Novinky zo života rímskokatolíckej farnosti sv. Jozefa, Víťaz. On-line verzia časopisu SPEKTRUM
Mária Kollárová
– 15. 2. – zavítalo k nám spoločenstvo Kruciáta – oslobodenie človeka pod vedením vdp. Jozefa Heskeho, farára v Sedliciach. Povzbudili nás svojím svedectvom, ako byť slobodnými Božími deťmi a chrániť v sebe dôstojnosť človeka
– 17. 2. – uskutočnila sa v poradí už štvrtá púť mladých k sv. Valentínovi do Krížovan. Koinónia Jána Krstiteľa zo Zlatej Idky s duchovným Milanom Bednárikom pripravila pestrý program, v ktorom nás povzbudili k prijatiu Ježiša, ktorý je láskou
– 20. – 23. 3. – slávili sme tajomstvo Veľkej Noci. Zeleným štvrtkom sme si pripomenuli ustanovenie Sviatosti Oltárnej, sviatosti kňazstva a prikázania lásky. Na Veľký piatok sa konala krížová cesta od kostola sv. Ondreja „Na Hlinu“, kde sme vztýčili kríž, ktorý sa vyníma po celý rok nad našou obcou. Počas Bielej soboty sme adorovali pri Božom hrobe a vo Veľkonočnú nedeľu sme s radosťou spievali Aleluja, Ježiš žije!
– 29. 3. – s mladými a birmovancami sme putovali na Arcidiecézne stretnutie mladých do Humenného. Stretnutie sa nieslo v myšlienke Celosvetového stretnutia mladých v Sydney: „Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami!“ (Sk 1,8)
– 30. 3. – v nedeľu Božieho milosrdenstva nás navštívil horliteľ Božského srdca na Slovensku vdp. Imrich Kováč, farár v Banskej Belej. Povzbudil nás, aby sme vždy viac a viac milovali Božské Srdce.
-re-
Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
Počas celého nášho života sa snažíme hľadať šťastie. Šťastie je prirodzený cieľ každého človeka. Hlad po šťastí je zakotvený v hĺbke nášho bytia. Nešťastné manželstvá sú jednou z najťažších chorôb ľudstva. Naučiť sa žiť šťastné manželstvo je obrovské umenie a s Božou pomocou znamená „znova sa narodiť“ (Jn 3, 7b).Šťastie je nielen dobrý pocit, ale aj prežívanie potešenia zo života a z práce. Je to aj potešenie z naplnenia túžob. A je to aj potešenie z uskutočnenia toho, čomu som uveril. Prvý krok ku šťastiu je aj priznanie si vlastných slabostí a postupná zmena života k lepšiemu.
Šťastie sa otvára každému, len je potrebné na sebe popracovať. A bez Božieho požehnania to nejde. Musíme aj poprosiť. K tomu treba aj naše sebapoznanie, sebarešpektovanie, sebadisciplínu a najmä súlad konania so svojím svedomím.
•••
Jednoduchým, ale najdôležitejším kľúčom k šťastiu je mať dôverný a láskyplný vzťah k inej osobe (manželovi, manželke). Pritom však nesmie chýbať prítomnosť Boha v našom vzájomnom manželskom vzťahu.
Šťastie má aj nepriateľov, ktorými sú: túžba po lacnom úspechu, túžba po okamžitom uspokojení, či túžba po naliehavom prežití radostí. Z pozorovania vnímame, že najväčšou príčinou nešťastia sú: egocentrizmus a všetky druhy sebeckej lásky, prehnané predsudky o sebe a rôzne nereálne predstavy.
V čom teda spočíva tajomstvo, že mnohé manželstvá celý život nielen spoločne prežijú, ale sa aj duchovne obohacujú a rastú? Odborníci tvrdia, a úspešné manželské dvojice dokazujú, že správny kľúč k šťastnému manželstvu leží v hĺbke vzťahov, do akej miery si uvedomujeme:
1. svoje túžby a očakávania,
2. túžby a očakávania svojho životného partnera (partnerky),
3. čo očakávame od našich vzájomných manželských vzťahov.
Ak nie sme sebeckí a sme dosť sebakritickí, musíme rozoznať, ktoré z našich túžob sú uskutočniteľné a ktoré nie. Máme byť schopní vzdať sa svojich nereálnych očakávaní. Môžeme povedať, že šťastie v manželstve je možné, ale vyžaduje každodennú spoločnú prácu manželov na sebe. Manželstvo nemôže urobiť šťastným toho, kto sa nepodieľa na jeho stvárňovaní a ani sa o to nesnaží.
V čom má byť môj podiel na šťastí v našom manželstve?
• Úprimná akceptácia manželského partnera takého, aký je v hĺbke svojho bytia.
• Pevná viera v silu manželskej lásky.
• Vedieť odpustiť tak rýchlo, ako cítim potrebu zmierenia a odpustenia.
