Optimisti žijú dlhšie …,


pretože očakávajú len to najlepšie,
pretože veria v šťastie,
pretože sú ochotní zmeniť sa,
pretože si osvojili dobré návyky a postoje,
pretože uskutočňujú svoje priania,
pretože sú plní sebadôvery,
pretože veria v dobro,
pretože prijímajú dobré i zlé,
pretože prežívajú udalosti vedome,
pretože sa naplňujú radosťou,
pretože majú v duši pokoj a mier,
pretože vždy dokážu nájsť východisko,
pretože žijú, ako chcú,
pretože nepoznajú neprekonateľné prekážky,
pretože sú slobodní,
pretože nachádzajú nové riešenia,
pretože poznajú svoju cenu,
pretože vidia seba samých takých, akí sú,
pretože majú radi seba samých,
pretože nie sú ľahko zraniteľní,
pretože používajú svoje skúsenosti,
pretože sú plní života,
pretože vedia využiť čas,
pretože dokážu čakať,
pretože zostávajú bdelí,
pretože nie sú úzkoprsí,
pretože si nerobia vážne starosti,
pretože myslia pozitívne,
pretože dokážu odolávať krízam,
pretože majú zmysel pre humor,
pretože majú vlastnú hlavu,
pretože vedia povedať Nie!,
pretože vedia povedať ja!,
pretože sa páčia sami sebe,
pretože rozumejú signálom svojho tela,
pretože sa neusilujú o harmóniu za každú cenu,
pretože dokážu usmerniť svoje city,
pretože poznajú svoje sily,
pretože majú svoje vrtochy,
pretože sa vedia zasmiať,
pretože si vedia poplakať,
pretože priznajú svoje slabosti a chyby,
pretože vedia riešenie problémov odložiť,
pretože sa dokážu vzdať vecí a vzťahov,
pretože vedia byť vďační,
pretože sú hodní úcty,
pretože si nechajú pomôcť,
pretože sú ochotní nechať sa prekvapiť,
pretože dokážu snívať,
pretože neohýbajú chrbtovú kosť,
pretože neprejavujú falošnú skromnosť,
pretože dokážu urobiť prvý ústretový krok,
pretože sa dokážu skoncentrovať,
pretože dokážu oddeliť zrno od plevy,
pretože sa dokážu nadchnúť.

internet

Deň sv. Valentína – Svetový deň čistoty

Orlando – Už po štvrtý raz sa tento rok vyhlasuje deň sv. Valentína za Svetový deň čistoty. V USA i na celom svete sa tisíce študentov obracajú proti „kultúre Hollywoodu“ a rozhodujú sa pre život v sexuálnej čistote. Pomáhajú svojich rovesníkov informovať o hodnote sexuálnej čistoty. K blížiacemu sa 14. februáru mladí ľudia horlivo upozorňujú na tento sviatok čistoty. Rozdávajú letáky, majú na sebe tričká s nápismi „Deň čistoty“ a „LivePure“ (Ži čisto), organizujú podujatia v školách, kostoloch a vo farnostiach.

Kritizujú „hollywoodskú kultúru“ s jej slizkými televíznymi show, vulgárnymi vtipmi, nevkusnými reklamami a filmami. V škole, cez televíziu a internet je mládež často zaplavovaná posolstvami, že vášeň a vyskúšanie sexu sú normálne a zdravé, aby sa vzdala tradičných morálnych hodnôt a skoro objavovala sexualitu. Deň čistoty má zostriť vedomie o nebezpečenstvách častého striedania partnerov.

14. februára tisíce študentov protestovali proti súčasnej kultúre a oslávia Deň čistoty. Tento projekt organizuje organizácia „Liberty Counsel“, ktorá sa zasadzuje za náboženskú slobodu, posvätnosť ľudského života a tradičné hodnoty rodiny.

