Rozhovor

V týchto dňoch našu farnosť navštívili misijné sestry Služobnice Ducha Svätého – SSpS, ktorých zakladateľom je sv. Arnold Janssen. Ich poslanie vyjadril slovami: „NECH ŽIJE SVÄTÝ TROJEDINÝ BOH V NAŠICH SRDCIACH A V SRDCIACH VŠETKÝCH ĽUDÍ.“

1. V úvode sa nám, prosím, predstavte.
Volám sa sestra Filipa Blažena Krajňáková a pochádzam zo Zvolena. Misionárska služba je základ a cieľ našej kongregácie. Naše medzinárodné rehoľno – misionárske spoločenstvo, má približne 3400 sestier a pôsobí vo viac ako 40-tich krajinách sveta. Slovenská provincia má v súčasnosti 80 sestier.
2. Sr. Filipa, kde pôsobíte a ako ste sa tam dostali?
Keď som skončila vo Valalíkoch, išla som sa pripravovať na večné sľuby, ktoré som mala v roku 2001. Potom som sa musela pripraviť v angličtine, aby som sa mohla naučiť kórejčinu. V tom istom roku som odišla do Írska na rok naučiť sa angličtinu. Tu som skončila v roku 2002 a na jeseň 1. októbra som prišla do Južnej Kórei, kde pôsobím v  desaťmiliónovom Soule doteraz. Keďže sme misijná kongregácia, ktorá pracuje aj v zahraničí, mali sme si napísať miesta, kde by sme chceli pracovať. Ja som tam napísala Kubu, Rusko aj Severné Čechy. Dodala som k tomu, že som ochotná pracovať, kde to bude najviac treba pre svet, pre Cirkev a dostala som určenie do Južnej Kórei.
3. Koľko je vás v komunite?
V našej komunite sme štyri – ja a tri kórejské sestry.
4. Čo je hlavnou náplňou vášho misijného poslania v Južnej Kórei?
Našou hlavnou náplňou je pomáhať ľuďom, ktorí to práve v tejto dobe v Južnej Kórei potrebujú. Týka sa to hlavne detí, medzi ktorými žijem aj ja a ktoré zachycujeme z problémových situácií. Venujeme sa aj chorým na AIDS, čo je teraz našou novodobou prioritou a prvoradou službou, pretože tí nemajú dostatok ľudskej opatery. Nemajú nikoho, kto by stál za nimi a kto by ich prijal v spoločnosti a týmto trpia. Keď sa povie AIDS, tak ľudia sú trošku v pozadí, nie sú až tak blízko. AIDS beriem ako jednu z chorôb, hoci je to naozaj dosť ťažká choroba. Keď som videla tých ľudí, brala som ich ako normálnych, ako jedných z nás, hoci bolo vidno ako im ubúdajú sily, ako chradnú. V Afrike to viacej zapôsobí na človeka, pretože sú tam horšie stavy a ľudia sa zľaknú, keď to vidia. U nás máme 15 mužov, ktorí sú ešte chodiaci a často chodia do nemocnice. Sestričky ich dovážajú, sprevádzajú, vybavujú, aby dostali lieky.
5. Máte nejaký vlastný objekt, v ktorom sídli vaše misijné združenie?
Začal to jeden kórejský kňaz a naše sestry sa k nemu pridružili s tým, že mu pomôžu v práci. Potom nám to úplne zveril, takže je to teraz naším projektom. Pracujeme so štátnou aj neštátnou organizáciou i s charitou. Máme zakúpený rodinný dom pre týchto ľudí, v ktorom bývame aj s deťmi. V súčasnosti máme šesť detí, dievčatá, štyri sú predškoláčky a dve prváčky. Sú z rozvedených rodín a bývajú u nás na istú dobu, kým sa zlepší situácia. Do mesta prichádza veľa utečencov, hľadajúcich si prácu. Keď tam prídu, potrebujú sa zorientovať, niektorí sú chorí po pracovnom úraze. Je tam dobrovoľná skupina lekárov, ktorí skoro každú nedeľu poobede vydávajú lieky v jednej škole. Keď som tam bola, bolo to takmer na chodbe. Chorí boli rozsadení a lekári kontrolovali, aké majú choroby. Ak ľahké, dali sa lieky, ak ťažké, poslali ich do rôznych nemocníc. Párkrát som tam bola spolu so sestrami porozprávať sa s nimi. Boli tam pracovníci z Afriky, z Vietnamu, z Číny, ktorí vedeli anglicky v angličtine alebo v lámanej kórejčine.
6. Na záver by ste nám mohli povedať nejakú veselú príhodu z vášho pôsobenia v Južnej Kórei.
Tých príhod bolo veľmi veľa. Jedna mi najviac utkvela v pamäti. Keď sme sa učili kórejčinu, tak sa sestry dosť chutne smiali na nás, pretože sme vychádzali z domu ja vysoká a dve sestričky – jedna z Indonézie a druhá z Indie – boli úplne maličké. Ja meriam 177 cm a tie sestričky mali okolo 155 cm. Kórejské sestry veľmi pozerajú, ako vyzerajú Európania a iné národy a porovnávajú. Napadla ma ďalšia veselá príhoda s papučami. Keďže máme podlahové kúrenie, tak sa tam všetci vyzúvajú. Keď som prišla, najprv som to tak nerobila. Stále, keď som prišla, dala som si papuče pred dvere a tak som ich aj nechala. Lenže oni ich vždycky opravovali opačne, aby keď vyjdem z dverí, mohla som sa rovno obuť, teda opačným smerom. Nevedela som si predstaviť, že ich perfektnosť siaha až tak ďaleko.
Na záver pozdravujem všetkých, ktorí budú čítať tento váš časopis a chcem poďakovať za modlitby za všetkých misionárov.

