Víťazný oblúk



Čo nám ostáva?
Máme sa hanbiť za evanjelium Kristovo?
Či sa život hanbí za to, že žije?
Či sa hanbia jedle za svoju výšku?
Alebo biele ruže za svoju krásu?
Či sa hanbí pšeničné pole za to, že vonia chlebom?
Či sa pred niekým schovávajú oblaky?
Či vietor neletí slobodne
a či slnko prijíma svetlo z vyhasnutej hviezdy?
Všetko, všetko na nebi,
všetko na zemi oslavuje Tvorcu.
A človek, obraz samého Boha,
by sa bezmocne krčil, schovával sa a bál?
Ó, človek, veriaci človek,
padol by si tak, že by si sa hanbil za Otca v nebi?

Milan Jurčo

Tohtoročné posolstvo Vianoc …


V podvečer na Vigíliu v deň sviatku Adama a Evy, kedy sa v mnohých dedinách a mestách ľudia zberajú do chrámu na slávenie svätej vianočnej liturgie, sa v jednom zasneženom malom mestečku vybralo taktiež do chrámu jedno dievča. Už dávno chrám nenavštívivalo. Bývali časy kedy tam chodila častejšie. Pre rôzne príčiny ako je práca – pracovala v sobotu a nedeľu a pre vzdialenosť – pretože najbližší chrám bol vzdialený asi 30 km od domu sa často chodiť do chrámu nedalo. A keď si k tomu všetkému ešte predstavíme že v celom mestečku bola jediná katolíčka potom si už ľahko domyslíme ako prežívala vianočné sviatky. Po atmosfére Vianoc navôkol nebolo ani stopy. Docestovala do malého farského spoločenstva, kde ju väčšina poznala. No ich pohľady jej dávali pocítiť, že tam nie je veľmi vítaná. Bolo jej to nakoniec však jedno, rozhodla sa, že po skončení sv. omše hneď odíde.

Na spiatočnej ceste domov cestovala v malom autobuse (marsrutka) v ktorom sedel naproti nej muž so zakrvavenou tvarou, ktorého niekto poriadne zbil. Prišlo jej ho ľúto. Počas cesty sa s nim pustila do rozhovoru a dala mu všetky svoje hygienické servítky, ktorými si mohol vytrieť svoju zakrvavenú tvar. Neskôr o tom povedala: “tato spiatočná cesta a stretnutie sa s týmto zraneným človekom, boli tie najkrajšie momenty celej vigílie i celých mojich Vianoc. Cítila som skutočnú radosť a pokoj z toho, že som mohla byt nápomocná tomu, kto sa cítil sám a na dne.”


Takže vidíme, že aj takto možno prežiť vianočné sviatky. Boh – Emanuel, Ježíš Kristus sa nám dáva poznať skutočne v slabých a bezmocných a čo je podivuhodné, prichádza vždy nečakane. Možno že aj mnohý z nás, ktorí navštevujeme kostoly, Ho tam často nenachádzame, lebo Ho prehliadame v našich bratoch a sestrách. A práve cez nich On prichádza, nebadane a ako vtelený Boh. Stal sa človekom a chce žiť v nás a nie mimo nás kdesi v oblakoch. Preto aj tieto Vianoce ak neboli sprevádzané milosrdenstvom, odpúšťaním, zmierením, službou druhému a prejavením nežnosti, pozornosti a lásky konkrétnemu človeku, potom prešli mimo nás.

Nepozerajúc na to, že tunajšia atmosféra Vianoc sa nedá porovnať s tou na Slovensku, keďže tu sa pracuje počas sviatkov a Vianoce sa slávia až 7. januára, predsa všetko záleží od spoločenstva ako to prežívajú a od osobného vnútorného prežívania sviatkov – pre nás bol ten hlavný deň 24. 12 večer, vigília. Spolu s farníkmi sme slávili narodenie Krista a potom prelomením oplatky sme jeden druhému zaželali všetko dobré k Vianociam. Ostatné dni keďže boli pracovné do kostola prišlo len zopár ľudí. No aj napriek tomu Ježíš bol vždy v strede nás a usmieval sa na tento svet, na mňa aj na Teba. A Jeho posolstvo znelo: “Som tu pre Teba.” Záviselo len od nás, či sme chceli pocítiť Jeho blízkosť a nehu.

Nech vás všetkých v tomto Novom roku naplní Ježíš svojim Duchom Svätým, aby ste našli a stretli Ho ako toho, ktorý sa neprestal rodiť, obetovať, zomierať a zmŕtvychvstávať kvôli nám. Jeho LÁSKA nech zvíťazí vo Vašich srdciach. Držte sa. Žehnám Vás a ďakujem za vašu podporu a lásku. S Ježišom navždy.

Váš rodák p. Miroslav Foriš SVD, Rusko

Bol naozaj štvrtý kráľ?

Otázka, ktorú si kladie z radov veriacich veľa ľudí, ale aj tí, čo sa problematike histórie Spasiteľa venujú.

