Don Kočík, SVD

V týchto dňoch si pripomíname smutné 5. výročie tragickej nehody, pri ktorej zahynul kňaz, misionár Jozef Kočík. Zomrel nečakane. Prešiel skoro celý svet a nikto si nemyslel, že takto tragicky odíde z tohto sveta. Tu sú namieste slová: „Vaše myšlienky nie sú mojimi myšlienkami. Vaše cesty nie sú mojimi cestami.“

Na príklade nášho rodáka a myslím si, že aj takto žil, platí: „Žime tak, akoby tento deň bol naším posledným.“ Nikto nevie, ktorý deň je naším posledným. Môže to byť v ďalekom svete alebo na vedľajšej ceste, ktorá je vysypaná kameňmi. Dôležité je, či som oddaný do Božej vôle a chcem, aby nie moja, ale tvoja vôľa sa stala. Tak žil aj náš Pán Ježiš. Zomrel nečakane mladý, plný sily a ako najhorší človek, ale odovzdaný do Otcovej vôle, aby splnil čo mal.
Ďakujeme Pánu Bohu za dar života dona Kočíka, za všetko, čo urobil pre ľudí a Cirkev. Prosíme milosrdenstvo Otca, aby mu udelil večnú radosť v nebeskom kráľovstve. Každý, kto ho poznal, nech si spomenie v modlitbe pri sv. omši.

Na svete je veľa dobra

Bratia a sestry, už pri sv. omši som vám vravel o zážitku pri konsekrácii kostola v Jabloni. Ale nedá mi, aby som to nenapísal aj do úvodníka v Spektre. Sú to slová, ktoré odzneli z úst apoštolského nuncia na Slovensku, Henryka Jozefa Nowackého pri spomínanej konsekrácii.
Konsekrácia kostola je udalosťou nielen farnosti, ale aj diecézy. V ten deň sú prítomní viacerí kňazi a skoro všetci veriaci z farnosti a aj z okolia. Bolo to cítiť aj tam. Isto aj vy si pamätáte na posviacku alebo konsekráciu vášho kostola, na zástup ľudí a tú neopísateľnú radosť. Tento veľký deň kostola sa pripomína každý rok.
Kostol je chrámom božím. V ňom sa vysluhujú sviatosti od krstu až po pomazanie chorých a pohrebné obrady. V kostole sa vysluhuje sviatosť par excellence – Eucharistia. Eucharistia je Kristus, skutočne prítomný so svojím telom, dušou a božstvom pod spôsobom chleba a vína. V kostole sa schádzame každý týždeň v deň Pána, aby sme sa posväcovali počúvaním Božieho slova a sýtili chlebom z neba. Do kostola prichádzame raz smutní, inokedy veselí, raz bezstarostní, druhý raz ustarostení. „A ku komu by sme išli Pane? Ty máš slová večného života“ (porov. Jn 6, 68). Toto je veľmi dôležité, keď pravidelne kráčame vychodenou cestičkou do chrámu. Komu chceme povedať, čo nás vnútri zožiera? Kto nás najlepšie pochopí s našimi úspechmi alebo nezdrmi? Kto lepšie pozná naše hriechy, ale aj túžbu po svätosti? Nie je to náš Pán Ježiš Kristus, tajomne, ale skutočne prítomný v našom chráme!?
Chráňme si tento dar viery! Chráňme si a starajme sa o svoj kostol. Prispievajme naňho. Je to obeta, ktorá je prejavom našej viery. Do božieho chrámu privádzajte svoje deti, vnúčatá svojím osobným príkladom. Neochudobňujte svoje deti o prítomnosť s Ježišom. Deti a mladí túžia po Bohu, ukážte im ho! V kostole s radosťou spievajme. Každý úkon nech hovorí o tom, že viem, ku komu som prišiel. Vstupujte do chrámu s túžbou zjednotiť sa s Ježišom prijatím jeho skutočného tela. Žite sviatostným životom a zakúste jeho veľkú lásku až do krajnosti.
Kristus prebývajúci v chráme je veľkým dobrodením, milosťou pre celú dedinu, pre nás všetkých. To je to veľké Dobro, ktorého je veľmi veľa vo svete, len my naňho zabúdame a nechceme vnímať.
Skôr ako večer zaspíte, poďakujte sa: Pane, ďakujem ti, že prebývaš medzi nami a bdieš nad nami, aj keď my spíme. Si pre nás veľkým Dobrom.

duchovný otec

Poďte ku mne všetci!

Tretí celoslovenský eucharistický kongres vyvrcholil pontifikálnou sv. omšou v nedeľu 18. septembra v Bratislave-Petržalke, ktorú celebroval osobitný legát pápeža Benedikta XVI. J. Em. kardinál Jozef Tomko za veľkej účasti veriacich Slovenska, medzi ktorými sme boli aj my, veriaci z Víťaza. Prinášam vám pár myšlienok z homílie, ktorá v ten deň odznela.

