Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Muž a žena zdieľajú tú istú ľudskosť, obaja majú v sebe Božieho Ducha. A to znamená, že obaja sú povolaní milovať na Boží obraz.

Snubný význam tela, ktorým je schopnosť tela vyjadrovať lásku – pres­ne tú lásku, v ktorej sa človek stáva darom a – skrze tento dar napĺňa poslanie svojho bytia.
Boh stvoril pocit sexuálnej túžby, aby ho muž a žena prežívali a boli si jeden druhému navzájom darom na Boží obraz. Keď milujeme ako BOH, nemu­síme sa za nič hanbiť, ale prežívame radosť, pokoj a hlboké vedomie ľudskej dobroty. A to sú veľké duchovné zážitky manželov, ktoré máme zažiť.

Boh stvoril muža a ženu odlišne: fyzicky, citovo, duševne aj duchovne, aby sme sa navzájom dopĺňali a aby nás naše rozdiely spojili životodárnym spôsobom Avšak pre našu náklonnosť k hriechu a pre hriech samotný často prežívame, že naše vzájomné rozdiely sú príčinou napätia, sporov a rozde­lenia. Naše dejiny hovoria o zmätku, ktorý dedičný hriech priniesol do vzťahu medzi mužom a ženou. My to dobre vieme, ale nič s tým nerobíme.

Všetci dobre vieme, že muži používajú lásku, aby získali sex a ženy používajú sex, aby získali lásku. Muž túži milovať a žena chce byť milovaná. Kristus prišiel, aby obnovil pôvodný Boží plán lásky vo svete. A to je vlastne radostná zvesť Evanjelia. Neustálym obracaním srdca môžeme zažiť vykúpenie našej sexuality. V reči na hore nám Ježiš povedal: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (M 5, 23a).

Tieto slová platia prirodzene rovnako pre muža, ako aj pre ženu! Podobne žiadostivosť zaslepuje mužovi a žene pravdu o nich samých a deformuje ich sexuálne túžby, ale nový život v Duchu Svätom ich posilňuje k takej vzá­jomnej láske, k akej boli povolaní na počiatku. Preto skrze sviatosti môžeme spoznať a zakúsiť premieňajúcu moc Kristovej lásky. A toto je úžasná radostná zvesť Kristovho evanjelia.

Keď vzťah muža a ženy narušilo ich odvrátenie sa od Boha, obnovenie pravdy a zmyslu ľudskej sexuality si vyžaduje radikálne vrátenie sa k Bohu. Každý si musíme dať otázku: Verím Božiemu daru? Verím Jeho nekoneč­nej láske ku mne? Žitie pravdy o našej sexualite je preto naozaj otázkou viery! Naozaj verím, že s pomocou Božej milosti môžem prekonať svoje sla­bosti, sebectvo a žiadostivosť, aby som mohol milovať blížnych ako Kristus miluje mňa? Naozaj verím, že Kristus ma môže vykúpiť – dokonca aj moju sexualitu? A teraz si v tichosti skúsme odpovedať na predložené otázky.
Odolávať sexuálnej túžbe narušenej hriechom a žiť v pravde si vyžaduje veľmi veľké úsilie. Tento boj nás privádza k jadru duchovného zápasu, ktorý musíme ako kresťania bojovať, ak chceme odolať zlu – vo svete aj v nás a milovať blížnych ako Kristus miluje nás. To nás bude stáť veľa námahy.

Víťazstvo v tomto boji si vyžaduje: vieru v Krista, oddanosť, angažo­vanosť, úprimnosť k sebe a k blížnym, ochotu prinášať obetu a zapierať svoje sebecké túžby! To platí pre muža a ženu nielen v manželstve, ale aj pred manželstvom, počas známosti. Verme, že opravdivá láska sa týchto bojov nebojí – tie boje sú už láskou. A preto učenie Cirkvi o sexe je výzvou! Musíme pevne veriť v Krista, zobrať svoj kríž a nasledovať Ho!!!

Kristus sníma hriechy sveta a preto môže obnoviť pôvodný Boží plán lásky ako normu pre manželstvo a každý sexuálny prejav. To znamená, že manželstvo je iba do tej miery manželstvom a sex je iba do tej miery sexom, do akej miery majú manželia účasť na Božej slobodnej, bezhraničnej, vernej a plodnej láske. „Nikto nie je slobodnejší ako ten, kto sa dokáže zriecť svojej vlastnej vôle a konať vôľu Božiu.“

Ľudia neznášajú, keď im niekto diktuje a prikazuje, čo majú robiť ale­bo čo nemajú robiť, a to zvlášť, keď ide o otázky sexu! Keď nás niekto k niečomu núti, často cítime, že narúša našu dôstojnosť. Sami chceme určovať, čo je pre nás dobré a čo zlé. A je to problém našej ľudskej pýchy.

Ľudská pýcha sa vždy búri voči autorite. Keď niekto autoritu zneužíva, je správne proti tomu protestovať. Ale keď niekto uplatňuje autoritu podľa Božieho plánu, musíme alebo mali by sme ho poslúchať, ak chceme byť naozaj slobodní. Toto je paradox evanjelia: „Žijeme vtedy, keď umierame“ (Jn 12,24). „Svoj život nachádzame vtedy, keď ho strácame“ (Jn 16,25). „Slobodnými sa stávame poslušnosťou pravde“ (Jn 8, 32).

Poslušnosť nemá prameniť z prinútenia alebo zo strachu, ale z lásky k dobru, pravde a kráse – z lásky k Bohu. Pravá sloboda je oslobodením sa od vnútorného tlaku, ktorý nám bráni voliť si dobro. Naozaj slobodný človek túži konať Božiu vôľu. Dajme si otázku – Ako môžeme poznať Božiu vôľu v otázkach našej sexuality? Do veľkej miery bol odmietnutý Boží plán so sexom a manželstvom. Cirkev nemôže zmeniť pravdu zjavenú duchom Svätým. Nejde tu o tvrdohlavú neochotu, ide o nemožnosť! Cirkev učila, že katolíci majú po­čúvať svoje svedomie v otázkach sexuálnej morálky, ako aj v každej inej oblasti. Máme formovať svoje svedomie podľa pravdy! Svedomie má rozoznať pravdu o dobre a zle a keď nájde pravdu, má jej podriadiť svoj úsudok.

