Vypni telku, zapni seba

„Ako sme na týždeň skúsili vypnúť telku“ – očami našich detí, niektorých z tých viac ako osemdesiatich, ktorí sa ho zúčastnili.

Na vypni telke sme hrali rôzne hry. Chodili sme po farebných stužkách. Potom sme hrali kvíz a dnes ideme opekať.
Lukáš Lipták

Vo vypni telku sme spievali. Chlapci hrali futbal. Na vypni telku sme sa zabávali a hrali dobré hry.
Dominik Čech

Prežila som ten týždeň veľmi krásne. Bolo mi tu veľmi výborne. Zahrala som si výborné hry. Toto bola moja najlepšia hra, akú som kedy hrala.
Paťa Balogová

Hrali sme futbal, naháňačky. Bicyklovali a vymýšľali hry. Je tu veľká zábava.
Dominik Ondria

Vo vypni telku a zapni seba sme hrali dobré hry. Napríklad futbal, potom sme ešte hrali takú hru, že sme mali stavať vrch, na ktorom zastal koráb Noema. A ešte sme mali nakresliť ako Boh stvoril svet. Boli sme rozdelení na štyri skupinky. Boli tam Simpsonovci, žraloci, bojovníci a depešáci.
Peter Čech

Vypni telku, zapni seba som prežil dobre. Je to najlepší krúžok na svete.
Jozef Ondria

Na vypnúť telku sme sa hrali na schovávačky, naháňačky, futbal, kostru a chodili sme do kostola. Chodil som na horolezeckú stenu.
Marek Jenča

Vypni telku, zapni seba.
Bolo tu veľmi pekne. Chlapci hrali futbal a dievčatá naháňačky. Boli tu aj veľmi pekné súťaže. Hrali sme aj stolový futbal. Chodili sme na horolezeckú stenu.
Matej Fabini

Nedeľa Dobrého pastiera

My miništranti z Kokavy nad Rimavicou sme sa po omšiach v našom kostole, ktoré mal náš duchovný otec Jožko Bednárik, výnimočne skôr vydali na cestu do kňazského seminára v Spišskej Kapitule na deň otvorených dverí.

Cesta bola zaujímavá a hlavne veselá. Viedla poväčšine iba cez les, raz sme stúpali, raz klesali, až nám z toho bolo všelijako. Po hodine a štvrť aj so zastavením pri prameni Hrona sme dorazili na Kapitulu. Hneď sme išli do seminára – navštívili sme študentov, ktorí sa učia za kňazov a ktorých poznal náš duchovný otec, ktorý tu tiež študoval. Ukázal nám kaplnky, učebne, telocvičňu, vlastne všetko, čo sa dalo vidieť, bolo to nádherné, hlavne posilňovňa. Dali sme si chutný guláš, ktorý pripravili sestričky. Potom sme boli po protekcii na biskupskom úrade, kde nás sprevádzala rehoľná sestrička Dávida, spolurodáčka nášho duchovného otca. Bolo tam ešte krajšie ako v seminári. Boli sme aj v kláštore pri sestričkách a tie nám každému dali balíček cukríkov. Odtiaľ sme išli do kostola sv. Martina na modlitby. Stali sme na chóre, odkiaľ spievali budúci kňazi. Po modlitbách sme boli ešte pri starších kňazoch v Zelenom dome. Nakoniec sme išli ešte na Spišský hrad, hoci sme už boli unavení. Večer okolo 20. hodiny sme dorazili do dediny, odkiaľ pochádza náš duchovný otec a spali sme v jeho dome. Samozrejme, že sa nám spať nechcelo, veď na výlete sa nespí a tak sme sa dlho do noci rozprávali.
Ráno o siedmej nás zobudil duchovný otec, pomodlili sme sa s ním, naraňajkovali sa a išli na svätú omšu kostola. Je to pekný, moderný kostol, iný ako máme my v Kokave. Potom sme boli pri pánovi Martinovi vo Víťaze, ktorý robí váš farský časopis, sfotografoval nás a povedal nám, že máme napísať článok. Potom sme si zbalili veci, naobedovali sa a vyrazili na spiatočnú cestu do Kokavy. Cestou sme prechádzali aj cez Gelnicu, kde pôsobil nás duchovný otec. Ukázal nám faru, kostol, mesto a pokračovali sme ďalej v ceste cez Krásnu Hôrku a Rožňavu. Domov sme dorazili šťastne a veríme, že sa ešte do Ovčieho vrátime, lebo je tam pekne.
Pozdravujeme všetkých čitateľov časopisu Spektrum.

