Spomienka z detstva na to, ako nás vychovávali rodičia

Rodičia nás mali 7 detí a 12 hektárov poľa. Keď sme robili na poli od rána do večera, bolo tam dosť času pripomenúť nám, že keď stretneme človeka, máme pozdraviť „Pochválený buď Ježiš Kristus!“, keď ľudia niečo robia, tak „Pán Boh pomáhaj!“ Keď nás niekto navštívi doma, tak „Pekne vítame u nás!“ a ponúknuť ich, čo máme. Keď vidíme, že starší stojí a my sedíme, máme ho pustiť sadnúť si. V kostole máme stáť ako sviece, neobzerať sa, nesmiať sa, kľaknúť pekne na kolená, lebo je to dom Boží a máme prísť čistí, nie špinaví. Máme sa modliť ráno, večer, aj keď zvony zazvonia Anjel Pána, lebo je to najkrajšia modlitba Panny Márie. Bratom, ktorých bolo päť hovorili, aby sa modlili za dobré manželky a nám dvom sestrám za dobrých manželov; tak sa aj stalo. Otca sme nikdy nepočuli hrešiť, alkohol nepili, len príležitostne. Keď sa blížili Vianoce, tak večer zobrali knižku, čo nosili do kostola a my sme s nimi spievali vianočné piesne, aj na Veľkú noc, aj keď sa blížili odpusty. V piatok sa mäso nikdy nevarilo, ani v pôste. Keď bola zábava, boli sme najdlhšie do 11. hodiny večer, rodičia sedeli v miestnosti a dávali pozor, ako sa chováme. Počas zábavy sa nevychádzalo vonku, dievčatá tancovali s každým chlapcom. V nedeľu poobede sa dievčatá pochytali za ruky a hore dedinou pekne spievali slovenské piesne. Svadby sa robili v nedeľu od obeda do polnoci. Pán Boh nám pripravil manželský život podobný našim rodičom preto, lebo sme sa modlili. Je to život ľahší a radostnejší, lebo je tam Božia pomoc. Keď my budeme Pána Boha prosiť o pomoc, On nám pomôže, lebo On je veľká Láska. Ale keď sa my nebudeme o Neho zaujímať, nechá nás tak; dal nám rozum a slobodnú vôľu. Nevieme však, či Ho stihneme poprosiť v hodine smrti, či nám dá tú milosť, či si ju zaslúžime. Keď večer líhame, nevieme, či ráno vstaneme. Buďme pripravení!
Odovzdali sme svojim deťom to, čo nám odovzdali naši rodičia. Je mi ľúto, keď idú po ceste slečny a ja im pozdravím, lebo oni nevedia. Žiadna úcta. Kam to spejeme? Pán Ježiš je z nás veľmi smutný, Panna Mária, jeho a naša Matka, Matka celého sveta prosí svojho Syna, aby nás zachránil; On už nevládze to všetko uniesť, pozerať sa na to. Mladí nerešpektujú Jeho prikázania. Kde Nebeský otec nepožehná, všetko je zbytočné a márne. „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania,“ rozprávali nám starí rodičia.
V mesiaci október sa budeme stretávať každý deň na pobožnosti a prosiť Boha o zdravie a Božie požehnanie v našich rodinách.

Mária Tobiašová, Ovčie

Dar darov

Pri narodení každý dostáva dar budúcnosti svojho JA, dar realizácie svojho JA, dar radosti z nových dní môjho JA a predsa zabúdame ďakovať za zdravé a plnohodnotné JA, ktoré sa mnohým nedostalo; a predsa práve oni dokážu byť vďačnejší ako mnohí tí, ktorí ho berú ako samozrejmosť a nie ako dar darov.