Mravný človek preto vidí morálne učenie Cirkvi ako úžasný dar. Je istou normou, podľa ktorej môže formovať svoje svedomie v pravde. Tým nenájdeme Božiu vôľu pre svoj život, nikdy nenájdeme pokoj a pravé šťastie, práve toho sa týka obrátenie srdca, ktoré všetci potrebujeme, stále nevieme naplno oceniť dobro a krásu sexu!!! Cirkevné učenie stále vyzdvihovalo dobro tela a sexuality. Preto aj napriek významnému rozvinutiu magistéria o sexe a manželstve v podvedomí storočí pretrváva názor, že Cirkev má ne­gatívny postoj k sexu. Zdá sa, Že k pretrvávaniu tohto postoja prispela nesprávna interpretácia dôležitosti povolania k celibátu. Správne a dobre žité sviatostne manželstvo je istou zárukou večného života a to už neraz aj tu na zemi. Lebo pre dobrých manželov večnosť začína už dnes.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Creativity show v Košiciach


Tak ako bolo vyhlásené v našich kostoloch, niečo po pol druhej sme vyzbrojení transparentmi, pomaľovanými tričkami, rapkáčmi, píšťalkami či trúbkami vyrazili zo Širokého do Jumba centra v Košiciach.

Konalo sa tam stretnutie mladých z Komunity Jána Krstiteľa Creativity show, ktorého cieľom v ten deň bolo ukázať v uliciach mesta, že mladí ľudia žijú s Ježišom. V Širokom nastúpilo okolo 20 mladých ľudí a čakali sme, že toľko nastúpi aj v okolitých obciach. Vo Víťaze nastúpilo 6 a v Ovčí nikto. Boli sme sklamaní a dúfali sme, že možno to zachráni Hrabkov. Tam však nastúpili 4 a v Križovanoch zasa nikto. V Prešove už, chvála Bohu, nastúpilo toľko mladých ľudí, až bol autobus preplnený.


V Jumbe nás privítal otec Milan, brat Marcel, ktorý celú akciu viedol aj s členmi Komunity. Marcel odštartoval Creativity show a od tej chvíle sme sa všetci zmenili na bláznov, na božích bláznov. Poobliekali sme si vlastnoručne pomaľované tričká s nápisom: Horím pre Teba, Ježiš! A takto všetci zoskupení, bolo nás okolo 500, sme vyrazili do centra Košíc. V tom čase tam mala TV Joj akciu Jojka v meste. Mládež bubnovala na bubnoch, pískala, vrieskala, spievala, Marcel kričal do megafónu a všetci sme mali v tvárach radosť. Takto sme pomedzi dav ľudí, ktorí boli na Jojke, ako boží čudáci hovorili každému, že Ježiš žije, bol a je tu s nami, s tebou. Rozdávali sme letáčiky a pozývali na večerný koncert. Pán Bičan, ktorý je známy svojimi poznámkami, v tej chvíli, aj keď o všetkom dopredu vedel, sa zmohol akurát na: „Vítame kresťanský sprievod!“ Mnohí krútili hlavami, iní nám ukazovali, že sme bzz, ale boli aj takí, ktorí nás povzbudzovali a vyjadrili poklonu k odvahe, radosti a hlavne otvorenosti vykričať celému svetu, že Ježiš pobláznil mladých ľudí svojou láskou a že čaká mňa aj Teba.

Keď sme prešli celým mestom, vrátili sme sa okolo stanice do Jumba. Tu sa mohli mladí prezentovať; každý, ako vedel. Chlapci predvádzali na stole le parcoure, iní breakdance a prišiel aj hosť, futbalista Blažej Vaščák. Predviedol parádne kúsky s loptou, no nedali sa zahanbiť ani mladí chlapci, ktorým to s loptou tiež išlo bravúrne. Marcel vyzval všetkých k modlitbe, k stíšeniu a rozjímaniu. Vzývaním Ducha Svätého sme zároveň privítali nových mladých ľudí, ktorých sme na ulici oslovili a nebáli sa prísť. Marcel a iní členovia Komunity kládli ruky a vzývali Ducha Svätého s prosbou, aby sa týmto mladým ľudom dal Ježiš Kristus spoznať. Tých, ktorí nikdy o Bohu nepočuli, nemali možnosť sa s ním stretnúť bolo okolo 30. Ak sa z nich stane čo len jeden mladý človek pravým kresťanom, tak naša akcia mala zmysel. No a potom Marcel odpálil koncert. Kto bol hladný, v chladničke na chodbe bola medová torta a voda. Takto unavení, ale Duchom Svätým naplnení sme sa vrátili šťastne domov.

S. K., Široké

Predstavujeme: A. Kast-Zahn – H.Morgenroth

Každé dieťa sa vie naučiť spať.
Od dojčaťa po školopovinné dieťa.
Ako sa môžete vyhnúť problémom so spaním a ako ich možno riešiť.
Kniha o zaspávaní a prespávaní nocí.


Hlboký spánok a snívanie

Asi pred 40 rokmi zistili Aserinsky a Kleitman v Chicagu, že spánok nie je jednotvárny stav. V laboratóriu spánku možno medzičasom pomocou EEG (elektroencefalogramu, prístroja zobrazujúceho mozgové prúdy) presne zmerať, ako sa mení aktivita mozgu v priebehu noci. Zreteľne možno rozoznať dva rôzne druhy spánku. V odbornej reči sa im hovorí spánok „not-REM“ a spánok REM (REM = rapid eye movement – rýchly pohyb očí). V hovorovej reči ich označujeme ako hlboký spánok a snívanie.

Keď zaspíme, upadneme najskôr do pokojného hlbokého spánku. Postupne prechádzame štyrmi stupňami hlbokého spánku, akoby sme pomaly vystupovali o jeden schod vyššie a každým schodom sa dostali do hlbšieho spánku. Na 3. a 4. schode je dýchanie veľmi pokojné. Srdce bije pravidelne, mozog „odpočíva“. Na EEG to možno rozpoznať na dlhých, pomalých vlnách, tzv. delta-vlnách. Keďže mozog vysiela len málo impulzov k svalom, takmer sa nehýbeme. Môže sa ale stať, že chrápeme – práve v pokojnom hlbokom spánku!

Na 3. a 4. schode nás len ťažko niečo zobudí, napr. hlasný zvuk ako zvonenie. V prvom momente sme úplne pomýlení a musíme sa najskôr spamätať. Tento efekt má čosi do činenia s detskými poruchami spánku (nočný des a námesačnosť), ktoré opisujeme neskôr.