Prišli sme z celého Slovenska sláviť Eucharistiu. Čo však znamená pre nás Eucharistia? Pri každej omši po premenení kňaz zvolá: „Hľa, veľké je tajomstvo viery!“ Ozajstné, veľké tajomstvo viery! Iba viera nám pomáha poznať ho. Škoda namáhať iné poznávacie cesty: „Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať, ale sluch ma učí veľkú vieru mať.“ Ide tu o tajomný Boží dar.
Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy. Eucharistia je sám Ježiš Kristus! Preto by sme sa nemali pýtať, čo je Eucharistia, ale skôr, kto je Eucharistia?
V Kafarnaume Ježiš povedal ľuďom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta … Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 51-54).
Jeho poslucháči chápali tento prísľub veľmi prízemne, materiálne. Dokonca aj mnohí učeníci povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60). Ale Ježiš nezmenil ani slovko na svojej „tvrdej“, ťažko pochopiteľnej reči, nechal mnohých učeníkov odísť a obrátil sa na svojich najvernejších dvanástich apoštolov s otázkou: „Aj vy chcete odísť?“ Tu však zasiahol Peter a vyznal svoju vieru: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 67-68).
S Petrom a s Dvanástimi, ako aj s celou katolíckou cirkvou dvoch tisícročí i my dnes veríme a vyznávame, že Eucharistia je osoba, ktorá zostúpila z neba. Eucharistia nie je nejaká vec, predmet alebo relikvia. Eucharistia je duchovný pokrm, ktorý nasycuje a živí dušu. Eucharistia je Ježišovo „telo za život sveta.“
Sme naskutku pred tajomstvom viery, ale aj pred jasným prejavom lásky, ktorú nám preukazuje náš Pán v Eucharistii. Náš úžas sa ešte vystupňuje, keď si uvedomíme, prečo sa nám on dáva pod spôsobom chleba a vína. Stáva sa tak naším duchovným pokrmom, chce sa s nami čo najužšie spojiť, tak ako hmotný pokrm vstupuje do nášho životného obehu a stáva sa našou obživou a energiou. Ježiš nám dáva životnú energiu, aby sme dosiahli večný život.
Eucharistia je vynález Ježišovho srdca a jeho milosrdenstva. Eucharistia je zároveň živá pamiatka, obeta, ale predovšetkým on sám, Ježiš Kristus. Eucharistia je prameňom a vrcholom kresťanského života. Cirkev žije z Eucharistie.
Niekoľko predsavzatí do našich všedných dní vo vzťahu k Eucharistii
• Nedeľná a sviatočná Eucharistia nech je sviatkom nášho stretnutia so živým Pánom i s bratmi a sestrami vo viere. Nech je dňom vzkrieseného Pána, dňom pokoja a odpočinku. Nedajme si ho premeniť na jarmok ani na iné vyčerpávajúce podnikania.
• Časté sväté prijímanie je zdrojom mimoriadnej sily. Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Aj zvyk prvých piatkov alebo prvých nedieľ je veľmi užitočný.
• Adorácia pred svätostánkom a osobný, priamy rozhovor s eucharistickým Kristom prinášajú hlboký pokoj duši a pomáhajú riešiť aj veľké ťažkosti. Tam rokujeme na najvyššom mieste. On nám vidí do duše a pozná nás lepšie ako my sami.

spracoval duchovný otec

Stalo sa

– 2. 07. – púť k Levočskej Panne Márii
– 23. – 26. 07. – štvordňová púť k sv. Anne
– 25. 07. – začiatok prác výmeny strešnej krytiny na kostole sv. Jozefa
– 31. 07. – vystúpenie speváckej skupiny MELÓDIA z Považskej Bystrice
– 15. 08. – Dolina – sv. omša k úcte Nanebovzatej Panny Márie, pri ktorej sme požehnali rozšírenú a nadstavanú časť kaplnky
– 18. 09. – výlet dôchodcov do Svidníka, Stropkova a Hanušoviec n. Topľou v spolupráci s Obecným úradom vo Víťaze
– 20. – 21. 08. – púť Ružencového bratstva vo Víťaze do Vadovíc, Krakova, Čenstochovej
– 24. 08. – návšteva Rodiny Nepoškvrnenej vo Vrícku a betlehema v Rajeckej Lesnej pod záštitou organizácie Telesne postihnutých vo Víťaze
– 26. 08. – farský výlet detí do Markušoviec, Smižian, Levoče a Spišskej Kapituly
– 27. 08. – sv. omša na Sľubici
– 8. 09. – Dolina – sv. omša na sviatok Narodenia Panny Márie
– 10. 09. – Košice – otvorenie Eucharistického týždňa

Strecha

Bratia a sestry! V poslednom Spektre, ktoré vyšlo na začiatku dvojmesačných prázdnin, som vám oznámil začiatok výmeny strešnej krytiny. Presnejšie po odpuste sv. Anny, 25. júla 2005. Termín ukončenia prác bol stanovený na 15. september.

