Stretnutie horliteľov RB


Stretnutie horliteľov ružencových bratstiev v Sabinovskom dekanáte sa konalo v Exercičnom dome u jezuitov v Prešove. Prizvaní boli promótor pre ružencové bratstvá na Slovensku fr. Šimon Tyrol, OP a pracovníčka DMC Gabika Tóthová. V úvode stretnutia promótor prítomným vysvetlil a predstavil knihu Ruženec s Máriou kontemplovať Krista. Vysvetlil nám, ako s knihou pracovať. Biblické texty na meditáciu sú tri ku každému tajomstvu. Prvé je zo Starého zákona, druhé je zo života Ježiša Krista a tretí text je po Kristovi. Biblický ruženec je podobný fatimskému ružencu, lenže pri ruženci sa jednotlivé úvahy čítajú pred každým Zdravasom. My sme sa pomodlili radostný biblický ruženec, ktorý viedol promótor.

Po modlitbe nasledovala sv. omša. V homílii nám bola pripomenutá sila modlitby ruženca, ako nám pomáha v našom živote. Ďalší program pokračoval v kaplnke, kde dekanátny horliteľ Peter Hatala privítal promótora fr. Šimona Tyrola a horliteľov bratstiev. Privítaní boli aj noví horlitelia nášho dekanátu, a to z bratstiev Fričovce, Krížovany, Ražňany, Šarišské Michaľany a Ostrovany. Posledné dve boli pridelené z dekanátu Prešov. Ružencové bratstvá farnosti Svinia a filiálok Lažany, Kojatice a Šarišské Lužianky boli preložené k dekanátu Prešov.

Náš dekanát má 29 bratstiev, 6000 členov v živom ruženci, 31 členov vo večnom ruženci a 142 vo svätom ruženci. Každý člen môže byť v ktoromkoľvek ruženci. V minulom roku sa konali duchovné obnovy, a to v bratstvách Víťaz a Sabinov, kde horliteľky ružencových bratstiev povzbudili aj ostatných horliteľov k zorganizovaniu duchovných obnov v bratstvách. Každý prítomný horliteľ dostal aj slovo, kde nahlásil počty členov a vyjadril svoje otázky, ktoré boli spoločne prebraté a vysvetlené s promótorom pre ruženec. Po vypočutí každého horliteľa nasledovala modlitba Anjel Pána, slávnostné požehnanie a obed.

Peter Hatala, dekanátny horliteľ

Miluj blížneho …


Tak ako som už v minulom čísle, vážení čitatelia, naznačil, chcem vám priblížiť osobu, ktorá jedno z hlavných prikázaní čestne zachovávala za mlada a aj v starobe. Chcem vám priblížiť človeka, ktorý svoj život zasvätil starosti a pomoci starším ľuďom, zvlášť nevládnym. Na tohto človeka sa môžu pamätať iba osoby, ktoré na svojich pleciach nesú aspoň päť krížikov.

V osade Dolina v neveľkom dome sa v roku 1900 narodil chlapček Jožko Tkáč. Pretože matka bola chudobná, manžel nevládny, musela sa o rodinu starať sama. A že bola chudobná, hovorí samo za seba to, že denne chodila za prácou do Krompách a späť pešo. Potešila sa každému grajciaru. Bolo to namáhavé, veď cesta autom nám dnes trvá 15­­ – 20 minút. Ísť peši v každom počasí za prácou je iste veľké sebazaprenie, nebola to prechádzka ružovou záhradou.

Kedy im zomrel otec, nebolo možné zistiť. Vieme iba to, že mladého chlapca dali učiť do Maďarska za obuvníka (šustra) ako telesne postihnutého. Po vyučení sa musel vrátiť späť domov. V rodnej osade nenašiel nikoho. Osada patrila do katastra Víťaz. Aj vtedy platili zákony, že obec sa v týchto prípadoch musí postarať o takýchto ľudí. Preto vtedajší richtár nariadil, že o chlapca sa bude starať obec a to tak, že každý deň sa mu dá najesť a poskytne prístrešie iná rodina v obci. Pri zhoršovaní zdravotného stavu sa rozhodla nájsť osobu, ktorá sa bude oň starať. A kde sa nachádzal jej dom? Bolo to v miestach pod materskou školou. Tam sa nachádzala dielnička na opravu poľnohospodárskeho náradia, takzvaná šmykňa.

Keď menovaný Jozef roku 1950 bol pripútaný na lôžko, bolo oň viac starostí. A kto sa oň s láskou ďalej staral? Nuž, kto iný ako skromná, ale dobrosrdečná žienka pani Margita Baluchová, ktorú sme poznali pod menom Matuščáková. Bola nielen skromná, ale aj veľmi dobrosrdečná, veď pomáhala aj pri príchode detí na tento svet. V tom bola odborníčka. Sama by to iste nezvládla – v noci pri pôrode a cez deň sa starať o nevládneho človeka. No mala pomocníčku dcéru Marinku, ako sme ju všetci volali. Aj keď to bola šarmantná deva, nezaprela svoju lásku k blížnemu. Občania za túto namáhavú prácu platili jednou merkou obilia, čo činilo 2 – 2,5 kg na rok. Keď sa nad tým zamyslime, povieme si, čo to bola za odmena. Nuž, ale doba bola takáto. Dnes vidíme, ako niektorým deťom, aj keď poberajú penziu za rodičov, sú im doma na obtiaž a najradšej by ich dali do domova dôchodcov.

