Svet je krásny

Keď odpočívam v tráve a hľadím na belasé nebo s bielymi barancami,
obkľúčený červeným mrakom,
maslovo žltými kvetmi
a ihrajúcimi sa živočíchmi, žasnem
nad tvojou fantáziou.
Koľko farieb je na tvojej palete:
hory odeté do lesklých ľadovcov,
smaragdové moria,
slnkom ožiarené roviny …
Tvoja ruka sadila tônisté lesy, pestré lúky
a dala vzrast plesnivcom na ústraní
a riasam na morskom dne.
Ďakujem ti, že svet je taký pestrý,
mnohotvárny a rôznorodý,
akoby tvoje všemohúce ruky hrali posvätnú hru,
akoby si Ty sám mal radosť z výzdoby tejto zeme.
Vesmír je odbleskom tvojej nádhery a krásy
a svet odbleskom tvojej lásky.
Už teraz žijem v nádeji,
že raz budem môcť hľadieť na Teba
a na nekonečné bohatstvo tvojej nádhery.

neznámy autor

Len pre mužov!!!

•keď sa vraciaš z práce, pobozkaj manželku a preukáž jej pozornosť
•venuj jej chvíľu predtým, než zoberieš do ruky noviny
•niekedy jej podaruj kvety, malý darček a nezabúdaj na dôležité sviatky
•povedz jej, že je pekná a že ju máš rád
•keď je unavená, pomôž jej s domácimi prácami
•keď vieš, že meškáš, zavolaj jej
•odlož noviny, keď ti manželka niečo hovorí
• často si ju pritúľ, ona to veľmi potrebuje
•usteľ za sebou posteľ, z času na čas poupratuj izbu a umy po sebe vaňu
•vynášaj smeti
•občas jej zavolaj z práce, aby vedela, že na ňu myslíš
•keď cestuješ, zavolaj jej, že si šťastne došiel
•neprepínaj každú minútu programy v TV
•za volantom sa správaj pozorne, šoféruj bezpečne
•ak niekde cestujete, pred cestou si spoločne dohodnite trasu
•pozeraj na ňu ako v prvý deň vašej lásky
•sľúb jej, že naostríš nože
•vymeň žiarovky, keď sa niekde vypália
•čítaj jej nahlas zaujímavé články
•nos jej ťažké veci
•keď sa s tebou rozpráva, pozeraj jej do očí
•keď sa vracia od lekára, spýtaj sa jej, čo povedal
•zasmej sa na jej vtipoch
•choď spať v rovnakom čase ako ona
•keď sa vracia od kaderníka, venuj pozornosť jej novému účesu
•využívaj príležitosť, aby ste boli často spolu
•keď sa vraciaš z cesty, povedz jej, že ti chýbala
•kúp jej obľúbenú sladkosť
•neprejedz sa na spoločnej večeri, aby si neskôr  nebol malátny a ospalý
•zlož po sebe dosku na WC
•pozývaj ju do kina, divadla, ale vždy skôr, aby sa stihla pripraviť
•pochváľ jej jedlo
•zorganizuj nejaký rodinný výlet alebo prechádzku
•nevracaj sa denne neskoro z práce
•nezanedbávaj svoj vzhľad a svoje oblečenie
•zaujímaj sa o to, čo denne prežíva
•keď niekedy spolu niekde idete, vezmi ju za ruku
•pýtaj sa jej, čo má rada

internet

Len pre ženy!!!

•oceňuj všetko, čo pre teba manžel robí a hovor mu to
•ak niečo neurobí dobre, nekrič: „A nehovorila som???!!!“
•keď zablúdi počas spoločnej cesty autom, neplač, ale nájdi pozitívnu stránku situácie, povedz napríklad: „Aká pekná cesta!“
•keď zabudne niečo kúpiť, o  čo si ho prosila, povedz: „Nevadí, prinesieš to neskôr“
•keď sa mu nechce niečo urobiť, neurážaj sa, ale popros ho o to neskôr
•večer ho privítaj s úsmevom a, ak je to možné, dobrým humorom
•keď je unavený, akceptuj to
•uvar mu niečo, čo má rád
•nekritizuj svojho muža pred inými a hlavne pred svojimi deťmi
•nebuď na neho zlá, keď stratí kľúče
•zaujímaj sa aj o jeho prácu
•ak ťa pozval do nejakej zlej reštaurácie alebo na nudné predstavenie, vyjadri svoje pocity citlivo
•dôveruj mu
•nesnaž sa ho nasilu zmeniť
•nepotápaj jeho vychovávateľské metódy
•keď sa vracia v horúci slnečný deň domov alebo práve pokosil trávnik, priprav mu niečo na pitie
•nerozhoduj o vážnych veciach bez rozhovoru s manželom
•nerozhadzuj peniaze
•nenariekaj neustále a nekritizuj všetko
•hovor manželovi o tom, čo cítiš a čo si myslíš
•pýtaj sa muža, čo mu robí radosť a možno ti to nakoniec aj povie …
•nedávaj domáce práce na prvé miesto pred časom stráveným s mužom osamote
•váž si jeho dôležité zvyky
•neprekladaj mu veci v kancelárii bez opýtania