Raz v noci spozorovali traja mudrci čudnú hviezdu na oblohe. Túto hviezdu spozoroval aj mudrc v ďalekej Perzii. On bol nielen dobrým hvezdárom, ale vyznal sa aj v lekárstve. Navzájom si odkázali, že ak sa hviezda ešte raz objaví, stretnú sa o desať dní na istom pahorku a tak spoločne vykročia hľadať Spasiteľa, o ktorom vedeli, že sa má narodiť.

Artaban – také bolo jeho meno. Svoj majetok rozpredal a za obdržané peniaze si kúpil tri drahokamy: zafír, rubín a nádhernú perlu. Tieto cennosti chcel odovzdať novému kráľovi ako dar. Povolal si známych do svojho obydlia a vyzýval ich, aby ho nasledovali. Lenže nikto to nechcel urobiť. Každý mal majetok alebo nejakú výhovorku či pochybnosť. Keď odchádzali, bola noc. Artaban im ukazoval novú hviezdu a pri pohľade na oblohu povedal slová: „Toto je znamenie, Kráľ prichádza a ja mu pôjdem v ústrety!“


Artaban sa vydal včasráno na cestu. Cestoval už deväť dní. K hore, kde sa mali stretnúť, už nemal ďaleko, keď tu zrazu kôň spomalil. Prichádza noc. Zoskočil z koňa, aby overil vzdor svojho tátoša. Na zemi ležal človek. Vari ešte žije, pomyslel si. Z úst raneného vychádzali bolestné vzdychy. Artaban bol v rozpakoch. Pokľakol si a prosil o silu a osvietenie. Trvalo dlho, kým muž prehovoril a ďakoval mu za pomoc. Keď Artaban obdaroval muža a videl, že ho môže opustiť, vyskočil na koňa a v tom čul radu, kde má Kráľa hľadať. Keď došiel na stanovené miesto, nikoho už nenašiel. Darmo sa rozhliadal. Vyšiel na iný kopec, odkiaľ túžil vidieť priateľov. Našiel len palicu zastoknutú do zeme, na ktorej čosi povievalo: „Čakali sme do polnoci, no ďalej sme už čakať nemohli.“ Na smrť unavený mudrc už nevládal. Potraviny sa mu minuli a kôň tiež potreboval oddych.

Minulo niekoľko dní, keď Artaban vyrazil. Konečne dorazil do Betlehema. Traja králi odišli od novonarodeného Kráľa už pred tromi dňami. Všade bolo ticho, len z malého domčeka sa rozliehal hlas. Vstúpil dnu, keď sa žena práve skláňala nad dieťaťom. Od nej sa dozvedel, že novonarodený Mesiáš s matkou a pestúnom odišli do Egypta, lebo v Betleheme im hrozilo nebezpečenstvo. Artaban vzlykavo vzdychol. V tom začul rozruch. Rýchlo vybehol von, kde sa ozývali náreky: „Herodesovi vojaci zabíjajú naše deti,“ vzlykali plačúci. Artaban sa vrátil, postavil sa do dverí domu a nedal sa odsotiť vojakom: „Dám drahokam tomu, čo ma nechá na pokoji.“ Vojak farizejský prezrel mohutnú postavu, vystrel ruku pre rubín a hneď naznačil vojakom, aby šli ďalej. Matka žehnala Artabana. Prešli týždne, kým Artaban dorazil do Egypta. Hľadal, vypytoval sa, ale darmo. Nikto nič nevidel, nič nepočul. Istý pocestný mu poradil, aby Mesiáša hľadal medzi chudobnými a nie po palácoch. Pochodil, kde sa len dalo, ale daromne. Toho, ktorého hľadal, nenašiel.

Prešlo tridsaťtri rokov, šedivý a zostarnutý Artaban sa vracal z Egypta do Jeruzalema. Nezvyklé davy ľudí prúdili a zhlukovali sa na jednom mieste. Vypytoval sa, čo sa deje? Budú ukrižovávať lotrov a Ježiša z Nazareta, ktorý sa vydával za židovského Kráľa. Pomyslel si, že azda by to mohol byť ten, ktorého hľadá. Po ceste viedla skupina vojakov mladú devu, ktorá sa vrhla Artabanovi k nohám prosiac o pomoc. Mala trpieť pre otcove dlžoby. Z pokladov mu zostala už len drahocenná perla. Podal ju deve, bola už tma. V tom sa zem zatriasla a domy pukali. Vojaci zutekali, ale Artaban s devou zostal stáť. V tom kus kameňa padol na starca, Artaban klesol na zem. Z diaľky bolo počuť nežný hlas. Deva sa obzrela, ale nikoho nevidela. Vtedy sa otvorili Artabanove ústa: „Nie, nie, Pane môj! Kedyže som Ťa videl hladného a nakŕmil som Ťa? Kedy som Ťa videl nemocného a navštívil som Ťa? Kedy som Ťa stretol smädného a dal som Ti piť? Tridsaťtri rokov som Ťa hľadal, ale Tvoju tvár som nezazrel.“ Artabanov zrak smeroval k nebu. Lahodný hlas pokračoval: „Veru, hovorím ti, čokoľvek si urobil jednému z týchto maličkých, mne si to urobil.“