Roky ubiehali a pani Margita ukončila svoju životnú púť. Celá táto ťarcha pripadla na mladú Marinku a jej manžela Valenta, ktorý tiež už nie je medzi nami. Za opateru dostávala smiešnych 270 Sk mesačne. Prečo to robila? Nuž pretože cítila lásku k blížnemu a v jej hlave vírili slová, ktoré jej po smrti matky povedal Jozef: „Marinko, len sa o mňa postaraj. Pán Boh ti to vynahradí.“ Tieto slová počuje aj dnes a je šťastná, že urobila dobrý skutok. Aj keď Jozef bol nevládny, cítil s veriacimi našej obce; pri výstavbe kostola sv. Jozefa, robotníka daroval 400 Sk.
Nehovorí nám to niečo, milí čitatelia? Aj keď mnohí z nás majú výhrady k zveľaďovaniu kostola, zoberme si z týchto ľudí príklad. Som presvedčený, že by sa dal o tom napísať celý román, ale pre malý priestor v našom Spektre stačí ako dôkaz ľudskej obety aj to málo.

Tento človek strávil na lôžku plných 14 rokov a roku 1964 ukončil svoju pozemskú púť. Do poslednej chvíle sa oň starala Marinka.

Keď na Vianoce v roku 2005 sa pred oltárom zaskvela jej jedlička, mala z toho veľkú radosť a pocit istoty z Božej lásky.

Imrich Jenča, Víťaz

Nezabúdajme!

Presne na deň sv. Jozefa, ženícha pripadlo 50. výročie od začiatku výstavby našej nádhernej katedrály.

Tento sviatok pre začatie výstavby určite nebol vybratý náhodne. Naši starí rodičia a prarodičia za základ svojho bytia považovali rodinu, ktorej sv. Jozef je najvzornejším príkladom.

Vďaka ešte žijúcim pamätníkom a uchovaniu dokumentov z tohto obdobia, vám chceme cez priameho účastníka tejto pre nás tak vzácnej chvíle, pripomenúť tieto udalosti formou opísaných faktov.

Po druhej svetovej vojne v roku 1949 bol na širockej fare správcom Ondrej Jerga (1940-1951). Kostol sv. Ondreja bol už pre veriacich malý, lebo do Víťaza chodili aj veriaci z Ovčia a aj u nás občanov pribúdalo. Po dohode veriacich so správcom fary Široké dali pán farár Jerga urobiť plány pre nový kostol. Kurátormi v tomto období boli Vavro Baloga a Jakub Pavlík, kostolníkom Štefan Stašík.

Po krátkom čase boli pán farár preložený do Kračúnoviec. Na faru do Širokého nastúpili pán farár Andrej Oros (1952-1957). Za ich pôsobenia boli dodané plány, za ktoré sa zaplatilo 60 000 Sk. Boli zvolení noví kurátori – Imrich Ungvarský a Jozef Novotný, kostolník Štefan Bialončík. Po ich zvolení sa začali rozbiehať práce, začal sa zhromažďovať a voziť rôzny materiál.

Pamätný je ešte deň 23. marec 1949, keď sa prvýkrát začal voziť rôzny stavebný materiál. Každý gazda, ktorý mal nejaký „poťah“ či už kone alebo kravy, doviezol kameň alebo šuter, ktorý sa začal voziť aj s autami z Hornádu. Jedni chlapi nakladali, druhí na kostolnom dvore zhadzovali, všetko ručne.

Za pôsobenia Ondreja Orosa boli rôzne jednania o pozemku, kde stojí kotol a farská budova. 12. marca 1957 bola podpísaná zmluva so staviteľom Michalom Chlebom, že bude viesť výstavbu kostola. 19. marca 1957 sa splnil dávny sen veriacich z Víťaza. Na sviatok sv. Jozefa sa prvýkrát začali kopať a betónovať základy, ale bez stavebného povolenia.

Základný kameň bol položený celkom v tichosti za prítomnosti niekoľkých veriacich: Imrich Ungvarský a Jozef Novotný (kurátori), Martin Ungvarský a jeho nevesta Mária Ungvarská, Ján Lipták, Anna Kundríková (z domu dôchodcov), Martin Magda (bohoslovec), Ján Štofaník a Ján Čech (murári).

Anna Kundríková sa pomodlila z modlitebnej knižky príležitostnú modlitbu. Pri betónovaní základov v tento deň bolo prítomných 75 veriacich, dnes z nich žije ešte 8.