miništranti z Kokavy nad Rimavicou

Poučenie od motýľa

Jedného dňa sa v zámotku objavil malý otvorček. Človek sedel a niekoľko hodín pozoroval motýľa, ako sa usilovne snaží pretlačiť telo tou malou dierkou von. Zdalo sa, akoby bol stále na jednom mieste, že už urobil, čo mohol a že už viac urobiť nevládze. Človek sa teda rozhodol motýľovi pomôcť. Vzal nožničky a zámotok rozstrihol. Motýľ sa tak z neho ľahko dostal von. Mal však scvrknuté telo, bol drobný a mal pokrčené krídla. Človek pokračoval v pozorovaní, pretože čakal, že sa krídla každú chvíľu roztvoria, zväčšia a rozšíria, aby boli schopné niesť telo motýľa a aby človek uvidel krásu motýlích krídel. Nič z toho sa však nestalo! Motýľ strávil zvyšok svojho života lezením so scvrknutým telom a pokrčenými krídlami. Nikdy nebol schopný lietať. Človek vo svojej láskavosti a dobrom úmysle nepochopil, že obmedzujúci zámotok a zápas nutný k tomu, aby sa motýľ dostal cez malý otvor, je preto taký ťažký, aby sa vytlačila tekutina z tela motýľa do jeho krídel, aby bol schopný lietať, až sa zo zámotku oslobodí.
Niekedy sú zápasy presne tým, čo v živote potrebujeme. Pokiaľ by bol náš život bez akýchkoľvek prekážok, tak by nám to mohlo uškodiť. Neboli by sme takí silní, aby sme vládali vzlietnuť nad prekážky.
Chcel som silu … a dostal som ťažkosti, aby ma posilnili.
Chcel som múdrosť … a dostal som problémy, aby som ich riešil.
Chcel som blahobyt … a dostal som rozum a silu, aby som mohol pracovať.
Chcel som odvahu … a dostal som prekážky, aby som ich prekonával.
Chcel som lásku … a dostal som utrápených ľudí, aby som im pomáhal.
Chcel som výhody a dostal som príležitosti.
Nedostal som nič z toho, čo som chcel, … ale dostal som všetko, čo som potreboval.
Ži život bez strachu, postav sa všetkým prekážkam a ver, že si schopný ich prekonať.

spracovala Mária H.

ŽIJÚ MEDZI NAMI – 19 rokov v službe kostola

Pane Bože, ako ten čas letí, sme rok čo rok starší, zdravia už ubúda, akoby sa už zvečerievalo.

Pred rokom 1987 bol v našom kostolíku kostolníkom nebohý pán Valent Jenča. Bol ním dlhé roky. Keď ho Pán Boh povolal, mal 78 rokov; tejto služby sa ujal jeho najstarší syn Michal, ktorý slúži Pánu Bohu, kostolu aj ľuďom doteraz. Má 73 rokov, je človekom pracovitým a obozretným ako v rodine, tak aj v kostole. Žije so svojou rodinou usporiadaným kresťanským životom. Nie je človekom, ktorý siaha po alkohole alebo po veciach, ktoré by ho odrádzali od kostola. Vie si sám poradiť vo všetkom, čo patrí do kostola i ku kostolu. Presvedčila som sa, lebo sama som upratovala kostol 14 rokov: všetko muselo byť uložené tak, aby dobre vedel, kde každú vec dal, kde ju nájde. Rozumie si s každým kňazom a každý kňaz si ho váži. Vždy je pripravený, či je svätá omša ráno alebo večer, je stále v pohotovosti k dispozícii ako vojak v službe Božej. Preto prosme: Pane Bože, daj mu zdravia a Božích milostí, aby ešte dlho slúžil Bohu, kostolu i všetkým veriacim.

Helena Hudáková, Ovčie

Gaboltov

Každý z nás, keď zažije niečo pekné a hodnotné, chce sa o to podeliť, obohatiť ostatných. Preto chcem vám všetkým povedať o púti do Gaboltova, ktorá bola 29. mája.