Artabanova tvár sa rozjasnila radosťou a ústa vydávali posledné vzdychy. Asi takto sa skončilo putovanie štvrtého kráľa. Jeho skutky boli prijaté. A tak štvrtý mudrc našiel svojho Kráľa, Vykupiteľa, Spasiteľa sveta!

sprac. Ján Jenča, Víťaz

Milá redakcia

Keď 3. decembra 2006 zaznela naším obnoveným chrámom pieseň „Veľký kňaz k nám dnes prichádza“, mnohým z nás bolo mäkko na srdci. Bolo to od dojatia, od radosti, že sme opäť vo svojom kostole. Tak túžobne sme túto chvíľu čakali a veľmi sme sa na ňu tešili.


Obdivovali sme prácu majstrov rôznych profesií, ľudí, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhali pri rekonštruovaní kostola. Kostol po prestavbe je očarujúci a úchvatný. Najväčšia vďaka so všetkou úctou patrí nášmu Pánu Bohu za to, že sme pri zdraví, bez zranení , hoci aj s problémami, ktoré občas nastali, prestavbu zvládli. Keď ktosi čiernym humorom povedal, že by bolo treba vybaviť tam hore, aby v posledný týždeň nikto nezomrel, aj vtedy nás Pán Boh počul a vyslyšal nás. Pri slávnostnej sv. omši arcibiskup Mons. Alojz Tkáč apeloval na ľudí, aby sa naďalej snažili zveľaďovať chrám, lebo ešte veľa vecí je nedokončených. Vyzdvihol sv. Mikuláša, nášho patróna, aby sme Ho tak ako on vierou a štedrosťou nasledovali. Náš duchovný otec Miroslav Kyšeľa nám povedal, že tak ako je kostol nový, čistý, biely, aby sme aj my akokoľvek začali odznova s čistou dušou a pevnou vierou.

Vianoce v našom novom kostole mali svoje úžasné čaro. Prekrásny vianočný stromček a vedľa betlehemské mesto s malým Ježiškom. Keď sme na polnočnej sv. omši spievali pieseň Tichá noc, svätá noc nášmu duchovnému otcovi vyhŕkli slzy od dojatia. My všetci sme taktiež cítili živý príchod Ježiška do nášho kostola a do naších duší.


Rekonštrukcia kostola mala tiež za cieľ ľudí zblížiť a nie rozdeliť. Aj toto sa v podstate podarilo. Mnohí spolu celý deň pracovali, hoci len počas dňa sa stihli zoznámiť. A takto bolo aj na agapé – na stretnutí v kultúrnom dome. Súdržnosť celej obce sa prejavila aj v podobe prinesenia zákuskov do kultúrneho domu. Skoro z každého domu boli donesené zákusky. K tomu kotol gulášu, parapety plné malinoviek, stoly plné dobrôt, aj vínka na zapitie.

Čo mňa najviac upútalo bolo to, že mnohí ľudia bezprostredne, bez ostychu a so všetkou úctou veselo debatovali s kňazmi a aj s otcom arcibiskupom. Vzájomná komunikácia veriacich s kňazmi, schopnosť prijať kňaza ako jedného z nás, zavolať ho medzi seba – to ľudí zbližuje.

Čaká na nás však ešte veľa dokončovacích prác. Veríme, že tak ako doteraz aj tento rok bude nad nami bdieť náš nebeský Otec. Túžime, aby náš kostol bol slávnostne konsekrovaný, teda posvätený dňa 14. 10. 2007. Bude to tri dni pred 64. výročím od posvätenia nášho chrámu. Prosíme vás o podporu vašimi modlitbami. Ďakujeme!

Slávka K., Široké

Národná púť Slovákov vo Svätej zemi


V dňoch od 28.12 – 4.1.2007 sa konala národná púť Slovákov do Svätej zeme pod vedením slovenských biskupov a otcov františkánov pri príležitosti posviacky nového kostola pri jaskyni Mlieka v Betleheme. Na tejto púti sa zúčastnili aj piati pútnici z farnosti Víťaz. V histórii slovenského národa to bola najväčšia púť do Svätej zeme, na ktorej sa zúčastnilo asi 500 pútnikov. Môžem povedať, že v tomto období celá Svätá zem patrila len a len Slovákom.


Svätá zem je krajina evanjelia a v čase Vianoc má významné postavenie mestečko Betlehem, kde sa začal pozemský život Ježiša Krista. Pri vstupe do Betlehema sa najprv stretávame s miestom oddychu Panny Márie. Je to miesto, kde Panna Mária oddychovala vyčerpaná z ďalekej cesty a kde cítila príchod narodenia malého Ježiška.

