„Keď prišiel Spasiteľ na svet“

„Nechajte deti prichádzať ku mne, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“


Z podnetu chlapcov a dievčat z Vaniškoviec začali veriaci tejto filiálnej obce z farnosti Osikov pomýšľať na rekonštrukciu kostola sv. Imricha. Začiatky boli veľmi ťažké, pretože realizácia tohto programu nenašla u mnohých pochopenie. Na podnet režisérky M. B. začalo sa to divadelnou hrou „Keď prišiel Spasiteľ na svet“. Po vystúpení detí v Osikove v rámci popoludňajšej pobožnosti nazbierali na tento úmysel 17 000 Sk. Sám pán farár vdp. Ladislav Franc obetoval 30 000 Sk a to bol sľubný začiatok pre zbierky v iných farnostiach. Medzi prvými bola aj farnosť Víťaz s veľmi peknou sumou 26 100 Sk a filiálka v Ovčí 12 690 Sk. Všetci spomíname na pohostinnosť a štedrosť i lásku, s akou nás prijali v tejto farnosti vo svojich domovoch.

V rekordnom čase jedného roka bol kostol takmer dokončený. Veriaci z Vaniškoviec so svojím terajším duchovným otcom Jurajom Takačom pozvali svojho bývalého farára vdp. Ladislava Franca, aby slúžil prvú sv. omšu v ich obnovenom chráme na slávnosť patróna sv. Imricha. Za spevu detského zboru a všetkých veriacich duchovný otec Ladislav preniesol Eucharistiu do nového kostola. Celý rok sme totiž s povolením Arcibiskupského úradu v Košiciach slávili bohoslužby v kultúrnom dome.

Svoju homíliu začal duchovný otec textom žalmu 43: “„Súď ma, Bože a rozhodni môj spor s neverným ľudom …“. Vo svojej bohato teologicky fundovanej homílii celebrant vyzval prítomných na správnu cestu k svätosti podľa príkladu sv. Imricha, patróna tohto, teraz už prekrásneho Božieho stánku. Poukázal na svetlý vzor rodiny, i keď kráľovskej, ale svätej, v ktorej vyrastal a bol vychovaný sv. Imrich, ktorého si naši praotcovia vyvolili za svojho nebeského patróna. Po homílii nás duchovný otec Franc prekvapil, keď nám odovzdal dar od veriacich z Víťaza 11 750 Sk, ako aj svoj dar 18 750 Sk na dokončenie liturgických vybavení kostola.

Veľmi nás zahanbuje a mrzí, že duchovný otec Franc za svoju 40-ročnú prácu vo vinici Pánovej dostal ako jeho predchodca Andrej Haršághy len nevďačnosť a potupenie (podľa farskej kroniky Osikovskej). Duchovný otec povedal, že sa cíti ako vyhnanec podľa básne ruského spisovateľa Lermontova, ktorý sa túla „z milého severa v storonu južnuju“. Aj napriek všetkej nevďačnosti, ktorú má svet vo svojom arzenáli nevšímavosti, nás potešujú slová Božského Spasiteľa, ktoré povedal v reči na hore: „Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom.“ (Lk 6, 22-23)

Drahý duchovný otče, my vaniškovskí veriaci sľubujeme, že chceme všetky utrpenia, ktoré ste prežili aj pre našu nevďačnosť, odovzdať v tomto chráme Najvyššiemu za vás. Za všetko vyslovujeme srdečné Pán Boh zaplať!

vďační veriaci z Vaniškoviec

Pred vážnym rozhodnutím!

Božia vôľa nie je niečím mysterióznym a nedosiahnuteľným. Vo Svätom písme nájdeme mnoho dôkazov o tom, že je možné pochopiť duchovnú realitu.
V knihe Čo chce Boh? páter Michael Scanlan ponúka päť základných otázok, ktoré by sme si mali položiť, keď stojíme pred dôležitým rozhodnutím.

Prvá: Je to v súlade s Božím zákonom, ako ho zjavuje Sväté písmo, tradícia a učenie Cirkvi? Ak nie, nemáme to robiť.

Druhá: Napomáha to môjmu osobnému duchovnému rastu vo svätosti a k vnútornému obráteniu? Ak robíme rozhodnutie, ktoré prehlbuje našu jednotu s Bohom, v našom vlastnom živote sa jasnejšie prejaví Kristov život.

Tretia: Je v súlade s mojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami? Mnohé naše rozhodnutia prirodzene vyplývajú z predchádzajúcich rozhodnutí – vychádzajúc z toho, že naše predchádzajúce rozhodnutia priniesli dobré ovocie! Boh nás môže postaviť pred nové úlohy a odkrývať nám nové horizonty razom, ale častejšie ich pred nami odkrýva postupne a nadväzujú na seba.