• Čestnosť, otvorenosť a ochota zdôveriť sa so všetkým svojmu partnerovi.
• Nebojácny a statočný pohľad na manželské problémy, konflikty a krízy.
• Dokázať zavčasu múdro zastaviť hnev, nenávisť a žiarlivosť.
• Ochota zodpovedne plniť všetky manželské a výchovné povinnosti.
• Spoločne prežívať príjemné strávenie kvalitného času.
• Pravidelne viesť rozhovor s Bohom, s úplnou dôverou ako jednotlivec i dvojica.
• Otvorenosť a úprimná pohostinnosť voči iným ľuďom a ich duchovné obohacovanie.
•••
Zaiste nás poteší konštatovanie dvojice: „Sme šťastní, keď môžeme byť spolu. Dôverujeme si a rešpektujeme sa navzájom. Všímame si viac pozitívne vlastnosti toho druhého, ako jeho nedostatky. Uisťujeme sa o vzájomnej láske. Obaja si veľmi želáme, aby naše manželstvo bolo čoraz lepšie. Každý deň máme čas na to, aby sme sa mohli vzájomne otvoriť a porozprávať sa o našich zážitkoch…“ Je to skoro ako modlitba.
Skúsme sa zamyslieť a v hĺbke svojho srdca pouvažovať nad nasledujúcimi otázkami:
• Čo pre mňa znamená šťastné manželstvo, a či ho prežívam?
• Prečo som prijal manželstvo práve s tebou a či to neľutujem?
• Čo si myslím o našej vzájomnej komunikácii?
• Akceptujem naše rozdielnosti a rešpektujem ťa?
• Dôverujem ti, obdivujem ťa a som pre teba istotou?
• Vyjadrujú naše sexuálne vzťahy lásku k sebe navzájom?
• Dokážem požiadať o odpustenie a odpustiť, keď sa vzájomne urazíme?
• Som presvedčený, že Boh žije v našich vzťahoch?
• Čo môžem urobiť, aby bolo naše manželstvo šťastnejšie?
•••
Týmto chceme poukázať na to, že po hlbokom zvážení a prehodnotení našich vzájomných vzťahov aj naše manželstvo môže byť šťastné. Nielen nám, ale aj Bohu na ňom záleží.
Je treba nájsť si čas na vzájomnú komunikáciu. Treba počúvať Boží hlas v našom srdci a vzájomne sa viac deliť, rozprávať i počúvať jeden druhého. Je potrebné viac sa spoločne modliť s dôverou a nádejou, že Boh je ten, ktorý o nás vie a dokáže nám pomôcť, len ho treba prosiť.
MUDr. Blažej Vaščák, Široké
„Je veľká vec trpieť pre pravdu, keď nemáš inú voľbu, ale oveľa väčšia je trpieť agóniu pre pravdu, keď môžeš utrpenie okamžite skončiť. To je skutočná sila, nie slabosť. Urobiť to pre iných je skutočná láska, ale urobiť to pre iných, ktorí ťa aj tak zradia, to je výška a hĺbka, dĺžka a šírka lásky, ktorá presahuje akékoľvek chápanie. To je láska, s ktorou náš Spasiteľ zachránil svet.“ (Tolkington)
Požehnaný čas oslavy vzkriesenia nášho Pána Ježiša Krista a radostné prežívanie nádeje nového života zo srdca praje a vyprosuje.
Maja Bačová s rod.
Miništrant posluhuje kňazovi pri oltári alebo pri liturgických úkonoch. Je v službe s nebeskými anjelmi. Pri sv. omši zastupuje a obetuje sa za ľudí pod spôsobom chleba a vína Ježiš Kristus. Miništrant slúži pri oltári samému Pánu Ježišovi.
Podáva kňazovi víno, ktoré premieňa na krv Pánovu. Miništrantova služba pri oltári je vznešená. O tom, ako sa má chovať každý miništrant, hovoria tieto pravidlá:
1. na sv. omšu prichádza čistý a slušne oblečený,
2. kostolom prechádza ticho, aby nevyrušoval iných v modlitbe,
3. od oltára sa nikdy neobzerá, je to neslušné a neúctivé,
4. pozorne sleduje sv. omšu a presne vykonáva úlohu, ktorá mu bola určená,
5. modlitby pri sv. omši vyslovuje jasne, čisto a pomaly,
6. sakristia patrí k Božiemu domu, preto v tejto miestnosti hovorí iba najnutnejšie a potichu,
7. duchovný otec, kostolník a hlavný miništrant sú jeho predstavení, preto ich poslúcha; najlepšou posilou miništrantovej duše je sviatostný Spasiteľ, preto často pristupuje k sv. prijímaniu,
8. každý deň sa zbožne modlí a nezabudne, že aj mimo kostola má slúžiť príkladom,
9. Ježiš miluje mladíkov – miništrantov a preto jeho lásku odplácajú aj oni tak, že šíria misijnú myšlienku, aby Pána Ježiša čím viac ľudí poznalo. K pozdvihnutiu bohoslužieb patrí aj rúcho miništranta, preto s ním zaobchádza šetrne.