Rozhodnutia – aké sú najčastejšie rozhodnutia bežných ľudí, ktorí dennodenne žijú svoje zabehané životy a otrasie nimi len vážny zvrat, choroba či nešťastie, ale dosiaľ si ani poriadne neuvedomujú, že žijú a ako vlastne žijú či živoria? Tieto a mnohé podobné otázky mi víria hlavou pri spomienkach na ľudí, ktorí boli súčasťou môjho bytia 10 predlhých dní na neurologickom oddelení košickej Fakultnej nemocnice. Niekedy sa prichytím pri tom, že väčšina mojich príbehov je s podobnou tematikou a z toho istého prostredia, no nepíšem o tom pre poúčanie, ale pre povzbudenie a nádej pre Vás, ktorí sa nemusíte rozhodovať, čo bude zajtra, ak to zajtra vôbec príde, či chytíte zajtra pohár do rúk a napijete sa bez cudzej pomoci alebo či spoznáte vlastnú rodinu, ktorá vás príde navštíviť. Práve takéto otázky si dávali pacienti na tomto poschodí, no niekedy si nevedeli sami odpovedať a už vôbec nie lekári, ktorí často práve tu stoja bezmocne so slovami: „Je nám ľúto, nedá sa nič robiť.“ O čo viac som obdivovala týchto ľudí v bielych plášťoch a sestričky, ktoré mali silu starať sa o bezmocné ľudské torzá, v ktorých žili alebo už len dožívali ľudské duše.
Pripadala som si ako kozmetický prípad oddelenia, ako omyl na izbe číslo 14 a bola som šťastná a vďačná za to, že som jednou z mála žien, ktoré mohli kráčať do jedálne na obed, že som ich mohla obslúžiť na lôžku alebo pri stole. Cítila som veľkú vďaku za svoje aj keď trošku „pošramotené“, ale predsa funkčné JA, no najviac za postoj k sebe samej a za silu, ktorou ma Boh neustále obdarúva a z ktorej čerpali aj ľudia okolo mňa. Cítila som sa potrebná a užitočná ako ešte nikdy, hlavne v prípadoch, keď zostali len slová podpory a útechy, nič viac. Priznávam, bolo to ťažké, aj keď som si to zo začiatku ani neuvedomovala, no pesimizmus až beznádej niektorých ma predsa zasiahla; tým viac som túžila nejako pomôcť.
Keď sa môj pobyt nečakane predĺžil, bolo mi do plaču (už som bola pobalená), celý víkend pred sebou pribudla nová pacientka na vedľajšej posteli – užasne silný obraz utrpenia a otázok: PREČO? ČO ZLÉ SOM UROBILA? – ešte krutejšia pravda o tejto asi 40-ročnej žene s pár dňami života, čo jej ešte zostali. Totálna bezmocnosť a ľútosť. Nikomu to neprajem zažiť. Niektoré moje návštevy nedokázali viac ako raz vkročiť do mojej izby – toľko v nej bolo bolesti. No bola tam aj jedna žena, ktorá bola každý deň pri mne; prvýkrát som ju spoznala práve tu, potrebovala ma a dala zmysel môjmu pobytu v nemocnici. Ona jediná prišla za mnou vždy na izbu a každý deň, dokonca aj vtedy, keď bol hlavný vchod už zatvorený a oproti na mužskom oddelení jej zomieral otec, posledný člen jej blízkej rodiny. Na otázku, prečo každý deň, keď tak veľmi trpí a ja ju možno ešte viac skľučujem, mi odpovedala nádhernou vetou: „Chodím si k tebe po posilu a energiu na ďalší deň …“ Vtedy som ďakovala za to, že som tam, kde som a pre koho som tam bola poslaná.
Pán však mal pre mňa ďalšie prekvapenia – jedno z nich malo tvár mladého 26-ročného dievčaťa na vozíčku, o ktorom som si myslela, že je to dievčatko – Žanetku. Oslovila ma večer na chodbe, že sa so mnou chce rozprávať; dovtedy som si ju len letmo všimla, prišla len nedávno a v jej prítomnosti som prehodila len pár slov, ktoré boli asi dôvodom jej záujmu o mňa. V ten večer sme sa dlho do noci rozprávali a jej otázky, ktorými ma obsypala a príbeh, ktorý som si vypočula, mi dal jednoznačnú odpoveď, prečo tie tri dni navyše. Dar rady – veľmi som oňho prosila, chcela som byť nástrojom pomoci pre toto dievča, ktoré malo v rukách hárok papiera, ktoré mohlo zmeniť jej život k lepšiemu, možno ju aj postaviť na nohy alebo ju aj pripraviť o život. Bol to návrh na nový liečebný postup, teda na novú terapiu, ktorá bola nová, ešte neodskúšaná na konkrétnom pacientovi, teda žiadne záruky so značným rizikom, no s nádejou pre mnohých pacientov s diagnózou SM (skleróza multiplex) – teda aj pre mňa, aj keď ja som vďaka Bohu na začiatku a včas sa to zachytilo; mnohí sú však na tom zle, toto by mohlo byť svetielkom nádeje pre život na vlastných nohách, hoci len čiastočne; aj pár krokov je veľmi veľa oproti celým rokom bezvládia. O čo som bola šťastnejšia, keď mi ráno zaklopala na dvere, ku ktorým ju priviedli kolieska vozíka a aj keď definitívne áno alebo nie som od nej nepočula, úsmev na jej tvári a úprimná a veľká radosť, ktorá ju celú napĺňala, bolo to najkrajšie, čo som v poslednom období u nejakého človeka videla. Hľadala pokoj a odpovede na nezodpovedané otázky, no nie ja som jej odpovedala a aj som jej to vravela.
Teraz už presne viem, čo znamená byť nádobou – Deodóziou, byť silnou v slabosti – silnou cez Boha, byť posilou pre zdravých a predsa slabých duchom, útechou pre tých, čo trpia – jednoducho byť Božím nástrojom. Preto tieto vety darujem všetkým tým zdravým nemocným, ktorých som tam stretla a ktorých denne stretávam tam, kde práve som: tešte sa z toho, že máte ruky, čo sa nechvejú, nohy, čo vás odnesú, kam chcete, srdce, čo bije a cíti, hlavu, čo samostatne myslí a pamätá si a nakoniec svoju vôľu a slobodu, ktorej nikto nemusí dávať na výber. Patria aj lekárom ktorí majú silu a odvahu často povedať: „Je nám ľúto!“, vďaka aj sestričkám s úžasnou trpezlivosťou, pochopením a súcitom, ktoré sú často poslednými bytosťami pri zomierajúcich pacientoch a umožnia im zomrieť s ľudskou dôstojnosťou. To, že sa jedna sestra dokáže postarať v nočnej smene na takom ťažkom oddelení o úplne nevládnych ležiacich pacientov je naozaj misia hodná obdivu a úcty, najmä ak som spoznala ich postoje a zmýšľanie o pacientoch, kde hlavným pilierom je viera v Boha.
Nehovorte nám hendikepovaní, lebo to značí žobráci a to nie sme, nehovorte nám chudáci, lebo ani to nie sme, nehovorte nám bezmocní, lebo práve takí sú posilou pre tých, čo nevedia byť vďační a veselí preto, že sú zdraví. Ak ti Boh vezme ruky i nohy, oči alebo uši, dá ti rozum, ktorým môžeš urobiť šťastných mnohých vôkol seba. On stonásobne vynahradí, čo si vezme, aby tak ukázal svetu, ako veľmi miluje a chráni tých, ktorí stratili seba pre svet, aby tak našli poklad pre nebo.