Štvrtá: Čo potvrdzuje moje rozhodnutie? Po jeho prijatí Boh často dáva nejaké uistenie – možno sa otvoria dvere tam, kde dovtedy nebolo cesty, dostaneme potrebné prostriedky alebo potvrdenie správnosti nášho rozhodnutia dostaneme skrze slová blízkeho priateľa. Samozrejme, niekedy sa musíme rozhodnúť, a až potom uvidíme ovocie. Skúsenosť nie je najlepším učiteľom; ale overená skúsenosť ňou je.

Piata: Čo na to hovorí tvoje srdce? Mali by sme si jasne uvedomiť rozdiel medzi pokojom v srdci a konečným úsudkom rozumu. Hlava môže povedať áno, ale pokým nie je presvedčené naše srdce, môžeme sa dostať do „mŕtveho bodu“. To neznamená, že sa nám bude páčiť všetko, čo od nás Boh žiada. Ale kdesi v hĺbke to budeme chcieť urobiť.

Boh sa s nami nehrá na schovávačku. Keď hľadáme jeho pomoc v prijímaní dôležitých rozhodnutí, povedie nás.

Otče, dôverujem tvojmu plánu pre môj život. Viem, že chceš pre mňa to najlepšie. Pomôž mi, Otče, vo všetkých rozhodnutiach, ktoré stoja predo mnou.

prevzaté z mesačníka Slovo medzi nami

Panna Mária Ružencová, oroduj za nás!

Mesiac október bol pre nás kresťanov povzbudivý. Chodievali sme na pobožnosť sv. ruženca, kde sme čerpali silu do nášho každodenného života. Prosili sme Pannu Máriu, aby nás ochraňovala, vyprosila nám zdravie, radosť v našich rodinách a požehnanie, aby naše deti žili podľa desatora Božích prikázaní, aby si vedeli odpustiť a nerozchádzali sa.

Treba sa nám vrúcne modliť, zo srdca, aby nás satan nezískal. Aj televízia k tomu napomáha. Vypnime ju. Zoberme sv. ruženec a modlime sa, rozmýšľajme, kde robíme chyby. Nech deti rastú so svojou matkou a otcom, potrebujú obidvoch rodičov. Pán Ježiš urobil prvý zázrak v Káne Galilejskej, manželstvo posvätil a povýšil na sviatosť. Snažme sa to dodržiavať. Veď náš život bez Boha nemá cenu. Máme to najväčšie bohatstvo na svete, v srdci veľký pokoj a v duši Božiu lásku.

Nedá mi, aby som nespomenula vysviacku nového kostola Božského Srdca v Krížovanoch. Srdce nám plakalo od radosti. Boli to slzy radosti, že taká malá obec postavila za 5 rokov s Božou pomocou chrám. Duchovnému otcovi Petrovi patrí srdečná vďaka. Nebeský Otec nech ho odmení svojím požehnaním. Jeho Eminencia Mons. Alojz Tkáč v kázni prízvukoval, že obetný stôl je Kalvária, Golgota a kríž, aby sme cítili v srdci, kto za nás trpel, zomrel a vstal z mŕtvych z lásky k nám, k celému svetu. Posilnili sme sa Eucharistiou a rozlúčili sa pápežskou hymnou.

Ďakujeme všetkým, ktorí nás hojne a milo ponúkali občerstvením. A aj hudba Šarišan bola na jedničku s hviezdičkou. Vďačíme všemohúcemu Bohu za celoročnú úrodu, ktorú nám požehnal. Pane Ježišu, veľmi Ťa milujeme.

Mária Tobiášová, Ovčie

Jeseň, starí ľudia a ruženec …

Vstúpili sme do jesene – krásneho obdobia plného spektra farieb našich lesov, vône pálenej zemiakovej vňate, ranných hmiel so striebornými pavučinami, chladných rán a večerov, a taktiež do obdobia radosti z úrody, ktorú nám dobrotivý Boh požehnal.


Mesiac október je aj mesiacom úcty k starším, skôr narodeným, ktorým vďačíme za život, výchovu a vieru, ktorú nám odovzdali svedectvom vlastného života. V mesiaci október vidíme našich starších bratov a sestry veľakrát s ružencom v rukách. Modlia sa ho za seba a za svojich blízkych, za deti, vnúčatá, ale aj za potreby univerzálnej Cirkvi. Už nemajú síl robiť na poli a okolo domu ako za mlada, ale za to majú dostatok síl modliť sa. A modlia sa ho radi tak pred sv. omšou, doma hneď za rána, ako aj na obed i večer, keď sa zotmie za oknami. Ani nevieme, koľko požehnania nám touto modlitbou vyprosia . Sprevádzajú nás ňou celý deň, aj keď sú doma sediaci alebo ležiaci, oslabení rokmi a chorobou.