pripravil vdp. Ladislav Franc
Hmmmmmm, aj vy cítite tú vôňu jari v podobe prvých snežienok, narcisov, fialiek alebo primuliek? Tieto kvietky húževnato bojovali o svoje miesto na zemi, aby mohli vyšperkovať bledú lúku. Preteplené ovzdušie láka von – osviežiť sa, nadýchať sa jarného vzduchu, popočúvať veselú jarnú pieseň.
Tento rok sa marec spája nielen s príchodom jari, mesiacom knihy, mesiacom internetu, Medzinárodným dňom žien, sviatkom sv. Jozefa, robotníka, sviatkom Zvestovania Pána, ale aj s Veľkou nocou, ktorá je jedným z najvýznamnejších kresťanských sviatkov, počas ktorého si pripomíname umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Nadväzuje na židovskú paschu – na pamiatku oslobodenia izraelského národa z egyptského otroctva.
Je to aj čas na ozdobovanie našich príbytkov veľkonočnými dekoráciami, čas na prípravu veľkonočných jedál, oblievačky, ale predovšetkým je to čas na odpúšťanie zo srdca.
Matka Tereza z Kalkaty priala k Veľkej noci: „Nech radosť a láska Zmŕtvychvstalého Ježiša je vždy s vami a medzi vami.“ To vám všetkým prajem aj ja. Radostnú Veľkú noc!
• česky „Veselé Velikonoce!“
• dánsky „Glćdelig Pĺske!“
• estónsky „Häid Ülestõüsmispuhi!“
• fínsky „Pääsiäinen!“
• francúzsky „Joyeuses Pâques!“
• taliansky „Buona Pasqua!“
• nemecky „Frohe Ostern!“
• poľsky „Wesolych swiat!“
• portugalsky „Boa Pascoa!“
• grécky „Kalo Pascha!“
• španielsky „Felices Pascuas!“
• anglicky „Happy Easter“
Úloha 1: Vyfarbi dané políčka červenou alebo zelenou farbičkou podľa pokynov.
Úloha 2: Labyrint
stranu pripravila: Mgr. S. Kolářová
Diecézny biskup František Tondra v pastierskom liste z 18. novembra 2007 vyhlásil, že rok od 14. novembra 2007 do 14. novembra 2008 je Rokom biskupa Jána Vojtaššáka. Povzbudil nás, aby sme sa počas tohto roku častejšie a osobitnejšie vracali k jeho svetlej pamiatke. Každý veriaci v našej diecéze by sa mal usilovať o posvätenie svojho života a poznávať znaky osobnej svätosti a čností, ktorými bol biskup Ján Vojtaššák ozdobený.
Zložené ruky na jeho pomníku nad hrobom v zákamenskom cintoríne vystihujú hlavný znak jeho kresťanskej svätosti: ducha modlitby. Biskup Ján Vojtaššák bol mužom modlitby. Už v detstve sa rozvíjal duchovný život, život modlitby u malého Janka. Mons. Trstenský píše: „Keď len mohol, vždy bežal s otcom do kostola, aby sa od neho učil, ako ho treba milovať, ako sa oň starať, ako v ňom čerpať silu, potechu a osvietenie. Pomáhal otcovi čistiť kostol, ozdobovať ho, v ňom sa svojským spôsobom zhovárať s Ježiškom a pri jeho oltári mu posluhovať. Na Jankovej záľube v službách Božích v chráme mala významnú zásluhu jeho matka Mária, rodená Klimčíková, ktorá mala brata kňaza… Ona aj pri mnohých starostiach o početnú rodinu a hospodárstvo našla si vždy dosť času, aby deťom rozprávala o Pánu Bohu a spolu s nimi Pánu Bohu rozprávala v modlitbách nielen o sebe a svojich starostiach, ale hlavne o nich. Modlievala sa s nimi rannú i večernú modlitbu, pripravovala ich na prijatie svätých sviatostí a učila ich kresťansky žiť.“
Život práce, štúdia a modlitby bol súčasťou jeho života i na ľudovej škole, tiež ako študenta v Trstenej, v Ružomberku i v seminári na Spišskej Kapitule. Tam sa formoval denným rozjímaním, sv. omšou so sv. prijímaním, spytovaním svedomia, týždennou sv. spoveďou, duchovným čítaním, duchovnými rozhovormi … V požehnanom tichu plodne rozjímal svoje denné meditácie a stále hlbšie sa púšťal do posvätnej teológie. Vedomosťami i duchovne pripravený bol vysvätený na kňaza 1. júla 1901.