Podporíš ich aj ty? Aký život chceš viesť? Myslíš si, že príprava na manželstvo v čistote je staromódne? Chceš žiť čisto?

prevzaté TK KBS

ABC Kruciáty lásky

1. Maj v úcte každého človeka, lebo v ňom žije Kristus. Buď vnímavý na každého – je to tvoj brat a sestra.

2. O každom zmýšľaj dobre – o nikom nezmýšľaj zle. Aj v najhoršom človekovi sa pokus nájsť niečo dobré.

3. O iných hovor vždy dobre – o blížnych nikdy nehovor zle. Naprav krivdu zapríčinenú slovom. Nebuď príčinou konfliktov medzi ľuďmi.

4. S každým sa rozprávaj jazykom lásky. Nezvyšuj hlas. Nepreklínaj. Nerob problémy. Nespôsobuj plač. Upokojuj a prejavuj dobrotu.

5. Odpúšťaj všetkým a všetko. Neprechovávaj v srdci hnev. Vždy prvý podaj ruku na zmierenie.

6. Rob vždy dobre blížnemu. Každému rob dobro tak, ako chceš, aby ho iní robili tebe. Nerozmýšľaj o tom, čo má niekto urobiť pre teba, ale o tom, čo máš ty urobiť pre niekoho.

7. Aktívne spolupracuj v utrpení. Ochotne prispej potechou, radou, pomocou, srdcom.

8. Pracuj poctivo, lebo plody tvojej práce používajú iní, ako aj ty používaš plody ich práce.

9. Zapoj sa do života spoločnosti. Otvor sa pre chudobných a chorých. Deľ sa o hmotné i duchovné dobrá. Usiluj sa vidieť núdznych okolo seba.

10. Modli sa za všetkých, dokonca aj za nepriateľov.

kardinál Štefan Wyszynski

Božie ruky

Chráni ma každú tmavú noc,
vdychuje životu pulz.
On, ktorý má tú veľkú moc,
nemôže nikdy zabudnúť.

Keď ráno oči otvorím,
vždy cítim Jeho dlane.
Dotykom ruky víta ma,
môj Pán,
čo nado mnou bdie.

Chytí ma pevne za ruky
a spolu cestou kráčame.
Prejdeme všetky zákruty
a ruka v ruke prídeme.

Do prístavu, do Božích dlaní
čaká ma Pán, môj Boh.
Otvára nebeské brány,
ponúka lásku a milosť.

A je to stále na tebe,
či prijmeš ruky Božie.
On ťa vždy cestou povedie,
aj keď ti bude najťažšie.

To sú tie ruky,
čo zdvíhajú ma,
keď zvyknem padnúť znova.
Pošepne ticho: „Neboj sa!
Vedie ťa ruka Pánova.“

Načiahni preto svoje ruky
a daj sa rukou Božou viesť.
Určite cestou nezblúdiš,
raz isto prídeš do nebies.

Slávka K., Široké

Príhodný je čas

Len niekoľko minút chýbalo do štvrtej hodiny rannej a Peter ešte nespal. Ležal na posteli a pozeral do stropu. Bol to presne týždeň, čo pochoval svojho otca a až teraz to naňho doľahlo. Nevydržal prevaľovať sa. Vstal, hodil na seba rifle, bundu a vyšiel von. Chvíľku bezmyšlienkovite hľadel na bazén v záhrade a potom sa vydal cestou k lesu. Uvedomil si, že v noci nasnežilo. Všade bolo ticho, len jeho topánky vŕzgali na snehu a z dediny bolo počuť dvoch brechajúcich psov.

