e-mail: Rozprávka o daniach

Milé deti, dnes si povieme niečo o daňových úľavách. Nebojte sa toho názvu, vysvetlíme si to tak, že tomu bude každý rozumieť. Takže:

Kde bolo, tam bolo, žilo raz 10 pánov, ktorí spolu chodili každý deň do reštaurácie na obed. Za obed platili každý deň spoločne dohromady 1 000 korún. Páni sa dohodli na tom, že sa na tej tisíc korune budú podieľať podľa toho, ako platia dane. Takže prví štyria, tí najchudobnejší, za obed neplatili nič. Piaty zaplatil 10 korún, šiesty 30 korún, siedmy 70 korún, ôsmy 120 korún, deviaty 180 korún a desiaty, ten najbohatší, 590 korún. Takto to fungovalo celé roky a nikto sa nesťažoval. Až raz prišiel hostinský s tým, že im dá zľavu a bude od nich chcieť každý deň za obed len 800 korún namiesto 1000, pretože sú jeho stálymi zákazníkmi. To bolo od neho veľmi milé. Ako si však rozdeliť tých ušetrených 200 korún? Veď keby každý z desiatich pánov platil o 20 korún menej, prvých päť pánov by dokonca dostávalo peniaze za to, že chodia na obed!

Hostinský im navrhol podeliť sa o úsporu tak, v akom pomere platia za obed. Vzal si teda papier a ceruzku a začal počítať. Vyšlo mu toto: piaty pán už nebude musieť platiť nič, rovnako ako prví štyria, takže 100 % úspora. Šiesty bude platiť 20 korún namiesto tridsiatich, ušetrí tak 33 %. Siedmy bude platiť 50 namiesto 70 korún, ušetrí tak 28 %. Osmy pán zaplatí 90 namiesto 120 korún a ušetrí 25 %. Deviaty zaplatí 140 namiesto 180 korún, takže ušetrí 22 %. Desiaty pán, najbohatší, bude platiť 490 namiesto 590 korún. Jeho úspora teda bude 16 %. Každý z tých šiestich na tom bude lepšie než predtým a prví štyria môžu i naďalej jesť zadarmo.

Ako sa však vzápätí ukázalo, veľké nadšenie tento návrh nevyvolal: „Takže ja z tých 200 korún dostanem len 10?“, kričal šiesty pán, ukázal na desiateho, najbohatšieho, a pokračoval: „A tento tu dostane hneď 100!“ „To je pravda,“ kričal piaty pán, „ja ušetrím len desať korún, ale on desaťkrát viac!“ „Naozaj!“ pridal sa siedmy, „takže jemu stovku a mne len „dvacku“?“ Rozkričali sa i prví štyria páni: „A my nedostaneme vôbec nič? Ako k tomu prídeme? Zasa sú na tom najhoršie tí najchudobnejší, ako vždy!“ A všetkých deväť pánov sa vrhlo na toho desiateho a stĺkli ho. Ďalší deň sa desiaty pán na obede neobjavil. Ostatným to nijako nevadilo, jednoducho si sadli a jedli bez neho. Keď ale museli zaplatiť, zistili zaujímavú vec: všetci spolu nemali ani na polovicu sumy, ktorú práve prejedli. A ak medzitým nezomreli hladom, tak sa tomu čudujú dodnes.

A takto, milé deti, funguje daňový systém. Ak štát prijme daňové úľavy, majú z nich najviac tí najbohatší. Ak by však museli platiť príliš veľa, môže sa stať, že sa nabudúce pri našom stole neobjavia. Vo Švajčiarsku, v Karibiku i na mnohých iných miestach na svete je veľa pekných reštaurácií … Bohužiaľ, prvých päť stravníkov nemá prístup na internet a túto výpoveď si neprečíta a ďalší dvaja stravníci to nepochopia, a aj tak budú ďalej mlátiť toho desiateho! (autor neznámy) … paralely so Slovenskom, rovnou daňou a diskusiou okolo nej si nájdite sami …

(mch)

Keby Ježiš nevstal z mŕtvych

Keby Ježiš nevstal z mŕtvych,
potom by obidvaja učeníci,
ktorí boli na ceste do Emauz,
zašli do hostinca, zjedli by večeru,
išli spať a ráno by sa pobrali domov
a do konca života by viedli normálny život.