Kňaz Roman Grigeľ hodnotil jeho kaplánske účinkovanie v Zubrohlave takto: „Bol on opravdivým kňazom. Všetkých si získaval svojou nábožnosťou, skromnosťou, pracovitosťou, sociálnym cítením a veľkou láskou k nevinným deťom.“ V Tvrdošíne uviedol do života poklonu Sviatosti Oltárnej. Učil ľudí modliť sa sv. ruženec. Podobne spomínajú naňho vo Veličnej: „Učil nás modliť sa ruženec, spievať mariánske piesne…“ Sv. omšu celebroval veľmi nábožne. Dlho sa na ňu pripravoval a dlho po nej vzdával vďaky.
Keď nastúpil na biskupský stolec, ešte viac pociťoval potrebu modlitby. V jeho životopise o ňom čítame: „Proti nevere, ktorá sa šírila, začínajúc od seba mal dávno vyskúšané tri prostriedky: modlitbu a prácu, spojenú s obetou. Modlitba mu bola krídlami, na ktorých sa vznášal pred trón Najvyššieho, aby ho zveleboval, uzmieroval ho, ďakoval mu za dary a o nové ho prosil, pamätajúc na slová Majstra: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“, ako i na jeho povzbudenie: „Proste a dostanete. Hľadajte a nájdete. Klopte a otvoria vám. Lebo každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde a kto klope, tomu otvoria.“ Pravdivosť Kristových prisľúbení skúsil na sebe. Modlitba ho zošľachťovala, ozdobujúc ho takmer vlastnosťami Toho, s ktorým sa v nej spájal. V nej nachádzal rady v pochybnostiach, pokoj v búrkach, potechu v zármutku, silu v bojoch, úľavu v krížoch, vytrvalosť v započatých dielach.“
O jednom z týchto plodov jeho modlitby hovorí jeho blízky spolupracovník v biskupskej kancelárii: „Keď chcel pán biskup podniknúť niečo závažnejšie, radil sa s nami aulistami. Dali sme hlavy dokopy, študovali sme odborníkov a poradili sme mu. Pán biskup sa za radu poďakoval, ale na naše veľké začudovanie potom vec riešil celkom ináč. Aj sme sa pohoršovali na tom, ale po čase sme zistili, že on konal správne a nie ako sme mu my radili. My sme sa radili svojich rozumov, ľudských odborníkov, on sa však poradil v domácej kaplnke Ducha Svätého, Ducha múdrosti, a preto jeho rozhodnutie bolo správnejšie.“
Ako biskup „celé hodiny prekľačal vo veľmi studenej biskupskej kaplnke. A zatiaľ, čo miništrujúci klerik sa až triasol od zimy, ktorá ním lomcovala, on si len kde-tu pomädlil ruky, sústredene meditoval, modlil sa a slúžil sv. omšu.“ Do celého biskupstva zaviedol večitú poklonu Sviatosti Oltárnej, lebo vedel, aké dobro z toho vyplynie pre jednotlivcov, rodiny, celé biskupstvo, Cirkev i svet. Kňazov pri tejto príležitosti vyzýval: „Povzbudzujeme Vás preto…, aby ste nič nezanedbali z toho, čo by zveľadilo lesk a dôstojnosť tejto pobožnosti a aj vo veriacom ľude roznietilo pravú nábožnosť srdca a aby ste veriacim svietili aj príkladom dôvery v pristupovaní k Pánovi, skrývajúcemu sa v eucharistickom spôsobe a neprestávali dvíhať čisté ruky v modlitbe za stádo, zverené Vašej starostlivosti i za seba, žeby naplnení poznaním Božej vôle, kráčali ste vo všetkej múdrosti a vedomosti pred Bohom, páčiac sa mu vo všetkom.“
Podobne vyzýval k modlitbe za kňazské povolania. Písal: „Pri tomto sa však nemôžem spoliehať iba na svoje sily. Pán hovorí: Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu. Počúvajme, čo nám hovorí, modlime sa všetci. Áno, my kňazi by sme nemali nikdy zabúdať na to, ale spolu s ľudom často sa modlievať a prosiť Boha o to, aby vzbudil čím viacej a dobrých kňazov do svojej preveľkej žatvy.“ Dr. Tomanócy povedal pri príležitosti 25. výročia biskupskej vysviacky o. biskupa: „Všemohúci vyslyšal hlas svojho služobníka. Diecéza za 25 rokov získala 203 kňazov. Sám biskup ich vysvätil 188. Keď v tomto čase skoro každá slovenská diecéza pociťovala nedostatok kňazov, spišská diecéza ich mala prebytok.“ Splnili sa slová Pána Ježiša: „Pýtajte si a dostanete.“