Táto púť bola výnimočná tým, že sme sa v autobuse stretli farníci bývalej farnosti z Ovčieho, Víťaza a zo Širokého. Niektorí sa poznali, niektorí sa zoznámili, Prišlo mi trocha ľúto, že už nevieme, kedy je vo Víťaze sv. omša, že to napríklad u nás nehlásia pri oznamoch, ale život prináša zmeny a taká je Božia vôľa. Cestou nás najviac zblížila modlitba sv. ruženca.
Po príchode do Gaboltova, kde sa tejto púte zúčastnili pútnici z farností sabinovského dekanátu, nás privítal rehoľný kňaz, ktorý nám povedal program modlitieb sv. omše a poklony eucharistickému Kristovi.
Rozhodla som sa napísať tento článok, aby som sa s vami podelila o duchovný zážitok z tejto púte, o milosti Božej, o pocitoch, ktoré sme tam prežívali. Teraz však viem, aké je ťažké opísať to duchovné, to, čo človek cíti, čo prežíva v srdci. Stačí zabudnúť na seba, otvoriť srdce, do ktorého môže prúdom tiecť Božia milosť a Jeho láska. Tam nie sú potrebné slová, tam som sa dívala na Krista, On na mňa a veľmi sme si rozumeli.
Chcela by som teraz stáť pred Vami s mikrofónom a svedčiť o mojom duchovnom zážitku, bolo by to ľahšie ako písať. Videli by ste moju rozžiarenú tvár, gestá, ktoré by viac povedali o zážitku s Kristom, o osobnom stretnutí s ním, ktoré zažil, verím, každý, kto tam bol.
Keďže mám len papier a pero, tak Vám píšem. Znášajme svoje ťažkosti všedného dňa s pohľadom na Lásku a choďme čerpať silu aj na takéto stretnutia. Pán nám oplatí každú námahu a obetu zážitkom, z ktorého sa dá čerpať sila v našich životných ťažkostiach a krížoch.
Z hory premenenia treba zostúpiť a priniesť ovocie tohto zážitku do všedného dňa, medzi svojich, do rodín, do farností. Prajem všetkým, aby sme dokázali obohatiť naše farské spoločenstvá.
Vďaka Bohu aj ľuďom, ktorí sa pričinili o tento duchovný zážitok.
Jedna veta na záver: ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí prišli do Gaboltova.

Hanka Čechová, Široké

„Si vinič dávajúci silu, len v tebe ratolesti žijú“

Tento krásny refrén spevu na prípravu obetných darov sa niesol 6. mája Sanktuáriom Božieho Milosrdenstva v Krakove na druhej púti rádia Lumen.