Po 2 – 3 hodinách vystrieda hlboký spánok po prvý raz snívanie. Vedecké pomenovanie REM (rýchle pohyby očí) ho samo o sebe vysvetľuje: v tejto fáze sa dosť rýchlo pohybujú oči pod zavretými viečkami. Zároveň sa zrýchľuje dýchanie a tlkot srdca, sú nepravidelné. Telo spotrebúva viac kyslíka. Mozog je zrazu aktívny. Snívame! Ak by nás v tejto fáze niekto zobudil, asi by sme presne vedeli porozprávať, čo sa nám práve snívalo.

Dodnes nie je celkom jasné, prečo vlastne snívame. Ale jedno je isté: v sne nie je možné byť námesačný alebo biť okolo seba. Takmer všetky svaly sú vo fáze snívania v pokoji. Mozog síce vysiela veľa podnetov smerom k svalom, tieto tam však nedôjdu, ale „zastavia“ sa v mieche.

To je aj dobre, lebo len tak je možné, že v sne prežijeme a urobíme veľa vecí, a napriek tomu ležíme takmer nehybne v posteli. Môže sa stať, že trháme mierne rukami alebo tvárou, zrejme ide o spojitosť v závislosti od našich snov.

Od dieťatka v matkinom bruchu po dospelého človeka:
Ako sa mení spánok

Snívanie a hlboký spánok sa v priebehu noci viackrát striedajú. Tak je tomu u bábätiek aj dospelých. Ale existujú aj rozdiely. Predčasne narodené dieťa strávi v hlbokom spánku (REM) 80 % z času spania, úplne donosené dieťa už len 50 %, trojročné jednu tretinu a dospelý len jednu štvrtinu.

Vedci zaoberajúci sa spánkom sa zamýšľali nad tým, prečo spánok REM zohráva u detí v matkinom bruchu a u novorodencov takú významnú rolu. Niektorí z nich, medzi prvými Dr. Roffwarg a jeho kolegovia, prišli na myšlienku, že deti takpovediac robia v spánku niečo preto, aby im dozrel mozog. Podnety prebiehajú rovnakou cestou, t.j. rovnakými nervovými dráhami ako neskôr, napr. pri počúvaní alebo pozeraní. Možno sa takto zmysluplne využívajú tie hodiny, ktoré dieťa strávi v matkinom lone a v prvých týždňoch života v aktívnom REM-spánku: mozog sa v spánku pripravuje na vnemy. Dieťa sa v spánku „učí“.

A či má REM-spánok niečo spoločné so snami v podobe, ako ich poznáme my? Nebude asi ani možné to niekedy vôbec zistiť. Dvojročné deti však už rozprávajú o svojich snoch, keď ich zobudia po fáze REM-spánku.

Ešte v niečom sa odlišuje novorodenec od batoliat a dospelých. Novorodenec upadne najskôr do fázy REM-spánku. Až od tretieho mesiaca nastupuje najskôr hlboký spánok. Okrem toho ešte v prvých týždňoch života nie je úplne vyzretý hlboký spánok. Až od šiesteho mesiaca možno zreteľne rozpoznať všetky štyri stupne hlbokého spánku. Teraz je už spánok dieťaťa veľmi podobný spánku dospelých. Len fázy hlbokého spánku a snívania sa u dojčiat a batoliat striedajú rýchlejšie ako u dospelých. Mozog šesťmesačného dojčaťa je už natoľko vyvinutý a zrelý, že konečne nastal čas, aby dokázalo spať 11 – 12 hodín vkuse! Prečo to i napriek tomu často nefunguje, sa dozviete v nasledujúcich odsekoch.

– re –

Sv. Joachim a sv. Anna


Podľa starej tradície rodičia Panny Márie sa nazývali Joachim a Anna. Joachim údajne pochádzal z Galiley, kým Anna bola dcérou istého betlehemského kňaza. Z jej blízkeho príbuzenstva pochádzala sv. Alžbeta, matka Jána Krstiteľa.

Tradícia hovorí, že Joachim a Anna boli príkladnými a nábožnými manželmi. To sa dá predpokladať aj zo skutočnosti, že vychovali mimoriadne ušľachtilú a Bohom zvlášť omilostenú dcéru. Ich život však nebol bez trápenia. Dlho totiž nemali dieťa. Zažili preto mnoho príkoria, lebo bezdetnosť sa pokladala v Izraeli za Boží trest a ľudia otvorene pohŕdali manželmi, ktorí nemali deti. Mnoho sa modlievali za dieťa. V ich starobe, po mnohých modlitbách, sa im predsa narodila dcéra, ktorej dali meno Mirjam, po slovensky Mária. Keď dosiahla Mária tri roky, rodičia ju zasvätili Pánu Bohu v jeruzalemskom chráme.

Úcta k sv. Joachimovi a k sv. Anne sa rozšírila najprv na kresťanskom východe. Už v 4. storočí bol v Jeruzaleme vystavený chrám, ktorý bol im zasvätený, a to v blízkosti Ovčieho rybníka a Ovčej brány, kde bol podľa starého podania dom svätých manželov. Veľmi silná bola najmä úcta k svätej Anne. Na kresťanskom západe sa začalo uctievanie rodičov Panny Márie, zvlášť svätej Anny, v 8. storočí. Do poslednej liturgickej obnovy boli sviatky svätých manželov oddelené: 26. júla sv. Anny a 16. augusta sv. Joachima. V novom liturgickom kalendári je ich spoločný sviatok 26. júla.

Tento sviatok rodičov Panny Márie je nám veľmi blízky, pretože v malebnom okolí pod Čiernou horou sa nachádza veľmi pekný kostol sv. Anny z r. 1623. Vtedy podľa zásady „Čia pôda, toho aj náboženstvo“ bolo celé územie pod Braniskom protestantské. Jezuiti zo Spišskej Kapituly sa snažili svojou misijnou činnosťou prinavrátiť ľud spod Braniska do katolíckej cirkvi. Za pomoci manželiek šľachticov zo Šarišského a Spišského hradu založili v r. 1623 pútnické miesto sv. Anny na kluknavských lúkach.
Spišský biskup Michal Brigido slávnostne vyhlásil obraz sv. Anny za milostivý. Kostol sv. Anny bol za grófa Imricha Csákyho obdarovaný plastikou ruky sv. Anny, ktorú polámali maďarskí boľševici, ale horliví mladí ctitelia sv. Anny z Víťaza ju pozliepali; je uložená v peknom ozdobnom ráme. Počas odpustu bola vystavená k ucteniu. V minulosti býval v blízkosti kostola pustovník. Rodina Csáky dala postaviť obďaleč kostola horáreň a hospodárske budovy. Bola tam aj pekná budova pre kňazov, ktorí tam mohli prenocovať a občerstviť sa. Budova bola podpivničená, tam mali obchodníci sklady na pivo a nápoje.