V ťažkých časoch, keď sa blížila jeho krížová cesta, v obežníku o. biskup napísal: „Modlime sa k všemohúcemu Bohu, aby nás chránil od hroziacich nebezpečenstiev a aby skrátil čas svojho navštívenia. Ak by sme mali ešte trpieť ťažkosti, nech dá ducha mužnosti a milosť vytrvať až do konca.“
O internovaní p. biskupa na biskupskom úrade čítame: „Pánu biskupovi až rozodierala srdce myšlienka, že kým on musí sedieť bezmocný za zamknutými dverami svojho vlastného príbytku a môže iba ako kedysi Mojžiš dvíhať ruky k nebu a prosiť o pomoc a zmilovanie za svoje milované duchovné dietky, zatiaľ mu ich sprava i zľava napádajú svorky šakalov a dravých vlkov. A i keď bol odjakživa mužom modlitby, teraz tu v internácii zmnohonásobil svoje prosby k Otcovi svetiel, pravdy, sily a odvahy, vediac veľmi dobre, že takto najlepšie pomôže tým, ktorých neprestal milovať a o ktorých sa neprestal nikdy starať.“
Vo väzení bola modlitba jeho dennou posilou. Žehnal, keď mohol, slávil sv. omšu, odpúšťal. Po veľmi tvrdom a neľudskom zaobchádzaní s ním i ostatnými väzňami prosil: „Bože, odpusť nám, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Okrem sv. omše, ruženca, sa pán biskup predmodlieval spamäti litánie Loretánske, k Najsv. Menu Ježiš, k Božskému Srdcu Ježišovmu, k sv. Jozefovi a k všetkým svätým. Spamäti vedel ešte hymny Stabat Mater a Lauda Sion.
O pobyte v Charitnom domove v Děčíne o ňom napísali: „Pána biskupa Vojtaššáka bolo možno vidieť v kaplnke už o piatej hodine ráno. Vstával o pol piatej, chcejúc v tichosti, nikým nerušený, celebrovať sv. omšu. No nikdy nebol samotný. Prichodili sestričky i kňazi, aby sa povzbudili na jeho nábožnosti a sústredenosti. Po sv. omši zotrvával v kaplnke aj dve hodiny, aby si kľačiačky vykonal poďakovanie, rozjímanie a breviár. Cez deň prichodil viac ráz do kaplnky na návštevu sviatostného Spasiteľa a pomodliť sa sv. ruženec. Večer prichodil na pobožnosť, ktorú mávali sestričky.“ Podobne žil aj neskôr v Senohraboch. Po jeho odchode do večnosti jeden z jeho spolubývajúcih v Senohraboch napísal: „Stratili sme živý vzor svätosti kňazského života. Bol ozajstný, pravý apoštol…, bol svätec medzi nami. Vskutku, svätý biskup.“ Zložené ruky k modlitbe na jeho hrobe v Zákamennom hovoria, že Boží služobník biskup Ján Vojtaššák bol mužom modlitby. Sám sa veľa modlil, modlitbe učil, k modlitbe vyzýval. Veríme, že aj teraz v nebi prosí za nás.
Na záver pastierského listu otec biskup František hovorí: „Ďakujme Bohu, že požehnal našu Spišskú diecézu takým biskupom, akým bol Boží služobník Ján Vojtaššák. … modlime sa, aby nám ho Cirkev blahorečením aj oficiálne dala za vzor kresťanského života.“
Mgr. Matúš Perignáth, duchovný otec pôsobiaci v Rudňanoch
V požehnanom čase od 7. – 9. marca 2008 sa konalo duchovné cvičenie Združenia pre všetkých zúčastnených ctiteľov, dobrovoľníkov a členov Božieho milosrdenstva v Charitnom domove Krížových sestier v Dolnom Smokovci s nosnou myšlienkou a hlavným odkazom: „Aby sa Božie milosrdenstvo stalo známe celému svetu“.
Ako základ a zdroj k duchovnej obnove a rozjímaniu otec Martin Novotný a sestrička Clareta používali vybrané citáty zo Svätého písma a z denníčka sestry Faustíny. Spoločne sme sa pokúšali meditovať nad jednotlivými citátmi a potom počas adorácie v kaplnke sme ponúkli čas Ježišovi, kde sme v tichu načúvali jeho slovám a prijímali jeho lásku.
Počas meditácie „Hľadanie a prežívanie Božieho milosrdenstva v živote človeka“ sme si uvedomili, že všetci potrebujeme Božie milosrdenstvo. Aby človek dokázal prijať Božie milosrdenstvo, musí byť plný pokory. Pýcha je obrovskou prekážkou u každého človeka. Iba pokorný človek spozná Božie milosrdenstvo.
Keď človek prizná svoj hriech, môže vniknúť do hĺbky svojho vnútra a viac spozná seba. Preto hriech je nová cesta k Bohu. Kresťan nemá ostávať v hriechu, ale s hriechom má utekať k Ježišovi. Len veľkí ľudia si vedia priznať svoje chyby. Bez Božieho milosrdenstva človek nemôže dozrievať.