rozhovor pripravil MM

Sen jednej novembrovej noci

November je mesiacom, kedy si intenzívnejšie spomíname na našich drahých zosnulých, na tých, ktorí nás už predišli do večnosti a spia spánkom pokoja. Preto by som sa aj ja s vami chcela podeliť o skutočný príbeh, ktorý poukazuje na to, aké je dôležité prijať Božiu vôľu aj v tej najťažšej situácii, akou je pre človeka smrť.

Jožko a Zuzka pracovali v istej továrni, rozumeli si, pri práci si navzájom pomáhali a postupom času medzi nimi vzniklo priateľstvo, ktoré vyvrcholilo v manželstvo. Boli veľmi šťastní, až kým nezistili, že Zuzka je chorá a nemôže priviesť na svet dieťa. Znášali to s láskou a trpezlivosťou, s odovzdanosťou do Božej vôle. Táto skúška trvala celých desať rokov …. Až raz Zuzka oznámila Jožkovi, že čaká bábätko. Bolo že to radosti! S veľkou nedočkavosťou očakávali tú chvíľku, kedy zoberú ten Boží zázrak do svojich rúk – do svojho náručia. Ten očakávaný deň prišiel a svetlo sveta uzrelo dievčatko Veronika.
Veronika rástla a rodičia by jej zniesli aj modré z neba; a to bolo zlé, lebo čím viac jej preukazovali lásku takým spôsobom, že jej dali všetko, čo chcela, stávala sa z nej neústupčivá a tvrdohlavá dievčina. Nastúpila do školy a keďže bola pekná teplá jeseň, často sa s pani učiteľkou vybrali na prechádzku, počas ktorej sa hrali a šantili. Až raz pri zvyčajnej bláznivej hre bola Veronika veľmi rozhorúčená, išla sa schladiť do potoka. To však bolo veľmi zlé, Veronika nielenže prechladla, ale dostala aj zápal pľúc a napriek všetkým snahám doktora Veronika zomrela.
Jozef ako silný chlap to prijal so slovami: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, On je Pánom života a smrti, ktorý si môže povolať každého, koho chce a kedy chce.“ Horšie to bolo so Zuzkou, ktorá sa s tým nevedela zmieriť; darmo ju manžel potešoval a niekedy aj karhal, nebolo s ňou rady. Dennodenne chodievala na cintorín, kde plakala a plakala. Noci nespala, stratila chuť do jedla – prišla choroba, hrozila jej smrť. Toto jej utrpenie trvalo veľmi dlhú dobu, až raz jednej novembrovej – dušičkovej noci mala tento sen:
Videla veľkú miestnosť, uprostred ktorej bol zlatý stôl a na stole bol bieľulinký baránok. V tom vidí prichádzať zástupy anjelov, ktorí, keď prišli pred baránka, rozostúpili sa a volali: „Sláva Baránkovi na tróne, Sláva Baránkovi!“ A tak za nimi nasledovali biskupi, kňazi; vidí aj známych, ktorí umreli z ich dediny, vidí deti a nazdáva sa, že medzi nimi uvidí aj svoju Veroniku, ale ako pozerá, jej dcéry nikde a zástup len prichádza a prichádza. Až celkom na samom konci vidí malé dievčatko ako nesie veľký džbán, ktorý ledva vládze uniesť a tým aj zaostáva za ostatnými. V tom dievčatku spoznáva svoju Veroniku – ide jej v ústrety a spytuje sa, prečo nesie taký ťažký džbán, prečo sa s ním tak trápi a dievčatko jej odpovedá: „To sú vaše slzy mamička, ktoré musím vláčiť so sebou a tak nemôžem ísť s ostatnými v zástupe.“ V tom sa Zuzka zobudila a začala rozmýšľať nad týmto snom, ktorý zmenil jej pohľad na život a hlavne na smrť. Uvedomila si, že všetko riadi Božia vôľa, ktorej sa treba odovzdať a prijať ju. Jej duša sa uzdravila a našla svoj pokoj.
Dobrý Pán Boh im požehnal neskôr ešte jedno dievčatko, ktoré sa stalo ich slniečkom, veľkou radosťou a požehnaním v ich starobe.
Drahí moji, plakať alebo poplakať si to je ľudské, veď „čo by to za srdce bolo, keby plakať nevedelo“ – spieva sa v jednej piesni; aj Pán Ježiš zaplakal, keď mu oznámili smrť Lazára, preto zvlášť my veriaci si máme uvedomiť, že Pán Boh vie, čo robí – my máme prijímať Božiu vôľu takú, aká je a bezhranične sa mu odovzdať. Zvlášť v tomto akoby smutnom dušičkovom čase máme sa viac modliť za svojich drahých zosnulých a pomáhať im aj svojimi dobrými skutkami. Nemali by sme ani zabúdať prosiť a vzývať ich o orodovanie za nás, aby sme sa mohli s nimi vo večnosti stretnúť.
Odpočinutie večné daj našim najdrahším aj všetkým zosnulým dušiam, ó, Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji. Amen.