internet

Musíme vytvárať a udržiavať vzťahy

Ak tvrdíme, že máme niekoho radi, musíme priznať, že máme k nemu určitý vzťah. Niet lásky bez vzťahu. A nemôže existovať úprimný vzťah, ak oňho nestojíme, ak si ho nepestujeme a neudržiavame. Pre správny vzťah s nejakým človekom treba niečo urobiť a musí nás to niečo stáť. Čo človeka nič nestojí, potom to samé za nič nestojí.

Aby sa správne vyvinul akýkoľvek vzťah k človeku alebo k Bohu, musí sa splniť päť dôležitých požiadaviek:
1. Musím mať čas, aby som sa mohol niekomu venovať. Ak niekto nemá čas, ťažko si môže vytvoriť nejaký vzťah. Čas je prvá a veľmi dôležitá veličina pre nové vzájomné vzťahy.
2. Keď som si už našiel čas, musím vytvoriť priestor a vhodné podmienky na vzájomnú komunikáciu, na dialóg (rozhovor). Ak sú vytvorené podmienky pre dialóg, musím vedieť, že má byť vedený jemne, citlivo, trpezlivo, vecne, konštruktívne a má obda­rovať oboch zainteresovaných, má tiež prinášať šťastie a radosť.
3. Pre dobrý a správny vzťah potrebujeme niečo obetovať aj zo svojho! Vzájomný vzťah musí aj niečo stáť, teda vyžaduje to aj moju obetu. Pre dobrý vzťah obetujem aj svojich koníčkov a zábavu, relax a možno niečo, na čo som sa už dávno tešil. Jednoducho, viem to obetovať.
4. K danej osobe či bytosti musím mať patričnú úctu. Ak chýba úcta na jednej či na oboch stranách, vzťah sa nemôže ani rozvinúť ani udržať.
5. A nakoniec cítim a som presvedčený, že bez milovanej a vzácnej osoby či bytia nemôžem žiť. Zisťujem, že som na nej závislý. Bytostne ju potrebujem a neviem si ďalší život bez nej predstaviť. Ak mi niečo zo spomínaných piatich prvkov vo vzájomnom vzťahu chýba, musím pochybovať o tom, či vôbec ešte nejaký vzťah mám alebo mi na ňom ešte záleží.
Pokúsme v tichu pouvažovať a zamyslieť sa nad našimi vzťahmi, či už k rodičom, súrodencom, priateľom, susedom, spolupracovníkom alebo aj k nadriadeným či podriadeným. Naisto zistíme, že máme vo svojich vzájomných vzťahoch na každej úrovni, na každom kroku čo naprávať.
Nech nám Pán udelí, aby sme to dobre videli, spoznali a s Jeho pomocou vedeli aj napraviť.

Dr. Vaščák Blažej

Posolstvá Malej Terezy

„Nedávala som Pánu Bohu nikdy nič, iba lásku. On mi odplatí tiež láskou. Po svojej smrti zošlem dážď ruží. Milovať, byť milovaná a vrátiť sa na zem učiť milovať Lásku.“ Toto posolstvo oznámila vtedy, keď ešte bola pripútaná na posteľ ťažkou chorobou tuberku­lózy pľúc.
V týchto pár riadkoch chcel by som naznačiť, ako to, čo sľúbila, splnila a dosiaľ plní. „Po svojej smrti zošlem dážď ruží“. Tento dážď začal hneď po jej smrti. Kľačiaca sestra pri smrteľnej posteli sv. Terezky bola uzdravená z mozgovej choroby tým, že položila hlavu na jej bosé nohy. To bol počiatok milostného dažďa, ktorý trvá až podnes. Uvediem len niekoľko z veľa tisíc zázrakov.