Božie milosrdenstvo je miesto, kde nám Ježiš pomáha. A tu sa nebojme prosiť o odpustenie. Nikdy sa nenechajme znechutiť. Znechutenie vychádza so sebaľútosti. Kresťan by sa nemal nikdy ľutovať. Iba vtedy, keď padneme do hriechu, je na mieste naša ľútosť a ochota ponáhľať sa k sviatosti zmierenia. Ako opravdiví kresťania máme žiť ako ľudia, ktorí majú Boha v srdci a sú milosrdní k svojim blížnym.
V ďalšom rozjímaní „Zotrvávanie v hriechu – nedôvera voči Božiemu milosrdenstvu“ sme pochopili, že keď nemilujeme Krista a svojich blížnych, neuvedomujeme si ani náš hriech. Hriech je priestupok proti opravdivej láske. Hriech sa stavia voči láske k Bohu. V tejto téme sme sa dozvedeli aj o následkoch neodpustenia. My kresťania veľmi ťažko odpúšťame. My sami sme ešte neprežili svoju vlastnú amnestiu. Boh nám odpúšťa stále, ale my odpúšťať nevieme. Odpustiť vie len ten, kto vie opravdivo milovať.
Sestrička Clareta nám priblížila spiritualitu sestry Faustíny. Pripomenula nám, že ak chceme byť apoštolmi Božieho milosrdenstva, musíme najprv niečo dôležité poznať, musíme to vedieť žiť a potom to môžeme s úžasom rozprávať iným a s radosťou ostatným rozdávať. Máme úlohu rozniesť oheň Božieho milosrdenstva svetu, teda všetkým ľuďom okolo nás. Máme privádzať ľudí k Božiemu milosrdenstvu. Tak nájdeme pokoj a šťastie, ale musíme byť neustále napojení na zdroj Božieho milosrdenstva. Keď svoju lásku rozdávame, neubúda z nej, lebo ju dostávame z Božieho milosrdenstva.
Ak chceme dobre poznať Božie milosrdenstvo, musíme:
1. každodenne siahať po Svätom písme,
2. brať do rúk denníček sestry Faustíny,
3. modliť sa a potom s láskou pôsobiť aj slovom.
Boh ponúkol svojho Syna, aby nás zachránil. Veľmi veľa svetla dostávame, keď uvažujeme o jeho utrpení. Ak nás nepresvedčila Ježišova smrť na kríži o jeho láske k nám, čo nás ešte potom presvedčí?
V meditácii „Božie milosrdenstvo v Kristovom veľkonočnom tajomstve“ sme si uvedomili, že kríž je centrom pri každej svätej omši. Kristus nás sýti svojím telom. On túži prichádzať do duše každého človeka. A túži dať dušiam svoje milosti. Po jeho prijatí v Eucharistii sa preňho stávame bohostánkom.
Nikdy sa nebojme kríža. Ak máme svoj kríž, vieme, že sme kresťania. Každý kríž nás núti viac sa modliť. Nehovorme veľa o kríži, ale naučme sa ho prijímať a s pokorou ho niesť.
MUDr. Blažej Vaščák, Široké
V nedeľu 17. februára sa o 9. hodine začali spievať chvály, rozprávali sa rôzne svedectvá a posolstvá. Mladí ľudia z Komunity Jána Krstiteľa zo Zlatej Idky sa prišli podeliť o lásku, priateľstvo, ktoré našli v Ježišovi Kristovi. Hovorili o tom, ako ich Pán Ježiš oslovil. Mladá 18-ročná slečna hovorila, ako od 14 rokov bola na drogách a ako vďaka Ježišovej láske, Jeho odpusteniu našla nový zmysel života. Chalan skúšaný rôznymi situáciami v živote hovoril o tom, že keď najviac potreboval niekoho, nejakého priateľa, nikoho nenašiel. Aj preto sa rozhodol vstúpiť do Komunity a zasvätiť svoj život Bohu ako laik a jeho poslaním, ktoré on cíti, je budovať priateľstvá.
Priateľstvo bolo hlavnou témou tohtoročného stretnutia mladých v Krížovanoch na Púti zaľúbených. Vo filmových ukážkach sme si pozreli, čo robia mladí ľudia na takýchto stretnutiach. Všetky tieto stretká sú nabité mladým duchom, sú veselé, plné života a elánu. Predsa len jedno stretko bolo zaujímavé, a to v Prešove na sídlisku Sekčov, kde sa zišlo asi 200 mladých ľudí, ktorí sa rozhodli vyjsť do ulíc a nájsť ďalšiu mládež. Keď sa opäť vrátili do kostola, bolo ich okolo 300. Členovia Komunity hovorili o malom zázraku, lebo mnohí mladí neboli nikdy v kostole, ba dokonca ani len nepočuli, že Boh či Ježiš Kristus existuje, a hlavne, že môže byť ich priateľom. Občianske združenie Priateľ pozýva mladých ľudí na Stretnutie mladých Creativity show, ktoré bude 22. júna v Jumbo centre v Košiciach o 16:00 h.