Lucia Galdunová, Víťaz

Anjeli v bielych plášťoch

V živote človeka a spoločnosti nemožno zabrániť tragédiám, ale možno zabrániť zbytočnej bolesti a utrpeniu. Nešťastie nechodí po horách, ale medzi ľuďmi. Denne sa o to presviedčajú ľudia rôznych pováh a temperamentu, profesií a vzdelania …

Ak sa pretnú lúče šťastných dní skutočnou tragédiou, ktorá ohrozí zdravie a život, postihnutí sa ocitnú v rukách ľudí, o ktorých sa veľa nevie. Tí ostávajú v anonymite aj potom, čo zachránia život. Takíto ľudia pracujú v Prešove na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny. Dovoľte, aby sme sa vám predstavili.
Oddelenie anestéziológie a resuscitácie – ARO v Prešove vzniklo v roku 1966. Bolo to vôbec prvé lôžkové oddelenie ARO na Slovensku. Jeho zakladateľom a prvým primárom bol MUDr. Anton Lučanský, CSc., ktorý svoje vízie premieňal spolu s kolektívom lekárov a sestier na špičkové pracovisko s ohromným ľudským a prístrojovým potenciálom. V roku 1991 sa oddelenie premenilo na Kliniku anesteziólogie a resuscitácie už pod vedením MUDr. Štefana Trenklera, ktoré lieči kriticky chorých pacientov a učí lekárov a sestry z celého Slovenska. V súčasnosti na ARO pracuje okolo sto ľudí.
Chcete bezpečne a bezbolestne absolvovať anestézu a zároveň sa rýchlo zobudiť bez nepríjemných pocitov?
K tomu sú nevyhnutné účinné a bezpečné lieky, spoľahlivé prístroje a zariadenia na podávanie liekov a sledovanie životných funkcií. Rovnako dôležití sú vzdelaní a skúsení anestéziológovia a sestry. Je to tím, ktorý počas celej operácie bdie nad vaším životom a udržuje hlboký spánok a bezbolestnosť.
Prečo ich málo poznáme? Lebo stretnutie s anestéziológom pacient jednoducho prespí.
Bez nás nemožno bezbolestne vykonávať operačné zákroky. Uspávame chorých počas operácie. Bez nás sa nezaobídu pacienti v tiesni, v bezprostrednom ohrození života, ktorí prichádzajú priamo z ulice alebo z iného oddelenia nemocnice. Udržiavame alebo umelo nahrádzame a liečime životne dôležité orgány.
Lekárov a sestry – anestéziológov – môžete stretnúť v pohotovostných službách v popoludňajších a nočných hodinách aj cez víkendy a sviatky. Je možné ich stretnúť vo vozidlách Rýchlej lekárskej pomoci, ponáhľajúcich sa zachrániť život priamo na miesto nešťastia.
Liečba pacienta, boj o jeho udržanie pri živote je nákladná, vyžaduje vysoko kvalifikovaných lekárov a sestry, veľmi náročné prístroje, lieky a špeciálne metódy na zachovanie toho najcennejšieho, čo máme.
Dňa 30. novembra 2005 o 19:00 hodine vo Veľkej sále Divadla J. Záborského v Prešove sa uskutoční benefičný koncert „Resuscitácia“, ktorého výťažok bude venovaný na multimodálny monitor vitálnych funkcií.
P.S.: Ku všetkým pacientom na našom oddelení voláme kňaza, aby ich zaopatril sviatosťou pomazania chorých.