V Írsku, v dedinke Hoilymouthu, umierala pani Mac Nelisonová na otravu krvi. Jej štvorročná dcérka Katka položila na jej posteľ šesť voňavých snežienok. „Kde si vzala tie kvietky?“ „Jedna sestrička zostúpila z neba. Mala také krásne ruky. Dala mi ich so slovami: „Mamička sa uzdraví.“ A vskutku, na druhý deň bola mamička úplne zdravá.
V čínskom veľkomeste Šanghai bol malý Linz roztrhaný delovým graná­tom, ktorý vybuchol pred ním. Umie­rajúceho chlapca priviezli do nemocnice, ale neumrel, lebo, ako hovorí „akási sestrička, ktorá má iný oblek, prišla nad ním až niekoľkokrát bedliť.“ Bolo to už päťkrát. Po šiesty raz ju chla­pec prosí: „Ak si sv. Terezka, ukáž mi svoju tvár.“ A malý mučeník do­dáva: „Vtedy sa s úsmevom otočila; ó, aká bola biela! Potom zatvorenými dverami odišla.“ Chlapec sa čoskoro uzdravil.
Avšak sv. Terezka uzdravovala a hojila nielen rany tela, ale aj rany duše; týchto zázračných uzdravení bude azda viac ako predchádzajú­cich.
V Paríži žili mladí manželia. V druhom roku manželstva sa im narodilo dievčatko Marcelka. Žili šťastne. Ale za krátky čas sa aj nad ich rodinným kruhom roztiahlo tmavé mračno. Manžel sa dal zviesť falošným úsmevom filmovej herečky a opustil matku i dieťa. V prvých mesiacoch im posielal peniaze. Ver­ná manželka ich však vždy odmietla. Začala sa však vrúcne modliť za svoj­ho manžela.
Pri jednej návšteve chrámu Matky Bolestnej si všimol matku a malé dievčatko starší kňaz. Na tvári mladej ženy videl hlboký bôľ. Preto počkal na ňu pri dverách chrámu, aby ju potešil: „Majte dôveru v Boha a obráťte sa k našej Malej Svätej, ona istotne za­hojí váš bôľ.“ Od tej doby bolo vždy vidieť kľačať matku s malou Marcelkou pred oltárom sv. Terezky, ako sa vrúcne modlia za návrat zblúdilého. Konečne prišiel sviatok sv. Te­rezky. Matka s dieťaťom opäť išla do chrámu, ale s akýmsi čudným tuše­ním. Pokľakla s Marcelkou na svo­jom mieste pri oltári, ktorý bol dnes v záplave kvetov a svetla. Začala sa sv. omša. Matka sa začína modliť a modlí sa tak vrúcne, že nevníma okolie. Zrazu vidí, ako sa na ňu sv. Terezka usmiala. Tu si vedľa nej po­kľakol mladý muž a modlil sa s ľuď­mi a kňazom modlitbu k sv. Terezke za záchranu moderného sveta. Marcelka potiahla matku: „Mamička, pozri sa vedľa seba! Mamička, otecko sa vrátil.“ Naozaj sa vrátil, vidí ho na vlastné oči a slzy nesmierneho šťastia padajú na zlaté vlásky malého dievčatka. „Áno, vrátil sa, dcéruška, sv. Terezka nám ho priviedla.“ Tak plní sv. Terezka svoje posolstvo a neustále padajú z jej náručia ruže na boľavú zem. Tým ukazuje i nám, ako nás nesmierne miluje.
Všimnime si však ďalších slov po­solstva „byť milovaná a vrátiť sa na zem.“ Sláva sv. Terezky sa roz­šírila po celom svete rýchlosťou blesku. A azda najväčší zázrak je to, ako toto panenské dieťa dobylo v krátkom čase celý svet. Francúz­sko ju vyhlásilo za národnú patrón­ku. Ale neostala len svätou francúz­skou. Stala sa medzinárodnou sväticou. Získala si srdcia všetkých Európanov, aj ostatné svetadiely sa pretekali v prejavoch lásky k „Malej Svätej“. Tak sa v Amerike objavuje tereziánska ruža v dvadsiatich biskup­ských znakoch. V Mexiku je patrón­kou dvoch diecéz. V Brazílii si získala celý národ od ministrov až po chu­dobných pastierov. V Afrike ju ctia od západného pobrežia až do Abesínie. V Egypte ju volajú „malou kráľovnou“. Na Filipínach konajú jej spolubratia pod jej ochranou nad­ľudské práce. Je oficiálne najvyššou prefektkou Cookových ostrovov. V Indii sú takmer všetky školy pod ochranou sv. Terezky, ba aj rôzne obchodné spoločnosti, podniky a priemysel. V Číne šíria misionári svätú vieru pod jej ochranou. Obra­zy sv. Terezky prenikajú aj do sta­rých pohanských chrámov a pagôd. Z týchto pár riadkov vidíme, ako si táto Malá Svätá za krátku dobu dobyla celý svet, je milovaná celým svetom.
Konečne posledná, najdôležitejšia časť posolstva „učiť milovať Lásku“. Tieto posledné slová si dnes opakujú mnohí a mnohí ľudia. Lenže o svo­jom milovaní a láske majú úplne inú predstavu, ako mala sv. Terezka. Predmetom jej lásky bol nekonečný Boh, ktorý je Láska sama. A milovať tohto dobrotivého Otca, čo je povin­nosťou každého človeka, zvlášť kres­ťana, nás učí sv. Terezka spôsobom najjednoduchším. Tento spôsob je prístupný pre všetky duše. Je to, ako hovorievala sama, „malá cestička“ alebo „duchovné detinstvo“. Preto robila skutky celkom jednoduché, aby ju mohli nasledovať všetci ľudia bez rozdielu vzdelania, veku a spo­ločenského postavenia.
Mnohí z vás by sa azda spýtali, čo je to tá malá cestička alebo to duchovné detinstvo? Odpoviem vám slovami sv. Terezky: „Byť duchovne malým znamená byť v náručí nášho Nebeského Otca a nestarať sa o nič, len o to, ako mu pôsobiť radosť.“ Byť malým znamená tiež to, že sme si vedomí svojej slabosti a úbohosti. Konečne to ešte znamená nezúfať, keď sa dopúšťame chýb. Predsa malé deti často padajú, ale keďže sú maličké, mnoho si neublížia. Niekomu napadne, ale ako to mám uskutočniť v dennom živote, ja matka pri mnohých deťoch, ja ro­botník pri každodennej práci? Celkom jednoducho: svedomito a s radosťou plniť povinnosti svojho stavu a obetovať svoje denné námahy Pá­nu Bohu. Tak bude tvoja práca zá­služná nie menej, ako práca misio­nára v pohanských krajoch alebo re­hoľnej sestry, ktorá z lásky k Bohu a k nesmrteľným dušiam ošetruje chorých v nemocnici.