Modlia sa sv. ruženec – krásnu, hĺbavú a jednoduchú modlitbu. V nej rozjímajú spolu s Máriou o veľkých tajomstvách Ježiša Krista, ktorý prišiel na túto zem a vykúpil nás svojím krížom. V nej vyprosujú silu pre seba, aby statočne niesli svoj kríž podľa príkladu nášho Vykupiteľa. V nej sa spájajú s vykupiteľským dielom Ježiša Krista a pripájajú svoju obetu života. Som rád, že v našej farnosti sa veľa ľudí, mladí, starí, zdraví, chorí, otcovia, mamy, deti sami i spolu modlia modlitbu posvätného ruženca. Je to modlitba, ktorú aj ja, váš duchovný otec mám rád a objavujem jej krásu, silu, veľkosť a taktiež nevyhnutnosť modliť sa, aby som dokázal plniť svoju úlohu kňaza. Mária je našou veľmi dobrou matkou, ktorá je s nami vždy a s ňou sme vždy s Kristom.

O Panne Márii krásne píše sv. opát Bernard: „Keď zbadáš, že sa v tomto pozemskom živote viac zmietaš uprostred víchríc a búrok, ako kráčaš po pevnej zemi, neodvracaj oči od svetla tejto hviezdy, ak nechceš, aby ťa zavalili vlny. Keď sa strhnú víchrice pokušení, keď sa dostaneš medzi úskalia súžení, pozri na hviezdu, volaj Máriu. Keď tebou zmietajú vlny pýchy, ctibažnosti, ohovárania, žiarlivosti, pozri na hviezdu, volaj Máriu. Keď loďkou tvojej duše otriasa hnev alebo lakomosť alebo žiadostivosť tela, pozri na Máriu. Keď ťa desí veľkosť výčitiek, keď ťa ľaká špinavé svedomie, keď sa hrozíš prísneho súdu a už ťa chce pohltiť pažerák zármutku a priepasť zúfalstva, mysli na Máriu. V nebezpečenstvách, v úzkostiach a v pochybnostiach mysli na Máriu, vzývaj Máriu. Jej meno nech nezíde z tvojich úst, nech nevymizne z tvojho srdca. A aby si získal podporu jej príhovoru, nezabúdaj na príklad jej života. Nasleduj ju a nebudeš blúdiť. Ju pros a nikdy nebudeš bez nádeje. Na ňu mysli a nikdy sa nezmýliš. Jej sa drž a nepadneš. Pod jej ochranou nebudeš poznať strach. Keď ťa bude ona viesť, neunavíš sa. Keď ti bude ona milostivá, dosiahneš cieľ. A tak na sebe samom skúsiš, ako správne evanjelista hovorí: A meno Panny bolo Mária.“

Oliver Székely, duchovný otec, Víťaz

Stalo sa:

– 15. 9. – spolu s našim rodákom, misionárom Mirkom Forišom, SVD sme slávili sv. omšu k úcte Sedembolestnej Panne Márii na Doline
– 1. 10. – na Doline bola ďakovná sv. omša poľovníkov za uplynulú sezónu; sv. omšu slúžil misionár z Ovčia Jozef Humeňanský RCJ, pôsobiaci v africkej Rwande
– 8. 10. – zúčastnili sme sa neopakovateľnej udalosti – posviacky nového kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v susednej farnosti Krížovany; nový kostol posvätil Mons. Alojz Tkáč, arcibiskup, metropolita

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Počúvajme veľmi jednoduché slová: „Muž nech opustí svojho otca i svoju matku a pripojí sa k svojej manželke!“ Takto zrozumiteľne to káže Pán Ježiš. Som presvedčený, že nie je v našej krajine medzi mladými snáď nikto, kto by tie slová nepoznal alebo im nerozumel. Prečo je potom ešte toľko ľudí, ktorí tento príkaz zanedbávajú a rozbíjajú si svoje manželstvo spormi medzi mladými a starými?