Anna Kostelníková, Víťaz

Ruženec je najlepší mobil

Neraz počujeme, že sv. ruženec je vraj jednotvárna modlitba, ktorá je vhodná len pre jednoduchých a starých ľudí. Spomeňme si na sv. Františka Salezského či na sv. Alfonza Ligouriho, ktorí vynikali múdrosťou i vzdelanosťou a predsa sa sv. ruženec modlili každý deň.

Uvedomujú si to tí, ktorí si dosiaľ nenašli cestu k tejto modlitbe, že sv. ruženec sa skladá z apoštolského vyznania viery, Pánovej modlitby Otčenáš a z anjelského pozdravu? Azda zabudli, že Otčenáš nás naučil modliť sa sám Ježiš Kristus, anjelský pozdrav a Raduj sa sme sa naučili odriekať od archanjela Gabriela a od sv. Alžbety a apoštolské vyznanie nás naučili modliť sa sv. apoštoli?
Či azda tí, ktorí sa hanbia modliť sa sv. ruženec, považujú sa za vzdelanejších a vznešenejších ako je Boží Syn alebo akými sú sv. anjeli a sv. apoštoli? Na potrebu modlenia sa sv. ruženca nás neustále upozorňoval nebohý Sv. Otec Ján Pavol II., ktorý obohatil túto Máriinu modlitbu o ďalších päť tajomstiev, približujúcich verejné pôsobenie Ježiša Krista. My kresťania by sme mali mať stále na pamäti, že sv. ruženec nás spája aj s Pannou Máriou, ktorá je nielen Bohorodičkou, ale i našou nebeskou Matkou.
Ak sa sv. ruženec modlíme so srdcom obráteným k nebu, tak nás táto modlitba chráni od každej svetskej roztržitosti a umožňuje presvätej Bohorodičke, aby za našu spásu orodovala u svojho Syna nielen počas nášho pozemského života, ale aj pri našej ceste do večnosti. Nezabúdajme, že raz príde hodina, keď sv. ruženec ovinú okolo našich rúk a vložia nás s ním do hrobu. Ako potom pomôže sv. ruženec tým, ktorí touto modlitbou počas pozemského života pohŕdali?

Albína Magdová

Večerná modlitba

Deň sa skončil, noc sa blíži,
drahý Ježiš tu na kríži,
odpusť, čo sme prehrešili,
daj, aby sme sa polepšili.
V celom svete mnohí ľudia
ako Pilát, tak Ťa súdia.
Odpusť všetkým, prosíme Ťa,
veď je každý tvoje dieťa.
Ďakujeme, Ježiš milý,
že si nám dnes dával sily,
pôjdeme už tíško spať,
Tebe chceme pozdrav dať.
Všetkým našim v našom dome,
tak ako pri rajskom strome
dnes si žehnal, dobre vieme
a za to Ti ďakujeme,
zostaneš tu opustený,
veď sú to len holé steny.
Ale my Ťa chceme mať,
keď pôjdeme domov spať.
V dušičkách nám stále bývaj
a na nás sa stále dívaj.
Žehnaj, žehnaj celý svet,
veď Ty si náš drahý kvet.

Albína Magdová

Bol som v Ríme

Mojou veľkou ťúžbou bolo navštíviť miesta, odkiaľ sa začalo šíriť kresťanstvo v Európe. Videl som niekoľko filmov o Taliansku a Ríme, ale je pravdou, že „lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť“. Prekvapili ma moje deti, keď mi k životnému jubileu darovali pútnický zájazd do Talianska. Zúčastnil som sa ho spolu s veriacimi z Košickej Polianky a ich duchovným otcom Petrom Majerníkom, ktorý je rodákom z Bertotoviec.