František Jurík, CSsR, prevzaté z Vestníka Združenia sv. Jozefa 6.11.1947, upravené

Drahí farníci,

ubehlo veľmi veľa času, odkedy sme sa naposledy videli. Aj som si hovoril, že čas od času napíšem niečo o sebe, ale lenivosť a iné okolnosti ma odradili.

Odvtedy sa u mňa udialo veľa nového. Keď som odchádzal zo Slovenska posledný- krát späť do Tambova, mal som príjemnú cestu, až pokiaľ som nedošiel do mesta Voronež za ruskou hranicou, kde som si chcel odpočinúť na benzínpumpe, čo som aj, no keď som sa chystal vyrážať, zjavili sa náhle dve autá, ktoré ma zablokovali a z nich vyšlo zo sedem ľudí kaukazskej národnosti a začali vyjednávať o mýte: „Nechceme tvoje auto, ani tvoje veci ani teba, ale potrebujeme peniaze. Zaplať 200 euro a môžeš spokojne odísť, ináč nemusíš docestovať do Tambova.“ Po dlhom vyjednávaní som to „zbil“ na 100 tvrdiac, že milionár nie som. Tiež som si v duchu pomyslel, že to, čo žiadajú, je vlastne nič, prach. Mohli pýtať viac, keď by boli veriaci. Požehnanie v ich ťažkej robote – okrádaní by im asi dalo viac. Pravdu povediac, spomenul som si na slová sv. Františka Assiského, ktorý svojim životom i slovami svedčil o tom, že lepšie je niekedy vlastniť málo alebo nič, než si vešať na krk slučku. Nuž ale bez prostriedkov sa nikde nedostaneš. Jediné, čo som si všimol u seba bolo to, že ma to nijako nevyviedlo z miery; Boh ma preveril, aby sa ukázalo, čo si najviac cením v živote. Ďakujem Mu aj za túto skúsenosť.
Keď som došiel do Tambova, prešli asi dva týždne a už som ho musel opustiť po tom, ako ma regionál odoslal do Moskvy ako kaplána do farnosti sv. Oľgy. Tam som sa „ohrial“ asi mesiac a opäť ma regionál prosil, či by som nešiel na Ukrajinu zastupovať nášho spolubrata z Brazílie, ktorý odchádza na dovolenku na tri mesiace domov. Zo začiatku som súhlasil, ale potom som to oľutoval a chcel som sa akosi z toho vykrútiť. Zase kdesi ísť, stále meniť miesto ma už začalo zlostiť. Niekedy rýchlo hovorím „áno” a potom začínam zvažovať. Nakoniec som sa vykrútiť nezmohol a v januári som pekne odcestoval na Ukrajinu do Verbovca. Samozrejme, v porovnaní s Moskvou to bolo nebo a zem. Dedinka v doline, ticho, nádherná príroda, jednoduchí ľudia … Privykol som si veľmi rýchlo a bol som tam ako doma. Prvé, o čo som sa snažil, bolo vybudovať si blízke vzťahy. Trochu som sa obával reči, ale vďaka nášmu „komunizmu” (aspoň na čosi bol dobrý) rusky rozumeli skoro všetci až na mladé pokolenie, ktoré si už ruskú reč málo osvojuje. Tu som zastupoval nie tri, ale skoro päť mesiacov. Mal som aj sestry, ktoré ma uviedli do všetkého, za čo som im veľmi vďačný, a tak som sa snažil ľuďom doniesť Ježiša a predstaviť Ho nie ako tyrana a policajta, ale ako nášho milujúceho a stále sprevádzajúceho priateľa a Otca.
Veľkým problémom a hriechom vo farnostiach, a to nielen na Ukrajine, ale aj v našich na Slovensku a v iných štátoch, je veľká nevzdelanosť a analfabetizmus mnohých veriacich. Taktiež aj uzavretosť a neprijímanie ničoho nového, čo by im mohlo pomôcť v raste a v dosiahnutí pokoja a šťastia. Zachovávanie zvykov a tradícií je iste chvályhodné, ale neotvoriť sa pre Ducha Kristovho je vrcholnou tragédiou a krachom. Koniec-koncov svedčia o tom už pomaly sa vyprázdňujúce kostoly a odchody z Cirkvi do siekt. Zachraňujeme a zachovávame vieru, ale nerozvíjame ju, nerastieme v nej. Stávame sa rutinérmi a formalistami, čo nás potom dovedie často do krízy, znechutenia a odporu voči tomu, v čo sme verili. Z druhej strany som sa veľmi zaradoval, že v ľuďoch sa zachránila akási jednoduchosť a „neporušenosť” a taktiež akýsi hlad po skutočnom vzťahu s človekom a tiež s Ježišom.