Najvýznamnejším miestom Betlehema je jaskyňa a bazilika Narodenia. Pre nás bolo veľkým sklamaním, že v čase Vianoc bolo pri jasličkách tak málo ľudí; totiž v Betleheme a v blízkom Jeruzaleme žije málo kresťanov, väčšinou sú ortodoxného vyznania – Vianoce začínajú sláviť až od 6. januára. Takže Ježiško sa určite potešil nám Slovákom. V tesnej blízkosti jaskyne narodenia je Jozefova jaskyňa, v ktorej sa vo sne zjavil Jozefovi a vyzval ho, aby vstal a zobral dieťa aj jeho matku a ušiel do Egypta, lebo Herodes dal hľadať dieťa, aby ho zmárnil.


Asi 300 metrov od jaskyne Narodenia je jaskyňa Mlieka – to bol cieľ celej našej púte. V tejto jaskyni žila Svätá rodina žila asi dva roky, až kým neušla do Egypta. Do tejto jaskyne prichádzajú aj traja mudrci, aby sa Mu poklonili a obetovali Mu svoje dary – zlato kadidlo a myrhu. Aj nám Slovákom Božia prozreteľnosť umožnila vzdať malému Ježiškovi a celej Svätej rodine poklonu tým, že nám za spoluúčasti talianskych františkánov bolo umožnené nad touto jaskyňou postaviť kaplnku zasvätenú Matke Božej. Je to kus zeme, ktorú od tejto chvíle vlastnia Slováci vo Svätej zemi. Len máloktorá krajina na svete dostala takú milosť a možnosť postaviť svoj chrám.

Samotná kaplnka je na terajšie pomery vo Svätej zemi dosť veľká (asi ako kostol v Ovčí), je dvojpodlažná a je spojená chodbou s jaskyňou Mlieka. Jaskyňu Mlieka si betlehemskí kresťania veľmi uctievajú. Traduje sa, že kvapky mlieka, ktoré padli z lona Panny Márie, keď kojila dieťatko Ježiška, spôsobili bielu farbu stien jaskyne, pričom všetky ostatné jaskyne v Betleheme sú sivé až sivočierne.


V samotnom chráme má osobitné miesto Madona s dieťaťom, ktorú darovali veriaci z obce Lendak (bolo ich asi 30 pútnikov) a ktorí spolu so svojím duchovným otcom ju osobne doniesli do Svätej zeme. Môžem povedať, že je to nádherný poklad, ktorý darovali malému Ježiškovi a ktorý bude reprezentovať naše Slovensko. Nie menej hodnotný skvost, ktorý bude zdobiť túto kaplnku je aj dar gréckokatolíckych pútnikov, ktorí darovali výnimočne krásnu ikonu – dojčiacu Pannu Máriu.

Na všetkom, čo sa urobilo pre Slovensko vo Svätej zemi, má najväčší podiel slovenský rodák ThDr. Ján Majerník. On nielenže Slovákov po Svätej zemi sprevádza, ale najviac sa pričinil o to, aby Slováci mali vo Svätej zemi svoj chrám – svoj dom Boží.
Táto nová kaplnka bude slúžiť mnohým pútnikom, ktorí navštívia v Betleheme sväté miesta spojené s narodením Ježiša Krista. Nech je pre všetkých veriacich kostolom, kde môžu prežiť hlbokú mystickú skúsenosť.

účastníci púte

Jaskyňa Mlieka s kaplnkou Matky Božej


Jaskyňu Mlieka, ktorú si uctievajú podnes betlehemskí kresťania, spravujú otcovia františkáni od 14. storočia. Traduje sa, že kvapky mlieka, ktoré padli z lona Panny, keď kojila dieťatko Ježiša, spôsobili bielu farbu stien jaskyne. Tá sa stala cieľom pútí veriacich, ktorí prosili od Matky Božej milosti k pôrodu a kojeniu.


Malý hospic a kostolík boli postavené nad jaskyňou v r. 1871 a následne v r. 1935 miestni umelci ozdobili priečelie vchodu do jaskyne opracovaním perlorodky. V blízkosti miesta boli objavené zvyšky železnej doby, stredoveké hrobky a byzantská mozaika. Nová kaplnka v priľahlej oblasti jaskyne a jej prepojenie priamym prechodom bude slúžiť pútnikom, ktorí navštívia v Betleheme sväté miesta spojené s narodením Ježiša Krista.

Inšpirujúce motívy

Nová kaplnka zasvätená Matke Božej v blízkosti svätyne jaskyne Panny Márie mlieka chce byť svedectvom krásy a lásky Márie. Vytvoril som ju s myšlienkou na čistý kvet, ktorý vo svojej korune prijíma ako v kolíske Dieťa Ježiša. Prial by som si, aby všetci veriaci, ktorí vstupujú do nového kostola, mohli prežiť hlbokú mystickú skúsenosť.

Technické poznámky

Projekt: 2002 začiatok prác: 2004 Stavba konštrukcie: palestínski technici a robotníci. Kaplnka sa rozprestiera na ploche 300 m2. Oltár, ambón a sedadlá pre celebrantov sú bloky vytesané z lokálneho kameňa. Steny sú z liateho betónu, posilnené železnou štruktúrou. Vonkajšok je obložený hrubými, ružovými obkladačkami z Betlehema. Ume­lecké okná v rozmere 62 m2 sú z fúkaného (antického) skla zmiešaného olovom. Okolitý ambient určený na expozície a výstavy dosahuje 400 m2.