V minulej dobe sa pri sv. Anne odbavovali bohoslužby v troch rečiach. Hlavným celebrantom bol spišský prepošt. V šesťdesiatych rokoch, keď sa horár presťahoval do Kluknavy za vdp. Jozefa Farbarika, neprispôsobiví spoluobčania aj tieto budovy zničili. Väčšie opravy kostola boli za farára Jozefa Hanzelyho. Po revolúcii, žiaľ, boli ukradnuté medené ríny a aj kostol bol vyrabovaný. Zmizlo 14 barokových anjelov a z bočného oltára sv. Kríža boli odcudzené okrem dvoch anjelov aj plastiky Panny Márie a sv. Jána pod Krížom. Vďaka horlivosti ctiteľa sv. Anny z Víťaza boli oltáre opravené. Pán Boh zaplať! Figúrky boli odcudzené za farára Petra Pitoňáka. Do r. 1950 mali pri sv. Anne prekrásne bohoslužby aj naši bratia gréckokatolíci a podľa Sv. Otca Jána Pavla II. „Cirkev dýchala obidvoma pľúcami“. Žiaľ, že tieto spevy a sv. služba zanikli.

Pramene:
Pohľad do histórie obce Víťaz
Kalendár SSV 1935
Sv. rodina 1935
Kronika Valent Magda

Ladislaus

Pochopiť utrpenie


Bolesť, strach, nepokoj, osamelosť. Prečo, Pane, dopúšťaš toto všetko, keď ty sám si pokoj a my veríme, že si stále s nami? Je to všetko skúškou našej viery, našej dôvery v teba? Ak áno, tak dokedy ešte budeme znášať tvoje skúšky či tresty za naše pády. Prečo?

Stretla som vo svojom živote ľudí, ktorí trpeli nielen fyzicky, ale najmä duchovne. Prečo píšem duchovne a nie psychicky? Preto, lebo ak človek trpí zúfalstvom a rúhaním, tak vlastne jeho duša kričí k nebu a zároveň neverí, že ju niekto počuje alebo jej utrpenie berie vážne. Nechápe alebo nechce pochopiť zmysel svojej bolesti, lebo vo svojej pýche chce byť šťastný aj napriek tomu, že sám život je spleťou väčšieho či menšieho utrpenia.

Každý z nás vie, že keď sa mu darí, tak si na Boha spomenie len zriedkavo a vníma ho asi tak povrchne, ako keď z povinnosti alebo zo zvyku príde v nedeľu do Božieho chrámu, odsedí si omšu a hneď ako vyjde z kostola, zabudne, čo mu vlastne Boh chcel pripomenúť. Ale sú aj takí, ktorí si o sebe myslia, že sa snažia žiť dobrý život kresťana a tým ťažšie znášajú tvrdé údery života s výčitkou – PREČO? Odpoveď máme na samom počiatku dejín stvorenia sveta a človeka, jeho zrady Božej lásky a následného vyhnania z raja. Toto sú následky dedičného hriechu, toto je dedičstvo sveta, ktoré sa zvíja v bolestiach svojej pýchy a nechápavosti. V bolesti prichádzame na svet, v bolesti a trápení prežívame svoj život a cez bolesť vkročíme do večného života. Dôležité je práve to, ako bolesť prijímame a chápeme.

Bolesť a utrpenie znášal aj Kristus, aj keď bol Bohočlovek, nevyhol sa im práve preto, že chcel naše bolesti nielen pochopiť a osobne prežiť, ale ich najmä posvätiť. Preto ten, čo trpí, je priehľadným obrazom Krista a očisťuje sa od hriechov, pričom je neustále posilňovaný Božou milosťou a láskou. Boh nikdy nenechá človeka v utrpení samého, ani mu nenaloží na plecia viac ako unesie. A keď sa ti zdá, že už ďalej nevládzeš, jednoducho povedz: „Bože Otče, vkladám seba aj svoje utrpenie do tvojich rúk, ja ti verím, verím, verím ti! Staň sa vôľa tvoja!“

Páter Pio povedal, že „niet väčšej milosti ako je milosť utrpenia už tu na zemi, lebo je neporovnateľne ľahšie trpieť za hriechy tu ako v očistci“. Preto nezabudni, aj keď sa to ťažko chápe, že bolesť a trápenie je darom a milosťou od Boha a že dôvera v jeho riadenie ťa posilní a podoprie v utrpení, aby si nepadol do priepasti zúfalstva. Lebo kresťan, ktorý odmieta pochopiť utrpenie, odmieta Ježišove sprítomnenie v sebe samom a popiera jeho dar večného života, ktoré pre nás osobne vydobyl obetou kríža.

Keď som v Charitnom dome sestier sv. Kríža v Cerovej sedela pri sestričke, ktorá umierala na rakovinu a práve sme z kaplnky počúvali kňaza, ako sa modlí pred vyloženou Sviatosťou oltárnou, opýtala sa ma, či nechcem ísť na poklonu do kaplnky. Odpovedala som jej: „Kam by som išla, keď Kristus leží tu na tejto posteli? Veď On je tebou a ty si ním a ja ho nemôžem nechať v tejto izbe samého.“

Lucia Galdunová, Víťaz

Marta, Marta…


Je krásne sobotné aprílové ráno. Slniečko presvitá cez strešné okno do našej spálne. Pozriem na hodinky – je sedem a už mi začnú víriť hlavou myšlienky všetky tie povinnosti, ktoré som si na dnes pripravila. Môj manžel ešte spokojne odfukuje, ale mňa to už ťahá z postele.

V tej chvíli ma z myšlienok vytrhne šuchot chodidiel na dlážke. Je to naša 10-ročna dcéra, ktorá si pretiera očká: „Mami, ešte spíš?“ pýta sa ma. „Nie“, odpoviem. „A môžem ísť k Tebe …?“ a už si aj odhŕňa paplón a šuchne sa ku mne. Jej úsmev a vôňa čerstvo vyspatého dieťaťa ma odzbrojuje. Priviniem si ju k sebe, ale tie dotieravé myšlienky mi nedajú pokoj. Manžel sa prebudí a objíme si nás obe: „Ešte spite, ešte je skoro!“ Niekedy mu závidím, že má málo starostí takých obyčajných, bežných, ktoré mávame zväčša len my, mamy.