Hela

Výhrada svedomia

„Nedajme sa ubiť takou určitou našou pasivitou, že všetci druhí s nami narábajú a my nevieme sa ani brániť a nevieme uplatniť to, čo máme. Už musíme prestať s kresťanstvom, ktoré iba plače a ktoré je smutné“
(J. Em. kardinál Jozef Tomko).

„Vidíme potrebu svedectva kresťanského života od Vás, ktorí v týchto prostrediach žijete, študujete a pracujete. Sú to široké polia spoločenského a hospodárskeho života, kultúry a masmédií, práva a medicíny, utvárania verejnej mienky, oblasť výchovy a vzdelávania, rodinnej a sociálnej politiky. Práve tu pociťujeme určitú slabosť našej kresťanskej viery …“ (pastiersky list biskupov Slovenska o Cirkvi a jej apoštoláte 3. 10. 2004).
„Právo uplatňovať slobodu svedomia patrí medzi základné ľudské práva. Zaručuje ho aj Ústava SR. Pripravovaná zmluva je príležitosťou každého občana, aby v zhode so svojím svedomím mohol slobodne myslieť a konať. Presné zadefinovanie hraníc uplatňovania výhrady svedomia zabezpečí, aby toto právo nebolo zneužívané. Touto zmluvou sa postavíme za kultúru svedomia. Proti zmluve sa stávajú tí, ktorí sa do našej spoločnosti snažia vnášať kultúru smrti“ (Mons. František Tondra, predseda Konferencie biskupov Slovenska).
Zmluvy o práve uplatňovať výhrady vo svedomí je potrebné prijať, pretože:
– od čias komunistického režimu sú na Slovensku stále mnohí vo svojom zamestnaní diskriminovaní, ak sa chcú zachovať podľa svojho svedomia. Sú prípady, keď je od zamestnancov najmä z prostredia zdravotníctva vyžadované konanie proti svedomiu pod hrozbou nátlaku a znevýhodňovania, prípadne až nedobrovoľného odchodu zo zamestnania
– mať zaručenú slobodu svedomia je základné ľudské právo, ktorého rešpekt požadujú od štátov aj dokumenty OSN. Tie považujú slobodu svedomia za kľúčovú hodnotu pri ochrane slobody a demokracie
– zaručujú realizáciu náboženskej slobody a rešpekt k rôznosti, čo má pozitívny vplyv na rozvoj demokracie.
– ochraňujú všetkých, ktorí chcú vo svojom zamestnaní konať podľa svojho svedomia, nielen veriacich. Zmluvy nič nezakazujú, neprikazujú ani nikomu nič nevnucujú.
Nie je pravda, že:
– zmluvy sú diskriminačné – zmluvy sú antidiskriminačné, ochraňujú pred diskrimináciou,
– zmluvy sú len pre veriacich – výhradu svedomia si bude môcť uplatniť každý, nielen veriaci,
– na základe zmlúv bude možné si uplatniť výhradu svedomia na hocičo – zmluvy presne definujú, že to bude možné, iba ak to bude vo vzťahu k fundamentálnym všeľudským hodnotám „ľudskému životu, ľudskej dôstojnosti, zmyslu ľudského života, k rodine a manželstvu“,
– stačí upraviť výhradu svedomia vo vnútroštátnych zákonoch – mnohé zákony majú životnosť len počas vládnutia vlády, ktorá ich prijala. Je lepšie prijať rámcove zmluvy s cirkvami, ktoré zaručia väčšiu trvácnosť práva uplatniť si výhrady vo svedomí.
Teraz je pravá príležitosť prevziať spoluzodpovednosť, ukázať našu spoločnú vôľu a podporiť ju. Možnosť podpísania petície je v kostole.

Chlieb a víno

Chlieb a víno sa oddávna pokladali, najmä v biblických krajinách, za osobitné Božie dary blízke človekovi. Človek má tieto dary v osobitnej úcte, pretože sú výsledkom nielen jeho úsilia a práce, ale i výsledkom Božieho požehnania, ktorým prešla do nich sila zeme a slnka.