Nevedeli sme, či to zvládneme, aké bude počasie, či sa nič neočakávané nestane alebo či neobjavíme krov v dezolátnom stave.
Na chválu Božiu Vám chcem oznámiť, že 10. septembra sme ukončili výmenu krytiny. Až sa mi to nechce veriť. Ale je to tak! Sami sa môžete presvedčiť, keď budete kráčať do kostola.
Pri odkrývaní eternitu sme potrebovali odstrániť aj zhnité dosky, pomurnice, trámy, ktoré boli zhnité a pri dotyku sa roztrúsili. Naozaj, bol to najvyšší čas, ak nie päť minút po dvanástej. Bolo potrebné vyriešiť aj technický nedostatok, aby sa voda a sneh nezachytával v žľabe, ktorý bol nižšie ako vyzdvihnutá rímsa, čo spôsobilo prenikanie vody pod eternit na dosky, pomurnicu a čo môžete vidieť zvonku ako veľký fľak. Aj to sme zvládli. Strecha je už v suchu! Vďaka Bohu!
Ostávajú nám nedokončené parapetné dosky na našich oknách. Tie sa budú vymieňať v ďalších dňoch, keďže je potrebné demontovať celý rám s vonkajším oknom. Bude to dosť prácne, ale budeme to robiť s pokojom, lebo to, aby všetky plechy boli z mede, je už pre náš kostol bonbónik.
Na záver sa chcem poďakovať Nebeskému Otcovi za počasie a za to, že sa nikomu nič nestalo. Vám, veriacim, za modlitby a podporu finančnú aj morálnu. Robotníkom za disciplínu a za to, že znášali na streche páľavu a že sú dobrou partiou.
Verím, že Pán Boh sa z nebies teší z blýskajúcej sa strechy, ako sme sa tešili my, keď sme vyšli na Sľubicu a videli sme, že táto robota mala zmysel a slúži Bohu na chválu a nám na osoh.
Sv. Jozef, vďaka za tvoje orodovanie!

duchovný otec

Súťaž farských časopisov má nových víťazov

Víťazmi 2. ročníka súťaže farských časopisov FAČA 2005 sa v kategórii farských časopisov stal dvojmesačník kubínskych katolíkov Farský list a v kategórii seminaristických časopisov časopis nitrianskych bohoslovcov Gorazd. Vyhodnotenie a slávnostné vyhlásenie výsledkov sa uskutočnilo 27. augusta na pôde Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku v rámci 8. letného žurnalistického seminára. Súťaže sa zúčastnilo 20 farských časopisov, ktoré boli hodnotené predovšetkým podľa štruktúry, obsahu, témy, štylistiky, grafickej úpravy a polygrafického spracovania. Členmi poroty boli šéfredaktor Katolíckych novín a hovorca Konferencie biskupov Slovenska Marián Gavenda, šéfredaktor časopisu Obrana Pavol Vitko, redaktor Katolíckych novín Tomáš Hupka a redaktorka denníka SME Barbora Tancerová. Účastníkom súťaže poskytli okrem hodnotenia aj konkrétne rady a odporúčania. Zdôraznili najmä to, že časopis má popri kresťanskej formácii veľkou mierou prispievať vo farnosti k pocitu spolupatričnosti, vzájomnej ústretovosti, chuti spoločne pristupovať alebo podieľať sa na riešení problémov, prezentovať úspechy a zámery a podobne. V rámci spravodajstva a publicistiky by mal odrážať v prvom rade život vo farnosti, čím sa uskutočňuje samotná formácia. Je tu však aj kresťanská formácia prostredníctvom teologických úvah, polemík, prednášok či analýz. Farský časopis je aj kronikou farnosti a preto v ňom majú miesto oznamy o krstoch, pohreboch a prijatých sviatostiach manželstva.
Časopis Spektrum sa v rámci tejto súťaže umiestnil na 5. mieste. Porotcovia vyzdvihli hlavne aktívne zapájanie farníkov do jeho tvorby prostredníctvom príspevkov, ktoré zachytávajú rôzne udalosti či životné skúsenosti. „Celkovo možno podčiarknuť, že časopis má veľmi dobrý svieži jazyk, kultivovanú grafiku a vidieť, že je robený s láskou, aj s veľkou dávkou profesionality“, povedal jeden z členov poroty.
Na záver je vhodné zdôrazniť jeden citát. Sú to dve slová Jána Pavla II. Poznáme ich všetci: „Nebojte sa!“ Nebojme sa teda vydávať svoj farský časopis a pri jeho zostavovaní využívať pestrú žánrovú paletu, svieži jazyk a optimizmus prameniaci z našej viery.

Gabriela Magdová, Víťaz

Učme sa deti správne napomínať

Každý človek je s určitými darmi a prednosťami, ale aj so slabosťami či nedostatkami a náklonnosťou ku konaniu zlých vecí originálny. Aj dospelí ľudia majú niekedy dni, keď si nevedia dať rady a potrebujú dobrú radu, pomoc, možno aj nasmerovanie alebo aj priame poukázanie na chyby a zabránenie ich opakovaniu.