Keďže už dosť našich veriacich v Ríme bolo a iste si každý svoje dojmy zachováva vo svojom srdci, ja sa chcem s čitateľmi nášho Spektra podeliť s tým, čo ma najviac oslovilo. Pre mňa bola nezabudnuteľná audiencia so Svätým Otcom Benediktom XVI. na Svätopeterskom námestí. Videl som ho zblízka a počul jeho pekný pozdrav v slovenčine s požehnaním. Nezabudnuteľným zážitkom sú vatikánske múzeá. V nemom úžase som stál v Sixtínskej kaplnke pod Michelangelovým Posledným sudom či Stvorením človeka a ostatnou nádhernou výzdobou.
Nádherným zážitkom bola návšteva patriarchálnych bazilík so zamurovanými Svätými bránami a nádhernou výzdobou (Santa Mária Magiore), s portrétmi všetkých pápežov (Svätý Pavol za hradbami), Lateránskej baziliky. Rezonujú mi slová 132.žalmu, ktorý mal Svätý Otec na audiencii: „Vstúpme teda do Pánovho príbytku a padnime k podnožke Jeho nôh.“ (Ž 132)
Vo všetkých chrámoch bola jedna kaplnka vyhradená k poklone sviatostnému Kristovi. V Lateránskej bazilike sme sa všetci zúčastnili aj požehnania so Sviatosťou oltárnou. Pri hroboch svätých apoštolov som prosil za našich kňazov, pri hrobe Svätého Otca Jána Pavla II. za jeho svätorečenie a za vypočutie mojich prosieb, v slovenskom Ústave sv. Cyrila a Metóda na svätej omši za našu farnosť, rodinu, kňazov a za to, že tu máme kúsok Slovenska.
Večné mesto Rím je bohaté na pamiatky, ale skropené krvou prvých kresťanov. Toto som si zvlášť silno uvedomil pri mohutnom Koloseu. Nočnou jazdou do San Giovani Rotondo sme si v autobuse pozreli film o živote sv. pátra Pia. Zúčastnili sme sa veľkolepej sv. omše vo výročný deň úmrtia sv. pátra Pia (22. 09. 1968), ktorú celebroval kardinál s biskupmi a 60 kňazmi (medzi nimi bol aj otec Peter) v novej bazilike. Boli sme sa pomodliť pri hrobe sv. pátra Pia a pozreli sme miesta a dokumenty o jeho živote a stigmách.
V Lanciane, meste eucharistického zázraku sme v podzemí chrámu sv. Logina mali svätú omšu, po nej nám páter minorita (rodák z Humenného) ochotne vysvetlil zmeny, ktoré sa vykonali v bazilike. Je tam záclona, ktorá sa spúšťa počas svätej omše nad monštranciu s eucharistickým zázrakom a je odstránené všetko zlato z obrazov a sôch. To preto, aby sme sa sústredili na zázrak, totiž, že sa chlieb a víno premieňajú slovami kňaza na Kristovo telo a krv.
V Lorete – Svätyni Svätého domu – po prehliadke siedmich národných kaplniek a krátkej adorácii v slovanskej kaplnke čakáme na vstup do nazaretského domu. Prejdem krásne mramorové obloženie s výjavmi zo života Sv. rodiny, ocitnem sa v jednoduchej miestnosti z neomietnutého kameňa. Tá zvláštna jednoduchosť, v ktorej dominuje socha Panny Márie a nápis „ A SLOVO SA TELOM STALO„ ma dojíma. Kľakám a moje Anjel Pána je najvrúcnejšie, aké som sa kedy modlil, mysliac na tú veľkú milosť nášho nebeského Otca, ktorý nám poslal svojho Syna. Uvažujem, že táto púť mala tu začať a nie končiť.
Počas dlhej spiatočnej cesty, ak sa práve nemodlíme alebo nespievame, ukladám si do pamäti všetko, čo som za ten krátky týždeň videl. Taliansko je nádherná krajina s modernou, ale najmä prastarou históriou a kultúrou. Po krutom prenasledovaní nastal úžasný rozmach kresťanstva. Rím – základ cirkvi. Boh posiela úžasných ľudí a dáva im talenty postaviť veľkolepé diela. Stojac pod Michaelangolovou kupolou v chráme sv. Petra ma preniká Božia veleba. Pohľad na Pietu, to sa nedá zabudnúť.
Ďakujem svojím nebohým rodičom za dar viery, za to, že patrím do katolíckej cirkvi. Ďakujem Panne Márii za celoživotnú ochranu a verím, že všetko je z Božej prozreteľnosti. Ale aj keď som videl za tých pár dní najviac krásy a nádhery v mojom živote, jednostaj mi rezonujú Ježišove slová: „U môjho Otca je mnoho príbytkov. Idem Vám pripraviť miesto“ (Jn 14,2). „Oko nevidelo, ucho nepočulo ani do ľudského srdca nevošlo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2-9).
Verím, že aj mňa čaká môj milujúci a milosrdný Otec.