Všetko sa udialo tak rýchlo, uvažoval v duchu. Bolo to pred pol rokom, keď sa dozvedel, že jeho otec má rakovinu. Nádor na pľúcach. Nasledovalo ožarovanie a neskôr aj operácia. On, jeho syn, ho však za celý čas ani raz nenavštívil. Sám seba ospravedlňoval tým, že mu nemocničné prostredie nerobí dobre. Dôvod bol ale oveľa jednoduchší i odpornejší. Jednoducho si na svojho chorého otca nenašiel čas. Rozbiehal ďalšiu pobočku svojej firmy a myslel si, že sa to bez neho nezaobíde. Zlé svedomie, ktoré sa v Petrovi z času na čas ozvalo, si liečil aspoň krátkymi telefonátmi do nemocnice. Rozhovory s otcom sa však zredukovali iba na to, ako je oňho postarané, či mu nič nechýba a či nechce radšej samostatnú izbu, pretože to nie je žiaden problém. Svoje správanie Peter nezmenil ani potom, keď sa pred ním jeho matka niekoľkokrát nesmelo vyjadrila, že sa naň, ako na svoje jediné dieťa, otec stále pýta a rád by ho videl. Takmer sa vtedy nahneval, že obaja nechápu jeho situáciu. V podnikaní predsa človek nemôže poľaviť, inak ho ostatní udupú … Keď potom konečne otca navštívil doma, zdesil sa. Bol to iba tieň muža, ktorého poznal. Pri tejto spomienke prešiel Petrovi mráz po chrbte. O štrnásť dní neskôr, pred dopoludňajšou poradou, mu do kancelárie prepojili telefonický hovor. Volala mama, ktorá mu veľmi tichým hlasom oznámila, že jeho otec ráno zomrel. Mŕtvica. Keď prišla záchranka, bolo už neskoro.

Bez toho, aby si uvedomil, došiel Peter spolu so svojimi spomienkami naspäť do dediny. V niektorých domoch sa už svietilo a z kostola počul organ. Pozrel sa na hodinky. O chvíľu bude šesť. Roztriasol sa od zimy. Domov sa mu ešte nechcelo, preto zamieril ku kostolu v nádeji, že sa tam trocha zohreje. A tiež ho zaujímalo, čo sa tam môže tak skoro ráno diať. Vnútri bolo niekoľko stareniek, ktoré dobre poznal a medzi nimi pár mladších ľudí, ktorých si nevedel zaradiť. V druhej lavici potom uvidel svoju mamu. Sám si sadol k soche Panny Márie. Ešte z detstva si pamätal, že tam boli elektrické radiátory, teda teplo. Zrazu bolo všetko ako vtedy, pred štyridsiatimi rokmi, keď so svojím otcom ešte za tmy chodieval na roráty. Cestu absolvovali na saniach. V tej tme iba s baterkou, to bývalo niečo. Keď zaparkovali sánky pri kostolnej bráne, rýchlo zasadli k Panne Márii, aby pri elektrickej piecke obschli. Keď už bola malému Peťovi v kostole dlhá chvíľa a mal vrtochy, oco vzal jeho ruku pod pažu a začal ho hladkať po dlani. Chlapča si oprelo hlavu o jeho rameno a počúvalo spev. Potom, kým dorazili domov, poriadne sa spolu vyšantili, guľovali sa a cestu olemovali anjelikmi v snehu. Užívali si jeho detstvo spoločne.

Organ v kostole začal hrať a Peter sa vrátil späť do súčasnosti. Starenka sediaca v lavici za ním dosť falošne spievala: „ … , konajte pokánie. Teraz je príhodný čas … , zmeňte svoje zmýšľanie a počúvajte Božie slovo.“ Až sa zľakol tých slov, ktoré počul. Opatrne sa obzrel, čo to tá žena naráža na neho, ale ona bola zahĺbená do spevníka, podľa ktorého spievala. Otočil sa späť a zadíval sa do plameňa sviečok pred sebou. Kto by mohol vedieť, čo sa mi preháňa hlavou, uvažoval v duchu. Ako veľmi ma mrzí správanie k otcovi vo chvíľach, keď ma azda najviac potreboval.

Omša sa skončila. Kostol sa pomaly vyprázdňoval. Až teraz Petra zazrela jeho mama a prekvapene podišla k nemu. „Stalo sa niečo?“ opýtala sa vydesene. „Mami, ja som to všetko pokazil. Zrazu mi veľmi chýba. Ani som mu nepovedal, že ho mám rád. Čo mám robiť?“ vychrlil zo seba Peter. Mama sa oň oprela a pomaly vyšli von z kostola.