Architekt: Luigi Leoni

Slovenskí katolíci spolupracovali na diele:

– finančnou podporou
– zhotovením lavíc
– darom kópie gotickej sochy Panny Márie z Lendaku (za rímskokatolícku Cirkev)
– darom ikony dojčiacej Panny Márie (za gréckokatolícku Cirkev)

podľa reklamného letáku

Naše Ružencové bratstvo

Vznik ľudovej adventnej pobožnosti – hľadanie prístrešia pre Svätú rodinu – podnietila udalosť z Lukášovho evanjelia, kde sa o Ježišovom narodení hovorí ako Jozef s Pannou Máriou išli z Nazareta na súpis ľudu do Betlehema. Hoci pohostinstvo v Betleheme patrilo k náboženským povinnostiam Izraelitov, predsa nedostali ubytovanie u ľudí. Uchýlili sa do jaskyne, kde Panna Mária dala svetu Ježiša.


Ľudia po deväť večerov pred Vianocami putovali s obrazom Sv. rodiny z domu do domu ako hľadajúci prístrešie a spoločne sa modlitbou pripravovali na dôstojné oslávenie Ježišovho narodenia. Pobožnosť má formu deviatnika, ktorá má tiež základ vo Sv. písme. Skutky apoštolov zachovali správu o tom, že Ježišovi učeníci s Pannou Máriou zotrvávali na modlitbách po deväť dní od Ježišovho nanebovstúpenia až po Turíce a tak vyprosovali dary Ducha Svätého. Deviatnik je aj odpoveďou na výzvy Sv. písma k vytrvalej modlitbe. Pri tejto pobožnosti sa vytvára spoločenstvo veriacich a je aj odpoveďou na Ježišovu požiadavku spoločnej modlitby: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi.“

Cieľom tejto pobožnosti je:
1. dať duchovnú vynáhradu za odmietnutie a urážky Sv. rodiny, ktoré sa jej dostali a dostávajú,
2. osobitne preukázať lásku a úctu Panne Márii,
3. pripraviť sa na dôstojné slávenie Vianoc.


Začína sa 15. decembra a končí 23. decembra. Zapája sa do nej deväť rodín a môžu sa k nej pridať aj ľudia, ku ktorým sa nejde do domácnosti.

Vďaka naším predkom a rodičom sa táto ľudová pobožnosť „Hľadanie prístrešia pre Sv. rodinu“ zachovala v našej dedine dodnes. Počas komunistického režimu sa niektoré skupiny rozpadli. Nepretržite zostala iba skupina spoločenstva rodín pani Márie Vyhonskej. V roku 1991 pani Marta Galdunová oslovila na našej ulici rodiny a pozvala na spoločnú modlitbu deviatnika. S veľkou radosťou sme jej tento dobrý úmysel prijali a vďaka Sv. rodine sme vytrvali až doteraz. Pri každom stretnutí sme všetci prežívali veľkú radosť, najmä deti. Modlitbu začínal jeden člen z rodiny, u ktorej sme sa stretli. Všetci sme si na úvod vzbudili úmysel za čo sa budeme modliť. Nezabudli sme okrem vlastných úmyslov aj za kňazské a rehoľné povolania, za chudobné, rozvrátené rodiny, nenarodené deti, bezdomovcov, opustených a za šťastnú hodinu smrti. Počas 16 rokov čo sa stretávame, nás predišli do večnosti zaopatrení sviatosťami 4 členovia nášho spoločenstva. Veríme, že naše modlitby boli vypočuté, veď máme z našej skupiny dvoch rehoľných kňazov.

V našej dedine je doteraz sedem skupín. Každý rok túto pobožnosť sa jedná skupina modlí v kostole pred polnočnou sv. omšou. Tento zvyk zaviedol náš bývalý duchovný otec Juraj Riško, za čo mu úprimne ďakujeme. Záverečné zakončenie tejto ľudovej pobožnosti je 2. februára na sviatok Obetovania Pána – Hromnice, kde sa všetci členovia opäť spoločne stretnú na modlitbe sv. ruženca v rodine, u ktorej ostáva obraz Sv. rodiny po celý rok až do 15. decembra. Táto pobožnosť má mariánsky charakter. Zapojení sú do nej aj členovia Ružencového bratstva. Veríme, že ak Pán Boh dá, budeme pokračovať v hľadaní prístrešia pre Sv. rodinu rok čo rok a že sa vytvoria ešte ďalšie nové skupinky.

