí, lebo sa previnilo. Negatívny postoj rodiča sa nikdy nevzťahuje na dieťa, ale na jeho správanie. „Mám ťa rád a chcem ťa naučiť správať sa tak, ako sa patrí. Vždy, keď sa pomýliš, pripomeniem ti to vyhrešením!“
– Je primerane intenzívne. Veľmi citlivým deťom, ktoré sa rozplačú už pri malom napomenutí, stačí jemné pokarhanie. U detí, ktoré si už postavili obrannú bariéru, bude treba intenzitu zvýšiť. Intenzita napomínania musí byť primeraná aj veľkosti previnenia. Keď niekto vyleje vodu na zem, nemožno použiť „ťažké delostrelectvo“.
– Je účinné. Privádzať k disciplíne znamená vyučovať a vychovávať. Posledným kritériom každého pokarhania je, či takéto pokarhanie a napomenutie učí alebo neučí dobre sa správať.
Pri napomínaní detí je treba mať pred očami tri dôležité slová. Predstavujú tri druhy správania: dohoda rodičov, dôslednosť a určené pravidlá. Sú to tri presné, ľahko pochopiteľné a použiteľné prvky pri výchove detí:
1. Rodičia sa musia spoločne dohodnúť na pravidlách a požiadavkách, ktoré treba deťom predložiť.
2. Dôslednosť v uplatňovaní trestov, keď sa pravidlá nerešpektujú.
3. Pravidlá musia byť definované a dohovorené s deťmi.
Je celkom normálne, že adolescenti sa správajú protirečivým a nepredvídateľným spôsobom. Niekedy sa zdá, že deti sú obdarené akýmsi radarom, ktorí im pomáha objaviť, čo najviac rozčuľuje rodičov! Ak rodičia majú radi pokoj, deti si nájdu spôsob ako podráždiť všetkých psov z okolia a nahnevať ich majiteľov. V skutočnosti neposlušnosť a rebelantstvo adolescentov nie sú výzvou pre rodičov, ale spôsobom ako vyskúšať svoj charakter a svoju schopnosť byť samostatným. Rodičia musia deťom pomáhať trpezlivo, ale aj neoblomne, keď ide o dôležité veci. Deti sa zasa musia usilovať pochopiť stanoviská rodičov a neodmietnuť ich „zo zásady“. Vyhýbajme sa výčitkám, ktoré nepomáhajú. Výčitky, ktoré vyvolávajú hnev, nevôľu, túžbu pomstiť sa sú celkom zbytočné.
Hnev rodičov rozpaľuje hnev detí. Často nepočítame s tým, že dieťa, ktoré niečo vyviedlo, je už tým samým dosť potrestané. A tu si pripomeňme: „Boh nám dal oči, aby sme videli, ale aj viečka, aby sme ich privreli.“

Blažej Vaščák, Široké

Ale spájala ich aj spoločná záľuba. Network Slovakia privítal na pôde Katolíckej univerzity v Ružomberku svojich členov, ale aj sympatizantov na 8. seminári pre mladých katolíkov činných v médiách.

Posledný augustový piatok vládla v Ružomberku zvláštna atmosféra. Vo vzduchu bolo cítiť očakávanie a zvedavosť. Malo sa tu stretnúť mnoho (80) tvorcov farských a iných časopisov, aby si vymenilo skúsenosti i vedomosti v mediálnej oblasti. Všetci čakali niečo iné, no všetci mali rovnaký cieľ. Zdokonaliť svoje časopisy. Program sa začal zoznamovacím večerom. Vďaka „networkáčom“ sa napätie uvoľnilo. Otvorenosť prítomných spôsobila, že sa razom všetci poznali.
V sobotu sa pokračovalo diskusiou o problémoch farských časopisov a vyhodnotením súťaže FAČA 2005 o najlepší farský časopis. Odborná porota, ktorej predsedom bol Mons. Marián Gavenda, šéfredaktor Katolíckych novín a hovorca KBS určila za víťaza Farský list dolnokubínskych veriacich. V nedeľu si novinári vyskúšali svoju kondíciu a vybrali sa na túru do Vlkolínca. Naplánovaná bola aj sv. omša v prírode, ale „človek mieni, Pán Boh mení“. Zmorení a uchodení turisti sa po príchode na univerzitu zúčastnili bohoslužby v kaplnke. Ani únava nezabránila kultúrnemu vyžitiu na besede o Rudolfovi Dilongovi s dekanom Filozofickej fakulty KU. Až v pondelok sa začalo skutočné vymieňanie si skúseností. Nastal čas niečo sa naučiť. Ťažko skúšaní žurnalisti boli rozdelení do troch sekcií: fotografickej, grafickej a štylistickej. Nasledujúce tri dni prednášal fotografom Matúš Zajac z týždenníka .týždeň. Štylistov začiatočníkov „trápila“ Terézia Kolková z Katolíckych novín a pokročilých Eva Čobejová z .týždňa. Grafici sa niečomu podučili pod odborným dohľadom Juraja Považana a Tomáša Hupku. Každý večer bol pre účastníkov pripravený zaujímavý program. Valné zhromaždenie Networku, na ktorom sa mohli aj nečlenovia zoznámiť s činnosťou tejto organizácie či diskusia s Jánom Langošom, riaditeľom Ústavu pamäti národa. Zaujímavý, najmä pre tých mladších, bol film Truman show.
Počas šiestich dní v Ružomberku našli účastníci seminára pre mladých katolíckych žurnalistov mnoho priateľov. Nadviazali spoluprácu a vymenili si bohaté skúsenosti. Aj vďaka tomu odchádzali duchovne naplnení.

Jana Jurčišinová, Široké