PS: Prešli štyri roky od stretnutia v kostole. Bola sobota, šesť hodín ráno, začali sa roráty. Petrova mamička sa zasúvala do druhej lavice a letmo pohľadom prebehla celý kostol. Upútali ju tri postavy sediace pri oltári Panny Márie. I v šere ich spoznala. Bol to Peter s oboma dcérami. Každá z jednej strany sa k nemu túlila a obe zvedavo sledovali, čo sa okolo nich deje. Aby ich Peter upokojil, začal hladiť ich malé dlane položené na jeho lone.

spracoval Ján Velčok, Víťaz

Slávnosť 45. výročia kňazstva Msgr. Františka J. Beedu

Msgr. František J. Beeda má pôvod zo Slovenska. Jeho dedo pochádzal z Jasova pri Košiciach. V roku 2000 sa naši veriaci s ním stretli pri sv. omši, ktorú vtedy slúžil za šesťdesiatnika Františka Galduna. Práve on sa s Msgr. Beedom zoznámil, keď bol na návšteve v rodine Krempaských v Amerike (rodina Krempaských svojimi milodarmi prispela na opravu nášho kostola sv. Ondreja). Stretli sa v Hazeltone po sv. omši a odvtedy sú priatelia. Msgr. Beeda často navštevoval Slovensko. Doprevádzal americké skupiny turistov, ktorí chceli poznať krásy Slovenska. Okrem Víťaza navštevuje aj rodinu Balogových z Ovčia a rodinu Čechových zo Širokého.

Človek, kňaz, sluha Boží a charizmatik – tak by sa mohol charakteri­zovať Msgr. František J. Beeda S.T.L., ktorý v novembri oslávil svoje 70. narodeniny a 45. výročie svojej kňazskej vysviacky. Z príležitosti tohto okrúhleho výročia kňazstva sa konala 26. novembra na sviatok Krista Kráľa o 15:00 hodine svätá omša v kostole sv. Jozefa v Hazletone, Pa., na ktorú si prišlo uctiť jubilanta mnoho farníkov, priateľov a známych.

Msgr. František Beeda vyštudoval teológiu v Ríme, kde pokračoval v štúdiách na pontifikálnej Gregoriánskej univerzite. Po návrate do Spojených štátov, predtým než nastúpil svoje prvé kaplánske miesto vo Wilkes-Barre Pa, pri kostole Božského Srdca Ježišovho, kde pôsobil aj známy slovenský rodák a kňaz Jozef Murgaš, krátku dobu pôsobil vo farnosti sv. Patrika vo Wilkes-Barre a ako asistent vo farnosti sv. Jozefa v Nanticoke, PA. Po obdržaní titulu monsignora o rok neskôr začal pôsobiť vo farnosti sv. Jozefa v Hazletone, kde pôsobí až dodnes.

Jednoduchosť, čestnosť, úprimnosť, otvorenosť, dobrota srdca, neprestajná pomoc a hrdosť amerického Slováka, toto sú tie nezištné vlastnosti kňaza Msgr. Františka Beedu, ktorými sa stal lovcom ľudských duší. Svedčí o tom aj nasledovná modlitba Sv. Františka z Assisi, ktorá sa stala heslom jeho kňazského života:

„Pane, urob ma nástrojom tvojho pokoja, daj aby som sial lásku, kde je nenávisť, odpustenie, kde je urážanie, vieru, kde je pochybnosť, nádej, kde je zúfalstvo, radosť, kde je smútok. Ó, Božský Majstre, dopraj mi, aby som sa viac snažil potešovať, než aby mňa potešovali, druhých chápať, než aby mňa chápali, viac milovať, než byť milovaný, lebo keď dávame, dostáva sa nám, keď odpúšťame, odpúšťa sa nám a keď umierame, rodíme sa pre večný život.“

Krásnou homíliou počas omše len umocnil túto pravdu otec Filip Altavilla. Slzy radosti a vďaky sa tlačili kazateľovi, prihovárajúc sa k svojmu učiteľovi slovami: „Som rád, že som mal školu, ktorú by som nazval ‚Beedaology 101‘.
Toto nádherné vyznanie svedčí aj o tom, že Msgr. Beeda si vychoval vynikajúceho nástupcu. Otec Philip A. Altavilla, povzbudený Msgr. Beedom tiež študoval v Ríme a ako diakon slúžil prvú svätú omšu práve v kostole Sv. Klementa, kde Msgr. Beeda slúžil svoju primičnú svätú omšu. Dnes otec Altavilla okrem svojich kňazských povinností vo svojej farnosti, zastáva veľmi zodpovedné funkcie predsedu Združenia slovenských katolíkov ako aj hlavného duchovného Prvej katolíckej slovenskej ženskej jednoty.