„Naša dobrotivá Matka, teraz prichádza chvíľa rozlúčky s Tebou. Vypros požehnanie a lásku pre naše domy a pre všetkých prítomných. Pomáhaj nám v našich zložitých životných situáciách. Spomeň si na nás v hodinu našej smrti. Vtedy nás sprevádzaj a priprav nám príbytok u Tvojho Syna v nebi. Amen.“

Emília Uličná, Víťaz

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Je to určite problém a zároveň umenie na celom svete. A túto otázku si položia mnohí mladí a tiež aj ich rodičia. Skúsme spoločne hľadať odpoveď alebo možno aj riešenie ako na to. Zavše nám pomôže Božie slovo.

V evanjeliu čítame, ako priviedli k Ježišovi hluchonemého z Dekapola a prosili ho, aby ho uzdravil. Dekapol, bolo pohanským územím. Bola to teda prosba o uzdravenie pohana. A my, kresťania, často na to zabúdame.

Často sa stáva, že dievča, o ktoré sa uchádza neveriaci chlapec – pohan, sa za neho vydá a verí, že ona privedie svojho pohana postupne k viere – k Pánu Ježišovi, Pokúsme sa zamyslieť nad skutočným príkladom: – na faru prichádza pekná mladá dievčina a hovorí: „Otče, má ma rád pohan a ja ho mám rada tiež. Chceme sa zobrať, Čo na to poviete? Kňaz uvážene reaguje: „Nuž, čože, ja ti na to môžem povedať hocičo, ale je otázne, či budeš dbať na to, čo ti poviem“. A tak zamyslene a zreteľne a otcovsky jej kňaz hovorí: „Predovšetkým si uvedom, že existujú rôzne druhy pohanov“:

– niektorí sú zúrivými ateistami, všetko čo súvisí s vierou v Boha, je im na smiech. Na akýkoľvek prejav viery reagujú podráždene a zúrivo: stále tie tvoje hlúpe rozprávky – o tom sa s tebou už nebavím!!!


– ale u iných sa ukáže, že nie sú ani neveriaci, ani veriaci. Oni nie sú nič. Jednoducho povedané – sú leniví premýšľať o takých veciach. Pritom ľahko uveria ľudským táraninám namiesto Božej múdrosti. Plní nemysliacej samoľúbej sebaistoty sa pozerajú na teba ako na naivného veriaceho hlupáčika – aj keď ti to takto vyslovene nepovedia, pričom sami tak vyzerajú.

– tretí typ dnešných pohanov je nádejnejší. O Bohu síce nič nevedia, preto – že ich rodičia neviedli k ničomu. Ale už pochopili, že kresťanský život – je niečo krásne. Majú úctu k veriacim, skutočne sa o náboženstvo zaujímajú. Uznávajú kresťanské hodnoty Pravdy, Dobra a Krásy. Vážia si tvoju vieru, aj keď pri maximálnej snahe, ju nevedia s tebou prežívať.

Vy ste sa ešte nevzali a to je tvoja výhoda. Máš ešte čas porozmýšľať! Ktorému z tých troch typov pohanov sa podobá ten tvoj nápadník? Máš ešte čas dobre zvážiť, v akej harmónii bude vedieť žiť s tebou a s celým životom ten, kto nepochopil Darcu tohto života – Stvoriteľa? Ako zvládne svoj život ten, kto nezvládol spoznať samotný základ všetkého bytia a zmysel života?

Máš ešte čas uvedomiť si, o čo ťažšie bude žiť život s človekom, ktorý nepozná Božie odpustenie – bude preto vedieť sám odpúšťať sebe aj iným? Ten, ktorý nepozná silu dôvery v Božiu pomoc – nebude preto o to viac ohro­zený neistotou, nervozitou a strachom? Sú to veľmi vážne otázky. Uvažuj!


Ten neveriaci chlapec je zamilovaný a má ťa rád, a preto počúva s úsme­vom, keď sa mu snažíš hovoriť niečo pekné a dôležité o Bohu. Ale berie to naozaj vážne? Neprispôsobuje sa ti len tak na oko, aby si bola šťastná?

Manželstvo, to je splynutie nielen dvoch tiel, ale aj oboch duši – v jedného dokonalého človeka, v jednu manželskú bytosť, Pán Ježiš hovorí nám jasnou rečou: – „tí dvaja budú jedným telom.“ A bude to u vás dvoch tiež možné?

Jeden kňaz si zaspomínal, ako k nemu prišla jeho bývalá žiačka nábožens­tva a s veľkou ľútosťou v srdci mu povedala: „Z lásky k peknému chlapcovi som opustila Boha, a o pár rokov z lásky k peknej slečne, opustil ten chlapec mňa.“ Takéto rady a varovania môže povedať kňaz tomu, alebo uviesť rezne životné príklady len tomu, kto za ním príde zavčasu. Hneď, keď začne svoju známosť s neveriacim partnerom. Keď je prasa v koryte, už je neskoro.

Ale čo môže povedať kňaz tomu, kto už v takom zmiešanom manželstve žije?