Človek potrebuje pre život chlieb. Ale chlieb mu nestačí. Keby mal aj plný stôl jedla, ale bol by sám, chradol by. Človek potrebuje aj iný pokrm – potrebuje lásku, dôveru, istotu, oporu, potrebuje Niekoho, kto ho sýti ako človeka aj chlebom ducha. Človek nežije len chlebom tejto zeme. Potrebuje aj chlieb, ktorým je Božie slovo, aj chlieb, ktorým je sám Boh. Dostal ho v Ježišovi Kristovi. Odpoveďou na tieto potreby človeka je Eucharistia.
Čo všetko sústreďuje a vyjadruje v sebe chlieb na našom stole, chlieb, ktorý vzal do rúk Kristus. To nie je náhodný pokrm. Aká slávna bola chvíľa, keď Boh, mysliac na nás, nechal vyrásť zo zeme prvý pšeničný klas. Koľko lásky sa sústreďovalo okolo chleba, keď človek v priebehu dejín preorával zem, sial a žal pšeničné zrno, aby jeho deti mali na stole každodenný chlieb. Koľkou láskou a obetavosťou bolo obklopené pšeničné zrno cez celé ľudské dejiny, aby sa mohlo objaviť vo večeradle a dnes na našom oltári tento chlieb – chlieb Božej štedrosti.
Kým ľudia žili prirodzenejším životom, skyva chleba v rukách bola pre nich nielen pokladom, bol to pre nich kus života, príbeh dejín, rodná zem, rozorané pole, rozsievač na obzore, žatva, mlyn, múka a pec, voňavý peceň na stole, matka a otec, rodinné jedlo – a nad tým všetkým modlitba za Božie požehnanie.
Ježiš vedel, čo bral pri Poslednej večeri do ruky, keď bral chlieb. Držal v rukách zem a ľudstvo, žehnal oráča, matku a rodinný stôl, držal v rukách Božie požehnanie a silu života. A pozdvihol to všetko do novej výšky a roztvoril nové zdroje Božieho života.
Eucharistia je najúplnejší dar, skrytá perla v tajomstve Písma, poklad v poli Božieho slova, Ježišovo tajomstvo. Eucharistia je Boh, Boh, ktorý je so mnou na mojej životnej ceste, ktorý je chlebom, čo nosím so sebou, je priateľom, ktorý je blízko pri mojom ľudskom srdci.
Ježiš chcel prísť ku mne ako chlieb, aby ma nevystrašil. Dal mi ako silu života chlieb, nie zbraň, chlieb, nie kameň, chlieb, nie prepych, chlieb, nie trest, chlieb, nie zlato … Tento chlieb mi hovorí o pokore, o živote v Bohu, o darovaní seba v láske po kríž, o Božom živote vo vzkriesenom Pánovi.
Chlieb tejto zeme … Chlieb večného života … Zdá sa vám to nepochopiteľné? Ale pochopili ste už aspoň zázrak chleba – zázrak pšeničného zrna, zeme, vlahy, slnka – zázrak chleba, ktorým sa živíme, chleba, ktorý sa premieňa na naše telo, zázrak chleba, ktorým sa živíme, aby sme mohli myslieť, tvoriť a milovať? Prečo by Kristus nebol smel zveriť chlebu nové tajomné poslanie, siahajúce až do večnosti?
Vzal kalich s vínom …
U Grékov i v Palestíne bolo víno prostriedkom výživy a zdravia. V krajinách Orientu patrilo víno, tak ako chlieb, ku každodennému pokrmu. Miešalo sa s vodou. Užívané s mierou víno udržovalo a stupňovalo život. Bolo súčasťou slávnostnej hostiny. Víno bolo oddávna znamením života v plnosti.
Vinný kmeň sa stal symbolom plného a nepominuteľného života. Starostlivo obrábaná a strážená vinica bola symbolom vyvoleného národa. Z tohto národa ako vínneho kmeňa mal vyjsť Mesiáš. A Ježiš skutočne pri Poslednej večeri povedal: „Ja som vinič a vy ste ratolesti …“ A od tej chvíle zostal medzi nimi pod spôsobom vína skutočne ako duchovný vinič, z ktorého máme rásť Božím životom.

spracoval duchovný otec

Misie – rozlamaný chlieb

1. októbra sme si uctili sv. Teréziu z Lisieux, ktorá žila iba v kláštore, ale jej srdce obsiahlo celý svet. Chcela byť na misijných cestách a všetkým rozprávať, ako Boh nás má rád. Pochopila však, že jej poslaním je kráčať po ceste Lásky a konať obyčajné veci mimoriadnou láskou. Jej povolaním bola láska.
V končiacom roku Eucharistii, v dňoch biskupskej synody o Eucharistie v Ríme, sme prežívali misijnú nedeľu (23. 10.), ktorej duchovné posolstvo nám zanechal pápež, veľký misionár a rybár ľudí, Ján Pavol II.: „Misie – rozlámaný chlieb za život sveta.“
Ľudstvo potrebuje Krista – rozlámaný chlieb. On je chlebom z neba, ktorý dáva večný život. Ježiš neprestáva prejavovať svoj súcit s chudobným a trpiacim ľudstvom prostredníctvom misionárov a dobrovoľníkov, ktorí kráčajú po nepreskúmaných cestách, aby ľuďom priniesli chlieb spásy. Oni vedia, že iba Ježiš môže uhasiť ľudský hlad po láske, spravodlivosti a večnom živote. Oni sami sa stávajú rozlámaným chlebom, keď zanechávajú svojich najbližších, svoju rodnú zem a kráčajú k bratom a sestrám, ktorým horlivo ohlasujú evanjelium Ježiša Krista a mnohokrát až po obetu vlastného života.
Ak v nedeľu slávime Eucharistiu a sýtime sa Telom a Krvou ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána, nemôžeme si tento dar nechať len pre seba. Ježiš, rozlámaný chlieb, je tu pre každého. Aj my sa máme lámať ako chlieb a dávať sa svojím najbližším. Sme misionármi vo svojom okolí.
Svetový deň misií je vhodnou príležitosťou uvedomiť si svoju úlohu misionára na poslaní evanjelizácie sveta tam, kde sme. Aké svedectvo vydávam o Kristovi vo svojej rodine? Nehanbím sa za vieru v práci? Viem niečo obetovať pre núdznych? Pomôžem nezištne? Modlím sa za ľudí, aby v Kristovi spoznali pravé šťastie?
Na príhovor sv. Terézie z Lisieux, pápeža Jána Pavla II., kráčajme tak ako oni po ceste Lásky a rozdávajme sa druhým. Buďme, a nebojme sa toho, ako Ježiš – rozlámaný chlieb za život sveta.