Tri mesiace prešli a ja som sa už zberal do Moskvy, no jeden z našich spolubratov v susednej farnosti ma poprosil o zastupovanie na dva týždne a ešte jeden diecézny kňaz ma prosil tiež o dva týždne. Ja som akosi s radosťou súhlasil, páčilo sa mi tam a najviac som sa radoval niektorým blízkym ľuďom. Celý mesiac som dával duchovné cvičenia pre ľudí, kde akcent som dával na tajomstvo spovede ako miesto nielen odpustenia, ale aj uzdravenia a naplnenia Duchom Svätým. Keď sa môj čas skončil, regionál ma prosil a taktiež jeden zo spolubratov mi predkladali jednu farnosť, malé mestečko, aby som sa jej ujal. A zase som sa ocitol pred dilemou, či vziať alebo nie. Hoci by som to zobral, predsa som cítil, že v Rusku mám zostať. Ešte som si nechal na to čas. Jediné, o čom prosím je, aby som sa nepriečil vôli Božej. Na Ukrajinu som nechcel ísť ani za svet, protivil som sa a až potom som pochopil, že to bola nielen vôľa predstaveného, ale aj Božia vôľa. Toľko radosti, priateľov a prekvapení, ktoré ma tam stretli, by som si ani nemohol predstaviť. Vždy, keď sa niekde veľmi nechce ísť, ako aj v tomto prípade, vždy choď! To sa mi potvrdzuje v živote.
Teraz som zase v Moskve, spolupracujem s protestantmi, konkrétne s jedným z pastorov, kde chceme spolu viesť rôzne podujatia duchovne, čo aj robíme spolu s jeho komunitou, či už sú to biblické stretnutia alebo spoločné výjazdy. Sám si uvedomujem, že bez spolupráce s inými tu neurobíš nič. Stojí pred nami otázka rozdelenia, ekumenizmu a jednoty kresťanov, ktorá sa nedosiahne tým, že sa budeme len modliť za jednotu a pritom sa budeme vyhýbať stretnutiam s ľuďmi iných denominácií na ľudskej i duchovnej úrovni. Od každého z nás sa bude vyžadovať zrieknuť sa samého seba, stratiť svoj život, o ktorom sme presvedčení, že je najsprávnejší a najčistejší. Boh je Bohom jednoty a lásky – prijatia všetkých bez podmienok a my kráčajúci za Ním, budeme musieť ešte neraz „zomrieť svojim často falošným predstavám o živote, Cirkvi a Bohu, ktoré nosíme vo svojich srdciach”.
Želám vám, aby ste zostali stále otvorení pre Ducha, ktorý veje, kam chce a nebáli sa strácať pre Krista. Verím, že sa skoro stretneme. Nech vám Kristus dá svojho Ducha lásky, prijatia a jednoty, aby ste videli Jeho pôsobenie všade okolo seba. Veľká vďaka vám všetkým za modlitby a podporu. Zostaňme verní nášmu poslaniu. Amen.
S pozdravom a láskou

Miroslav Foriš, SVD

Stalo sa

– 7. máj – účasť na 2. národnej púti Rádia Lumen v Krakove
– 7. máj – výstup na Sľubicu, kde sa na poludnie konala pobožnosť
– 13. máj – púť 40-tich detí na Mariánsku horu v Levoči
– 20. máj – 80 birmovancov prijalo sviatosť kresťanskej dospelosti z rúk Mons. Stanislava Stolárika
– 22. – 28. máj – prebehla akcia eRka „Vypni telku, zapni seba“
– 29. máj – účasť na večeradle v Gaboltove pri príležitosti 300-tého výročia založenia Bratstva Panny Márie Škapuliarskej
– 4. jún – 1. sväté prijímanie vo Víťaze prijalo 30 detí