Každý kňaz a každý pracovník z manželskej poradne by o tom mohol vyrozprávať romány. „Stále dohováram môjmu manželovi a márne. Nechce počúvať dobré rady mojich rodičov, u ktorých bývame. Budem sa musieť s manželom rozviesť, aby bol doma pokoj. Ja som vždy rodičov počúvala. Máme spolu dve deti, ale mamička mi sľúbila, že mi ich pomôže vychovávať, tak čo!“ „Neviete si predstaviť, ako nám do všetkého hovoria a pri­kazujú manželkini rodičia. Manželka je od detstva zvyknutá počúvať ma­mičku na slovo. Už som si našiel byt a prácu v zahraničí, ale svokra povedala manželke, aby odmietla ísť a ona počúvla.“

Prípad zďaleka nie ojedinelý. Kde je vina? V zlej svokre? V zlej vý­chove dcéry? A máme dve očividné viny. Ale je tu ešte tretia vina, keby si tá poslušná dcérenka vzala rovnako pasívneho mládenca, nechali by babičku komandovať a bol by pokoj. Ale tu si chlapec, vychovaný normál­ne k samostatnosti, vzal dievča úplne pasívne a katastrófa je neodvratná. Matka znemožnila svojej dcére, aby opravdivo dospela. Stále bude rozhodovať ona, čo je pre dcéru najlepšie a pohodlnejšie. Už dospieva­júcej mládeži by som radil – dobre si všímaj, kto je hlavou v rodine dievčaťa, o ktoré sa zaujímaš. Ak je to opačne ako v tvojej rodine, rad­šej sa rozíďte, nešlo by vám to spolu! A druhá rada pre slobodných by znela – snažte sa byť sami!

Štvrťstoročná generačná vzdialenosť (25 rokov) sa dennodenne prejavu­je v mnohých situáciách. Mladým je teplo a nechávajú všade otvorené – starí neznášajú prievan. Mladí pustia rádio naplno – starým to trhá uši. Na každom kroku sú rozdiely názorov, skúseností, záľub. Preto vám radím – keď je to možné, radšej sami! A keď mladí byt nezoženú a musia sa uspo­kojiť s izbou v byte niektorých rodičov? Potom aspoň nie v tej rodine, kde partnerom neboli nadšení, kde proti nemu mali námietky pred svadbou.

Keď je chlapec rozumný a energický, potom hneď, ako sa prejaví prvé napätie medzi mladými a starými, urobí dve veci – poraďte to tiež mladým v podobnej situácii:

1. Ak nie je možné sa odsťahovať – čo by bolo najlepšie – potom je potrebné vykonať dôsledné rozdelenie bytov a stykov s rodičmi. Budeme sa radi stýkať, keď sa to spolu naučíme a budeme vedieť.

2. Muž musí dať jasne a jednoznačne najavo, že je pri svojej manželke. Neznamená to, že by sa nemal s rodičmi stýkať. Ale nedovolí, aby mu ro­dičia hovorili čokoľvek proti manželke: „Nič mi nemusíte hovoriť. Ja svoju manželku poznám a mám ju rád takú, aká je. Ak mi naozaj chcete pomôcť, majte ju radi tiež.“

Keď mladí musia bývať u niektorých rodičov, potom aspoň – pokiaľ je to možné – radšej u rodičov nevesty. Nevesta sa ľahšie dohodne so svojou mamičkou ako so svokrou. Je potrebné, aby sa ešte pred svadbou dohodli pravidlá spolužitia – aké potrebné úpravy si mladí vykonajú v byte, ako sa bude rešpektovať vzájomné súkromie, samostatnosť, varenie, kto a koľko bude dávať na inkaso. Vám, mladí manželia, ktorí ste už pevne za­bývaní v spoločnej domácnosti so staršou generáciou, radím: využívajte výhody, ktoré to so sebou prináša a bráňte sa nevýhodám. Nedajte sa obalamutiť výhodami zdanlivými.

Býva to spočiatku pohodlné, keď sa mamička stane neplatenou „ženou v domácnosti“, neskôr aj „paňou na upratovanie“ a tiež „opatrovanie“ dieťaťa. Hrnie sa do toho veľmi často aj sama a rada. Nejaký čas to aj ra­da robí. Ale neskôr to za veľa nestojí, lebo je z toho unavená. A tak to speje v spoločnej domácnosti k samým mrzutostiam a napä­tiu. Babička narieka a mladí sa hádajú, kto má čo urobiť „za babičku“. Všetci sú podráždení a rodinná pohoda je na míle vzdialená. Prečo by to tak malo byť? Veď predsa celé stáročia žilo viac generácií pohromade a šlo to. Starí majú skúsenosti a mladí elán. Keď sa to spojí, je to dobré pre všetkých. Starí majú viac času ako mladí. Nech venujú ten čas vnúčatám – mladí majú komu zveriť deti. Deti zase majú milovaného deduška a babičku. Byt nie je cez deň prázdny. Áno, bývať u rodičov je riskant­né, ale keď sa to vydarí, je to veľmi pekné. Ak je nevesta čo len trochu múdra, dokáže si zo svokry urobiť spojenca – keď jej hovorí pek­ne mamička a nie len studeno „vy“, – keď si k nej „skočí po radu“ a dá tak najavo, že si váži jej skúsenosti, – keď pochváli jej syna a dá najavo, že ho má rada, – keď trpezlivo vypočuje jej rady. To neznamená, že ju musí vo všetkom počúvnuť, ale už pozorné vypočutie svokru poteší.