Koncom roku 1958 boli pán farár Ondrej Oros preložený. Do farnosti prišiel pán farár Peter Adamčák (1958 – 1975). Za jeho pôsobenia sa už práce na stavbe kostola rozbehli naplno. Na základe spísanej zápisnice dňa 22. februára 1959 sme dostali stavebné povolenie.

To je len zlomok z udalostí, ktoré sa udiali pri začiatkoch výstavby nášho kostola.

Valentín Magda, účastník pri stavbe, Víťaz

ROZHOVOR

V tomto pôstnom období, kedy si viac uvedomujeme obetu kríža za naše vykúpenie, konala sa v našej farnosti duchovná obnova, ktorú viedli pátri redemptoristi z Podolínca. Pri tejto príležitosti sme sa oýtali pátra Martina.

Čo ovplyvnilo to, že ste prišli do našej farnosti konať duchovnú obnovu?

Bolo to pozvanie pán farára a tiež aj to, že sme sa tu pred piatimi, resp. pred šiestimi rokmi dobre cítili. Boli sme tu prijatí a hovoril som dnes pri sv. omši, že tam, kde sa dobre cítite, tam sa radi vraciate. Chcem tu spomenúť otca Michala, ktorý je takým našim lídrom, že vás pozdravuje a určite by bol prišiel, ale už včera začal misie v Trnave, takže nemohol. To by som považoval za taký hlavný dôvod, a tiež vidieť známe tváre. Včera, keď som spovedal a videl som v spovednici známe tváre, tak ma to potešilo a keď vám niekto povie, že sa drží, to je pre mňa vždy potešenie.

Zhodnoťte po troch dňoch priebeh duchovnej obnovy.

Bol som milo prekvapený. Nečakali sme, že tu ľudia prídu, pretože začína jar. Ochota prísť na tie dlhé kázne, prísť ku sviatosti zmierenia; sme radi, že sú ľudia ochotní počúvať a my ich tiež tak počúvame. Keď mám hodnotiť priebeh duchovnej obnovy, aby to nevyzeralo, že stále len dobre, dobre, vždy je tu čo naprávať, čo zlepšovať. Ale keď hovorím za seba, vidím viac dobra ako zla. Touto príležitosťou vás všetkých v tejto farnosti prosím, aby ste neupadli do chronickej melanchólie, pesimizmu, do stáleho kritizovania, nedajbože do zúfalstva, lebo vidíme, že žijeme, sme a Boh je silnejší ako zlo. Zlo bolo a vždy bude vo svete a ja verím, že je viac dobra aj tu. Keby nebolo dobra, tak to, čo je tu, by nebolo:kopu sestier, kopu povolaní, manželstiev, kopu práce na kostoloch. Takže sú tu ľudia priebojní, ktorí s takou vierou idú ďalej; apelujem tiež na nich, keď sa im darí, aby nezabúdali na Boha. Lebo ľahko je skĺznuť, veľmi rýchlo, keď sa človeku darí a potom už nevidím blížneho. Apelujem touto cestou, aby ďakovali Bohu, že sa im darí a nezabúdali na Pána.

Chcel by som sa spýtať ešte v súvislosti s Riekou života, či táto skupina je zámerom alebo Božím dielom, lebo si ich akosi neviem od vás oddeliť.

Je to Božie dielo, lebo trvá už jedenásť rokov. Keby to bolo ľudské dielo, tak to padne. Stále každú prvú nedeľu je adorácia a ešte ani raz sa to neprerušilo. Boli aj útoky na to, ale vidíme, že keď je to Božie dielo, tak vytrvá. Keď je to ľudské dielo, tak dlho nevydrží. Sme im veľmi povďační. Oni chodia tiež na misie. Teraz pôjdu s nami do Trnavy, budú chodiť po školách. Mladí ľudia niekedy lepšie prijímajú laikov, lebo nás kňazov sa vždycky akosi boja, ale keď príde mladý človek a vyzná svoje svedectvo, tak to je nám veľkou pomocou. Chcem zdôrazniť, že je to vízia pátra Michala, ktorý chce mať na misiách laikov pri sebe, aby mu pomáhali.

Ako vnímate našich veriacich?

Za tie dva dni nemôžeme povedať akési suverénne hodnotenie, ale chcem sa napojiť na otázku, čo ovplyvnilo, aby sme prišli. Veriaci sú ochotní počúvať, neodmietajú či tie príhovory, či to Božie slovo. Čo sa týka mladých, chceme, aby ich bol plný kostol, aby boli tam a tam, ale k nim treba ísť špecifickým spôsobom a mať ich rád. Preto chcem tú otázku zamerať skôr na nich, hoci mám už šesťdesiat rokov. Mladí veľmi rýchlo vycítia, ako my starší žijeme a keď nežijeme aj my duchovne, tak potom nám to spočítajú. Odmietnu naše kázanie, ale keď vidia, že žijeme duchovným životom, tak ich to povzbudí. Ukážme im, že ich máme radi, že ich tu chceme, že ich prijímame. Zabúdame, že aj my sme boli mladí. Vážime si zas vernosť tých starších veriacich. Lebo keď sa dívame na to vaše dielo, čo je tu, teda na kostol a na to, v akých rokoch ste ho stavali, tak to je určitá rarita na Slovensku. Bolo treba veľa viery a odvahy týchto veriacich a preto chcem tým, ktorí žijú, poďakovať a tým, ktorí sú už hore v nebi, nech za nás orodujú. Myslím teda, že táto farnosť je živá a že veriaci tu chcú pracovať, aj po tej hmotnej stránke. Vždy je však čo zlepšovať a chceme ísť ďalej vo viere, že Boh je s nami.