Jedna pani si sťažovala: – „Manžel je neveriaci, bol aj tak vychovaný. Nemali sme sobáš v kostole, na to nepristúpil. Inak je dobrý ku mne i k deťom, dovolil deti pokrstiť. Ale mňa čím ďalej, tým viac trápi, že nemôžem pristúpiť k sviatostiam, že žijem ako vyvrheľ. Takých ako ja je veľa. Boh je predsa milosrdný. Nemôže byť milosrdná aj cirkev?“ Odpoveď znie, že cirkev byť milosrdná nielen môže, ale ona milosrdná aj je. Keď tí dvaja žijú inak v usporiadanom manželstve, potom sa môže sobáš pre veriaceho uznať cirkevne platným aj bez účasti neveriaceho partnera – pokiaľ tomu nebránia závažné prekážky. Poraďte takto postihnutým, nech sa obrátia na kňaza, ten im určite rád pomôže a poradí. Ale aj po cirkevnom uznaní manželstva s neveriacim zostáva na celý ďalší život otázka – ako dobre žiť v manželstve s neveriacim partnerom a ako vychovávať deti?


Nie je na to žiadny jednoduchý recept. Je to svet stálych kompromisov, veľkej tolerantnosti, veľkého úsilia o stálu vzájomnú lásku, ktorá musí vždy znova premostiť rozdielnosť ciest, rozdielnosť vašich názorov. Takéto zmiešané manželstvo – to je dvojkoľajná dráha, s tým musíme počítať po celý život. Neveriacemu partnerovi máš byť apoštolkou viery, misionárkou. Ako to robiť, aby z debát o viere nevznikli iba hádky, iba rozladené napätia? Drž sa rady Mahatma Gándiho: „Najlepší spôsob, ako kázať evanjelium, je žit podľa evanjelia.“ O tento spôsob apoštolátu ide medzi manželmi. Iba na tvojej dobrote môže neveriaci manžel spoznať, aké dobré je kresťanské nábožen­stvo, aký dobrý je Boh, Keď ideš do kostola, keď sa modlíš doma, priberaj do svojej modlitby svojho neveriaceho partnera: „Bože, prijmi ako jeho modlitbu, ako jeho prejav viery to, že je k nám dobrý, že má rád mňa aj deti.“


Nenúť ho do rozhovorov o viere. Keď sám o tom začne, povedz mu pokojne a priateľsky, prečo a ako veríš. Keď to neprijme, svoje vývody neopakuj, ďalej už mlč. Vzdelávaj sa preto ďalej vo viere, čítaj náboženské knihy, aby si v takej chvíli mohla správne odpovedať. Počúvaj kázne aj za neho a pre neho. Zmiešané manželstvo je veľkou záťažou pre obidvoch partnerov, ale aj šancou pre oboch, Kresťan sa musí stále usilovať o šťastné manželstvo na svete a o večnú spásu všetkých svojich blížnych.
Nech vám Pán žehná!

MUDr. Vaščák Blažej

150. výročie založenia rehole sestier sv. Kríža

Chceme sa s vami podeliť o radosť, ktorú sme prežívali v čase od 24. do 26. novembra 2006 v Charitnom dome v Dolnom Smokovci. Keďže z Ovčia pochádza 9 rehoľných sestier svätého Kríža, chcela by som vám opísať, čo sme tam vlastne prežili, do akého radu naše sestričky vstúpili.


Zakladateľom tejto rehole bol páter Teodózius Florentini. Bol to veľmi vzdelaný človek, no cítil, že musí robiť niečo užitočnejšie. Keď videl, ako ľudia, mládež a deti žijú opustení a bez Boha na ulici, zamyslel sa nad tým. Preto sa začal starať o chorých a bezmocných ľudí.

Zabezpečoval im stravu, oblečenie a útulok. Po úspešnom štúdiu v mestách mu ako 17-ročnému ponúkli katedru filozofie v seminári na bündenerskej kantoriálnej škole. Ale mladého Florentiniho vábila ešte vyššia méta. Cítil, že má patriť celému národu. Preto vstúpil do rádu ľudového kapucína, ktorý mal všade otvorené dvere a ktorého miesto bolo všade tam, kde ho s dôverou volala bieda ľudí. Pri chorých prebdel celé noci. Bol všade tam, kam sa lekári a príbuzní obávali byť – opatrovať chorých s nákazlivou chorobou.

Predstavení rehole skoro spoznali veľkosť talentovaného rehoľníka. Tak s Božou pomocou celý svoj život zakladal na výchove mládeže. S pátrom Teodóziom neskôr spolupracovala sestra Mária Terézia Schererová, ktorú Sv. Otec Ján Pavol II. vyhlásil v roku 1995 za blahoslavenú. Ďalšou blahoslavenou sestrou bola sestra Ulrika a nakoniec sestra Zdenka Schelingová, ktorej 90. výročie sme si pripomenuli 25. 12., čiže na narodenie Ježiša Krista. Od založenia rádu sestier sv. Kríža bolo v reholi vyše 20 000 sestier. Dnes je ich na svete 6 000. Najviac sestier je v Indii. U nás na Slovensku je ich 231. Sú tiež na misiách vo svete, napr. v Ingenbote, v Rusku, v Ríme. Aj v dnešnej dobe sa sestričky starajú o chorých, bezvládnych v nemocniciach, ústavoch či penziónoch. Tiež sa držia hesla pátra Teodózia: „Celkom ukrižovanému a preto celkom blížnemu ako zástupkyne Kristovej lásky.“