Keby Ježiš nevstal z mŕtvych,
potom by učeníci, zamknutí zo strachu
pred Židmi, vyčkali ešte pár dní,
kým by sa vlna nepokoja, zapríčinená
Ježišovou smrťou, neutíšila,
potom by sa ako potkany z topiacej
sa lode pobrali do Galiley –
do konca života by vychádzali loviť
ryby, aby si niekedy s istým smútkom
zaspomínali na tie tri roky po boku
Učiteľa z Nazaretu.

Keby Ježiš nevstal z mŕtvych,
boli by o ňom ešte začas rozprávali
chromí a malomocní, mládenec z Naimu,
ktorého Ježiš vzkriesil na márach,
dalej tí, ktorých nasýtil chlebom a rybami.
Za istý čas by opakovali medzi Judeou
a Galileou posolstvo o dobrom učiteľovi
z Nazaretu, ktorý liečil chorých
a kŕmil hladujúcich. Za istý čas.
Potom by tieto rozprávania boli
stále viac zaťažené výtvormi ľudskej fantázie.
Stále viac by nadobúdali formu legiend
a rozprávok. Nebolo by viac známe,
či niekto taký skutočne žil alebo či si ho len
ľudia vymysleli – a ak žil, či naozaj
také činy vykonal, alebo či mu len pripisovali,
čo si sami vymysleli.

Keby Ježiš nevstal z mŕtvych, tak by sme
nevedeli, či bol na zemi:
zanikol by v prúde dejín.
A nebolo by evanjelií podľa Matúša,
Marka, Lukáša a Jána,
nebolo by apoštola Pavla.
A nebolo by ani Cirkvi.

On vstal pre nich. Aby v neho verili.
Pridružil sa k učeníkom na ceste
do Emauz, prišiel do večeradla, pobral sa
k svojim pri Genezaretskom jazere.
Všetko preto, aby ich, zhrozených
a vystrašených, pridržal.
Aby sa znova priznali k Nemu ako Peter,
aby ako Tomáš položili ruku do Jeho boku –
aby znova verili, že to, čo hovorí, je pravda.

On vstal pre nás.
Aby sme sa priznali k Nemu,
aby sme sa vrátili k Nemu,
aby sme verili, že to, čo hovorí, je pravda.
On vstal z mŕtvych, aby bol pre nás znakom
vykúpenia –
Učiteľom, Pánom a Bratom,
s ktorým kráčame k svojmu vzkrieseniu.

Ježiš je majster nemožností.
Ch. de Foucauld
Prekonaj sám seba, potom si prekonal svet.
sv. Augustín
Kto chce potešiť, musí milovať.

R. Guardini

Lyžovačka

Aká by to bola zima bez poriadnej lyžovačky? Preto sme sa aj my mladí spolu s duchovným otcom rozhodli využiť posledný sneh a popritom sa zabaviť. Povyberali sme svoje lyže, zbalili si poriadne desiaty, nastúpili do autobusu a výlet sa mohol začať. Keď sme už boli skoro v cieli, zazreli sme ten vytúžený svah, ktorý bol dosť strmý; vyvolal v nás menší strach. Aj napriek tomu sme si rýchlo kúpili lístky a utekali na vlek.

Prvé jazdy boli pre niektorých určite ťažké, ale potom sme sa všetci lyžovali jedna radosť. Okolo obeda, keď už na nás prišiel hlad, všetci sme sa nahrnuli do autobusu a začali sme jesť. A znova plní energie sme lyžovali celé poobede. Zažili sme kopu „srandy“, možno aj niekoľko pádov, ale nakoniec sme sa zhodli na tom, že to bol výlet ako má byť a že na budúci rok si ho opäť zopakujeme.