duchovný otec

Odpúšťajme a naučme sa odpúšťať

Každý z nás dobre vie, ako nám je príjemne, keď nám niekto odpustí. Zvlášť vo výchovnom procese našich detí má dôležité miesto odpustenie. V terajšej rodinnej výchove, v oblasti odpúšťania dochádza, žiaľ, k nebezpečnému „zatmievaniu“. Kultúrna atmosféra, v ktorej žijeme, si pojem odpustenia veľmi neváži a od Ježiša žiadané “milosrdenstvo“ je čnosť už takmer neznáma ani medzi kresťanmi.
Odpustenie v rodine je jednou z foriem energie, ktorá ochraňuje pred zhoršovaním vzťahov jednotlivých jej členov. Práve rodina má byť v pravom slova zmysle miestom odpúšťania. A platí to pre každého člena rodiny ako pre deti, rovnako tak aj pre rodičov či starých rodičov.
Možno nám pomôže niekoľko veľmi jednoduchých rád:
1. Schopnosť odpúšťať získame skúsenosťou: Odpúšťať sa učíme od svojich rodičov. V tejto závažnej a veľmi dôležitej oblasti výchovy sme všetci žiakmi. A preto sa všetci musíme učiť odpúšťať. Keby nás v čase, keď sme boli deťmi, rodičia požiadali, aby sme si odpustili svoje omyly, vedeli by sme, ako odpúšťať. Keby sme vtedy vedeli odpúšťať si navzájom, vedeli by sme to dnes oveľa lepšie. Keby sme mali zážitok, že nám odpúšťajú naše poklesky, vedeli by sme nielen odpúšťať, ale osobne by sme prežívali, že odpustenie je schopné aj niečoho naviac, totiž je schopné premieňať aj iných ľudí.
2. Práve odpustenie sa týka dôležitých vecí: Príliš často spájame odpustenie s pokleskami a ľahkými chybami. Naopak, skutočne odpúšťame vtedy, keď sa stane niečo naozaj vážne a otrasné bez vážneho dôvodu. Všetci vieme, že prejsť ponad malé a nepatrné chyby je ľahké. Preto odpustenie sa vzťahuje na veci vážne. Je to už „hrdinský“ skutok lásky.
3. Pravé odpustenie neskrýva pravdu: Pravé odpustenie uznáva, že sa stala chyba, ale hovorí, že osoba, ktorá ju urobila, si zasluhuje, aby sme ju milovali a rešpektovali. Odpustiť neznamená ospravedlniť nejaké správanie. Chyba ostáva vždy chybou. (Neodmietam osobu, ale jeho zlý skutok a v pravde ho oslobodzujem).
4. Pravé odpustenie nie je slabosťou: Odpustenie si vyžaduje, aby sa spáchaný omyl napravil alebo aspoň neopakoval; odčinenie nie je nikdy „zakuklenou“ formou pomsty, ale konkrétnou vôľou uviesť vzťahy do pôvodného stavu alebo začať celkom znova. To vyžaduje veľmi silného človeka.
5. Pravé odpustenie je víťazstvo: Keď chápeme, že sme opravdivo odpustili a odpustenie sme vyjadrili, oslobodzujeme sa od obrovskej ťarchy. Vďaka tým dvom jednoduchým slovám „Odpúšťam Ti!“ sa dá možno vyriešiť mnoho zložitých situácií, zachrániť vzťahy, ktoré sú odsúdené „na smrť“ a často nájsť rodinný pokoj a radosť. Odpustenie je vždy nádhernou injekciou novej nádeje. Kto to opravdivo zažil, ten to zaiste potvrdí.
6. Pravé odpustenie skutočne a opravdivo zabúda: Pre mnohých ľudí a veľmi často aj pre kresťanov „odpustiť“ znamená iba pochovať vojnovú sekeru, ale s rúčkou vonku. „Hej, odpustím, ale nezabudnem.“ Sú ochotní a pripravení vytiahnuť ju znova pri prvej príležitosti. A práve takéto odpustenie nemá veľký zmysel, ba ani účinok na dobré medziľudské vzťahy a na dobré spolunažívanie.
7. Treba sa postupne zacvičovať: Sila odpustiť podriemkáva v nás všetkých, no ako všetky iné dary, musíme sa cvičiť „vytiahnuť“ ju von z nášho „srdca“. Na začiatku na to treba čas, najmä veľa trpezlivosti. Je ľahké robiť si predsavzatia, že budeme trpezliví a potom pri najmenšom rozladení vzkypia minulé, prítomné a neraz aj budúce obvinenia. Treba si nám vždy pripomenúť, že kto ukazuje prstom na iných, mieri aspoň tromi na seba samého!
8. Pravé odpustenie je prejavom pravej lásky: Kto nemiluje úprimne, nevie ani odpustiť. Preto rodičia odpúšťajú veľa, ale deti, žiaľ, omnoho menej. Je dosť známy výrok: „Deti spočiatku svojich rodičov milujú, potom, keď sú veľké, ich posudzujú, a len niekedy im aj odpúšťajú.“ Dobre si uvedomme, že odpustenie je dychom lásky!
9. „…, lebo nevedia, čo robia.“ Posolstvo, ktoré Ježiš priniesol ľudstvu, je posolstvom odpustenia. Jeho slová na kríži boli: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ V tejto jednoduchej vete je tajomstvo učiť sa odpúšťať. Najmä, keď ide o deti, nevedomosť a naivnosť nedostatočnej výchovy je príčinou takmer všetkých omylov.
Hnev, zlosť a trest strhávajú mosty a naopak odpustenie je podanou rukou – ochotnou pomôcť a napraviť každú chybu. Jeden z oporných bodov dobrého výchovného procesu a systému je sviatosť zmierenia. Veď každý, kto cíti, že je mu odpustené, ľahšie a ochotne odpúšťa. Ale zo skúsenosti poznáme, že dnes sa už málokto pravidelne spovedá a preto je na svete tak málo odpúšťania; na druhej strane rastie pomsta a nenávisť.
Preto by sme si mali každodenne pripomínať podobenstvo evanjelia o dvoch dlžníkoch (ako sa zachoval správca a ako spolusluha) a tiež si každodenne pripomínať slová modlitby Otčenáš: „… a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. Zaiste by sme sa veľmi ťažko a možno ani raz túto modlitbu dobre nepomodlili.
Tiež prosím o odpustenie, ak som sa niekoho z Vás priveľmi dotkol a rozčeril pokojnú hladinu Vášho svedomia. Odpusťte, prosím!