Keďže na prvej púti som nebola, nevedela som, aký scenár nás čaká, ale tešila som sa. Vyrážali sme z Víťaza ráno o druhej za hlbokej tmy, ale s novou vlajkou víťazskej farnosti, s úsmevom na tvári a s modlitbou na perách. Prvý autobus obsadili veriaci z Víťaza a druhý doplnili veriaci z filiálky Ovčie, z farnosti Hrabkov a Chminianska Nová Ves.
V našom autobuse sedela pani Jurčišinová a v druhom Gitka Balogová, ktoré viedli spoločne modlitby i spevy, popretkávané osobnými modlitbami, rozhovormi i počúvaním úryvkov z Denníčka sv. sestry Faustíny Kowalskej. Každý z nás cestoval so svojím krížom, bolesťou či úmyslom.
Pre mňa bol najväčším prekvapením impozantný chrám zasvätený Božiemu milosrdenstvu, ktorý tam ešte pred 22 rokmi, keď som bola v Krakove naposledy, nestál. Vtedy za socializmu som sa na vysokoškolskej brigáde v Berlíne zoznámila s Poliakmi z Čenstochovej, ktorí ma pozvali na púť k Čiernej Madone. Cestovali sme s kamarátkami zo spoločenstva vlakom v preplnenej chodbičke. Sedeli sme na ruksakoch a spievali sme mládežnícke pesničky, ktorými ešte nedávno skrášľoval mládežnícke sv. omše náš spevácky zbor Jubilate Deo. Počas cesty sa k nám pridal mladý Poliak s gitarou a ruksakom na chrbte. Pieseň Jána Pavla II. „Pán zastavil sa na brehu …“ nás spojila.
Po chvíli nám daroval primičné obrázky s obrazom Božieho milosrdenstva. Bol to novokňaz. Porozprával nám o obraze i kláštore, v ktorom ho nájdeme a vystúpil z vlaku. Veľmi nám kládol na srdce, aby sme sa tam na spiatočnej ceste zastavili, čo sa i stalo. A teraz po 22 rokoch som mohla vidieť, ako sa rozšírila úcta k Božiemu milosrdenstvu, čo bolo želaním Pána Ježiša cez sv. Faustínu. Kľačiac v kláštore pred jej obrazom, relikviami i milosrdným Ježišom ďakovala som i prosila o požehnanie pre seba, manžela, deti, celú rodinu i celú Cirkev. Viem, že som nebola sama, kto celý tento deň najviac prosil o zdravie kamarátky Evky Balogovej, ktorá v tých chvíľach bojovala s ťažkou chorobou. V nedeľné ráno po jej prehratom boji sme sa so slzami v očiach mohli len pýtať: Málo sme sa modlili? Dúfam, že nie. Verím, že je v náručí milosrdného Ježiša a že Božie milosrdenstvo bude každodennou posilou jej manželovi i deťom.
Púť to teda bola naozaj hlboká a prekrásna, program zaujímavý a bohatý. Po pracovníkoch rádia Lumen a predstavenej Kongregácie sestier Božieho milosrdenstva nás privítal človek blízky Jánovi Pavlovi II., jeho osobný sekretár, teraz už krakovský prímas Stanislav Dziwisz. Neskrýval svoju radosť nad tým, že Slováci radi a často putujú na toto požehnané miesto prosiť o Božie milosrdenstvo. Pozýval nás tiež na stretnutie so Sv. Otcom Benediktom XVI., ktorý navštívi Krakov a tento chrám 27. mája.
Po modlitbe sv. ruženca nasledovala slávnostná sv. omša za účasti banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža, prešovského eparchu Jána Babjaka, množstva kňazov, rehoľníkov a vyše pätnásťtisíc veriacich. Otec biskup vo svojom príhovore rozprával o sile plynúcej z Božieho milosrdenstva, ktorú by sme mali načerpať do svojich sŕdc a dobrotou svojho srdca meniť vzťahy vo svojich rodinách, na pracoviskách, na každom kroku … Sv. omšu ozdobila svojimi spevmi Schola cantorum zo spišského seminára.
Po obednej prestávke sa všetkým v chráme predstavili pracovníci rádia Lumen od generálneho riaditeľa Juraja Spuchľáka, cez šéfredaktora Petra Holbičku, ktorý s Katkou moderoval celú púť, sestru Jaroslavu až po technických pracovníkov, ktorí zabezpečovali priamy prenos pre poslucháčov rádia Lumen v prenosových vozoch. Dojímavé boli svedectvá o tom, ako Božie milosrdenstvo očistilo zrak tápajúcej mladej ženy či zachránilo kňaza, ktorého ničil alkoholizmus.
Čakali sme 15. hodinu, aby sme sa spolu so sestrami a rozopätými rukami v rozličných jazykoch pomodlili korunku Božieho milosrdenstva. Tajomná chvíľa, keď sa lúče Božieho milosrdenstva dotýkali našich sŕdc, keď sa tisli do očí slzy vďaky i obdiv k našim tetkám i babkám z Víťaza, ktoré so zopätými rukami previazanými ružencom celé hodiny sústredene prosili a ďakovali za všetkých i za všetko. Záverečné požehnanie pomocného krakovského biskupa Jána Zajonca i chvíľa rozjímania v kaplnke ustavičnej poklony pred sviatostným Ježišom ukončili druhú púť rádia Lumen.
Všetci sa tešíme na tú budúcoročnú. Poďte s nami prosiť … „Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom.“

Ing. Anna Birošová, Víťaz

„Neverím, lebo nevidím“

Keď zúrila v Španielsku občianska vojna, dediny horeli. Zničené kostoly, znesvätené Božie chrámy, len zohavené mŕtvoly lemovali cestu, po ktorej prešlo červené vojsko.