Z myšlienok ma vytrhne pohľad na hodinky, je 7:30. Začínam byť nervózna a vstávam z postele. Kým sa tí dvaja ešte tmolia v posteli, ja som už umytá, oblečená a moje kroky smerujú do kuchyne. Zalievam manželovi rannú kávu, sebe čaj a dcére cereálie s mliekom. A už sa chystám k drezu a umývam špinavý riad, na ktorý nezvýšil čas včera večer.

V takýchto chvíľach, keď mám hlavu plnú starostí, keď potrebujem dokúpiť ešte zopár vecí na nedeľný koláč, kôš je plný špinavej bielizne, veľká kopa je zase prichystaná na žehlenie, keď mám navariť chutný obed, povysávať a poumývať dlážky v dome, vyčistiť topánky, zájsť k mamke na kúsok reči… a nehovoriac o oknách, ktoré sú po zime špinavé, pretože na ne ešte stále nezvýšil čas…

Zrazu zacítim v svojom lone kop-kop! Moje maličké a tichučké dieťatko sa snaží na seba upútať pozornosť. Táto maličká ešte nenarodená bytosť, ktorú už niekoľko mesiacov nosím pod srdcom, kopká a krúti sa, ako keby mi svojimi pohybmi chcelo povedať, že to nebude až také zlé. Ako môže byť niečo dôležitejšie ako požehnanie, ktorým som pre Teba ja? Toto ma povzbudí a zrazu si uvedomím, že sme deň začali bez poďakovania sa Pánu Bohu a bez nášho obligátneho „Ó, môj Bože, obetujem Ti dnes…“ Vtedy mi Pán nástojčivo dáva myšlienky na evanjeliovú stať o Ježišovej návšteve u dvoch sestier Márie a Marty.

Mária celý čas sedela pri Ježišových nohách a pozorne ho počúvala. Jej sestra Marta mala však ako hostiteľka plné ruky práce – varila, upratovala, obsluhovala. Posťažovala sa preto Ježišovi, že Mária by jej mohla pomôcť, no v Pánovom hlase bolo počuť takmer pobavenie: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (Lk 10, 41-42).

Úbohá Marta! Ona si len chcela uctiť vzácnych hostí, ako sa patrí. Mária si možno vybrala ten lepší podiel, ale keď sa skončili všetky rozhovory, každý bol iste rád, že ktosi pripravil obed, obhajujem v duchu chuderku Martu pre Ježišom.

Každodenný život väčšiny nás, manželiek a matiek, je naplnený neustálou starosťou o živobytie. Myslím si, že svet potrebuje nás – Marty – venujúce sa týmto praktickým záležitostiam. Treba kúpať deti a umývať dlážky. Sú tu jedlá, ktoré treba pripraviť a šaty, ktoré treba oprať… My Marty však musíme mať na pamäti, že toto všetko nie je najdôležitejšie. Ak si nedáme pozor, naše povinnosti nás pohltia. Často si preto musíme pripomínať, že naším najhlavnejším cieľom je priviesť seba a svoju rodinu do neba! A všetky tie domáce práce nie sú popri ňom ani zďaleka také dôležité. Keď náš Pán povedal: „Len jedno je potrebné“, celkom určite nemal na mysli behom doobedia vydrhnúť obkladačky v kúpeľni či poumývať všetky okná na dome. V zápale každodenných činností na to ľahko zabúdame, ale práce, ktoré vypĺňajú dni mamičiek, naozaj nie sú tým „lepším podielom“. Je ním náš duchovný život. Martu natoľko zaujali praktické veci, že nemala čas na Ježiša, ktorý bol v jej hosťovskej izbe. A ja mám čas na Teba, Ježišu?

Utieram si mokré ruky, skladám riad a začínam rannú modlitbu v našej rodine: „Ó, môj Bože…“ Uvedomujem si, že je to naozaj tak, že aj to „duchovno“ je v rodinách na pleciach nás matiek a žien, veď nie nadarmo sa modlime za „zbožné ženské pokolenie“. Aj keď zvlášť účasť mužov – otcov na duchovnom živote v rodine, aj v tej našej, je podľa mňa mimoriadne dôležitá. V očiach detí (aspoň po určitý čas) niet väčšej autority ako je ich otec. Keď teda deti vidia svojich otcov ako kľačia pred Bohom, ďakujú mu a prosia o pomoc, pochopia, že Boh je väčší. Ak zvlášť chlapci už od útleho veku tento príklad otca nemajú, veľmi ľahko môžu prísť k záveru, že viera a modlitba sú záležitosťou žien a detí.

Takéto myšlienky mi víria hlavou celý deň, keď tu zrazu: kop-kop! Znovu je to moje bábätko. Bez toho, aby povedalo čo len slovo, preveruje moje priority. Spomaľ, upozorňuje ma. Ľahnem si na gauč a oči mi skĺznu na kríž, ktorý visí na stene. Pozriem sa na hodinky, je práve 15:07 a tak beriem do ruky ruženec a modlím sa korunku Božieho milosrdenstva. Trvá to len kratučko a aj za takú krátku dobu si trošku oddýchnem a posilním sa aj na duši.

Keď je deň už na sklonku, uvedomím si, že fakt nie je životne dôležité, aby som na zozname prác, ktoré som si na dnes naplánovala, začiarkla každý bod. Možno bude pre mňa užitočnejšie, ak trocha spomalím. Keď si sadám unavená do kresla a začínam kontrolovať veci okolo seba, zistím, že okná sú aj naďalej neumyté, že od nedeľného koláča som upustila, veď aj tak sú v komore keksy, že niektoré topánky sa mi vôbec nezdali také špinavé a vrátila som ich preto do regála a dlážky stačilo len povysávať.

Pohladkám si bruško a vysielam k Bohu modlitbu vďaky za to, že si toto maličké stvoreniatko tak krásne plní úlohu, ktorú mu nateraz zveril Boh: byť mojím sladkým, tichým poslom z neba.

Martina Gondová, Víťaz

ROZHOVOR

Pán Mikolášik, chcem sa Vám aj v mene pána farára Petra Čorbu a kňazov z Košickej arcidiecézy poďakovať za veľmi krásne dni, ktoré sme mohli, vďaka Vášmu pozvaniu, stráviť v Bruseli. Vďaka Vám za ochotu prísť do farnosti a bližšie priblížiť inštitúciu Európskeho parlamentu a existencie Európskej únie vôbec. Ďakujem Vám aj za ponuku uverejniť rozhovor s Vami v našom farskom časopise Spektrum.



1. Mohli by ste sa nám, p. Mikolášik, v krátkosti predstaviť? Odkiaľ pochádzate? Čo ste robili a ako ste sa stali členom Európskeho parlamentu? Aký je Váš denný program?