Monička

Veľkonočný pozdrav z Almaty

O pár minút odchádzam do kostola, kde začne posledná príprava na slávnostnú liturgiu vzkriesenia nášho Pána Ježiša Krista! Keďže príprava na tento okamžik mala svoj čas – 40 dní, v ktorých Pán konal v mojom živote a tiež v živote každého z nás, tak ako sme sa dali do Jeho rúk, nechali sa Ním premieňať, taká je radosť, ktorá nás očakáva práve dnes večer a v nasledujúcich dňoch. Každý z nás má už osobnú skúsenosť zo zmien, hlavne, keď sa nás týkajú osobne a ak to nie je “povýšenie”, často sprevádzané bolesťou, utrpením, smútkom …, ale je to cesta kríža a na konci tejto cesty ja ON, náš Pán Ježiš Kristus a náš Milujúci Otec.

Prosím za seba a tiež za každého z Vás, nech toto “naše premenenie” dokážeme spojiť s Pánom práve dnes v Svätú noc Prechodu! Nech sa dokážeme s našimi 25 katechumenmi ponoriť v dnešnej noci do vody, ktorá nás očistí, ohňom prepáli a zaleje Láskou, ktorá má meno Ježiš. Mám Vás rada a prosím Vás o modlitbu za mňa, za naše sestry tu v Almate a za našich veriacich, posledných pár hodín katechumenov. Naši katechumeni sú zo 7 národností, vo veku od 16 do 65 rokov a Pán, nepozerajúc na tieto rozdiely, všetkým hovorí: „Ty si môj milovaný, v Tebe mám svoje zaľúbenie!”

Ste v mojom srdci a všetkých Vás zvlášť v dnešnú noc odovzdávam do rúk Pána! Kristus vstal z mŕtvych, aleluja! V láske

sestra Alma z Almaty

Drahí Víťazania!

Radi by sme vám priblížili vzácnych ľudí, ktorí žijú a napĺňajú Kristovo posolstvo na tejto zemi, tu v USA.  Judita Smaková prišla do USA pred 60-timi rokmi ako 14-ročné dievča k tete z Púchova, do New Yorku. Jozef Smak, rodom z Majcichova neďaleko Trnavy, keď videl, ako komunisti začali vládnuť na Slovensku, opustil svoju vlasť s ťažkým srdcom a odišiel do Anglicka, neskôr do Kanady a potom do USA, New Yorku.
Mladí ľudia sa schádzali v New Yorku v kostole sv. Jána Nepomuckého a po sv. omši, ako to bývalo zvykom, v hlúčikoch pred kostolom. Novým tváram, ktoré prišli, sa vždy venovala pozornosť, hlavne či nepotrebujú pomoc. Tam sa zoznámili aj naši milí Jucka a Jozef.  Zosobášili sa a časom sa narodili tri deti. Čo je však podstatné a čo by som chcela vyzdvihnúť, to sú ich dobré slovenské srdcia.
Za celé tie dlhé roky, čo žijú v USA, pomáhajú široko rozvetvenej rodine z oboch strán na Slovensku.  Tých balíkov, čo prešlo cez tzv. poľskú cestu, by sa dalo zrátať na desiatky ton. Tu v USA podporujú cirkev, zvlášť misie.  Ľudia v ich okolí ich poznajú ako dobrých misionárov.  Navštevujú chorých, sú veľmi komunikatívni, takže pri stretnutí s nimi veľmi rýchlo zistíte, že sa skutočne snažia žiť ako dobrí katolíci. Jozef už prekročil 80-ku a prekonal ťažké „prefukovanie“ ciev do srdca.  Teraz sa zotavuje pod starostlivým dozorom svojej manželky.

