Poďme k Srdcu Ježišovmu a klaňajme sa jemu …


Vstúpili sme do mesiaca Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Ježiš nás volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28-30). Tieto slová vyvierajú zo srdca tichého a pokorného. Srdce Syna človeka miluje Boha Otca. Z tej lásky sa rodí potreba zvelebovania. Ježiš zvelebuje a oslavuje Otca Všemohúceho, že jednoduchým a pokorným ľuďom zjavuje najväčšie tajomstvo Božej ekonómie spásy.

Keď sa modlíme litánie k Božskému Srdcu Ježišovmu, pýtajme sa, či ako ctitelia Božského Srdca Ježišovho chceme v Ňom a pre Neho oslavovať nášho Otca, ktorý je na nebesiach. Koľkokrát predsa prosíme, vieme, že najväčšia a najdokonalejšia modlitba je prítomnosť na sv. omši. Ňou môžeme spolu s Ježišom chváliť Boha, ktorý spolu s nami prednáša Otcovi všetky naše prosby.

Ježiš spomínajúc jednoduchých ľudí poukazuje, že jedine jednoduchosť Božieho dieťaťa dovoľuje odkryť to, čo je v Bohu najkrajšie – jeho milosrdnú lásku, ktorá nás aj v tomto mesiaci čaká. Ďakujeme ako deti, že v takého Boha veríme, že takého Boha môžeme poznať, uctievať a spolu s Ježišom zvelebovať.

V tomto mesiaci nás Ježiš povzbudzuje, aby prichádzali k nemu všetci ustarostení a biedni. Kto z nás je bez starostí a bez biedy, že neskúsil vo svojom živote takýto stav? Veď každý deň má svoje ťažkosti a trápenia. Ježiš nás povzbudzuje: „Poďte a ja vás poteším“, to znamená „dodám vám odvahu a silu“. Či môže byť niečo úžasnejšie a krajšie?

Cítime, že Ježiš vo svojom otvorenom srdci nás miluje tak veľmi, že nás volá do svojej školy! Hovorí: „Učte sa odo mňa!“ Učte sa tichosti a pokore. Uspokojenie je v tom, že všetka pomoc plynie z Ježišovho tichého a pokorného Srdca. Tomu všetkému nás učí účasť na Eucharistii. To je ovocie každého prvého piatku. Bremeno víťazov je potom s Ježišom ľahké.

– ref –

Rozhovor

30. marca 2008 na pozvanie členov Bratstva Božského srdca navštívil našu farnosť jeho promótor vdp. Imrich Kováč. Pri tejto príležitosti sme ho oslovili a požiadali o rozhovor. Tento veľmi pokorný kňaz nas poprosil, aby sme jeho meno a podobizeň nezverejňovali. Napriek tomu nemôžeme túto jeho prosbu splniť. Veď aký by to bol rozhovor „s nikým“?



1. Na úvod sa nám predstavte, prosím.

Slúžim na strednom Slovensku pri Banskej Štiavnici. Mám dve farnosti a tri filiálky. V Banskej Belej som ustanovený ako farár a vo farnosti Podhorie som ako administrátor. Filiálkami sú Kozelník s novým kostolíkom, potom je Jergištôlňa, čo je taký kombinovaný maďarsko-nemecko-slovenský názov. Po slovensky by to bola Štôlňa sv. Juraja. Sú to baníci, ktorí tam pracovali a tam pri štôlni sa aj s rodinami usádzali. Už dávno nikto z nich nie je baníkom, ale domy zostali a je tam asi 50 obyvateľov; v kostole mávam tých 55 až 60 ľudí. Treťou filiálkou je Halča bez kostola, iba so zvoničkou, dnes už viac chatová oblasť, pár desaťročí aj s chatou Spoločnosti Dona Bosca.

2. Ako ste sa dostali k Bratstvu Božského Srdca Ježišovho?

Prvopiatkové a prvonedeľné modlitby členov Bratstva som sa modlieval od detstva doma i v kostoloch, tak ako vo všetkých farnostiach na svete, zrejme aj tu u vás. Ale o Bratstve som nevedel nič. K Bratstvu som sa dostal až v mojej predošlej farnosti Litava, kde som slúžil 13 a pol roka. Tam som našiel živé Bratstvo Božského Srdca Ježišovho. Hneď od nástupu som tam, ako už stáročia moji predchodcovia predo mnou, slúžil prvopiatkové sväté omše za živých a zomrelých členov Bratstva a postupne som sa o Bratstve dozvedal stále viac, atď…