Máte aj nejaké veselšie zážitky z vašich misií a duchovných obnov …

Taký jeden autentický. Veľký chlap vošiel do spovednice, ktorá bola dosť nízka a tresol sa do čela. Zahrešil a potom začal: „Spovedám sa Pánu Bohu aj vám, otče duchovný, … Ja som sa nemohol zdržať smiechu.

Ako som sa dočítal na vašej webovej stránke „meno našej rehoľnej spoločnosti pochádza z latinského slova Redemptor – Vykupiteľ. Naša existencia a poslanie sú úzko zviazané s osobou Ježiša Krista, s jeho poslaním spásy a vykúpenia sveta. „Lebo u neho je hojné vykúpenie“ ohlasujú redemptoristi už vyše 270 rokov a to chceme povedať aj dnešnému svetu. Chceme byť kvasom a soľou pre tento svet“, preto v tejto súvislosti sa chcem vás, páter Martin, opýtať: Prežívajú redemptoristi pôstne obdobie, ktoré je identické s menom vašej rehole, intenzívnejšie?

V tomto pôste prežívame práve to vykúpenie, že Ježiš nás vykúpil a my sa chceme akosi viac a viac pripodobňovať Pánovi aj na misiách. Keď ľudia na nás zbadajú, že žijeme a snažíme sa žiť ako vykupitelia, tak potom nás budú ľudia prijímať; myslím, že nás prijímajú. Chcem znova zdôrazniť, že zatiaľ sa nám darí aj preto, že chceme žiť tým autentickým kňazským životom Božského Vykupiteľa. Preto aj tento pôst prežívame akosi intenzívnejšie. Pozdravujem všetkých veriacich a prajem vám, Víťazanom, všetko dobré, nech víťazíte v Kristovi Ježišovi Vykupiteľovi.
Chcem ešte k tomu všetkému dodať, že keď ideme niekde dávať misie alebo takéto krátke obnovy ako túto, tak sa za vás modlia sestry redemptoristky, ktoré sú v Kežmarku. Ak tu boli misie požehnané, tak sa modlili všetky kláštory sestier na Slovensku. Môj provinciál to obtelefonuje. Verím v silu modlitby, verím, že tie milosti prúdia a tá atmosféra je taká Božia. A to je vplyv úžasných modlitieb a príhovorov za tú farnosť.

Ďakujem za rozhovor.

rozhovor pripravil MM

Za Život

Život je dar. Dar od Boha. A tak aj máme s ním zaobchádzať, chrániť ho. A to nielen svoj, ale aj ten, ktorý nesie každá matka pod srdcom.

Každoročne sa po celej Amerike konajú veľké manifestácie, aby bol vydaný zákon, ktorý by zabránil zabíjaniu detí, ktoré ešte neprišli na svet. Doteraz ich bolo viac ako 40 miliónov, a to len tých, čo sú registrované. Koľko z nich mohlo byť vedcov, inžinierov, kňazov, rehoľných sestier, filozofov, kvalifikovaných robotníkov, lekárov, … Keď nám rodičia darovali život, prečo bránime našim deťom prísť na svet? Neobráti sa to raz proti tým, ktorí sú ľahostajní k týmto výzvam alebo proti ich deťom? Hovorí sa, že Božie mlyny melú pomaly, ale iste.

Touto cesto ďakujem aj zástupcom Prvej katolíckej slovenskej ženskej jednoty, Prvej katolíckej slovenskej (mužskej) jednoty, Slovenského katolíckeho sokola a Ženskej Pensylvánskej katolíckej slovenskej jednote, že každoročne vo Washingtone neochvejne protestujú proti potratom.

Žiaľ, nadobúdam názor, že hluchota je veľká tam, kde by mali hlasy prenikať. Len aby sa tieto manifestácie nestali pre tých hluchých iba atrakciou. Netreba však ochabovať, lebo trpezlivosť ruže prináša.
Chcem sa podeliť s vami, milí čitatelia, o jeden skutočný príbeh, ktorý sa mi osobne stal na Slovensku.

Začiatkom 70-tych rokov prišiel za mnou kňaz Anton Srholec, vtedy kaplán v kostole Blumentál a teraz dobre známy zvlášť tým, že pomáha bezdomovcom v Bratislave zapájať sa do normálneho života.
Opýtal sa ma, či by som nevzala do bytu jednu ukončenú vysokoškoláčku, ktorá už nemôže bývať na internáte a domov sa bojí ísť. Prečo? Čaká dieťa. Pri spovedi vyznala, že rodičia jej ako dar k promócii venovali pobyt pri mori; spolu s rodičmi trávila pri mori dva týždne. Zoznámila sa tam s chlapcom a, žiaľ, zoznámenie nezostalo bez následkov.