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

VI. Žena má byť srdcom rodiny
V predchádzajúcej téme sme si povedali, že muž je a má byť hlavou rodiny. Posmešná odpoveď zo skúseností býva: a žena je krkom, ktorý tou hlavou otáča a riadi. Veď pohyblivejší krk nie je na škodu.
Napriek tomu si stanovme inú zásadu: muž nech je hlavou rodiny a žena nech je jej srdcom. Keď sme si naznačili, čo je potrebné na to, aby sa mládenec po ženbe správal ako muž a hlava, je teraz namieste povedať vám, ženy, o vašej úlohe, o tom, ako máte byť srdcom vášho domova. Nechajme sa aj tentokrát viesť múdrou autorkou Malej školy lásky.
Za čias našich babičiek si aj tá najchudobnejšia nevesta priniesla do manželstva perinu a širokú pohodlnú posteľ. Dnešné nevesty sa skôr starajú o počítač, internet, magnetofón, televízor a automatickú práčku. Ale verte, že manželská posteľ zostáva aj dnes základom dobrého spolužitia. Otázky sexuálneho života patria skôr do zdravotnej pohlavnej výchovy a serióznej prípravy snúbencov na manželstvo, ale aj tu dáva apoštol Pavol múdru radu: „Neodopierajte sa jeden druhému, iba ak na čas so vzájomným súhlasom. Potom zase buďte spolu …“(1Kor 7,4-5). Dobrý a správne žitý pohlavný život je zázemím súladu nielen telesného vzťahu, ale aj duševného a duchovného rastu. Veď pohlavný život manželov aj posväcuje!
Aby žena dobre plnila funkciu srdca v manželstve, má sa o svojho muža láskyplne zaujímať – o jeho názory, o jeho prácu, o jeho záľuby a odpočinok. Má mať pre neho slová uznania, docenenia a pochvaly za všetko, čo vie a čo všetko pre rodinu robí. Muž dokáže veľké veci, keď vidí za sebou aj obdiv svojej manželky. Táto potreba uznania a pochvaly nie je chlapskou márnivosťou, je to základná potreba každého človeka, aj hlavy rodiny.
Keď sa niekedy dostanem do blízkosti žien, ktoré posudzujú a vysmievajú svojich mužov, prechádza mi mráz po chrbte. Koľko posmechu a pohŕdania sa odráža v ich klebetení. Vari sú ich manželia skutočne až takí bezohľadní, leniví a sebeckí? Ale na čo je dobré toto verejné oznamovanie, že ste svoje vzťahy nezvládli, namiesto toho, aby ste hľadali, ako ich zvládnuť?
K najzávažnejším problémom vydatej ženy patrí počet detí. Nemôžeme zatvárať oči pred faktom, že veľa rodín býva v panelových bytoch ako „králiky v kotercoch“. Bolo by absurdné žiadať, aby v týchto podmienkach privádzali ženy na svet každý druhý rok dieťa. Veď tu nejde len o splodenie dieťaťa, ale je potrebné ho najmenej 18 rokov vychovávať. Aj napriek tomu by ženy nemali byť nútené používať antikoncepciu, ktorá im ohrozuje zdravie. Tým menej by mali byť nútené k umelému prerušeniu tehotenstva (k vražde). Muž má byť rytierom svojej ženy a niesť spolu s ňou tieto starosti. Nenechávať všetko len na ženu a žiadať si ju, kedy sa mu zachce.
Počúvajte, ako o tom hovorí ženáč ako vy, apoštol Peter: „Rovnako aj vy, muži, žite s nimi vo vedomí, že sú slabšou ženskou nádobou a preukazujte im úctu ako spoludedičkám milosti života …“ (1Pt 3, 7).
Teraz sa však, mladá manželka, pozri trochu do zrkadla, ktoré ti nastavím. Počula si, že tvojho muža čakala v prvej chvíli po svadbe dôležitá úloha – stať sa z hravého mládenca chlapom, mužom, hlavou rodiny. Aj teba čaká úloha: aby si si vybrúsila svoje dobré vlastnosti, aby si sa ubránila posvadobnej korózii svojho života. Pozorovala si určite na iných, čo sa po svadbe veľmi často stáva s milými a nežnými dievčencami. Začnú byť hádavé, domýšľavé, pyšné, ohováračské, závistlivé, chamtivé aj zlé.
„Zatekanie vody strechou domu a hašterivá žena vnútri domu je rovnaké trápenie,“ čítame v knihe Prísloví. Základným zlozvykom mladých paničiek je netrpezlivosť a uponáhľanosť. Chcú mať všetko a hneď: „Prečo ešte nemáme auto ako sused?!“ Skôr než sa mladá pani naučí hospodáriť s peniazmi, usúdi, že muž málo zarába a núti ho, aby si hľadal ďalšie alebo lepšie zamestnanie. Nosí svoj nos stále vyššie a tak ani nezbadá, že zatiaľ čo je k mužovi zo dňa na deň protivnejšia, mužova kolegyňa v práci mu je zo dňa na deň sympatickejšia. A potom sa čuduje, čo sa to s jej mužom stalo?!
Trúfam si povedať, že snáď každá žena, ktorá nie je bohabojná – to znamená nenechá sa viesť Duchom Svätým – sa časom stane takou hroznou a odpornou manželkou. A tak, milé manželky, počúvajte: aby vaši manželia vedľa vás dozreli na mužov a na hlavy rodín, na to je potrebná vaša spolupráca a pomoc. Svätý Pavol k tomu radí: „Ženy, podriaďujte sa svojim mužom.“ Čo to znamená podriadiť sa mužovi? Znamená to dovoliť mu, aby on rozhodoval. On to na začiatku manželstva asi veľmi dobre nevie. Od detstva za neho rozhodovali iní, stále ho niekam tlačila jeho mamička, babička, aj učiteľka. Nechával pokojne rozhodovať iných – a na to si aj zvykol – a teraz nechá teba, svoju ženu. A tebe sa to spočiatku páči. Ale časom sa z teba stane žena rozkazovačná a uštvaná: „Prečo sa mám ja stále o všetko starať?“ A vedľa uštvanej ženy si pokojne vegetuje a lebedí manžel – trúd. Totiž starosť o peniaze, deti, potreby, opravy. To je domácnosť a teda ženská starosť! A preto on si ide za svojím koníčkom, za svojou zábavou.
Žena začne takého muža – trúda – zosmiešňovať a prestane si ho vážiť. Nepochopí, že ona je pritom spoluvinníkom. Nemala kdesi na začiatku manželstva dosť trpezlivosti, aby počkala, kým mužovi dôjde, že tú prasknutú dosku na záchode má kúpiť a vymeniť on sám. Namiesto povzbudzovania vyslovením dôvery, že je šikovný a určite to zvládne, začala mu vyčítať a zosmiešňovať ho; potom išla, kúpila dosku a vymenila ju. Z milujúcej a obdivujúcej manželky sa stala zádrapčivá osoba – a to je prehra pre oboch manželov.
Ty si kresťanka, ty to tak nerob. Vychádzaj mužovi v ústrety svojou láskou a nehou. Chci byť srdcom svojho domova a pomáhaj mužovi, aby sa naučil byť jej hlavou. Potom to bude predpokladané vytvorenie domova pre vás obidvoch a pre vaše deti.