Svätý Duch, Ty slobodu mi dávaš…, to sú slová z piesne s názvom Ako pečať, ktorá bola prvou pečaťou zo stretka mladých s otcom Milanom a členmi komunity. Potom nasledovala sv. omša. Duchovný otec Peter privítal duchovných otcov Milana a Olivera, ale hlavne asi 200 mladých ľudí, ktorí prišli na túto Púť zaľúbených. Výzvou, aby úmysel tejto sv. omše bol vyprosovať si u Pána Boha milosť vybrať si správneho partnera, modliť sa za partnerov, ak ich už máme a tiež za nových priateľov. V príhovore otec Milan hovoril, že „aj sv. Valentín mal vlastne týmto smerom namierené – vytvárať najprv dobré priateľstvá a potom aj dobré vzťahy“. Hovoril, „aké je dôležité mať človeka, s ktorým je nám dobre a dôverujeme mu“. Citoval slová priateľa, ktorý povedal: „Priateľstvo je jedna duša v dvoch telách. Kto kráča sám a nemá priateľov, má chudobný život.“ Veľmi záleží na šírení pravého, úprimného priateľstva. Je úplne jedno, či to bude medzi dievčatami, chlapcami alebo medzi dievčaťom a chlapcom. „Podstata priateľstva je čistá priateľská láska, lebo verný priateľ miluje v každý čas a v súžení je bratom“, povedal otec Milan. Po sv. prijímaní adoračnou modlitbou nás „ponúkol“ Pánu Ježišovi, aby nás vzal do svojich rúk s našimi radosťami, bolesťami, aby sme pocítili Jeho dlane, pevne ich zovreli a už sa od Neho neodtrhli. Duchovný otec Peter ďakoval otcovi Milanovi, členom Komunity, všetkým mladým, aj rodičom malej Veroniky, ktorá prijala počas sv. omše sviatosť krstu a stala sa tak kresťankou katolíckej cirkvi a možno aj budúcou priateľkou niektorých z nás.
Otec Peter pozval birmovancov, snúbencov, ale aj nadšencov tohto stretnutia na spoločné foto a presun do kostola Povýšenia sv. Kríža, kde otec Milan požehnal snúbeneckým párom. Začali sa rozdávať darčeky. Komunita darovala mladým náramky a otec Peter zasa pohľadnice s obrazom sv. Valentína. Nakoniec s patričnou hrdosťou nad vydarenou púťou pozval všetkých, ktorí tam boli, na koláčikové agapé. Kým sa rozdávali darčeky a koláče, do kaplnky sv. Valentína prichádzali snúbenci, páriky, ktoré spolu práve chodia, dievčatá, chlapci, ktorých „polovičky“ s nimi neboli a tiež manželské páry, ktoré prišli vyprosovať o posilu do ďalších rokov spoločného života.
Bola to naozaj vydarená púť. Keď sme odchádzali, hŕstka mladých ľudí veselo rozprávala, ako sa teší na ďalšie takéto stretnutie.
Slávka K., Široké
„Milujte Máriu, lebo je Vašou matkou a vy ste jej deti.“ (Sv. Otec Ján Pavol II.)
25. januára 2008 sa v Prešove u jezuitov pod Kalváriou konalo stretnutie horliteľov ružencových bratstiev (ďalej RB) sabinovského dekanátu. Začalo sa modlitbou posvätného ruženca, sv. omšou, po ktorej nasledovalo pracovné zdieľanie sa horliteľov jednotlivých RB.
Tak ako každý rok aj v tomto roku sa po stretnutí v Prešove uskutočnilo 2. marca 2008, t. j. v prvú nedeľu v mesiaci ako je u nás zaužívané po Eucharistickom požehnaní, citovo dojemnej krížovej ceste a výmene ružencových tajomstiev pracovné stretnutie horliteľov ruží v katechetickej miestnosti na fare za účasti nášho duchovného otca. Stretnutie sme začali modlitbou a mariánskou piesňou. Horliteľka RB E. Uličná všetkých srdečne privítala a oboznámila s programom stretnutia. Spoločne sme si zopakovali stanovy RB na Slovensku, ktoré umožňujú pokrsteným stať sa katolíkom členom RB od minimálneho veku 9 rokov, t. j. po prvom sv. prijímaní v Živom, Svätom a Večnom ruženci. Naše RB sa skladá iba z členov Živého ruženca; je to u nás storočná tradícia.
Vstupom za člena do Živého ruženca sú určité záväzky podľa stanov RB:
1. Je povinný modliť sa každý deň jeden desiatok posvätného ruženca (nemôže sa ho modliť za iného člena, napr. za manžela, syna, dcéru, atď.).