Keď zistila, že je tehotná, rozhodovala sa aj pre potrat. Nemala kde bývať. Bála sa to prezradiť rodičom, ktorí boli veľmi prísni a mali v dedine postavenie: otec – riaditeľ podniku a mama – učiteľka.

Kňaz okamžite pri spovedi reagoval, že dieťa sa musí narodiť a on nájde pre ňu riešenie. Keď prišiel za mnou, bola som v rozpakoch. Ako to vysvetlím deťom a ako to oni prijmú. Dopadlo to nad očakávanie. Prikúpili sme posteľ a milú Aničku nám kňaz doviedol do bytu.

Moja dcéra, vtedy 6-ročná, si ju obľúbila. Anička pracovala v nemocnici ako ekonómka. Bruško rástlo, ale Anička sa naďalej bála oznámiť rodičom, že čaká dieťa.
Kňaz často navštevoval našu domácnosť a posilňoval Aničku, aby sa nebála, že všetko dobre dopadne.

Čo nikto nečakal, raz v noci sa zobudím a Anička stojí na chodbe. Odchádzala jej plodová voda. Dieťa sa tlačilo na svet predčasne o dva mesiace skôr.

Rýchlo som sa obliekla a budila susedov, ktorí mali auto. Uháňali sme do nemocnice ako šialení. Až nás zastavil policajt. Keď sa všetko vysvetlilo, zostalo to bez pokuty. Dieťa sa narodilo takmer vo výťahu v nemocnici. Ešte sme so šoférom počkali, čo to bude. O chvíľu sme sa dozvedeli, že sa narodilo dievčatko. Dostala meno Patrícia.

Ja som oznámila Aničkiným rodičom, že sa stali starými rodičmi. Nechceli veriť vlastným ušiam. Nakoniec všetko dobre dopadlo.

Asi pred piatimi rokmi som stála v rade na spoveď v Bratislave u františkánov aj s manželom. Niekto mi zrazu zozadu jemne zakryl oči. Ozval sa hlas: „Hádajte, kto som?“ Bol to ženský hlas. Nastalo ticho. Po chvíľke mi šepce mi do ucha: „Vy ste moja mama, vám vďačím za život.“ Otočím sa a vidím Patríciu s nádhernými dlhými vlasmi, čiernymi ako havran. Obom sa nám pri objatí objavili slzy v očiach.

Dnes Patrícia ako farmaceutka je už šťastne vydatá a má krásnu dcérku, tiež Patríciu. Som šťastná, že som prispela k záchrane tohto nádherného Božieho dieťaťa. Pri pomyslení, že by tu nebola, mi zviera hrdlo.

25. marec je Dňom počatého dieťaťa. Dokedy budú mlčať tí, ktorí tvoria zákony, aby sa zabránilo ďalšiemu vraždeniu nevinných detí?

Anna a Jozef Biros, USA

Výzva pre mladých


Pristavíme sa pri troch oblastiach bežného života, v ktorých ste vy, milí mladí, osobitne povolaní prejavovať Božiu lásku.
Prvou oblasťou je Cirkev.
Ona predstavuje našu duchovnú rodinu, lebo ju tvoria všetci Kristovi učeníci. Svojím entuziazmom a svojou láskou oživujte aktivity farností, spoločenstiev, cirkevných hnutí a mládežníckych skupín, ku ktorým patríte. Buďte pozorní, pokiaľ ide o dobro pre druhého a verní prijatým záväzkom. Neváhajte sa s radosťou vzdať niektorých vašich zábav, s radostným duchom prijmite nevyhnutné obete a svedčte o vašej vernej láske k Ježišovi ohlasovaním jeho evanjelia medzi vašimi rovesníkmi.

Druhou oblasťou, v ktorej ste povolaní prejavovať lásku a rásť v nej, je vaša príprava na budúcnosť, ktorá vás čaká. Ak ste zasnúbení, Boh má pre vás plán lásky, týkajúci sa vašej budúcnosti vo dvojici a v rodine. Preto je dôležité, aby ste ho s pomocou Cirkvi objavili, a to slobodne, bez zvyčajného predsudku, že kresťanstvo so svojimi príkazmi a zákazmi kladie prekážky šťastiu, ktoré muž a žena hľadajú vo svojej vzájomnej láske. Učiť sa milovať jeden druhého vo dvojici je obdivuhodná cesta, ktorá si vyžaduje náročnú učňovskú dobu. Obdobie zasnúbenia, ktoré je veľmi potrebné na vytvorenie manželského páru, je časom čakania a prípravy a má sa prežívať čisto v gestách i slovách. To umožní dozrievať vo vzájomnej láske, starostlivosti a pozornosti; pomáha cvičiť sa v sebaovládaní a pestovať rešpekt voči druhému. Všetko sú to dôležité charakteristiky pravej lásky, ktorá nehľadá v prvom rade vlastné uspokojenie, ani vlastné blaho. V spoločnej modlitbe proste Pána, aby ochraňoval a umocňoval vašu lásku a očistil ju od každého egoizmu. Neváhajte veľkodušne odpovedať na Pánovo volanie, pretože kresťanské manželstvo je v Cirkvi opravdivým a vlastným povolaním. Rovnako, drahí chlapci a dievčatá, buďte pripravení povedať „áno“, ak vás Pán zavolá, aby ste ho nasledovali na ceste služobného kňazstva alebo zasväteného života. Váš príklad bude povzbudením pre mnohých vašich ďalších rovesníkov, ktorí hľadajú pravé šťastie.