Myslím, že nemohol lepšie zhodnotiť činnosť svojho kňaza len ten, ktorý vyrastal pod jeho rukami. A tak na druhej strane vidno, že Msgr. Beeda zasial semeno do úrodnej pôdy medzi svojimi miništrantmi, z ktorých vychoval v kostole Božského Srdca Ježišovho aj troch svojich ďalších pokračovateľov. Okrem otca Altavillu aj otca Hvozdoviča a otca Kurovského.

V tejto ťažkej a náročnej dobe, ktorú prežíva Cirkev, každý, kto sa zúčastnil na tejto slávnostnej svätej omši, si uvedomil, aká je zodpovedná úloha kňaza pri výchove mládeže.

Tak nech sa Vám naďalej darí, Msgr. Fr. Beeda, priťahovať do vinice Pánovej, lebo „žatva je veľká, ale robotníkov málo“. Nech vám Pán udelí tej milosti a my sa budeme modliť, aby sa vám naďalej darilo. K tomu vám želáme mnoho zdravia. Nech láskavé srdce Panny Márie, ktorú máte vo veľkej úcte, je vašou ochranou po všetky dni vášho života. Ad multos annos!

Anna a Jozef Biroš, USA – pre katolický týždenník Jednota v USA

Sme svedkami času


Jednou z krásnych vlastností ľudí je, že sa pri rôznych príležitostiach stretávajú, že zo svojich stretnutí majú radosť a dobrý pocit ľudskej spolupatričnosti, vzájomnosti, ktorá ich spája a zbližuje, vytvára medzi nimi krásne priateľské vzťahy a obohacuje ich vnútorný život o túto významnú ľudskú dimenziu.

Ťažko si vieme predstaviť svoj život bez priateľov, bez blízkych ľudí, ktorí nás nielen dobre poznajú, ale nás aj majú radi so všetkým, čo k nám patrí a čo nás robí tým, čím sme …, o to viac, ak ide o priateľov z detských rokov, s ktorými sme ešte aj školské lavice spolu dreli. A takými priateľmi sme boli aj zostali … MY.

Takou krásnou a milou udalosťou bolo pre mňa prekvapujúce, zároveň však milé pozvanie na stretnutie s mojimi rovesníkmi – tiež šesťdesiatnikmi zo susedných obcí Hrabkov a Ovčie. S veľkou radosťou som pozvanie prijal už aj preto, lebo s niektorými som sa dlhé roky nestretol.

Stretli sme sa teda vo sviatočnom vianočnom a už aj v prednovoročnom čase 28. decembra 2006 v kultúrnom dome v Hrabkove; zhodou okolností som tam prišiel ako posledný. Keďže všetci sme spolužiakmi zo základnej školy a väčšina z rovnakej triedy, potešenie z nášho stretnutia bolo veľké. A tak ako vtedy pred 46 rokmi aj teraz bolo naše stretnutie bezprostredné, kamarátske až familiárne. Štedré pohostenie a príjemná harmonika dotvárali družnú atmosféru nášho stretnutia, v ktorej sme sa cítili aj po toľkých rokoch veľmi príjemne. Zaznelo mnoho pekných spomienok na udalosti a zážitky, na našich učiteľov, osobitne na Slávku Manicovú, našu triednu v ôsmom ročníku.

Keď sme sa lúčili, dohodli sme sa, že naše ďalšie stretnutie sa musí uskutočniť jednoznačne skôr ako o ďalších 46 rokov, možno už o rok, či dva ale nie viac, pretože podľa všeobecného konštatovania sme v uplynulom čase veľa zmeškali … a „už nám není dvacet, ani dvacetpět“. Sme už „múdri šesťdesiatnici“ a máme pocit, že je potrebné dohoniť zameškané. Hádam aj preto sa nám na stretnutí akoby vrátilo kus nášho pekného detstva. Škoda, že sa to nestalo už oveľa skôr, no lepšie neskôr, ako nikdy a preto srdečná vďaka, priatelia.