3. Kedy a kde bolo založené Bratstvo Božského Srdca Ježišovho?

Úcta k Božskému Srdcu bola od samého začiatku Cirkvi, určite už pod krížom. Panna Mária, sv. Ján, evanjelista a nábožné ženy pozerali určite s veľkou úctou na Ježišovo Božské Srdce, keď ho stotník prebodol. Nemodlili sa litánie k Božskému Srdcu, ani nijakú pesničku nespievali, ani sa nezapísali do Bratstva. Jednoducho vtedy tá úcta pod krížom bola „len“ taká – dal by Pán Boh, aby sme mali aj my takú úctu k Božskému Srdcu ako Panna Mária, sv. Ján a vtedy prví veriaci. Pri zjaveniach, pri ktorých Pán Ježiš „ukázal ruky a bok“, už bol určitý pokrok. Táto úcta sa postupne formovala ako osobná i spoločná úcta, postupne aj pobožnosti aj piesne k piatim ranám Krista Pána… A z toho potom tak špeciálnejšie úcta k tej piatej rane – k Srdcu Pána Ježiša. Formu Bratstva to dostávalo v stredoveku. Nebol som pripravený na tento rozhovor, nemám poruke nijaké dôkazy, ale tak si to pamätám, že sv. Ján Eudes vo Francúzsku zostavil pravidlá Bratstva ešte pred zjaveniami Božského Srdca sv. Margite. Všade, kde sa tie Bratstvá zakladali, poprosil biskupov o schválenie, ktoré aj dostal. Keď už mal potvrdenia a schválenia viacerých biskupov nielen vo Francúzsku, ale už aj v Taliansku a v Poľsku, požiadal aj o pápežské schválenie. A dostal ho sv. Ján Eudes tiež skôr, ako boli zjavenia sv. Margite, ktorá bola tiež členkou Bratstva. Pre Margitu to nebola novinka uctievať Božské Srdce. Ona to robila už aj predtým a nielen ona. To už boli začiatky toho úradného uctievania Ježišovho Srdca aj liturgickou formou, to však mali dovolené len členovia Bratstva. Kto chcel, vstupoval do Bratstva. Francúzsko a Poľsko požiadalo Sv. Otca už vtedy celonárodne a dostali aj dovolenie, napr. sláviť sviatok Božského Srdca Ježišovho, čo je prvé pravidlo bratstva. Tento sviatok Božského Srdca dovtedy nikdy nikto neslávil. Sv. Ján Eudes vymyslel jeho duchovnú náplň i liturgickú formu a ustanovil ho ako prvé pravidlo Bratstva. A tak pápež dal dovolenie sláviť sviatok Božského Srdca Ježišovho v celom Francúzsku, v celom Poľsku a v iných štátoch len v tých farnostiach, kde bolo Bratstvo.

4. Aké sú pravidlá členstva BSSJ?

• Každý rok sláviť sviatok Božského Srdca, a ak je to možné, v ten deň prijať sviatosť zmierenia a sviatosť Oltárnu.

• Členovia sú povolaní zúčastniť sa každý mesiac v prvý piatok na votívnej sv. omši k Božskému Srdcu, ktorá sa slúži za nich na oltári Božského Srdca a v prvú nedeľu každého mesiaca sa zúčastniť odpoludňajšej pobožnosti s verejným odprosovaním Božského Srdca.

• Každý deň sa majú modliť k úcte k Božskému Srdcu Otčenáš, Zdravas a Verím v Boha s nasledujúcou modlitbou: „Božské Srdce Ježišovo, daj, aby som ťa vždy viac a viac miloval(-a)!“

• Nadovšetko sa ale majú usilovať nasledovať Božské Srdce ako vzor všetkých čností a pomáhať k tomu aj druhým.
• Majú sa častejšie jeden za druhého modliť, aj za zomrelých členov.

• Všetky tieto predpisy nezaväzujú nikoho pod žiadnym hriechom, iba vykonanie každodenných modlitieb. Tretí bod je potrebný k dosiahnutiu odpustkov.

5. Koľko členov má BSSJ?

Presne neviem, ale zhruba 52 000. Samozrejme, niektorí medzitým už zomreli, no neznamená to, že ak niekto zomrie, vypadne z Bratstva. V Bratstve sme všetci – živí aj zomrelí, preto aj tie tisíce svätých omší na prvé piatky bývajú každý mesiac „za živých i zomrelých členov Bratstva Božského Srdca Ježišovho“. Mnohí sa prihlasujú za členov hlavne z tohto dôvodu, aby po smrti nezostali bez svätých omší, aby za nich boli sväté omše na celom svete, keď už budú na druhom svete.

6. Robíte duchovné obnovy po farnostiach. Čo je ich cieľom?

Robievam duchovné obnovy iba tak, ako teraz u vás, čiže keď ma kňaz pozve. Ale v Košiciach pravidelne každý mesiac robia duchovnú obnovu jezuiti, v posledných mesiacoch, rokoch páter Jozef Kyselica. Na tých duchovných obnovách sa stretávajú ani nie tak všetci členovia, ale skôr horlitelia z Košíc a okolia a z okolitých dekanátov. Zdá sa, že sa to pomaličky rozvíja týmto smerom aj v Bratislave u jezuitov a v Trnave, lebo jeden z tých jezuitov, otec Marcel, ktorý robil duchovné obnovy v Košiciach ešte pred otcom Kyselicom, bol preložený do Trnavy. Týmto spôsobom sa pomaličky kryštalizuje to, čo sa nedá nariadiť: aby v každej diecéze bolo jedno diecézne centrum, kde sa robia pravidelné mesačné duchovné obnovy a prípadne sa organizujú raz alebo viackrát do roka aj duchovné cvičenia. Takže týmto smerom to ide. Aj páni biskupi mi povedali, viacerí z nich sa zapísali do Bratstva, že sa nedá nariadiť, aby tam a tam bolo centrum Bratstva. Nie že by to nechceli, ale musí to byť nie organizačne, ale organicky, musí to vyrásť samo.

7. Úcta k Božiemu milosrdenstvu a úcta k Božskému Srdcu – je to v podstate jedno?