A vy starší pamätajte:
– po svadbe sa vzdajte všetkého vychovávania a učte sa mlčať, – raďte len vtedy, keď vás mladí požiadajú o radu, – keď už musíte niečo vyčítať, tak len výnimočne a vždy tomu svojmu. Keď sa u mladých schyľuje k hádke, múdri svokrovci sa zavčasu vytratia do svojho. Nestrpte to, aby sa k vám mladí chodili na seba sťažovať. Vy im k tomu niečo poviete, mladí sa večer v posteli uzmieria a zlí zostanete práve vy. Pre starých je najlepšie ustúpiť mladým z ich života a modliť sa za nich.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Láska – duša misijného poslania

Témou tohtoročného Svetového dňa misií je Láska – duša misijného poslania. Hrozí totiž nebezpečenstvo, že ak misie nie sú vedené láskou, teda ak nevychádzajú z hlbokého aktu Božej lásky, zredukujú sa len na akúsi humanitnú a sociálnu aktivitu. Láska, ktorú má Boh ku každej osobe, skúsenosti evanjelia a jeho ohlasovania a tí, ktorí ho prijmú, sa stávajú svedkami tejto lásky.

Každé kresťanské spoločenstvo je povolané ohlasovať Boha, ktorý je Láska. Boh svojou láskou preniká celé stvorenie i ľudské dejiny. Na počiatku vyšiel človek z rúk Stvoriteľa ako plod jeho láskavej iniciatívy. Neskôr však v ňom hriech zatienil Boží obraz. Prarodičia Adam a Eva, oklamaní diablom, narušili dôverný vzťah s Pánom, lebo podľahli pokušeniu zlého, ktorý im vnukol podozrenie, že Pán je ich protivníkom a chce obmedziť ich slobodu. Tým uprednostnili seba samých pred nezištnou Božou láskou v presvedčení, že takto sa presadí ich slobodná vôľa. Dôsledkom toho však bolo, že stratili prvotnú blaženosť a okúsili, aký trpký je smútok hriechu a smrti. Boh ich však neopustil, ale prisľúbil im a ich potomstvu spásu, ohlásiac, že pošle svojho jednorodeného Syna, Ježiša, ktorý v plnosti časov zjaví jeho otcovskú lásku, lásku schopnú vyslobodiť každé ľudské stvorenie z otroctva zla a smrti. V Kristovi nám bol darovaný večný život, samotný život Trojice. Vďaka Kristovi, Dobrému pastierovi, ktorý neopúšťa stratenú ovečku, bola daná ľuďom všetkých čias možnosť vstúpiť do spoločenstva s Bohom, milosrdným Otcom, pripraveným privítať doma márnotratného syna. Udivujúcim znakom tejto lásky je kríž. V smrti Krista na kríži sa totiž uskutočňuje láska v jej najradikálnejšej podobe. Vychádzajúc odtiaľto vieme definovať, čo je láska. Vďaka tomuto pohľadu kresťan nachádza cestu svojho života a svojho milovania. Aby sme milovali tak, ako chce Boh, musíme žiť v ňom a s ním: Boh je prvým príbytkom človeka a iba ten, kto v ňom prebýva, horí ohňom božskej lásky schopným zapáliť svet. Či vari toto nie je poslaním Cirkvi v každej dobe? Nie je ťažké pochopiť, že pravá misijná starostlivosť je spojená s vernosťou Božej láske a to platí tak pre každého jednotlivého kresťana, ako aj pre každé miestne spoločenstvo, partikulárne cirkvi i pre celý Boží ľud. Láska je a zostane motívom misijného poslania a zároveň je jediným kritériom, podľa ktorého treba niečo spraviť alebo nespraviť, zmeniť alebo zachovať. Je princípom, ktorý riadi celé konanie, a je cieľom, na ktorý sa musí zameriavať. Čo sa koná z lásky alebo je ňou inšpirované, nikdy nie je primalé a je vždy dobré. Byť misionárom teda znamená milovať Boha celým svojím bytím, ak je to potrebné až po obetovanie vlastného života za neho. Koľkí kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a laici aj v dnešných časoch vydávajú najvyššie svedectvo lásky mučeníckou smrťou! Byť misionármi znamená skláňať sa ako milosrdný Samaritán k núdzi všetkých – najmä tých najchudobnejších a najbiednejších –, pretože kto miluje Kristovým srdcom, nehľadá vlastný záujem, ale iba Otcovu slávu a dobro blížneho. V tom spočíva tajomstvo apoštolskej plodnosti misijnej činnosti, ktorá prekračuje hranice a kultúry, prichádza k národom a šíri sa až po samý kraj sveta. Tohtoročný Svetový deň misií nech poslúži na to, aby sme čoraz lepšie chápali, že svedectvo lásky, ktorá je dušou misií, sa týka všetkých. Služba evanjeliu sa totiž nesmie považovať za dobrodružstvo jednotlivca, ale musí sa vnímať ako spoločná úloha, na ktorej sa podieľa každé spoločenstvo. K šíreniu Božieho kráľovstva na zemi svojimi modlitbami a svojou spoluprácou prispievajú aj mnohí ďalší: deti, mládež i dospelí. Je veľmi žiaduce, aby sa táto spoluúčasť čoraz viac rozrastala vďaka prispeniu všetkých.