Domnievam sa, že je dobré, aby neboli všetci politici len z Bratislavy, ale aj „z terénu“. Ja som príklad poslanca z regiónu, pretože som sa narodil a stále bývam v Dolnom Kubíne, kde sa každý víkend vraciam k mojej dobrej manželke a rodine. Predtým som pôsobil ako lekár, neskôr som bol poslancom v Národnej rade SR a tiež som zastupoval záujmy našich občanov ako veľvyslanec v Kanade.

2. Ako vznikla myšlienka Európskej únie, ktorej 50. výročie sme si pripomenuli? Kto za ňou stál?

Bolo potrebné zahojiť rany, ľudsky sa vyrovnať s hrôzami vojny a začať odznova. Nemecko vtedy ústami kresťanského demokrata Konrada Adenauera požiadalo Francúzsko o odpustenie. A iný kresťanský politik Robert Schuman vytvoril takú atmosféru odpustenia, že tieto a aj ďalšie krajiny našli k sebe cestu a založili najprv Úniu uhlia a ocele a na základe tejto spolupráce to prerástlo do Európskeho hospodárskeho spoločenstva a do Európskej únie, ktorej plnoprávnym členom je aj Slovensko.

3. Aké sú plusy a mínusy Európskej únie? Akým mottom sa riadi a vedie svoje rozhodnutia?

Myslím, že plusov je oveľa viac. Hlavným mottom je solidarita. Bohatšie a skúsenejšie krajiny pomáhajú, aj priamo finančne, tým slabším, aby sa ich životná úroveň, ale aj úroveň slobody, mieru a bezpečnosti vyrovnávala.

4. Čo prináša Európska únia pre nás Slovákov?

Slováci a Slovenky môžu slobodne žiť, kdekoľvek cestovať, ba dokonca aj pracovať, kde sa im zapáči. Žijú v bezpečí a mieri, môžu zveľaďovať svoj život, myslieť na tých slabších. Mladí ľudia môžu študovať v zahraničí, dá sa podnikať všade v Európe. Máme aj náboženskú slobodu a tú tiež treba denne žiť a napĺňať činmi.

5. Z pohľadu Vás, ktorý ste v centre únie a stretávate sa s ľuďmi z rôznych národov v Európe, čo nám Slovákom chýba? Na čo máme byť hrdí? V čom máme pridať a čomu dať dôraz? Čo by si mohli ostatní ľudia od nás zobrať?

Mnohým chýba plynulá znalosť jedného alebo dvoch cudzích jazykov. Väčšia dôvera vo vlastné sily a schopnosti, niekedy aj odvaha zrealizovať a uviesť do praxe svoj originálny nápad, zámer. Európa by od nás mala čerpať viac srdečnosti a prirodzenej pohostinnosti. Trúfam si povedať, že i vrúcny vzťah k Bohu a k veciam duchovným.

6. Stretávate sa s rôznymi osobami na úrovni Európskeho parlamentu. Sú medzi nimi aj veriaci ľudia? Vidieť z ich správania a názorov kresťanskú výchovu? Nie je kresťanská viera odsúvaná stranou a všetko ostatné sa prijíma?

Je to ťažká a zložitá otázka. Áno, dá sa povedať, že poznám všetkých poslancov, ktorí sú veriaci a vidno to aj na ich práci a angažovanosti. Ale sú aj takí, ktorí sú podľa krstného listu tiež kresťania, avšak pri hlasovaní to u nich necítiť. Akoby sa báli byť zásadoví. Myslím, že sa boja relativistických názorov aj svojich voličov, ktorí by ich už ďalej asi nevolili.

Som členom najsilnejšej politickej strany EĽS-ED (Európska ľudová strana-Európski demokrati) a hoci táto politická skupina združuje prevažne kresťansko-demokratické strany z Európy, prejavujú sa rozdiely i medzi nami. Najmä vtedy, keď treba zaujať postoj k ochrane ľudskej bytosti, ľudskej dôstojnosti, úcte k životu. Taktiež sú proti nám v tvrdej opozícii socialisti, nordická ľavica a liberáli. Aj preto je veľmi obtiažne získať väčšinu za život a za manželstvo tvorené mužom a ženou, čo je alfou a omegou mojich hodnotových postojov.

7. Aká je úloha kresťana v dnešnej Európe? Čo máme robiť, aby sme naďalej budovali kresťanskú Európu?

Myslím, že nielen kňazi, ale najmä rodičia a škola musia vychovávať ku kresťanským postojom odmalička. Potrebné je aj dôsledné poznanie Sv. písma, ako aj podrobná znalosť Katechizmu katolíckej cirkvi a ich denná aplikácia, žitie v praxi. Netreba zabúdať na silnú vieru, ktorou sa dostávame k láske. Keď milujeme, iba vtedy sme schopní obetovať sa pre iných a iným slúžiť. Aby aj ostatní na nás videli, že sme iní, lebo sme zmenení láskou.

8. Aký by mal byť politik, akými zásadami sa má riadiť? Vyrastajú v našej kresťanskej spoločnosti dobrí politici s Kristovým duchom?

Myslím, že u nás je veľa hodnotných ľudí s kvalitnou výchovou i vedomosťami, ktoré by sa mali využívať nielen vo vlastný prospech a vo vlastnej rodine. Veď aj Sv. Otec Ján Pavol II. nabádal kresťanov, aby sa angažovali vo verejnom živote. Aby slúžili spoločenstvu ľudí na dedine, v meste na národnej či medzinárodnej úrovni. Nikto iný, žiadni postkomunisti či liberáli to za nás robiť nebudú. Nemali by sme im dobrovoľne prenechávať priestor, aby nám napríklad zavádzali úplne pomýlenú a nenáležitú sexuálnu výchovu do škôl. Je aj na voličoch, aby do parlamentov volili ľudí, o ktorých vedia, že rešpektujú bezvýhradne ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť. Takých, ktorí sa nehanbia za svoju vieru a ktorí sa často spovedajú. Aj to je znak živej viery u politika.

9. Čo pekného ste zažili v Bruseli alebo inde? Čo vás prekvapilo, zaujalo alebo zarmútilo?

Je pre mňa povzbudením, že sme si vydobyli, aby sme mali v Štrasburgu počas plenárneho zasadnutia možnosť mať sv. omšu. Chodievame tam stále tí istí ľudia a vieme o sebe, že si môžeme potom aj v tom ťažkom politickom zápase dôverovať.
Zarmútilo ma, že značná časť slovenských poslancov nehlasovala za mnou predložené názory, keď som bol hlavným spravodajcom nariadenia o „Pokrokových liečebných metódach“, hoci dobre vedeli, kde je pravda. Podriadili sa svojim politickým stranám a nie najzákladnejšej úcte k ľudskému životu.