Aj naše deti sú niekedy v situáciách, keď si tiež nevedia dať rady samy so sebou. A tu prichádza čas a priestor na správny a potrebný postoj rodičov. V určitých situáciách by viacerí rodičia chceli poslať svoje neposlušné deti späť k odosielateľovi. Vieme, že naše deti nevyvolávajú pozitívne city. Niekedy sú výbušné, náročné, mimoriadne požadovačné a pritom nevedia preukázať trochu vďačnosti. Okrem toho bývajú nevšímavé, nerozvážne a rodičov to dosť často hnevá, rozčuľuje a unavuje. A práve za týchto okolností sa začne „blýskať a hrmieť“, možno aj „udretie hromu“ sa prejaví nečakane a skratovo.
Efektívna disciplína je oporným bodom výchovného procesu rodičov a je jednou zo základných činností rodinnej lásky. A práve karhanie je v určitom zmysle jej regulačným a prepotrebným prvkom. Vedieť vyhrešiť tak, aby sa dosiahol pozitívny a trvalý výsledok, patrí k umeniu byť dobrým a zodpovedným rodičom.
Dobre si zapamätajme: „Nikdy netrestajte, kým ste nevyčerpali všetky ostatné prostriedky,“ napísal don Bosco. Zaiste, je ľahšie nahnevať sa ako byť trpezlivý, vyhrážať sa ako dieťa presvedčiť. Možno povedať, že pre našu netrpezlivosť, rodičovskú nadradenosť a pýchu je pohodlnejšie potrestať tých, ktorí sa búria ako ich naprávať a znášať s vytrvalosťou a láskou. Keď trestáme, ťažko si zachováme potrebný pokoj, aby sme dali pocítiť svoju autoritu a neraz, aby sme ukojili svoju vášeň a možno aj svoju neschopnosť zdravo a zodpovedne vychovávať.
Keďže sú našimi deťmi, odložme všetok hnev a zlosť, keď máme naprávať ich chyby alebo sa v ňom aspoň miernime, aby sa zdalo, že sme ho úplne potlačili. Nijaké vzrušenie v duši ani pohŕdanie v očiach, ani urážka na perách, ale v tej chvíli súcit a nádej do budúcnosti. Vtedy budeme skutočne dobrými vychovávateľmi; to bude najlepším trestom.
Aké sú vlastnosti dobrého pokarhania?
Dobré pokarhanie či vyhrešenie má vlastnosti dobrej disciplíny:
– Je bezprostredné. Predĺžený stav úzkosti deťom nepomáha. Tí najmenší hneď zabudnú na previnenie. A zasa vyhrešenie „na studeno“ iba roztrpčuje.
– Je dôsledné. Dôslednosť vnáša poriadok a vlieva istotu do sveta, ktorý sa niekedy zdá dieťaťu chaotický a budí v ňom strach. Napr. ak sa na dieťa, ktoré sa hrá s loptou na chodbe, niekedy pozeráme s uznaním alebo ľahostajne a inokedy naň prísne kričíme, nikdy nebude s istotou vedieť, čo má robiť a ako sa má správať. Musíme byť vždy dôslední!
– Je isté. Zbytočné vyhrážanie sa a neúctivé upozorňovanie neslúži na nič. Otec povie jasne, že Janko musí prísť hneď po kine domov. Určí sa presná hodina a tým sa vylúči každá nejasnosť. Ak sa Janko vráti neskoro, otec ho vyhreší a Janko pochopí, že upozornenie vôbec nebolo zbytočné. Otec ho má rád a práve preto je pravidlo jasné a vyhrešenie nevyhnutné.
– Je pozitívne. Dieťa vyhrešia, lebo sa dopustilo chyby, no kvôli tomu ho neodsúdia ani neponížia. Rodičia mu povedia, že sú nahnevaní, dotknutí, lebo sa previnilo. Negatívny postoj rodiča sa nikdy nevzťahuje na dieťa, ale na jeho správanie. „Mám ťa rád a chcem ťa naučiť správať sa tak, ako sa patrí. Vždy, keď sa pomýliš, pripomeniem ti to vyhrešením!“
– Je primerane intenzívne. Veľmi citlivým deťom, ktoré sa rozplačú už pri malom napomenutí, stačí jemné pokarhanie. U detí, ktoré si už postavili obrannú bariéru, bude treba intenzitu zvýšiť. Intenzita napomínania musí byť primeraná aj veľkosti previnenia. Keď niekto vyleje vodu na zem, nemožno použiť „ťažké delostrelectvo“.
– Je účinné. Privádzať k disciplíne znamená vyučovať a vychovávať. Posledným kritériom každého pokarhania je, či takéto pokarhanie a napomenutie učí alebo neučí dobre sa správať.
Pri napomínaní detí je treba mať pred očami tri dôležité slová. Predstavujú tri druhy správania: dohoda rodičov, dôslednosť a určené pravidlá. Sú to tri presné, ľahko pochopiteľné a použiteľné prvky pri výchove detí:
1. Rodičia sa musia spoločne dohodnúť na pravidlách a požiadavkách, ktoré treba deťom predložiť.
2. Dôslednosť v uplatňovaní trestov, keď sa pravidlá nerešpektujú.
3. Pravidlá musia byť definované a dohovorené s deťmi.
Je celkom normálne, že adolescenti sa správajú protirečivým a nepredvídateľným spôsobom. Niekedy sa zdá, že deti sú obdarené akýmsi radarom, ktorí im pomáha objaviť, čo najviac rozčuľuje rodičov! Ak rodičia majú radi pokoj, deti si nájdu spôsob ako podráždiť všetkých psov z okolia a nahnevať ich majiteľov. V skutočnosti neposlušnosť a rebelantstvo adolescentov nie sú výzvou pre rodičov, ale spôsobom ako vyskúšať svoj charakter a svoju schopnosť byť samostatným. Rodičia musia deťom pomáhať trpezlivo, ale aj neoblomne, keď ide o dôležité veci. Deti sa zasa musia usilovať pochopiť stanoviská rodičov a neodmietnuť ich „zo zásady“. Vyhýbajme sa výčitkám, ktoré nepomáhajú. Výčitky, ktoré vyvolávajú hnev, nevôľu, túžbu pomstiť sa sú celkom zbytočné.
Hnev rodičov rozpaľuje hnev detí. Často nepočítame s tým, že dieťa, ktoré niečo vyviedlo, je už tým samým dosť potrestané. A tu si pripomeňme: „Boh nám dal oči, aby sme videli, ale aj viečka, aby sme ich privreli.“