Z posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. ku dňu Svetových misijných dní

Slávnosť Sedembolestnej

Na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, keď slovenský národ putuje do Šaštína k našej patrónke vyprosiť si silu, pokoj, zdravie do každodenného života, tak aj veriaci z celej kokavskej farnosti putovali do farského kostola sv. apoštolov Petra a Pavla v Kokave nad Rimavicou.

Privítali vzácneho hosťa Mons. Eduarda Kojnoka, rožňavského biskupa, aby slúžil sv. omšu a po nej posvätil kríž nad obcou. Na slávnosti boli prítomní aj traja kňazi z okolitých farností, medzi ktorými nechýbal ani náš rodák, dekan Michal Jenča.

Otec biskup v kázni vyzdvihol pokoru Panny Márie, ktorá napriek tomu, že bola v požehnanom stave, putovala k príbuznej Alžbete. Všetky svoje starosti, problémy prechovávala vo svojom srdci a premýšľala o nich. Po skončení sv. omše sme išli v sprievode na vrch Kohútovo. Cestou sa pán farár zo Šoltýsky modlil krížovú cestu, niektoré deti a miništranti niesli zastavenia krížovej cesty. Bol to naozaj nádherný deň s hlbokým duchovným zážitkom.

Mária Bednáriková, Ovčie

Obnova Ružencového bratstva

V mesiacoch máj a október sa užšie spájame s našou nebeskou Matkou Pannou Máriou, ako nám ju vrelo odporúčal aj náš milovaný pápež Ján Pavol II., keď v Šaštíne roku 1995 povedal tieto slová: „Je dobré, keď máte medzi sebou Matku vo vašej veľkej slovenskej rodine, ktorej môžete dôverovať.“ Niet lepšej spomienky na Jána Pavla II. ako je modlitba posvätného ruženca, ktorý sa aj on tak rád denne na kolenách modlieval a odporúčal nás všetkých pod jej materinskú ochranu.

Mesiac október otvára aj svätica z Lisieux Terezka Ježiškova, ktorá sa po strate svojej pozemskej matky pritúlila do náručia Nebeskej mamičky, ktorú tak volala a povedala: „Ako rada by som sa stala kňazom, aby som mohla kázať o Panne Márii.“ Modlitba ruženca sa stala najobľúbenejšou modlitbou našich otcov a mám. Žiadne šperky ani iné ozdoby tak nekrášlia ruky našich mám ako retiazka z perál – ruženec.