Treťou oblasťou, ktorej sa záväzok lásky dotýka, je každodenný život v rodine, škole, práci a váš voľný čas. Mladí pestujte svoje talenty nielen na to, aby ste dosiahli postavenie v spoločnosti, ale aj preto, aby ste druhým pomáhali „rásť“. Rozvíjajte svoje možnosti, nielen preto, aby ste sa stali „konkurencieschopnejšími“ a „produktívnejšími“, ale aj preto, aby ste sa stali „svedkami lásky“. K profesionálnej formácii pridajte aj úsilie nadobudnúť náboženské poznatky, ktoré vám môžu pomôcť zodpovedne vykonávať vaše poslanie. Nech vás Duch Svätý urobí vynaliezavými v budovaní „civilizácie lásky“. Horizont lásky je skutočne bezhraničný: je to celý svet!

dokončenie úvodníka

z posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. k 22. Svetovému dňu mládeže

Vzkriesený Ježiš


Jedno žiarivé veľkonočné ráno
som prišiel k hrobu,
aby som plakal nad žiaľom Veľkého piatku.
Vzduch naplnený svetlom obklopoval hrob
a v tej žiare nemohli moje oči nájsť sĺz.

Okolo tvojho hrobu boli anjeli a deti,
ktoré trhali kvety, naháňali sa za motýľmi
a spievali z plného hrdla.

Biele deti, čierne deti,
deti všetkých farieb vchádzali a vychádzali
odtiaľ, kde bol tvoj hrob
a anjeli na nich hľadeli s radosťou.

Pridal som sa, stal sa jedným z nich
a zabudol na slzy Veľkého piatku.

Ján Pavol II. (Brazília, 1992)

Uvidia, koho prebodli


To je biblická téma, v duchu ktorej sa nesie tohtoročne pôstne uvažovanie. Pôstne obdobie je tým najvhodnejším časom na to, aby sme sa spolu s Máriou a milovaným učeníkom Jánom naučili zotrvať pri tom, ktorý na kríži obetoval svoj život za celé ľudstvo. V tomto čase pokánia a modlitby obráťme svoj zrak na ukrižovaného Krista, ktorý na Kalvárii naplno zjavil Božiu lásku.

V tajomstve kríža sa naplno zjavuje neobmedzená moc milosrdenstva nebeského Otca. Za znovuzískanie lásky svojho stvorenia zaplatil najvyššou cenou: krvou svojho jednorodeného Syna. Smrť, ktorá bola pre prvého Adama znamením krajnej osamelosti a bezmocnosti, sa takto zmenila na najvyšší skutok lásky a slobody nového Adama. Preto možno s Maximom Vyznávačom oprávnene povedať, že Kristus „zomrel takpovediac božsky, lebo sa sám rozhodol zomrieť“. Či jestvuje „bláznivejšia láska?“

Pohliadnime na prebodnutého Krista na kríži! On je tým najvzrušujúcejším zjavením Božej lásky. Na kríži sám Boh úpenlivo prosí o lásku svojho stvorenia: žízni po láske každého z nás! Apoštol Tomáš spoznal Ježiša ako svojho „Pána a Boha“, keď vložil ruku do rany v jeho boku. Neprekvapuje nás, že mnohí svätí našli najdojímavejší výraz tajomstva tejto lásky v Ježišovom Srdci. Odpoveď, ktorú Pán od nás úpenlivo žiada, spočíva v tom, aby sme prijali jeho lásku a nechali sa ním pritiahnuť. Prijať jeho lásku však nestačí. Taká láska si vyžaduje primeranú odpoveď, ako aj následné úsilie o jej sprostredkovanie ďalším: Kristus „ma priťahuje k sebe“, aby sa so mnou spojil, aby ma naučil milovať bratov aĘsestry svojou láskou.

Pohliadnime s dôverou na Ježišov zranený bok, z ktorého vyšla „krv a voda“. Prežívajme pôstne obdobie ako „eucharistický“ čas, v ktorom keď prijímame Ježišovu lásku, učíme sa ju šíriť navôkol každým svojím gestom a slovom. Kontemplovanie toho, „koho prebodli“, nás povedie k otvoreniu srdca pre druhých a k spoznaniu zranení, ktorými bola poznačená dôstojnosť ľudskej osoby.