MUDr. Vaščák Blažej

Predmanželská Náuka

Myslíme si, že to boli pekné a príjemné stretnutia, na ktorých sme sa dozvedeli aj niečo nové a zároveň sme si potvrdili už aj známe fakty, ktoré sú potrebné do manželského života.
Sme radi a vďační, že sa našli takí ľudia, ktorí sa nám na úkor svojho voľného času dokázali a chceli venovať.
Ďakujeme.
Terka a Dušan

Boli to veľmi príjemné stretnutia, je to škoda, že je ich málo. Naučila som sa toho veľa, mnohé veci som poznala vďaka mojim rodičom. Oproti nim mám výhodu, že som takéto niečo mohla absolvovať. Každá náuka mala niečo do seba.
Ďakujem.
Marianna Chovančáková

Podľa nášho názoru nám náuka dala veľa. Dozvedeli sme sa o niektorých veciach, ktoré nám doposiaľ neboli známe. Vieme, že sa v istých životných situáciách môžeme na vás obrátiť. Za náuku veľmi pekne ďakujeme. Predmanželská náuka je pre nás do budúcna prínosom.
Mária Konečná, Marek Gubčík

Sme veľmi radi, že sme mali možnosť zúčastniť sa na predmanželských náukách. Veľmi sa nám páčil otvorený, úprimný a odborný prístup našich animátoriek. Bolo z nich cítiť veľkú ochotu porozprávať nám a oboznámiť nás s vecami a skutočnosťami, ktoré sú v manželskom živote dôležité a samozrejmé.
Ďakujeme za ochotu.
Peter Galan, Lucia Smolková