Ešte sa vrátim k dňom, ktoré sme prežili v Dolnom Smokovci. Páter Gabriel, františkán nám prednášal o povolaní, o viere v Boha, ako máme žiť, ako brať s veľkou váhou náš život, lebo Pán Boh má s každým človekom veľké plány a každého v živote skúša, koľko vydrží. Za jeho povzbudivé slová sme mu veľmi povďační. Bolo nám tam aj veľmi veselo, lebo nám spríjemňoval chvíle gitarou a vlastnými skladbami, ktoré môžeme počúvať v rádiu Lumen. Sestričky nám tiež pripravili pekný program, napr. scénky, divadielko o živote zakladateľov sestier sv. Kríža. Bola to neopísateľná udalosť. Boli sme hrdí, že máme také sestričky. A preto sa aj naďalej modlíme za rehoľné povolania.

príbuzné sestričiek sv. Kríža

Kňaz a vtáčiky


Jeden starý kňaz prišiel raz v jedno veľkonočné nedeľné ráno do kostola a doniesol so sebou hrdzavú, skrivenú, starú vtáčiu klietku, ktorú položil vedľa oltára. Viacerí ľudia v údive nadvihli obočie, keď prehovoril.
“Včera som sa prechádzal po meste a uvidel som oproti chlapca, ktorý niesol túto klietku. Boli v nej tri malé vtáčiky, trasúce sa chladom a strachom. Zastavil som ho a spýtal som sa:

“Čo to tam máš, synak?” “Len pár starých vtákov,” odpovedal.
“Čo chceš s nimi robiť?” spýtal som sa.
“Zobrať ich domov a hrať sa s nimi,” odpovedal. “Budem ich dráždiť, aby sa pobili. Stavím sa, že to bude zábavné.”

“Ale skôr či neskôr ich budeš mať dosť a prestane ťa to baviť. Čo urobíš potom?”
“Ale, mám aj zopár mačiek,” povedalo malé chlapčisko. “Radi si na nich pochutia.”
Keď som na moment onemel, zašepkal som “Koľko chceš za tie vtáky, synak?”

“Čoo??!!! A na čo by vám boli, pán farár? Sú to len obyčajné vtáky z poľa. Ani nespievajú a vôbec nie sú pekné!”

“Koľko?”, znovu som sa spýtal.

Chlapec si ma premeral, ako by som bol bláznivý a povedal: “1 000 korún!”

Siahol som do vrecka a odpočítal som peniaze. Na konci aleje, kde bol strom, som klietku otvoril a klopaním na mriežku klietky som presvedčil vtáčiky, aby vyleteli. To vysvetľuje prítomnosť klietky v kostole.

V týchto prípadoch by sme sa mali riadiť učením Pána Ježiša Krista.

Jedného dňa sa rozprával Ježiš s diablom. Satan sa práve vrátil z rajskej záhrady a škodoradostne sa chválil:

«Nuž, Pane, práve som nachytal plný svet ľudí. Nastavil som pascu, starú návnadu, vedel som, že neodolajú. Mám ich všetkých!»

“Čo s nimi budeš robiť?”, spýtal sa Ježiš. Satan odpovedal:

“Chaa, budem sa zabávať! Budem ich učiť, ako sa sobášiť a rozvádzať, ako sa majú nenávidieť a škodiť si, naučím ich piť, fajčiť a preklínať. Naučím ich, ako vynájsť pušky a bomby a navzájom sa zabíjať. Už sa teším na tú zábavu!”

“A čo urobíš potom?” spýtal sa Ježiš. “Zatratím ich!” hrdo sa vypol satan.

“Koľko za nich chceš?” spýtal sa Ježiš.

“Hádam by si tých ľudí nechcel?! Niet v nich ani štipky dobra. Keď si ich vezmeš, budú ťa len nenávidieť. Napľujú na teba, budú ťa preklínať a zabijú ťa! Určite ich nechceš!”

“Čo za nich chceš?” opäť sa opýtal.

Satan pozrel na Ježiša a zaškeril sa: “Každú Tvoju slzu a všetku Tvoju krv!” Ježiš povedal: “Máš ich!” a zaplatil.

Kňaz mlčky zdvihol klietku a otvoril na nej dvierka … Nie je smiešne, že posielame e-mailom tisícky vtipov a tie sa rozšíria ako požiar, ale keď začneš posielať správy týkajúce sa Krista, ľudia si dvakrát rozmyslia, či ich pošlú ďalej? Nie je smiešne, že keby si tento príbeh mal podať niekomu ďalšiemu, mnohým z tvojho okolia ho radšej nedáš, pretože si nie si istý, čo by si o Tebe pomysleli? Nie je smiešne, ako sa viac trápim tým, čo si o mne pomyslia ľudia, než čo si o mne myslí Boh?

– re –