S vďakou

PhDr. Fero Godla, Prešov

Most


Pane,
ty si mi stanovil
konečný cieľ,
ku ktorému sa
stále viac približujem.
Potrebujem most,
ktorý by ma preniesol
cez veľký prúd na druhý breh,
na ktorom ma prijmeš Ty,
môj Pane a Bože.
Pomáhaj mi Pane,
odpútať sa
od zbytočných záťaží,
aby moje srdce
neliplo nezdravo na tom,
čo si môžem
natrvalo ponechať,
a aby som mohla
raz urobiť posledný krok
s ľahkým srdcom.

Avšak v mojom srdci
majú miesto i ľudia.
To je mi dovolené.
Dokonca mi prikazuješ Pane,
aby som
svojich blížnych milovala
a neopúšťala ich
ani pri prechode
na druhý breh.
Zverujem ich
už jedine tebe, Pane.
Prijmi ich do svojej ochrany,
až raz nadíde môj čas.

Pane, ty sám
si mojím mostom.
Idem svojou cestou kolísavo.
A robím chybné kroky.
Ale dôverujem Ti.
Ty ma vedieš.
Neviem, či bude
prechod na druhý breh
ľahký alebo ťažký.
Ale nechcem sa báť.
Prenechávam sa
celkom Tebe.

Lucia Galdunová, Víťaz

Sme svedkami času

Sme svedkami čias,
čo letia vôkol nás.
Sme zrnká prachu,
čo vietor zdvíha
pri cestách.
Sme ako cesta
večná do diaľav,
čo stúpa hore
z našich hláv.

Kľukatá cestička,
kde skončia moje kroky,
sám neviem,
kde tá púť
nakoniec skončí.
Cestičkou kľukatou
kráčam už dlhé roky.
Kde však jej cieľ je?
To nikto nevie.

F. Godla, Prešov

Kult tela


O čom dnešný svet je? Čo zaujíma dnešného človeka najviac, možno viac ako kariéra a peniaze? Zamyslime sa a ak budeme maximálne úprimní, napadne nám idol krásy – telesnej krásy. Áno, všade okolo nás – v časopisoch, v médiách aj na uliciach – vidíme telá, najlepšie vychrtlé a skoro bezduché – to je totiž dnešné IN. No čo je za tým všetkým, nie len prázdnota bez sebaúcty k sebe a nevďačnosti voči Bohu?

Svet zaujíma tvár, no nie, čo je za ňou. Svet si žiada krásu, ale nie tú pravú, duševnú. Svet hľadá mladosť kvôli zisku, no chyby kruto trestá; stopy času na tvári sú nežiadúce. Muž sníva o dokonalej krásnej žene, naviac štíhlej a zábavnej, no to, či je aj charakterná, múdra srdcom a láskavá ho až tak nezaujíma. Najjednoduchšie je omrzelú krásku vymeniť za novú. Znie to možno ironicky, no pravda dnešnej doby je jednoznačná. Ak nie si krásny, mladý a šikovný, nepredáš sa a nepresadíš sa ani v silnej konkurencii. Ak sa nezmeníš do požadovanej normy, tvoj intelekt zostane možno využitý, no prosperovať z neho budú iní. Prečo nebyť ako oni a nedosiahnuť to isté? Spôsobov je mnoho, sú jednoduché a bezbolestné.