Blažej Vaščák, Široké

Network Slovakia 2005

Ale spájala ich aj spoločná záľuba. Network Slovakia privítal na pôde Katolíckej univerzity v Ružomberku svojich členov, ale aj sympatizantov na 8. seminári pre mladých katolíkov činných v médiách.

Posledný augustový piatok vládla v Ružomberku zvláštna atmosféra. Vo vzduchu bolo cítiť očakávanie a zvedavosť. Malo sa tu stretnúť mnoho (80) tvorcov farských a iných časopisov, aby si vymenilo skúsenosti i vedomosti v mediálnej oblasti. Všetci čakali niečo iné, no všetci mali rovnaký cieľ. Zdokonaliť svoje časopisy. Program sa začal zoznamovacím večerom. Vďaka „networkáčom“ sa napätie uvoľnilo. Otvorenosť prítomných spôsobila, že sa razom všetci poznali.
V sobotu sa pokračovalo diskusiou o problémoch farských časopisov a vyhodnotením súťaže FAČA 2005 o najlepší farský časopis. Odborná porota, ktorej predsedom bol Mons. Marián Gavenda, šéfredaktor Katolíckych novín a hovorca KBS určila za víťaza Farský list dolnokubínskych veriacich. V nedeľu si novinári vyskúšali svoju kondíciu a vybrali sa na túru do Vlkolínca. Naplánovaná bola aj sv. omša v prírode, ale „človek mieni, Pán Boh mení“. Zmorení a uchodení turisti sa po príchode na univerzitu zúčastnili bohoslužby v kaplnke. Ani únava nezabránila kultúrnemu vyžitiu na besede o Rudolfovi Dilongovi s dekanom Filozofickej fakulty KU. Až v pondelok sa začalo skutočné vymieňanie si skúseností. Nastal čas niečo sa naučiť. Ťažko skúšaní žurnalisti boli rozdelení do troch sekcií: fotografickej, grafickej a štylistickej. Nasledujúce tri dni prednášal fotografom Matúš Zajac z týždenníka .týždeň. Štylistov začiatočníkov „trápila“ Terézia Kolková z Katolíckych novín a pokročilých Eva Čobejová z .týždňa. Grafici sa niečomu podučili pod odborným dohľadom Juraja Považana a Tomáša Hupku. Každý večer bol pre účastníkov pripravený zaujímavý program. Valné zhromaždenie Networku, na ktorom sa mohli aj nečlenovia zoznámiť s činnosťou tejto organizácie či diskusia s Jánom Langošom, riaditeľom Ústavu pamäti národa. Zaujímavý, najmä pre tých mladších, bol film Truman show.
Počas šiestich dní v Ružomberku našli účastníci seminára pre mladých katolíckych žurnalistov mnoho priateľov. Nadviazali spoluprácu a vymenili si bohaté skúsenosti. Aj vďaka tomu odchádzali duchovne naplnení.

Jana Jurčišinová, Široké

Spomienka na XX. Svetový deň mladých v Kolíne

„Vy ste Božie ťavy!“, zdôraznil kardinál Meisner na záver ďakovnej svätej omše pre dobrovoľníkov 22. augusta v Tanzbrunnen v Kolíne. A pokračoval: „Od ťavy som sa naučil tri dôležité veci: Ťava vždy chodí so zdvihnutou hlavou. Ťava ukazuje svätú, usmievavú, priateľskú tvár. Ťava má dva hrby – unesie viac ako osol.“ Týmto veselým ohodnotením práce dobrovoľníkov si vyslúžil potlesk a dobrosrdečný smiech prítomných.