Raz po tvrdom boji oddiel národniarov čistil dedinu od nepriateľov, keď pri móre našiel ležať ťažko raneného vojaka od červených, ktorému úlomok od granátu roztrhal hruď. So slzami v očiach hľadel ranený na prichádzajúcu patrolu. Nemohúco dvihol ruku a jachtavo šeptal: „Kňaza! Zavolajte mi kňaza!“ „Choď do pekla, ty červená sviňa!“, zaklial jeden národniar. Jeho kamarát mal však súcit a povedal: „Pozriem sa, či nenájdem nejakého farára.“
Keď sa súcitný vojak vrátil, farár sa už skláňal k mladému vojakovi: „Chcete sa vyspovedať?“ pýta sa kňaz. „Áno, chcem sa vyspovedať!“, ťažko odpovedal vojak. Prešla dlhá chvíľa, pokým odišiel spovedník od umierajúceho. Bol celý spotený a tvár mal bledú, keď sa vrátil k hliadke národniarov. „Zaneste, prosím, zraneného do domu, aby nezomrel na ulici.“ Keď prišli vojaci, ťažko ranený radostne šeptal: „Odpustil mi! On mi dal rozhrešenie!“ „Prečo by ti nedal odpustenie, veď je to jeho robota!“, hovorí národniar. „Vy neviete, čo som urobil! Ja som zabil tridsaťdva kňazov. Prebodol som ich, zaškrtil, zastrelil. Kde sme prišli, najprv som šiel na faru. Dielo som konal aj v tejto dedine. Lenže farára som tu nenašiel, ale jeho otca a dvoch bratov. Keď neodpovedali na výzvu, kde je farár, všetkých troch som zastrelil. Chápete? To bol ten kňaz, ktorého som hľadal.“ Toľko hovorí príbeh o odpustení.
Nečudujem sa, že farizeji neverili Pánu Ježišovi. Pýcha im nedovolila, aby uverili chudobnému Ježišovi z Nazareta aj napriek tomu, že podľa proroctiev vedeli o príchode Spasiteľa na svet. Tu však bol problém v chudobe. Chudobných nemá nikto v obľube a tak namiesto uvítania sa mu ušli pľuvance. Tí, ktorí sa pokladali za spravodlivých, ba svätých, považovali pokánie za zbytočné, lebo pre nich boli dôležitejšie pozemské záujmy. Isto čakali, že Vykupiteľ bude mocným kráľom, bude viesť víťazné vojny, založí svetovú ríšu židovskú. Verili, že v tomto kráľovstve budú mať všetci prvé miesta a najvyššie úrady.
„Neuverím!“, takto povedal ten, ktorý chodil tri roky do Ježišovej školy a bol svedkom mnohých zázrakov. Oľutoval a tak mu Kristus odpustil. Jeho slová hovoria za všetko: „Pán môj a Boh môj!“
O prvej príčine, prečo Tomáš neuveril, sa dozvedáme z evanjelia: „Tomáš nebol s nimi, keď prišiel Ježiš“ (Jn 20, 24). Začal sa strániť tých, ktorým sa zjavil vzkriesený Kristus. Vari žiarlil? Nevieme. Apoštol sa začal vyhýbať v tej dobe malej, ale už založenej cirkvi. Tomáša akoby zasiahol blesk, keď počul slová: „Videli sme Pána.“ Túto radostnú správu odbil chladnými slovami: „Pokiaľ neuvidím, neuverím!“ (Jn 20, 25). Pýcha! Prečo sa ukázal akurát vám a prečo mne nie? „Neverím!“
Pýcha zaslepuje! O tejto pravde sa presviedčame dennou skúsenosťou. Snáď nikde sa táto skúsenosť neprejavuje tak výrazne ako v náboženstve. Stačí málo a ľudia sa vzdávajú dedičstva otcov. Zažívame to po prevrate denne. Máme nových hlásateľov viery, ktorí kričia: Nie Boh, ale voľnosť! Nežijeme už v stredoveku. Manželstvo nie! To je prežitok! Partnerská zmluva stačí a keď sa mi to zunuje, rozídeme sa bez problémov a život beží ďalej. Ak by bol problém, veď máme interrupčný zákon, bude po probléme.