František Štofaňák, Víťaz

Klaniam sa Ti a milujem Ťa

„ … budeme odpovedať: Klaniam sa ti a milujem ťa. „ … milujem ťa,“ zahučalo v zaplnenom Kostole Svätej rodiny v Bratislave. „Čo ste to povedali?“ prerušil atmosféru čísi hlas. Nebol to narušiteľ verejného poriadku, iba moderátor zo saleziánskeho strediska na Miletičovej ulici. Na mládežníckej vigílii si nezvyčajné pokračovanie spoločnej modlitby mohol dovoliť. „Pre koho si šetríme takéto slová?“
Tretí celoslovenský eucharistický kongres postavil za nacvičené vyznania príkaz zastavenia. Komu? Prečo? „V bočnej kaplnke kolínskeho Dómu som si azda prvýkrát pokľakol pred Sviatosťou nie preto, lebo sa to patrí … A pre tento silný zážitok som musel cestovať až kamsi do Nemecka. Ako keď hľadáte okuliare, a pritom ich máte na hlave …“, povedal o svojej púti na Svetové dni mládeže Dominik. Duch z mesta na Rýne sa vznášal nad vodami máčajúcimi otužilcov na petržalskom priestranstve. Nakoniec dážď prestal riediť teplý guláš, ostal iba nočný chlad.
„Ste pre mňa ohníkom,“ natiahol ruky k zhromaždeniu kardinál Tomko. „Myslel som si, že mi je zima, ale vaše posolstvo ma zohrialo,“ pochválil list Benediktovi XVI. Povzbudená mlaď sa vyhrnula na pódium, aby po legátovi poslala do Vatikánu svoje dary. Jedna škatuľa, druhá … „Ja mám staré kolená,“ zavzdychal muž s červeným solideom. A tak priložili ešte čosi iba pre neho: kolínske cédečko a modré tričko. „Bude mi malé …“, zahralo voľačo v kardinálových očiach. Niečo vlastné mladým. Alebo svätým?
„Keby ste videli tie očká, radosť rozprávať sa s takou osôbkou!“ zaspomínal Jozef Tomko na stretnutia s bielomodrou ženou. Matka Tereza ho navštívila vždy, keď prišla do Ríma. „Nikdy neobišla troch ľudí. Ja som bol posledný,“ načrtol cestičky tej, ktorú nasledujú mnohé. Aj mnohí, napríklad redaktor BBC, pozorujúc drobučké misionárky dotýkajúce sa chrčiacich žobrákov ako niečoho vznešeného. Čo im dáva silu? „Eucharistia“, povedali mu a obrátil sa,“ zakončil kardinál. „Ony naozaj nemôžu žiť bez Eucharistie – ako severoafrickí mučeníci, ktorí Diokleciánovým vojakom hovorili: „Sine Dominica non posumus vivere.“

-re-

„Polož svoj Zdravas k nohám Kráľovnej ruženca“

Touto prosbou privítala všetkých pútnikov preblahoslavená ružencová Panna Mária z jej milostivého obrazu v Obišovciach. Obišovce ležia v severnom výbežku Košickej kotliny v malebnom údolí nad vtokom rieky Svinky do Hornádu.