Kto je dobrovoľník
Dobrovoľníci XX. Svetového ďna mladých (SDM) v Kolíne sú mladí ľudia alebo tí, ktorí zostali mladými a rozhodli sa venovať svoj voľný čas, vôľu a talenty na plnenie daných úloh v duchu pohostinnosti, s otvoreným srdcom a toleranciou, v službe pre iných bez nároku na odmenu. Tak píše príručka pre dobrovoľníkov. Avšak odmena aj napriek tomu bola veľká: ubytovanie, strava, pocit užitočnosti a sebarealizácie, nové stretnutia a priateľstvá, spoznanie iných kultúr, národností a nové, nádherné, nielen duchovné zážitky. Mimochodom, najmladší dobrovoľník mal 18 a najstarší 82 rokov. Celkovo vyše 27 000 dobrovoľníkov z takmer 160 krajín z celého sveta.
Práca dobrovoľníka bola aj nebola náročná. Gonzalo, chlapec z Madridu, ktorý hovorí piatimi svetovými jazykmi pri večeri použil v troch vetách slová z nemčiny, angličtiny, španielčiny, taliančiny a francúzštiny. Bol unavený. Pracoval na Infopointe a rozdával rady pútnikom. Po celodennom rozprávaní sa mu slová pomiešali. Mladý Poliak zabezpečoval ubytovanie na Liebefrauschule v Kolíne. Mal aj nočné. Veci ubytovaných boli v bezpečí nonstop. Keď sa prišli ubytovať Slováci, nemčinu nechal bokom. Na otváracej sv. omši v Kolíne, Bonne a Düsseldorfe dobrovoľníci niesli vlajky všetkých štátov v sprievode pred začiatkom sv. omše. Symbol jednoty v rôznorodosti, tolerancie a spolupatričnosti. Hoci sprievod trval 14 minút, nácvik však celé dopoludnie. Nemeckí organizátori mysleli asi úplne na všetko. Na Marienfelde, kde sa konala vigília a svätá omša s pápežom Benediktom XVI., bolo aj parkovisko pre bicykle. Aby nevznikol zmätok, o to sa starala aj 16-členná skupina zo Slovenska. No najnáročnejšia a najnamáhavejšia služba bola v stravovacích stánkoch. Skoré vstávanie, príprava jedla a balíčkov pre pútnikov a nakoniec výdaj stravy. Nebolo to však jednoduché, lebo stánky boli obliehané hladným davom a jesť chcel každý. Prišla aj skautka Carole z Rwandy vďaka partnerstvu medzi Nemeckom a Rwandou a rozprávala, že genocída bola hrozná. Teraz je vraj lepšie: deti nachádzajú svojich rodičov a manželky svojich mužov. Je pokoj. Bieda a hlad však ešte pretrvávajú. Ale tancujú radi a o futbale rozprávajú s bázňou.
Kde sa pozriem, tam sú Slováci
Ani Slováci sa v Kolíne nestratili. Veď v počte dobrovoľníkov nám patrilo 5. miesto a slovenské vlajky a pokriky vôbec neboli zriedkavé. Pred kolínskou katedrálou si popri súťaži korčuliarov a speve Talianov našla svoje miesto aj slovenská karička. Slováci dokázali rozospievať aj Francúzov na autobusovej zastávke. Dokonca aj v Marienfelde, kde sa slávila vigília a svätá omša s pápežom Benediktom XVI., organizátori nepriamo viackrát oslovili Slovákov: „Please, do not climb the tower at any time!“ (Prosím, nelezte na železné konštrukcie!), ale bolo neskoro. Slovenská vlajka sa hrdo týčila na konštrukcii slúžiacej pre veľkoplošnú obrazovku. Oznam o tom, že v tejto lokalite je zakázané klásť oheň , už Slovákom pravdepodobne nepatril. V sektore B3 aj napriek chladnej noci žiadnu vatru vidieť nebolo. Nemci už vedia vysloviť aj niektoré slovenské mená, lebo na záverečnej párty pre dobrovoľníkov dve z troch cien z tomboly putovali na Slovensko. Malou chybičkou je, že pri odpovedi na otázku Where are you from? (Odkiaľ pochádzate?), jeden Japonec ukázal veľavravné gesto vypitého poldecáka. Odteraz však bude vedieť aj časť zo slovenskej ľudovej piesne Macejko. Ale len tú, kde sa spieva ko-ko-ko-ko.
Trochu kritiky
Pútnici z celého sveta zanechali aj jeden smutný dojem. Každý večer kolínska hlavná stanica bola zahádzaná odpadkami a po slávnostnej svätej omši na Marienfelde to tam vyzeralo ako na smetisku. Pri pohľade na porozhadzované potraviny, papiere a iné smeti zvieralo srdce. Myslím si, že vhodnejším liturgickým jazykom pre slávnostnú sv. omšu za účasti pápeža by bola latinčina, aj napriek tomu, že pápež je Nemec a bol v Nemecku. Pohoršením pre konzervatívnych katolíkov boli aj dievčatá – miništrantky, čo pápež Ján Pavol II. vyslovene zakázal. A pri pohľade do histórie, keď staroslovienčina bola štvrtým bohoslužobným jazykom Cirkvi a vzhľadom na počet účastníkov prevažne z Poľska, Slovenska a Slovinska chýbalo viac príhovorov v niektorom zo slovanských jazykov. Nemci však zvládli organizáciu znamenito. Prekvapili domáci obyvatelia, ktorí pre pútnikov prichystali občerstvenie na ich púti do Marienfeldu a potom späť do Kolína. Povzbudením boli policajti, ktorí roznášali fľaše minerálky zástupom čakajúcim v dave pri odchode z Marienfeldu, keď doprava úplne kolabovala. Blisli sa nemeckí sponzori, ktorí umožnili mladým poslať listy do celého sveta, zabezpečili dopravu, obdarovali pútnikov množstvom darčekov. To všetko bezplatne.
Cesta domov
Kardinál Meisner hovoril o dôležitosti tiav. Tiež zdôraznil, že ťava v oáze naberie vždy dostatok vody, aby mohla prejsť púšťou. A vyslovil želanie, že mladí ľudia z celého sveta načerpali v Kolíne potrebné sily, aby doma žili dobrý život. Bez tiav by traja králi asi nikdy neprišli do Betlehema. „Prišli sme sa mu pokloniť“ – bolo motto XX. Svetového dňa mladých a takmer milión mladých z vyše 190 krajín to zobralo vážne. Obetovali pohodlie svojej obývačky a vydali sa na púť aj napriek chladu, dažďu, hladu a nepohodliu. Verím, že počuli aj výzvu Sv. Otca o tom, že traja králi po stretnutí s malým Ježiškom sa domov vrátili inou cestou. Cestou Lásky.