Na veľký sviatok USA, tzv. Thanksgiving Day, ktorý sa slávi v posledný štvrtok v novembri, dostali nepozvanú návštevu – známych z bývalého zamestnania, Jozefovho spolupracovníka s manželkou.  Chcel tam osláviť s nimi svoju 80-ku.  Stalo sa však, že v deň, keď jeho syn, ktorý priletel až z Francúzska a dcéra z Pennsylvánie a chystali oslavu narodenia, oslávenec u Smakových odpadol, sanitka ho odviezla okamžite do nemocnice. Zistilo sa, že všetky cievy k srdcu sú zablokované a museli ho hneď operovať. A pretože po operácii nemohli ísť domov na Floridu, zostali u Smakových a sú tam až doteraz (Išli domov v prvý týždeň januára 2005). Jeho manželka je totiž už dávnejšie pre svoju ťažkú váhu odkázaná na dve palice, takže pred operáciou bola odkázaná na svojho manžela.  No a pani Smaková má vlastne doma nemocnicu s troma pacientami – dvoch mužov po ťažkých operáciách srdca a jednu ženu, ktorá si tiež vyžaduje opateru, lebo sama pomôcť nemôže.  Pritom ešte pomáha svojej dcére s dvoma deťmi, lebo žijú v jednom meste.  To bola aj príčina, prečo sa Smakoví od nás z Pennsylvánie odsťahovali do North Caroliny.

Príbeh, ktorý som opísala, je pre nás príkladom hodným kresťanov a nechceme si ho nechať len pre seba. Chceme sa oňho podeliť aj s vami.  Lebo skutočný prejav kresťana sa preukazuje až vtedy, keď človek potrebuje pomoc. Na Slovensku by to možno nebolo až také neobyčajné, ale tu v USA je to priam hrdinský čin, aký prejavili Smakoví; nezabudli, že v nich bije to dobré slovenské kresťanské srdce – vlastnosť Slovákov známa celému svetu.  Zachovajte si ho aj vy, milí Víťazania, aj v tej zjednotenej Európe.

Ani ja nikdy nezabudnem na milú Máriu Pacovskú, ktorá sa o mňa bez váhania starala po zlomení nohy plných sedem týždňov a tiež nemusela. A zvládla to na jedničku s hviezdičkou. To je prejav kresťana. A mne zostane navždy v srdci hrejivý pocit na všetkých Víťazanov, ktorí mi pomáhali, či už návštevou alebo iným spôsobom, prežiť sedem týždňov v peknej dedinke – Víťaz.      

Anna Biroš

Z emailovej pošty

Na tomto svete je minimálne päť ľudí, ktorí ťa milujú tak, že by pre teba zomreli a minimálne 15 ľudí, ktorí ťa naozaj milujú.
Jediným dôvodom, že ťa niekto nenávidí je to, že chce byť ako ty.
Tvoj úsmev prináša radosť aj tým, ktorí ťa nemajú v láske.
Každý večer na teba niekto myslí predtým, ako ide spať.
Pre niekoho znamenáš celý svet.
Niekto by nemal pre čo žiť, keby ťa nebolo.
Si zvláštny a jedinečný.
Niekto, koho existenciu ignoruješ, ťa miluje.
Aj tá najväčšia hlúposť, ktorú urobíš, slúži na niečo dobré.
Ak si myslíš, že sa k tebe všetci otáčajú chrbtom, dobre sa rozhliadni:
si to predovšetkým ty, ktorý sa otáčaš chrbtom k ostatným!!!
Ak si myslíš, že nemáš šťastie, ak nemáš to, čo chceš, tak to mať nebudeš.
Ak si to nemyslíš, tak to pravdepodobne skôr či neskôr dosiahneš.
Spomínaj na komplimenty, ktoré dostávaš a zabudni na zlé poznámky.
Vždy ľuďom hovor, čo k ním cítiš. Bude ti lepšie, ak to budú vedieť.
Nikto si nezaslúži tvoje slzy či plač a ten, ktorý si ich zaslúži, ťa nikdy nerozplače.
Ak máš najlepšieho priateľa, urob si čas na to, aby si mu povedal, čo pre teba znamená.
Odovzdávaj tieto myšlienky ľuďom, ktorých máš rád. Ak to urobíš, rozžiariš niečí deň a možno zmeníš jeho pohľad na svet k lepšiemu.
Hovorí sa, že trvá minútu, kým si všimneš niekoho zvláštneho, hodinu, aby si si ho vážil, jeden deň, aby si ho miloval a celý život potrebuješ na to, aby si na neho zabudol.
Povedz tieto slová ľuďom, na ktorých nikdy nezabúdaš. Je to len pár viet, vďaka ktorým budú vedieť, že na nich nezabúdaš. Zastav sa na chvíľu a urob si čas na to, aby si ŽIL. TAK NA ČO ČAKÁŠ?

Eucharistia – ovocie lásky kríža

Jadro evanjelia sa sprítomňuje pri slávení Eucharistie, pri ktorej voláme: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame …“ Sv. omša je sprítomnením najväčšieho Božieho činu v dejinách v Ježišovi Kristovi. Ohlasovanie evanjelia a bohoslužba sa v živote Cirkvi prelínajú. Sv. omša je azda najzhustenejšie slovo ohlasovania evanjelia.

Kríž stál na Golgote pred dvetisíc rokmi. Ale láska, ktorá sa dala pribiť na kríž, stále trvá. Ježišove rany sú už dávno oslávené a viac nebolia. Ale Ježišove prebodnuté ruky prosia stále Otca za nás. Úloha a záchrana je už dávno splnená. Ale vernosť, ktorá ju pomohla splniť, trvá ustavične. Ježiš už dávno odišiel z nášho viditeľného sveta, ale stále nám sprostredkuje odpustenie, lásku a nový Boží život.

Kristova obeta kríža ostáva v nebi večnou skutočnosťou. Obeta kríža je živou skutočnosťou aj na zemi. Každý deň sa sprítomňuje vo sv. omši na našich oltároch. Ten istý Kristus, tá istá poslušnosť, tá istá láska a vernosť, tá istá obeta. Komu je drahá obeta na Golgote, tomu musí byť drahé aj jej sprítomnenie na oltári. Nezostala nám nijaká čistejšia služba Bohu ako denne hľadať Krista v jeho obete a spolu s ním sa obetovať Bohu.

Ježiš ustanovil Eucharistiu ako najvyšší prejav svojej lásky, aby zostával prítomný medzi nami svojim životom a svojou smrťou na vrchole svojej lásky. Cez sv. omšu, cez Eucharistiu smieme posväcovať a posilňovať svoje bojazlivé srdcia plodmi lásky jeho kríža.

Ježišov život bol celý nesený láskou k Otcovi i k nám. No celý jeho život sa uberal k smrti ako k prejavu najvyššej lásky, ktorú nemožno ničím prevýšiť: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Preto smrť na kríži je vyvrcholením celého Ježišovho života. Eucharistiou, sv. omšou sa zúčastňujeme práve na tomto vyvrcholení Ježišovho života.

V Eucharistii, vo sv. omši, zvestujeme smrť nášho Pána Ježiša Krista. No jeho smrť nie je zúfalstvo ani tma. Jeho smrť je láska a sila. Jeho smrť je jeho a naša sláva, je to dôvera a nádej. To naplňuje naše chrámy. Keď slávime „pamiatku Pánovej smrti“, keď ju sprítomňujeme ako obetu lásky, vyznávame súčasne aj Ježišovo zmŕtvychvstanie a slávime ho ako silu lásky a nádeje. Naša bezradnosť zoči-voči smrti sa môže zmeniť v dôveru a odovzdanosť, ak sa odhodláme zomierať s Kristom a ponoriť sa do tajomstva jeho lásky na kríži. Tým vyznáme, že smrť nemá posledné slovo. Naša smrť, ak je spojená s krížom, je prechod s Kristom do tajomstva jeho večnosti.

Ježišova smrť nie je pre nás len historická udalosť, hrdinská smrť, ktorá by nás dojímala ako nejedno zomieranie v tragédiách. Smrť na kríži je udalosť, ktorá stále žije, stále ožíva a stále pôsobí. Bez Ježišovej smrti ako najvyššej lásky, ktorá otvára večnosť, ktorá premáha smrť a rodí nádej, by bol náš život stále tmou, sprevádzaný a ohrozovaný zánikom.

Sv. omša je pre nás víťazná sviatosť – sviatosť života. Veď ak sa opravdivo zúčastňujeme na Eucharistii – sme zahrnutí ovocím jeho slávy. Lebo Ježišova smrť je nielen pokorenie a zničenie, ale má aj svoju druhú stranu a tá sa volá víťazstvo a sláva. „Ešte dnes budeš so mnou v raji …“, počul kajúci lotor na Golgote.

V Eucharistii sa zjednocujeme s ukrižovaným, ale aj so vzkrieseným Pánom. V ňom sa zjednocujeme aj my všetci navzájom. Táto naša jednota je jednotou Cirkvi. Eucharistia je ako sviatosť jednoty viditeľným znamením, že patríme k Cirkvi. Kedykoľvek sme vedome na sv. omši a kedykoľvek vedome prijímame Kristovo telo, spečaťujeme svoju príslušnosť k Cirkvi. Stotožňujeme svoj život s Ježišovým, ktorý trpel a ktorý sa z lásky obetoval.

spracoval OS

Vstal z mŕtvych

Pán naozaj vstal z mŕtvych. Aleluja. Jemu patrí sláva a moc na večné veky (Lk 24, 34)! Slávne Pánovo zmŕtvychvstanie je kľúčom k pochopeniu jeho celého života a základom našej viery. Bez tohto víťazstva nad smrťou, hovorí svätý Pavol, bolo by celé hlásanie márne a márna by bola aj naša viera. Okrem toho Kristovo zmŕtvychvstanie je zárukou aj nášho budúceho zmŕtvychvstania.

Boh bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi (Ef 2, 4-6).

Zmŕtvychvstanie je najvyšším argumentom božskosti nášho Pána. Zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo Kristus robil a učil. Všetky pravdy, aj tie ľudskému rozumu najnedostupnejšie, nachádzajú svoje odôvodnenie, ak Kristus svojim zmŕtvychvstaním podal definitívny dôkaz svoje božskej moci, ktorý bol prisľúbil.

Ježiš Kristus žije. Napĺňa nás to radosťou. Toto je veľká pravda, ktorá dáva zmysel našej viere. Ježiš, ktorý zomrel na kríži, vstal z mŕtvych, zvíťazil nad smrťou, nad vládou tmy, bolesti a úzkosti …, v ňom nachádzame všetko, bez neho je náš život prázdny.

Nech svetlo slávne zmŕtvychvstalého Krista, rozptýli temnotu našich sŕdc a myslí. Prinášajme svetlo zmŕtvychvstalého Krista do všetkých oblastí ľudskej činnosti: do tovární, do laboratórií, do práce v poľnohospodárstve, do remeselníckych dielní, do ulíc veľkomiest i na horské chodníky.

Cez nás nech ho cítia všetci ľudia okolo nás.

duchovný otec

DETI MAJÚ MAŤ ŽIVOTNÝ KOMPAS

Keď sa jedná o mladých dospievajúcich ľudí, zvlášť chlapcov, som presvedčený, že táto najkrehkejšia a najdrahšia časť ľudskej spoločnosti, na ktorej spočívajú nádeje šťastnej budúcnosti, nie je sama o sebe skazenej povahy. Ak sa niekedy stane, že sú skazení už v tomto veku, je to skôr z nerozvážnosti, ako zo zloby. Títo mladíci alebo aj niektoré dievčence potrebujú dobročinnú ruku, ktorá sa o nich bude starať, bude ich zušľachťovať a viesť. V každej rodine má byť jasný „zoznam vecí“, ktorí majú všetci členovia rodiny, teda aj deti robiť alebo podľa daného poriadku vyhýbať sa im. Lebo poznanie presného, jednoduchého a funkčného pravidla patrí k podstate výchovného preventívneho systému. A to je jasný a podstatný prvok, ktorý dnešná výchova najviac potrebuje. Dnešné pokolenie sa nám starším javí ako pokolenie bez kompasu. Žijeme v spoločnosti, v ktorej zlyhali všetky pravidlá. A to nás priviedlo k rozšírenej pálčivej neistote dnešného života. Mládež však uvažuje v realistických termínoch prežitia. Zlyhanie ideológií a strata vplyvu Cirkvi vrhajú spoločnosť do hlbokého relativizmu. Mladí ľudia sa ocitajú pred takmer neriešiteľnou úlohou: nájsť sami v sebe zmysel života. Je to čas morálneho „fušovania“ podľa hesla „zachráň sa, kto môžeš“. Mnohé deti sa cítia zraniteľné, žijú provizórne, klátia sa z jednej skúsenosti do druhej, nasledujú kohokoľvek už len kvôli charizme šikovne sa predstaviť. Európska anketa ich definovala ako generáciu „bez kompasu“. No skutočný problém spočíva v tom, že sú naozaj bez kompasu, lebo im ho nik nedáva. Často ani rodičia, lebo aj oni sami sú plní pochybností a zmätku. Tu treba priznať a pochopiť nutnosť poriadku spočiatku vonkajšieho, ktorý by sa mal stať vnútorným poriadkom. Potreba pravidiel, ktoré sú ako svetové strany, ako východiskový systém, ako piliere budúceho života. Aby tento východiskový systém fungoval, musí mať určité charakterové vlastnosti: Deti musia poznať systém hodnôt, v ktoré veria rodičia, musia dokonale poznať pravidlá, ktoré majú rešpektovať a chápať, že to v sebe zahŕňa presne danú zodpovednosť. A musia to vedieť dopredu. Sú rodičia, ktorí zasahujú až potom, keď sa problém objaví, keď sa už isté správanie zakorenilo. A potom čo? Okrikovanie, hádky, spory, slzy a búchanie dverami či iné nečakané reakcie. Dobrý „poriadok“ musí spočívať na niekoľkých presných, konkrétne uskutočniteľných pravidlách. Pritom treba použiť čo najmenší počet slov, aby posolstvo bolo jasné a zreteľné. Zopakovať desaťkrát za dvadsaťštyri hodín ten istý rozkaz alebo zákaz znamená nedať nijaký rozkaz a nijaký zákaz. Dlhé kázne a poučovanie sú dobré len na to, aby deti prestali rodičov počúvať. Treba sa vyhýbať každej nedôslednosti. Rodičia odovzdávajú hodnoty svojim deťom, keď podľa nich sami žijú. Určite nie tým, že im ich násilne vnucujú. Jeden kreslený vtip, ktorý sa už stal klasickým predstavuje otca, ako dáva výprask svojmu dieťaťu a hovorí: „Dúfam, že toto ťa odnaučí biť svojho bračeka!“ Pravidlá treba periodicky kontrolovať, revidovať a prispôsobovať veku, osobnosti detí a prípadným zmenám okolností. Prípadné sankcie nezaručujú zachovávanie určených pravidiel, i keď sa rodina môže rozhodnúť o nich hovoriť. Ich zachovávanie zaručí iba vzťah medzi rodičmi a deťmi dostatočne živený úctou, pochopením, dôverou a vzájomným rešpektom. Pre rodičov doporučená METÓDA DVOCH STĹPCOV: V školách pre rodičov sa odporúča metóda „dvoch stĺpcov“. Rodičia a deti si zoberú list papiera rozdelený na dve časti zvislou čiarou. Keď sa rodičia dohodnú, napíšu do ľavého stĺpca pravidlá, ktoré považujú za
neodvolateľné a jasne ich deťom vysvetlia. Do pravého stĺpca rodičia spolu s deťmi napíšu, ako sa treba správať v situáciách, ktoré v rodine vyvolávajú konflikty a podráždenosť (dĺžka vlasov, čas vstávania, výzdoba izby, atď.). To sa ponecháva na zodpovednosť detí a už sa o tom nebude diskutovať. Je to malé rodinné zhromaždenie, ktoré sa obyčajne premení na veľmi uspokojujúce stretnutie, i keď občas ľavý stĺpec ostáva melancholicky
prázdny. I keď sa Vám, milí rodičia, nebude veľmi pozdávať táto metóda, nájdite si trocha času a spoločne sa zahrajte s vašimi deťmi na odporúčané „dva stĺpce“.

MUDr. B. Vaščák

Naše Spektrum jubiluje

Čože je to päťdesiatka, spieva sa v jednej piesni. Čo je potom päť rokov existencie akéhosi farského časopisu. Päťdesiat rokov života je naplnených radosťami, smútkom, nezdarom, zdravím, chorobami. Päť rokov je odrobinkou päťdesiatky a čím teda môže byť naplnených?

Na začiatku to bola myšlienka, nápad, odvaha, pokus urobiť niečo pre farnosť, ľudí, zviditeľniť sa v diecéze, ukázať, že farnosť sv. Jozefa, robotníka žije, dýcha a je súčasťou arcidiecézy a univerzálnej Cirkvi. Po prvých číslach nastupuje odhodlanie vytrvať. Nie je dôležité začať, umenie je vytrvať. Tak je to v živote aj s našou vierou. To je potrebné aj pri vydávaní tohto nášho farského časopisu Spektrum. Náš časopis existuje už päť rokov. Patrí sa zapáliť na torte päť sviečok a tešiť sa, lebo ideme ďalej a máme chuť. Oslavujte všetci, ktorí ste sa zapojili článkom, básničkou, zamyslením, postrehom, podnetom, peknou myšlienkou, nápadom pri vytváraní a skvalitňovaní Spektra. Nech oslavuje môj predchodca, ThLic. Juraj Riško, ktorý je otcom tohto diela. Nech oslavuje redakčná rada, skladači čísel, všetci prispievatelia aj tí, ktorí nám fandia a vždy veľmi dychtivo očakávajú ďalšie nové číslo nášho časopisu. Nech s nami oslavujú aj tí, ktorí sú za morom a Spektrum je jediným spojivkom s ich milým, rodným krajom. Aj ja oslavujem, lebo Spektrum sa mi páči a mám ho úprimne rád ako otec, ktorý si adoptuje dieťa a stará sa oňho, venuje mu čas, pozornosť a chce ho vidieť ako mu pribúdajú ďalšie roky života. Milé naše päťročné Spektrum, prajeme Ti nekonečne veľa čísel, aby si rástol na kvalite, aby bolo vždy papiera, ktorý je potrebný k tvojej existencii i atramentu, ktorým píšeme tvoju históriu a dejiny. Ako adoptívny otec ti prajem veľa ochotných „krstných“ ľudí, ktorí ťa budú napĺňať písaným slovom, ktorí sa budú tešiť z tvojho napredovania, rastu a z toho, že žiješ. Nech ťa čo najviac ľudí drží na rukách, kým si malý a keď povyrastieš, nech ťa držia za ruku a sprevádzajú ulicami Víťaza a Ovčia, aby si mnohým známym i neznámym ľuďom v šírom svete priniesol radosť z informácií o nás, ktorí tu žijeme a ty si našou súčasťou.

Nech žije Spektrum!!! Živióóó!!! Mnoho rokov, šťastných rokov, sto rokov!!!!!!!