2. Je povinný raz za mesiac zúčastniť sa na modlitbe posvätného ruženca vo farskom spoločenstve a na výmene tajomstiev.
3. V Živom ruženci sú zastúpení členovia, ktorí majú trvalé bydlisko vo farnosti, v ktorej je založené RB. Pokiaľ člen v Živom ruženci zmení bydlisko, t. j. odíde do inej farnosti, má povinnosť to oznámiť svojmu horliteľovi ruže. Horliteľ mu môže podľa stanov RB na Slovensku umožniť byť členom vo Svätom alebo vo Večnom ruženci. Ak člen súhlasí, jeho horliteľ ruže alebo horliteľka RB ho oboznámi s povinnosťami, t. j. modlitbou posvätného ruženca a budú mu patriť všetky prísľuby a výsady Kráľovnej posvätného ruženca, ktoré dala Panna Mária dominikánovi bl. Alanovi de la Roche za zbožné odriekanie posvätného ruženca.
Žiaľ, aj v našom RB sú členovia, ktorí nemajú trvalé bydlisko vo farnosti, v ktorej je založené RB. Starší ľudia hovoria, že stačí sa len modliť desiatok. Je pravda, že modlitba v našom živote patrí na prvé miesto, ale je potrebné si uvedomiť, že členstvo v Živom ruženci RB je „živé členstvo“. Tu nejde iba o zápis u horliteľa RB a modlitbu môjho desiatku. Ide skôr o to, aby sme sa naučili spoločne prežívať svoju vieru, aby sme tvorili farské spoločenstvo, ktoré dokáže modlitbu premeniť na skutky: členovia sa stretávajú aj spoločensky, podnikajú púte, duchovné výlety a sú nápomocní svojmu kňazovi vo farnosti a sebe navzájom. Toto je živý ruženec a živé spoločenstvo. Preto by bolo potrebné v našom RB urobiť reorganizáciu, aby sa každý sám slobodne, nie z prinútenia rozhodol, do ktorého ruženca sa začlení, ktorá forma mu v jeho danom stave vyhovuje. Panne Márii ako aj nám všetkým nejde o množstvo ruží a jej členov v RB, ale byť Máriiným jednoduchým dieťaťom, ktorému od Nebeského Otca vyprosí to, čo je pre neho užitočné. Je smutné, keď horliteľka ruže oznámi jej zrušenie z dôvodov neplnenia záväzkov zo strany niektorých členov ruže, ktoré pri vstupe do Živého ruženca na seba prevzali.
Okrem stanov RB sme doriešili aj modlitbu sv. ruženca pred nedeľnou sv. omšou. Začiatok sv. ruženca bude pred prvou sv. omšou o 6:50, pred druhou sv. omšou 9:50 h. Aby to bolo jednotné, tak po každom Zdravase zopakujeme tajomstvo príslušného desiatku. Tento spôsob modlitby sv. ruženca nám odporúčal Sv. Otec Ján Pavol II.
Aby finančné milodary od členov RB neboli čerpané len na hmotné a materiálne potreby nášho kostola, duchovný otec nám predstavil projekt „Adopcia na diaľku“. Je to pomoc núdznym rodinám, najmä ich deťom na vzdelanie cez Slovenskú katolícku charitu. Na základe prihlášky bude nášmu RB pridelená sociálne slabšia rodina a po odsúhlasení na tomto našom stretnutí budeme mesačne prispievať 550 Sk, t. j. na rok 6 600 Sk. Veríme, že okrem horliteľov s týmto projektom budú súhlasiť aj ostatní členovia nášho RB; znamená to, že náš desiatok, ktorý sa modlíme, je premenený na skutok milosrdnej lásky voči núdznym, chudobným a trpiacim.
Potom nasledovalo, ako nám to odporúča aj Sv. Písmo, aby sme boli pohostinní tzv. agapé, t. j. ochutnávka našich „vicazskich kisnutich kolačoch“ a občerstvenie pri čaji a káve. Počas agapé sme nášho duchovného otca oboznámili aj s Bratstvom Božského Srdca Ježišovho, ktoré má v našej farnosti dlhoročnú tradíciu. Jeho členovia sa už tretí rok reťazovite nepretržite modlia deviatnik k Božskému Srdcu Ježišovmu za kňazov a kňazské a rehoľné povolania.
Veríme a sme presvedčení, že Nepoškvrnené Srdce Panny Márie a Ježišovo Srdce nám pomáhajú prekonávať naše každodenné starosti a ťažkosti, lebo v našich životoch patria na prvé miesto.
„Božské Srdce Ježišovo daj, aby som Ťa vždy viac a viac miloval. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás teraz i v hodinu smrti našej. Amen.“
E. Uličná, horliteľka RB, Víťaz