V súčasnosti je to druhé najvýznamnejšie pútnické miesto v Košickej arcidiecéze, kde pútnici každoročne prichádzajú k milostivému obrazu ružencovej Panny Márie. Traduje sa historka o obraze, v ktorej sa hovorí, že sa dostal do Obišoviec zvláštnym spôsobom z poľského Tarnova. Jedného dňa tam zmizol a zjavoval sa na lipe, ktorá rástla na kopci menom Putnok. Z lipy údajne vyžarovalo prenikavé svetlo, ktoré bolo viditeľné zo širokého okolia. Keď sa to obyvatelia Tarnova dozvedeli, rozhodli sa obraz vziať si späť. Uložili ho na voz a chceli odísť, ale voz sa z miesta nepohol. Preto do voza zapriahli tri páry koní. Keďže ani to nepomohlo, pohonič v snahe popohnať kone šľahol bičom a zasiahol obraz Panny Márie po tvári. Na obraze sa objavili krvavé slzy a jazva na líci. Ľudia pochopili, že Panna Mária si svoje miesto vyvolila práve v Obišovciach. Na tomto mieste bol postavený gotický pútnický kostol, kde umiestnili milostivý obraz Panny Márie a ľudia si začali to miesto uctievať každoročne púťou.
Aj my veriaci z farnosti Víťaz a filiálky Ovčie sme sa v tomto roku vybrali na púť k ružencovej Panne Márii. Môžeme smelo povedať, že bola pre nás požehnaním. Privítalo nás pekné slnečné počasie a cestou ku kostolíku sme si mohli zakúpiť misionárske ružence, ktoré nám po sv. omši diakon požehnal. Niektorí pristúpili k sviatosti zmierenia a ostatní sa pripojili k modlitbe slávnostného ruženca. Po ruženci nasledovala sv. omša za živých členov ružencového bratstva, ktorú celebroval nám dobre známy kňaz, vdp. Jozef Leščinský, rodák z Chmiňan. V homílii vyzdvihol tajomstvá Máriinho radostného ruženca, prijatie Božej vôle svojím Fiat a jej spoločný život s Ježišom až na Golgotu a očakávanie Ducha Svätého vo večeradle s apoštolmi.
Slávnostnú sv. omšu celebroval arcibiskup Alojz Tkáč s viacerými kňazmi. V homílii nám priblížil Kristovu cirkev na Slovensku. S ľútosťou musíme konštatovať, že v minulosti sme jej nevenovali veľkú pozornosť, no iní jej venovali až príliš veľa pozornosti, ako boli komunisti, ktorí likvidovali v Cirkvi, čo len mohli, počnúc biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi až po rodiny, ktoré šikanovali pri prihlasovaní detí na náboženstvo. Ďalej zdôrazňoval, že celá naša spoločnosť ma zúžený, obmedzený a nesprávny pohľad na Cirkev. Vnímajú ju ako nejakú inštitúciu, ktorá túži iba po moci a bohatstve a snažia sa zbaviť Cirkev vplyvu vo verejnom živote: treba ju zastrčiť do sakristie. Ďalej hovoril, že Cirkev je ktosi, má svoje meno „Božia rodina“ a tvoria ju malé deti už v lone matky až po najstarších. Sú to ľudia, ktorí pracujú na rôznych pracoviskách, postoch a čestne odvádzajú dane do štátnej pokladnice. A preto nedovoľme špiniť meno Cirkev, majme zdravé sebavedomie, pestujme si ho sami, nebojme sa a majme odvahu.
Chcem tým povedať, že to boli slova nášho drahého arcibiskupa Alojza Tkáča a dotýkali sa nás na tele aj na duši. Za túto prekrásnu mariánsku slávnosť sa nakoniec poďakoval správca farnosti slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka, lebo moje oči uvideli veľký zástup mariánskych ctiteľov, lebo toľko pútnikov ešte na púti v Obišovciach nebolo.“ Zaiste to bolo vďaka Roku eucharistie a vďaka našej nebeskej eucharistickej Matke.

pútnička Milka, Víťaz

Ježišu, ktorý si živý v Eucharistii, buď stále s nami

Práve sa skončil Eucharistický kongres v Bratislave-Petržalke, kde bol pred dvoma rokmi ešte náš drahý Svätý Otec Ján Pavol II., aj keď bolo vidieť, že bol vyčerpaný. Aj preto sa na tomto mieste konal Eucharistický kongres.

Bolo to pekne vidieť aj v našej televízii. Je to nevýslovná radosť byť na takomto podujatí, ale naše roky a zdravie nám starším už nedovoľujú. Preto ďakujeme Pánu Bohu, že sme ho videli aspoň v televízii.
Je už jeseň, všetko sa pomaly uberá do zimného spánku, všetko sa berie z polí, zo záhrad a odkladá sa na zimu. A čo už my v pokročilom veku? Odkladáme si, čo nám už ostáva v jeseni života? Ale keď sme ešte živí, máme veľkú nádej, a to nádej eucharistického Krista, ktorý nám pripravuje budúci život a preto sa nemáme čoho obávať, keď sa ho neopustíme. Veď On je náš Boh, všetko odpúšťa a my sa máme snažiť, aby sme sa s ním čo najviac spájali a prosili, aby nás priviedol do večnej slávy skrz Eucharistiu. Veď On je nás pokrm pre večný život. Nebohý Svätý Otec povedal: „Nebojte sa! Pán Boh má už miesto pre vás pripravené.“ My v pokročilom veku sme už zažili veľa vecí, ale najviac zlých a trápení, všelijakých premien – vojnu, totalitu a všelijaké prenasledovania. Teraz zdravia ubúda a na koho sa máme obrátiť? Ježišu, len Ty si jediný, ktorý nám môžeš pomôcť aj s Tvojou presvätou Matkou Máriou; Ty si si vzal telo z Tvojej Matky Márie, preto aj my starší si ju vrúcne uctievame, najmä v najsvätejšom ruženci. Ona je Kráľovnou presvätého ruženca a vyprosuje nám milosti u svojho Syna Ježiša Krista.
Je veľmi veľa mladých ľudí, ktorí svoje životy zasvätia Pánu Bohu. Mala som možnosť 11. septembra tohto roku zúčastniť sa na večných sľuboch v kostole Kráľovnej pokoja v Prešove, kde osem mladých chlapcov saleziánov dalo svoj sľub „áno“ a zasvätilo sa Pánu Bohu. Či títo mladí nechceli byť voľní a užívať si život po svojom? Práve tam zasiahla obrovská sila, práve tam ich Ježiš povolal. Ich predstavený im to pripomenul: „Nebojte sa! Chcem mať z vás dobrých pastierov pre všetky duše.“
„Ježišu, Ty vieš, čo na našu mládež číha. Ochraňuj ju, aby nepodľahla nákaze dnešného sveta.