Starí, tí sú len príťažou. Ak si neviete rady, vyrieši to eutanázia. Načo je žiť človeku, ktorý už nie je na osoh? Výsledkom takéhoto zákona je už dnes veľká obava starých ľudí žijúcich najmä v Nemecku, Francúzsku pred vlast­nými deťmi. Majú obavu, aby ich neodviezli pre smrteľnú injekciu do Holandska, kde je tento zákon už v platnosti. Jednopohlavné manželstvá, hrozné pomyslieť, nieto ešte praktizovať. Ak je niekto chorý, neznamená to ešte, že v rámci demokracie mu budeme povinní prispôsobovať zákony. Lenže doba je taká a hlásatelia novej viery to tak chcú. Doba navlas podobná Sodome, kde homosexuáli to bežne praktizovali. Už chodia proroci po mestách a obciach a vykrikujú! „Už im neverte! Boh je mýtus a je len pre malé deti a bláznov, vzdelaní a pokrokoví ľudia cirkev nepotrebujú.“
Tomáš si sám stanovil podmienky, za ktorých uveril: „Ak neuvidím rany po klincoch na jeho rukách a na jeho nohách a ak nevložím prsty do jeho boku, neuverím“ (Jn 20, 25). Ten, ktorý denne chodil s Ježišom, pochybuje o jeho predpovediach. Tak hlboko klesol vo svojej pýche. Zaiste, podmienky, za ktorých by uznal zázrak aj neverec, Ježiš však pri stupuje na ne, aj keď je Pánom sveta. Lenže ak by takéto podmienky spĺňal každému nevercovi, stal by sa s prepáčením komediantom. Kresťan nepredkladá a nemá predkladať žiadne podmienky.
Cirkev sa nesmie miešať do politiky! Preto sme dnes svedkami smutného zjavu: katolík je členom politickej strany, ktorá vehementne bojuje proti náboženstvu a takýmto spôsobom nenávisť voči Bohu aj podporuje. Alebo snáď veríme, že parlament Bohu nepodlieha? Sám Ježiš prehlásil „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28,18). Či poslanec, či volič, každý je poddaným Pánovi tvorstva, Bohu. „Pre moje meno vás budú nenávidieť. Ja som vzkriesenie a život, ale kto verí vo mňa bude žiť, aj keď zomrie“. (Jn 11, 25)
Pred Pilátovým palácom sa na Veľký piatok zhromaždilo mnoho ľudí. Na pyšné miesto vystúpil vladár, za ním priviedli Ježiša a lotra Barabáša. Keď sa ľud utíšil, Pilát povedal: „Ktorého z tých dvoch chcete, aby som prepustil?“ „Barabáša!“ znela odpoveď. Medzi svojich prišiel, a vlastní ho neprijali.
Raz budeme všetci stáť pred súdnou stolicou Božou a skladať účty zo svojho života. Každý hriech musí byť vyznaný a každá krivda napravená. Zostávajú len dve možnosti. Učiním to vo svätej spovedi alebo to urobí Spasiteľ na poslednom súde.
Tomáš svoj čin oľutoval, slová „Pán môj a Boh môj!“ to len dosvedčujú. Z pyšného Tomáša sa stáva verný služobník Boží. Varujte sa všetkého, čím by ste mohli prísť o svoju vieru.

Premáhajte pýchu, po ktorej prichádza pád. Verte srdcom, nedávajte Bohu podmienky. Potom na váš náhrobný kameň napíše anjel krásne svedectvo: „MILOVAL ĽUDÍ, MILOVAL CIRKEV!“
(sv. Augustín)

spracoval Ján Jenča

Máj – mesiac lásky k Panne Márii

Keď sa pozeráme na prebúdzajúcu sa prírodu, pripomína nám, akoby mala svadbu, všetko je nádherne rozkvitnuté. Zamyslime sa, ako Pán Boh „zariadil“ premenu času. Opakuje sa to každý rok, nikdy sa nezmýli. Je to Božia moc. Aj my si pripomíname náš život. Sme ako tá príroda na jar, keď rozkvitá a čakáme, aké nám donesie ovocie. Tak aj my si máme chrániť svoje telo, srdce a dušu, aby prinášali dobré ovocie, lebo pri krste sme sa stali chrámom Ducha Svätého.
Panna Mária nás napomína, aby sme si krásu srdca zachovali čistou láskou, milovali blížneho a vedeli odpustiť. Panna Mária je jedinou ľudskou osobou, ktorá realizuje veľmi krásnym a jedinečným spôsobom plán Božej lásky k celému ľudstvu. Chodievali sme na májovú pobožnosť, modlitbou sv. ruženca sme vili Panne Márii veniec, lebo ju veľmi milujeme a uctievame. Je Matkou celého sveta i našou Matkou. Panna Mária, oroduj za nás aj za duše v očistci!