10. Čo Vám dáva silu ísť ďalej za svojimi cieľmi? Ako relaxujete, čo máte rád, kam sa rád vraciate?

Silu čerpám napríklad u sv. Pavla. Obdivujem ho, ako prekonával prekážky, pričom musel veľa cestovať, presviedčať svojich protivníkov, s láskou ich učiť a usmerňovať. A nebál sa ísť aj do rizika plného fyzického nasadenia či žalára až do únavy.

Na relax mám menej času. Balzamom na všetky starosti je každotýždenný návrat k mojej manželke a deťom. Chvíle strávené s nimi mi dobíjajú všetky „baterky“ a hneď môžem ďalší týždeň fungovať. A nenahraditeľná je aj krátka prechádzka s nimi Božou prírodou doma na Slovensku.

Ďakujem Vám za Vaše odpovede.

Oliver Székely, duchovný otec

EXERCÍCIE (IV. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Na počiatku všetkých ľudských ciest sú Božie slová: „Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný“ (Gen 1,26). Človek mal teda prv, než začal jestvovať, vytýčený cieľ, podľa ktorého mal rozvíjať svoj život. Zostať podobným Bohu je našou životnou úlohou. Uskutočňovať celým životom Boží obraz na Božiu podobu. Byť – to je v skratke aj úloha nášho mravného života, našej mravnosti. Je to jednoduché i otvorené do nekonečna.

Predstavte si schopného človeka, inžiniera, ktorý vybudoval veľký podnik z vlastných síl a vlastných myšlienok. Vložil do tohto podujatia svoj um a mnoho obetí. Má však syna, ktorého by rád urobil dedičom toho všetkého. Ako to však urobiť? Prepísať jednoducho podnik na syna? Nie. Otec chce omnoho viac. Prv, než odovzdá synovi podnik, chce, aby syn bol ako otec – aby cítil lásku k tomu dielu, aby mu rozumel, aby mal radosť z tvorivej práce na ďalšom rozvíjaní tohto diela. Preto otec chce, aby syn prešiel tak ako on všetkými prácami tohto podniku, aby do všetkého videl, aby mu podnik prirástol k srdcu, aby sa stal tvorivým človekom. Otec chce mať vo svojom synovi pravého muža na pravom mieste.

Môžem povedať, že aj Boh stál pred takým problémom s človekom. Nechcel mať v človekovi bábku, poslušného živočícha, lež chcel mať v človekovi bytosť „na svoj obraz, na svoju podobu“. Takto stvoril človeka z lásky svojho srdca, aby sa mu podobal ako syn otcovi. Stvoril človeka a do jeho srdca vložil desiderium naturale – prirodzenú túžbu po Bohu, túžbu podobať sa Bohu. Prijal ho za svojho syna, vlial do neho sily svojho vlastného života a vyzval ho na cestu, na ktorej má človek aj svojím vlastným pričinením a spoluprácou dotvárať v sebe Boží obraz, Božiu podobu a prevziať na seba zodpovednosť za svet.

Človek, posledná bytosť, ktorú Boh stvoril, „posledný príchodzí medzi obyvateľmi tejto zeme“, nie je ešte dokončený, nie je hotový, lež kráča za svojou plnosťou. Boh stvoril v človekovi bytosť, ktorá rastie a rozvíja sa, ktorá doslova tvorí seba samu zvnútra, má dozrieť na osobnosť Božieho činu a tvorivým konaním človeka samotného – sme Božími spolupracovníkmi na diele svojej vlastnej osobitosti a na diele sveta. Človek – spolupracovník Boží … Človek nie je teda vo svete ako vec vedľa iných vecí… Ani nebol postavený do sveta, aby sa v ňom len pasívne tešil a díval okolo seba, akoby bolo od samého začiatku vo svete všetko hotové.

Človek je stvorený na Boží obraz. To je prvá lekcia Písma na tému človek. Na Boží obraz značí v prvom rade na obraz Tvorcu. Človek má tvorivosťou napodobňovať Boha. Svet bol zverený človekovi do rúk – podrobte si zem. „Habet homo rationem et manum“ – „Človek má rozum a ruku“, povie Tomáš Akvinský. Toto je dar, ktorý človek dostal, aby sa stal pánom sveta ako spolutvorca. Človek dotvára svet. Písmo hovorí, že na siedmy deň si Boh odpočinul. Odpočinul, pretože mal človeka, ktorý mohol prevziať dotváranie sveta do svojich rúk.

Človek na Boží obraz… Pekný obraz má k tomu Franz Werfel vo svojom Jeremiášovi. Jeremiáš je vo vyhnanstve v Egypte s kráľovnou Izraela. Tam býva s nimi mladé egyptské dievča Dime, ktoré počúva Jeremiášove výklady o náboženstve, o Bohu a o dejinách spásy v Izraeli. Je vnímavé a pozorné. A premýšľa. Potom sa odváži položiť otázky. Jedna scéna: Dime chvíľu čakala. Potom jej hlas nadobudol ustrašený plachý tón, ako by sa rozhodla opýtať sa na niečo zakázané: „Je Boh skutočne celkom neviditeľný?“ Jeremiáš: „Niet oka, niet nijakého stvorenia, ktoré by ho videlo.“ Dime: „Áno, ale… Nech ma Jeremiáš vypočuje, aj keď budem hovoriť veľmi hriešne… Slnko je zjavenie Boha slnka, ako hovoria všetci ľudia vo svete…“ Jeremiáš: „Slnko nie je Pán, slnko je iba výtvor, stvorenie Pána.“ „A blesk?“ opýtala sa Dime. „Ani blesk nie je Pán. Pán je moc, ktorá blesky vysiela.“ „A búrka?“ „Ani búrka nie je Pán, Pán je neviditeľný.“ Dime bola neústupná: „A predsa, učiteľ môj, tak by som si priala, aby Neviditeľný bol aspoň máličko, troška viditeľnejší. Nech sa pozrie Jeremiáš tam hore, kde lietajú sokoly. Sú to okrídlené podoby nášho Boha Ptaha… U nás v Egypte má všetko božské svoju viditeľnú podobu, aby mohlo byť medzi nami. Z týchto podôb si my potom zhotovujeme obrazy – veľké v chrámoch, maličké do svojich komôrok. Lebo príde hodina, človek je celkom sám, má strach a musí zapáliť svetlo pred tým posvätným, zasvätiť kyticu kvetov, aby sa uspokojilo jeho plaché srdce…“ Po týchto slovách dievča dodalo: „Teraz sa však Dime poučila, že toto všetko, uctievanie podôb vtákov a zvierat je veľmi zlé, veľmi hriešne. A predsa nech má môj učiteľ poučí, čo medzi všetkými obrazmi sveta je vernou podobou Neviditeľného…?“ Jeremiáš chytil Dime za ruku, pozrel na ňu a povedal: „Nedostala už na to moja žiačka odpoveď? Či sám Boh nepovedal, že má na svete svoj obraz a svoju podobu? Či nepochádza priamo od neho, že on sám stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu…? Krásnym si stvoril človeka, ó Bože, čo sám riadiš svet.“