V jednej z mariánskych piesní sa spieva: „Po matke zdedený ruženec vzácny mám, jak mi je on milý, vie iba Pán Boh sám. On radosť, útechu mojej matke dával, od nej ako chlapec často som ho brával.“ Áno, s istotou to môžeme potvrdiť, že slová piesne sú pravdivé. S akou radosťou a láskou nám naše mamky z odpustov doniesli retiazky a ružence so slovami „Nesieme vám pozdrav a požehnanie od Panny Márie“ a kládli nám na srdce, aby sme sa radi modlievali ruženec, lebo Nebeská mamka ho má najradšej. Modlitba ruženca znamená sadnúť si k nohám Panny Márie a počúvať, ako nám rozpráva o Ježišovi. Ňou jej zverujeme naše radosti, bolesti a premáhame útoky zlého ducha, najmä v dnešnej dobe. Je to modlitba, ktorú sa modlíme spolu s ňou. „Keď ma pozývate modliť sa za vás, vtedy vypočujem vaše prosby a spojím svoj hlas s vašim. Spájam svoju modlitbu s vašou. Preto je vždy účinná, lebo vaša Nebeská Matka je prosiaca Všemohúcnosť. Ja vždy dosiahnem, o čo prosím, lebo Ježiš nikdy nepovie nie na to, o čo ho prosí jeho Matka.“ (3. 10. 1983, Modrá kniha) Tak aj my rozširujme a radi sa modlime ruženec. Ak nemôžeme ísť do kostola, tak sa denne aspoň jeden desiatok pomodlime doma, v kruhu rodiny.

Aj u nás vo Víťaze sa 3. septembra konala obnova Ružencového bratstva (ďalej RB), ktorú viedol promótor pre RB na Slovensku páter Šimon Tyrol z rehole dominikánov. Obnova sa začala modlitbou sv. ruženca, po ktorej nasledovala sv. omša. Po obedňajšej prestávke sme sa zišli na adorácii, kde nás čakal Pán Ježiš, vystieral k nám ruky, aby nás privinul na srdce a posilnil svojimi milosťami. Po eucharistickom požehnaní sme s radosťou spievali žalmy modlitbou vešpier. Pátrovi Tyrolovi sa veľmi páčilo a v prednáške nám rozprával o vzniku žalmov a ruženca, aký majú medzi sebou jeden spoločný bod a to je oslava Boha. Pripomenul nám, že najväčšou modlitbou na oslavu Boha je sv. omša. O vzniku ruženca nám porozprával, ako v 12. storočí sa sv. Dominikovi zjavila Panna Mária a podávala mu ruženec ako záchrannú kotvu, prostriedok rozjímania nad udalosťami Ježišovho života. V roku 1475 zakladá dominikán blahoslavený Alan de la Roche prvé Ružencové bratstvo. Spomedzi laikov v šírení ruženca vynikal blahoslavený Bartolomej Lango, ktorého pápež Ján Pavol II. nazval aj „apoštolom ruženca“. Vyvrcholením duchovnej obnovy bola posviacka novej ružencovej zástavy, pri ktorej sme si obnovili prísľub a modlitbu k ružencovej Panne Márii. Kytica kvetov, milé ďakovné slová s prianím všetkého dobra nakoniec patrili pátrovi Tyrolovi. Touto cestou ďakujeme aj nášmu duchovnému otcovi Oliverovi a pani Emílii Uličnej. Nech ich dobrotivý Pán požehnáva a Panna Mária ochraňuje na ich životnej ceste. Nakoniec pán Magda urobil spoločný snímok a stretli sme sa na fare pri agapé. Krajšie meno ako ruženec – ružový veniec ani nemohla Panna Mária dať.

Ruža je kráľovnou kvetov a aj ruženec je kráľovnou mariánskych pobožností. A preto najkrajšiu kyticu, ktorú môžeme venovať našej Nebeskej Mamke, je jej ruženec. Modlievajme sa ho s láskou, aby strom nášho života priniesol ruže pre čas i pre večnosť, aby Panna Mária v našej poslednej hodinke odstránila tŕnie z ruží nášho pozemského života.

deti Márie

Evanjelizácia alebo Misia?

Povedané cirkevným jazykom, svet sa donedávna delil na dve časti: na Cirkev a misie. Doposiaľ sa to nezdalo byť problémom – na Západe bol pôvodný model a inde bola jeho kópia. Bohatá, vyučujúca a dávajúca Cirkev bola na Západe, zatiaľ čo inde bola Cirkev chudobná, učiaca sa a prijímajúca misie. To nebola tá správna cesta budovania vzťahu rovnosti, bratstva a sesterstva. Tento prístup viedol namiesto toho k pocitu závislosti, poníženia a vnútornej opozície.

O súčasnej situácii v Cirkvi možno vysloviť viacero tvrdení, no len málo z nich môže byť dôležitejších ako to, že Cirkev je Cirkvou na piatich kontinentoch a rovnako misie sú na piatich kontinentoch. Tento fakt je v prvom rade jednoduchým sociologickým tvrdením: ťažiskové centrum kresťanstva sa presunulo zo Západu na Juh – veľkú väčšinu kresťanov tvoria LatinoAmeričania, Ázijci a Afričania.