Vyzerať dobre a páčiť sa je snom každého dievčaťa, ktoré sníva o svojom rytierovi a krásnej budúcnosti. Chlapcom sa páčia dievčatá z titulných stránok a z televízie, tak prečo sa im nepodobať? Koľkokrát som videla polopriesvitné mladé ženské telá, ktoré si o sebe asi mysleli, že takéto sú neodolateľné. Koľkokrát som svedkom tej istej témy: „Koľko si pribrala? Ako si schudla a čo pre to robíš?!“ Počúvam to skoro dennodenne, či už medzi kamarátkami alebo medzi matkou a dcérou a podobne; je mi z toho nanič. Viem, čoho všetkého sú mladé dievčatá, najmä tie v puberte schopné kvôli postave a chlapcom. Nechápem, keď zdravá mladá žena dokáže povedať: „To najhoršie, čo som mohla zdediť po rodičoch je takáto postava a taký zadok …!“ A keď sa nezdržím, ozvem sa, lebo viem, čo je to trápiť sa kvôli ohováraniu, posudzovaniu , len z domýšľavosti rodiny či priateľov. Niekedy sa nestačím diviť, keď slobodná či vydatá žena vyvráti jedlo len preto, aby sa páčila svojmu priateľovi, manželovi, viem, že citovo nestabilné alebo dievča zranené kvôli sklamaniu v láske rozmýšľa nad samovraždou. Možno by niektorá povedala: „Čo ty o tom vieš?“ Viem, lebo vidím neuveriteľnú hlúposť u tých, ktorým môžem závidieť zdravie, inteligenciu, perspektívnu budúcnosť vo vlastnej rodine. Jednoducho nepochopím uvažovanie mladých žien, veď majú rozum, tak musia vedieť, že sa to prieči logike.

Pre lekárov som „silný pacient“ a viem, že je to dar od Boha. Ďakujem a vážim si to, no napriek tomu sa menej divím precitliveným až hypochondrickým reakciám mnohých pacientov, lebo človek, ktorý je raz v roku menej či viac vážne chorý sa často ľahko zrúti, no má na to aspoň nejaký pádny dôvod. No keď sa úplne zdravé dievča bez akéhokoľvek mentálneho či fyzického postihu snaží kvôli vzhľadu stať sa psychiatrickým pacientom, tak tomu hovorím totálny nevďak voči Božej láske, jeho darom, nedostatok sebaúcty a sebarešpektu. Najlepšie je porovnávať sa a vidieť chyby u druhého aj tam, kde nie sú. Byť samozvaným lekárom laikom je veľmi ľahké, najmä ak nás vlastné problémy nezarmucujú tak ako tie cudzie. Mám priateľku, ktorá pri novej terapii na liečbu SM schudla tak, že si nemohla sadnúť na stoličku a ako pri tom trpela, ani som ju nespoznala keď sme sa po tom všetkom videli. Pritom si vravím: prečo chce dievča – a je ich dosť – vyzerať práve takto, veď jej telo nie je jej, je len požičané a patrí Bohu. Čo bude z jeho krásy o niekoľko rokov a čo sa stane s dušou, keď raz z toho zneucteného tela odíde k svojmu Bohu? Podotýkam, že niektoré formy anorexie a bulímie vznikajú príčinou labilnej psychiky zo zlého zázemia v rodine, keď dievča trpí despotizmom a zlým zaobchádzaním či šikanovaním. No niekedy sú na vine samotní rodičia a ich niekedy až nemiestne poznámky a pripomienky na adresu postavy ich dcér alebo žien.

Prosím, milí rodičia, milujte svoje dcéry také, aké sú, veď sú z vás, vaše a ľúbia vás takých, akí ste. Neuveďte ich do nešťastia a trápenia svojou netaktnosťou a necitlivosťou, veď žien sa dotkne práve takýto typ poznámok viac či menej, lebo akosi je v povahe ženy zakódované starať sa o seba a vyzerať dobre.
No ak je to časté a hrubé, záleží len od času, kedy sa krehké sebavedomie zosype z komplexov a sebapoškodzovania. Uvedomte si rodičia, že každá takáto poznámka sa bude prísne prehodnocovať a zodpovednosť si ponesiete pred večným Sudcom vy ako nezodpovední a ľahkovážni rodičia.

Veď čo je viac ako zdravie vašich detí a ich šťastie, lebo telo sa raz rozpadne, no duša ostáva večne živá a práve to je najdôležitejšie.

Lucia Galdunová, Víťaz