Vaščák Blažej

Stalo sa

– zúčastnili sme sa na Eucharistickom kongrese v Bratislave -Petržalke (18. 9.); navštívili sme aj pútnické miesto Marianku
– s poľovníkmi sme ďakovali sv. omšou na Doline (2. 10.) za všetky dary našich hôr, ktoré máme od nášho Nebeského Otca; sv. omšu slúžil vdp. Pavol Kuľha, farár zo Slatviny
– výstupom na Roháčku (8. 10.) sme chválili a ďakovali Bohu za všetko

– Združenie slovenských katolíkov
56. konvencia Združenia slovenských katolíkov (ZSK) sa konala v dňoch 17. až 19. apríla 2005 v starobylom baníckom meste Hazleton v Pensylvánii, v ktorom bol v roku 1882 postavený kostol sv. Jozefa, prvý slovenský kostol v Amerike.
Pontifikálnu sv. omšu slúžil Mons. Jozef V. Adamec za účasti 400 delegátov a farníkov. Po sv. omši sa konala recepcia, pri ktorej predseda ZSK o. Altavilla odovzdal plakety uznania a ocenenia práce za ZSK a slovenské komunity okrem iných aj slovenským aktivistom Jozefovi a Anne Birošovým.
Združenie slovenských katolíkov bolo založené vo Wilkes Barre v Pensylvánii v roku 1911 s cieľom koordinovať aktivity slovenských katolíckych farností a spolkov v Spojených štátoch.
prevzaté zo Slovak v Amerike, USA

Krištof Kolumbus

Ahojky!
Október sa začal naozaj fantasticky. Cez tmavé sklíčka, aby nás neboleli oči, sme si pozreli zatmenie slniečka, ktoré sa nás veselo usmieva a ohrieva nielen naše nošteky, ale aj myšlienky. A myšlienkou môže byť aj spomienka napríklad na Krištofa Kolumba. Zo školských lavíc vieme, že Kolumbus 10. októbra 1492 objavil pre Európanov dovtedy neznámy kontinent – Ameriku. Súčasná historická veda a archeológia už vedia, že Kolumbus Ameriku neobjavil, ale od čias Kolumbovej plavby sa existencia kontinentu na Západe len dostala do povedomia širokej verejnosti.
Kolumbus túžil objaviť novú cestu do Indie. Na svojej prvej ceste sa plavil na španielskych karavelách Santa Maria, Nina a Pinta. Objavil nový svetadiel, ale sám o tom nevedel.
Predstav si, že si objaviteľom a členom posádky, ktorá práve vyplávala z prístavu. Kam by si chcel ísť? Môžeš nám o svojej ceste napísať. A ak si tvorivý, skús zostrojiť peknú loďku z papiera alebo z iného materiálu a pošli nám ju do redakcie.

Vaša Chrumka

Redakcia ako spoločenstvo

Asi každý bude so mnou súhlasiť, keď poviem, že pre človeka je dôležité to, v akom prostredí pracuje. Kvalita pracovného prostredia závisí od pracovných podmienok cez technické vybavenie až po medziľudské vzťahy. Aké by vlastne toto prostredie malo byť?