Áno, osobne to tak prežívam. Rozhodne to nie sú dve alternatívy, ktoré by sa navzájom vylučovali. Keď sv. Ján Eudes založil Bratstvo, tak tým nechcel poprieť to, čo sa robilo v tejto úcte dovtedy. Len to, čo bolo dovtedy viac individuálne, prípadne v nejakých spoločenstvách, ale nebolo to oficiálne, v liturgickej forme, centrálne a organizačne zachytené. On dal tomu takú organizačnú formu. Čiže ďalší krôčik v úcte k Božskému Srdcu neznamenal ani prekonanie a už vôbec nie zrušenie dovtedajšej osobnej úcty… A takto vnímam aj súčasnú situáciu po zjavení Božského Srdca sestre Faustíne, pomenovanú ako zjavenie Božieho milosrdenstva. Vidím to ako akúsi Božiu pečať na doterajšiu úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu. Jednoducho je to taký ďalší krôčik vpred. Je to určité podčiarknutie toho, čo tu vždy bolo. Keď strom zarodí, to neznamená, že stratil korene alebo kmeň alebo konáre. Nič nestratil, len sa ďalej rozvíja a prináša ďalšie ovocie. Takže aj so zjavením Božieho milosrdenstva by som rozhodne odmietol domnienky, že sa tu voľačo prekonáva a odstraňuje, lebo už máme čosi nové… Rozhodne nie.

8. U nás sa úcta k Božskému Srdcu spája s ružencovým bratstvom. Čo si o tom myslíte?

Ako-kde sa to rozvinie, tak to je. Rozhodne by som to nedával ako alternatívu: alebo si v bratstve ružencovom, alebo v bratstve Božského Srdca, že by to spolu nešlo. Naopak, ide to spolu. Nejde spolu to, že niekto vstúpi do rehole jezuitskej a súčasne do rehole dominikánskej alebo inej. V dvoch reholiach nie je možné byť, pretože rehoľa dáva celoživotnú náplň, tam jednoducho nie je možné opravdivo slúžiť vo viacerých reholiach. Ani popri celoživotnej náplni v reholi slúžiť súčasne celoživotne v rodine, preto sa rehoľník nežení. Ale kto je v bratstve, ten môže byť súčasne aj vo viacerých bratstvách, môže byť súčasne v reholi alebo sa môže oženiť, vydať sa, venovať sa deťom… Bratstvo nie je taká viazanosť ako rehoľa alebo rodina. Bratstvá teda nie sú takto alternatívne ako celoživotné povolania. Bratstvá chápem skôr ako pomoc pri plnení akéhokoľvek povolania: ako otváranie Božích pokladníc, z ktorých proste čerpáme. Nie je to celoživotná špeciálna viazanosť na určité služby, ale je to celoživotná pomoc pri akýchkoľvek službách.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová, autorizácia I. Kováč

EXERCÍCIE (III. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Boh je činiteľom dejín – o tom svedčia celé dejiny spásy. Máme byť ako On – na jeho obraz a podobu. Máme byť jeho spolupracovníkmi a dôverníkmi. Nehodil nás do života náhodou. Zveril nám zodpovednosť. Aj keď človek hneď od začiatku všetko pokazil, Boh sa podujal na dlhé dejiny záchrany, dejiny spásy. Ostal stále Otcom, ktorý hľadá synov. Chce nás mať ako svojich synov a dcéry vo svojej rodine, pozväzovaných v láske. Jeho radosťou je „prebývať so synmi ľudskými“. V nás a s nami chce mať svoje nebo. Rozvinúť tieto znaky Božej lásky znamená poznať pravidlo Boha. Už toto poznanie je stretnutie sa s Bohom.

Boh nie je len problémom na dokazovanie. Pre mňa Boh musí byť mojím tajomstvom a srdcom môjho života, srdcom môjho dňa. Mojou úlohou je žiť s Bohom a v Bohu. V dnešnom znarkotizovanom a uspatom svete by som mal byť svedectvom Božím. Voľakedajšie pohanstvo sa neobrátilo ani knihami ani dizertáciami. Obrátilo sa predovšetkým živým svedectvom. Pohania kedysi hovorili: „Pozrite, ako sa majú radi!“ Pridali sa a obrátili sa.

Ozajstná láska veriacich je dôkazom pravého Boha. Mám byť takým živým dôkazom pravého Boha. Mám teda Boha nielen dokazovať, lež skôr ukazovať. Ku tomu by som mal zamerať svoje modlitby, svoj duchovný život, svoju lásku. Pán Boh mi dôveruje – cezo mňa sa chce dať poznať iným. Pre mňa to znamená, že cez celý svoj život mám hľadať stále hlbšie Pána Boha. Ako? Dobývať ho a zápasiť o Neho? Alebo sa mu darovať.

Boh nie je len problémom hlavy a poznania. Ľudí sa chytí často akási mánia – stále chcú vyšetrovať Boha, posadiť ho takmer na lavicu obžalovaných, ustavične vyhľadávať nové dôkazy. Jedni ho chcú popierať. Nechceme hovoriť len o vine. Hovoríme im skôr, že je absurdné chcieť byť celý život bez Boha. Ako veriaci myslíme skôr na svoju vlastnú zodpovednosť. Či nie azda pre našu nevýraznosť sa utvorila atmosféra bez Boha? Či aj nám veriacim často prítomnosť Božia nechýba?

Aké rozličné sú dnes postoje ľudí pred Bohom. Jedni javia nezáujem o Boha. Nerátajú s ním. Nahradila im ho veda, či technika. Iní majú povrchný záujem o Boha. Ostáva im v hlave trojuholník s okom uprostred, nad ktorým sa usmievajú. Nevedia, čo s tým. Nežijú s Bohom. Opäť iní vystupujú len ako kritici Boha: stále pochybujú a stále hľadajú nové dôkazy. Keď hovoria o Bohu, myslia len na dôkazy. Premnohí sa však vedia s Bohom stretať. Tí vedia, že nestačí len inteligencia, nestačí ostrý rozum, aby som bol hodný stretnúť sa s Bohom. „Čistí srdcom uvidia Boha!“ – stojí napísané. Treba byť čistý, a to vo všetkom. Pravdivý mysľou, srdcom i životom. Na Boha nemožno hľadieť len ako na problém rozumu. On je tajomstvom života. On je láska. Preto ani sebec ani namyslený Ho nezbadajú.


Mal by som sa celý vložiť do Božích rúk. Mal by som si rozvinúť ducha úcty k Bohu. Pri modlitbe, pri svätej omši, v reči o Pánu Bohu by som mal prejavovať hlbokú úctu. Mal by som si rozvíjať tajomstvo Božej prítomnosti. Nie je to len rada pre deti pripomínať si, že Boh ma vidí. To je skutočnosť, ktorá potešuje každého veriaceho a dáva nám podnety. Mal by som si rozvinúť zmysel svojho zasvätenia – krstom, birmovkou, sľubmi… Mal by som si rozvinúť podobnosť s Pánom Bohom. Mal by som rásť každý deň v ozajstnej oddanosti a láske. Mal by som sa stále viac vhlbovať do Božieho tajomstva… Nie je pravda, že sme po dlhých rokoch duchovného života, po mnohom čítaní o Bohu mali nakoniec už všetko jasné. Vidíme jasnejšie len to, aký bohatý a tajomný je Boh. Rastie v nás úcta pred Božím tajomstvom… Ale nikdy neprídeme na poslednú hranicu.

Teraz by som mal klásť celkom osobné otázky: Čím je Boh pre mňa? Spomienkou z katechizmu? Alebo živý Otec? Oživovateľ a srdce môjho života? Nie je príliš ďaleko odo mňa? Nie je takmer neprítomný? Prečo? Som azda príliš kritický? Azda všetko problematizujem? Som stále neistý v Bohu? Prečo? Viem, že Boh nie je len sila, len živá Osoba, ale Otec, ktorý na mňa myslí? Ľahostajnosť iných oslabuje hádam aj môj vzťah k Pánu Bohu? Moju hlbokú úctu k Nemu? Keď si dám ruku na srdce, môžem si úprimne povedať, že mám Pána Boha v sebe, že ho naozaj mám rád? Alebo som si privykol len báť sa ho? Neprejavujem za detinské cvičiť sa v prejavoch lásky voči Bohu, hoci je to také potrebné?

Prežívam Božiu prítomnosť a vnukám ju aj iným? Schytáva ma ešte program svätých – všetko od Boha, všetko s Bohom a všetko pre Boha? Viem, že som od Boha a aj to hovorím? A či ma to aj teší? Nepestujem si príliš zmysel len pre ľudské veci, pre ľudské radosti a ľudské tváre? Vidím veci aj v Bohu? Aké miesto má Boh v mojom duchovnom živote? S čím som nespokojný? Rátam s Bohom vo svojej práci každý deň? Robím všetko len ja sám alebo dávam miesto aj Bohu? Rátam s jeho pomocou a riadením v zdare i nezdare? Je pán Boh prítomný v mojej radosti? Alebo sa teším z vecí uzatvorene a Boha vylučujem? Nepriťahuje ma niečo tak, že ma to odvádza od Boha? Som spojený s Bohom vo všetkom alebo blúdim sám? Vhlbujem sa vždy do prítomnej chvíle a jej poslania v Bohu? Som s Ním spojený? Takéto otázky si musím vždy položiť. Lebo toto je duchovný a kresťanský život!
Môžem sa niekedy, a to v tomto svojom konkrétnom živote, stretnúť s Bohom? Je niečo také možné? Je v Ježišovi Kristovi! „Mnohokrát a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, naposledy cez svojho Syna…“ „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna vydal…“ Môžem sa s ním stretnúť. V jeho Cirkvi a v jej sviatostiach… To mi umožnil a umožňuje Boh, pretože je verný a má ma rád.

Nakoniec by som mal vyjadriť svoj vzťah k Pánu Bohu úprimnou modlitbou: „Pane, ty si verný. Ty jediný si najvernejší. My ľudia meníme svoje slovo, svoju náklonnosť a priazeň. Nik sa v nás nevyzná. Ani my sami sa v sebe nevyznáme. Meníme svoje postoje. Z priateľov sa nám stávajú nepriatelia. Stále preskupujeme tábory… Ty si verný. Kto by o tom pochyboval, zradil by vieru a vyhlasoval by ťa za luhára. Lebo v tebe spočíva všetko na pravdivosti a vernosti: Boh nemôže klamať „ – čítame o Tebe (Žid, 6,18). Ty sa nemôžeš mýliť. Ty nemôžeš zabudnúť na svoje slovo, na svoje prisľúbenie. Áno, ani na svoje varovania a hrozby. Tvoje slovo platí naveky. Tak si dodržal slovo a svoj prísľub a poslal si nám svojho Syna. Stále si verný. Aj tvoj Syn nám hovoril o tvojej vernosti. Pre túto tvoju vernosť sa pridŕžame všetkého, čo nám Ježiš uložil veriť a dúfať v Tvoju pravdovravnosť i popri kritike pochybovačov, v požehnaný koniec každého kresťanského života i pri pohľade na nejednu ťažkú kresťanskú cestu. Pane, Ty si verný! A ako verný máš právo na verných a dôverujúcich učeníkov.

pripravil Mgr. L. Franc

Drahý náš duchovný otec


Drahý náš duchovný otec, nadišla pre nás chvíľa Ježiškovi a pre nás veľmi milá.
Bo dušičky nám zaujal, aby s nami vždy prebýval.
Vám vďačíme za prípravu a za všetku tú námahu.
Čo ste s nami ozaj mali, o Bohu nás poúčali.
My budeme často v chráme, obetovať to, čo máme, duše čisté pre Ježiška, zachováme od malička.
Tieto milé z úprimnosti venované kvietky, dávajú Vám vaše dietky.
Prijmite ich s láskou, otče milý, ako vďaku za to, čo ste pre nás urobili.
Nech Vás Pán požehnáva v zdraví a milosti.

prvoprijímajúce deti

Ó, srdce



Ó, srdce v plameňoch, ty jasnosť všetkých jasov,
ó, srdce s harfami, ty hudba hviezdnych klasov;
v tebe, srdce, horia svojim svetlom slnká,
v tebe sa život ukrýva jak v tiché, teplé klbká.

Ó, srdce hlboké jak hĺbka všetkých nocí,
ó, srdce silnejšie jak sila všetkých mocí,
ó, srdce, zmerať ťa sme všetci bez možnosti,
ó, dno nevýslovné všetkých bezodností.

Ó, srdce usmiate na nežný pozdrav krásy!
V tebe doznievajú strát a smútkov hlasy,
fontána tvoja presladká nám kruté smädy hasí…

V tebe domov nájde každá hviezda ďaleká,
iba v tebe žije láska naša odveká,
ó, drahé srdce kráľovské, ó, zlaté srdce človeka!

Mikuláš Šprinc

Ó, srdce Ježišovo


Tak ako máj je zasvätený Panne Márii, kedy s láskou spievame Loretánske litánie, ktoré hovoria o kráse našej nebeskej matke, tak mesiac jún je zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.


Srdce Ježišovo je najväčším dôkazom lásky Boha k ľuďom a prameňom všetkých milostí, ktorá nás zaplavila z prebodnutého boku na kríži. Denne od milujúceho Srdca Ježišovho dostávame nespočetné milosti, podnety, materiálnu i duchovnú pomoc. Samozrejme, toto srdce sa nikomu nevnucuje: ono žobre o omrvinku lásky, ukazujúc nám mlčky svoje zranené ruky. Musíme si uznať: ako často sme ju odmietli!


V tomto mesiaci Ježišovho Srdca je toho veľa, za čo máme odprosovať a zadosťučiniť: za svoj minulý život, za premárnený čas, za vlažnosť v kontakte s ním, za veľký nedostatok lásky k ľuďom.


Nepros Ježiša o odpustenie len svojich hriechov, nemiluj ho len svojim vlastným srdcom… Ponúkni mu zadosťučinenie za všetky urážky, ktoré sa mu dostali, dostávajú a ešte dostanú… Miluj ho celou láskou všetkých sŕdc, tých sŕdc, ktoré ho najviac milovali. Buď odvážny a povedz mu, že si do neho zbláznenejší viac ako Mária Magdaléna, viac ako malá aj veľká Terézia… a že za ním šalieš viac ako Augustín, Dominik či František…


Pridajme sa k Emauzským učeníkom, ku ktorým sa Ježiš pripojil, a dal sa spoznať až pri lámaní chleba. A potom spoločne skonštatovali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma“ (Lk 24,32). Ich predtým pohasnuté, znechutené a smutné srdcia zrazu zaplnilo svetlo a radosť.


Nech Srdce Ježišovo zapáli v našich srdciach oheň svojej lásky, aby sme ho mohli milovať bláznivo a šialene.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:


– 5. 4. – celodenné skúšanie birmovancov pred prijatím sviatosti dospelosti. Prospeli všetci. Blahoželáme!

– 19. 4. – 4. púte rádia Lumen do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove sme sa zúčastnili v hojnom počte tak z Víťaza, ako aj z Ovčia. Ježišu, v teba dúfame!

– 20. 4. – 84 našich mladých prijalo z rúk otca biskupa Bobera sviatosť birmovania. Duch Boží nech ich napĺňa počas celého života.

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Zo skúseností pozorujeme, že každý deň tisíce manželov a manželiek obviňujú manželského partnera zo straty vzájomného porozumenia, konfliktnej povahy a z neodstrániteľných rozdielov. Po právnom rozvode sa rozchádzajú a každý si vytvára oddelenú domácnosť.

Často vidíme, že nevesta bola krásna. Priam žiarila vo svojom svadobnom závoji, ženích sa vznášal s chvejúcim sa srdcom vo svojom fantastickom obleku. Došli na nádhernom bavoráku. Keď stáli pred oltárom a duchovenstvom, ktoré bolo oblečené v bielom rúchu, sľubovali si vzájomnú nerozlučnú lásku. 0 tri roky neskôr sú rozdelení. Čo sa to vlastne stalo? Veď vstupovali do manželstva s absolútnym odhodlaním vytvoriť manželský pár v jednote. Ako je to možné? Čo sú vnútorné korene takého tzv. „legálneho“ rozchodu?

„Legálny“ rozchod je iba zavŕšenie dlhého a chúlostivého procesu, ktorý je často navonok nebadateľný, dotýka sa manželov osobne a rozširuje sa ako zhubný nádor vo vnútorných postojoch a pohľadoch na manželského partnera. Tento proces nazývame duchovný rozchod. Jeho znakmi je strata manželskej identity a vzájomnej dôvery. Muž a žena sú legálnymi manželmi, bývajú v tom istom dome, či byte, ale vedú oddelený život. Stimulom takého manželstva nie sú vzájomné kontakty a spolucítenie manžela a manželky, ale nanajvýš veci pôsobiace zvonka. Duchovná rozluka tvorí neviditeľnú stenu, bariéru medzi manželmi, ktorá je duchovnou rakovinou zabíjajúcou manželský a rodinný život. Ak chceme liečiť túto nebezpečnú chorobu, hľadajme jej príznaky a potom jej príčiny.

Príznaky duchovného rozchodu manželov

Poznanie najčastejších symptómov duchovnej rozluky nám môžu pomôcť riešiť naše problémy:

• hlboký pocit izolácie a osamotenosti jedného alebo oboch z manželov,

• pravidelný a častý smútok, dezilúzie, nuda, prázdnota,

• partnera posudzujeme ako bezvýznamného a nepotrebného,

• nezáujem a indiferentnosť o problémy manželského partnera,

• chlad vo vzájomných vzťahoch, strata pocitu bezpečia, zanedbávanie malých pozorností a citových prejavov, pohladenia, bozkov, objatí,

• zbytočný hnev, nenávisť, prejavy agresivity,

• atmosféra neúprimnosti, nedôvery, prejavy väčšej dôvery tretím osobám ako manželskému partnerovi,

• obavy, pocity strachu a neistoty,

• vyhýbanie sa alebo dokonca odmietanie pohlavného života s partnerom,

• strata komunikácie o vnútorných problémoch a odmietanie dialógu,

• zvady a časté hádky aj v posteli či pred deťmi,

• strata vzájomného rešpektu: urážky, hrubé slová, zosmiešňovanie, irónia, sarkazmus,

• individualistický život: viac užívame slová „ja“, „moje“, ako „my“,

• nemať čas spolu uvažovať, tešiť sa, ani modliť sa spolu,

• strata viery a nádeje v úspešný a požehnaný manželský život.

Príčina duchovného rozdelenia

Nestačí poznať iba symptómy (príznaky). Musíme ísť ďalej a hľadať príčiny nášho oddelenia. Podľa vyjadrenia odborníkov je hlavným dôvodom oficiálneho rozchodu manželov strata porozumenia v základných oblastiach manželského života. Preto musíme objaviť cesty vzájomného porozumenia a poznať svet vnútorných túžob manželského partnera. Porozumenie je výsledok procesu vzájomného počúvania sa a zdieľania sa navzájom jeden druhému.

Pri budovaní mosta, ktorý nás má spájať, môže pomôcť poznanie rôznych oblastí, ktoré podstatne ovplyvňujú našu citovú sféru:

Zdravie: únava, nervozita, napätie, stres, systém stravovania a relaxácie.

Peniaze: používanie, zneužívanie, prilipnutie, postoj, zámery, plány.

Čas: význam, spoločné trávenie, mrhanie, rozvrhnutie, postoj, plánovanie.

Práca: jej, jeho ciele a zámery, účel, želanie, prehľad o práci, spoločná.

Odpočinok: spôsob relaxácie, plánovanie, prázdniny, spoločná dovolenka.

Hodnoty: jeho, jej, ako manželskej dvojice.

Sexuálne vzťahy: výchova, význam, vedomosti, potreby, priority, harmónia.

Manželský život: šťastie a nešťastie, láska, viera a nádej, príležitosti, zmeny a rast. Spoločné potreby a spoločné hodnoty. Možnosti a obmedzenia. Túžby, sny a ciele. Úspechy a sklamanie. Spoločné plány, duchovný život.

Deti: láska, disciplína, vyváženosť, príklady, informácie, výchova, sloboda a zodpovednosť, komunikácia a rozhovor. Ich potreby a hodnoty. Ich obmedzenia, očakávania a sklamania. Ich viera, nádej, láska. Ich kontakty, súhlas a nesúhlas. Ich krízy. Ich prázdniny, štúdium, ich možnosti.

Príbuzní: ich vplyv, ich problémy a kontakty. Ich potreby a hodnoty. Naša komunikácia s nimi. Ich požiadavky a nároky.

Boh: viera, nádej, jeho láska, vzťahy a komunikácia s Bohom. Božie plány. Božie slovo. Úcta k Bohu. Vôľa. Modlitba, sv. omša, sviatosti.

Domov: domáca atmosféra, pohodlie, intimita a pohostinnosť.

Smrť: pocity, postoj, názory, obava, želanie a samotná príprava na smrť.

Otázky na zamyslenie:

1. Ste manželská dvojica rastúca v láske alebo žijete ako jednotlivci?
2. S ktorou základnou oblasťou vášho manželského života javíte nesúhlas?
3. Ktoré zo symptómov duchovného rozdelenia pociťujete v manželstve?
4. Aké dôsledky duchovného rozdelenia pociťujete vo vašom osobnom a rodinnom živote?
5. Čo budete robiť s príčinami duchovného rozdelenia v manželstve?
6. Čo by ste mohli urobiť spoločne s manželom alebo manželkou?
7. Nepotrebujete pomoc alebo prehĺbiť svoj vzťah a Bohom?

Dr. Vaščák Blažej, Široké

Ahoj deti!

Keďže je apríl bláznivým mesiacom, pripravila som pre Vás v tomto čísle niečo veselé. Kresťanstvo je náboženstvom radosti, Boh je radosť a evanjelium je radostná zvesť. Ako som sa však dočítala, nie je radosť ako radosť. Pravá radosť je odpoveďou toho, kto miluje život. Každý z nás má svoj spôsob radosti. Úsmev, veselé slová, duch chvály a vďaky nám môžu k radosti pomôcť.

Neviem prečo, ale mňa vždy rozosmejú vtipy o trabantoch. Napríklad tieto dva:

– Ide trabant po ceste a zdochne mu motor. Ide okolo mercedes a potiahne ho.

Potom mu hovorí: „Keby bolo zle, zatrúb.“ Idú po diaľnici 160 km/h. Vidí ich policajt a hovorí druhému: „Videl si ten trabant, ktorý trúbil na ten mercedes, že ho chce obehnúť?!“

– Prečo sa trabant točí na lúke stále dookola? Pretože si do dverí privrel trávu.

Úloha 1:

„Ak je na svete nejaká radosť, má ju iste človek ………………….. “(osemsmerovka zľava doprava) T. Kempenský


Úloha 2:

Niekedy naše oči a mozog pracujú dosť zvláštne. Verili by ste, že kružnica na tomto obrázku je dokonalá?

Pozerajte sa na asi 60 sekúnd na štyri čierne body v strede obrázka. Potom rýchlo zatvorte a otvorte oči a pozrite sa na niečo svetlé. Čo vidíte?

Koľko slov vytvoríš z písmen Bláznivý apríl?

stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová

Predstavujeme: A. Kast-Zahn – H.Morgenroth

Každé dieťa sa vie naučiť spať.
Od dojčaťa po školopovinné dieťa.
Ako sa môžete vyhnúť problémom so spaním a ako ich možno riešiť.
Kniha o zaspávaní a prespávaní nocí

V tejto kapitole sa dozviete
• Aké skúsenosti sme získali v detskej ambulancii a s vlastnými deťmi v súvislosti s problémami týkajúcimi sa spania
• Ako často sa vyskytujú problémy so spaním v rôznych vekových skupinách


Skúsenosti z detskej ambulancie

Keď novopečení rodičia hrdo predstavia svojho potomka po niekoľkých týždňoch či mesiacoch svojim priateľom a známym, často dostanú otázku: „Už vám prespí noc?“ Všetky matky a otcovia vedia: To je ozaj dobrá otázka.

Či si môžete užívať prvé mesiace s dieťaťom alebo je pre vás toto obdobie zvlášť náročné a denne bojujete so stresom a vyčerpaním, to z veľkej časti závisí aj od odpovede na spomínanú otázku.

Aj pediatri by o tom vedeli povedať veľa. Niekoľkokrát za deň stretávajú vo svojich ambulanciách rodičov, ktorí hrdo a šťastne rozprávajú o pokrokoch svojho dieťaťa a na záver zavzlykajú: „Keby tak len chcelo lepšie spať!“ Alebo: „Kedy ma konečne prestane každú noc niekoľkokrát budiť? Pomaly už nevládzem ďalej!“

Dr. Morgenroth, spoluautor tejto knihy, bol dosť nešťastný, že ako pediater nedokázal dať dostatočne účinné rady.

Zvlášť sa ho dotkol príbeh dvojičiek Petra a Anniky. Od začiatku musela spávať rodina kvôli nedostatku miesta v jednej izbe. Deti chceli každú hodinu až dve fľaše, a to znamenalo: každý večer bolo treba pripraviť 17 fľašiek. Rodičia sa pri kŕmení striedali, boli čoraz vyčerpanejší a zúfalejší, a dúfali v nápravu.

Nič sa nelepšilo, ani keď pediater predpísal proti svojmu presvedčeniu upokojujúce prostriedky. K zlepšeniu nedošlo ani po presťahovaní sa do väčšieho bytu, kde deti spali oddelene. Vo veku 2 a 1/2 roka si deti dokázali zobrať fľašku samé, rodičia museli vstať už len tri až štyri razy. Až v štyroch rokoch počas dovolenky si dvojičky odvykli od fľašiek a začali noc prespávať.

Medzičasom vieme, že rodičia si mohli ušetriť všetku tú námahu, nedostatok spánku a zaťaženie vlastného vzťahu. Lebo bábätká a malé deti, ktoré večer nechcú zaspať alebo sa v noci viackrát zobudia, väčšinou nepatria do skupiny „problémových detí“, s ktorými niečo nie je v poriadku. Naopak: sú to učenlivé malé osobnosti. Reagujú úplne normálne a náležite.

Ani rodičia, ktorých sa to týka, nemusia mať strach, že s nimi niečo nie je v poriadku. Spoznali sme mnoho láskyplných a angažovaných rodičov, ktorí boli ochotní urobiť pre svoje dieťa čokoľvek.

Teraz vieme: všetky zdravé deti, ktoré majú aspoň 6 mesiacov, môžu noc prespať. Ak tak nerobia, môžu sa to naučiť. Dokonca veľmi rýchlo.

Skúsenosti s vlastnými deťmi

Aj ja som bola presvedčená, že som angažovaná matka plná lásky. Moje prvé dve deti boli dosť náročné. To znamenalo: celých päť rokov takmer každú noc vstávanie.
Keď to práve skončilo, ohlásilo sa tretie dieťa. Myslela som si: „Takú skúsenú matku ako mňa už nemôže nič zaskočiť. Tentokrát bude určite všetko klapať.“ Skutočne prvé týždne boli celkom harmonické. Ale čím bola Andrea staršia, tým častejšie chcela v noci prsník. Až nakoniec už nespávala v postieľke, ale jednoducho z pohodlnosti v manželskej posteli. Môj frustrovaný muž sa presťahoval do podkrovia, aby sa aspoň on ako tak vyspal.

Zhruba sedemkrát som dojčila Andreu vo veku 7 mesiacov, od 4. hodiny ráno už takmer vôbec poriadne nespala. Každých 15-30 minút chcela opäť piť. Ani cez deň už nechcela spať v postieľke. Len cestou v aute a v kočíku si pospala pol hodinku v rôznom čase. Dokopy nespala viac ako deväť hodín.

Ja samozrejme ešte menej, a to prerušovane v intervaloch 30 minút až maximálne 2 hodín. Všetky skúsenosti, ktoré som mala ako matka a odborné vedomosti psychologičky mi boli nanič. A tí početní rodinní poradcovia? Mylné. V najlepšom prípade som sa dočítala, aby sa rodičia počas noci striedali. Alebo, že väčšina trojmesačných detí už noc prespí. A ak nie, prečo nie? Čo robiť? O tom ani zmienky, ani jedna poriadna rada. Neostávalo mi nič iné, ako sa zachraňovať na pokraji zrútenia cez deň.

Obe staršie deti – šesťročný syn Christoph a štvorročná dcéra Katharina – by boli v tom čase potrebovali viac náklonnosti. Christoph práve začal chodiť do školy a Katharina do škôlky. Obaja boli ukrátení. Aj manželstvo bolo ukrátené. Pre všetkých to bolo zvlášť náročné obdobie. Bolo to ako nespravodlivý osud byť ako matka potrestaná dieťaťom, ktoré je očividne „zlým spáčom“ i napriek láskyplnej náklonnosti.

Skôr okrajovo som porozprávala nášmu pediatrovi, Dr. Morgenrothovi, druhému autorovi tejto knihy, počas prehliadky v siedmom mesiaci o svojich starostiach, vlastne bez nádeje na nejakú radu. Pri mojich dvoch starších deťoch mi tiež nevedel povedať veľa okrem preukázania súcitu. Prekvapujúcou reakciou však bola otázka: „Chcete na tom niečo zmeniť?“ Nasledoval dlhší rozhovor. Vyrozprával mi o svojej pracovnej ceste v USA, o návšteve v renomovanej detskej klinike v Bostone, kde sa zoznámil s prof. Ferberom. Profesor tam vedie Detské centrum spania. Už v polovici 80-tych rokov vyvinul metódu, ako môžu rodičia v krátkom čase naučiť svoje bábätká a malé deti zaspávať a prespávať noc. Dr. Morgenroth priniesol jeho knihu a niekoľko ďalších publikácií v angličtine a ukázal ich vyčerpaným matkám.

Akoby mi zrazu spadli šupiny z očí. Veľmi rýchlo som pochopila, prečo spávali moje deti tak zle a čo by som v budúcnosti mohla robiť inak. Všetko vyzeralo tak jasne a zrozumiteľne, že ostávala len otázka: „Ako to, že si už dávno neprišla na to sama?“ (Ak ste veľmi zvedaví, v 3. a 4. kapitole podrobne opíšeme túto metódu).

Obaja autori nadviazali intenzívnu a plodnú spoluprácu. Moja dcéra Andrea bola prvou pacientkou. V priebehu dvoch týždňov sa naučila spať cez deň dvakrát po jeden a pol hodine a v noci od 20. do 7. hodiny bez prerušenia vo svojej vlastnej postieľke. Dokopy spala minimálne 3 hodiny viac ako predtým! Celá rodina si vydýchla. S takou malou námahou sme dosiahli takú pozitívnu zmenu. Dospela som k jedinému záveru: túto metódu spolu s poznatkami o detskom spánku by malo spoznať čo najviac rodičov.

Takmer dennodenne sa v detskej ambulancii pediatri stretávajú s týmto problémom. V posledných rokoch viedli obaja autori stovky rozhovorov s rodičmi, ktorých sa problém dotýkal. Úspech bol ohromujúci. Takmer všetky problémy so spaním bolo možné vyriešiť po jednej konzultácii v priebehu niekoľkých dní. Aj o naše prednášky na danú tému je stále veľmi veľký záujem. Niet pochýb: Mnohých rodičov „páli“ práve táto téma.

-re-