Daniel Múdry, V. Šariš, Autor bol krátkodobým dobrovoľníkom v Kolíne.

Božie milosrdenstvo a sestra Faustína

Naša kongregácia bola založená vo Francúzsku v roku 1818 a do tejto už jestvujúcej kongregácie vstúpila sestra Faustína. Takže netreba si mýliť, že ju ona založila; stala sa spoluzakladateľkou rehole, ale až po čase, pretože priniesla niečo nové, charizmu, ktorú jej dal Pán Ježiš. V tomto kláštore prežila časť svojho života. Ježiš nazval toto miesto, prakticky celé toto posolstvo veľmi dôležité pre ľudstvo.

Ježiš raz povedal sestre Faustíne: „Pripravíš svet na môj druhý príchod.“ Sestra Faustína bola veľmi jednoduchým človekom. Píše vo svojom denníčku: „Dlho som zápasila, nevedela som, čo to mám robiť. Tvárila som sa, že nič nepočujem.“ Až neskôr jej Ježiš vysvetlil, že každodenná obeta i modlitby, to všetko má byť čosi, čo pripraví svet na Ježišov príchod. Takže my musíme vedieť, že žijeme v rozhodujúcich časoch a že Ježiš nám naozaj ponúka veľmi zvláštne milosti. Už napríklad to, že bazilika vyzerá veľmi zvláštne – má taký okrúhly tvar pripomínajúci moderný koráb. Tak ako v Starom zákone staval Noe koráb, tak je Božie milosrdenstvo záchranou pre ľudstvo. Ježiš nám dáva akoby záchranné koleso a kto sa toho Božieho milosrdenstva chytí, bude zachránený; taká je pravda. Veľmi krásne to vyjadril Sv. Otec Ján Pavol II.: „Sestra Faustína je Božím darom pre dnešné časy.“
Ježiš vedel ako bude vyzerať 21. storočie a práve preto si vybral niekoho veľmi jednoduchého – kto má tri triedy základnej školy, od krstu má meno Helena, neskôr sestra Faustína a že práve ona bude tou, ktorá priblíži nanovo pravdu, ktorá bola zabudnutá – teda, že On nie je len spravodlivým sudcom, ale že je milosrdným Spasiteľom, že je samé milosrdenstvo voči nám a že práve toto tajomstvo nám chce pripomenúť. Lebo toto je čosi, čo nám má veľmi pomôcť. Musíme vedieť, že žijeme v rozhodujúcej dobe a musíme si položiť otázku, čo môžeme my urobiť preto, aby toto posolstvo sa k nám dostalo. Keď sa Ježiš zjavil sestre Faustíne (vídavala ho veľmi často, po prvýkrát s tými dvoma lúčmi), vysvetlil jej, že chce, aby obraz, ktorý namaľuje, mal takýto nápis: JEŽIŠ, DÔVERUJEM V TEBA a povedal jej: „Chcem, aby tento obraz, ktorý namaľuješ, bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom i na celom svete.“
Sestra Faustína mala s tým veľké problémy, lebo nevedela maľovať. Až po dvoch rokoch, keď bola preložená na Litvu (to patrilo kedysi Poľsku), tam jej konečne spovedník našiel maliara, ktorý namaľoval prvý obraz; môžeme ho nájsť v kostole Ducha Svätého vo Viľňuse, kde bol umiestnený. Obraz, ktorý je v Krakove, bol namaľovaný až po smrti sestry Faustíny. Dal ho namaľovať jeden žid ako poďakovanie za záchranu svojej rodiny v 2. svetovej vojne. Prvé milosti a zázraky sa diali už po smrti sestry Faustíny. Kaplnka je najdôležitejším miestom – tam sa sestra Faustína modlievala a často vídavala Pána Ježiša. To je to miesto posvätené jej prítomnosťou.
Svätý Otec to krásne povedal, keď vysvetlil, že jestvujú časy a miesta, ktoré si vyberá Boh, aby na nich zvlášť zjavoval svoju lásku. Toto je jedno z takýchto miest. Keď hľadíme na obraz, vidíme podstatu, teda podstatou úcty je postoj dôvery voči Bohu a postoj milosrdenstva voči blížnym. Dôvera je všetko, čo Pán Ježiš od sestry Faustíny očakával. Učil ju, že dôvera znamená prijatie Božej vôle. Ak ja naozaj verím Bohu, tak prijímam z jeho dlane všetko, aj to, čo je nepochopiteľné. My si musíme uvedomiť, že tu na zemi nie je raj. Treba vedieť, že za krížom je naše zmŕtvychvstanie.