Mária Tobiášová, Ovčie

Kto som, Pane?


Otvoril som oči.
Predo mnou je ešte posteľ, na ktorej som strávil dnešnú noc.
Na stene vidím obrazy, pozerám sa do zrkadla a vidím svoje vlastné oči.
Oči. Aké tajomstvo!
Ďakujem ti za ne.
Ďakujem ti za zmysly: za čuch,
ktorý mi sprístupňuje vôňu kvetov,
za sluch, ktorý sa sýti zvukmi tečúcej vody, šumiaceho lesa a lahodnej hudby.
Ďakujem ti za vôľu a rozum.
Sám môžem rozhodnúť nad týmito darmi.
Pane, moje zmysly pracujú stále:
vidím, počujem, cítim …, aké tajomstvo!
Sám sebe som hádankou.
Kto som, Pane?
To vieš iba Ty.

neznámy autor

Mladým birmovancom …

Milí birmovanci, Vám venujem tento úvodník v našom farskom časopise a verím, že si ho aj prečítate. Ak nie, isto ho prečítajú birmovanci skôr narodení.

Stretávali sme sa dobré dva roky. Prvý rok bol poznávací, raz za mesiac. Mal poslúžiť k tomu, že vás niečo veľké, dôležité čaká. Druhý rok už bol naplnený každotýždenným stretávaním sa v skupinkách na fare a v kostole, kde sme preberali témy o Bohu (Verím v Boha), o vzťahoch medzi ľuďmi navzájom a k Bohu (Desatoro) a nakoniec vzťahy medzi mladými.
Stretávanie sa skončilo, slávnosť je už minulosťou. Niektorí ste poznamenali, že to bolo fajn. Boli ste spolu a azda aj niečo nové, pekné o živote s Bohom a s ľuďmi podľa kresťanskej viery ste si aj odniesli a zachovali si v srdci. Nenechajte si to ukradnúť. Aj keď naše stretávanie sa už skončilo, to neznamená, že sa už neuvidíme. Stretneme sa na ulici, pri oddychu, pri plnení si svojich povinností alebo v Božom chráme. Už sa lepšie poznáme a naše stretnutia majú byť prejavom toho, čo nás spojilo – príprava na zodpovedný kresťanský život.
Ako duchovný otec Vám chcem popriať veľa svetla do každodenného „dospeláckeho“ života. Tým svetlom nech je pre vás Slovo – Kristus. Nech je toto Slovo svetlom pre vaše nohy a pochodňou na vašich chodníkoch. Kristus – Svetlo nech osvetľuje vaše dni a zaháňa temné mraky vo vašom živote.
Po úspešnom ukončení stredných škôl Vám prajem naplnenie vašich ďalších snov a plánov či už v ďalšom štúdiu na vysokých školách alebo v nájdení si dobrej poctivej práce. Isto pôjdete aj ďalej, mimo svojho rodiska. Nezabudnite, že všade máte byť svedkami toho, koho ste prijali – Ježiša Krista. Vy máte byť svetlom pre tých, ktorí budú smutní, nešťastní, zmorení týmto hektickým životom, sklamaní z ľudskej lásky a ľudských vzťahov a vniesť im Svetlo, ktoré nie je z tohto sveta a ktoré im pomôže zahnať tmu beznádeje. Vy ste ho spoznali a aj prijali jeho Ducha. Len ho neuhášajte.
Život s Kristom je krásny a preto sa máte z neho každodenne tešiť. Robte všetko, len nehrešte. Hriech zatemňuje váš pohľad na Boha a všetko krásne, čo od neho máte. Hriech zraňuje vaše ľudské srdcia, narúša krásne čisté srdcia mladých ľudí a vzťahy medzi ľuďmi. Hriech znecitlivuje vaše svedomie a kalí váš zrak na Boha a hovorí vám, že Boha nepotrebujete. Ale vy viete, že Boha veľmi potrebujete. Bez Boha ste slabí a úbohí.
Modlím sa za Vás, aby ste sa pripodobnili svätému Filipovi Nerimu, ktorému po smrti zistili, že má vypuklé rebrá, za ktorými sa skrýva veľké srdce. Mal totiž na Turíce mystický zážitok s Kristom, ktorý ako žiarivá guľa prenikol do jeho hrude.
Bože, daj aj nám veľké a dobré srdcia!

duchovný otec