Redakcia ako spoločenstvo
Má byť redakcia spoločenstvom alebo stretaním sa ľudí? Redakcia môže byť miestom, kde každý člen skupiny príde, splní svoju úlohu a má s ostatnými len pracovný kontakt, vtedy je redakcia miestom stretania sa ľudí. Napriek tomu redakcia môže byť aj niečím viac, a to spoločenstvom. Človek je totiž bytosťou, ktorá sa potrebuje zdieľať s inými osobami, potrebuje rásť odborne aj ľudsky, prijímať aj dávať. Práve spoločenstvo je miestom, kde sa môže otvárať druhým a rásť. Je veľkým prínosom a obohatením, ak môžete s niekým spolupracovať na projekte alebo ak sa môžete s niekým poradiť. Napr. keď dvaja redaktori spolu píšu článok a skrze vzájomnú spoluprácu spoznávajú systém práce toho druhého. Redakcia, ktorá je miestom, kde si ľudia pomáhajú, radia si a vytvárajú jedno spoločenstvo je viac než len stretaním sa.
Redakcia ako práca pre určitý cieľ
Pre zápal človeka sú dôležité dva prvky. Pre prácu je dôležité, aby mala cieľ, pre ktorý je vykonávaná. Ak človek má tento cieľ, práca pre neho má zmysel. V médiách má tento cieľ dvojaký význam. Z pohľadu novinára je to prinášanie objektívnych informácií a z pohľadu médií je to zameranie média. Pre redaktora by malo byť dôležité, pre aké médium pracuje, či toto médium je pravdivé alebo nie. Druhým prvkom je šéfredaktor. On by mal byť tým, kto svojou charizmou a zápalom dokáže zapáliť ostatných pre cieľ a zároveň povedie redakciu ako spoločenstvo. Šéfredaktor je tým, kto je zodpovedný za to, aké prostredie v redakcii bude, či už po odbornej alebo ľudskej stránke.
Redakcia ako stretnutie ľudí
Pre budovanie vzťahov je dôležité, aby bol priestor a čas pre ich rast. Je len prínosom, ak ľudia z redakcie mimo pracovný čas spolu podniknú nejakú akciu, či už ide o spoločný výlet alebo návštevu kina. Ak chceme objaviť bohatstvo druhého človeka, musíme si dať tú námahu spoznávať ho. Je obohatením, ak ostatní členovia redakcie nie sú len spolupracovníkmi, ale i niekým, koho poznáme a komu dôverujeme. Práca v redakcii, ktorá je spoločenstvom, je pre človeka miestom, v ktorom sa mu príjemne pracuje a na ktoré sa teší. Vďaka rôznorodosti profesií (grafika, fotografia, korektúra …) a množstve ľudí je tiež bohatým zdrojom rôznych ľudských pohľadov a svetov.
Redakcia ako kresťanské spoločenstvo
Kresťanské spoločenstvo posúva úroveň spoločenstva vyššie. Už to nie je len stretnutie ľudí a budovanie vzťahov medzi nimi, ale i budovanie vzťahu k Bohu. Človek tak neostáva sám pri budovaní vzťahu s Bohom, ale buduje svoj vzťah aj skrze ostatných ľudí. V redakcii môže tento vzťah byť budovaný skrze spoločnú modlitbu, meditáciu či duchovné cvičenia. Takéto spoločenstvo je utvárané skrze Krista a od neho čerpá silu a požehnanie pre svoju prácu. Práca v takejto redakcii už nie je prácou pre „nejaký“ cieľ, ale účasťou na budovaní Božieho kráľovstva.
Redakcia ako priestor pre odborný rast
Pre odborné napredovanie členov redakcie je potrebné, aby boli vytvorené podmienky. Tým, že člen redakcie pracuje na určitej pozícii, získava skúsenosť. Ale to nestačí. Pre odborný rast je potrebné získavanie nových informácií a rozširovanie obzoru. Je niekoľko možností, ako riešiť tento problém, napr. stretnutím sa s členmi inej redakcie a vzájomnou výmenou skúseností alebo pozvanie človeka do redakcie, ktorý je odborníkom a urobí prednášku. Stretol som sa už aj s takým riešením, že vedenie časopisu občas kupuje pre svojich redaktorov odborné časopisy alebo knihy. Ak má byť médium kvalitné, musí investovať do svojich pracovníkov.

prevzaté z eNetwork

Rád Bosých karmelitánok Preblahoslávenej Panny Márie

Spiritualita ducha rádu je súhrnom duchovných cvičení, zbožnosti, cnosti, ktorým sa rád snaží pre svojich členov dosiahnuť kresťanskú a rehoľnú dokonalosť v rozjímaní, chórovej modlitbe, sv. omši, ako aj samote, mlčaní, poslušnosti, láske k blížnemu, rozjímaní, atď.
Karmelitánska spiritualita je závislá na pôvodnom spôsobe života rádu, pretože nemá ako iné rady zakladateľa, ktorý by mu zanechal učenie a svoje životné pravidlá. Prvými členmi boli pustovníci, ktorí sa usadili v jaskyniach hory Karmel, kde viedli kontemplatívny život. Ich vzorom bol veľký prorok Eliáš. Spôsob života vtlačil tento prorok rádu svoju pečať. Najstaršie tradície rádu pochádzajú zo 14. storočia (okolo roku 1370). Spis „Institutio primorum monachorum“ zaznamenal aj najstaršie tradície rádu, kde je prorok Eliáš predstavovaný ako ideálny mních. Bol to Boží muž, ktorého zásadný výrok znel: „Boh žije a ja stojím pred jeho tvárou“. Posilou mu bol tajomný pokrm, ktorý mu podal anjel, keď utekal pred Jezabel. Putoval štyridsať dní a nocí púšťou, až došiel na horu Horeb. Tam prežil najvznešenejší mystický príbeh jeho života: s božským pokrmom eucharistie a životom odlúčenosti od pozemských dobrôt a pôžitkov dospieť k vnútornému spojeniu svojho ducha s Bohom.
Podľa starej tradície bola na hore Karmel svätyňa ku cti Panny Márie. To potvrdzuje aj to, že obyvatelia boli nazývaní „Bratia Blahoslavenej Panny Márie Karmelskej“. Eliáš bol dozaista kontemplatívnym človekom, ktorý najradšej trávil svoje chvíle v samote. No aj napriek tomu často opúšťal samotu, keď ho Boh volal, aby vystúpil v prospech svojho národa proti Bálovým kňazom: nebeský oheň spadol a strávil Eliášovu obeť, oltár i vodu.
Zoskupení eremiti na hore Karmel prosili svätého Alberta, jeruzalemského patriarchu, o pravidlá; obdŕžali ich okolo roku 1209. Po presídlení na západ bola táto regula pápežom Inocentom IV. roku 1247 prispôsobená novej situácii rádu.
Rozjímanie a modlitba je zdôrazňovaná ako cieľ: vo dne v noci rozjímať o Pánovom zákone a bdieť pri modlitbe. K tomu je treba:
1. Tri rádové sľuby.
2. Každodenná účasť na sv. omši a kanonické hodinky.
3. Samota. Každý zostáva sám vo svojej cele.
4. Mlčanie. Je veľmi zdôrazňované. Ani slovíčko od konca kompletára až po koniec primy nasledujúceho dňa. V ostatnom čase zdržať sa každého slová, ktoré je neužitočné.
5. Čistota úmyslov. Čokoľvek robíte, nech sa robí v mene Pána.
6. Prísnosť v strave. Úplná zdržanlivosť od mäsa a dlhý pôst (od 14. septembra až do Veľkej noci).
Tieto body sú prostriedkom ku kontemplatívnemu ideálu. Rehoľa však dovoľuje jesť mäso ako liek v chorobe alebo v telesnej slabosti.
V roku 1452 bola založená rehoľa – sestry karmelitánky, ktorú založil blahoslavený Ján Soreth v Holandsku. Pri návšteve sv. Terézie v prvom noviciáte karmelitánov v Pastrane upútala jej pozornosť veľká životná prísnosť rehoľníkov. Nepovedala nič z toho, čo by bola rada povedala, ale že si robí starosti o zdravie karmelitánov. Svätá Terézia sa narodila v španielskej Avile v roku 1515. Už 21-ročná vstúpila do karmelitánskeho kláštora, ktorý sa nazýval „Vtelenie“, ktorý bol v jej rodnom meste. Jej túžbou bol prísny spôsob života. Sám Ježiš jej prikázal založiť chudobný kláštor odlúčený od sveta.
Do roku 1995 na Slovensku nikdy ženský „Karmel“ nebol. Od roku 1990 do roku 1995 prebiehala formácia prvých slovenských sestier. Dňa 23. júna 1995 prišlo do nového kláštora v Košiciach 13 karmelitánok, nazývaných „bosé“. Z nich 9 bolo zo Slovenska a 4 z Poľska. Kláštor sa postupne rozrastal. 24. 6. 1995 na slávnosť Nepoškvrneného srdca Panny Márie, ktorému je kláštor zasvätený, arcibiskup Mons. Alojz Tkáč svätou omšou zahájil ich činnosť a posvätil kláštor. Kláštor v Košiciach mal doteraz 26 sestier, z ktorých 18 má večné sľuby. Stav, ktorý je stanovený konštitúciami na 21, bol už prekročený. Povolenie prijímať ďalšie adeptky dal generálny predstavený z Ríma s podmienkou, že sa založí ďalší kláštor. Ten sa už začal stavať v Detve.
V sobotu 1. októbra 2005 odišla do regulami prísneho karmelitánskeho kláštora do Košíc rodáčka z našej obce Žofia Vihonská, ktorá sa odhodlala celý svoj zostávajúci život stráviť v reholi a v službe Panny Márie Karmelskej. Aj napriek tomu, že všetci tí, čo sa s ňou lúčili, mali veľké slzy v očiach, na jej mladučkej tvári bolo vidieť po celý čas úsmev a veľké šťastie. Ak vydrží strastiplnú a odriekaním náročnú cestu života vo vinici Pánovej, tak potom mnohí z nás sa s ňou stretneme vo večnej radosti.
Zbohom Žofia, nech ti dá Boh silu, aby si vydržala a svojimi modlitbami vyprosovala pre našu obec a celú farnosť pomoc a ochranu. A dovidenia!

spracoval Ján Jenča, Víťaz