Pri krste sme dostali tri cenné dary – vieru, nádej, lásku. Práve skrze vieru môžeme Boha hlbšie spoznať, lepšie než ľudia, ktorí neboli pokrstení. Sestra Faustína píše: „Všetka milosť prúdi na nás cez modlitbu. To je taký kanál.“ Koľko času ja venujem svojej osobnej modlitbe? Dokážem prijímať Božiu lásku, ktorá na nás čaká, ktorá sa mi chce dať? Treba si ten čas vytvoriť. Diabol je veľmi šťastný, keď zistí, že človek sa prestal modliť. Ježiš dvakrát vracia čas, ktorý my venujeme jemu. Panna Mária vedela, čo robí, keď na všetko mala jedinú odpoveď: „Áno, Pane, nech sa tak stane. Fiat.“ Čo musela prežívať, keď na kríži zomrel jej jediný syn. Ale Panne Márii nechýbali slzy. Ona pod krížom aj plakala. Niekedy nás prijatie Božej vôle stojí takéto slzy, ale vtedy treba povedať jedno: „Pane, ja nechápem, čo robíš, ale ja verím, že ty vieš, čo robíš.“ My nemusíme logicky chápať Božiu vôľu. Z čoho sa rodia depresie, choroby, atď? Z toho, že neprijímame to, čo od nás chce Boh. Zisťujeme, že dôvera nie je taká ľahká. Pán Ježiš povedal sestre Faustíne: „Dcéra moja, pamätaj na to, že nejestvuje iná cesta do neba, iba cesta kríža.“ Ježiš povedal, že najšťastnejšia je tá duša, ktorá mu úplne dôveruje, lebo on sám sa o ňu stará. Zisťujeme, že svätosť je možná, že Božie milosrdenstvo nás pozdvihuje od našich hriechov, slabostí, úbohostí, našich pádov. Zakúšame ho v rôznych okamihoch – v Eucharistii, sviatosti zmierenia, v rôznych udalostiach dňa.
Druhá súčasť obrazu – Ježišova tvár. Maliar sa veľmi modlil, skôr než začal maľovať obraz. Ježiš hovorí: „Môj pohľad z tohto obrazu je taký ako pohľad z kríža.“ Ježiš na kríži odpustil každému z nás. Ježiš čaká od nás milosrdenstvo. Ježiš veľmi dobre vie, že sme slabí a hriešni. Ježiš povedal sestre Faustíne: „Vždy keď ideš na sv. spoveď, pamätaj, že ja sám čakám na teba. Kňazom sa len zacláňam, ale sám pôsobím v tvojej duši.“ Ježiš preto chcel, aby sme si vypestovali svoj postoj k milosrdenstvu, lebo láska je čosi, čo otvára nebo. Ježiš povedal sestre Faustíne: „Dávam ti tri konkrétne spôsoby – skutok, slovo, modlitbu.“
Ježiš je odpoveďou na naše potreby. Ak my dovolíme, aby Ježišovo milosrdenstvo cez naše duše prichádzalo k blížnym, vtedy sme autentickými apoštolmi Božieho milosrdenstva. Milosrdenstvo znamená vidieť všetky potreby iných okolo mňa. Podstatné je to, že Ježiš sa bude na toto pýtať: „Človeče, videl si ma v druhých ľuďoch, keď som za tebou prišiel?“
Lekári neskoro zistili, že sestra Faustína má tuberkulózu. Človek s takou chorobou je veľmi unavený, malátny a má veľké bolesti. Sestra Faustína nikdy nežiadala morfium. Keď sa jej sestričky pýtali ako sa cíti, odpovedala veľmi úprimne: „Veľmi trpím, ale je mi s tým dobre.“ Kde je to tajomstvo: prečo tí svätí, ktorí toľko trpeli, boli šťastní? Tajomstvo je v tom, čo môže každý jeden z nás zažiť na sv. omši – môže sa tam stretnúť s Ježišom. To nie je divadielko. My sme autentickí pri tom, čo sa dialo pred 2000 rokmi. Ak neprijímam Ježiša s vierou, to ma nepremieňa a on nemôže pôsobiť v mojom živote. Nedokážem prijať Otcovu vôľu, lebo nemám na to silu.
Boh je s nami. Celá sv. Trojica prebýva v duši človeka, ktorý je v milosti. My sa nemáme čoho báť. Najvyšší je s nami.

spracovala Eva Mihaľová, Víťaz