Tieto náuky nám dali dosť veľa. Naučili sme sa lepšie si rozumieť, lepšie sa chápať a hlavne sa už tešíme na spoločný život. Uvedomujeme si, že to nebude život ako z rozprávky, ale budeme si ho budovať tak, aby bol krásny. Náuky by mal absolvovať každý jeden pár, lebo nie sú to náuky o strachu, čo nás budú skúšať, ale sú veľmi poučné. Určite si veľakrát spomenieme, čo a ako by sme mali žiť a ako by sme mali vychovávať svoje potomstvo.
Sme veľmi radi, že sme niečo také mohli absolvovať.
Miroslava, Jozef

Poďakovanie
Tieto slová chceme venovať ako poďakovanie našim animátorkám a nášmu duchovnému otcovi za ich ochotu a chcelosť, že si v dnešnej uponáhľanej dobe našiel čas niekto, komu záleží na mladých snúbencoch, kam smerovať ich život.
Ako je dobré, keď si kúpime nový televízor, mobil alebo inú vymoženosť tejto doby a máme pri nej návod na použitie, ktorý najprv preštudujeme, keď chceme, aby nám vec správne fungovala. Tak aj my sme vďaka snúbeneckej škole dostali takýto „návod na použitie“ pred vstupom do nášho spoločného života: ako je potrebné vedieť nechať si ružové okuliare na očiach a neskladať ich, aj keď prídu v spoločnom živote ťažké a kritické chvíle.
Chceli by sme navrhnúť, aby podobné stretnutia absolvovali aj rodičia snúbencov, aby si uvedomovali, aká dôležitá je aj ich pozícia pri budovaní šťastného manželstva svojich detí.
Takže ešte raz vám ďakujeme a vyprosujeme vám veľa Božích milostí, pomoc a dary Ducha Svätého do ďalšej práce.
Erika a Ľubomír

Misijná púť detí

Sobota 13. mája lepšie ani začať nemohla. Od rána nás sprevádzalo krásne slnko a deti už o 8:15 nedočkavo čakali na zastávke pred kostolom na autobus, ktorý nás mal odviezť priamo do Levoče. Pred deviatou sme plní očakávaní vyrazili spolu aj s deťmi z Ovčia.

V Levoči sme sa pripojili k ostatným deťom a hor‘ sa na horu po stopách jednotlivých stanovíšť, na ktorých sme deťom priblížili deň, kedy sa Panna Mária zjavila trom pastierikom vo Fatime. Potrápili sme sa aj so zaujímavými hádankami a vymýšľaním básničky pre Pannu Máriu. Jednej zo skupiniek sa podarila takáto:

Dnes fatimská Panna zjavila sa, je to nevídaná krása. Dnes deti putujú na horu, aby vzdali vďaku Bohu.
Fatimská Panna Mária, Ty naša biela ľalia. Dnes je sviatok Tvoj, všetkým deťom rany hoj.
Nech Tvoje srdce vždy k nám láskou hreje a nikdy nebude bez nádeje.
Prišli sme sa ti pokloniť a svoje prosby predložiť. Nech tvoja láska planie. Na veky vekov. Amen.

Ani nevieme ako a už sme sa ocitli na vrchole pri bazilike, kde nás už čakalo kopec detí. My sme ešte nemali splnené posledné stanovište, ktorým bolo odovzdať čo najväčší zemiak, aký sme doma našli. Aby sme si mohli oddýchnuť po namáhavej ceste, rýchlo sme odovzdali všetky zemiaky, ktoré deti so sebou priniesli. Po dobrom oddychu a malých nákupoch nás čakal spoločný ruženec vo vnútri baziliky; bola taká preplnená deťmi, že sme sa tam už nedostali a tak sme počúvali a modlili sa vonku.
Zavŕšením celej akcie bola sv. omša s otcom biskupom Andrejom Imrichom, v ktorej s uznaním rozprával o práci, ktorú robíme počas Dobrej noviny pre deti v Afrike a vyzval nás k ešte väčšej odvahe a radosti slúžiť tým chudobnejším.
Po skončení nás na parkovisku čakal autobus, ktorý nám ešte zastavil na Sivej brade, kde sa deti mohli ešte vyšantiť na kolotoči, hojdačkách, nakúpiť zmrzliny, praclíky a iné dobroty. Nechýbala ani jazda na voze s dvoma peknými koníkmi. Aby však zážitkov nebolo málo, chceli sme obohatiť aj svoje vedomosti o nové poznatky a tak sme neváhali a zastavili sme sa ešte v Žehre, ktorej kostol patrí do dedičstva UNESCO. Napriek tomu, že je kostol zvnútra v rekonštrukcii, mohli sme sa pokochať na nádherných freskách, ktoré boli po celých stenách. A to bola už posledná zastávka nášho celodenného výletu.
Vyčerpaní duchovne aj telesne sme s radosťou vítali našu dedinku a tešili sa na dobrý kúpeľ a mäkkú posteľ, v ktorej sme už mysleli na nové akcie a výlety.

Janka Iskrová