Tieto úvahy tu treba doplniť. Boli sme stvorení na Boží obraz a podobu… Áno, podobnosť s Bohom v nás sa znetvorila. Aby sme sa mohli znova podobať originálu, Boh poslal svojho Syna – viditeľný obraz neviditeľného Boha — aby táto zem ešte raz videla, ako má vyzerať pravý človek. Aký je to dar nášmu svetu! Kristus je pravý človek preto, že je Bohočlovek. Kristus je čistý obraz neviditeľného Boha. V ňom je Boh medzi nami, je uprostred nás. Ale je uprostred nás ako človek. Modlitbou, láskou, milosrdenstvom. Máme dosahovať plnosť Kristovho obrazu Boha. Našou veľkolepou úlohou je naplno sa rozvinúť na obraz Boží podľa Krista – v milosti a silou Božou. Prijmeme to alebo odmietneme?

„Bože, Ty si ma stvoril na svoj obraz a na svoju podobu! Daj mi smäd po živote a túžbu po bytí v Tebe! Spiritu principali confirma me… Daj, aby som veril v tvoju aktívnu prítomnosť vo svojom živote a vo večných veciach. Ale ako dosvedčím Tebe a sebe samému, že nie som ten, ktorý len ustavične opakuje: „Pane, Pane?“ Budem spolupracovať s Tebou. Na túžbu po bytí, ktorú si do mňa vložil, odpoviem starostlivou snahou, aby som nikdy nestlmil, nenechal sa vybočiť z cesty a nepremárnil svoju schopnosť milovať a tvoriť. A budem sa držať Tvojej Prozreteľnosti. Ona ma obklopuje a ona mi v každom okamihu ukazuje, ako mám vykonávať nasledujúci krok, na akú ďalšiu priečku mám nastúpiť. Tvojej Prozreteľnosti sa budem držať starostlivou snahou, aby som nikdy nezanedbal nijakú príležitosť vystúpiť vyššie smerom k duchu, k väčšej podobe s Tebou…“

pripravil Mgr. L. Franc, duchovný otec

Pútnička Mária


Svätá Mária, žena na ceste,

ako by sme sa ti chceli podobať

naším upachteným behom.

Sme pútnikmi ako ty

a občas nám chýba vo vandrovníckej kapse

autoatlas, ktorý by dal zmysel našim potulkám.

Dávaj nám vždy, prosíme ťa, chuť do života.

Daj, aby naše chodníky boli ako tvoje:

nástrojmi komunikácie s ľuďmi a nie izolačnými páskami,

ktorými si zabezpečujeme našu aristokratickú samotu.

Vezmi nás za ruku a keď nás uvidíš stratených na okraji cesty,

zastav sa, presladká Samaritánka,

a vylej na naše rany olej povzbudenia a víno nádeje.

A potom nás opäť postav na hradskú.

Z hmly tohto slzavého údolia,

v ktorom prelievame naše žiale,

odvráť naše oči k vrchom, odkiaľ nám príde pomoc.

A vtedy na našich cestách vykvitne jasavé Magnifikat.

Ako sa stalo v tú dávnu jar, na výšinách Judey,

keď si na ne vystupovala ty.

Toni Bell

Putovanie cez prázdniny


Začali prázdniny, dovolenky, letný čas. Taktiež začali púte na milostivé miesta nášho krásneho Slovenska. Všetkým Slovákom je známa, a nám je výnimočne blízka, púť k Panne Márii na levočskej hore. Tam sa putovalo nepretržite aj počas totality a putovalo sa aj tohto roku. Je to najväčšia a najkrajšia púť na našom Slovensku.

Putujeme, aby sme si oddýchli, aj keď púť je spojená s námahou, s horúcim alebo upršaným počasím. Napodobňujeme tak príklad Panny Márie, ktorá putovala k svojej príbuznej Alžbete do hornatého júdskeho kraja, aby jej poslúžila, ale aby si aj spoločne oddýchli a chválili Boha za veľké veci, ktoré im urobil. Napodobňujme príklad našej nebeskej Matky a všade, kde budeme počas letných horúcich dní, oddýchnime si na tele i na duši, ale nezabudnime aj na pomoc blížnemu, slušné správanie a oslavu Boha.

Do letných dní vám ponúkam osviežujúci obraz Panny Márie, krásneho človeka:

Chodila si k studni a pozdravovala si ľudí. Hovorili ti: “Dobrý deň!” a ty si im odpovedala: “Dobrý deň!”

Chodila si piecť svoj chlieb. Pekár ti hovoril: “Dobrú chuť!” a ty si odpovedala: “Dobrú chuť!”

Jozef ti hovoril: “Dobrú noc!” a ty si odpovedala: “Dobrú noc!”

Chodila si do svätostánku a modlila si sa k svojmu Bohu. Rabín ti hovoril: „On príde“ a ty si si myslela: „Už prišiel.“

Prechádzala si sa cez mesto, ženy sa pýtali: „Kedy?“ A ty si im povedala mesiac.

A potom si odišla do Betlehema. Jozef sa ťa spýtal: „Vydržíš?“ Ty si odpovedala: „Vydržím.“

A šla si už ťažko, lebo tvoj čas sa už blížil a dieťa sa každú hodinu mohlo sa začať domáhať svojich práv na slnko, svojich práv na hviezdy. Lenže bola len stodola. Jozef sa opýtal: „Tu?“ Odpovedala si: „Áno, tu.“ Pastieri sa opýtali: „Je to on?“ Odpovedala si: „Áno, on.“

Na príhovor jednoducho krásnej pani, Panny Márie, Bohom požehnané, letné prázdninovo – dovolenkové dni Vám praje duchovný otec Oliver.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec