Očakávanie zmŕtvychvstania

Pane Ježišu, chceme ti vyjadriť, čo sme precítili počas tvojho umučenia na kríži, v modlitbe sv. ruženca a na krížovej ceste.

Na sv. omši sme sa s Tebou spojili v Eucharistii, v pokore a s ľútosťou nad Tvojou smrťou, ktorú si podstúpil za celý svet z lásky k nám a za naše hriechy, aby si nás vykúpil. My veriaci sme z lásky k Tebe vykonali vo Veľký piatok krížovú cestu v prírode, chodievali sme na poklonu k Sviatosti oltárnej k Božiemu hrobu. Odprosovali sme ťa za naše hriechy a ďakovali za dobrodenia, ktoré nám dávaš a prosili o silu do každodenného života, za naše rodiny, zdravie a Božie požehnanie.
Na Bielu sobotu bolo príjemné pozerať sa, ako každý s radosťou išiel požehnať pokrmy, zvlášť deti. Keď sme sa zúčastnili na veľkonočnom zmŕtvychvstaní – boli to slzy radosti, keď zaznela pieseň Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, aleluja. Náš smútok sa zmenil na veľkú radosť. Duchovný otec Pira s dôstojnosťou a s úprimným srdcom nás povzbudil svojimi slovami. Ďakujeme mu, že prišiel medzi nás. Ďakujeme kantorovi za námahu, ktorú obetoval pri skúške spevu. Bolo to veľmi krásne. Nebeský otec a Panna Mária mali veľkú radosť, že ich Syn bol s takou úctou oslávený.
Vo Veľkonočný pondelok nás duchovný dobre pooblieval, nezabudol na tradíciu. Ženy sa tešili z oblievačky.
Simeon predpovedal Panne Márii, keď obetovala malého Ježiška v jeruzalemskom chráme, že toto dieťa je prisľúbený Mesiáš a jej dušu prenikne meč bolesti. Myslel na umučenie a ukrižovanie nášho Pána Ježiša Krista. Proroctvo sa naplnilo na Veľkú noc. Tak ako Pán Ježiš vstal z mŕtvych, máme aj my v ňom nádej, že raz vstaneme z mŕtvych.
Hojnosť milostí od zmŕtvychvstalého Krista, pokoj a radosť z veľkonočného tajomstva si prajeme a vyprosujeme po celý rok.

Mária Tobiašová, Ovčie

Veľká Noc 2006

K jarným smútkom, ktoré ma kvária patrí aj všeobecná strata citlivosti pre posvätné. Je pre nás ešte niečo posvätné, drahé, za čo by sme dali ruku do ohňa?
Spomínam si, ako sme kedysi po celý Veľký týždeň a potom každý prvý piatok v mesiaci bozkávali kríž a odprosovali Ježišovo srdce za urážky od nevďačných hriešnikov. Tak sa to deje až podnes, lebo Ježiš je hlásateľom, zosobnením aj obeťou nenásilia.
Keď sa slepí žurnalisti bez citu pre posvätné vo vlastnom dome surovo dotkli posvätného symbolu inej kultúry, milióny mladých mužov povstali ako jeden muž. So zbraňou v ruke. Vo svojej nedospelosti pália, ničia a idú umierať. Prorok tiež viedol „sväté vojny“, ktoré oni oslavujú. Pre nás je to veľká lekcia. Čo bude s nami, ak nám už nebude nič sväté? Rúfus napísal: Ak v tej Sodome nebude ani len päť spravodlivých? Na Veľkú Noc si mapujeme miesto. Ako ďaleko alebo blízko máme k Ježišovi?
K môjmu názorovému a duchovnému pokladu patrí aj poznanie, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych. Prvý z nás slobodne išiel v ústrety tejto budúcnosti. Podobne aj ja raz odídem z tohto sveta. Verím, že Boh aj mňa vzkriesi do novej formy môjho ľudského údelu. Netrápim sa s tým, ako to bude. Má to byť úžasné. Ak dokážeme venovať toľko energie, lásky a námahy za maturitné vysvedčenie, za diplom, za postavenie v spoločnosti, za teplý domov, tá budúcnosť, čo nám je prisľúbená, nemôže byť zadarmo. Inakšie ani neviem. Dám ruku do ohňa za toho človeka, ktorý aj dnes je sklamaný, urážaný a tlačený za mesto. S úctou sa dotýkam jeho rán. Každý deň beriem svoj kríž, aby bolo viac spravodlivosti, ľudskosti, tepla a dobra ako On o tom sníval. Vzkriesenie je aj o tom, že sa tu rodí nová nádej a ja mám šťastie byť pri tom.
Želám Vám radostný vstup do novej, dlho očakávanej jari.

A. Srholec v. r.

ROZHOVOR

26. marca zavítal do našej farnosti vdp. Anton Srholec. Pri tejto príležitosti sme ho poprosili o rozhovor – pokračovanie z minulého čísla.

3. Napriek Vašej ťažkej práci s bezdomovcami máte s nimi aj veselšie zážitky?
Najveselší zážitok je ten, keď sa ma ľudia pýtajú, či som ich naučil sa modliť. A ja im hovorím, že naopak, oni mňa naučili hrešiť. Človek je produktom takého prostredia, v ktorom žije. Hovorím im: „V tomto dome môžem kričať iba ja.“ Po 15-tich rokoch mi tam jeden zasprejoval bielu stenu na chodbe. Taký krik som na neho spustil a vyhodil som ho von: „Ty mi v dome takéto svinstvo robiť nebudeš a hotovo!“ Počas 15-tich rokov mi tam nikto vedome nerozbil okno, nedevastoval. To, že si vypijeme, že sa občas poštucháme, to patrí do každej lepšej rodiny. Musíme na nich dávať pozor.
Je to ťažká vzorka v tom, že sú to už starí ľudia a sú takí sklerotizovaní, že sa už ťažko naučia dobrým návykom. Sú to chlapci, ktorí vyšli z detských domovov a „prepadli v site“ uplatnenia sa v živote; tak to tam nejak držím, udržujem a povzbudzujem. Niečo musíme nechať aj na Božie milosrdenstvo. Pán Ježiš mal len 12 slušných, židovských, nábožných chlapov a aj tak sa v jednom sklamal, takže isté percento je riziko, ktoré podstupujeme. Poznám veľmi dobre veriace rodiny, ktoré nemali veľa detí a stačí, že im jeden, dvaja začnú drogovať a vykrádať rodinu a majú s ním toľko problémov. Takže ja to riziko beriem, podstupujem a nejako nedramatizujem ani svoju prácu. Ja ich nechcem robiť na môj obraz, lebo každý je stvorený taký, aký je a každý má svoje dejiny; neželal by som si, keby ma niekto nútil do baletu, keď na to nemám. Ja ich nebudem nútiť do náboženského života a tej formy, ktorú ja praktizujem alebo mám rád. Pri mne sa stávajú lepšími, aj keď do kostola nejdú alebo neprídu na sv. omšu, ktorú majú v dome. Keď sa im nechce, ja ich k tomu nenútim. Pre mňa znamená nechať človeka slobodného. Nenútiť ho do niečoho je cennejšie, ako nasilu niekde nahnať ľudí, aby manifestovali za niečo, čo nemajú vo svojom srdci.
Som nádejou pre kresťanské ženy v Bratislave. Sú ženy, ktoré majú manželov, ktorí frflú, sú nespokojní, kritizujú, tak ja im môžem urobiť tú láskavosť, že tých mužov beriem na školenie. Pošlú ich ku mne na školenie a vrátia sa domov premenení. Konkurujeme všetkým reštauráciám v Bratislave. Všade ceny stúpajú a u nás je obed za 5 korún. Už je to zhruba taká naša stála klientela. Za všetko si musia zaplatiť. Týmto ľuďom, ak dáte niečo zadarmo, tak to zneužívajú. Keď im dáte voľný chlieb alebo dobré zákusky, tak trocha odhryznú a hodia do kontajnera, zoberú druhý kúsok, zas odhryznú a znovu vyhodia do kontajnera. Ja to nemám rád. Sú to ľudia, ktorí nie sú navyknutí od malička, že každú kôrku dojeme alebo hodíme sliepkam. Oni túto cenu nepoznajú, preto tí dochádzajúci musia za každú službu platiť. U mňa za 80 korún majú škatuľku cigariet, dve pivá, „hotel“, kde môžu bývať, koľko chcú. Keby doma manželka na Vás veľa kričala, povedzte: „Nekrič na mňa, idem k Srholcovi. Tam si to pekne zaplatím a nikto na mňa kričať nebude.“
4. Čo by ste zaželali našim veriacim – čitateľom Spektra?
Prežívame veľmi bolestnú transformáciu nášho života. Najviac to cítime v oblasti bývania, obliekania, techniky, technológie, elektroniky. Budeme musieť podstúpiť aj dosť bolestnú transformáciu v našom náboženskom živote. Pokánie alebo svätopôstna doba, to je veľmi málo o pôste. Aj my kňazi sme málo vypostení, aspoň na nás veľký pôst nevidieť. Veľmi mu neublížime a nepomôže nám to. Mal som jedného príbuzného. Na Popolcovú stredu predtým, než prijal popolec, dofajčil poslednú cigaretu, odložil ich a keď počul „Aleluja“, už mal cigarety a znova si pripálil. To bolo jeho pokánie, jeho pôst. Páči sa mi to, že aspoň tých 40 dní vydržal bez fajčenia, lepšie by bolo, keby to nechal definitívne.
Už nehovoríme pôstna doba, ale doba pokánia. Nové formy pokánia sú tu – ako som pred chvíľkou počul – prijali sme dieťa a staráme sa oň. To je krásna forma pokánia. Pán Boh nám dal dieťa, aby sme ho prijali a staráme sa oňho. To je najkrajšie celoživotné pokánie, lebo deti vychovávajú ľudí a dobre a tvrdo ich vychovávajú. V našej katolíckej nábožnosti, v našom pokání by sme mali zakomponovať boj proti fajčeniu. Veriaci ľudia by nemali fajčiť. Najkrajšie v pôste je to, že mládež presvedčíme, že je to veľmi škodlivé, je to proti Pánu Bohu a to sa nesmie robiť. Alebo zakomponovať odvahu zobrať zodpovednosť nielen za seba. Tu som počul, že vyhorel nejaký dom – príde celá dedina, zmobilizujú sa a postavia mu strechu nad hlavou. To je také krásne pokánie, teda ak by sme to slovo používali, je to fantastické gesto solidárnosti s niekým, kto je v núdzi, solidárnosť s trpiacimi, dotýka sa nás utrpenie druhých ľudí. Beriem na seba zodpovednosť a hasím aj to, čo ma nepáli a kladiem na stôl národa niečo; zaujímame sa o to, podporujeme to, prípadne pôjdeme aj voliť, aj keď nevolíme anjelov, ale pôjdeme, aby sme predišli (neviem čomu). Zdá sa nám to oveľa bližšie tomu nášmu snu a nášmu kresťanskému chápaniu sveta, ako tí druhí, ktorí sú tam len preto, aby získali moc a peniaze. Pokánie ako dar, teda solidárnosť s trpiacim Ježišom, byť solidárni s trpiacimi ľuďmi, ktorí žijú okolo nás.
Vidím veľké rezervy v tom, že naši veriaci sú málo vzdelaní. Mám na to príklad: cirkev im dá základnú školu. Kostol – to je základná škola. V základnej škole je dôležitá dochádzka, kniha a autorita učiteľa. Ale už nám dospievajú veriaci ľudia. Kto im dá vysokoškolské vzdelanie? Najprv sú to tí jednotlivci, ktorí majú odvahu a vzdelávajú sa, čítajú a angažujú sa – nadšenci. Toto je prototyp toho, akí by sme mali byť kresťanmi: to Ježišovo posolstvo neponesie len profesionálny človek na to určený a za to platený, ale ponesú ho všetci ľudia; profesionálny človek bude koordinovať tieto sily a integrovať do spoločného. A aj my kresťania uveríme, že bohoslužba – to nie je len ísť do kostola a prijať sväté sviatosti, ale bohoslužba je služba životu, ktorý je okolo mňa. Preto pokladám za veľmi dôležité a bola by to aj krásna forma pokánia, keby sme prijali ekologické zákony, rešpektovali a povýšili ich. To sú zákony Božie – chrániť prírodu a čistý vzduch, skromne žiť, menej alkoholu a viacej bylinkového čaju. Toto želám všetkým sestrám a bratom vo farnosti Víťaz.

za rozhovor ďakuje MM

Sestra v akcii 2

„Aké krásne je vidieť človeka, ktorý nie je naviazaný na nijaké hmotné dobro, ktorý je ochotný na akýkoľvek skutok čnosti a lásky a zároveň vyrovnaný v akejkoľvek skúške, v úteche i v trápeniach, len aby sa plnila Božia vôľa“.
(sv. František Saleský)

Pred časom sme dostali správu o úmrtí sr. Márie Salome Kočišovej, jednej z našich rodáčok žijúcich v brnenskom kláštore sestier III. rádu sv. Františka. Pán života si ju povolal k sebe po niekoľkoročnej chorobe. My, ktorí sme ju mali možnosť stretnúť, si pamätáme na jej nezabudnuteľný humor a túžbu po aktívnom rehoľnom živote.
Možnože ste si všimli pri vkladaní svojho milodaru „do zvončeka“ takú modrú krabičku. To je jeden z výrobkov, ktoré sr. Salome s láskou vyrábala. Takéto krabičky vyrábala aj na „prádilka“ – purifikatóriá pre novokňazov, ale aj pre farnosti po celom Česku a Slovensku.
Spomienka na sr. M. Salome
Bol 2. január 1922, keď sa v rodine chudobného stolára Michala Kočiša narodilo v poradí tretie dieťa – dcéra Mária. Po nej prišlo na svet ešte šesť súrodencov a rodičia sa mali čo obracať, aby uživili deväť detí.
Po neľahkom detstve sa 14-ročná Mária rozhodla pre život ďaleko od rodiny a nastúpila do kláštora Milosrdných sestier v Brne. Tam ukončila zdravotnú školu a po tvrdej príprave plnej odriekania a chudoby zložila večné sľuby a stala sa rehoľnou sestrou Kongregácie milosrdných sestier III. Rádu sv. Františka pod ochranou Sv. rodiny, kde prijala rehoľné meno Salome.
Sr. Salome ako zdravotná sestra pracovala v nemocnici v Brne, neskôr v Jihlave ako inštrumentárka na operačnej sále. Bola to práca náročná a ťažká, ale plná lásky k blížnemu, milosrdenstva, viery a pokory. V časoch komunistickej totality a prenasledovania boli všetky kláštory zrušené a rehoľné sestry rozdelené do rôznych ústavov a domovov dôchodcov. Aj Salome bola „prevelená“ do Domova dôchodcov najprv v Mirošove a potom v Rokytnici nad Jizerou, kde sa s láskou starala o nevládnych starčekov a starenky. Po nežnej revolúcii v roku 1989, sa rehoľné sestry mohli vrátiť do kláštorov. Sr. Salome nastúpila svoju službu Bohu aj ľuďom na farskom úrade vo Vranove u Brna. Aj napriek vážnym zdravotným problémom pracovala až do vysokého veku.
Posledné roky svojho života prežila v kláštore v Brne, kde 4. marca 2006 zomrela vo veku 84 rokov. Posledná rozlúčka sa konala 8. marca v kostole Svätej rodiny v Brne.
Sr. M. Salome prežila v rehoľnej službe 70 rokov, bola poslušnou služobnicou Kristovou, obetavým a láskavým človekom. Kto ste ju za života poznali, spomeňte si na ňu v tichej modlitbe.

-mo-

Pán vstal z mŕtvych! ALELUJA!

Pán vstal z mŕtvych! ALELUJA!
“Zobuď sa ty, čo spíš, vstaň
z mŕtvych a osvieti ťa Kristus.
Ja som tvoj Boh, ktorý sa pre teba stal tvojím synom;
v danej mne moci tebe a tým, ktorí z teba pochádzajú, teraz hovorím,
a tým, ktorí sú vo väzení
prikazujem: Buďte slobodní!
Tým, ktorí sú vo tme:
Vyjdite na svetlo!
Tým, ktorí sú mŕtvi:
Vstaňte z mŕtvych!
A tebe prikazujem:
Zobuď sa ty, čo spíš!
Veď som Ťa nestvoril na to,
aby si ostal väzňom v podsvetí.
Vstaň z mŕtvych!
Ja som životom mŕtvych!
Vstaň z mŕtvych, dielo mojich rúk!
Vstaň z mŕtvych obraz,
urobený na moju podobu!
Vstaň z mŕtvych, odíďme odtiaľto!
Ty vo mne a ja v tebe
sme skutočne jedinečná
a nerozdielna prirodzenosť.
Pre teba ja, tvoj Boh,
som sa stal tvojím synom.
Pre teba ja, Pán, som prijal
prirodzenosť sluhu.
Pre teba ja, ktorý som
na nebesiach, zostúpil som na zem a zišiel až pod zem.
S tebou, človeče, som zdieľal ľudskú slabosť.
No potom som sa stal slobodným medzi mŕtvymi …
Nebeský trón je pripravený,
služobníctvo čaká na príkazy,
sála je už zariadená, hostina pripravená, večný príbytok ozdobený
a brány sú otvorené …
a od večnosti je pripravené
pre teba Kráľovstvo Božie.”
(Sv. Epifanio di S alamine)
Život, silu a radosť, ktorá pramení v tajomstve Pánovho zmŕtvychvstania želá a vyprosuje sr. Alma.

Tajomstvo umučenia

Tajomstvo umučenia, smrti a Ježišovho zmŕtvychvstania, ktoré sme si pripomínali v predchádzajúcich dňoch, nás hlboko oslovilo a prinieslo do našich životov niečo obohacujúce. Veď čím viac je naše vnútro zachvátené povrchom každodennosti, tým viac vo chvíľach, keď sa nechávame preniknúť večnými hodnotami, objavujeme novú Božiu prítomnosť v našom živote.

Čo sa to dialo v Jeruzaleme na Veľkú noc? Skupina žien ide k hrobu. Zbadajú, že kameň je odvalený. Idú dnu, na pravej strane vidia sedieť mladého muža a počujú, ako im hovorí: „Nie je tu.“ Peter a Ján bežia k hrobu a nájdu ho prázdny. Mária Magdaléna sa stretne s Ježišom, o ktorom si myslí, že je to záhradník. Učeníci, ktorí sa zišli zo strachu za „zatvorenými dverami“, vidia ho zrazu medzi sebou. Dvaja muži, vracajúci sa z Emauz, rozprávajú svojim priateľom, že stretli cestou Ježiša. Neskôr apoštoli vyšli loviť ryby a neznámy muž z brehu volá: „Nemáte niečo na zjedenie?“ a Ján povie Petrovi: „To je Pán.“
Títo všetci prichádzajú k novému poznaniu, najskôr ticho a váhavo, potom jasne a presvedčivo, a nakoniec nahlas triumfujúc: „Pán vstal z mŕtvych, skutočne vstal!“
Nie je to najradostnejšie posolstvo, čo je svet svetom? Neprevracia to všetko a nedáva základ, na ktorom môžeme žiť v nádeji? Nečiní to smrť menej bolestivou a náš smútok menším? Toto posolstvo nás necháva vidieť a cítiť, že smrť je súčasťou omnoho väčšej a hlbšej udalosti, ktorej dosah nevieme pochopiť, o ktorej však vieme, že je to udalosť dávajúca život. Múr, ktorým je ohraničený náš život, nie je nepreniknuteľný, a hoci nemôžeme povedať so všetkou jasnosťou a presnosťou, čo je za tou bránou, rozhodne sa mení význam toho, čo robíme a hovoríme na našej ceste k tejto bráne.
Nech nás tajomstvo Ježišovho zmŕtvych-vstania obohacuje nielen pár dní po Veľkej noci, ale nech je pre nás vždy svetlom na našej životnej a často neľahkej ceste, LEBO PÁN JEŽIŠ NAOZAJ VSTAL Z MŔTVYCH, ALELUJA!

duchovný otec