Moment premeny západnej Cirkvi na svetovú možno retrospektívne presne určiť do obdobia pontifikátu pápeža Pavla VI., ktorý systematicky vymenovával miestnych biskupov, vďaka čomu má dnes Ázia a Afrika takmer všetkých biskupov domorodých. V tomto svetle treba vidieť aj jeho cesty. Odkedy sv. Peter prišiel do Ríma, bol Pavol VI. prvým pápežom, ktorý vycestoval za hranice Európy.

Biskupskú synodu v roku 1974 možno označiť za výnimočnú udalosť v cirkevnej histórii v tom zmysle, že zatiaľ čo Druhý vatikánsky koncil (1962–1965), ako aj prvé tri episkopálne synody (1967, 1969,1971) boli dielom západných biskupov a teológov, štvrtá synoda v roku 1974 bola dielom biskupov a teológov z tretieho sveta, pričom pápež dokonca dvakrát zámerne citoval v záverečnom dokumente ich príspevky (EN 30, 31).

V tom istom zmysle položil Druhý vatikánsky koncil teologické základy na vznik mnohých miestnych cirkví, ktoré dokopy tvoria jednu Kristovu Cirkev, pričom každá z nich sa teší relatívnej autonómii a legitímnej pluralite foriem (LG 13, 23, EN 63). „Miestna Cirkev je totiž nielen typologický, ale aj ekleziologický koncept. Je miestom, kde sa evanjelium inkarnuje, proklamuje a žije tu a teraz – miestom, kde sa podporujú nové, lokálne podmienené formy, ktoré, ak fungujú, sa odsúhlasia a schvália.

Misijná aktivita sa definuje ako prvé hlásanie evanjelia ľuďom, ktorí sú stále príliš vzdialení od Krista (G 6, EN 51). V dôsledku toho sa misionárske situácie vyskytujú kdekoľvek, kde sa nachádza Cirkev. Preto môžeme hovoriť o misiách na piatich kontinentoch.

Tento výraz bol použitý už v roku 1963 na plenárnom kongrese Svetovej rady cirkví v hlavnom meste Mexika. Jeho význam hovorí o tom, že duch a skutky evanjelia vidno na univerzitách, v mestských častiach či centrách svetových záujmov tak málo, že musia byť opäť evanjelizované. Stačí objektívny pohľad na realitu, aby sme si boli tejto novovzniknutej situácie vedomí. Napr. v historicky „katolíckej“ Viedni chodí do kostola iba šesť percent populácie, pričom ďalších 94 percent sa Cirkvi odcudzilo. V Španielsku sa spoločnosť v priebehu 20 rokov zmenila z tradične kresťanskej na ,,modernú spoločnosť“, v ktorej dnes protikresťanské postoje sa premietajú do škôl, nemocníc i štátnej vládnej moci. A v celých USA žije sto miliónov ľudí, ktorí nepatria k nijakej cirkvi. Preto tu existuje iba jeden spôsob, ako vnímať dnešný stav – žijeme v misijnej dobe.

Neznamená to však, že všetci títo ľudia odcudzení Cirkvi sú odcudzení aj Kristovi alebo že by boli nereligiózni. Svoje náboženské otázky stále nesú so sebou, avšak snažia sa ich riešiť sami.

Doteraz sa misijná činnosť Cirkvi uskutočňovala len v jednom smere: Európa posielala misionárov na iné kontinenty. Dnes sa však aj v Európe stretávame s africkými kňazmi, ktorí spravujú farnosti v Nemecku, Taliansku či Francúzsku. A ich počet rastie rýchlejším tempom než počet Európanov na misiách v Afrike. Aj na našom každodennom živote závisí, či misie pretvoria tú-ktorú krajinu, pričom to neznamená, že všetci máme odísť do Afriky. Príkladom je život sv. Jána Máriu Vianneya, ktorý prežil celý svoj život v malej dedinke Ars, no každý deň sa vrúcne modlil za misie a prispieval na ne aj almužnou. Alebo sv. Terézia z Lisieux, ktorá sa stala aj patrónkou misionárov, hoci sa ,,len“ modlila za nich v uzavretom karmelitánskom kláštore a nikdy neopustila jeho priestor. Podobne na misijnú činnosť prispievali aj nedávno blahorečení manželia Quatrocini, ktorí pri výchove svojich 4 detí nezabúdali vo svojej farnosti organizovať zbierky na misie a tiež sprostredkovať príbehy misionárov ľuďom, ktorí sa potom za nich modlili.

Dr. ThLic. Gehard Weag