Nech je pôstna doba pre každého kresťana novou skúsenosťou Božej lásky darovanej nám v Kristovi, lásky, ktorú každým dňom musíme aj my odovzdávať blížnym, predovšetkým tým, ktorí najviac trpia a najviac ju potrebujú. Len tak môžeme dosiahnuť plnú účasť na radosti Veľkej noci.

spracované posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. na pôstne obdobie 2007

Stalo sa


– 2. 2. – na Hromnice – Obetovanie Pána – sme si obnovili túžbu byť svetlom pre svojich najbližších a niesť svoju sviecu v ústrety Pánovi, keď príde vo svojej sláve,

– 7. 2. – sv. omšou v kostole sv. Ondreja začali rekolekcie Sabinovského dekanátu, na ktorých bol prítomný náš arcibiskup Alojz Tkáč a kňazi Sabinovského dekanátu. Rekolekcie sú pracovným stretnutím kňazov, na ktorých sa rozoberá aktuálna téma, kňazi sa delia o svoje skúsenosti, navzájom sa povzbudzujú a posilňujú vzájomné spoločenstvo medzi sebou, biskupom a spoločne kráčajú v úsilí nasledovať dokonalosť Dobrého Pastiera, Ježiša Krista,

– 11. 2. – už trikrát sme sa zúčastnili na valentínskej púti s birmovancami v Krížovanoch. V programe, ktorí pripravili členovia Koinonie Ján Krstiteľ zo Zlatej Idky, vystúpili mladí ľudia s vlastným životným svedectvom. Hodinové pásmo bolo doplnené piesňami a videoprojekciou z ich aktivít medzi mladými. Stretnutie sa zavŕšilo sv. omšou, ktorú slúžil rodák zo Širokého, Milan Bednárik, pôsobiaci v Zlatej Idke. Mladí nakoniec putovali ku kaplnke sv. Valentína, kde seba, svoju krásu a čistotu vložili do Božích rúk. Nechýbalo samozrejme pohostenie, ktoré nám pripravili veriaci z Krížovan. Vďaka! Sv. Valentín, oroduj za nás!

– 21. 2. – Popolcovou stredou – začiatok pôstneho obdobia – rozhodli sme sa vydať na cestu pokánia úprimnou modlitbou, pôstom a konaním dobročinných skutkov lásky.

redakcia

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Všade tam, kde spolu žijú aspoň dvaja ľudia, vždy budú rozdielne pohľady a názory na jednu a tú istú vec či situáciu. Nikdy sa nedokážeme zjednotiť tak, aby to bol život celkom bez problémov. Veď aj Ježiš sa pýtal učeníkov, keď išli cestou do Emauz: „O čom ste sa cestou rozprávali?“ A oni zahanbene mlčali, pretože sa cestou hádali, kto je medzi nimi väčší, dôležitejší. Hádania je medzi ľuďmi všade veľa: medzi deťmi pri hre, medzi dospelými v práci, medzi politikmi v parlamente, medzi manželmi doma. Je vôbec možné nehádať sa?

Hneď na začiatku biblie je pozoruhodné rozprávanie o stavbe babylonskej veže. Ľudia sa rozhodnú postaviť oltár svojej inteligencii – vežu, ktorá by siahala až do neba. Ale pýcha ich privedie k pomäteniu jazykov. Každý má svoju pravdu, každý má svoju reč, nie sú schopní dohovoriť sa na ničom, rozchádzajú sa. Toto je obraz aj dnešnej ľudskej spoločnosti, ako vo vzťahoch medzinárodných, tak aj vo vzťahoch medziľudských, a hlavne v manželstve. Hovorí sa tomu babylonský efekt. Ľudia sa nad kadečím ľahšie pohádajú, ako by sa na niečom dohodli. Musí to tak byť? Musí sa každé spoločné ľudské úsilie, každé manželstvo skončiť babylonským efektom, keď manželia ako­by hovorili každý inou rečou, keď si prestanú rozumieť?

Dobre vieme, že to tak nemusí byť, ale býva to tak veľmi často. Prečo?

a/ Niekde zasejú rozkol rôzne návyky z domu. Keď sa tí dvaja brali, mali sa radi. Jeho okúzľovala jej poriadnosť, hospodárnosť a starostlivosť, ktorá mu doma chýbala. Jej sa páčilo, že jej kupoval darčeky za posledné korunky. Po svadbe jej začal liezť na nervy: je ľahkomyseľný a neporiadny. Jemu zasa jej neustále upratovanie a šetrenie. Prestali si rozumieť.

b/ Inokedy sú tí dvaja ešte príliš nedospelí, neschopní riešiť akékoľvek nedorozumenia. Hneď prvý nesúhlas partnera berú ako osobnú urážku: „Ty ma už nemáš rád, preto so mnou nesúhlasíš!“ Muž sa zasa urazí, že jeho ženu nezaujíma stav vo futbalovej lige. A trápia sa mnohokrát na hlúpostiach.