Helena Hudáková, Ovčie

Púť na Tretí celoslovenský eucharisticky kongres

Dňa 17. septembra 2005 po celodennom upršanom počasí večer o 17. hodine sa 44 pútnikov z našej obce vybralo na púť do Bratislavy. Keď sme nastúpili do autobusu, prestalo i pršať; pred cestou nás duchovný otec oboznámil s programom, dal nám požehnanie na cestu a púť sa začala.

Prvou zastávkou boli Košice, kde sme navštívili dominikánsky kostol. Kňaz, ktorý pôsobí v tomto kostole, nás oboznámil s históriou a pamiatkami kostola. Nasledovala modlitba sv. ruženca, zaspievali sme pár piesní a s Božou pomocou sme cestovali do neďalekej Šace, kde pôsobí náš rodák, duchovný otec Vlado Balucha. Milo nás privítal na farskom úrade; trochu sme sa zdržali. Otvoril nám kostol, kde nás tiež oboznámil s históriou a pamiatkami kostola. Nakoniec sme zaspievali niekoľko piesní a s požehnaním, ktoré nám udelil, sme nastúpili do autobusu a vydali sa na cestu do Bratislavy.
Ráno o 4. hodine sme boli medzi prvými na parkovisku blízko kostola Sv. rodiny. Hneď v autobuse nás pozdravil náš rodák pán Kollár. Tak sme sa vybrali do kostola, kde bola vyložená Sviatosť Oltárna a adorovalo sa celú noc. Nadránom za účasti rehoľných sestier sme sa pomodlili ruženec svetla. Po modlitbe sv. ruženca bola Sviatosť odložená. Po menších úpravách oltára a príprave gréckokatolícki biskupi a kňazi začali slúžiť sv. omšu. Pred sv. prijímaním nás kňaz oboznámil s podávaním sv. prijímania, ktoré podali lyžičkou pod obidvoma spôsobmi vína a chleba. Po skončení obradov sme takto posilnení vyšli z kostola, kde sme s úžasom sledovali ďalšie dianie. Ľudia v zástupoch prichádzali, aby sa naživo mohli stretnúť a počuť hlavného celebranta kardinála Jozefa Tomka, pápežského legáta, ktorý bol poverený pápežom Benediktom XVI. Privítal a predstavil ho Mons. Ján Sokol, ktorí okrem iného povedal: „Ježiš tajomne prebýva medzi nami ako živý Boh.“ Čo všetko nasledovalo, mal každý možnosť vidieť na obrazovkách televízie.
Som veľmi rada, že som mohla byť tam účastná a mohla som vidieť a cítiť blízkosť Eucharistie, ktorá nás upevňuje v jednote s Bohom, že Boh je v strede diania a chce vstúpiť do našich sŕdc. Vidieť zástupy biskupov, nespočetné množstvo kňazov, ľudí, ktorí kráčali, aby vzdali úctu Najsvätejšej Oltárnej sviatosti bol obrovský zážitok, ktorý ostane navždy zapísaný v našich srdciach.
Po skončení sv. omše a eucharistickej procesii sme ohromení tou nádherou nastúpili do autobusu. Občerstvili sme sa a pokračovali sme ďalej, aby sme navštívili pútnické miesto Marianku, ktorá sa nachádza v najkrajšom tálenskom údolí. Aj na tomto mieste je čo obdivovať. Pekný kostol zasvätený úcte Panny Márie, po údolí rozostavané kaplnky krížovej cesty, studnička, kde sme si nabrali vody, ktorou sme sa občerstvili a doniesli si aj domov. Cestou z Marianky nás čakal náš rodák pán Kollár, ktorý nás ešte previedol po novom moste Apollo.
Nasledovala cesta domov. V autobuse bolo vidieť, že nikto z nás nie je unavený – s veľkým elánom sme sa pustili do spevu a modlitieb až do cieľa cesty – Víťaza.
Vďaka, Bože, za tú nádheru a radosť!

pútnička Regina