c/ Niekto sa snaží ťažkosti na pracovisku odreagovať doma, v rodine. Namiesto toho, aby pracovné trampoty zavesili na klinec s pracovným plášťom, otravujú tak ovzdušie aj doma sebe i celej rodine.

d/ Pocity menejcennosti, neistota – bývajú tiež často spoluvinníkom. Máme ich občas všetci. Pokiaľ sú normálne, nútia nás lepšie pracovať a neprekážajú. Zle je, keď prerastú do komplexu menejcennosti – ten vedie potom k útočnosti, agresivite a narúša opravdivý rodinný pokoj.

e/ Urážlivosť stavia medzi manželov stenu zo skla: „Či môžem s ním hovoriť, keď niečo vyvedie? Musím ho potrestať!“ Aká nadutá pýcha, aký patent na rozum hovorí z takejto partnerky. Súdi a trestá – kde vzala na to právo?

f/ Niekedy sa hneď po svadbe ukáže, že sa brali dvaja neznámi. „Je taký spoločenský, každý ho má rád,“ pochvaľovala si pred svadbou. O rok to hodnotenie znie inak: „Domov si neváži, spoločnosť v krčme mu je nadovšetko. Ani dieťa ho doma neudrží. Čo si mám s ním počať, čo mám robiť?“ Čo robiť, keď sa manželia nevedia dohodnúť, keď každý rozhovor speje k hádke?

Každý taký prípad sa musí riešiť individuálne. Nie je na to žiadny patent. Ale všetky prípady sa dajú riešiť, pokiaľ sme ako-tak normálni.
Pokiaľ má partner chyby normálne, potom máš dôvod si vydýchnuť: Ja mám tiež chyby. Môj partner má teda dôvod na trpezlivosť so mnou, keď aj ja mám trpezlivosť s ním. Pomáhať sa dá jeden druhému pochvalou, uznaním, nikdy nie výčitkami. Samotný výskyt konfliktov v mladom manželstve nie je ešte žiadne nešťastie. Je to normálna súčasť zábehu spolužitia tých dvoch. Ale to normálne riešenie problémov sa má podobať zapálenej debate a nie vzájomnému vrieskaniu. Nie je teda nešťastím a katastrofou, keď sa mladí manželia hádajú, nešťastím je, keď sa hádať nevedia! Keď už napätie kvôli niečomu narastie, nepomôže pred ním zutekať. Lepšie je riešiť jednotlivé problémy bez odkladania, kým napätie alebo strach neprerastie do agresivity. Ale nie hneď, keď si rozčúlený. Ráno býva múdrejšie ako večer je zlatým pravidlom aj tu. Aj hádaniu sa treba priučiť.

PRAVIDLÁ DOBRÉHO HÁDANIA SA

1. Keď má problém jeden, je to problém aj druhého. Musia sa oň zaujímať spolu. Nemôžem tvrdiť: „Toto nie je môj problém!“

2. Nečakaj, že partner je čitateľom myšlienok. Povedz mu jasne, o čo ti ide. Nie tak: „Ty si v poslednej dobe nejaký čudný,“ ale radšej: „Necháš sa trikrát napomínať, kým mi pomôžeš. Môžeš s tým niečo urobiť?“

3. Odpovedaj pravdivo a otvorene, čo si o probléme myslíš. Ale dodaj: „Môžem sa mýliť. Budem o tvojich dôvodoch uvažovať. Rozmyslime si to.“

4. Chráň sa svojou argumentáciou druhého zarmútiť, zosmiešniť, ponížiť.

5. Debatujte vždy o jednej konkrétnej veci. Nie tak: „Ty si totálne nemožný!“, ale radšej: „Budem rada, keď mi s tým pomôžeš.“

6. Nie je prípustné odpovedať na výčitku inou výčitkou. Nie je prípustné reagovať urazeným mlčaním alebo zvyšovaním hlasu, krikom a hnevom.

7. Máš právo povedať, čo si myslíš. Ale máš povinnosť pozorne počúvať, čo hovorí druhý a uvažovať, prečo si to tak myslí, aj keď sa ti nezdá.

8. Keď upozorňuješ partnera na chybu, hneď pripoj pochvalu dobrého. „Počuj, to si dobre povedala.“ Tým sa uvoľní napätie. Keď k tomu pripojíš vlastné chyby, pomôže vám to obom. (5x pochváľ a 2x môžeš vyčítať).

9. Užitočnejšie ako vyčítať je pochváliť. Namiesto: „Si nedbanlivý otec,“ je lepšie povedať: „Mám radosť, keď si všímaš dieťa.“

10. Cieľom dohadovania nech je hľadanie pravdy a nie osobné víťazstvo.

11. Obaja sa vzdajte zlepšovacích a prevychovávacích hádok. Začnem od seba!

12. Či bolo vaše hádanie správne vedené? Výsledkom nebude hlbšie roztrpčenie, ale úľava a radosť z novej zhody. Vy dvaja ste predsa spoločníkmi a nie protivníkmi.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké